LiliDarknight komentáře u knih

Toto bolo krásne. Napísané tak, že ma to pohltilo prakticky od prvej vety. Vystihnuté tak, že na mňa tá atmosféra doslova dýchala. Hoci je pravda, že nebola prehnane gotická, ale nakoniec mi to vlastne ani nevadilo. Lebo ma bavilo dozvedať sa viac o úplne obyčajných životoch úplne obyčajných postáv. Ak tu bolo niečo znepokojivé, tak práve tá obyčajnosť. Ten pocit, že toto všetko by sa mohlo stať úplne komukoľvek. A o to asi išlo.

Nakoniec sa mi ale najviac páčil samotný záver. Taký otvorený a nejednoznačný. Núti ma premýšľať o príbehu aj teraz, niekoľko dní po prečítaní. Ja sa mám rozhodnúť, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Kde je pravda, kto klame a kto ma zavádza. Stále nemám jednoznačnú odpoveď.

A ak toto nie je jasný dôkaz autorkinho umenia, tak neviem, čo by ním mohlo byť.

4 28.10.2023

Americký spisovateľ Larry Correia sa už po tretí raz vracia do krvavého a drsného sveta. Kontinent Lok stojí na prahu revolúcie. Prejavuje sa to nielen zvýšeným napätím, ale aj častými bojmi. Od prvej strany je teda jasné, že pomalšie tempo predchádzajúceho dielu Rod zabijáků sa v tretej časti nezopakuje. Autor vysvetlil to, čo vysvetliť potreboval, a teraz z toho ťaží.

Jeho postavy vďaka tomu mohli rásť. V prvom rade Ashok, ktorý má pred sebou stále dlhú cestu. Navyše predstavuje prototyp človeka, ktorému vymývali mozog. Mal veriť jedinej pravde. Správať sa tak, ako mu určili iní. Nikdy neklásť žiadne otázky. Takže jeho prebudenie, hoci náhle a násilné, nie je to jediné, čo potreboval. Pretože v konečnom dôsledku sa musí chcieť zmeniť.

Práve túto jeho snahu mohol čitateľ vidieť, aj keď je stále opatrná. Jedným z dôvodov tejto opatrnosti je, že Ashok skrátka nemal čas drasticky meniť životné postoje. Okolo neho zúri vojna. No on ostáva pomysleným srdcom všetkých udalostí. Každého totiž zaujíma Ashokov osud a aj jeho smrť.

O čitateľovu pozornosť sa ale pobili aj iní aktéri. Napríklad Thera, ktorú unavuje správať sa ako obeť a chce všetko znovu uchopiť do svojich rúk. Prekvapivo výrazný je aj Jagdish, Ashokov bývalý dozorca. Tento bojovník sa z vyslovene epizódnej postavičky vypracoval na dejového ťahúňa. Naopak, knihovníčka Rada trochu zapadla do úzadia a v niektorých scénach je skôr do počtu. Hoci sa zdá, že Correia to plánuje zmeniť.

To je vlastne jednou z predností tejto série. Dej a rôzne zvraty sú síce dôležité, ale krásne tu vidieť aj prácu s charaktermi postáv a ich vývoj. Navyše sa dianie miestami ponáša na dobre rozohranú šachovú partiu. Jednotlivé figúrky sú presúvané z jedného konca hracej dosky na druhý. Vďaka tomu čitateľ stále vie, čo sa deje v tom či onom kúte krajiny.

Toto všetko prispieva k svižnosti tempa. Hojne sa síce bojuje, ale takisto dostávame pravidelný náhľad do zákulisia. Sledujeme mocných, ktorí poťahujú za nitky. Neskôr zase pozorujeme následky ich machinácií. Čitateľ sa teda má čím zabávať a prakticky nedostane príležitosť nudiť sa. Napriek tomu sa však nedá povedať, že by sa dej nejako výrazne posunul, hoci sa objaví niekoľko súvislostí a máličko odpovedí. Tie zvyšné sú zatiaľ v nedohľadne.

Do záveru série ale ostávajú ešte dve knihy. Pre tie si už Correia stihol vytvoriť potrebné kulisy. Príbehová línia však má toľko odbočiek, že bude náročné všetky ich doviesť do zdarného konca. V prípade tohto autora ale nie je veľa dôvodov na obavy. Je skúsený a od prvej strany je jasné, že má všetko pevne v rukách. Vyslovene si svoj príbeh užíva, takže aj čitateľ sa dobre baví. Len by si mohol odpustiť ten tradičný vražedný záver. Žiadneho čitateľa nemusí hádam autor ohrozovať infarktom, aby ho navnadil na pokračovanie.

Kniha Ničitel světů je opäť svižnejšia. Autor svoje postavy doslova uháňa a nedovolí im vydýchnuť si. Vďaka tomu majú možnosť rásť a meniť sa. No a čitateľ tak dostáva veľa námetov na premýšľanie. Napriek tomu je jasné, že ostáva zodpovedať ešte mnoho otázok. Čo znamená, že čakanie na ďalšiu časť bude opäť dlhé.

4 25.08.2023

3,5*

Česká autorka Věra Mertlíková napísala niekoľko historických románov. V prípade tejto knihy sa prvý raz vybrala do talianskeho prostredia. Čitateľa sa pritom snaží zaujať hneď niekoľkými spôsobmi. V prvom rade ide o samotný štýl. Veľmi kvetnatý a vysoko umelecký, no zároveň je využitý na navodenie tej správnej atmosféry. Značná časť textu je však venovaná opisu myšlienkových pochodov. Vďaka tomu je možné spoznať postavy, ale trpí tým dynamika. V istým častiach potom príbeh pôsobí až uťahane.

Ďalším zaujímavým prvkom je vystihnutie doby. Ľudia sa správajú inak a veľa sa hovorí o cti. Tá núti mužov páchať veľkolepé skutky a zachraňovať dámy z ťažkostí. Mnohokrát prostredníctvom šermiarskych súbojov. Všetky tieto motívy prispievajú k tomu, že kniha vyznieva ako rytiersky román. Možno aj preto sa do textu prepracovala veľká dávka naivity.

Všímavý pozorovateľ si pomerne skoro pospája, čo sa asi stalo a kto nesie vinu. Tiež si možno bude ťukať do čela a čudovať sa, že si to neuvedomili aj tí, ktorých sa to týka. No rovnako ako aktéri, aj čitateľ si musí počkať na osvetlenie motivácie. Tá je totiž vysvetľovaná len postupne a najväčšie odhalenia prichádzajú až v závere.

Postavy sú teda trojrozmerné a je badať aj istý vývoj v ich charakteroch. Správajú sa však ako produkty svojej doby, čo nie každý bude vedieť stráviť. Niektorým bude tŕňom v oku ich prehnaná naivita, u iných idealizmus alebo akási nadradenosť, presvedčenie, že ich postavenie im umožňuje správať sa istým spôsobom. Nehovoriac o posadnutosti, ktorou trpia takmer všetci zúčastnení. Hoci väčšinou sú posadnutí tou istou ženou aj keď z iných dôvodov.

Po dejovej stránke má román tiež čo ponúknuť. Zvratov je tu síce menej, ale objavuje sa niekoľko záhad. Väčšina z nich magických. Všetko sa sústreďuje okolo tajomnej tŕňovej koruny. Tá prepožičiava nositeľovi schopnosti nedozerných rozmerov. Vďaka tomu spôsobuje problémy hlavne tým, ktorí o nej niečo vedia.

Scény opisujúce únosy sú tak pomerne časté. Hlavne v prostrednej časti knihy sú vyslovene repetitívne. Mužský hrdina nechce svojou nepatričnou prítomnosťou ohroziť povesť dámy. To ale spôsobí, že umožní zloduchovi uniesť ju, prakticky jemu spod nosa. Najskôr je to napínavé. Pri ďalšom zopakovaní úsmevné. Nakoniec to prerastá až do paródie. Ak v tom bol zámer, je nutné mu zatlieskať.

Kniha Čas růže ponúka historické dobrodružstvo zahalené do kvetnatého jazyka. Čitateľ očakávajúci veľkolepé zvraty a vyslovene akčný dej bude trošku sklamaný. Text je totiž vystavaný na atmosfére a dobovom zobrazení postáv. Tí trpezlivejší však nájdu nielen krásny jazyk, ale aj zaujímavý rytiersky román s príchuťou mysticizmu. Čerešničkou na torte je krásne grafické spracovanie, vrátane niekoľkých celostranových ilustrácii Jany Maffet Šouflovej.

4 12.03.2023

Naomi Noviková v Galadriel/El zosobnila vskutku náročnú hrdinku. Buď čitateľov baví, alebo ju strpia. Iní práve pre ňu knihu zatvárajú. Pravdou je, že aj v pokračovaní je to s ňou ťažké. Ako rozprávačka sa nezlepšila. Ešte vždy má tendenciu preskakovať od prvého k piatemu a naspäť k tretiemu. Dostať od nej priamočiaru odpoveď je takmer nemožné. Napriek tomu je od prvej strany jasné aspoň jedno – niečo sa asi deje. Aj keď nie je zjavné, čo presne.

V tomto bode sa však väčšmi prejavuje očarujúca osobnosť hlavnej hrdinky. Má kopu teórií, niektoré sú vyslovene samoľúbe, no k uveriteľnosti im niečo chýba. Oproti prvému dielu ale predsa len nastáva výrazná zmena. El, vplyvom predchádzajúcich udalostí, začala vykúkať zo svojej ulity. Stále je prevažne spoločenský ježko so sklonmi teatrálne sa rozčuľovať. Lenže teraz už má priateľov. Má spoločnosť, promočnú alianciu, solídny plán prežitia a možno aj spojencov.

Aj týmto autorka dokazuje, že vie výborne pracovať nielen s charakterom tejto postavy, práve jej prenecháva najväčší priestor. El sa vyvíja sa určitým smerom, aj keď sa tomu zubami-nechtami bráni. Podprahovo tiež cítiť tematiku psychického zdravia. Všetci si prešli peklom, niektorí sa ocitli doslova v nočnej more. Sú ochotní urobiť čokoľvek, aby to nemuseli znovu prežiť. Pre El to znamená prehltnúť svoju hrdosť a požiadať o pomoc.

Prvá polovica knihy je zjavne zameraná na tieto charakterové omáčky. Na vývoj vzťahov a zmeny správania. V prípade protagonistky to ide stuha, ale pôsobí to realisticky. Dej sa napriek tomu pohýna vpred možno až prirýchlo. Čitateľ ani nestihne žmurknúť a ubehne nielen štvrťrok, ale polrok a maturita je za rohom. (Prvý diel série Smrtící vzdělání mapoval časový úsek asi dvoch mesiacov.)

Po takomto úvode akoby sa príbeh rozutekal dolu kopcom. Je akčnejší. Noviková tiež ukazuje, že všetko, čo naznačila, malo svoj dôvod. Každý kúsok informácie bol dôležitý. A zároveň len potvrdila, že El je vyslovene príšerný rozprávač. Ak sa chce čitateľ dozvedieť, čo sa naozaj deje, musí sa spoľahnúť na svoj vlastný úsudok. Nesmie sa nechať oklamať alebo strhnúť.

Napätie krásne graduje. Pribúda akcie, srdcervúcich okamihov. Postavy majú tendenciu rozhodovať sa skratovo a impulzívne, hoci v oveľa menšej miere ako predtým. Príbeh je oveľa temnejší. Čo nie je vyslovene prekvapivé, keďže prostredím je stále stredná škola plná príšer. Samotné finále je veľkolepé a akčné. Čitateľ pri ňom zabúda aj dýchať. A pri poslednej vete dostane asi infarkt.

Kniha Poslední absolvent je koncipovaná podobne ako prvý diel trilógie o Scholomancii. El sa prejavuje ako nezodpovedný rozprávač. No vplyvom predchádzajúcich udalostí je u nej badať istý charakterový vývoj. Dej je však o čosi pomalší. Prvá polovica pôsobí dojmom, že ide o výplňové druhé pokračovanie. V skutočnosti je to len ticho pred búrkou. Tá záverečná je monumentálna, krvavá a končí doslova vražedne. V tomto prípade mala posledná kniha vyjsť radšej už včera.

4 11.12.2022

Sarah J. Maas opäť stvorila pomerne zaujímavý svet. Plný bytostí, o ktorých síce píše často a rada, ale tentoraz v prostredí podobné tomu nášmu. Kde funguje moderná technika a ľudia sa chodia večer zabávať do barov. Už v prvom diele tejto série ukázala, že jej svedčí aj urban fantasy a to čiastočne dokazuje aj v Rode nebies a povetria. Lenže tento príbeh netrpí prostredím, problémová je skôr dejová rovina – a jej očividná chudobnosť.

Pritom od prvej stránky je viac ako jasné, že sa čosi deje. Niečo na pozadí, niečo temné a záhadné, čo ovplyvňuje postavy. Lenže keď toto napätie začne stagnovať a vedie to len k niekoľkým ostrejším šarvátkam, začína to byť až príliš účelne. Okato nastrojené, aby čitateľa oklamalo, že sa niečo skutočne deje. No opak je pravdou, pretože autorka sa oveľa viac zaujíma o charakterové omáčky, než o skutočné budovanie zápletky.

Je jasné, že po udalostiach predchádzajúcej knihy trpia takmer všetky postavy následkami. Je výborné, ak sa autori neboja hovoriť o psychickom zdraví aj vo fantastike, nakoľko v tomto žánri na to nie vždy ostane dostatok priestoru. Takže treba minimálne obdivovať, ak sa niekto napriek tomu podujme o tom pomedzi útoky magických bytostí predsa len písať.

To, ako sa jednotliví aktéri často potkýnajú o vlastné nohy pri predstieraní, že je všetko v poriadku, je bezpochyby zaujímavé. Autorkin zlozvyk hromadiť okolo ústrednej dvojice sympatizantov a spojencov už ale nie je. Áno, jej rozsiahle skupiny, ktoré bojujú o záchranu sveta, majú istú chémiu. Lenže to, ako spolu všetci nakoniec skvele vychádzajú, je vysoko nepravdepodobné a hlavne nerealistické.

V konečnom dôsledku by sa tento konkrétny neduh Maasovej kníh dal aj odpustiť. Lebo motív nájdenej či vytvorenej rodiny je svojim spôsobom stále sympatický. Jej kniha má navyše viac problémov ako slniečkovské vykreslenie vzťahov. V deji je stupňované napätie, pomaly a takmer nezreteľne. Niečo sa deje, niektoré postavy klamú, iné zavádzajú. Spriadajú sa úklady, odhaľujú sa konšpirácie a v jednom momente to vyzerá, že všetci sú dvojití agenti.

Lenže keď sa konečne začne rozpletať to obrovské klbko, ktorá autorka v knihe akoby mimochodom spletala, je už pomerne neskoro. Lebo medzitým ubehlo zhruba päťsto strán textu, ktorý je uťahaný a zbytočne dlhý. A keď príde záverečné odhalenie, skryté prepojenie s autorkiným iným univerzom, pôsobí to len ako snaha udržať si čitateľovu náklonnosť. Navzdory tomu, že sa celú knihu neúspešne snažila udržať si jeho pozornosť.

Kniha Rod nebies a povetria pôsobí ako klasický výplňový diel. Autorka sa síce venuje postavám, ich interakciám a charakterovému vývoju, ale vzhľadom na dĺžku knihy to úplne nestačí. Od istého momentu je jasné, že si len pripravuje pôdu pre väčšie udalosti. Dejovú linku nakoniec zachraňuje posledných cca stopäťdesiat strán. Veľkolepé odhalenie na konci má zase slúžiť ako poistka, že čitatelia budú chcieť čítať aj pokračovanie. Ktoré by mohlo byť epickejšie.

4 08.12.2022

Kanadský autor Nicholas Eames vzdal vo svojej prvotine hold svojim obľúbeným fantasy ságam. Nie je to tak, že by vyslovene odpisoval. Na jeho stránkach sa však preháňajú stovky rôznych stvorení známych z kníh či z počítačových hier. Takisto niektoré zápletky a príbehové línie pôsobia známym dojmom. Je teda jasné, že autorovým zámerom nebolo napísať niečo originálne.

Dej sa sústreďuje na osudy žoldnierskej skupiny Sága. Jej členovia sa naposledy videli pred takmer dvadsiatimi rokmi. V čase najväčšej slávy však boli obrami. Legendami, drsnými bojovníkmi a vyhľadávanými milencami. Dodnes sa o nich rozprávajú príbehy. Niektorých z času na čas prenasledujú oddaní fanúšikovia. V podstate sú niečo ako rockové hviezdy. A potom sa, sotva vyrazia na cestu, nechajú okradnúť o ručne pletené ponožky, šunkové sendviče a všetky peniaze. Lesnými lupičkami, ktoré samy seba prezývajú Hodvábne šípy.

Už pri tejto scéne je jasné, aký charakter bude mať príbeh. Nedá sa však tvrdiť, že by išlo vyslovene o paródiu. Skôr o humorne ladené rozprávanie v štýle Murphyho zákonov. Takže všetko, čo sa pokaziť môže, sa aj pokazí. Väčšinou veľkolepo. Tieto udalosti nezriedka vykúzlia úsmev alebo otvorene rozosmejú. To je v kontraste s hlavnou príbehovou líniou, teda záchranou Rose, dcéry jedného z členov Ságy. Takisto sa tu objavuje veľa drsných bojových sekvencií. Tie často síce dopadnú krvavo, ale nakoniec sú vyriešené pomerne nekonvenčne. Presne to sa ale dá očakávať, keď máte poruke výstredného čarodejníka, ktorý doslova ťahá zázraky z klobúka.

Vďaka tomuto všetkému má kniha veľmi svižné tempo. Navyše je väčšinu času náročné predvídať, akým smerom sa všetko pohne, pretože zväčša sa stane ešte niečo šialenejšie. Obdobne výstredné sú aj riešenia objavujúcich sa problémov. V akomkoľvek inom prostredí by veľká časť z udalostí pôsobila prinajmenšom nepatrične. Sem sa však výborne hodia, akokoľvek nepravdepodobne pôsobia.

Rovnako výborne sa do tohto prostredia hodia aj zvolené postavy. Čitateľ sa síce nedozvie úplne všetky detaily o každej z nich, avšak vie dosť na to, aby rozumel ich motivácii. Medzi postavami výborne funguje chémia, čo nezriedka vedie k veľmi výživným dialógom. Korunu tomu všetkému nasadzuje už len zvolený hlavný hrdina bývalá legenda Clay Cooper. Drsný, verný a obetavý. Otec rodiny. Asi len ten najväčší cynik by odolal jeho čaru a nezačal by mu okamžite držať palce.

A to bol najskôr autorov zámer. Stvoriť dostatočne sympatické a uveriteľné postavy, aby sa o nich čitateľ chcel dozvedieť viac. Aby s nimi vykročil na bláznivú cestu so všetkým, čo k tomu patrí. S krvavými bojmi, neuveriteľnými útekmi, krásnymi ženami a jednou veľkolepou a absolútne neuskutočniteľnou záchranou. Toto všetko dokáže polapiť a nepustiť, až kým nepríde posledná strana.

Kniha Králové Wyldu ponúka svieže akčné dobrodružstvo. Eames berie čitateľa na nebezpečnú a minimálne trochu šialenú výpravu. Svoj svet navyše obohacuje o monštrá všetkých rozmerov, takže nie je núdza o krvavé boje. Avšak čitateľ, ktorý bude v texte hľadať seriózne veľkolepé rozprávanie, asi ostane trochu sklamaný. Charakterovo totiž ide o výstrednú humorne ladenú naháňačku, kde sa vždy stane to najmenej pravdepodobné. Takže očakávať treba hlavne oddychové čítanie. V tomto prípade ozaj prvotriedne.

4 31.10.2022

Zuzana Hartmanová stvorila vskutku brutálny svet. Plný nebezpečnej mágie a navyše obývaný občas až príliš úzkoprsými ľuďmi. Dramatické udalosti predchádzajúcich dvoch kníh ich však prinútili prebudiť sa. Tento proces je však pozvoľný a opatrný. Teda si vyžaduje svoj čas a priestor. Autorka sa nebála dopriať ho nielen deju, ale aj postavám, čo bolo jednoznačne dobré rozhodnutie.

Pretože sú to práve postavy, na pleciach ktorých sedí osud celého Leru. Asi aj preto je väčšina zápletiek prezentovaná z pohľadu tých, ktorých sa najviac týkajú. S dôrazom za to, ako tieto udalosti na nich vplývajú. Nejde však len o psychiku a život jednotlivcov, ale aj vzťahy medzi dvojicami i väčšími skupinami. Takže áno, je to všetko zamerané na postavy, hoci v prípade každej z troch kníh sa aktéri v hlavných úlohách prestriekali.

Zatiaľ čo tá prvá najviac predstavovala Corva a Luc, tá druhá zase Garifa a všetkých v jeho bezprostrednom okolí. Táto tretia na výslnie vo väčšej miere stavia Sionaru. Hoci sa ich úlohy v jednotlivých príbehoch rôznia, vo výsledku sú dôležití všetci. Každý z nich predstavuje akési pomyslené vlákno a až spoločne je z toho sieť. A rovnako ako v sieti, všetko sa navzájom ovplyvňuje.

Čin jedného ovplyvní druhého, tretí zase zapôsobí na prvého či štvrtého a dalo by sa pokračovať. V niektorých momentoch ide takmer o ukážkový opis efektu motýlích krídel. Lebo v Lere to tak funguje – každá postava má v rukách moc niečo ovplyvniť a väčšina z nich sa o to aj pokúša. S čím sa nevyhnutne spája aj poznanie motivácie. V tomto smere ide o veľmi výživné čítanie, hoci v niektorých momentoch frustrujúce. Lebo ak poznáte pohnútky tej-ktorej osoby, je o to náročnejšie ich za niečo odsúdiť alebo vyslovene nenávidieť.

Dej je teda do veľkej miery ovplyvňovaný postavami. Takže viac ako o nejaké príbehové línie ide o činy jednotlivcov a ich vplyv na svet okolo nich. Jasné, objaví sa aj niekoľko akčnejších a krvavejších okamihov, ale tie sú skôr striedme. Pretože Hartmanová sa rozhodla, že na vyriešenie všetkých problémov nezvolí vojenské riešenie. Miesto toho prevláda skôr pacifizmus. Na stránkach teda postavy dokazujú, že niekedy nie je potrebné násilie a veľkolepé boje, aby sa svet okolo vás prestal rútiť do záhuby.

A keďže je kniha zameraná vyslovene na postavy, je podobné riešenie veľmi uveriteľné. Ale zároveň si vyžaduje svoj čas. Akákoľvek zmena je pomalá a väčšinou sa prejaví až za istý čas. Nehovoriac o tom, že musí nastať aj správny čas kedy niečo urobiť. Takže v niektorých momentoch je kniha zosobnením bolestného čakania. Čitateľ sa teda musí obrniť istou dávkou trpezlivosti. Výmenou za to dostane uveriteľnú záchranu sveta, v ktorej každý zohrá istú úlohu. Bez nutnosti vedenia zbytočných vojen.

Kniha Bouřný úsvit je primeraným zakončením postapokalyptickej trilógie. Hartmanová aj naďalej sústreďuje pozornosť na postavy. Na ich príbehy, ich prežívanie, ich vzťahy a tiež na to, ako toto všetko ovplyvňuje svet okolo nich. V duchu názvu série vlastne čitateľovi predstavuje preživších – pomyselné krysy, čo dokážu všetko prežiť. Zároveň však musia byť dostatočne silní, aby sa z toho aj spamätali. Aj vďaka tomuto zameraniu na postavy je pacifistický postup rebélie voči nefungujúcemu systému uveriteľný. Silno zastúpené sú však aj emócie, napätie, istá dobrodružnosť a tiež nezdolnosť ducha. Tempo je však pomalšie, takže knihu najviac ocenia tí trpezlivejší.

4 06.10.2022

Americká autorka Naomi Novik stvorila veľmi nebezpečný svet. Akoby zobrala vyhlásenie o tom, že stredná škola je mínové pole, a premenila ho na skutočnosť. Avšak ani miesto, kde neexistuje učiteľský zbor, nie je úplne anarchistické. V skutočnosti ho zväzujú prísne pravidlá. Žiadne prechádzky po chodbách po večierke. Ani návštevy v izbách. Lebo čím viac vás bude na jednom mieste, tým skôr vás zabijú. Plňte zadané úlohy, inak vás škola nepustí do jedálne.

Aj z tohto dôvodu študenti uzatvárajú rôzne dohody a vytvárajú združenia. Niektorí sa držia svojich enkláv – mocenských zoskupení, ktoré pripomínajú čarodejnícke spolky. Iní sa snažia zabezpečiť si v nich miesto. Ohurujú svojich spolužiakov, snažia sa predviesť v tom najlepšom možnom svetle. No a potom je tu Galadriel, preferujúca oslovenie El.

Keďže okolo seba šíri doslova temnú auru, ostatní sú voči nej nepriateľskí. Považujú ju za malefiku. Teda za niekoho, kto získava manu tým, že vysáva ľudí okolo seba. Alebo ich rovno vraždí. Najhoršie predpoklady ostatných vlastne Galadriel sama podporuje, keďže má povahu podobnú ježkovi. Len s tým rozdielom, že prípadných odvážlivcov pichá sarkastickými poznámkami a negativistickým prístupom.

Jej cynický pohľad na svet je to, čo má čitateľ možnosť najviac preskúmať. Vďaka tomu je z El v niektorých momentoch zábavná hlavná hrdinka. Zároveň to z nej ale robí absolútne nevhodného rozprávača. Zo všetkého najviac má tendenciu túlať sa v myšlienkach. Začne síce vysvetľovaním problému A, ale nakoniec skončí pri Z. Čitateľ sa vďaka tomu síce veľa dozvie o jej názoroch a postojoch, no už oveľa menej o fungovaní sveta.

Vysvetlenia sú teda skôr občasné a náhodné. Je potrebné dať si ich do súvislostí. Aj preto hlavne prvá polovica knihy pôsobí trochu zahlcujúcim dojmom. El síce rozpráva a premýšľa, ale nie je jasné, čo to má spoločné s príbehom a kam vôbec dej smeruje. Až po prečítaní niekoľkých kapitol zo všetkého vyplynie, že v tejto knihe dej vlastne ani nie je dôležitý. Autorka neopisuje ďalšiu zúfalú záchranu sveta. Nejde o rozprávanie o vyvolenej, z ktorej sa zo dňa na deň stane celosvetová senzácia. Ak vôbec niečo, tak El má svet zničiť, nie spasiť.

V skutočnosti sa má čitateľ pri čítaní skôr zabaviť. Nenájde tu žiadne veľké morálne presahy. Len El, jej uštipačnú myseľ a školu, čo sa všetkých snaží zabiť. No a potom je tu Orion, chalan odhodlaný všetkých zachraňovať. Nebyť niekoľkých vyslovene akčných scén, pôsobila by kniha ako svojho druhu beletristický životopis. S rozprávačom, ktorý rád zavádza. No a potom sa, na konci poslednej kapitoly, objaví varovanie. Až táto výstraha naznačuje, že séria predsa len ponúkne aj niečo veľkolepejšie. Čím sú, koniec koncov, známe všetky autorkine knihy.

Smrtící vzdělání je vcelku špecifickým kúskom. Pomerne jednoduchý dej a celková takmer až humorná atmosféra z nej robia oddychové čítanie. Lenže hlavná hrdinka, pichľavá a cynická El, z nej robí v istom zmysle jedinečný zážitok. Čitatelia obľubujúci sarkazmus sa budú dobre baviť. Tí o čosi menej tolerantní budú väčšinu času skôr trpieť. Koniec však naznačuje, že ide o istý druh experimentu, ktorý otvára dvere k niečomu väčšiemu.

4 25.09.2022

Jennifer Lynn Barnes vytvorila vcelku jednoduchý príbeh, no rozhodla sa nechať ho plynúť trochu iným smerom. Po prečítaní anotácie by sa mohlo zdať, že hlavným zámerom bude akási lovecká sezóna vyhlásená na Avery. Na votrelkyňu, ktorá zhrabla majetok rodiny, ktorej členovia nikdy nepoznali nedostatok. Pričom všetci príbuzní vlastne boli vydedení v prospech Avery.

Miesto toho je však celá kniha koncipovaná skôr ako hľadanie „pokladu“. Hoci v skutočnosti nejde o hľadanie umeleckého diela nevídanej hodnoty. V tomto prípade ide o odpovede. Tobias Hawthorne, miliardár, ktorý odkázal Avery svoje peniaze, bol pritom za života posadnutý hlavolamami a hádankami, dokonca svojim štyrom vnukom pravidelne dával tajné úlohy a simuloval pre nich honby za pokladmi. Preto dáva zmysel, že práve na toto sa autorka najviac zamerala.

Hnacím motorom celého príbehu je pritom nevedomosť. Čitateľ a rovnako ani postavy netušia, čo sa vlastne deje. Áno, Avery získala dedičstvo, ale od začiatku je jasné, že nie je víťazom, ale skôr obeťou. Ďalšou figúrkou na šachovnici, ktorou Tobias Hawthorne pohybuje dokonca aj po svojej smrti. Postavy teda postupne odhaľujú jednotlivé tajomstvá, len aby narazili na ďalšie. Takže čítanie je občas frustrujúce, nakoľko čitateľ túži po odpovediach, no stále ich nenachádza.

Do toho všetkého sa miešajú aj vzťahy nielen v rodine Hawthornovcov, ale aj medzi nimi a Avery. Všetky postavy sú totiž vykreslené ako nedokonalí ľudia, ktorí majú svoje ciele, no zároveň majú aj nedostatky a robia chyby, vďaka čomu je jednoduché vžiť sa do nich a pochopiť ich konanie. Ale stále je vrcholne zábavné sledovať ich interakcie – a hlavne ich občas vynútené spojenectvo. Postavy takisto majú parádnu chémiu, čo sa odzrkadľuje vo výborne napísaných dialógoch.

Navyše je napätie na stránkach aj dobre gradované, v deji prakticky neexistujú hluché miesta. Iste, objavujú sa tu rôzne klišé a niektoré scény by v inom prostredí boli minimálne pritiahnuté za vlasy. V prípade tohto príbehu ale dávajú zmysel a všetky prvky, akokoľvek výstredné alebo otrepané sa môžu na prvý pohľad zdať, sa tu skvele dopĺňajú. Má to teda nápad, má to realistické spracovanie, má to výbornú atmosféru, tiež emóciu a sympatické postavy. Nie je div, že si kniha získala takú veľkú popularitu. V tomto prípade naozaj zaslúžene.

Kniha mohla byť vystavaná ako opis loveckej sezóny na votrelkyňu v rodinnom klane. Miesto toho sa autorka rozhodla kráčať inou cestou. Postavy uzatvárajú nepohodlné spojenectvá, aby získali odpovede. Sledujú sériu nápovedí, nachádzajú slepé uličky a od jednej teórie prechádzajú k ďalšej. Navyše rovnako ako čitateľ netušia, čo viedlo Tobiasa Hawthorna k tomu, aby celý majetok odkázal úplne neznámemu dievčaťu. Je to napínavé, tajomné, výborne napísané a ani na chvíľu to nestráca dych. Navyše to celý čas pôsobí uveriteľným dojmom. Bohužiaľ to však končí uprostred dejového zvratu a bez riadnych odpovedí.

4 28.07.2022

Americký spisovateľ Larry Correia stvoril prísnymi pravidlami zošnurovaný svet. Po dávnom povstaní a zosadení kráľov sa spoločnosť rozdelila. Kastový systém presne určuje nielen právomoci, ale aj správanie sa tých, ktorí sú ich súčasťou. Na samotnom okraji tiež rozoznáva bezkastých. Neľudí, čo majú menšiu hodnotu ako zvieratá a sú považovaní za obyčajný majetok. Napriek tomu sú nedotknuteľní. Je síce možné ich mučiť a trestať, ale zakázané vraždiť.

V tomto prostredí vyrástol a zmocnel Ochranca Ashok. V detstve si ho za svojho nositeľa vybral čierny meč Angruvadal. Aj vďaka tomu sa z neho stal takmer nepremožiteľný bojovník. Zákon je preňho všetkým. Viac ako cnostného rytiera postupne začne pripomínať fanatika. Doslova robota naprogramovaného tak, aby svet okolo seba videl v čiernej a bielej. Medzi tým iný odtieň ani neexistuje.

Tento fakt mal zabezpečiť, že z Ashoka nebude dobrý hlavný hrdina. Lenže autorovi sa podarilo vykresliť ho ako obeť. Doslova ako baránka, produkt chybného systému. Ako obľúbenca, ktorý prišiel o popularitu a stal sa z neho vyvrheľ. Čitatelia majú tendenciu obľúbiť si takéto postavy a Ashok nie je výnimkou. Navyše sa kvôli politikárčeniu ostatných musí vybrať na akúsi veľkolepú výpravu, hoci ju vníma ako ten najhorší trest.

Ashokova príbehová línia knihu ťahá po chodníčkoch hrdinskej fantasy. Zvyšní aktéri ho do veľkej miery zatieňujú a neústupne odkoňujú dej smerom k epickej fantasy. Na rozprávačských stoličkách sú zastúpené všetky kasty. Postupne odvíjajú klbko úkladov temných čarodejníkov a intríg politikov. Opisujú sprisahania, vraždy a plánovanú genocídu. Takže čitateľ sa má čím zabávať. Correia sa totiž uistil, že v správnom pomere namieša akciu a vysvetľovanie.

Text je vďaka tomu prehľadný. Odhaľuje motiváciu niektorých postáv, no zatajuje pohnútky iných. Ukazuje, čo sa deje, ale necháva priestor pre dohady. Nesnaží sa ohúriť nevšednými konceptmi alebo prehnanou originalitou. Vo svojej podstate ide o dosť tuctové rozprávanie o svete, kde ľudí k stene tlačí nefungujúci systém. Kde sa musí z krvi zrodiť hrdina, aby všetkých spasil. Autor teda nepredstiera, že znovu objavil Ameriku. Miesto toho sa zameral na prebudenie zvedavosti.

Najskôr zariadil, aby čitatelia začali súcitiť s hlavným hrdinom. Podporí to tým, že je tajomný a aktéri vždy vedia viac a nič neprezradia. To sa nezmení ani s otočením poslednej stránky. Autor však nezabúda ani na zážitok v podobe emócií. Nesnaží sa nikoho citovo vydierať. Miesto toho nezatvára oči pred ničím. Nielen pri súbojoch, ale ani pri opise spoločnosti či dlhodobého vykorisťovania. Ukazuje prehrešky, nedostatky, vystavuje na obdiv tie horšie charakterové vlastnosti. Vďaka tomu svojmu svetu prepožičiava reálnosť.

Kniha Syn černého meče predstavuje solídny úvod do ďalšej epickej trilógie. Atmosféra je temná, prostredie krvavé a panuje tu napätie blížiacej sa búrky. Text na jednej strane baví možnosťou sledovať hrdinskú cestu Ashoka Vadala, na tej druhej zaujme úkladmi a intrigami mocných. Correia v čitateľovi dokáže prebudiť záujem. Navyše zabezpečil, že čitateľ bude aj držať prsty hlavnému hrdinovi. Dej je dobre rozložený, no v skutočnosti odhaľuje len málo. Čakanie na pokračovanie sa preto niekomu môže zdať nekonečné.

4 24.07.2022

Katherine May rozprávanie koncipovala ako autobiografiu. Avšak pomerne stručnú. O svojom živote prezrádza v skutočnosti len veľmi málo. Čitateľ sa v hrubých náčrtoch dozvie niečo o jej rodine, o jej zamestnaní, no na druhej strane sa dozvie veľa o jej psychických ťažkostiach a čo ich spôsobilo. Zároveň však svoj text nepremenila na návod alebo príručku, miesto toho ponúka úvahu.

Píše hlavne o tom období života, keď všetko stíchne a spomalí. Keď je človeku ťažko na duši a prechádza si ťažkými dňami. Tými, keď je náročné vôbec vyliezť z postele a čeliť svetu naokolo. V tomto bode sa mohlo rozprávanie zvrhnúť na akúsi slniečkovskú pozitívnu učebnicu o tom, ako sa všetko na dobré obráti. To však nie je podstatou a posolstvom tejto útlej publikácie.

May opisuje bežný život a bežné starosti. To, čo prežíva každý z nás každý deň. Samotné rozprávanie je rozdelené do obdoby tematických celkov rozdelených na mesiace (od septembra až po koniec marca), no napriek tomu nepôsobí úplne lineárne. Autorka preskakuje medzi myšlienkami a často sa utieka k zaujímavým postrehom. Nielen z prírody, či už k stromom alebo zvieratám, ale aj z histórie a mytológie.

Prostredníctvom týchto prvkov predstavuje zaujímavé metafory. Tie sú niekedy nečakané a občas to pôsobí, že sa celkom nehodia k tematike knihy. Ale zakaždým príde vysvetlenie alebo objasnenie spojenia, ktoré v danej metafore našla autora, a všetko zapadne na svoje miesto. Napriek tomu text nie je prehnane obrazný a samotný štýl je jasný a občas pôsobí takmer až stroho. Vďaka čomu lepšie vyniknú jasne a jednoducho formulované myšlienky.

Nejde o motivačnú knihu. Čitateľ v nej dokonca nenájde ani návod na to, ako sa cítiť lepšie. Miesto toho May núti premýšľať. Ponúka svoje myšlienky a svoje skúsenosti, no zároveň ich trochu zovšeobecňuje. A vďaka metaforám predkladá dôležité posolstvo a zároveň ponaučenie – že človek je súčasťou prírody. No a podobne ako v prírode jestvujú cykly, tak sa objavujú aj ľudskom živote. Obdobia jari a radosti strieda pochmúrnejšie zimovanie. A tak je to v poriadku.

Kniha Zimování neobsahuje návod na to, ako sa cítiť lepšie. Čiastočne ide o osobnú spoveď, no z oveľa väčšej časti je to citlivá a pomalá úvaha. Hlboké zamyslenie s prírodnými a mytologickými metaforami. Ich prostredníctvom autorka hovorí o svojich smutnejších a chladnejších obdobiach. No zároveň pripomína, že tieto cykly zažil každý z nás a takisto sa k nám vrátia. Pretože sú prirodzenou súčasťou života a to je to hlavné, čo sa má čitateľ počas čítania naučiť.

4 09.05.2022

O tejto knihe veľa ľudí písalo, na aké všelijaké knihy sa to podobá (hoci mne to oveľa viac ako fantastiku pripomína klasickú mytológiu, ale budiž). Ale už sa zabudli zmieniť o tom, ako krásne je napísaná.

Získala si ma hneď po niekoľkých stranách. Autor má nepochybne úžasný rozprávačský talent. Dokázal ma strhnúť pár vetami. Vytvoril nádhernú magickú atmosféru, veľmi hutnú. Jeho postavy, hoci sa najskôr tvárili plocho, získali trojrozmernosť. Po dlhom čase kniha, v ktorej som musela prečítať každé slovo a vôbec by mi nevadilo, keby som ju čítala pokojne aj mesiac.

Čo na tom, že som z toho všetkého mala zo začiatku guláš, že to bolo miestami až neskutočne naivné a že niektoré postavy majú toľko mien a prezývok, že by si mohli spísať súkromný telefónny zoznam. Skrátka som sa do tohto sveta, do toho príbehu, do tej atmosféry, do všetkého, zamilovala.

4 30.03.2022

Bennett väčšinu prvého dielu série Záhutí venoval svojmu svetu. Budoval ho postupne a každý detail dopodrobna vysvetľoval, často na úkor dynamiky. Vďaka tomu dej plynul pomaly a rozvážne. V prípade tohto pokračovania to už ale neplatí. Tentoraz totiž autor stavia na základoch, ktoré položil.

Rovnako ako Čaropisci, aj Světatvůrci začínajú prakticky rovnako. Sancia práve pácha lúpež. Predtým tento moment autor využil ako rezký úvod pred spomalením. Teraz túto scénu využil na pripomenutie toho dôležitého. Kto je kto, aké sú ich ciele a ako ich činy zapadajú do fungovania sveta. Všetko v jedinej kapitole.

Bennett text rozdelil do piatich častí a pre každú je vlastná iná zápletka. Vzájomné sa síce dopĺňajú a ovplyvňujú, no fungujú takpovediac samostatne. Ku každej je potrebné plánovanie a neskoršia akcia. Pritom postupom strán postavám dochádza čas, takže rovno prechádzajú k činom.

Dej je vďaka tomu oveľa svižnejší a tempo je v istých momentoch vyslovene vražedné. Autor už sa skrátka nepotrebuje zdržiavať s opismi a vysvetľovaním. To, čo potrebujete, vyplýva z prečítaného. Čitateľ dostáva príležitosť sadnúť si na gauč a s pukancami v ruke sleduje celovečerný trhák.

Sancia, Berenika, Gregor aj Orso si dokážu rýchlo získať a udržať pozornosť. Ich charaktery sa pritom nezmenili až tak výrazne. Stále ide o morálne sivé postavy, navzájom si v mnohom protikladné. Napriek tomu čelia nejednej dileme a je fascinujúce sledovať, ako ich to ovplyvňuje. Ako si uvedomujú, že v mene zastavenia „tých zlých“ je až priľahké začať páchať vlastné zverstvá.

Autor výborne pracuje aj s napätím a gradáciou. Čím ďalej sa v príbehu dostáva, tým sú stávky vyššie. Všetko vybuchuje, hrozby sa vyostrujú, pribúda mŕtvol a slabne odhodlanie. Ústredná skupinka napreduje. Týmto takzvaným „vyvrheľom“ je jednoduché držať palce. Sú vykreslení skutočne realisticky, navyše chcú dosiahnuť morálne vysoké ciele. Na to, či sa im to podarí, si ale bude musieť čitateľ ešte počkať.

V knihe Světatvůrci Bennett výborne využíva už postavené základy. Tentoraz sa nezdržiava opismi a vysvetľovaním a zaujíma sa o dej. Jeho postavy putujú od jednej krízy k druhej. Nedarí sa im a napätie stúpa. Pritom si však nájdu čas aj na uvažovanie o silných témach. Na vlastnej koži zisťujú, že nepriateľ ich nepriateľa je niekedy len ďalšia prekážka. Tú, spolu s ostatnými, budú musieť prekonať v záverečnom diele trilógie. Ostáva dúfať, že to bude aspoň spolovice také veľkolepé, ako autor naznačil.

4 20.03.2022

Táto kniha mi pre to časté striedanie lokácií občas pripomínala jazdu v rýchliku. Čo vnímam ako plus, hoci mi trvalo, kým som si na to zvykla - hlavne oproti jednotke, v ktorej sa síce postavy presúvali, ale z môjho pohľadu o čosi menej drasticky alebo naliehavo. Oceňujem všetky tie historické detaily, snahu o vystihnutie dobového myslenia a aj všetko ostatné. Najviac ma však potešila autorkina práca s postavami. Hoci vzťah hlavných hrdinov v jednotke pripomínal udretie blesku, až v tejto knihe na ňom skutočne zapracovali. Sledovala som to s radosťou a užívala som si to ako dobrý film v kine.

4 07.11.2021

Túto sériu milujem nekritickou láskou. V praxi to znamená, že ju milujem aj napriek všetkým nedostatkom, ktoré by som dokázala vymenovať. Na knihe sa najviac podpisuje hlavne to, že autorka, hoci je očividne zvyknutá písať, nemá skúsenosti s písaním románov. A tak mnoho dejových liniek a zvratov ostáva v rovine rozpačitých pokusov a tomu všetkému kraľuje najmä turbulentný vzťah hlavných hrdinov. Napriek tomu však celej knihe nemožno uprieť jedno - všetky scény tu majú svoje miesto a autorka má pevne v rukách všetky detaily a hlavne vysvetlenia. Pretože sa rozhodla využiť svoje vlastné historické vzdelanie a prepožičala ho Diane, kniha je informatívne veľmi obsiahla. Z logického hľadiska to všetko dáva zmysel a dialógy, hoci občas z pohľadu laika nudné, majú hlavu a pätu. Napriek tomu je často nutné čítať medzi riadkami.

Takže áno, má to svoje nedostatky, no má to veľmi veľa svetlých momentov. Pre mňa je však podstatné to, že ma príbeh pohltil a dokázala som si ho doslova vychutnávať niekoľko dní. (Knihu som čítala takmer týždeň a ak by som mohla, pokojne by som natiahla aj na viac dní. Pre porovnanie - ak nejakú knihu čítam dlhšie ako dva-tri dni, som z toho neskutočne nervózna, čo sa mi pri tejto knihe nestalo.)

Pre mňa ide o ukážkový príklad knihy, na ktorej dokážem ignorovať všetky "pre" a "proti" a skrátka ju len čítam a užívam si to. A to niekedy stačí.

4 07.11.2021

Americká spisovateľka V. E. Schwab čitateľa tretí raz berie na výlet do paralelných Londýnov. Druhý diel Stretnutie tieňov zafungoval ako mostík. Aktéri sa spamätávali z toho, čo sa stalo a opatrne pokračovali vo svojich životoch. Od prvej strany tretej knihy je však jasné, že ich žiadny zaslúžený pokoj ešte nečaká. Udalosti nasledujú v rýchlom slede za sebou. Srdcervúce straty, dychberúce naháňačky, ale aj vyostrené boje spôsobia, že dej veľmi rýchlo napreduje.

Tempo je vyslovene vražedné. Je jasné, že stačí málo, aby prišla neodvrátiteľná katastrofa. Aj keď po úvodnej tretine všetko predsa len spomalí, atmosféra je napätá. Pretože všetkým dochádza čas. Čitateľovu pozornosť opäť napomáha udržať aj časté striedanie rozprávačov. Z Bieleho Londýna do Sivého a naspäť do Červeného. Svoj priestor dostávajú hrdinovia, ale aj možní zloduchovia. Navyše sa bližšie predstavia aj tí, ktorí doteraz skôr postávali bokom so zvyškom komparzu.

Schwab sa teda aj v tejto časti zameriava hlavne na postavy. Preskúmava ich silné aj slabé stránky a predstavuje ich motivácie, takže nikto nie je len zlý alebo len dobrý. Uprostred toho všetkého stoja Kell, Lila, Rhy a s nimi Alucard a ďalší. Účasť niektorých na hlavných udalostiach je pritom prekvapivá. No práve vďaka tomu ešte väčšmi vyniknú všetky tie charakterové premeny. V porovnaní s prvým dielom Tmavší odtieň mágie niektorí zažili obrat doslova o stoosemdesiat stupňov. Avšak vďaka pozornosti, ktorú autorka venovala detailom a opisom, sú tieto zmeny uveriteľné.

Podobne ako v predchádzajúcich dieloch, aj v tomto je silná dobrodružná linka. Aktéri sa musia spojiť a vybrať sa na ďalekú cestu, aby niečo dosiahli. Aj táto ich snaha je zatienená problémami a úkladmi, čo len pomáha gradovať napätie. Pretože v tom istom čase sledujeme boje na viacerých frontoch.

Schwab je voči svojim hrdinom vyslovene neúprosná. Skúša ich odhodlanie a nebojí sa ani zabíjať. Navyše dokáže viackrát prekvapiť. Celkové smerovanie deja je pomerne nepredvídateľné, keďže do pozície záchrancu posúva viacerých. Veľkolepé finále je teda nečakané, dramatické a má svoju cenu. Je totiž nielen výsledkom bojov, ale aj neľahkých rozhodnutí s nie vždy príjemnými následkami. Napriek istej horko-sladkej príchuti má však čitateľ v závere pocit, že jeho trpezlivosť bola odmenená.

Román Zaklínanie svetla je výborným zakončením dobre rozvrhnutej trilógie. Autorka strávila veľa času budovaním prostredia, ale hlavne aj charakterov postáv. V záverečnom diele dokázala vyvážiť akčné časti s tými pomalšími, opisnými. Vďaka svojej obratnosti navyše skvele gradovala napätie a až do posledných chvíľ nebolo jasné, ako to všetko dopadne. Napriek tomu stále platí, že trilógiu ocenia skôr tí trpezlivejší.

3 07.07.2024

Český spisovateľ Martin Paytok dokázal od prvej strany navodiť atmosféru tajomna. Obrovský dom, v ktorom steny majú uši. V skriniach sú kostlivci. A rodinní príslušníci sa navzájom vrúcne nenávidia. Alebo zdvorilo ignorujú. Aby toho nebolo málo, za oknami práve vyčíňa fujavica a rodinný sluha radšej niekam utiekol. Potom, ako sa správal nanajvýš podozrivo.

Najhoršie na tom všetkom je, že hoci si všetci začnú liezť na nervy, nemôžu odísť. Niekto im v tom zabránil pomerne dôrazným spôsobom. Očakávanie by sa teda dalo vyslovene krájať. Ak by sa na scéne objavil nejaký klasický britský (či snáď belgický) detektív, nikoho by to neprekvapilo. Pretože napriek istým výstrednejším okolnostiam by sa všetko dalo ešte logicky vysvetliť. Až kým sa neobjaví prvá mŕtvola.

Úvodná časť príbehu je v plnej miere zameraná na vytvorenie tých správnych kulís. Tempo je pomalšie a čitateľ dostáva príležitosť spoznať nielen prostredie a okolnosti, ale aj postavy. Havranovci nie sú práve harmonická família a navyše majú zložité vzťahy. Súčasťou knihy je aj krásne ilustrovaný rodokmeň a mapa sídla.

Hlavne prvé spomenuté bude hojne využívané, keďže autor sa veľmi neobťažuje s vysvetľovaním rodinných väzieb. Niektoré vzťahy ostávajú nepomenované, takže občas vzniká chaos v tom, kto je s kým ako spriaznený. Portréty z rodostromu sa neskôr objavujú aj v samotnom texte ako celostranové ilustrácie. Nejde len o príjemné spestrenie, ale aj praktickú pomôcku. Čitateľ potom nemusí tápať, kto je čí bratranec a čie izby navzájom susedia.

Námet i jeho spracovanie sú v mnohom až predvídateľne klasické. Postavy preberajú svoje vopred určené úlohy, takže tu máme horkokrvného svalovca, všetečnú pubertiačku, hysterickú matku, ale aj krvilačných oportunistov. Jednotlivé udalosti sú tiež pomerne ľahko predvídateľné. Niektoré odhalenia pôsobia preto trochu samoúčelne.

Napriek tomu sa nedá tvrdiť, že by sa kniha nečítala dobre. Paytok rozhodne nenapísal najinovatívnejšiu knihu. Tiež sa nesnažil nikoho šokovať alebo prekvapiť. Miesto toho sa sústredil na atmosféru, prácu s napätím a k tomu pridal kvapku čierneho humoru. No a táto stratégia mu jednoznačne vyšla.

S prvým uvedením umne pracuje už od úvodnej strany. Očakávanie z počiatočných strán sa mení na pochybnosti, neskôr na strach a napokon na boj o prežitie. Z pochmúrnosti teda prechádzame až ku krvavým podrobnostiam. Gradované napätie tomu všetkému len nahráva. Nejde však len o zvyšujúci sa počet mŕtvol a mocnejúcich nepriateľov.

Vyšší počet aktérov si vyžiadal aj časté zmeny uhlov pohľadov. Tie prichádzajú v tých najnemožnejších okamihoch, keď niekto bojuje o život alebo objaví niečo závažné. Čitateľ potom nemá veľmi na výber a skrátka zúrivo otáča stránky, aby sa dozvedel, čo sa stane. Samotné tempo je čoraz rýchlejšie a záver vyslovene veľkolepý. A správne krvavý.

Kniha Láska, smrt a všechno zlý neponúka inovatívny horor. Jej stránky predostrú skôr klasickú zápletku s tradičným zlosynom. Pri bližšom skúmaní by Paytokovi niekto mohol vytknúť aj samoúčelnosť. Napriek tomu ale všetko funguje. A to vďaka premenlivo živej atmosfére, vražednému tempu a neistote, kto nakoniec prežije. Kniha ale poteší skôr ako voľnočasovka.

3 31.05.2024

Americký spisovateľ Larry Correia napísal takmer tri desiatky kníh. Mnohé z nich sa dočkali českého prekladu. V jednotlivých „kúskoch“ ukazuje, že sa dokáže prispôsobiť v podstate čomukoľvek. Spomaľuje tempo, ak si to dej vyžaduje. Očividné však ostáva, že mu najväčšmi vyhovuje dynamika, svižnosť a akcia so zbraňami. Takže aj teraz sa aktéri vo väčšine prípadov spoliehajú na guľky. No cudzie im nie sú ani meče, bez ohľadu na to, či sú japonské.

Podobne ako v prvej zbierke, aj v tejto autor približuje rôzne témy a aj rôzne univerzá. Z tých svojich sa raz pristavil v noirových Grimnoirských kronikách. Aj tentoraz čitateľa vopred upozorňuje, že si čítaním daného príspevku môže pokaziť pôžitok z pôvodnej trilógie. Neskôr zablúdil do Ságy zapomenutého válečníka k Ratulovi. Jedna z vedľajších postáv tu podáva svedectvo o svojom živote.

Pravdou je, že tento text o čosi viac ocenia tí, ktorí prečítali minimálne prvý diel Syn černého meče. Ratul je síce dôležitý, ale skôr v úlohe komparzu. No aj niekto neznalý života na kontinente Lok si čítanie môže vychutnať. Ratul spomína na prežité, no zároveň tým vysvetľuje aj fungovanie okolitého sveta. To môže oceniť niekto, kto sa ešte len rozhoduje, či dá sérii šancu. Neskoršia zastávka u lovcov monštier je skôr voľnočasová. Je ale podobne akčno-cynická ako aj zvyšok celého monštruózneho univerza.

Correiova pozornosť okrem toho skĺzava aj k svetom iných autorov. Alebo scenáristov, keďže sa hneď dvakrát venoval predátorom a votrelcom. Aj tu dokazuje svoju všestrannosť a hlavne schopnosť spojiť na prvý pohľad odlišné prvky. Takými predátor a samuraj rozhodne sú. Svoj spisovateľský um a aj lásku k zbraniam dokázal zase tým, že písal o konkrétnej puške. Niečo medzi reportážou a recenziou. Text, ktorý sa líši, a predsa niet pochýb o tom, kto ho napísal.

Neprekvapivý je aj návrat Joea Ledgera. Meno tejto postavy zaznelo aj v predchádzajúcej zbierke. (Ide o hlavného hrdinu série, z ktorej v českom preklade vyšla prvá kniha Pacient nula.) Tentoraz dokonca spolupracoval s Jonathanom Maberrym, ktorý Joea stvoril. Aby mu nebolo smutno, pridal sa k nemu agent Franks od lovcov.

Spolupráca rôznych spisovateľov na jedinom texte je vždy zaujímavá. Hlavne ak sa čitateľ má možnosť dozvedieť aj niečo zo zákulisia. Aj keď ide len o maličkosti. Vďaka tomu omnoho viac vyniknú niektoré súvislosti. V tomto prípade napríklad Correia priznáva, že práve tejto spolupráci vďačí za Maberryho neskorší príspevok do zbierky Paměti lovce monster. V ňom sa predviedol už spomínaný agent Franks.

Šancu druhý raz zažiariť dostali aj prastarým vírusom nakazení upíri z V-Wars. Autor dokonca rozširuje aj herný svet Warmachine. Hoci čitateľ sa minimálne s niektorými svetmi stretne po prvý raz, nebude tápať. Každý text obsahuje aj stručné zoznámenie sa so svetom, spojené s uvedením do tematiky a terminológie, ak je to nutné. Navyše bez toho, aby to negatívne ovplyvňovalo tempo rozprávania jednotlivých dejových línií. Pomyselnou čerešničkou na torte je už potom len objavenie sa Toma Strangera. Interdimenzionálny poisťovací agent zažíva občas výstredné dobrodružstvá. Jeho humorom presýtené trampoty sú výbornou bodkou tejto zbierky.

Poviedkový výber Lovecká sezona 2 len dokazuje, že Larry Correia je všestranne nadaný. Akčné a bojové texty mu síce svedčia najviac, no nestratí sa ani v pomalšie ladených okamihoch. Čitateľa navyše zaujme aj ďalšími internými detailmi o tom, ako jednotlivé poviedky vznikali. Inými slovami ide o výborne namiešaný reprezentatívny mix, ktorý predstavuje autora v tom najlepšom svetle.

Až po prečítaní druhej knihy dokážem naplno oceniť tú mozaiku, ktorú v príbehu autor stvoril. Všetky tie čiastkové odbočky, zamyslenia a všetky tie dieliky skladačky, ktoré zapadli na svoje miesta. Je to fascinujúce a krásne vystavané. Detailné. Pomalé. S mnohými presahmi.

Napriek tomu ma to nechytilo za srdce tak veľmi ako iné autorove knihy. Ale to svoje som si tam našla. Zároveň si uvedomujem, že sa k tomu ešte niekedy aspoň raz vrátim. Pretože ostali vrstvy, ktoré som neodkryla a súvislosti, čo mi unikli.

3 15.05.2024

Zatiaľ čo ma bavila myšlienka tejto knihy, už o čosi menej ma bavilo jej spracovanie. Chýbala mi tá čarovná jednoduchosť z autorkiných kníh, ktoré som už čítala. Tu si to zbytočne komplikovala. Až do takej miery, že niektoré prvky skrátka nezapadli na svoje miesto.

3 15.05.2024