LuiCJ komentáře u knih

Na nové knižné dielo biskupa Athanasia Schneidera som sa tešil. Už nejaký čas vnímam tohto pastiera kazašskej cirkvi, ako jednu z kľúčových postáv skutočnej liturgickej obnovy a silného obrancu tradičnej katolíckej ortodoxie.

Aj ako nástupca apoštolov a aj ako spisovateľ, koná svoju prácu s veľkou pokorou. V obdivuhodnej poslušnosti voči Svätému Písmu a Tradícii; práve tak, ako sa na skutočného svätca patrí. Či už počúvame príhovory alebo čítame slová na papieri, jazyk vyjadrovania Jeho Excelencie žiari rozvahou a priamosťou. Občas vyznie tvrdo, no všetky myšlienky stoja na citlivej láske k Pravde. Teda k Bohu a k človeku.

Je mi ľúto, že plánovaná košická prezentácia *Katolíckej Omše* v roku Pána 2023 sa naponok vôbec nezrealizovala. O dôvod viac však po tejto dôležitej knihe siahnuť.

Hlavnou tézou knižného diela napísaného v spolupráci s talianskym skladateľom Aureliom Porfirim, je návrat Boha do centra liturgie.

Niekto by sa mohol poznamenať - “*Ale veď ten názov implikuje, že Boh už nie je stredobodom bohoslužby…*

Dobrá poznámka, ktorá stojí za preskúmanie. Avšak na to, aby pozorný veriaci začal vnímať, že sa pri bežnom vykonávaní bohoslužby podľa *Nového Omšového Poriadku* deje akási opačná antropologická *evolúcia*, kde začína byť stredom liturgie človek a nie Boh, netreba žiadne teologické doktoráty.

Stačí sa prísť pozrieť na spôsob vysluhovania Najsvätejšej Obety, Svätej Omše, v priemerných kostoloch latinskej cirkvi (ak sa pri *Novus Ordo* ešte vôbec dá hovoriť o akejsi latinskej, rímskokatolíckej identite). Do popredia sa čoraz viac tlačí osobnosť kňaza a charakter prítomného liturgického zhromaždenia. Orientácia spravodlivej bohoslužby, katolíckej omše, však bola v priebehu celý dejín Cirkvi jasne zameraná na Pána Boha. Symbolicky, aj cez spoločnú modlitbu celého veriaceho ľudu smerom na Východ. Omša je adorácia a práve tento úkon obrátenia rovnakým smerom - *versus Deum* alebo *ad orientem,* túto nemennú pravdu nádherne zdôrazňuje.

Čítať *Katolícku Omšu* je ako počúvať, prenesene povedané, hlas proroka volajúceho na takmer vyprahnutej liturgickej púšti 21. storočia. Gesto spoločnej adorácie je len jedným z množstva veľmi podstatných prvkov, ktoré chudobnej, novej omši chýbajú. Autori knihy pomocou presvedčivých a fundovaných dôkazov ukazujú čitateľovi, akým žalostným spôsobom sme sa prakticky od pravej, kristocentrickej bohoslužby odklonili po Druhom vatikánskom koncile. Dielo prekypuje hodnotnými myšlienkami a vzácnymi, hlbokými citátmi cirkevných otcov či rôznych svätých.

Všetky vyjadrenia smerujú k jednej, večnej pravde - **Návrat Boha do centra liturgie je potrebný pre spravodlivý život**. Pán biskup predkladá podnetné pasáže zo Svätého Písma a vyjadrenia svätcov, či súčasnej cirkevnej hierarchie, ktoré poukazujú na dôležitosť úctivej a krásnej bohoslužby.

Najväčšia chvála, vrúcna vďaka a náležitá úcta sa vzdáva Pánu Bohu práve cez tradičnú Svätú Omšu. Po takomto výroku by sme okamžite mohli nabiť naše zbrane argumentačnými nábojmi všetkých druhov a začať strieľať.

Myšlienka *Katolíckej Omše* však presahuje akékoľvek *liturgické vojny*, ktoré by mala jedna, či druhá strana pokušenie viesť.

Svätá Omša, Kalvária prítomná na oltároch našich kostolov, bola po tisícročia tou najkrajšou a najdôležitešou udalosťou, akej sa človek mohol (musel!) zúčastniť. Povolanie každého veriaceho je teda, zložiť zbrane zbytočných hádok a spoločne sa klaňať Bohu. Spoločne mu dávať, čo mu patrí.

Biskup Athanasius Schneider nás cez toto mimoriadne hodnotné dielo pozýva pochopiť, prečo je úctivá Svätá Omša tak nesmierne dôležitá a kľúčová pre naše pozemské, ale aj posmrtné životy.

Náš Boh je spravodlivý a teda o spravodlivosť voči nemu sa máme zo všetkých síl snažiť aj my.

Boh našu chválu nepotrebuje. Je to pre naše večné dobro, ktoré nám, ako milosrdný Otec, s neopísateľnou láskou ponúka.

*„*Teda oficiálna verejná bohoslužba a princíp, že jej slávenie potrebuje presné vymedzenie sú Bohom zjavené pravdy*.“* (str. 17.)

„Poklona sa po grécky povie *proskýnesis*, čo doslovne znamená padnúť na zem. Naznačuje, že Boh je veľký a že my sa robíme malými. Robiť sa malými je ovocím skutočnej adorácie. Ako nás učí Preblahoslavená Panna Mária a Matka Božia v Magnificat. Boh nás povyšuje, keď sa ponižujeme.“ (str. 33)

„Boh nás stvoril ako bytosti zložené z tela a duše; človek nemôže žiť v súlade so svojou ľudskou prirodzenosťou, ak toto zloženie ignoruje alebo zle chápe. Ak sa pokúsime zbaviť tela alebo zmyslov, smerujeme ku gnosticizmu, teda pohŕdaniu tým, čo je viditeľné, a teda aj pohŕdaniu rituálmi.“ (str. 50)

„Svätý Leonard z Port Maurice povedal, že svätá omša: *je nie kópia, ale originál obety Kríža. Jej výnimočnosť je ešte posilnená tým, že kňazom pri nej nie je nikto iný ako Boh, ktorý sa stal človekom… Teraz pozorujte obdivuhodnú vznešenosť svätej omše v každom z tých troch ohľadov: Kňaz, ktorý ju obetuje, je Bohočlovek Kristus Ježiš; Obetou je život Boží; a neobetuje sa niekomu inému ako Bohu.*“ **(str. 70)

V Kristovi trpiacom na kríži nachádzame poklady duchovnej krásy. Ako povedal svätý Bonaventúra: „Tvoje srdce je cenný poklad; tvoje srdce je klenot. Našli sme ho, keď bolo rozorané pole Tvojho tela.“ (str. 88)

„Tridentský koncil pripomenul kňazom aj veriacim, že slávenie svätej omše je ten najsvätejší úkon, aký môže byť na svete vykonaný: „Veriaci nemôžu vykonať nič svätejšie ani božskejšie ako toto úžasné tajomstvo, pri ktorom sa životodarná obeť, ktorá nás zmieruje s Otcom denne obetuje na oltári.“ (str. 110)

02.08.2024

Internetovú verziu tohto prepracovaného spovedného zrkadla som používal už niekoľko mesiacov. Po niekoľkých mesiacoch som v jednom pražskom kníhkupectve neodolal a kúpil si konečne tlačenú verziu. Vtedajší rektor pražského arcibiskupského seminára, Karel František Průcha (1818-1883), vykonal vskutku výbornú robotu s jeho spisovaním.

Knižočka ponúka veriacemu bohaté vysvetlenie dôležitosti generálnej spovede a takisto aj návod, ako sa dobre na tento krok v duchovnom živote pripraviť. Priložené spovedné zrkadlo sa však dá použiť aj pri bežných spovediach. Z vlastnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že sa kvalita spytovania môjho svedomia a aj samotnej svätej Spovede v mojom živote výrazne zlepšila.

Dovtedy som sa nejakému hĺbavejšiemu premýšľaniu nad vlastnými hriechmi zamýšľal len veľmi málo. Toto podrobné spytovanie svedomia, čoby najčistejšie zrkadlo pre dušu, mi silne pomohlo si uvedomiť, ako zle som na tom a ako veľmi skutočne potrebujem Božiu milosť a jeho milosrdné odpustenie.
Jednotlivé body idú úplne do hĺbky. Prídavok v podobe dodatočných modlitieb či rôzne doplňujúce poznámky sú prospešným bonusom.

Táto útla knižočka je krásnym dôkazom toho, že dotlače starých titulov duchovnej literatúry sa robiť oplatí. České nakladateľstvo Christianitas robí túto službu na vskutku vysokej úrovni. Môže tak mať z toho úžitok obrovské množstvo veriacich. Cením aj úpravu, rozšírenie a doplnenie od Pavla Augustina a hlavne prácu pražského gréckokatolíckeho kňaza, R. D. Radima Tutra.

Vďaka tomu môže byť toto podrobné a užitočné poučenie o generálnej spovedi-spovedné zrkadlo vďačnou pomôckou pre každého kresťana, ktorý túži spraviť ďalší kajúcny, no radostný krok na svojej ceste spásy.

„Keď Boh odpustí hriešnikovi, ktorý pokorne vyzná svoj hriech, diabol stratí nadvládu nad srdcom, ktoré si vzal.
– Svätý Bernard z Clairvaux (1090-1153)

01.08.2024

Fyzika nikdy nebola nejako mojim hlavným "študijným odborom", no toto bolo celkom zaujímavé čítanie.

22.05.2022

Hádam najbolestivejšia knihu, akú som čítal.

3 09.10.2021

Úprimne, nie je to najlepšie čítanie na dovolenku v Chorvátsku....

Knihu som dostal od školy ako ocenenie za jednu olympiádu. Pár dní na to som sa rozhodol, že sa do toho pustím, aj keď väčšinou nezvyknem čítať knihy hneď ako ich dostanem. Musím povedať, že od úplného začiatku som bol plne vtiahnutý do deja.

Mario Escobar urobil obrovský kus práce. Či už sa jedná o perfektne historicky spracovanú téma Osvienčimu a samotného holokaustu, alebo neuveriteľne silný príbeh mladej nemeckej mamičky Helene Heinnemannovej, Escobar to podáva veľmi dôveryhodne.

Aj keď som už čo-to prečítal z obdobia Druhej svetovej vojny, "Osvienčimská uspávanka" je čosi celkom iné. Na poli svetovej literatúry sa podobných diel nenachádza veľa. Dôvodom pravdepodobne bude samotné prostredie/historický kontext, ktorý španielsky autor zvolil - Porajmost (Rómsky holokaust).

Príbeh o odvahe a hrdinstve sa zväčša odohráva v uliciach koncentračného tábora, kde sú držaní Rómovia. Hlavná hrdinka - nemecká ("árijská") žena Helene Heinnemannová sa snaží robiť všetko pre to aby ochránila svoje deti a ostatné cigánske rodiny v tábore. Jej manžela - Róma, na začiatku príbehu odvedú do tábora. Ona sa taktiež rozhodne ísť - do iného tábora spolu so svojimi deťmi, ktoré sú po otcovi rómskej etnicity. Tam sa jej podarí si získať aspoň naoko priazeň u brutálneho nacistického doktora Josefa Mengeleho. Ten vykonáva príšerné pokusy na ľuďoch, prevažne dvojčatách "nižšej rasy". Helene sa so všetkých síl snaží ľudí okolo seba zachrániť skutkami obetavej materinskej lásky. V tábore sa stará o svoje deti, pomáha ostatným mamičkám, rozbieha škôlku... Skrátka, robí všetko pre to, aby pomohla prežiť čo najväčšiemu počtu ľudí.

To, čo sa stane v závere, už nechávam na čitateľa nech si prečíta sám.

"Osvienčimská uspávanka", ktorá je mimochodom napísaná podľa skutočných udalostí, je neskutočne silný príbeh. Jednotlivé diania okolo vedľajších postáv a celá hlavna dejová linka hlavnej hrdinky Helene sú parádne napísané. Tak dobre, že dokážu čitateľom pohnúť a následne ho kompletne zmraziť na istú chvíľu, nechajú ho zamyslieť sa nad tým, čo práve prečítal. Aspoň ja som to tak cítil. Knižku som dočítal neskoro v noci jedného letného dňa.

Moje otrasenie mi nedovolilo zo seba dostať súvislú vetu.

Tento klenot v rámci historických románov španielskej literatúry jednoznačne odporúčam. Rozpráva zamyslenia hodný príbeh o krásnych a tradičných hodnotách ako obeta, odvaha, hrdinstvo, čistota, vernosť, viera, manželstvo či láska. Príbeh o hodnotách, ktoré akoby sa niekedy vytrácali z modernej spoločnosti.

Ich zánik nesmieme dopustiť.

1 15.07.2021

Nuž, bolo to niečo prelúskať sa touto knižkou...

"We Bought a Zoo" je jedna z mála kníh, ktoré som si prečítal v elektronickej podobe. Originál v angličtine som prvýkrát začal čítať v nemocnici. V jedno nedeľňajšie poobedie dávali v televízii sfilmovanú verziu. Tá sa mi neskutočne páčila a v podstate hneď po jej zhliadnutí som sa rozhodol, že si prečítam knižnú predlohu. A to som nevedel, že mi to bude trvať viac ako rok a pol.

Benjamin Mee je veľmi obdivuhodný človek. Pustiť sa do takého obrovského projektu ako kúpa, kompletné prerobenie a následne otvorenie novej ZOO, je niečo, čo sa nevidí len tak. Ak tomu zažiť smrť vlastnej manželky a ešte obrovské množstvo ďalších problémov s tým spojené, obrovský rešpekt. Mee vydáva prostredníctvom knižky svedectvo o niekedy až neuveriteľných osudoch ľudí - on, jeho rodina, pracovníci v ZOO. V diele do detailov opisuje príbeh znovuotvorenia jeho zoologickej záhrady - Dartmoor Zoological Park. Všetky procesy súvisiace s kúpou, samotnou starostlivosťou o zvieratá až po rodinný život a osobné straty. Britský autor veľmi prispel do literatúry faktu či sveta diel napísaných podľa skutočných udalostí. Povedal by som, že je to práve vďaka jedinečnému a silnému príbehu nielen o prírode a zvieratách ale hlavne o ľudských vzťahoch.

"We Bought a Zoo" som druhýkrát začal čítať niekedy v marci 2020 až som v júli 2021 dočítal poslednú stranu. Nemám veľmi v obľube e-knihy, zredukovaniu času pred obrazovkou pred spaním veru dvakrát nepomáhajú. Avšak dočítal som to. Dosť sa mi to nakoniec páčilo. Z veľkej časti však vďačím aj filmu, ktorý ma na to naviedol, aj keď dejovo sa odlišujú.
Niekedy som sa v knižke však trochu strácal. Úplne chápem ak niekto nemá rád dlhé opisné kapitoly, v ktorých sú detailne vysvetlené postupy pri dentálnom chirurgickom zákroku pumy.

Odhliadnuc však od mnohokrát zdĺhavej formy textu, "We Bought a Zoo" ponúka komplexný, silný, emocionálny a aj poučný rozbor náročnej epizódy ľudského života.



“You know, sometimes all you need is twenty seconds of insane courage. Just literally twenty seconds of just embarrassing bravery. And I promise you, something great will come of it.”

11.07.2021

“Kapitánovu dcéru” som si prečítal v rámci povinného čítania na gymnáziu. Neviem, či som jeden z mála, ale povinné čítania mi nikdy akosi nevadili. Objavovanie klasických príbehov, ako je napr. práve Puškinova “Kapitánova dcéra”, som si celkom užíval.

Toto dielo bolo pre mňa asi prvým z výberu ruskej literatúry. Od Puškina som zatial iné knihy nečítal. Asi tak v budúcnosti urobím, tento typ historických noviel ma dosť zaujal.

Dej odohrávajúci sa v 18. storočí počas povstania v cárskom Rusku rozpráva pre mňa osobne zaujímavý príbeh o nešťastnej láske v rôznom prostredí sociálneho postavenia. Od aristokracie/šľachty po obyčajných pracujúcich ľudí. Okrem výborneho vykreslenia jednotlivých postáv sa mi veľmi páčilo aj studené ruské prostredie. Chcel by som si niekedy pozrieť aj sfilmovanú verziu.

Ruské novely stoja za prečítanie. Na poli svetovej literatúry sú to práve novely pochádzajúce z najväčšej krajiny sveta, ktoré tak autenticky, chladne a mnohokrát úprimne rozprávajú o osudoch rôznych ľudí. Od aristokracie/šľachty po tých obyčajných, pracujúcich.

4 01.07.2021

O tomto románe som predtým, ako som si ho začiatkom roka 2021 prečítal, veľmi nepočul. Akosi unikal mojej pozornosti. No Hardy a jeho diela ma na gymnáziu predsa len dobehli.

Čítal som prerozprávanú verziu od britského spisovateľa Johna Escotta. Myslím, že dej zostal v podstate nezmenený, len to bolo podané ľahšie zrozumiteľným jazykom. Musím však povedať, že som sa v pomerne husto poprepletanom príbehu niekedy strácal, vzťahy medzi postavami som nie vždy chápal.

Ono, aj o tom je tá knižka. Zložité témy ako osud a typické Hardyho prvky ako dedinské prostredie, predurčenie/fatalizmus či pasivita postáv dávajú pevnú pôdu na rozprávanie takého príbehu ako je "Far From the Madding Crowd". Asi takých päť hlavných motívov diela sú - osud, láska, dedinský život, ženské sily a nedostatky a pesimizmus. Všetko veci typické pre Hardyho a jeho zmysel pre realizmus v svetovej literatúre.

Thomas Hardy bol však aj obdivovateľom romantizmu a autorov ako William Wordsworth, čo taktiež ovplynilo jeho diela. Jednotlivé prepojenia medzi postavami počnúcom Gabrielom Oakom až po Troya je zaujímavé pozorovať, hlavne sled udalostí, ktorý ženie dej dopredu. Plánujem si pozrieť aj filmovú verziu, väčšinou mi sfilmované adaptácie pomáhajú knižnú predlohu pochopiť viac.

Koniec koncov, "Far From the Madding Crowd" je určite dielo, ktoré by som odporúčil, či už len pre "zažitie" neľahkej dedinskej atmosféry Viktoriánskej éry alebo spoznaniu známych, symbolickych nazvaných postáv. Oplatí sa prečítať.

1 13.06.2021

Túto klasiku svetovej literatúry som si prečítal v rámci povinného čítania na gymnáziu. Už predtým som o "Midsummer Night's Dream" čo-to zachytil, no nikdy som sa tomu nejako hlbšie nevenoval.

Počas štúdia som pracoval s adaptáciou od Janet Cameron. Jedna z najznámejších divadelných hier je tu prerozprávaná veľmi slušne, dobre sa to číta, v príbehu som sa vôbec nestrácal. William Shakespeare, anglický majster spisovateľského umenia skutočne rozpráva príbeh nielen o láske, ale aj o kúzlach, závisti či pobláznení. Dej je vystavaný na akýchsi menších mileneckých "zápletkách". Či už je to konflikt medzi Lysanderom/Hermiou a Demetriom; Titaniou, kráľovnou víl a Oberonom, kráľom elfov, je zaujímavé tieto vzťahy sledovať. Všetko sa tu hýbe dopredu relatívne rýchlo, dejových zvratov či nových postáv ako herci (resp. Bottom) tiež príbuda. Komplexnosť príbehu každou kapitolou rastie.

Okrem Shakespearovho majstrovského rozprávania, sa mi veľmi páči aj prostredie, v ktorom je "Midsummer Night's Dream" zasadený. Staroveké Grécko patrí k jedným z mojich najobľúbenejších scenérií.

Už teraz rozumiem prečo si "Midsummer Night's Dream", hádam najznámejšia divadelná komédia všetkých čias, získala takú obľubu u ľudí v priebehu takmer 430 rokov. Majstrova genialita v rozprávaní komplexného príbehu poukazujúc na problémy bežných ľudí aj vo všetkých ďalších storočiach je skrátka nezameniteľná.

“I have had a dream”
(Bottom, Act 4, Scene 1)

5 13.06.2021

Ku "Canterbury Tales" som sa, ako aj k iným známym literárnym klasikám, dostal vďaka predmetu "Britská a americká literatúra" na gymnáziu. Ako povinné čítanie sme mali 5 poviedok prerozprávaných Billom Bowlerom. Páčili sa mi a tak som siahol po kompletnom prozaickom vydaní v podaní Petra Ackroyda. Po prečítaní musím povedať, že tých päť veľmi opatrne prerozprávaných poviedok boli len slabým odvarom Ackroydovho podania. Skutočne veľmi slabý odvar.

"The Canterbury Tales" je prvá kniha, ktorú som od majstra Chaucera čítal. Najznámejšie dielo britského klasika si zaslúži obdiv hneď z niekoľkých dôvodov. Totiž, táto zbierka poviedok sa nedostala medzi najpopulárnejšie diela svetovej literatúry len tak.

Hoci som nečítal úplne pôvodné poetické vydanie, Ackroyd veľmi dôverne zachytáva Chaucerov text ako celok. Či už sú to zdĺhavé kvetnaté opisy v "Knight's Tale" alebo neskutočne explicitné a grafické časti v "Merchant's Tale". Chaucer podáva hodnoverný, historický obraz Anglicka v 14. storočí z pohľadú ľudí rôznych povolaní či sociálnych vrstiev. Aj keď pochopiteľne ide o fikciu, príbehy ponúkajú zaujímavé pohľady na hodnoty ako viera, čestnosť, vernosť či skutočná láska medzi ľuďmi.

Čo pridáva poviedkam na atmosfére je jednoznačne úvod a spôsob rozprávania. Príbehy rozprávajú ľudia putujúci k hrobu Thomasa Becketta v Canterbury. Medzi pútnikmi je aj sám básnik (Geoffrey Chaucer). Zloženie pútnikov odráža rozloženie stredovekej spoločnosti. Šľachtu reprezentuje rytier so sprievodom, duchovenstvo kňaz, mních, mníška a ďalší. Intelektuálny svet zastupuje lekár s právnikom. Najnižšie sociálne stav zasa vidiecki poddaní.
"The Canterbury Tales" tak ponúkajú zaujímavú zbierku rôznych žánrov od fabliau cez rytiersky román až po exemplum. Chaucer vytvoril každému rozprávajúcemu osobitný štýl, ktorý parádne dáva nahliadnuť do mysle stredovekého človeka.

Geoffrey Chaucer a jeho cyklus 24 dôvtipných príbehov otvárajú čitateľovi možno nepoznané dvere do anglického mikrokozmu stredovekej spoločnosti. "The Canterbury Tales" patria jednoznačne medzi to najzaujímavejšie z anglickej literatúry. Vrelo odporúčam.

07.06.2021

Myslím, že keby nie je predmetu "britská a americká literatúra" na gymnáziu, ktovie kedy by som sa bol k tomuto dostal.

Knižku som mal ako povinné čítanie na gymnáziu. Neviem, prečo som to predtým celkom ignoroval. O samotnej Jane Austen a o tom, akou veľkou klasikou Pride and Prejudice je, som sa dozvedel až tento rok.

Po prečítaní prerozprávanej verzie od Margaret Tarner musím zhodnotiť, že sa skutočne jedná o "must-read" svetovej literatúry. Romány a predovšetkých historické romány tohoto typu dokážu ponúknuť celkom realistický pohľad do diania v danej dobe. Veľmi atmosfericky vykreslené Anglicko 18. storočia ma musím povedať, vtiahlo do deja a vedel som si to predstaviť.

Zhliadol som si aj film a musím povedať, že práve ten mi možno ešte viac pomohol pochopiť príbeh samotnej knižky a lepšie oceniť tento klenot anglickej literatúry. Romantiku mám rád, v literatúre obzvlášť. Aj keď sa zdá, že ide o knihu napísanú skôr pre ženy, mám pocit, že dokáže rozprávať k obom pohlaviam. Sám som sa tam niekde našiel.

Spoločenské a historické romány sú určite ďalšou skupinou kníh, ktorej by som chcel venovať väčšiu pozornosť. Tak pekný príbeh ako Pride and Prejudice od Jane Austen ma o tom presvedčil.

“What are men to rocks and mountains?”

2 18.05.2021

Komentár k tomuto dielu sa mi píše asi tak ťažko, ako sa mi samotné dielo čítalo.

Vďaka povinnému čítaniu na gymnáziu som tak teda prešiel jednu z najznámejších poviedok slovenskej literatúry. A nemal som dobrý pocit.

Timravin zámer pre napísanie Ťapákovcov chápem. Kritiku zatrpknutého živote obyvateľov slovenského vidieku a neschopnosť sa posunúť dopredu si myslím, že bolo potrebné spomenúť a upovedomiť čitateľov o tejto pravdepodobne skutočnosti (aj keď samotný príbeh je fikcia). Charaktery postávy sú vykreslené neskutočne realisticky, z takej Anče či Ili som mal presne ten pocit, aký som mal mať. Odpor.

Neviem teraz či mám skôr pochváliť pekne vyobrazenú vidiecku atmosféru začiatku 20. storočia alebo skritizovať rozťahanosť príbehu a totálne otrávenú chémiu medzi postavami. Fakt neviem.

17.04.2021

(SPOILER) Autormi tejto knihy sú cestovatelia Martin Navrátil a Peter Hliničan. Martin z Ostravy, historik. 17 rokov cestuje po svete. Navštívil viac ako 175 krajín sveta. Má 14 ročné sprievodcovské skúsenosti v CK BUBO. Založil vlastný cestovateľský portál Travelistan. Peter Hliničan je Bratislavčan. Študoval prekladateľstvo a tlmočníctvo. Precestoval 80 krajín a je dlhoročným turistickým sprievodcom.

Travelistan je známy od svojho vzniku svojím netradičným pohľadom na cestovanie. Veľakrát okrem tradičných miest podniká dobrodružné expedície do destinácií ako napr. Kongo, Afganistan či Čukotka. Čukotka? Nuž práve na tento kraj sveta ich zaviedla v marci 2020 ich ďalšia výprava.

Cieľom výpravy bolo prejsť pešo Beringov prieliv, asi 85 kilometrový, v zime zamrznutý. Ide o pás mora oddeľujúci Rusko od USA. Je to jeden z najvýznamnejších prielivov na planéte. Práve tadiaľto sa v období od 40 000 do 10 000 rokov p n. l dostali prvý ľudia z Ázie na americký kontinent, ktorý osídlili. V novodobej histórii sa to podarilo len 11 ľuďom. Traja Slováci, štyria Rusi a jeden Novozélanďan sa o tento extrémne náročný prechod pokúsili. V knihe autori rozprávajú svoj úprimný príbeh o výprave vo forme denníka. Popisujú podrobne všetky prípravy, ktoré zahŕňajú získanie rôznych povolení, konkrétne výzvy, ktoré bolo nutné prekonať. Okolnosti sa však nakoniec ukázali v neúspech expedície. Kvôli prichádzajúcemu uragánu a nedostatočne zamrznutej morskej ploche v dôsledku globálneho otepľovania musela byť expedícia na 10. deň ukončená.

Za toto rozhodnutie majú u mňa členovia expedícia obrovský rešpekt. Prijať niečo tak ťažké, až zdrvujúce, nie je len tak. Šlo o 10 mesiacov tvrdého tréningu, príprav a vybavovania. A predsa boli prinútení konať inak. Život má však väčšiu hodnotu ako akýkoľvek úspech.
Odporúčam každému si knihu prečítať. Zvlášť, kto rád v živote frfle. Mne pomohla. S Martinom a Peťom som sa počas uplynulých rokov osobne stretol. Veľa mi dali.

“Možno je tento výsledok znamením, ktoré nás má posunúť ďalej. Určite však vieme, že keď sa bude dať a podmienky budú ideálne, bez rozmýšľania to pôjdeme skúsiť opäť. Lebo keď zacítite a okúsite tento kút sveta a spôsob života, nezbavíte sa toho.”

17.04.2021

Túto knihu som začal čítať viackrát asi keď som mal 9 rokov, no ani raz som ju nedočítal. Ako 15 ročný som sa teda rozhodol, že tomu dám ďalšiu šancu.

Ako povedal môj dedo, Winnetou je séria, ktorú by si mal prečítať každý chlapec (samozrejme môžu aj dievčatá). Myslím, že mal pravdu. Aj keď mi to popri iných knihách trvalo asi 5 mesiacov sa celým dielom prelúskať, som neskutočne rád, že som prvý diel tejto klasickej série predsa len prečítal.

Po 5 rokoch som sa do tejto knihy pustil, sediaci pod celtou podsadového stanu na skautskom tábore. Hrdinovia preslávených westernov ma sprevádzali takmer celou druhou polovicou náročného roka 2020. Nakoniec nám všetkým dobre bolo...

Voči Karlovi Mayovi mám ako autorovi rešpekt. Človek, ktorý si toho sám v živote prežil veľa ťažkého, ponúka čitateľovi veľmi pekným súbor myšlienok a hodnôt v podaní postáv rôzneho pôvodu, národnosti či vierovyznania. Síce neviem, ako séria pokračuje, neviem sa dočkať na ďalšie dva diely. Podľa mňa, toto nemá každá kniha svetovej literatúry. Schopnosť skutočne sa dotknúť mladého človeka a možno ho aj konfrontovať s jeho ideálmi, názormi, pohľadmi na spoločnosť. To urobil so mnou Winnetou.

Okrem veľmi pekne a jasne podanej myšlienky boja proti rasizmu, dobrodružný dej taktiež umožňuje nahliadnuť do rozhodnutí či myšlienok takých veľkých postáv ako napr. Old Shatterhand. Páči sa ako je znázornená interakcia so samotnými Indiánmi, no neviem si veľmi predstaviť takúto knihu napísanú v 21. storočí. Niektoré výroky či možno celé dialógy mi prišli naivné a po obsahovej stránke nekompatibilné s moderným vnímaním ľudí inej etnickej príslušnosti. Plánujem si zhliadnuť aj sfilmovanú verziu. Čo sa samotných postáv, veľmi pekne je tu ukázané, že dobré hodnoty si vieme zobrať od Vinnetoua aj od Old Shatterhanda, aj keď sa zo začiatku zdali ako úhlavní nepriatelia.

Kniha končí zaujímavo, necháva čitateľa v napätí až do poslednej strany. Veľmi sa teším na ďalšie diely tejto legendárnej série.

9 28.12.2020

(SPOILER) Prečítané v rámci povinného čítania na strednej škole. Trvalo mi však celkom dlho, kým som sa k tomu dokopal.

Nakoniec som rád, že som štúdiu tejto poviedky venoval čas. Hoci mi to prišlo niekedy celkom zdĺhavo napísané, táto klasika slovenskej literatúry má peknú a celkom hlbokú myšlienku. Ide o prvý príbeh od Martina Kukučína, ktorý som si prečítal. Podobne, ako aj pri Macovi Mliečovi od J. G. Tajovského, páčili sa mi dobové opisy prostredia, vykreslené charakteristiky postáv a samotný dej. Okrem autorovej kritiky zemianstva mi príde, že taktiež istým spôsobom odkazoval aj dočasnosť všetkého v ľudskom živote.

Nech bolo, ako chcelo, ale od pána Aduša nikdy viac nepočul známych slov:

„Keď báčik z Chochoľova umrie…“


Vskutku pekné dielo, z ktorého som si aj ja niečo odniesol.

25.12.2020

Túto poviedku som si mal za úlohu prečítať v rámci povinného čítania na strednej škole. Macovi Mliečovi sme celkovo venovali dosť študijného času, keďže sa podľa môjho názoru jedná o oveľa hlbšie dielo, ako sa môže zdať.

Ide o prvú poviedku od Jozefa Gregora, ktorú som čítal a som rád, že som začal práve Macom Mliečom. Ponúklo mi to nový pohľad na slovenskú literatúru a priblížilo mi to "historické okolnosti" začiatku 20. storočia. Autor veľmi zaujímavo opisuje a istým spôsobom kritizuje vtedajšie podmienky, no zároveň čitateľovi dáva možnosť nakuknúť do života úplne obyčajných ľudí. Charakteristiky a vlastnosti jednotlivých postáv sú výborne vykreslené.

Maco Mlieč, ako klasika slovenskej literatúry ponúka na 12 stranách realistický a možno zamysleniahodný pohľad na život tvrdo pracujúceho človeka.

25.12.2020

Pomerne neznáme dielko mi daroval otec na konci môjho 8. ročníka na základnej škole. Na začiatku leta som si ju zobral do skautského tábora, kde som ju za 2 dni prečítal. Tak nastal môj prvý kontakt s portugalskou literatúrou.

Dozvedel som sa taktiež aj o Portugalskom inštitúte, ktorý túto knihu vydal. Učím sa portugalčinu a spoznávanie kultúr portugalsky hovoriacich krajín aj po literárnej stránke určite netreba vynechať. Ide o prvú knižku od Alfonsa Cruza, ktorú som prečítal. Páčilo sa mi veľké množstvo zaujímavých a zamyslenia hodných myšlienok. Tie sú zakomponované v jednoduchom, no veľmi pútavom príbehu. Niekedy som sa mierne v deji strácal avšak jednotlivé charaktery postáv a ich vlastnosti to značne vykompenzovali. Interakcia "knižného príbehu" s "tým reálnym" nádherne ukazuje jedinečný koncept, akým je dielo napísané.

Povedal by som, že Knihy, ktoré zhltli môjho otca obsahujú veľa úvah a myšlienok na "malom" poli - 103 strán. Dielo ma inšpirovalo k dalším knihám a celkovému, novému vnímaniu sveta. Pekným doplnením je aj rozhovor s autorom a oboznámenie sa s tvorcami na konci knižky. Epilóg príbeh nádherne ukončil.

"Pretože naše telo tvoria príbehy, nie DNA a genetický kód, nie mäso a kosti a koža a mozog. Príbehy."

3 21.07.2020

Raz za mnou prišiel môj dedo so slovami ako: "Nesiem ti knižku, určite si ju prečítaj, veľmi dobré dielo." Knižka teda so mnou poputovala do skautského tábora, kde som ju za 6 dní prečítal. Môj dedo mal pravdu. Sám teraz môžem povedať, že ide o jedno z najlepších diel svetovej literatúry, románov a cestopisov/miestopisov vôbec.
O 100% pravdivosti rozprávania by sa síce dalo diskutovať, no ako cestopisný román ide o knižku napísanú veľmi jedinečným štýlom. Potulky s Charleym/Po Stopách Ameriky je zároveň prvá kniha od Johna Steinbecka, ktorú som si prečítal. Ako cestovateľa ma veľmi inšpirovala, ponúkla úplne nový pohľad na cestovanie samotné, prístup k životu, zážitky a vnímanie okolia a ľudí. Páčila sa mi úprimnosť, prirodzenosť textu a celkovo forma, akou spisovateľ vykreslil príbeh čitateľom.

Umelecké opisy s takým veľkým množstvom jedinečných umeleckých prostriedkov som si hádam ešte v žiadnej inej knižke nevšimol. Obrovské množstvo úvah - filozofických myšlienok, ktoré ma nútili zamyslieť sa tiež považujem za obrovský plus. Dielo podľa mňa nemá žiadne výrazné negatíva. Potulky s Charleym mi predstavili unikátny príbeh napísaný ešte unikátnejším štýlom - plánujem si prečítať aj ďalšie knižky od Johna Steinbecka.

Po Stopách Ameriky mi viac pomohla pozerať sa na USA ako obrovský a stále záhadný kus Severnej Ameriky. Hovorím "pomohla" - dielo ma utvrdilo v tom, že ak chcem Ameriky zažiť všetkými zmyslami, musím sa tam sám vydať. Travels With Charley: In Search Of America ma motivovali k vlastnej ceste - k mojim potulkám Amerikou. Som za toto dielo vďačný.

5 21.07.2020

Nádherný príbeh, ktorý som už počul mnohokrát, no knižku som si prečítal až ako 14-ročný. A som za to rád. Myšlienku som určite pochopil lepšie ako pred 5 rokmi.

Antoine de Saint-Exupéry sa zapísal navždy do svetovej literatúry ako jeden z najväčších velikánov a spisovateľov noviel a kníh pre deti a mládež. No Malý princ povie jednoznačne mnoho každému čitateľovi. Avšak isté rôzne veci v rôznom vekom. A v tom je tá neskutočná nadčasovosť tohto skvostu francúzskej literatúry. Dokazuje, že tématika vesmíru a detí - detského hrdinu sa pojať aj úplne inak, než by si niekto mohol myslieť.

Príbeh, ktorý Saint-Exupéry napísal vychádza z jeho vlastnej skúsenosti. Kebyže neobsahuj toľko silných a zamyslenia hodných myšlienok, išlo by najskôr o prazvláštnu rozprávku pre deti. A vlastne, je to zvláštne. Zvláštne a krásne zároveň.

Po druhom prečítaní:
Anglické vydanie knižky sa mi podarilo vyhrať na olympiáde z anglického jazyka a som za to rád. Dalo mi to veľa. Páčila sa mi príležitosť prežiť tento silný emocionálny príbeh ešte raz, tentokrát v jazyku, v ktorom bol príbeh pôvodne vydaný. Zlepšil som sa o niečo v angličtine a som veľmi rád, že mi druhé prečítanie názor na knihu ani tak nezmenilo. Len považujem Malého Prince (The Little Prince) za vzácnejší a citovejší príbeh ako doteraz.

14 21.03.2020

Túto knihu mi jedného dňa podala mama. Že si ju mám prečítať. Položil som ju na poličku a dlhú dobu sa s ňou nič nedialo.

Po istom čase som si ju zobral do školy a počas niekoľkých vyučovacích prestávok a hodín som ju mal prečítanú. A veru stála za to.

Neskutočne obdivujem autora za to čo dokázal dať do 64 stránkového príbehu. Svetová literatúra toho skrýva veľmi veľa a Muž, ktorý sadil stromy je presne jedna z tých, hlboko filozofických poviedok duchovnej literatúry. Áno, ten príbeh JE JEDNOZNAČNE NA ZAMYSLENIE.

Stromy v Provensalsku ako hlavné objekty boli zvolené autorom Jeanom Gionom ako skutočne nádherný symbol. Avšak NIE LEN symbol. Vytrvalé zalesňovanie a prístup, ktorý mal Elzéard Bouffier - hlavná postava príbehu je skutočne hodný inšpirovania sa. Poukazuje na to, ako je skutočne starostlivosť o životné prostredia a téma ekológie dôležité a, že ako je možné pokojnou vytrvalosťou a odhodlaním dosiahnuť obrovské veci. V tomto príbehu to bolo vytvorenie lesa, v našom svete možno jeho záchrana.

Sfilmovanú verziu si určite čoskoro pozriem a dúfam, že tento príbeh odohrávajúci sa vo Francúzsku 20. storočia bude inšpirovať každého k odovzdanosti a odhodlania ísť za dobrým cieľom.

14 21.03.2020