LuiCJ komentáře u knih

K tejto úžasnej príručke som sa dostal takmer až po dvoch rokoch miništrovania na tradičnej liturgii. Som však za to aj tak neskutočne vďačný, lebo mať čosi také v českom jazyku a vôbec tak dôsledne spracované, je luxus.

Barnabáš parádne zhrnul všetky podstatné veci, ktoré by mal zbožný miništrant ovládať pri posluhovaní na tridentskej liturgii. Všetko je jasne a zrozumiteľne napísané. Značne pomáhajú aj malé grafiky, ktoré trošku pripomínajú fyzikálne nákresy elektrických obvodov :)

Knižočka jednoznačne poslúži každému chlapcovi, ktorý chce poctivo vykonávať miništrantskú službu pri Kristovom oltári na tradičnej latinskej svätej Omši. Obohatí začiatočníka až po skúseného ceremonára.

1 17.12.2024

Ak ste dospievajúci chlapec, túto knihu si nemôžete nezamilovať.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo si myslím, že táto kniha je geniálna a že KAŽDÝ chlapec by si mal prečítať trilógiu Winnetou.

ŠTÝL ROZPRÁVANIA Karla Maya
To, čo ma prinútilo vydržať počas celého príbehu, je Mayov štýl rozprávania. Zbožňujem cestopisy (aj tie fiktívne). Winnetou III sa nedrží tradičnej románovej štruktúry. Je to v podstate príbeh vystavaný z niekoľkých epizodických kapitol, ktoré tvoria jedno epické westernové dobrodružstvo.
Úprimne pochybujem, či mám veriť všeobecne prijímanému názoru, že Karl May nikdy skutočne nebol v Spojených štátoch. V knihe opisuje Spojené štáty do takých hlbokých geografických a aj kultúrnych detailov. Viem, že tému pôvodných obyvateľov Spojených štátov silne romantizoval. Napriek tomu sa jeho opisy miest, kultúr a národov zdajú byť také realistické, že je sotva možné, aby človek s takými rozsiahlymi vedomosťami v 19. storočí dokázal napísať takéto dielo bez toho, aby ho videl naživo.

Karl May je dokonalý Old Shatterhand. Spôsob, akým vedie čitateľa prostredníctvom svojich „cestovateľských“ zápiskov, dokáže čitateľa KOMPLETNE vtiahnuť do deja.

Nečítal som veľa kníh o Indiánoch, ktoré boli pôvodne napísané v nemeckom jazyku. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že táto patrí k tým najlepším, a to aj vďaka svojej popularite nielen v Nemecku, ale aj v iných európskych krajinách (napríklad na mojom rodnom Slovensku). Čítal som slovenský preklad z roku 1965, ktorý si aj v 21. storočí udržiava celkom solídnu popularitu.

HODNOTY, KTORÉ KNIHA UČÍ
Počnúc prvou knihou trilógie až po tento záverečný dramatický diel sa séria vo všeobecnosti zaoberá pomerne zložitou témou - vzťahmi medzi indiánmi a bielymi Američanmi (alebo bielymi vo všeobecnosti). Niekedy sa zdá, že knihu trochu kazia niektoré nesprávne, zovšeobecňujúce rozprávania - Bieli prišli do Nového sveta so sladkým úsmevom na perách a červení ich vítali s otvorenou náručou. V mnohých prípadoch to jednoducho nebola pravda.

Ale potom na to May odpovedá názorom, s ktorým aj tak mnohí nebudú súhlasiť.

Na OBOCH stranách boli dobrí aj zlí ľudia.

Mali ste amerických Indiánov, ktorí boli odvážni a priateľskí ako Winnetou (v príbehu však bojuje s morálnymi problémami, ktoré si všíma u nemeckých Američanov). Na druhej strane boli Indiáni, ktorí sexuálne napádali, mučili a vraždili ženy a držali deti v zajatí, kedykoľvek napadli iné kmene - napríklad kmeň Komančov (v knihách to nie je explicitne uvedené, ale je to historický fakt)

Existovali bieli muži ako Old Shatterhand, ktorí sa správali hrdinsky v kresťanskom zmysle (obetovali sa za druhého, nepriateľov atď.) a pravdivo sa držali dobrých hodnôt. A na druhej strane boli belosi (napr. Santer), ktorí by v honbe za chamtivosťou a márnou slávou zlikvidovali kohokoľvek.

Táto kniha učí veľkým hodnotám, ktoré sa z našej kultúry akoby vytrácali. A sú univerzálne. Ktokoľvek z akejkoľvek kultúry sa stane lepším človekom, ak si ich osvojí.

Jednota.

Odvaha.

Rytierstvo.

Skutočné priateľstvo.

Cnostné hrdinstvo.

Tieto hodnoty sú v knihe prezentované u postáv bez ohľadu na ich farbu pleti alebo etnický pôvod. Dôležité sú vaše hodnoty a charakter.

Možno aj preto mi prvok Ave Maria v celom príbehu pripadal taký intenzívny. Byť svedkom Winnetouovej tichej konverzie na katolícku vieru bolo svojím spôsobom srdcervúce. Prijal „hodnoty bielych mužov“ nie preto, že mu ich ukázali belosi, ale preto, že to boli DOBRÉ a morálne správne hodnoty (sebaobetovanie, zabíjanie len v obrane, odmietanie vendety...).

„Winnetou III“ je brilantná kniha a dokonalý záver trilógie. Mayovo pozoruhodne pútavé rozprávanie v kombinácii s krásnymi scenériami a dobrými hodnotami, ktoré učia postavy, z nej robí knihu, ktorú sa oplatí prečítať každej generácii.

3 07.12.2024

Knihy Karla Maya milujú celé generácie. Práve výtlačky trilógie Winnetou, ktoré teraz čítam, boli obľúbené knihy môjho starého otca, keď bol v mojom veku. A to bolo asi pred 50-60 rokmi. Po prečítaní prvých dvoch dielov tejto série som asi úplne pochopil, prečo boli tieto diela také populárne. A stále sú.

Dobrodružné westerny Karla Maya, hoci v samotnej Amerike nie sú celkom známe, patria k literárnej klasike svetovej literatúry. Sú veľmi obľúbené vďaka autorovmu napínavému a dobrodružnému štýlu písania, zvyčajne písanému z pohľadu hlavnej postavy (Old Shatterhand - samotný autor). Na tomto druhom zväzku sa mi páčil najmä epizodický spôsob rozvrhnutia príbehu. Napriek tomu, že som mal občas pocit, že nejde o jeden súvislý príbeh, vždy sa mi podarilo prísť na súvislosti medzi jednotlivými časťami príbehu.

Už vyše roka študujem americké dejiny a robím to tak, že sa snažím preskúmať čo najviac zdrojov. Prostredníctvom dokumentárnych filmov, historických dokumentov a dokonca aj beletristickej európskej literatúry o amerických Indiánoch. Čitatelia by si však mali uvedomiť, že príbeh Winnetoua je dosť romantizovanou verziou toho, čo sa dialo v 19. - 20. storočí v Amerike. Každopádne, na oboch stranách boli dobrí aj zlí chlapci.

Teším sa na záverečný diel.

2 07.12.2024

Túto americkú klasiku som mal ako povinné čítanie v 2. ročníku strednej školy. Výsledkom štúdia mala byť esej na vybranú tému/aspekt týkajúci sa knihy, ktorú sme si vybrali. Mňa osobne zaujalo, ako Fitzgerald zachytil upadajúcu spoločnosť. Úplne. Aspoň to bolo urobené celkom rozumne.

Teraz táto kniha nie je práve mojou šálkou kávy a myslím si, že v priebehu rokov bola veľmi preceňovaná. Dramatický podnik Nicka Carrawaya a jeho svedectvo o smutnom vývoji „self-made man“ Veľkého Gatsbyho vrhá trochu iné svetlo na realitu amerického sna. Odvrátená strana ideálu vyplýva z márnej honby za túžbami a obetovania pravdivej, celistvej identity.

2 07.12.2024

Časopis Time ho zaradil do zoznamu 100 najlepších anglicky románov z rokov 1923 až 2005.

Dosiahol 13. miesto v zozname redaktorov a 6. miesto v zozname čitateľov - „Modern Library 100 Best Novels“.

Číslo 8 v rebríčku „The Big Read“, ktorý zostavila BBC.

Je v tom čosi prezieravé, čo robí z „1984“ jednu z najaktuálnejších klasík posledných storočí. O Georgeovi Orwellovi som vedel už niekoľko rokov, ale nikdy som nejako veľmi nevenoval pozornosť významu jeho diel. Veď som mal 11/12 rokov, keď som o ňom počul prvýkrát.

Nemôžem však byť vďačnejší za čas, v ktorom som túto knihu prečítal. Zdá sa, že v 21. storočí sa „1984“ stáva fikciou čoraz menej. Niekedy pomerne pozorný čitateľ nedokáže celkom rozlíšiť, či číta sci-fi román zo 40. rokov minulého storočia, alebo prechádza moderné sociálne siete. Dielo znie až desivo prorocky.


UTÓPIA ALEBO DYSTOPIA?
Orwell si predstavil a opísal dystopiu, ktorá napokon ani vtedy nebola tak ďaleko od reality. V knihe 1984 píše v podstate o stalinizme. Táto démonická forma marxizmu-leninizmu, súbor politických myšlienok, ktoré v rokoch 1927 - 1953 realizoval Josif Stalin, mala všetko - štát jednej strany/polície, totalitarizmus, závratnú industrializáciu a podobne. Orwell urobil dobrú vec - pokúsil sa prostredníctvom literatúry sprostredkovať tieto nebezpečenstvá svetonázorových utópií vytvorených človekom. Pointa je tu jasná. Každý ľudský pokus o vytvorenie dokonalého, zidealizovaného sveta - utópie založenej len na ideológiách (tie vo všeobecnosti zvyčajne neberú ohľad na realitu), nevyhnutne vedie k hroznému, tyranskému režimu.

Ako hovorí Ben Shapiro: „Orwellova schopnosť kritizovať totalitarizmus nemá obdobu.“

A predsa to nie je niečo, čo by sme získali len z románov. História dokazuje, aký pekelný obrat môže politika nabrať, keď sa určití jednotlivci začnú hlásiť k totalitarizmu. Hoci napriek niektorým zásadným rozdielom je zrejmé, že autor hádže všetky totalitné režimy do jedného vreca. V mnohom má pravdu - diktátorské vlády majú veľa spoločného. A práve to sa Orwell prostredníctvom politickej geografie románu „1984“ snaží ilustrovať. Utópia vytvorená človekom vždy vedie ku katastrofálnej dystopii. Kdekoľvek na svete. Nech sú mi dejiny svedkom.


JE ROMÁN VIAC AKO FIKCIA?
Škola je jedným z prostredí, ktoré ma tak trochu dotlačilo k tomu, aby som si „1984“ konečne prečítal. Všetky rôzne diskusie, ktoré som viedol, vždy dokazovali, že táto kniha nie je žiaľ len fantáziou. „Dospelý“ a „reálny“ jazyk, ktorý Orwell používa, výrazne prispieva k pocitu, že to, o čom píše, sa môže v reálnom živote rýchlo zmeniť na pravdu. Ak sa tak už nestalo...

Spôsob, akým predstavuje Londýn ako akési literárne stelesnenie toho, kam by sa mohol dostať svet po komunistickej revolúcii, ma núti myslieť si, že by to nemusela byť len dystopická fikcia.

Spôsob, akým opisuje masové sledovanie, najmä to, čo sa stane, keď je masového sledovania priveľa, ma núti myslieť si, že to nie je len politická fikcia.

A napokon spôsob, akým prostredníctvom pomerne povrchných postáv zobrazuje hrozné účinky vymývania mozgov má na spoločnosť, ma núti premýšľať, či „1984“ nie je viac ako len sociálna sci-fi.

Zdá sa, že v kontexte našej doby a veku tento brilantný, a teraz pozorne čítajte - varovný príbeh, slúži ako príručka pre ľavicu. Hoci sám George Orwell bol demokratický socialista, v našej dobe je práve tento variant socializmu taký nebezpečne populárny a môže nakoniec viesť k autoritatívnej vláde založenej na sociálnom vlastníctve, ktorá rozdrví slobodu a demokraciu.

PARALELY S REÁLNYM SVETOM
Rok „1984“ je veľkou paralelou s obdobím dejín Sovietskeho zväzu, najmä s rokmi 1927 - 1953, s nacistickým Nemeckom a... 21. storočím?

Dovoľte mi poukázať na niekoľko príkladov.

Nezmyselná koncepcia neustálej vojny na udržanie priazne ľudu. Globálne sledovanie s cieľom špehovať ľudí a mať úplnú kontrolu nad ich životmi a myšlienkami.
Historický negacionizmus, ktorý strana agresívne a bezohľadne presadzuje v každom odvetví svojho pôsobenia.
Klamlivá propaganda na zavádzanie miliónov ľudí žijúcich vo vnútri superštátu. Dvojité myslenie uplatňované modernými feministkami.
Nesúhlasíte s „pandemickými“ opatreniami - priamym Myšlienkovým zločinom. Každý by mal používať Newspeak (radikálne politicky korektný jazyk v knihe) a tí, ktorí tak neurobia, budú vystavení perzekúcii (neopovážte sa nepoužívať moje preferované zámená!).
Presvedčenie, že 2+2=5 a že muži sú ženy (alebo môžu byť, ak chcú) a naopak, by malo byť akceptované bez ohľadu na čokoľvek.
Prijmite radikálny subjektivizmus, zdržte sa objektívnej reality a odovzdajte sa Strane.
Nechajte si vziať slobodu prejavu a vzdajte sa radosti zo skutočného života, pretože vám hovoria, že SLOBODA JE OTROCTVO. Desivý pocit, že na vás skočí myšlienková polícia, ak poviete, pomyslíte si niečo zlé.

Neznie vám to aspoň trochu povedome?

Ak ste niekedy prišli do kontaktu s „BIG TECH“, pocit, že vás sleduje Veľký brat, vám musí byť aspoň trochu známy. Čo ak toto poviem na Twitteri, vyjadrím tento názor na Facebooku...

Jedna vec, ktorú považujem za pozoruhodnú, je jednoduchosť rozprávania samotného príbehu. Dve postavy, Winston Smith a Julia, sa postavia proti autokratickému kultu osobnosti a nakoniec sa ním nechajú rozdrviť. V naratívnom zmysle Orwell neťahá za kratší koniec. Najmä keď príbeh smeruje k vyvrcholeniu, pojmy temný, brutálny a depresívny získavajú úplne nové významy.

„1984“ je ponurá a bezútešná kniha. Pomerne jednoduché rozprávanie v kombinácii s neľahkou, priam dusnou atmosférou prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva.

Hádam už viem, čo znamená pojem orwellovský a prečo táto kniha obstála v skúške času.

12 07.12.2024

V rámci svojho štúdia renesancie som v jednej knižnici natrafil na túto publikáciu. Bolo to len pár mesiacov po tom, čo som navštívil Florenciu a odniesol si odtiaľ knihu o Mediciovcoch. Povedal som si teda, že sa do tohto vcelku kontroverzného obdobia idem úplne ponoriť.

Publicista a politológ Svätoslav Mathé vydal cez Maticu slovenskú obsahovo aj graficky pekne spracované dielo, v ktorom po dvojiciach porovnáva preslávené osobnosti renesancie (napr. Machiavelli a Alighieri, Campanella a Petrarca či Magalhães a Drake). Objektívne sa snaží vykresliť ich historické profily aj s pomocou množstva citácií z ich diel, zápiskov a pod.

Ako pri doterajších kúskoch faktografickej literatúry o renesancii, mi zasa vadil mierny sekulárny pohľad na celú vec. Neviem, či je pán Mathé katolík, no občas mi tón jeho štýlu znel až príliš útočne voči Cirkvi.

„Velikánov renesancie“ však celkovo hodnotím pozitívne. Na stošesťdesiatich stránach sa ukrýva množstvo cenných informácií. Mini-biografie najvýznamnejších mužov „obdobia znovuzrodenia“ ponukajú dôležité zhrnutia ich životných príbehov, ktoré by mal vedieť každý človek. Renesančné dejiny akoby rozvinuli novú historickú niť moderných čias, ktorá neprestáva ovplyvňovať ani dianie v 21. storočí. Je na ňu priamo napojená.

PS: Posledná kapitola o objaviteľoch zasa vo mne ako u malého chlapca rozpálila neskutočnú túžbu cestovať, objavovať a šíriť vieru po vzore našich najväčších európskych katolíckych objaviteľoch :)

07.12.2024

Knižočku som dostal od kamaráta ako narodeninový darček. Ja, milovník cirkevných dejín, som sa samozrejme potešil a ešte minulý rok v zime si tenučké dielko prečítal.

O Marekovi Šmídovi som dovtedy vôbec nepočul, no na základe jeho bibliografie mi pripadá ako skutočný odborník na históriu katolíckej Cirkvi. Teším sa, že niekoho takého máme aj na česko-slovenskej scéne.

To ma privádza hneď k ďalšiemu pozitívnemu aspektu tejto publikácie. Mať na stoštyridsiatich štyroch stranách pekne zhrnuté príbehy najdôležitejších Kristovych relikvií v češtine je luxus. Skutočne, pútavé dielo pána Šmída sa číta ľahko. Téma relikvií, čoby svätých artefaktov svedčiacich o pozemskom živote Spasiteľa, vzbudzuje mimoriadny záujem práve pre všetky tie legendy a fascinujúce príbehy, ktoré sa k nim viažu. Spomeňme napríklad Svätý grál, Tŕňovú korunu, Turínske plátno či pravý kríž.

Oceňujem aj ako autor spojil epické príbehy Kristovych relikvií s českou históriou a miestami v našom európskom regióne, kde sa mnohé z nich nachádzajú.

Hoci to svätá Cirkev necháva na veriacich či sa rozhodnú veriť pravosti tej či onej relikvie (nikdy oficiálne nepotvrdila stopercentnú autentickosť žiadnej), tieto cenné historické artefakty minimálne ostávajú ako hmatateľný dôkaz a pripomenka živého, pravého náboženstva.

06.12.2024

Kto by bol povedal, že by režim, ktorý hlása "slobodu slova" pre všetkých, uväznil človeka za napísanie knihy? To, že žijeme v "židokracii" som si povedal a uvedomil už nejaký čas predtým, ako som sa vôbec o Magátovej knižke dozvedel.

Meno "Marián Magát" sa mi dovtedy nejako matne spájalo s ĽSNS, netušil som o koho ide. A tu zrazu, chlapík sedí za mrežami, lebo je vraj "extrémistom" a svojimi názormi ohrozuje spoločnosť. Chcem len podotknúť, že s viac-menej s týmto vysvetlením sa ho demokratický systém rozhodol ako defacto politického nepriateľa vylúčiť z verejného priestoru. Výmenou za svoj príspevok do slovenskej literatúry Magátovi mu stalo žilinské väzenie.

Budem však úplne úprimný, aj pri všetkej rozhorčenosti nad touto udalosťou, nepáči sa mi, ako sám zo seba robí "hrdinu a mučeníka". Ak by sa v politickej nespravodlivosti pokračovalo ďalej (a obrátil by sa na katolícku vieru), tieto tituly by možno časom sám získal. Bez toho, aby sa takýmto štýlom volajúcim o svetskú pozornosť, snažil zviditeľniť.

Už keď som spomenul tú katolícku vieru, práve ako kresťan nemôžem s mnohými vecami súhlasiť. Magát sám o sebe vyhlasuje, ako kresťanom NIE JE a v úvode dokonca posmešne prirovnáva Cirkev a jej stredovekú inkvizičnú moc k súčasnému demokratickému prenasledovaniu oponentov.

Čo sa ešte Adolfa Hitlera týka, už čokoľvek si budeme o ňom myslieť, stala sa z neho politická zberba. K svetskej moci vystúpal práve po chrbte katolíckej Cirkvi, ktorú postupne znenávidel a sám začal tyranizovať.

Základná, pravdivá myšlienka však knihy je: Vplyv Židov sa v spoločnosti extrémne zjednodušuje, ba až popiera.

Je pravdou, že vo sfére modernej politológie alebo v spoločnosti bude pranierovaný každý, kto povie, že existencia židovplyvu skutočne v obrovskej miere ovplyvňuje medzinárodné vzťahy.

Vadí mi však sekulárny nadhľad na celou vecou. Skutočné zlo tejto záležitosti leží práve v židovskej zrade a neviere, ktorou ovládajú masmédiá. Od tlače, rozhlasu, cez televíziu až po internet.

Čiže aj napriek obsahovej hutnosti Magátovho revizionistického výskumu som sa celý čas pri čítaní mal na pozore. Ako laik som sa snažil svetlom katolíckeho náboženstva filtrovať akékoľvek nebezpečné myšlienky (potešilo ma však, ako sa autor odvolával na írskeho kňaza Denisa Faheyho a jeho práce).

Značným mínusom je tiež to, že knižka pôsobí po formálnej stránke ako nejaká stredoškolská či priemerne napísaná vysokoškolská práca vydaná von tak, ako bola napísaná. Päťsto šesťdesiatštyri strán je celkom masaker. Ak na prvých stranách uvedení ľudia skutočne robili korektúru, text a vôbec forma sa dala upraviť aj lepšie.

Po tejto kritike však musím uznať, že to množstvo informácii určite nie je "len tak" zozbierať. Písanie špekulatívnej literatúry sa však v dnešnej dobe nenosí. Teda, jedine ak sa to týka židovského etnika. Inak vás toleranciu-milujúci demokrati okamžite onálepkujú za "antisemitu" a pošlú kade ľahšie. Asi nepoznám viac nepresný a hlúpy výraz. Otvorme nachvíľku historické okienko - túto urážku prvýkrát použil liberálny Žid menom Moritz Steinschneider.

Moderná, až patologicky židofilná spoločnosť ho okamžite prebrala a bičuje ním každého, kto by pripustil možnosť reálnej konšpirácie.

Propaganda nie je to, keď sa chlapík pýta otázky a ponúkne alternatívny pohľad na dejiny, odlišujúci sa od toho, ktorý hlása štát. Propaganda je, keď vám zakážu hovoriť a ďalej vás v držia v ilúzii slobody.

O zvrátenom, politicko-náboženskom hnutí za vytvorenie umelého židovského štátu na palestínskom území menom "sionizmus" už hádam počul každý. Stačí túto myšlienku na základe faktov kritizovať a pod mediálnym lynčom budete musieť opustiť svoju funkciu.

Hoci by to chcelo ešte ďalší výskum a porovnanie, vnímam, že Marián Magát skutočne vytiahol na verejnosť historické informácie, ktoré jednohlasne naznačujú, že tu nejde iba ako akúsi "neonacistikú pseudohistorickú konšpiračnú teóriu", ale o skutočnú konšpiráciu.

Mimochodom, ak by ste opýtali bársjakého dedinského farára ešte v 50. rokoch, som si istý, že by vám o slobodomurároch a aj mocných Židoch mal čo povedať.

Čo hovorí svätý Peter, prvý pápež, na adresu judaizmu v 1. storočí, ktorý sa vo svojej podstate za tie dve tisícročia nezmenil? – "Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom." (Skutky apoštolov 2:36, SSV)

Toto je jediná cesta k zdravej spoločnosti – osobné prijatie katolíckej viery a radostný život v Kristovi. Je veľmi jednoduché sústrediť zrazu celú našu pozornosť na tieto globálne problémy a tak zanedbávať naše kresťanské povinnosti. Nenechajme sa o túto radosť, ktorá má prekvasiť náš rodinný život, obrať obavami a zbytočnou úzkosťou.

"Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Ján 16:33, SSV)

1 03.12.2024

Už dlho som sa tak nestotožnil so situáciou píšuceho, ako tomu bolo v prípade týchto Bazilovych listov. Knižka na mňa čakala pár mesiacov v zásuvke. Ani som len nevedel, že choroba bude ten najlepší čas na jej prečítanie.

Séria približne 190 listov od sv. Bazila Veľkého mapuje jeho širokú škálu adresátov. Prvou jeho uvedenou korešpondenciou je príhovor mladým, aby sa nebáli čerpať aj z pohanskej či svetskej literatúry to, čo je dobré a duši osožné.

Mimoriadne ma zaujal Bazilov rétorický štýl. Píše nadovšetko úprimne a celú záležitosť do podrobna vždy vysvetlí. Jeho jazyk prekypuje láskavosťou a otcovskou starostlivosťou o Božie cirkvi, no nestráni sa ani vskutku tvrdého tónu pri napomínaní či iných závažnostiach.

Čo môže neskúseného čitateľa odradiť, je práve formát knihy. Ja som s ním nemal najmenší problém, no viem si predstaviť, že čítať takto listy venované rôznym politikom, kléru, hriešnikom, priateľom, lekárom, mníchom či biskupom rad-radom nemusí byť úplne zaujímavé. Obzvlášť sa to týka niektorých konkrétnych listov, kde sa riešia úradnícke či iné politické záležitosti. Bazilove teologické pasáže a jeho objahoby ortodoxie sú tiež občas náročné na prvé pochopenie.

Mňa osobne zaujal jeden z posledných listov v zbierke, adresovaný "Amfilochiovi o kánonoch". Sv. Bazil Veľký tu brilantne argumentuje na rôzne spoločensko-eticko-náboženské otázky, ktoré ani po 1650 rokoch nestrácajú na aktuálnosti.

Povedal by som, že toto je pridaná hodnota Bazilovho písomného odkazu. Problémy, s ktorými sa boril kresťanský svet neskorého staroveku sa vôbec nelíšia od tých dnešných.

29.11.2024

Vskutku veľmi pekne ilustrovaná knižka poučných príbehov z mníšskeho prostredia.

Takto vyzerá detská duchovná literatúra na úrovni - že sa náboženstvo dotkne vnútra a začne obkmäkčovať aj srdce dospelého muža.

Mnísi môžu aj v 21. storočí poslúžiť ako neuveriteľne dôležitý zdroj múdrosti a inšpirácie práve pre deti a mládež. Príbehmi raného kresťanstva sa treba nechať formovať od mala.

Ako katolík dodávam, že aj napriek tomu, že „Detský paterik je z „pravoslávneho, teda schizmatického prostredia, príbehy týchto púštnych otcov skutočne čerpajú z čias pred Veľkým rozkolom a tak ten základ východného mníšstva môžeme jednoznačne považovať za pravoverný, čistý, katolícky.

Knižku jednoznačne odporúčam na večerné čítanie deťom :)

24.11.2024

Konečne som sa dozvedel niečo o svätom Vojtechovi.

Poľská autorka mimoriadne dramaticky vyrozprávala príbeh jedného z najväčších svätcov našich končín a tak širšej verejnosti sprístupnila svedectvo jeho nadovšetko obetavého života.

Počas choroby som si prečítal poslovenčené vydanie práve Spolku svätého Vojtecha z roku 1944.

Takéto knižky jednoducho milujem. Krásna jazyk štyridsiatich rokov, osemdesiatročný papier a inšpiratívny, historický príbeh veľkého muža.

Román hodný povinného čítania.

24.11.2024

Kto by bol povedal, že sa taká útla knižočka dokáže tak silno dotknúť ľudského srdca?

Skutočne, otec Štěpán si ma touto príručkou získal. Jeho neuveriteľne priamy, jasný nadhľad na celou záležitosťou duchovného boja ma prinútil sa nad sebou poriadne zamyslieť.

Proti čomu, komu idem s ružencom bojovať?

Mimoriadne ma oslovil celý koncept knižočky. Postupným napredovaním v bojových úrovniach tajomstiev svätého Ruženca tak Smolenov ostrovtip a jeho otcovské poučovanie dokážu poriadne obrúsiť nejedného veriaceho.

Aspoň takouto intenzitou na mňa táto bojová pomôcka zapôsobila. Dvadsať minút tichej modlitby denne dokáže zázraky.

Pochopil som, čo mi predtým ani nenapadlo. Pravé vítazstvo je vskutku porážka samého seba.

1 21.11.2024

Krátky, no mimoriadne silný román o živote svätého Maximiliána Kolbeho som mal zopár mesiacov v zásuvke, kde čakal na prečítanie.

Od tety som si vzal úplne pôvodné vydanie Spolku svätého Vojtecha z roku 1950. Knižka úspešne prežila 74 rokov a ja som sa tak mohol nechať inšpirovať neuveriteľným príbehom o. Kolbeho.

Jeho príbeh sa začína úvodom do jeho rodinnej situácie, kde autor opisuje pomery, z ktorých svätec pochádzal. Nuž, boli to náročné časy - avšak práve tie vykresali muža, akým bol svätý Maximilián. Odvážny, pracovitý, veriaci až na smrť.

Názov "Dve koruny" značí zjavenie, ktoré malý Maximilián (rodným menom Rajmund) dostal od Panny Márie. Svätá Matka mu dala možnosť prijať tieto dve koruny - bielu a červenú. Kňazstvo (zasvätený život) a mučeníctvo.

Bez váhania sa rozhodol prijať obe a tak vďaka tomuto odvážnemu rozhodnutiu máme v nebi ďalšieho mocného orodovníka.

Vskutku inšpiratívnym bol celý opis Maximiliánovej neúnavnej práce pre obrátenie sveta skrze odovzdanie sa Nepoškvrnenej. Celý svoj profesionálny život tomu zasvätil, čo nakoniec skutočne korunoval obdivuhodným mučeníctvom pre Krista.

Je to práve viera a absolútna, svätá odovzdanosť, ktorú vykazoval otec Maximilián Kolbe, ktorá ma presviedča o pravdivosti katolíckej Viery a jej zmyslu.

Treba byť jednoduchým, plniť si svoje povinnosti na svojom mieste a žiť maximálne zbožne. Práca ma jedine význam, ak sa zasvätí na obrátenie sveta. Svätý Maximilián Kolbe, oroduj za nás!

20.11.2024

Na nové knižné dielo biskupa Athanasia Schneidera som sa tešil. Už nejaký čas vnímam tohto pastiera kazašskej cirkvi, ako jednu z kľúčových postáv skutočnej liturgickej obnovy a silného obrancu tradičnej katolíckej ortodoxie.

Aj ako nástupca apoštolov a aj ako spisovateľ, koná svoju prácu s veľkou pokorou. V obdivuhodnej poslušnosti voči Svätému Písmu a Tradícii; práve tak, ako sa na skutočného svätca patrí. Či už počúvame príhovory alebo čítame slová na papieri, jazyk vyjadrovania Jeho Excelencie žiari rozvahou a priamosťou. Občas vyznie tvrdo, no všetky myšlienky stoja na citlivej láske k Pravde. Teda k Bohu a k človeku.

Je mi ľúto, že plánovaná košická prezentácia „Katolíckej Omše
v roku Pána 2023 sa naponok vôbec nezrealizovala. O dôvod viac však po tejto dôležitej knihe siahnuť.

Hlavnou tézou knižného diela napísaného v spolupráci s talianskym skladateľom Aureliom Porfirim, je návrat Boha do centra liturgie.

Niekto by sa mohol poznamenať - „Ale veď ten názov implikuje, že Boh už nie je stredobodom bohoslužby…

Dobrá poznámka, ktorá stojí za preskúmanie. Avšak na to, aby pozorný veriaci začal vnímať, že sa pri bežnom vykonávaní bohoslužby podľa „Nového Omšového Poriadku deje akási opačná antropologická „evolúcia, kde začína byť stredom liturgie človek a nie Boh, netreba žiadne teologické doktoráty.

Stačí sa prísť pozrieť na spôsob vysluhovania Najsvätejšej Obety, Svätej Omše, v priemerných kostoloch latinskej cirkvi (ak sa pri „Novus Ordo ešte vôbec dá hovoriť o akejsi latinskej, rímskokatolíckej identite). Do popredia sa čoraz viac tlačí osobnosť kňaza a charakter prítomného liturgického zhromaždenia. Orientácia spravodlivej bohoslužby, katolíckej omše, však bola v priebehu celý dejín Cirkvi jasne zameraná na Pána Boha. Symbolicky, aj cez spoločnú modlitbu celého veriaceho ľudu smerom na Východ. Omša je adorácia a práve tento úkon obrátenia rovnakým smerom - „versus Deum alebo „ad orientem, túto nemennú pravdu nádherne zdôrazňuje.

Čítať „Katolícku Omšu je ako počúvať, prenesene povedané, hlas proroka volajúceho na takmer vyprahnutej liturgickej púšti 21. storočia. Gesto spoločnej adorácie je len jedným z množstva veľmi podstatných prvkov, ktoré chudobnej, novej omši chýbajú. Autori knihy pomocou presvedčivých a fundovaných dôkazov ukazujú čitateľovi, akým žalostným spôsobom sme sa prakticky od pravej, kristocentrickej bohoslužby odklonili po Druhom vatikánskom koncile. Dielo prekypuje hodnotnými myšlienkami a vzácnymi, hlbokými citátmi cirkevných otcov či rôznych svätých.

Všetky vyjadrenia smerujú k jednej, večnej pravde - „Návrat Boha do centra liturgie je potrebný pre spravodlivý život. Pán biskup predkladá podnetné pasáže zo Svätého Písma a vyjadrenia svätcov, či súčasnej cirkevnej hierarchie, ktoré poukazujú na dôležitosť úctivej a krásnej bohoslužby.

Najväčšia chvála, vrúcna vďaka a náležitá úcta sa vzdáva Pánu Bohu práve cez tradičnú Svätú Omšu. Po takomto výroku by sme okamžite mohli nabiť naše zbrane argumentačnými nábojmi všetkých druhov a začať strieľať.

Myšlienka „Katolíckej Omše však presahuje akékoľvek „liturgické vojny, ktoré by mala jedna, či druhá strana pokušenie viesť.

Svätá Omša, Kalvária prítomná na oltároch našich kostolov, bola po tisícročia tou najkrajšou a najdôležitešou udalosťou, akej sa človek mohol (musel!) zúčastniť. Povolanie každého veriaceho je teda, zložiť zbrane zbytočných hádok a spoločne sa klaňať Bohu. Spoločne mu dávať, čo mu patrí.

Biskup Athanasius Schneider nás cez toto mimoriadne hodnotné dielo pozýva pochopiť, prečo je úctivá Svätá Omša tak nesmierne dôležitá a kľúčová pre naše pozemské, ale aj posmrtné životy.

Náš Boh je spravodlivý a teda o spravodlivosť voči nemu sa máme zo všetkých síl snažiť aj my.

Boh našu chválu nepotrebuje. Je to pre naše večné dobro, ktoré nám, ako milosrdný Otec, s neopísateľnou láskou ponúka.

„Teda oficiálna verejná bohoslužba a princíp, že jej slávenie potrebuje presné vymedzenie sú Bohom zjavené pravdy.“ (str. 17.)

„Poklona sa po grécky povie proskýnesis, čo doslovne znamená padnúť na zem. Naznačuje, že Boh je veľký a že my sa robíme malými. Robiť sa malými je ovocím skutočnej adorácie. Ako nás učí Preblahoslavená Panna Mária a Matka Božia v Magnificat. Boh nás povyšuje, keď sa ponižujeme.“ (str. 33)

„Boh nás stvoril ako bytosti zložené z tela a duše; človek nemôže žiť v súlade so svojou ľudskou prirodzenosťou, ak toto zloženie ignoruje alebo zle chápe. Ak sa pokúsime zbaviť tela alebo zmyslov, smerujeme ku gnosticizmu, teda pohŕdaniu tým, čo je viditeľné, a teda aj pohŕdaniu rituálmi.“ (str. 50)

„Svätý Leonard z Port Maurice povedal, že svätá omša: je nie kópia, ale originál obety Kríža. Jej výnimočnosť je ešte posilnená tým, že kňazom pri nej nie je nikto iný ako Boh, ktorý sa stal človekom… Teraz pozorujte obdivuhodnú vznešenosť svätej omše v každom z tých troch ohľadov: Kňaz, ktorý ju obetuje, je Bohočlovek Kristus Ježiš; Obetou je život Boží; a neobetuje sa niekomu inému ako Bohu.“ (str. 70)

„V Kristovi trpiacom na kríži nachádzame poklady duchovnej krásy. Ako povedal svätý Bonaventúra: „Tvoje srdce je cenný poklad; tvoje srdce je klenot. Našli sme ho, keď bolo rozorané pole Tvojho tela.“ (str. 88)

„Tridentský koncil pripomenul kňazom aj veriacim, že slávenie svätej omše je ten najsvätejší úkon, aký môže byť na svete vykonaný: „Veriaci nemôžu vykonať nič svätejšie ani božskejšie ako toto úžasné tajomstvo, pri ktorom sa životodarná obeť, ktorá nás zmieruje s Otcom denne obetuje na oltári.“ (str. 110)

02.08.2024

Internetovú verziu tohto prepracovaného spovedného zrkadla som používal už niekoľko mesiacov. Po niekoľkých mesiacoch som v jednom pražskom kníhkupectve neodolal a kúpil si konečne tlačenú verziu. Vtedajší rektor pražského arcibiskupského seminára, Karel František Průcha (1818-1883), vykonal vskutku výbornú robotu s jeho spisovaním.

Knižočka ponúka veriacemu bohaté vysvetlenie dôležitosti generálnej spovede a takisto aj návod, ako sa dobre na tento krok v duchovnom živote pripraviť. Priložené spovedné zrkadlo sa však dá použiť aj pri bežných spovediach. Z vlastnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že sa kvalita spytovania môjho svedomia a aj samotnej svätej Spovede v mojom živote výrazne zlepšila.

Dovtedy som sa nejakému hĺbavejšiemu premýšľaniu nad vlastnými hriechmi zamýšľal len veľmi málo. Toto podrobné spytovanie svedomia, čoby najčistejšie zrkadlo pre dušu, mi silne pomohlo si uvedomiť, ako zle som na tom a ako veľmi skutočne potrebujem Božiu milosť a jeho milosrdné odpustenie.
Jednotlivé body idú úplne do hĺbky. Prídavok v podobe dodatočných modlitieb či rôzne doplňujúce poznámky sú prospešným bonusom.

Táto útla knižočka je krásnym dôkazom toho, že dotlače starých titulov duchovnej literatúry sa robiť oplatí. České nakladateľstvo Christianitas robí túto službu na vskutku vysokej úrovni. Môže tak mať z toho úžitok obrovské množstvo veriacich. Cením aj úpravu, rozšírenie a doplnenie od Pavla Augustina a hlavne prácu pražského gréckokatolíckeho kňaza, R. D. Radima Tutra.

Vďaka tomu môže byť toto podrobné a užitočné poučenie o generálnej spovedi-spovedné zrkadlo vďačnou pomôckou pre každého kresťana, ktorý túži spraviť ďalší kajúcny, no radostný krok na svojej ceste spásy.

„Keď Boh odpustí hriešnikovi, ktorý pokorne vyzná svoj hriech, diabol stratí nadvládu nad srdcom, ktoré si vzal.
– Svätý Bernard z Clairvaux (1090-1153)

01.08.2024

Fyzika nikdy nebola nejako mojim hlavným "študijným odborom", no toto bolo celkom zaujímavé čítanie.

22.05.2022

Hádam najbolestivejšia knihu, akú som čítal.

3 09.10.2021

Úprimne, nie je to najlepšie čítanie na dovolenku v Chorvátsku....

Knihu som dostal od školy ako ocenenie za jednu olympiádu. Pár dní na to som sa rozhodol, že sa do toho pustím, aj keď väčšinou nezvyknem čítať knihy hneď ako ich dostanem. Musím povedať, že od úplného začiatku som bol plne vtiahnutý do deja.

Mario Escobar urobil obrovský kus práce. Či už sa jedná o perfektne historicky spracovanú téma Osvienčimu a samotného holokaustu, alebo neuveriteľne silný príbeh mladej nemeckej mamičky Helene Heinnemannovej, Escobar to podáva veľmi dôveryhodne.

Aj keď som už čo-to prečítal z obdobia Druhej svetovej vojny, "Osvienčimská uspávanka" je čosi celkom iné. Na poli svetovej literatúry sa podobných diel nenachádza veľa. Dôvodom pravdepodobne bude samotné prostredie/historický kontext, ktorý španielsky autor zvolil - Porajmost (Rómsky holokaust).

Príbeh o odvahe a hrdinstve sa zväčša odohráva v uliciach koncentračného tábora, kde sú držaní Rómovia. Hlavná hrdinka - nemecká ("árijská") žena Helene Heinnemannová sa snaží robiť všetko pre to aby ochránila svoje deti a ostatné cigánske rodiny v tábore. Jej manžela - Róma, na začiatku príbehu odvedú do tábora. Ona sa taktiež rozhodne ísť - do iného tábora spolu so svojimi deťmi, ktoré sú po otcovi rómskej etnicity. Tam sa jej podarí si získať aspoň naoko priazeň u brutálneho nacistického doktora Josefa Mengeleho. Ten vykonáva príšerné pokusy na ľuďoch, prevažne dvojčatách "nižšej rasy". Helene sa so všetkých síl snaží ľudí okolo seba zachrániť skutkami obetavej materinskej lásky. V tábore sa stará o svoje deti, pomáha ostatným mamičkám, rozbieha škôlku... Skrátka, robí všetko pre to, aby pomohla prežiť čo najväčšiemu počtu ľudí.

To, čo sa stane v závere, už nechávam na čitateľa nech si prečíta sám.

"Osvienčimská uspávanka", ktorá je mimochodom napísaná podľa skutočných udalostí, je neskutočne silný príbeh. Jednotlivé diania okolo vedľajších postáv a celá hlavna dejová linka hlavnej hrdinky Helene sú parádne napísané. Tak dobre, že dokážu čitateľom pohnúť a následne ho kompletne zmraziť na istú chvíľu, nechajú ho zamyslieť sa nad tým, čo práve prečítal. Aspoň ja som to tak cítil. Knižku som dočítal neskoro v noci jedného letného dňa.

Moje otrasenie mi nedovolilo zo seba dostať súvislú vetu.

Tento klenot v rámci historických románov španielskej literatúry jednoznačne odporúčam. Rozpráva zamyslenia hodný príbeh o krásnych a tradičných hodnotách ako obeta, odvaha, hrdinstvo, čistota, vernosť, viera, manželstvo či láska. Príbeh o hodnotách, ktoré akoby sa niekedy vytrácali z modernej spoločnosti.

Ich zánik nesmieme dopustiť.

1 15.07.2021

Nuž, bolo to niečo prelúskať sa touto knižkou...

"We Bought a Zoo" je jedna z mála kníh, ktoré som si prečítal v elektronickej podobe. Originál v angličtine som prvýkrát začal čítať v nemocnici. V jedno nedeľňajšie poobedie dávali v televízii sfilmovanú verziu. Tá sa mi neskutočne páčila a v podstate hneď po jej zhliadnutí som sa rozhodol, že si prečítam knižnú predlohu. A to som nevedel, že mi to bude trvať viac ako rok a pol.

Benjamin Mee je veľmi obdivuhodný človek. Pustiť sa do takého obrovského projektu ako kúpa, kompletné prerobenie a následne otvorenie novej ZOO, je niečo, čo sa nevidí len tak. Ak tomu zažiť smrť vlastnej manželky a ešte obrovské množstvo ďalších problémov s tým spojené, obrovský rešpekt. Mee vydáva prostredníctvom knižky svedectvo o niekedy až neuveriteľných osudoch ľudí - on, jeho rodina, pracovníci v ZOO. V diele do detailov opisuje príbeh znovuotvorenia jeho zoologickej záhrady - Dartmoor Zoological Park. Všetky procesy súvisiace s kúpou, samotnou starostlivosťou o zvieratá až po rodinný život a osobné straty. Britský autor veľmi prispel do literatúry faktu či sveta diel napísaných podľa skutočných udalostí. Povedal by som, že je to práve vďaka jedinečnému a silnému príbehu nielen o prírode a zvieratách ale hlavne o ľudských vzťahoch.

"We Bought a Zoo" som druhýkrát začal čítať niekedy v marci 2020 až som v júli 2021 dočítal poslednú stranu. Nemám veľmi v obľube e-knihy, zredukovaniu času pred obrazovkou pred spaním veru dvakrát nepomáhajú. Avšak dočítal som to. Dosť sa mi to nakoniec páčilo. Z veľkej časti však vďačím aj filmu, ktorý ma na to naviedol, aj keď dejovo sa odlišujú.
Niekedy som sa v knižke však trochu strácal. Úplne chápem ak niekto nemá rád dlhé opisné kapitoly, v ktorých sú detailne vysvetlené postupy pri dentálnom chirurgickom zákroku pumy.

Odhliadnuc však od mnohokrát zdĺhavej formy textu, "We Bought a Zoo" ponúka komplexný, silný, emocionálny a aj poučný rozbor náročnej epizódy ľudského života.



“You know, sometimes all you need is twenty seconds of insane courage. Just literally twenty seconds of just embarrassing bravery. And I promise you, something great will come of it.”

11.07.2021

“Kapitánovu dcéru” som si prečítal v rámci povinného čítania na gymnáziu. Neviem, či som jeden z mála, ale povinné čítania mi nikdy akosi nevadili. Objavovanie klasických príbehov, ako je napr. práve Puškinova “Kapitánova dcéra”, som si celkom užíval.

Toto dielo bolo pre mňa asi prvým z výberu ruskej literatúry. Od Puškina som zatial iné knihy nečítal. Asi tak v budúcnosti urobím, tento typ historických noviel ma dosť zaujal.

Dej odohrávajúci sa v 18. storočí počas povstania v cárskom Rusku rozpráva pre mňa osobne zaujímavý príbeh o nešťastnej láske v rôznom prostredí sociálneho postavenia. Od aristokracie/šľachty po obyčajných pracujúcich ľudí. Okrem výborneho vykreslenia jednotlivých postáv sa mi veľmi páčilo aj studené ruské prostredie. Chcel by som si niekedy pozrieť aj sfilmovanú verziu.

Ruské novely stoja za prečítanie. Na poli svetovej literatúry sú to práve novely pochádzajúce z najväčšej krajiny sveta, ktoré tak autenticky, chladne a mnohokrát úprimne rozprávajú o osudoch rôznych ľudí. Od aristokracie/šľachty po tých obyčajných, pracujúcich.

4 01.07.2021