LordByron komentáře u knih
Bohužiaľ ma to príliš nebavilo a strácal som sa v tom. Určite by bolo čo povedať, ale bol v tom chaos.
Veľmi pekná knižka. Samozrejme, že nemôže byť tak podrobná ako monografie na špecificky jednu tému, ale aj tak dá veľa aj takému kto sa už do témy vyzná. Westerplatte, Narvik, konvoj PQ17 a Leningrad..
Aj teraz si ju rád čítam.
Prečítal som kedysi (z knižnice) všetky tri diely Žukovových memoárov, doma ale mám od detstva iba tento jeden(zaoberajúci sa kľúčovým obdobím od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny po víťazstvo pri Stalingrade) a v tomto vydaní.
Vydanie samo osebe si zaslúži osobitý komentár - pod každú stranu redakcia dodala poznámky pod čiarou, ktoré (z veľkej väčšiny prípadov) opravujú všetky nepresné a nepravdivé čísla a údaje ktoré Žukov uviedol (niekto by povedal naklamal..). Na jednu stranu je to faktograficky dobre. Zároveň to kazí pôžitok z čítania už úplne prvých strán : )
Dnes vieme s istotou podľa archívov v ktorých dňoch a hodinách chodil Žukov za Stalinom a že opakovane nesedia tým dňom a hodinám, ktoré v knihe uvádza. Vieme, že uvádzal mnohé nepravdivé čísla strát a počtov vojsk.
A celkovo sa jeho kniha vyznačuje samozrejme rovnakými propagandistickými pasážami aké sa v sovietskych dielach z tej éry vyskytujú vždy.
Na druhú stranu svoju hodnotu nepochybne má. Pasáže o prvom dni vojny a o poradách o Kyjev, o ofenzíve v Jelni a o preberaní Leningradu a podobne sú zaújmavé, pekne napísané atd.
Každý kto sa Veľkou vlasteneckou zaoberá seriózne by sa s memoármi,, maršála víťazstva "popasovať mal.
V Sovietskom zväze boli (nefalšovaným) hitom a pre mnohých bolo v 60 rokoch provokačné a odvážne, že si Georgij Konstantinovič dovolil (nenájdete to ale v tomto lež v prvom diely) podrobne popísať čistky v dôstojníckom zbore v 30. rokoch.
Takisto popisy fungovania Hlavného štábu a popisy Stalina ako osoby (z prvej ruky) a jeho štýlu vedenia sú neoceniteľné. Dnes vychádzajú tisíce diel opisujúcich z prvej ruky charakter a líderstvo Hitlera, veľmi pekne túto vec z nemeckých vojakov zvládol von Manstein, ale opisy Stalina od Žukova sú rovnako dôležité a skvelé.
Pritom (súc Žukovom) neostáva nekritický.
A na stranách venovaných druhej bitke o Charkov nesníma vinu z porážky ani z Chruščova.
Žukov bol tvrdý (ešte aj na sovietske pomery a aj podľa vlastných slov) a podľa mnohých bezohľadný,temperamentný a nekľudný, arogantný a ctižiadostivý, nebál sa Stalina a po smrti pomáhal ničiť jeho,, kult osobnosti ", zrejme
bol ale aj inteligentný a odvážny. Tak ako tak sa stal symbolom víťazstva (hoc ho nevybojoval len on) a asi navždy ním ostane. A minimálne sčasti aj právom.
Vasilevskij nie je ani zďaleka tak známy ako Žukov, pritom podľa niektorých bol schopnejší, alebo rovnako schopný. A podľa takmer všetkých bol skromnejší a milší.
V knižke je niekoľko zaujímavých informácií a príhod, ktoré by som nevedel, zaújmavé sú napríklad pasáže z jeho mladosti a pekne sú popridávané mapky. Narozdiel od Marba podo mnou mi nejako nevadí priamo prístup k Stalinovi samotnému, ale faktom je že v knihe je obohratého sovietskeho balastu dosť. A čo tam preboha robia tie citáty Brežneva? Zlá, ale nie je a nepríde mi v ničom zvlášť pod úrovňou trebárs memoárov Žukovových.
Zaújmavý je napríklad opis Stalinovho spôsobu vedenia.
Dobové dokumenty. Niečo viac zaujmave. Nievo menej. Mnohé som už predtým inde cital.Na tému ktorej sa dnes prakticky nikto nevenuje.
Bohužiaľ ma tato knižka v mnohom sklamala. Mám rád danú dobu a od Šťovíčka sa mi už veľmi páčil jeho opis vojny vo Vendée (takže ho nechcem uplne skritizovať) ale žiaľ toto mi prišlo odflaknuté, stručné, väčšinu rozsiahlych ťažení odbije niekoľkými stručnými vetami, často povie len takmer všeobecne známe fakty atd.. Námatkovo rozsiahlym operáciám Ušiakova a Britov v Neapolsku venuje pár riadkov kde spomenie len to, že vyhrali, vôbec neopíše priebeh boja a nespomenie ani masakry ktoré Briti (proti vôli Rusov!) v Neapolsku pomáhali uskutočňovať. Nejde o nijakú zaujatosť - knižka je prosto naozaj až príliš STRUČNÁ a rozsiahla téma niekoľkoročných bojov jednej malej Republiky,, proti všem "si toho
zaslúži viac..
Naopak som nečakal, že budú v jej rámci aj napr. boje vo Vendée (ktorým predsa už venoval zvlášť a dosť podrobnú a kvalitnú knihu). Taktiež sú skrátené opísané niekoľkými stranami. O raných ťaženiach proti Piemontsku som sa zas dozvedel len to, že v nich Francúzi prvý raz použili taktiku kolón (čo by ma zaujmalo) a ďalej to autor vôbec nerozvinie kedy, v akej bitke a ako..
Valmy bolo opísané vcelku obstojne to áno aj Jemappes, ale obliehaniu Verdunu venuje jedinú vetu. Neviem. Pre mňa to nestačí. Autorovi prajem aby sa v ďalšej knižke zasa zlepšil a aby bola podobnejšia jeho Vendéeským válkám ako tomuto. Chcel som sa veľa dozvedieť, ale veľa nového tu toho nebolo.
Jedna z najskvelejších kníh aké som kedy o národnom obrodení čítal. Zaújmavá iná perspektíva, hlavný hrdina nie je úplne,, hrdina "a ja osobne ho vnímam aj negatívnejšie ako autor ale dáva nám na celé dianie pohľad z nie uplne zažitého hľadiska.
Nikdy by som tak úplne neveril, že až,, do posledného desaťročia19 storočia" niektorí postarší uhorskí šľachtici v súkromí hovorili po slovensky, ale to samo osebe je v knihe skôr detail na dokreslenie obrazu.
Pre mňa veľa nového a krásne opísaného.
Bohužiaľ trochu nezáživne napísané a veľa nového som sa z toho zatiaľ nedočítal. Bernolákovci sú žiaľ trochu v úzadí štúrovcov, vždy mi prišla zaujímavou otázka prečo ich kodifikácia neuspela a vzdala to tak ľahko a bez boja.. Neviem.
Príbeh polozabudnutého českého,, profesionálneho revolucionára "a patriota z môjho obľúbeného 19 storočia.
Asi ako Jára Cimrman a Forrest Gump aj Frič všade bol a každého stretol(a to naozaj) - od Marxa a Bakunina po Ľ. Štúra, Kossutha, Bismarcka a Garibaldiho.
20 rokov takmer sám niesol vlajku totálneho odboja proti Habsburgovcom a za nezávislé Česko. Dohliadol svojim spôsobom ďalej ako ostatní jeho súčasníci ktorí si ešte možnosť zborenia monarchie nepripúšťali.
A spojil sa za týmto cieľom s Garibaldim aj s Prušiakmi v 1866..
Otázkou pre nás sčasti ostáva či v tom mal pravdu.
Ja si myslím, že to za risk stálo... Umiernení národovci hrozili, že dlhodobo silné Nemecko malé Čechy pohltí, ale silným a jednotným sa Nemecko nakoniec stalo aj tak. A Habsburgovci sa za lojalitu Čechom nijsko neodmenili - práve naopak.
Zaujmavé taktiež premňa bolo, že aj tak aj progresívny človek ako Frič vnímal česku štátnosť viac historicky ako etnicky. Český štát mal byť spoločný štát Čechov a Nemcov na pomedzí germánstva a slovanstva.. Riadiť ho mala savojská (čiže neslovanská a negermánska) dynastia. Mal smerovať ku federácii všetkých stredoeurópskych národných štátov a nikdy sa už nemal nechať využiť Viedňou ani Rusmi. Veľké plány.
Nesmrteľná klasika ku ktorej niet veľa čo dodať. Pri (asi tisícom) čítaní tejto knižky mi dnes príde až vtipne ze medzi sebou bojovali mestá (Plataje a Téby) vzdialené 12 km z ktorých jedno (Plataje) malo armádu
400 mužov ale taký už bol ten grécky pidi svet.
Pekná milá knižka, krásne obrázky, spracovanie trošku pre detičky, ale aj ja som si to rád prečítal.
Prvá vec, ktorú od Homzu čítam. Vždy som si myslel, že sa nejaký z vodcov staromaďarov v 10. storočí mohol pravdepodobne oženiť s mojmírovskou princeznou (paralely s inými krajinami kde sa to tak praktizovalo sú úplne zjavné) ale nikdy som netušil, že sú na to aj písomné niečo ako dôkazy. A to dokonca nielen tu, ale aj v Anonymovej kronike (pravda oboje treba brať so skepsou a ako pololegendy). Takisto som netušil, že sa výraz,, SCLAVONIA "pár razy použil ako synonymum Uhorska.
To čo pre mňa osobne ostáva nejasným je prečo je naopak Anonymova kronika tak nacionalisticky a maďarsky ladená a ako to ide dokopy s všeobecným konsenzom, že bolo Uhorsko štátom mnohých národov.
Inak zaujmavý prameň. Ale ako väčšinu týchto kroník to treba brat spolky ako legendy.
Prvá knižka čo som o Pribinovi čítal. Chcel som sa dostať do toho sveta a myslenia ľudí vtedy, ale veľmi mi to nesadlo. Zvolania ako,, za západnú civilizáciu "od frankov mi prišli absurdné a nedobové.
Veľmi mi nedávala zmysel ani Pribinova stratégia odmietať cisárove návrhy na spoločnú výpravu.
Viem si predstaviť, že mal naozaj viacej žien a na dvore nejakého toho Avara, ale nezdá sa mi ani to že by pohania toľko namietali proti stavbe kostola.
A celkovo väčšina knihy človeka príliš nechytila.
Významné a v mnohom trefné aj ked nie až tak originálne dielo. Nemyslím, že ho Putin čítal, ale predsa jeho režim vystihuje. Je v ňom veľa pravdy, veľa oprávnenej kritiky západných neokonov rovnako ako liberalov, antikomunistov rovnako ako samozvanych antifasistov.. Dugin hovorí otvorenejšie aj umiernenejšie než niektorí iní. Hovorí Zapadu niektoré nepríjemné pravdy ktoré si Západ nechce uznať ako že v Rusku si v skutočnosti liberalizmus skoro nikto neprial (a že väčšina liberálov Putina pokojne akceptovala).
Ale jeho recept je nejasný a od fašizmu sa líši iba v máločom. Pred pár rokmi by som s ním takmer vo všetkom súhlasil. Dnes nie. Odporúčam to ale tým kto chcú pochopiť spôsob myslenia Rusov a aj ich politiku.
Po celý čas Dugin vychádza z premisy, že je treba bojovať proti Západu. Nijako ale zvlášť nezdôvodní prečo keďže ultrapravičiari aj ultraľavičiari, moslimovia a mnohí ďalší majú na to každý úplne odlišné dôvody. Má, ale pravdu, že kto chce súčasný systém zničiť musí bojovať nie proti komunizmu či fašizmu (oboje sú chiméry z minulosti) ale proti liberalizmu.
Pán básnik a niektoré z jeho najlepších diel.
Čítal som úplne iné vydanie, rok 2002 a preklad od Buzássyho a Hegedusovej, prvý spev každopádne bolo nádherne spracované (v angličtine aj slovenčine na porovnanie) a celé to dielo JE nádherné.
V angličtine sa Byron číta ťažšie ako iné veci ale som rád, že s trochou snahy to zvládam. Veľký pán frajer a veľký Básnik s veľkým B.
Milé detské spracovanie a Iliady a mýtom veľmi verné.
Dostal som darčekom a bol to vcelku dobrý výber, lebo je to tak osobité a originálne, že by som to nemal skade mat. Problém je, že ja a pani autorka vidíme svet diametrálne odlišne a kniha celkom nepokryto fandí náboženstvu, kresťanstvu a idealizmus proti materializmu. Ale práve aj za to si aj túto perspektívu treba prečítať.
Páčili sa mi slavianofili, Chomiakov a Aksakov.
Aj keď sa ma komunistický predhovor snažil presvedčiť o opaku tak si nemyslím, že je Puškin vyslovene pro-Pugačovovsky naladený, opisuje ho ako pochopiteľného a v mnohom sympatického, ale stále krutého,, záporáka ". Hlavným hrdinom je potom Puškin sam - šľachtic čo nemá čo od dobroty. A cárovná je ľúbezná dokonalá panovníčka. Krátka, milá poviedka na prečítanie, ale nie zas o tolko viac.
Veľmi významné a prínosné dielo. A Hodža bol bez ohľadu na to kde ideovo stal neobyčajne inteligentný a vzdelaný človek a politik čo o politike skutočne premýšľal a hľadal do ďaleka. Mnohé jeho koncepcie si zaslúžia reflexiu. Napriek tomu nezabúdajme ako málo mu z nich kedy vyšlo. Bolo zaujmave sledovať jeho vyjednávania s Františkom Ferdinandom (ktorého vraj presvedčil uvažovať dokonca až o prerozdeľovaní časti pôdy od šľachty k malorolníkom). Bolo zaujmavé aj ako laviroval ako minister a premiér a ako sa snažil vytvoriť federálnu Strednú Európu.
Nezabúdajme, samozrejme, na jeho korupciu a chyby. Ale každý Slovák co chce poznať naše dejiny by o ňom mal vedieť svoje.