lusila komentáře u knih
Poetické a predsa realistické, také "medzi". Možno je niečo medzi životom a smrťou, možno nie. Možno iné rozhodnutia by unášali naše životy iným smerom. Ale každý asi túži cítiť, že nežil zbytočne.
Keďže som ako prvú knihu čítala V objatí diabla, viem, že autorka má väčší rozprávačský potenciál, toto bol taký priemer, dosť predvídateľný dej
úžasné... toľko informácií v jednej knihe, klobúk dole pred autorkou
Príbeh, ktorý dýcha predvianočnou atmosférou nielen o hľadaní šťastia, ale aj o túžbe po zázraku, ktorý by všetko zmenil. Páčilo sa mi, že nejde iba o typický príbeh lásky, naopak , niektoré vzletné vety tam nemuseli byť.
O Titových gulagoch som doteraz netušila. Vďaka tejto knihe viem o čosi viac.
Detailný a zaujímavý, taký je Saks aj v týchto esejách.
Javier Moro je jedným z mojich obľúbených autorov. Je neskutočný detailista, nielen v opisoch, ale aj vo faktoch a preto jeho knihy sú čitateľským zážitkom.
Keď sme asi pred šiestimi rokmi prechádzali okolo kaštieľa Strážky, silne pršalo. Aj tak som si chcela pozrieť tento originálny kaštieľ. Po prehliadke som si vzdychla: škoda, že nie je o barónke kniha. Pretože knihy a hrady, kaštiele a zámky-to mám rada. Ale dnes už kniha o živote Margity Czóbelovej / 1891-1972/ je a získala cenu čitateľov Anasoft litera 2020.
Kniha mi dala odpovede na otázky, ktoré som si pri prehliadke kaštieľa kládla. Ako to, že mohla v kaštieli bývať aj po roku 1945? Ako sa cítila, keď videla, že sa všetko mení a všetko jej berú /tituly, majetky, národnosť/? Keď jej vnútili nájomníkov/Cigánov ?
Dokuromán/ čitateľsky príťažlivý / je podaný nevšedným rozprávačom Šlaukom Probierom / tzv.agentom Imelom/ , ktorý po roku 1945 sa stáva "špiónom" barónky. Najprv ju pozoruje a svoje pozorovania hlási majorovi Kirylenkovi z diaľky, neskôr sa k nej nasťahuje ako "nájomník", no za úlohu má hlásiť návštevy, prezerať barónkinu korešpondenciu a obsah rozhovorov. Rozprávanie je striedané s citáciami z osobných listov Margity/ ktorú rodina a priatelia nazývali Babu/ a fotografiami. Dozvedáme sa o jej láske k inštruktorovi lyžovania a o vnútorných pocitoch, ktoré pred inými ľuďmi skrývala. Bola neterou maliara Ladislava Mednyánszkeho, sama rada maľovala, lyžovala, jazdila. Ale bola to aj svojrázna osobnosť, nebála sa pomenovať Lenina turistom/ ako turista sa zastavil v Strážkach/ a hoci vedela, že ju sledujú, nestratila humor a dôstojnosť. Prvá kapitola Vlci nás vtiahne do mladosti Margity . Od druhej kapitoly je osud barónky sledovaný v čase ľudovej milície, keď okrem koní a kaštieľa, v ktorej mala vyhradenú užívateľskú časť, stratila všetko, čo poznala. Ak túto časť histórie ešte nepoznáte, odporúčam túto knihu.
Dobré čítanie, najviac sa mi páčil S tichým súhlasom
" ... v lete roku 2016 a potom znova v roku 2017 som sa ocitla v Aténach, kde som pracovala ako dobrovoľníčka v utečeneckom centre. Začala som si uvedomovať, že ľudia chcú svoje príbehy vyrozprávať, hoci im v tom bránia jazykové bariéry, chcú, aby ľudia počuli a videli, čím si prešli. Vrátila som sa do Londýna v nádeji, že spomienky na hrôzy, ktoré som videla a počula, vyblednú, no nestalo sa tak. A preto som sa rozhodla , že napíšem román a vyrozprávam v ňom príbehy týchto detí, týchto rodín. " / Christy Lefteri/
Ak vidím na obálke nápis ...bestseller, som už ostražitá, lebo nie každa takto označená kniha ma nadchla. V tomto prípade / a ide o naozaj krásnu obálku/ to však neplatí. Surovosť sveta sa mieša s poetickým videním a spomienkami na minulosť. Nie je vôbec potrebné zamýšľať sa, ktoré príbehy sú pravdivé, najlepšie je nechať sa unášať príbehom. Na konci budete vďační za to, kde žijete.
Tak toto sa mi páčilo tak, ako prvá časť série, aj keď som totožnosť záhadného "pomstiteľa" správne predpokladala.
Zaujímavý prípad a konečne iný typ vyšetrovateľa, mladý, bez záväzkov, príťažlivý.
Táto časť je vhodná na dovolenku, ležérne a zdĺhavé , napriek tomu som bola zvedavá , kam sa vyšetrovateľ Wolf posunie.
(SPOILER) Talianská novinárka a ľudskoprávna aktivistka, ktorej román Cesta tieňmi bol ocenený literárnou cenou Premio Strega. Zomrela krátko po vydaní románu vo veku 40 rokov.
- A teraz sa vojna skončila. "Ach, Bože," povzdychol si. Keď prišiel k hraniciam svojho kraja, spoznal siluetu pohoria, ako spoznávame profil milovanej osoby. Ako chlapec vedel, že ešte chýba sedem kilometrov do školy, šetril si dych a neúnavne kráčal. Tak ako vtedy vdýchol ostrý vzduch výšok, cez ktoré sa tiahne hranica, na troch rozličných chodníkoch oddeľujúca Apúliu od Basilicaty a Basilicatu od Irpinie, a zadíval sa na mestečko, sediace na kopci ako čierna ropucha. Potom si sadol pod čerešňu pri ceste a rozplakal sa. -
Francesco, ktorý sa vracia z vojny zisťuje, že Anita, s ktorou mal krátky románik, porodila dievčatko a dala mu meno Chiara. Aj keď sa neúnavne snaží o jej priazeň, Anita zostáva chladná, ale dovolí mu stretávať sa s dcérou. Po tom, čo ho nespravodlivo odsúdia pre krádež zrna, Anita prekvapivo súhlasí so svadbou, no tentoraz ju Francesco necháva stáť pred oltárom samu. Keď Anita podľahne chorobe, o malú Chiaru sa striedavo starajú ženy z rodiny, ktoré sú unesené jej vonkajšou krásou a tak Chiara je zrazu stredobodom pozornosti a neustále hýčkaná. Aj keď trpí astmou, Chiara je pre nich nádejou, že sa vymaní z tradícií vidieka a rodiny a bude žiť šťastnejší život. Pestúnka Rosina, Titina, Peppina a Giuppina, každá zo žien nejakým spôsobom Chiaru ovplyvní. Každá zo žien nesie so sebou temné tajomstvo, ktoré ich sprevádza ako tieň a vyjde najavo v nevhodnej chvíli.
Túto autorku považujú za predchodkyňu Eleny Ferrante, mne osobne sa však Cesta tieňmi páčila viac ako Neapolská sága.
Milý príbeh. Také rozprávkové podanie Kirké, ktoré bola v tomto prípade detinská od začiatku do konca. Osobne mám radšej klasické mytologické príbehy.
"Narodil som sa 31.januára 1979. V stredu. Viem, že to bola streda, pretože ten dátum vidím namodro a stredy sú vždy modré, tak ako číslo 9 či zvuk hašterivého kriku. Môj dátum narodenia sa mi páči, pretože väčšinu jeho čísel si viem vizuálne predstaviť ako hladké oblé tvary, podobné kamienkom na pláži. Ide totiž o prvočísla:31,19,197,97,79 a 1979 sú deliteľné len samými sebou a číslom 1. Rozoznám všetky prvočísla až po 9973 podľa ich "kamienkovosti". Tak totiž funguje môj mozog."
Táto kniha s podtitulom Vo výnimočnej mysli autistického génia je rozprávaním Daniela, ktorému diagnostikovali Aspergerov syndróm a v detstve aj epilepsiu. Zápisky z jeho života / od útleho veku až po súčastnosť/ nás prevedú neľahkou cestou autora a aj jeho rodiny / je prvým z deviatich detí/, aby ste na konci užasli nad tým ako sa vypracoval na samostatného človeka, schopného uživiť sa vo svete, ktoré hendikepovaným ľuďom príliš nepraje. Dnes je z neho autor niekoľkých kníh, vzdeláva iných a je mimoriadne nadaný v matematike a jazykoch. V tejto knihe nahliadnete do mysle jedného génia.Najviac ma fascinovalo to, že čísla vníma ako tvary /je to aj názorne ukázané/ a písmená ako farby.
Témy domáceho násila a šikany detí, ale pre mňa tak nudne podané. Nakoniec som knihu nejako dočítala. Koniec ma neprekvapil, už v polovici som tušila podobný koniec.
Ďalšia, výborne napísaná detektívka. Teším sa na ďalšie osudy detektívov a na nový prípad.
Jej prapradedkom bol gróf Július Andrássy. Autorka zdedila "modrú krv" a hoci sa snažila uniknúť tejto pečiatke, jej minulosť bola viac búrlivá ako obyčajná.
Ak niekto taký napíše knihu o svojom živote, zrejme sa očakáva nejaká rodinná sága typu Sissi/mimochodom Sissi mám veľmi rada/. Preto hodnotenia tejto knihy sú viac negatívne. Napísať o sebe s dávkou sebairónie a zároveň vystaviť svoje pocity posudzovaniu iných považujem za veľkú odvahu.
"Přijíždíme s princeznou k parkovišti u běžecké stopy. Muž v tyrkysové kombinéze nám nadšeně mává a ukazuje na volné místo. Jak milé. Stahují okénko,abych mu podala dvoufrankovku. Muž se na mně dívá překvapeně.Princezna vedle mně se s jekotem dusí smíchy. Nestalo se nic zvláštního, akorát jsem za hlídače parkoviště považovala belgického následníka trúnu."