LiliDarknight komentáře u knih
Tamsyn Muir si pri tvorbe svojho sveta povedala, že by bolo fajn skombinovať rôzne prvky. Tak vznikol jej svet plný nekromantov, fanatických rytierov a to všetko sa navyše odohráva vo vesmíre a na troskách predchádzajúceho sveta. Je to veľmi delikátny mix, ktorý dopĺňa občas až zbytočne zložito opísaný magický systém. Čiže stačí málo a bude to až príliš. Čo sa stalo v tejto knihe.
Jedným z hlavných problémov tejto knihy je pritom autorkina snaha oblafnúť čitateľa. Všetko to začína tým, že Harrow si očividne udalosti predchádzajúcej knihy pamätá inak, než sa stali. Všetci vedia, na čo presne si nespomína a otázkou len ostáva, prečo to tak je a kto získa najviac tým, že Harrow takýmto spôsobom poškodí.
Umocnené je to ešte rozprávaním prevažne v druhej osobe. Čo je asi ten najočividnejší spôsob, ako povedať čitateľovi, že má dávať pozor, lebo sa ho autorka snaží oklamať. A táto zápletka by bohato stačila – pátranie po tom, čo presne sa stalo Harrow a prečo. Lenže Muir to nestačilo.
Miesto toho rozohrala celú sieť malých klamstiev a tajomstiev, pričom niektoré si navzájom úplne odporovali a iné úplne zbytočné vo svetle týchto konkrétnych udalostí. Zo všetkého napokon najsilnejšie zaznievalo to, že Harrow to nemá v hlave v poriadku, lenže to si prevažná väčšina čitateľov uvedomila už pri čítaní predchádzajúcej knihy.
Dej má aj niekoľko svetlejších stránok, napríklad sme sa dočkali niekoľkých vysvetlení. Hoci retrospektívne. Autorka sa snažila vysvetliť konanie postáv z prvej knihy vo svetle nových skutočností. Bohužiaľ však stále trvá na tom istom zlozvyku – postavám prideľuje pokojne aj desať mien a tie potom používa úplne náhodne. Takže nie vždy je jasné, o kom vlastne práve hovorí. Čo vytvára ešte väčší chaos.
Prakticky to jediné, čo nakoniec túto knihu zachraňuje, je vytvorené napätie. Muir zaujímavo mieša časové línie a naznačuje, že im všetkým dochádza čas. Plus je tu vyhliadka, že by sa čitateľ mohol dozvedieť, ako s tým všetkým súvisí tajomná zapečatená hrobka. A naozaj sa to dozvie. No podobne ako pri všetkých odhaleniach, aj toto vypálilo trochu inak, než autorka zamýšľala. V konečnom dôsledku tak ide o ďalší dôkaz, že Muir sa jej vlastný príbeh dosť zásadne vymkol z rúk a to, akým spôsobom to rieši, sériu len viac deformuje.
Harrow Devátá je knižným ekvivalentom dieťaťa, ktoré sa vymklo svojim rodičom. Autorka plánovala, že v tomto príbehu čitateľom poriadne zamotá hlavu, až budú mať pocit, že im úplne preskočilo. Rovnako ako samotnej Harrow. A že ich potom poľahky ohúri veľkolepými vysvetleniami. Bohužiaľ jej odhalenia len viac popletú a jej snaha o klamanie čitateľa vypáli proti nej – pretože to vyzerá, že sa sama stratila vo svojom príbehu. No a miesto toho, aby z toho všetkého hľadala cestu von, pridala si ďalšie príbehové línie.
Martin Benkovič stvoril alternatívnu verziu nášho sveta. Postavy sa preháňajú po známych bratislavských uličkách. S obyčajnými ľuďmi si tu (ne)nažívajú aj mágovia, väčšinou mocné bytosti oplývajúce konkrétnou schopnosťou. Tú dedia vďaka génom po svojich rodičoch. V podstate ide o akúsi slovenskú verziu X-menov s obdobnými problémami.
Mágovia sú v menšine. Oplývajú mocou a zatiaľ čo niektorí ich podporujú a snažia sa im rozumieť, ostatní sa ich boja a bojujú proti nim. Príbeh teda predstavuje aj sociálnu sondu. Autor zdarne nastavuje zrkadlo našej súčasnej spoločnosti – predsudkom, zbytočnej nenávisti, strachu, rôznym názorom. Vďaka tomu v istých momentoch nejde o príjemné čítanie. Je totiž silno realistické. Čitateľ si celý čas uvedomuje, že takto to funguje. Ľudstvo naozaj ničí to, čomu nerozumie.
Výnimkou vlastne nie je ani hlavný hrdina Ajriš. Vo svetle skúseností z minulosti nenávidí mágov a s radosťou proti nim bojuje. Jeho názory a postoje sú občas až prihlasné. Napriek týmto predsudkom sa prejavuje vcelku pozitívne. Nielen tým, že sa dokáže postaviť za správnu vec, ale aj preto, že počúva argumenty protistrany, čo ho mnohokrát posúva vpred. Na príklade hlavného hrdinu teda autor ukazuje, že ešte jestvuje nádej. Ľudstvo sa môže zmeniť – no musíme začať od jednotlivcov.
Ajrišovi k zmene napomáha aj samotný dej. Ten je turbulentný už od prvej strany, striedajú sa v ňom akčné sekvencie s pokojnejšími rozhovormi. Bitky sú krvavé. Väčšinou k nim však dochádza následkom toho, že sa niekto ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tento vzorec sa opakuje do takej miery, že by si kniha poľahky zaslúžila podtitul Smoliar. V pomalších častiach Benkovič predstavuje svoj svet a občas ponúka zaujímavé zamyslenia. Neraz poteší aj morálne silným momentom.
Tempo je teda ukážkové. Vtiahne čitateľa doprostred udalostí a neustále ho drží v napätí. Tu rozohrá zúfalý útek, tam zase odhalí motiváciu tej-ktorej postavy. Zo začiatku môže pôsobiť otravne autorov zlozvyk zbytočne sa opakovať. V mnohých prípadoch to prispieva k oslabovaniu významu povedaného. Sú to ale jediné momenty, ktoré prezrádzajú, že kniha je prvotinou. Tento kozmetický problém je ľahké prehliadnuť vplyvom dobre spracovaného celku.
Štvanec otvára dvere do nového sveta podobného tomu nášmu. Ide o drsné akčné dobrodružstvo, ktoré si nájde čas aj na prieskum ľudskej nátury. Táto dravá urban fantasy ponúka to najlepšie z daného žánru. Zaujme už od prvého slova a drží čitateľa v napätí. Otázkou ostáva jedine to, kedy sa dočkáme pokračovania – a čo v ňom Benkovič plánuje hodiť na svoje postavy.
Maggie Stiefvater má svoj typický štýl. Ľahký a nevtieravý, no tiež plný magickosti a snovosti. Jej knihy, vystavané aj na metaforickosti a atmosfére, dokážu zaujať nielen fanúšikov magického realizmu. V prípade tohto príbehu navyše stavia na už postavených základoch. Tie predstavujú nielen bratia Lynchovci, na čele so zlodejom snov Ronanom, ale celkovo aj ňou vytvorený magický svet.
V tejto trilógii sa rozhodla rozvíjať témy a dejové odbočky, na ktoré v pôvodnej tetralógii neostalo miesto. Čo vo všeobecnosti predstavuje svet zlodejov snov. Okrem toho sa však rozhodla dopriať viac priestoru postavám, ktoré sa predtým v príbehu skôr len mihli. Medzi nimi je aj Declan Lynch a jeho tajomný nebezpečný život v obložení zločincov.
Do deju zasahovali aj iné postavy. Zlodejka Jordan a lovkyňa Carmen patrili len k maličkej skupine tých dôležitejších. Autorka strávila veľa času ich predstavovaním a vysvetľovaním ich motivácie. Takže hlavne prvá polovica knihy bola ešte o čosi pomalšia. Vo všeobecnosti pôsobila, akoby sa v nej Stiefvater len hľadala. Alebo akoby hľadala tú správne vyváženú kombináciu snovej magickosti a krutej reality blížiaceho sa konca sveta.
To ale neznamená, že by text nebol zaujímavý. Bohatý na emócie dokázal prehĺbiť čitateľský pôžitok. Nehovoriac o hre slov, ktorú autorka tak veľmi obľubuje. S dôrazom na samotnú snovú mágiu. Niektoré predstavené koncepty boli vskutku prekvapivé. Čím poľahky vyvážili fádnosť tuctovej zápletky so záchranou sveta a tajnou vládnou organizáciou.
Po tomto nutnom predstavovaní postáv a zámerov sa dej mohol skutočne rozbehnúť. Kľučkoval a nabaľoval sa a dýchal presne tou atmosférou, ktorou bola preslávená séria Havraní cyklus. Len s tým rozdielom, že v prípade tejto trilógie je všetko temnejšie. Aj nočné mory, aj udalosti okolo postáv.
Nehovoriac a tempe, ktoré sa postupom kapitol zrýchľovalo. Až napokon prišlo veľkolepé vyvrcholenie, ktoré nalákalo na pokračovanie. Takže táto kniha mala vo výsledku to, čo by mal mať dobrý prvý diel trilógie. Aj vysvetľuje, aj buduje napätie, aj opantáva tajomnom, aj tají odpovede na otázky.
Skrotenie jastraba je vlastne most medzi Havraními chlapcami a zlodejmi snov. Autorka stavia na predtým vytvorenom svete, no rozširuje ho. Predstavuje nové postavy, ich motiváciu a tiež ukazuje, o čom táto trilógia bude. Čo spôsobilo, že prvá polovica knihy je o čosi rozpačitejšia a rozvláčnejšia. Príbeh skutočne ožije až v tej druhej. Vtedy začne všetko dávať zmysel. Epickým záverom Stiefvater potvrdila, že si čitateľa dokáže získať. A tiež ho ním navnadila na ďalšie pokračovanie.
Johanna, Ruth a Marie viedli pokojný život. Nie úplne v blahobyte, ale mali dosť na to, aby si mohli pravidelne dopriať dúšok skutočnej kávy. Ich otec ich štítil proti nepriazni sveta tam vonku. Chránil ich pred nechcenou pozornosťou chlapcov a neskôr mužov a vždy sa o ne postaral. Ich jedinou starosťou bolo dohliadať na domácnosť – no a najstaršia Johanna s jeho sklenenými výrobkami vždy išla do mesta, kde ich predala.
(Čo mne osobne trochu odporuje jeho snahe chrániť svoje dcéry, od ktorých odháňal všetkých nápadníkov, ale zároveň posielal najstaršiu z trojice na nebezpečnú a dlhú cestu do mesta, kde striehli horšie nástrahy.) V istom zmysle by sa teda dalo tvrdiť, že svoje dcéry rozmaznal a absolútne sa ich nesnažil pripraviť na skutočný život. Čo sa ukázalo byť pravdivé v deň, keď ho našli mŕtveho v jeho vlastnej posteli.
Dovtedy pokojný život museli vymeniť za ťažkú prácu, nedostatočne platenú a neperspektívnu. Ich svet je pomerne malý a zviazaný zaužívanými pravidlami. Tie hovoria, že ženino miesto je v sklenárskej dielni len v prípade, ak chce nakresliť kvetinové vzory na dokončené mužské výrobky. No nemala by túžiť po ničom väčšom. Iba ak o výhodnom manželstve a výchove ďalšej generácie sklenárov.
Autorka strávila skutočne veľa času opisovaním týchto spoločenských pravidiel – či už písaných, alebo tých nepísaných. Vďaka tomu bola hlavne prvá polovica textu o čosi pomalšia a rozvláčnejšia a tieto opisy boli často na úkor dynamiky. Navyše tiež čoskoro vyšlo najavo, že historické pozadie, akokoľvek zaujímavé a nevšedné, slúži len na dotvorenie atmosféry. Pretože táto kniha je románom o tom, ako tri sestry dospievajú vplyvom nie vždy prívetivých okolností.
V tomto smere je kniha vskutku výživná. Bohatá na silné a emotívne momenty. Dej plynie vcelku dobre (po prekonaní úvodného vysvetľovania), text je ľahko čitateľný a celková ľahkosť prispieva k tomu, že kniha je skôr oddychová. Iste, tematicky ponúka pomerne širokú škálu, od dospievania, cez hľadanie vlastného miesta vo svete, až po plnenie si snov a nachádzanie odvahy. Všetky témy sú však podriadené aj pomerne romantickému tónu. Čo z knihy robí príjemné románové dobrodružstvo vhodné na voľné nedeľné popoludnia.
Kniha Křehká krása nie je podrobnou historickou kronikou o sklenárskom svete na konci 19. storočia. Ide skôr o rodinnú kroniku a príbeh dospievania troch sestier, ktoré si náhle uvedomujú, že svet je oveľa krutejšie miesto, než predpokladali. Ich osudy sú občas ako jazda na kolotoči a spolu so silným apelom na emócie zabezpečujú, že čítanie je zážitkom. Vo výsledku teda ide o vcelku zaujímavý románový počin, ktorý poteší nejedno romantické srdiečko.
Kniha začína tým, ako Vendren beží – a tento fakt vlastne vystihuje celú knihu. Wragg sa rozhodol orientovať skôr na dej a odviedol vskutku dobrú prácu. Jeho príbeh nemá ani jediné hluché miesto a keďže postavy vo všeobecnosti stále len utekajú, tempo je pomerne vražedné. Pritom každá udalosť je verná zákonu, že každá akcia vyvolá adekvátnu reakciu. Krv tečie, končatiny sa lámu a postavy sa snažia prežiť.
Na pozadí toho všetkého sa však odohrávajú väčšie udalosti. Mocenské hry. Intrigy. Prevraty. Autor sa občas až priveľmi snaží predstierať, že sa to jeho skupinky vyvrheľov nijako netýka. Postupom strán sa však ukazuje, že opak je pravdou. Všetko so všetkým súvisí. A dokonca ani nájomní žoldnieri nie sú vynechaní z intrigánskej šachovej partie.
Napriek tomu kniha nemá ťaživú atmosféru. Je to hlavne zásluhou postáv. Wragg síce dovoľuje čitateľovi občas nahliadnuť do myslenia jednotlivých aktérov – no len do takej miery, aby bolo možné ich medzi sebou rozoznať. Zámerom textu nie je sledovať vývoj ich charakterov, hoci aj na to dôjde. Skôr ide len o sledovanie ich snahy o prežitie. Z prvého radu, aby to čitateľ dokázal náležite oceniť.
Celá kniha je vlastne vystavaná na chémii medzi postavami. Dialógy sú trefné, plné zapamätateľných hlášok a humoru miestami takého čierneho, že by mu nepomohlo ani kilo cukru. Ich vzájomné rozhovory sa často zvrhávajú na obscénne preteky v urážaní. No všetko to krásne funguje a strany plynú. Čitateľ sa zasmeje, uvoľní a zrelaxuje – čím sa napĺňa hlavný zámer celého textu.
Kniha Černí jestřábi je ukážkovým príkladom toho, že nie je nutné byť v žánri tým najinovatívnejším autorom. Wraggovi na zaujatie celkom stačí rýchle tempo a sympatické postavy. Aj vďaka tomu občas dej pripomína nevydarené cirkusové predstavenie. Zasmiať sa a uvoľniť občas pri čítaní naozaj stačí. Táto kniha je toho dôkazom.
4,5*
Český spisovateľ René Vaněk predstavuje ďalšiu víziu budúcnosti. Aj táto má dystopické kulisy. Dej sa sústreďuje na mestský štát Tyfus, ktorý je vyčlenený zo zvyšku sveta akousi kupolou. Obyvatelia teda prežívajú pod umelým kovovým nebom a namiesto slnka majú senzory, ktoré sa starajú o striedanie dňa a noci. K tomu sú pridružené aj ďalšie systémy, ktoré sa starajú o čistenie a kvalitu života.
Každodenné prežívanie je pretkané hnusom a celkovým úpadkom. Nielen morálnym, aj intelektuálnym a celkovo spoločenským. Čitateľ však nesleduje len tento pokles, ale aj fungujúce vrcholné biomechanické inžinierstvo. To prebieha prostredníctvom Matky, ktorá je zodpovedná za eliminovanie geneticky nedokonalých embryí. Spoločnosť je preto rozdelená na podľudí, ľudí a nadľudí. Nehovoriac o umelých inteligenciách a iných polomechanických organizmoch.
Zhrnuté takto niekoľkými vetami pôsobí Tyfus ako pomerne depresívne miesto. To by bola v zásade pravda, nebyť autorovho prístupu. Vaněk totiž namiesto pochmúrneho opisu ešte pochmúrnejších udalostí zvolil o niečo komediálnejší prístup. Od prvého slova je očividné, že si pobyt v tomto svete vyslovene užíva. Je to vidieť v ľahkosti, s akou text plynie. Pritom prechádza od násilia, cez vulgárnosť, až po obscénnosti. Niekedy tak rýchlo, že čitateľ stihne sotva žmurknúť.
Kniha má vďaka tomu miestami až neuveriteľne svižné tempo. No objavia sa aj pomalšie miesta. Ako hlavný nástroj autor používa jazyk. Odlišuje ním postavy, buduje atmosféru a v medzihrách medzi kapitolami ním dotvára kolorit svojho sveta. Hra so slovami navyše pomáha držať čitateľovu pozornosť. Tiež je to ten prvok, ktorý knihu odlišuje od podobne koncipovaných žánroviek.
Obsahovo však nesledujeme len neradostný život v hnuse. Hlavný hrdina Theo totiž potajme pracuje pre megakoroporáciu SVS a rieši všakovaké problémy. Niektoré malé a iné väčšie, no vysporiada sa s nimi pomerene rýchlo. Tento kompozičný prvok textu dodáva takmer až epizódny charakter. Teda nebyť toho, že sa tieto menšie zápletky v deji „pripomínajú“. Okrem toho sa objavuje aj akýsi leitmotív v podobe pátrania po totožnosti pána Zázračného. Záhadný chlapík sa objavuje a mizne a zdá sa, že má prsty v mnohých Theových prípadoch. Alebo skôr na ich dokončeniach.
Je teda jasné, že sa čitateľ nemá čas nudiť. Vyššie spomenuté udalosti výborne dopĺňajú opisy sveta plného korupcie a odporností. Napätie takisto skvele graduje. Avšak namiesto očakávaného vyvrcholenia prichádzajú slová označujúce koniec tohto dielu. Na zmiernenie škôd Vaněk síce ponúka bonusovú poviedku Onachron a slovníček pojmov, ale pokračovanie by bolo akiste príjemnejšou odmenou.
V románe Kovové nebe autor predstavuje ďalšiu dystopickú budúcnosť, tentoraz s príchuťou biopunku. Okrem celkovej pochmúrnosti však ponúka aj humor. Čitateľ sa teda dobre baví nielen výbornou prácou s jazykom, ale aj dobre rozvrhnutým dejom. Skutočným nedostatkom je zatiaľ chýbajúce pokračovanie.
Je zvláštne čítať knihu o niekom, kto sa v tejto knihe stihol narodiť a osláviť prvé narodeniny. Pritom nevyriekol jediné slovo a aktívne nezasiahol do deja, no aj tak všetkých a všetko ovplyvnil. Všetkých tých čudesných obyvateľov Gormenghastu, ktorí robili svoje každodenné čudnosti. Vďaka tomu všetkému to malo zaujímavú atmosféru a tá atmosféra mi v podstate väčšinu času stačila, aby som pokračovala v čítaní. A keď už ani atmosféra nestačila, pomohla mi audiokniha.
Je to veľmi svojské čítanie. Len neviem, či je to dostatočne svojské na to, aby som siahla po pokračovaní.
Kniha na mňa pomerne dlho vyčítavo pozerala z poličky. Tak nejako som sa jej podvedome obávala. Čo je možno aj dôvod, prečo dlhšie trvalo, kým si ma príbeh aspoň trochu získal. Vo svojej podstate je to vlastne prológ k väčším udalostiam. Takže dej bol tu i tam aj tamto a vlastne tak nejako nikde.
Ale pokračovanie si prečítam. Som zvedavá, čo príde po takomto úvode.
2,5*
Slovenská spisovateľka Denisa Lesniaková debutovala pomerne veľkým štýlom. Čitateľa zobrala na nebezpečnú a krvavú výpravu do sveta zmietaného konfliktmi. Tie vyhrávajú tí lepšie pripravení, no všetko má svoju cenu. Takže orientácia na dej textu svedčí. A akčné sekvencie mu prepožičiavajú svižnosť. Uprostred toho všetkého sa ako hlavná hrdinka predstavuje Lennox.
Zocelená výcvikom a prinútená okolnosťami sa prejavuje ako príslovečné nutné zlo. Ako posvätený prostriedok slúžiaci určitému účelu. Navyše je drsná, prostoreká a napriek všetkému úžasná, takže si určite získa nejedného fanúšika medzi mladšou generáciou. Hlavne keď dostane tajné poslanie, vďaka ktorému domnelo spasí svet. Alebo možno len k nohám svojej kráľovnej zloží ďalšie víťazstvo.
Zhrnuté takto niekoľkými vetami znie kniha pomerne jednoducho a priamočiaro. Nanešťastie si to autorka trochu skomplikovala. Najväčšmi tým, že hlavnú dejovú linku na dve tretiny knihy odložila bokom. Lennox sa v prológu dostáva na územie nepriateľa. Jej osud je neistý, hrozí jej nebezpečenstvo a možno aj smrť. V nasledujúcich kapitolách sa Lesniaková vracia tri roky späť v čase, teda teste pred začiatok vojny.
Protagonistka je predstavená ako privilegovaná dievčina, ktorá vyrástla v bezpečí a prepychu. Na jednej strane je zaujímavé sledovať, ako sa jej osobnosť vyvíja. Míľnikmi sa jej pritom stávajú rôzne krízové situácie. Tiež sa objavuje niekoľko momentov, ktoré odhaľujú niečiu motiváciu. Pravdou však je, že tieto výseky z Lennoxinho života mohli byť odhaľované postupne v podobe spomienkových kapitol. Takto lineárne za sebou si nimi autorka urobila skôr medvediu službu.
Opisuje totiž niekoľko podobných situácií, čím oslabuje ich výpovednú hodnotu. Takže niektoré okamihy pôsobia vyslovene zbytočne. Nehovoriac o tom, že tiež nedovolí čitateľovi takmer nič si domyslieť. V deji ostane len málo nezodpovedaných otázok. Najviac však v tejto exkurzii do minulosti „zažiaria“ nelogickosti.
Najväčšou je pritom fakt, že sa Lennox prezlečie za chlapca. Jej otec je legendárny generál a navyše vynikajúci stratég. Áno, v poslednej bitke sa zranil a stále nie je úplne fit, no jeho prítomnosť všetci očakávajú. Jeho skúsenosti by mohli armáde pomôcť. Keď sa namiesto neho dovalí jeho údajný syn Nox, o ktorom nikdy nikto nepočul, oslavovaného dôstojníka už nehľadajú.
Zrazu jeho pomoc nikto nepotrebuje a Nox sa snaží ochrániť svoje tajomstvo. Ako dievča by ju totiž popravili. Lebo skrátka nemôže bojovať v mene svojej kráľovnej, ktorá práve vyhlásila vojnu celému svetu. Vysvetlenie, že Neallu na tróne rešpektujú len kvôli tomu, že si ju vybrala magická koruna, je vo svetle vyššie uvedeného až príliš samoúčelné. O to väčšmi neskôr, keď sa prevalí Lennoxina totožnosť a táto kríza nedopadne tak, ako by niektorí čitatelia právom očakávali.
Keď sa Lesniaková nakoniec predsa len vráti k hlavnej dejovej línii, tempo sa doslova rozbehne. To, na čo dovtedy nebol priestor, je nutné expresne doriešiť. Je teda škoda, že táto časť rozprávania nie je aspoň o sto strán dlhšia. Prospelo by to aj gradácii napätia a niektoré veľkolepé odhalenia by pôsobili o niečo nečakanejšie. Knihu zachraňujú posledné strany a epilóg. Takisto skutočnosť, že autorka sa dokáže pohrať s jazykom, napriek nemilému zlozvyku používať v súvetiach ako časticu paslovo akonáhle.
Román Armáda temnoty a smrti ponúka cestu morálne sivej hrdinky na pozadí vojnového konfliktu. Lesniaková láka aj mixom všakovakých mýtických príšeriek. Knihe výrazne neprospieva dvojtretinová odbočka do minulosti. To neskôr odhaľuje niektoré výraznejšie nedostatky príbehu. Vďaka orientácii na dej ide skôr o oddychovejšie čítanie.
Technicky by som tejto knihe mohla všeličo vytknúť. Najmä však to, že si v niektorých momentoch vyžadovala väčšiu opisnosť. A určite by som našla aj niečo iné. Pre mňa je však dôležité to, že si ma získala prakticky prvými vetami a nepustila ma, až kým som to celé nedočítala. Krásny jazyk. Zaujímavo vystavaný svet, ktorý možno je a možno nie je skutočný. Politika. Intrigy. Úklady. Ale aj božstvá v neustálom zápase o svojho veriaceho.
Jediná skutočná chyba je teda to, že nemám pokračovanie.
Toto je presne ten typ humoru, ktorý mám najradšej. Uštipačný, cynický a za každých okolností černejší ako čierna diera. Oceňujem ale hlavne to, že to malo aj dejovú linku a príbeh niekam smeroval.
3,5*
Britský spisovateľ John Gwynne vo svojej debutovej sérii Věrní a padlí stavil na istoty a overené motívy. V jeho svete existuje niekoľko kráľovstiev. Tie viac-menej koexistujú, hoc občas sa dostanú do rôznorodých ťahaníc. Väčšinu času sa teda venujú vlastným problémom. Podľa starých proroctiev však ich malý kút sveta čaká apokalypsa. Veľkolepá, poznačená božským hnevom. Proti sebe sa totiž postavia dobro a zlo.
Každú stranu má pritom zastupovať vopred určený šampión, ktorý v mene „svojej veci“ musí zjednotiť národy. K nielen ľudským bojovníkom sa majú pridať hordy démonov a légie anjelov. S výnimkou tohto takmer biblického momentu sa autor inšpiroval prevažne severskou mytológiou. Naznačuje to nielen spôsob života, ale aj existencia obrov a výskyt rôznych vlčích a hadích monštier. Najočividnejším dôkazom je už len Jötunheim uvedený na mape.
Kulisami i premisou teda ide o klasickú ságu. O mix rokmi osvedčených prvkov, ktoré v epickej a hrdinskej fantasy fungujú najlepšie. Z istého uhla pohľadu je to ako nová adaptácia niektorej divadelnej hry. Bolo by však chybou odsúdiť autora na základe toho, že stavia na tom, čo je bezpečné. Pretože aj tisíckrát ohraný námet môže čitateľovi niečo ponúknuť. V prípade tejto série sú to hneď dva faktory.
Prvým sú postavy. Gwynne sa snaží rovnakou mierou venovať aktérom i deju, čím si občas robí medvediu službu. V deji sa potom sem-tam mihne nejaká menšia nelogickosť, nehovoriac o typových charakterových vlastnostiach. Čitateľ má vlastne vidieť protagonistov dospievať a meniť sa.
Aj toto je dôvod, prečo príbeh rozprávajú viacerí rozprávači a medzi nimi sú aj budúci šampióni oboch strán konfliktu. No zatiaľ čo jedného spoznávame cez jeho vlastnú myseľ, toho druhého skreslene cez uvažovanie jeho najbližšieho priateľa. V tomto smere sa dá hovoriť o zaujímavom experimente. Ten obrusuje už spomenutú typovosť. Tú zachraňujú aj vedľajšie postavy, ktoré sú neraz zaujímavejšie ako tie hlavné.
Druhým výrazným faktorom autorovho úspechu je jeho rozprávačský talent. Doslova niekoľkými vetami dokáže polapiť čitateľovu pozornosť. Až má pocit, že si práve sadol k ohnisku a skúsený bard mu rozpovedal ságu plnú zrád a veľkolepých činov. Tento dojem ešte umocňuje audioknižné spracovanie.
Vydavateľstvo OneHotBook opäť ponúka veľmi kvalitný poslucháčsky zážitok. Ten začína už melódiami, ktoré predznamenávajú koniec kapitoly. Sú tematické a napodobňujú rinčanie mečov alebo zavýjanie vlkov, no tiež vyvolávajú pocit napätia, ako keď sa tmou zakráda nepriateľ. Každý kúsok je vybraný veľmi vhodne a podčiarkuje celkovú atmosféru počúvaného textu. Občas je vám až ľúto, že tieto hudobné vsuvky nie sú aj dlhšie.
Poslucháča sprevádza hlas Jana Holíka. Ten sa síce nesnaží meniť farbu hlasu a len sem-tam sa pokúša napodobniť prízvuk, no jeho prednes znie veľmi príjemne. Stačí niekoľko minút a dokáže vtiahnuť do diania. Autorom navodený pocit, že sedíme pri ohníku a počúvame staré historky, Holík ešte prehlbuje. Je jednoduché skrátka zavrieť oči a túlať sa s postavami po Zemi vyhnancov. Vďaka tomu je ľahšie prehliadnuť nedostatky románu.
Nezáleží na tom, že niektoré časti sú príliš dlhé, niektoré prvky samoúčelné a postavy šablónovité. Dôležité je len dozvedieť sa, ako to všetko dopadne. Dej je pritom svižný, plný nebezpečných momentov a tiež súbojov s mečmi. Napätie navyše úspešne graduje. Ako úvod do štvordielnej ságy to dokáže zaujať. Audiokniha na tom má veľkú zásluhu. Počas potuliek aktérov bude možno niekomu chýbať mapa. Tú je však jednoduché dohľadať si v ukážke na stránke knižného vydavateľstva Host.
Román Moc otvára bránu do sveta na pokraji veľkolepej vojny, kde sa proti sebe postavia dobro a zlo. Séria teda ponúka skôr klasické motívy. Výraznejšie zaujme postavami a autorovým rozprávačským talentom. Vďaka audioknihe vyniknú silné stránky textu a je ľahšie ignorovať jeho nedostatky.
Kniha má v podstate len dva zásadné problémy. Prvým z nich je dej. Pretože na dej, ktorý autorka opísala, by kniha potrebovala byť tak o tristo strán kratšia. Začiatok bol ešte celkom svižný. Neskôr to začalo drhnúť, až sa to úplne zastavilo. Na konci prišla kvázi záchrana. Mala podobu neprehľadnej ťažko uveriteľnej akčnej scény a všetko to končí okato otvorene. Zbytočne okato.
Druhým problémom sú postavy. Tie mohli zachrániť časti knihy, keď sa nič nedeje. Lenže je to napísané v prvej osobe. Romeria je síce vcelku schopná hlavná hrdinka, ale kvôli typu rozprávania v podstate jediná, ktorú som mohla ako-tak čiastočne spoznať. A ako hlavná postava je primálo zaujímavá na to, aby to vydalo na takmer šesťstostranovú bichľu.
Kniha ako celok je... taká klasická edgy drsná YA romantika o veľkolepých osudoch, proroctvách a vyvolených hrdinkách, čo majú všetkých zachrániť a pritom majú problém prejsť po rovnej zemi bez toho, aby zakopli. Pred pätnástimi rokmi by sa takáto séria predávala sama, lebo Romeria je o niečo inteligentnejšia milovníčka diskogúľ. Lenže v tomto čase sa to dá predať len ako ašpirujúca erotika, až na to, že tej erotiky je tam na to vlastne primálo.
Hviezdica navyše za Sophie, ktorej linka ma úprimne zaujala.
Knihu som mala rozčítanú na moje pomery až neskutočne dlho (nejaké štyri mesiace). Nie snáď preto, že by ma to nebavilo. Lebo Holdstock ma skrátka baví. To, ako tvorí kultúry, ktoré dýchajú starým svetom a folklórom a mágiou a istou divokosťou. To, aká veľkolepá a zároveň nenápadná vie byť mágia v jeho svetoch. To, ako každý príbeh pôsobí ako vytrhnutý z mytológie, no predsa dýcha drsnosťou života.
Skrátka, táto séria toho ponúka mnoho. Postavy, odbočky, témy, spracovania. A možno to bol pre mňa ten dôvod, prečo mi čítanie trvalo tak dlho. Že sa tam toho deje toľko na toľkých miestach. Že sa ten dej rozutekal do toľkých kútov, až mi niektoré maličkosti nechtiac aj unikli.
Som si istá, že aj to je dôvod, pre ktorý sa k tejto sérii ešte niekedy vrátim.
Táto polovica príbehu je rozhodne svižnejšia a dramatickejšia. To, čo autor prácne budoval, teraz na niekoľkých stranách s radosťou rozbíja. Všetko vybuchuje a ja som sa od toho nedokázala odtrhnúť. možno aj preto, že všetko vybuchovalo. Alebo preto, že zrazu všetko začalo dávať zmysel. Všetky tie čiastkové odbočky a malé vsuvky a príbehy v príbehoch. Všetko malo svoj dôvod a aj vysvetlenie. A ja som to všetko fascinovane lúskala.
Áno, pripúšťam, že ten záver mohol byť trošku obsiahlejší, zatiaľ čo iné scény zase mohli byť o niečo kratšie. Ale ako celok ma to oslovilo, bavilo ma to čítať a vo viacerých ohľadoch to smrdelo sviežosťou a hrou s fantáziou. Parádna vec a postavy mi budú chýbať.
Americká spisovateľka Maggie Stiefvater v Snovej trilógii prestala len koketovať s magickým realizmom. Plnou mierou sa doň ponorila. Do všetkej tej snovosti, po ktorej čitateľovi v ústach ostáva akási horká pachuť. Pretože napriek všetkým metaforám a obrazom a lyrickosti, v sebe osudy postáv nesú občas až príliš desivú reálnosť. To sa netýka len Lynchovcov, ktorí sú hlavnými hrdinami tejto série, ale všetkých výraznejších aktérov.
Pravdou však ostáva, že u Ronana a Declana (a čiastočne aj u Matthewa) sú tieto prvky najvýraznejšie, keďže dostali najväčší priestor. Čitateľ tak dostáva možnosť vidieť, čo prežívajú a hlavne prečo to prežívajú. A že hoci okolo nich vybuchuje mágia a dejú sa všakovaké divnosti, stále musia čeliť svojim rozhodnutiam. Lebo pravda je rovnako dôležitá.
Aj toto je dôvod, pre ktorý autorkine knihy dokážu strhnúť. Doslova polapia niekoľkými slovami a nepustia, až kým z každého nevyžmýkajú poslednú kvapku. Až z nich ostane emocionálne vyschnutá citrónová šupka. No nejde len o vnútorné prežívanie a riešenie osobných problémov. Hoci to je asi najdôležitejšie. Stiefvater cez metafory zobrazuje skutočné prekážky a nedoriešené hlavolamy.
V tejto knihe totiž konečne ukazuje, ako to všetko mala od začiatku premyslené. A nielen v rámci Snovej trilógie, ale aj v tetralógii Havraní cyklus. Hoci v druhom spomínanom ide len o akési doplnenie niektorých maličkostí. A na niektoré okamihy bolo vrhnuté nové svetlo. Zároveň sa pospájali aj všetky dejové odbočky a najavo vyšli aj dôvody, pre ktoré sa tu objavovali niektoré postavy. Pretože prišiel čas, aby všetko začalo dávať zmysel.
No pritom bola kniha stále rovnako snová a metaforická. Zároveň nikto čitateľa nevodil za ručičku a mnohé odhalenia si mal uvedomiť sám. Obdobne fungovali aj niektoré morálne presahy ukryté medzi riadkami. Tie sú však záležitosťou vyslovene subjektívnou. Takže každý si môže z čítania odniesť niečo iné. No popritom si môže užívať len niekoľko pomalších okamihov a viac tých svižných.
Protagonisti totiž doslova visia nad priepasťou a kedykoľvek to môže pre nich skončiť zle. Pomedzi to sa ale odhaľuje aj vzdialená minulosť a najmä pôvod Lynchovcov. V každom smere je teda kniha solídnym zakončením. Problémy sú vyriešené, otázky zodpovedané. Všetko vo veľkolepom štýle a zabalené do jazyka takého krásneho, že vytvára nezabudnuteľnú, hoc občas trochu clivú atmosféru.
V románe Greywaren autorka zdarne uzatvára všetky dejové línie. Prvky, ktorých budovaním strávila veľkú časť prvej knihy trilógie, konečne zapadli na svoje miesto. Čitateľ tak má pocit, že jeho trpezlivosť niekto odmenil. Stále však ide o zážitok na rozhraní medzi snom a realitou, ktorý ocenia najmä milovníci magického realizmu.
Britský spisovateľ Stephen Fry sa na stránkach svojich kníh prejavuje aj ako komik. Kto by však očakával komédiu či nebodaj paródiu, ostal by mierne sklamaný. Humorná atmosféra textu je založená prevažne na satire, ktorá vychádza z toho, ako moderný človek nazerá na dávno minulé časy. Taktiež je tu mnoho uštipačných komentárov niekoho, kto vie, ako to všetko skončí. Tieto prvky ale nezaručujú čitateľovi smiech. Skôr pôsobia ako isté spestrenie, lebo trójska vojna je naozaj poriadne zamotaný konflikt.
Zasahujú doň mnohé národy, osoby, bokom nezostali ani božstvá z gréckeho panteónu. Nehovoriac o mnohých malých i väčších bitkách a aj nevojenských stretnutiach, ktoré mali vplyv na konečné udalosti. Pretože trójska vojna nie je len o Parisovi a Helene. Výhodou tejto knihy je, že autor sa nesnažil byť až príliš podrobný. Skôr sa pokúsil o čo najväčšiu stručnosť.
Predstavil takmer všetkých zúčastnených, osvetlil ich motiváciu a nezabudol priblížiť najkľúčovejšie momenty. To všetko s istým nadhľadom. Fry sa snažil predovšetkým zjednodušiť dianie do akejsi krátkej prednášky. Satirické vsuvky využil na to, aby si udržal čitateľovu pozornosť. Niektorými komentármi ho zase upozorňoval na dôležité okamihy či postavy.
Za zdroj si zvolil Homérove dielo, z ktorého vyberá to najpodstatnejšie. Tento fakt Fry v knihe niekoľkokrát zvýrazní. Výsledný produkt jeho snahy dokáže zaujať. Text je vyvážený a jeho dynamika podporená tým, že udalosti sú podávané v podobe kratších scén. Tiež veľakrát preskakuje z viacerých lokácií a neraz sa presúva aj v čase. Čitateľ napriek tomu nikdy nemá pocit, že by sa v tom všetkom mohol stratiť.
Autor má všetko pevne v rukách. Navyše sa neštíti ani kritiky. Tú namieril nielen na aktérov trójskej vojny, ale aj na Heinricha Schliemanna, neskoršieho objaviteľa Tróje. Toho spomína v záverečných kapitolách a úprimne hodnotí jeho archeologické snahy. Takéto prepojenie skutočného sveta a mytológie slúži ako zaujímavá bodka. Prostredníctvom tejto časti textu akoby Fry hovoril, že trójska vojna ovplyvnila mnohých, hoci sa stále debatuje o tom, v akej podobe a či vôbec sa vlastne odohrala.
Vďaka audioknižnému spracovaniu si poslucháč text vychutná o niečo viac. Kniha je síce krátka, no pomerne rozvetvená a zložitá. Navyše neobsahuje siahodlhé dialógy. Bolo teda nutné vybrať niekoho, kto by dokázal udržať poslucháčovu pozornosť. Otakar Brousek ml. sa ukázal byť výbornou voľnou. Skúsený dabingový herec má na konte aj niekoľko desiatok audiokníh. Čiže s ľahkosťou zvládne nielen zaujať, ale hlavne prehĺbiť zážitok z textu.
V jeho podaní dej plynie bez najmenších problémov. Navyše Brousek má príjemný hlas a práca s jeho melódiou či rytmom celkom postačí. Žiadne hry s prízvukmi alebo s farbou hlasu nie sú potrebné. Nehovoriac o tom, že dramatické odmlky podčiarkujú satirickosť či dramatickosť niektorých okamihov.
Podobne ako iné audioknihy z OneHotBook, aj táto je ozvláštnená o hudobné vsuvky. Aj tentoraz sú vybrané veľmi vhodne a tematicky. Oproti hovorenému slovu znejú väčšinou o niečo tichšie, takže nikdy nerušia. Aj v tomto prípade sa dá hovoriť o audioknižnom spracovaní, ktoré zdrojovej knihe vyslovene pristane. Zakrýva prípadné nedostatky a vytvára úplne iný druh zážitku. Síce oddychového, no takého príjemného, že sa k nemu poslucháč bude mať chuť opakovane vracať.
V románe Trója sa Stephen Fry pokúsil zjednodušene opísať udalosti trójskej vojny. Sebaisto a s nadhľadom predstavuje aktérov, ale aj kľúčové okamihy. Neraz sa uchyľuje k sarkazmu, aby podčiarkol niektorú pointu. Audiokniha kvality textu ešte zvýrazňuje a Otakar Brousek ml. z nej robí nezabudnuteľný zážitok.
Slovenský spisovateľ Mark Lipsky berie čitateľa na strhujúce vesmírne dobrodružstvo. Od prvej strany je pritom jasné, že ide o výtvor niekoho skúsenejšieho. Zaujme totiž nielen uhladeným štýlom, ale aj výraznou hrou s jazykom. Tieto prednosti autor naplno využíva na polapenie čitateľovej pozornosti a tiež predstavenie hlavného hrdinu.
Autorov menovec je zároveň jediným rozprávačom. Náhodne vybraným na vyriešenie podivuhodnej úlohy. Na neistotu pritom reaguje nie vždy úplne vhodným humorom. Prinajmenšom niektoré pasáže sú vďaka tomuto jeho zlozvyku minimálne úsmevné. Nedá sa však hovoriť, že by kvôli tomu kniha získala parodické prvky. Skôr ide o niečo medzi šibeničným humorom a situačnou komikou.
Začiatok je napriek tomu zdĺhavejší. To môže mnohých odradiť, keďže rozsahovo sa v tomto prípade dá hovoriť maximálne o novele (vzhľadom na zápletku možno až o poviedke). Čitateľovou prvotnou skúsenosťou s príbehom bude skôr nechápavosť. Tento pocit čiastočne zrkadlí rozpoloženie protagonistu. Náhle prebudený, sám, uprostred vesmíru – to všetko môžeme prežiť spolu s ním.
Hneď na to sa dostavia aj iné otázky. Jednou z nich je to, akým jazykom vlastne postavy medzi sebou hovoria. Mark je Nemec, no komunikuje nielen s vedením vesmírnej agentúry, ale aj s pilotom inej lode. Buď teda všetci hovoria rovnakým jazykom, alebo si rozumejú vďaka nejakému jazykovému softvéru. Ak je to tak, prečo ten istý softvér nepreložil aj prepisy zo zariadenia kapsle?
Technické údaje, štatistiky, ale aj menu s možnosťami sú uvádzané výhradne v angličtine. Bez pridaného prekladu a väčšinou bez vysvetlenia, čo jednotlivé „položky“ znamenajú. Je jasné, že protagonista tomu rozumie. Nie každý čitateľ však angličtinu ovláda. Ak je hneď na začiatku knihy konfrontovaný s veľkou časťou textu, ktorej nemá šancu rozumieť, je možné, že to s čítaním skrátka vzdá. Nehovoriac o tom, že tieto cudzojazyčné vsuvky nie sú súčasťou rozprávania. Mark ich nerozoberá v mysli a málokedy ich akokoľvek komentuje. Občas to pôsobí dojmom, že ide o niečo, čo má ozvláštniť text, no zároveň stojí skôr samostatne.
Toto sú zásadné problémy, ktorým čitateľ čelí na začiatku čítania. Všetky navyše do veľkej miery spomaľujú tempo. To sa, našťastie, neskôr predsa len rozbehne. Scény sa striedajú svižnejšie. Tiež tu pribúdajú postavy, s ktorými Mark môže komunikovať. Až v tejto časti niektoré prvky zapadnú na svoje miesto. Napríklad aj humor postavený na tom, že jeden zo zúčastnených nerozumie určitej poznámke.
Nemenej zaujímavé je sledovať spoluprácu umelej inteligencie a človeka. Jedna strana má všetky informácie, ale bez kontextu tej druhej nevie, čo s nimi má robiť. K tomu sa pridruží aj hromadenie problémov. Tie sú opisované pomerne odborne a nie vždy ostane dostatok priestoru na vysvetlenie. V tomto bode ale nejde o výrazný nedostatok. Čitateľ nemusí porozumieť podstate krízy. Stačí, ak si uvedomí, že nastala. Teda sa môže sústrediť na otáčanie strán, aby sa dozvedel, či to Mark vyrieši. Napätie je totiž tiež dobre vygradované a záver veľkolepý. Hoc pre niekoho bude možno trochu otvorený.
Sci-fi triler Paradox láka čitateľa na divoké vesmírne dobrodružstvo. Hlavný hrdina Mark Lipsky musí vyriešiť jeden nástojčivý problém. Takpovediac sa z neho má stať hrdina. Lenže problémov pribúda a riešenia neprichádzajú. Vo výsledku ide o pomerne svižné oddychovejšie čítanie. Výraznejšie ho kazí pomalší úvod a hojné využitie anglického jazyka.
V podstate fajn letná voľnočasovka. A mohlo to byť aj viac fajn. Keby to nekazila hlavná hrdinka, ktorú som mala chuť utopiť v lyžičke vody. Prinajmenšom.
Americká spisovateľka Barbara Davis víta čitateľa v zapadnutom mestečku, kde každý pozná každého. Obyvatelia tu majú navyše pomerne dlhú pamäť a minimálne niektorí z nich nemajú radi ženy z rodu Moonovcov. Považujú ich totiž za výstredné a odlišné. Keď sa navyše objaví klebeta, že jedna z nich má niečo spoločné so smrťou dvoch dievčat, prijmú to ako pravdu. Ako ten dôvod, pre ktorý by tieto ženy nemali bývať v ich mestečku.
Do tohto zvláštne naladeného domova sa vracia hlavná hrdinka. Podľa tohto výpočtu by sa mala stretávať predovšetkým s predsudkami a hnevom. A v istom zmysle sa presne to aj dostane. Je teda ľahké pochopiť, prečo by Lizzy od toho všetkého najradšej utiekla. Ako niekto, kto zažil krušné časy, je Lizzy dokonalou rozprávačkou príbehu o odhaľovaní starej krivdy. Pretože presne o to ide. O zistenie pravdy a dokázanie, že sa ľudia mýlia.
Je jednoduché držať jej palce. Hoci jej neochota čeliť vlastnému strachu je občas frustrujúca. Nič to nemení na fakte, že Lizzy je vo všetkých smeroch možno až príliš realistická hrdinka a nejeden čitateľ sa s ňou stotožní. O to viac, že jej život je plný horkosti. Napriek tomu sa nedá hovoriť o tom, že by mala kniha obdobne nepríjemne temnú atmosféru. Autorka píše o nespravodlivosti a krivdách, ale zároveň sa jej darí držať príbeh v tej príjemnejšej rovine. Pretože nezabúda ani na tie krajšie a občas aj hrejivejšie okamihy.
Veľkú zásluhu má na tom aj čarovné prostredie obchodíka s domácimi prírodnými produktmi, ktoré celé roky pomáhali miestnym. Tento obchod a jeho tajomný sortiment s takmer až čarovnými účinkami zapôsobí ako ten kúsok šmrncu, ktorý príbeh dokáže ozvláštniť. K tomu sa pripoja aj prvky mágie v podobe zaujímavých magických schopností. Tými oplývajú práve ženy z rodu Moonovcov. Tie navyše svoje nadania využívali na pomoc iným.
Román je teda rovnakou mierou pretkaný tými horkejšími okamihmi. Keď Lizzy čelí hnevu, že vytiahla na svetlo starú bolesť. Ale takisto je plný krásne dojímavých chvíľ. Prevažne v podobe spomienok na všetko to dobré, čo vykonala stará mama. Práve Althea, hoci je celý čas mŕtva, stvorí neodmysliteľnú súčasť rozprávania. Občas sa zdá, že je tou hybnou silou, ktorá rozhoduje o tom, ktorým smerom sa Lizzy nakoniec vydá. K čomu jej má dopomôcť práve oná tajomná príručka, ktorú jej Althea zanechala.
Je teda jasné, že kniha ponúka aj mnohé zamyslenia a morálne presahy. Nič nie je úplne čierne alebo úplne biele. Všetko je predstavené ako ľudsky neutrálne. Všetky scény i motívy sa navzájom dopĺňajú. Samotné pátranie po pravde je občas skôr v pozadí, kde pôsobí ako nejaký hrozivý tieň, ktorý všetko prikrýva. Nedá sa hovoriť ani o nejako výraznom gradovaní napätia. Hoci sa tu objaví hneď niekoľko napínavých okamihov. A v niektorých ide doslova o život. No tieto okamihy predstavujú skôr ojedinelé mraky, ktoré zatieňujú inak jasný príbeh s príjemne čarovnou atmosférou.
Román Posledná žena z rodu Moonovcov je o živote a hlavne zo života. Čitateľ stretáva sympatické a realisticky vykreslené postavy, ktorým je jednoduché držať palce. Nejde však o nejakú strhujúcu detektívku. Skôr o pomalšie rozprávanie o sile odpustenia, rodine a hľadaní šťastia a domova. S niekoľkými peknými posolstvami navyše. Celkový dojem kazí možno až príliš rýchlo odbitý koniec.