Martin-M komentáře u knih

Zakladateľské dielo Houellebecqovho "depresionizmu", ktorým sa už na samom začiatku prejavil ako skoro až diagnostický sociológ vývoja či úpadku západnej spoločnosti v 2. polovici 20. storočia. S až brutálnou otvorenosťou nemilosrdne odhaľuje jej symptómy a pravdy o teraz už aj našej realite, hlavne teda vo svete mužov v strednom veku a pritom s odtažitosťou vedca, ktorý skúma akýsi zaujímavý druh hmyzu zvaného ľudstvo, vedca, ktorý je aj jedným z jeho hrdinov. V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH pritom ešte svoj pohľad, názor či komentár rozdeľuje medzi dvoch nevlastných bratov, z ktorých jeden je intelektuálne odtažitý, druhý depresívne angažovaný, pre jedného je sex všetkým a pre druhého ničím, ale pritom obaja sú osamelí a nejakým spôsobom túžiaci po láske. A čitateľ len premýšľa - s ďalšími a ďalšími autorovými knihami viac a viac - je toto Houellebecq ? Píše o sebe ? To je jedna zo základných otázok, ktorými provokuje čitateľov už štvrť storočia.
Isté je, že tento autor píše veľmi moderným jazykom, v podstate ľudovo, ale pritom aj intelektuálsky – a vytvára tak provokatívnu a strašne príťažlivú zmes, do ktorej schválne primiešava ešte extrémy, pričom sex a násilie, tie problematické modly súčasného sveta a jeho kultúry, využíva ako atrakcie a preháňa ich tak brutálne, ako si väčšina ľudí nevie predstaviť ani vo sne.
Ku kontroverznosti svojho diela prispieva ďalej hyperbolizáciou negatívnych aspektov existencie dnešného človeka. Rozpad zmyslu či stratu čohokoľvek pozitívneho v existencií súčasného príslušníka západnej civilizácie nafukuje až apokalypticky. Toľko nešťastia, tragédie a depresie, koľko nadeľuje svojim hrdinom, je skoro až neznesiteľné poňať a môže to na citlivejšie povahy pôsobiť odpudivo, ale aj samoúčelne, lacno.
V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH ešte popri tom môžeme celkom jasne vysledovať aj čo si myslí o príčinách tohto stavu – jedná sa o následky sexuálnej revolúcie po polovici 20. storočia a rozpad tradičných hodnôt. Psychika oboch bratov, ktorí tu vystupujú, je brutálne poznačená voľnomyšlienkárskym prístupom svojich rodičov... A to celé má ešte zaobalené do utopického rámca, ktorým akoby nadväzuje na klasické diela, hlavne Aldousa Huxleyho, ktorý mu je vedeckým poňatím zo všetkých klasík tohto žánru najbližšie.
Dohromady je to rozhodne dosť na založenie moderného literárneho kultu, získanie oddaných obdivovateľov aj zarytých odporcov.

8 14.07.2024

Šrámek mi hovorí z duše. Zastaralým jazykom, rozvláčnosťou, skoro neprípustnou v súčasnej dobe a citovosťou chvíľami až upotenou, je to čítanie pre romantické duše mimo tempa dnešných dní. Chvíľami to bolo príliš precítené už aj na mňa, a to už je čo povedať, a možno som aj ja predsalen vekom scyničtel, ale napriek tomu ma dokázala zasiahnuť jemnosť, krehkosť, senzitívnosť a snivosť jeho textu a hrdinov, ktorí s tou pravou mladou básnivou náturou túžia po romantike, tušiac, čo je v živote hodnotné, ešte predtým, než ich ten istý život otupí a zomelie a oni zrejme zistia, že hodnotné je niečo iné. To je na volaní strieborného vetra najpálčivejšie - keď ho človek cíti, preniká celou jeho bytosťou túžba... po živote - nevediac celkom ešte, čo všetko je jeho náplňou, ale mysliac si, že vie, ako inak by to mohlo byť, keď tak intenzívne cíti..? - a keď už je to za nami a cítime ten smútok, že k nám už neprehovára, strieborný vietor sa stratil v šedej všednote dní, smútime za mladosťou a jej zmätkami, prchavými pocitmi a nejasnými túžbami, ale o nevinnosť už sme prišli a tie stratené autentické chvíle už nikdy naplno neprecítime - a ani si nie sme istí, či by sme vlastne chceli... Zostať môže len tá túžba po naplnení, oslobodení, novom začiatku... po voňavých diaľkach za horizontom. Autor o tom hovorí s úprimnosťou a otvorenosťou, ktorá v jeho dobe veľmi silnej malomeštiackej morálky a poriadku mohla byť až poburujúca. Inak sú tam pasáže, ktoré sú nesmierne silné aj po sto rokoch, ale aj také, ktoré museli pôsobiť naivne hádam už aj vtedy... Hoci časť textu už dnes pôsobí ako historický dokument, sú tam stále burcujúce úseky a vyjavené pravdy snáď nestratia na aktuálnosti nikdy, kým človek bude človekom...

5 05.11.2024

SEROTONÍNOM stvoril Houellebecq tú knihu, akú si všetci, kto ho naozaj nečítajú, mysleli, že píše vždy - teda trefnú rekapituláciu života depresívneho alebo aktuálne depresívneho človeka, so sexom a trefnými narážkami na stav spoločnosti, tentokrát predovšetkým z prostredia poľnohospodárstva a nie psychiatrie a farmakológie, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Je to esenciálny Houellebecq, ale akosi bez pridanej hodnoty. Nie je tam nič viac, čo by ho odlíšilo od štandardného základu iných jeho diel - teda sakramentsky dobre napísanej depky s tým najčernejším humorom a s odzbrojujúcou úprimnosťou zachytený západný konzumný nihilizmus a kríza - doby a stredného veku. Čo ale prekvapuje, je fakt, že popri tradičnej depresívnosti a napriek množstvu nepríjemných právd a dobrých postrehov, ktoré tu jasne a priamočiaro formuluje a chrlí, či už o starnutí, láske alebo slabostiach, je v podstate nečakane pozitívny. Jeho hrdinovi síce už na ničom poriadne nezáleží, ale vyznieva aj so svojim laxným prístupom k životu či smrti omnoho lepšie v porovnaní so svojimi rovesníkmi, ktorí sú úplne v prdeli.. Takisto tu nie je taký cynický, ako by sme očakávali a hrdinovo lúčenie sa s libidom je prekvapivo citové. Áno, Michel Houellebecq tu naozaj píše o láske a vyjadruje aj silné sociálne cítenie, keď cestu svojej postavy veľmi výrazne stáča k rozsiahlym komentárom o bezvýchodnosti situácie francúzskych farmárov. Takže ono tam vlastne je opäť niečo nové a inak, ale ako celok to na mňa nepôsobí veľmi prepracovane ani extrémne zaujímavo. Ak by to bola prvá jeho kniha, ktorú čítam, bolo by to super, takto ale na mňa pôsobia všetky tie jeho štandardné deprimované propriety už trochu ohrane.

4 15.07.2024

Vrchol Houellebecqovho literárneho manierizmu. Nie že by sa mi táto jeho kniha páčila o toľko viac ako ostatné, ale typické znaky svojej tvorby tu dovádza do extrémov natoľko nečakaných, že to nedokážem neoceniť a vyslovene ma bavili. Kontroverzné aspekty jeho písania a okatá škandalóznosť sa tu opäť prelínajú s hlbokou erudíciou, krutou iróniou a sebareflexivitou, ako aj nepopierateľne kvalitným, chytľavým spisovateľským remeslom. Navyše sa MAPA A ÚZEMIE odohráva v umeleckom prostredí, súčasného výtvarného umenia a literatúry, takže pôsobí ešte presvedčivejšie, akoby realistickejšie - a to až do chvíle, v ktorej autor pridáva do deja sám seba, ako tretiu osobu a zvrtne príbeh do takého vývoja, že sa čitateľ do konca knihy nespamätá. Naloží tu sám so sebou tak šokantne, že aj na postmodernú literatúru snažiacu sa o efekt je to absolútny unikát. Napriek - a možno práve kvôli - svojej pesimistickej, až morbídnej posadnutosti starnutím, smrťou, zánikom, rozkladom atď. je to fascinujúci autor, ktorého depresia (pretože si neviem predstaviť, že by ňou netrpel), mu dáva hlboký vhľad do bežných vecí a dejov až vo filozofickom zmysle (Nietzscheho či existencializmu). Jeho občasný čiernočierny humor je rovnako nemilosrdný voči svojim postavám, ľuďom všeobecne aj sebe samému, je to humor človeka, ktorý už nemá vôbec žiadne ilúzie charakteristické, či dokonca nevyhnutné, pre každodenné žitie obyčajného jedinca v spoločnosti. Už v druhej knihe, čo som od neho čítal, ma dráždila stereotypnosť jeho postáv, stále rovnako urputných samotárov poznačených fatálnou bezvýchodnosťou, negatívnou odovzdanosťou a pocitmi zmaru, bez ohľadu na ich profesiu, vek, úspech či bohatstvo. Ich nešťastie je základná premisa, z ktorej sa vychádza a ktorú sa autor román od románu ani nepokúsi zmeniť. V iných aspektoch však neprestáva prekvapovať a práve táto kniha mi svojim prostredím, úvahami o modernom umení a thrillerovou vyhrotenosťou z jeho diela vyhovovala zatiaľ najviac - pretože hovoriť o "bavení" mi u tohoto otca "depresionizmu" pripadá predsa len trochu nemiestne.

4 14.07.2024

Najlepšia, najzábavnejšia, najvýpovednejšia a najnadčasovejšia slovenská kniha 90. rokov, jediný naozajstný slovenský bestseller prvej porevolučnej dekády. Aj po opakovanom čítaní a aj s časovým odstupom stále pecka!

4 03.02.2023

Majstrovské literárne miniatúry, magické a pretekajúce melanchóliou. Štylisticky vybrúsená literárna lahôdka s celkom oprávneným ocenením, portrét svojského kraja a odraz jedného naozaj zaujímavého života. K dielu - alebo minimálne jeho názvu - mám len jednu výtku. Tieto poviedky nie sú zas tak veľmi o Banáte, ako skôr o autorovi samotnom. To on premieta do všetkého svoj nostalgicky posmutnelý pohľad na svet a život. Pretože nech mi nikto nehovorí, že pálenka na Balkáne je len o tomto...!

3 04.04.2024

Tento slovenský Forest Gump je veľmi milý, často vtipný a dobre sa triafa do zosmiešňovaných/satirizovaných point, len by to chcelo na môj vkus predsa len trochu viac rozvinúť než je ten spomínaný rozsah školského zošitu...

3 03.02.2023

Pekný projekt, aspoň kým si človek číta tie bombastické anotácie... ale vo výsledku nepôsobí kniha až tak presvedčivo. Vo fyzickej podobe je skutočne impozantná, ale ešte aj tých 345 strán a tehlová váha je s ohľadom na rozsadenie textu a grafickú podobu celkom odrb. K tomu sprievodné výtvarné diela, hoci nie nezaujímavé, sa k väčšine zaradených diel veľmi nehodia a navyše to často vyzerá, že sú k jednotlivým poviedkam priradené úplne náhodne. Nejde mi pochopiť, prečo tvorcovia neoslovili pri tak zaujímavom projekte pre každého spisovateľa iného umelca... Možno by to nebolo výtvarne jednotné, viem - nuž ale prečo im potom nevadí, že je to rozhárané literárne a koncepčne ? Pretože hlavný je samozrejme obsah - a ten na mňa pôsobí ako nesúrodá kompilácia, kde napokon viac ako nejaké pevné žánrové či literárne kritériá rozhodovala snaha dostať do nej čo najviac známych mien. Že má SLOVENSKO NOIR kvalitnú audioverziu a "špeciálne pre tento projekt" vytvorenú hudbu, to už pocity z čitateľského zážitku z poviedok nezmení. Ehm, poviedok - tretina textov je skutočnými poviedkami, lepším či horším štandardom svojich autorov, tretina rozlične dlhými literárnymi fragmentami a zvyšok všehochuťou. Základom je pár kriminálnych poviedok zo súčasnosti a iných pár z minulosti, ukazujúce kvalitné štandardy známych autorov a úplne nezapadajúci pubertálny horor - a potom niekoľko Feldekových básničiek, Lasicových postrehov, esej vytrhnutá z inej knihy predčasne zosnulého Vilikovského, autobiografické rozprávanie Zuzany Szatmáry, postapo literárny experiment Jakuba Nvotu a zopár kratších melancholických či vulgárnych impresií. Všetko je to na dostatočnej kvalite, len mi to spolu proste neladí. Ak už nie žánrovo, centrálnym spojivom všetkých textov mohla byť aspoň Bratislava a jej temné stránky, čo by bolo fajn, keď už je iniciátorom projektu Prešporské divadlo... - lenže čo by tam potom hľadala poviedka s dejiskom v západoslovenských lesoch, z východnej hranice, či z Topoľčian...
Napriek všetkej tejto kritike však celý projekt oceňujem, nielen výsledok, ale aj iniciatívu, snahu a prácu, ktorú do toho všetci zúčastnení vložili. A keďže ide iba o prvý z celého radu zborníkov, veril som a medzičasom sa už aj potvrdilo, že v ďalších, žánrovo jednotnejších a vydaných v spolupráci s renomovanými vydavateľstvami, tvorcovia všetky neduhy svojej prvotiny prekonali.

2 09.01.2025

Krátka koncoročná knižka plná Endeho iskriaceho jazyka, ktorú musí byť zaujímavé čítať už len z tohoto hľadiska v každom ďalšom preklade. Troštičku som asi predsalen čakal viacej než len všetky tie kúzelné prísady zmagorené do jedného čarodejného kotlíka na silvestrovský spôsob, kedy je každému jedno, čo do seba bez ladu a skladu leje a hádže, ale keď si k tomu nejakú tú mágiu atmosféry, detstva či okamihu primyslíme, dotvoríme, tak ten lektvar, ktorý tu len tak prebuble nejakou tou exotickou či tajomnou chuťou a vzápätí hneď zas tam inou a potom zase druhou, dokáže celkom pekne a kúzelne omámiť. Pravdaže najväčšiu silu má Satanarcheolegenialkohrozný (milujemtoslovoučilsomsahotýždeň) punč prianí vo všetkých farbách rozprávkovej dúhy, keď sa pije na Silvestra - na Nový rok potom uživateľ ešte menej pochybuje o čarovnej silvestrovskej nálade, ktorá stála za to. Veď koniec-koncov, koniec dobrý - všetko dobré, a ak aj nie, opäť je tu nový rok, ktorého sme sa dožili a môžeme dúfať - ak už nie v dobré, lepšie či fantastické, tak hádam aspoň aby horšie než vlani nebolo... P.S. A že je tento príbeh z roku 1989, tak vtedy skutočne tá mágia nového, dobrého sveta, očakávaného v novom roku, vyznievala oprávnene aj mimo rozprávky...

2 07.01.2025

Po Otvorenom Lese, Mori, Ďalekom Severe a tajomnom Jazere Sekera pokračujú Torakove dobrodružstvá v Hlbokom Lese, na ktoré som sa zo všetkých prostredí, ktoré tvoria jeho svet, najviac tešil. Problém je v tom, že tá príbehová linka už začína byť príliš predvídateľná, hoci úvodným spúšťačom autorka emocionálne hádam ešte prekoná predchádzajúce časti. Nasleduje však príbeh, ktorý je tentokrát vyslovene zle vedený, navyše Torak je stále rovnaký odvážny hlupák, akoby sa za celé tie roky boja o prežitie naozaj nič nenaučil - stále sa sám vrhá do každého nebezpečenstva a vbehne do každej pasce. Jednoznačne má viac šťastia než rozumu a jeho postava nemá poriadnu psychológiu a už ani vývoj (okrem toho, že tu vynašiel jazdu na koni), na rozdiel od Renn, ktorá rastie, dospieva a v nebezpečných situáciach vymýšľa zaujímavé triky. Mladému čitateľovi to možno tak nepríde, ale ja som už po piatich dieloch neustálym opakovaním tej istej štruktúry príbehu bez poriadnych inovácií a rozvoja mierne sklamaný...

2 21.07.2024

Musím povedať, že napriek atraktivite toho, ako sa tu Torak potýka so šialenstvom, mi táto časť liezla trochu na nervy svojou nedotiahnutosťou, narúšajúcou skvelý rozbeh predchádzajúcich častí. Jedná sa o tvrdohlavosť Toraka, s ktorou odmieta pomoc, aj sa zveriť blízkym, hlúpe zákony klanov, ktoré sa ich držia hoci sa tu jedná o človeka, ktorý 3-krát zachránil celý ich svet, preplnenosť Lesa, panenskej divočiny, v ktorej každú chvíľu na niekoho narazíš aj tie neprestajne sa opakujúce okaté náhody a pritom absolútne nepravdepodobná prekombinovanosť diania (ako že značku na paroží niekto zámerne zotrel, lebo vedel, že to vyvolá konflikt, ktorý odhalí Torakovo znamenie a spraví z neho vyhnanca ?!?!?). Takí hrdinovia, ktorí sa už viac-krát stretli so strašnými schopnosťami Požieračov duší a nespolupracujú, ale detinsky sa hádajú, by v takomto prostredí nemohli prežiť.
Autorka tu využíva nový rozprávačský trik, pravidelne vynechávajúci celé úseky deja, často tie najnapínavejšie, ktoré sa potom čitateľ dozvedá len spätne a stručne, no podobne ako pestrosť prostredia a atraktívnosť deja to nedokáže zakryť neobratné vedenie príbehu. Ten zase na druhej strane zachraňujú zaujímavé zvraty a prefíkanosť zvodnej Sešru, hlavnej antagonistky tejto časti. Oproti predchádzajúcim dielom je tu vytvorená zaujímavá štruktúra a aj pre staršieho čitateľa príťažlivá halucinogénnosť a nejednoznačnosť v rámci vytváraného šialenstva, len bohužiaľ celková konštrukcia príbehu začína zlyhávať a opakovať sa. Ale Toraka máme naďalej radi a pravdaže pokračujeme!

2 21.07.2024

Triumf novej štúrovskej slovenčiny, slovenskej poézie obdobia romantizmu a konkrétneho ľúbostného citu. Óda na lásku vo všetkých (alebo aspoň mnohých) podobách, samozrejme s jednou konkrétnou dámou v popredí, pretože čo iné by mladého poetu dohnalo k 2900 veršom jednej skladby... Vďaka tejto nenaplnenej láske má Slovensko jeden z mála ozajstných svetových rekordov a nešťastne alebo aj šťastne zamilovaní možnosť takmer nekonečne dlho čítať jedinú báseň. Sládkovičov básnický jazyk je úžasný, aj po dvoch storočiach stále neuveriteľne živý, ale môžeme poznamenať aj to, že ako málokde inde je práve v tomto prípade vhodné povedať, že menej je niekedy viac - pretože tej ľúbosti už je tam niekedy naozaj príliš veľa. Lenže vieme samozrejme aj to, že lásky nikdy nie je príliš veľa.

2 18.03.2024

V potrebe vyjadriť sa k neutešenej českej súčasnosti sa Michal Viewegh uchýlil k žánru politthrilleru - v tom by problém nebol. V čom ale problém vidím je, že ho napísal tak isto ako všetko ostatné - po wieveghovsky. A to sa k tomuto žánru zúfalo nehodí! Úplne si viem predstaviť, že aj keby napísal historický román alebo sci-fi, bude to bez ohľadu na dej štylisticky aj jazykovo vyzerať stále tak isto...

2 22.01.2024

Od Neila Gaimana, zručného spisovateľa s obdivuhodnou imagináciou by som očakával, keď už sa rozhodol pre takýto projekt, čosi viac ako len popisný prepis najznámejších príbehov známych z toľkých iných zdrojov a verzií. Je to dobré na zoznámenie sa s mytológiou starých Severanov, zopakovanie alebo nenáročný prehľad, ale kto už ten základ pozná, čítanie mu neprinesie nijakú veľkú pridanú hodnotu. Iba málokde prebleskne čriepok Gaimanovho rozprávačského majstrovstva.

2 08.06.2023

V poslednej časti autobiografickej trilógie pôsobí Hrabalovo písanie z pozície jeho ženy ešte neprístojnejšie ako v prípade predchádzajúcom (Vita Nuova). Je to totiž tá perióda jeho života, kedy je už známy a vydáva knihy, cestuje a stretáva sa so slávnymi ľuďmi... a pritom stále akoby to rozprávala Pipsi, ktorá často pri popisovaných dejoch ani nie je prítomná! Vypomáha si teda tým, že akože rozpráva, ako jej niečo, čo zažil, rozprával. Navyše nielenže tu jej ústami rozpráva o sebe, ako v predchádzajúcich častiach, on tu dokonca posudzuje svoje vlastné písanie! Pravdaže má na to ako zavedený autor právo, ale v takejto podobe mi to už zaváňa až nejakým budovaním vlastnej legendy na spôsob beatnikov. Potom ma vyslovene rozčuľovala proporcionalita, v ktorej sa venuje polovicu jednej kapitoly svojim zahraničným cestám, kde vybral pár historiek a vzápätí pokračuje vo svojom obvyklom nekonečnom žvatlaní o hospodách a zabíjačke, pive a koťátkach. Premrháva tým obrovský potenciál nových tém, aby ma ubíjal desiatkami riadkov o triviálnostiach, ktoré kedysi dokázal zachytiť v nevšednom svetle a silnej poézií, ale ktoré už omlel toľkokrát, že ma iba vytáčajú, zvlášť v takto nudne popisnom, prozaickom podaní. O Hrabalovi sa vie, že veľa a rád cestoval, ale v celom jeho diele o tom nie je viac ako pár zmienok! K dobru naopak pripočítavam, že sa tu konečne opäť, aj keď iba tak opatrne a svojsky, vyjadruje k politickým dejom, tentokrát normalizačných časov, hoci ako obvykle nezaujme nijaké jasné a vyhranené stanovisko. Je mi trochu ľúto značne premrhaného potenciálu Proluk, ktoré sa venovali Hrabalovým perom (teda písacím strojom) dovtedy nespracovanej dobe a neveľmi či vôbec dotknutých tém zahraničných ciest, dobových otrasov, potýkania s režimom a jeho premenami, zažívania slávy a úspechov, ako aj zákazov a cenzúry. Toto všetko tam samozrejme bolo a urobilo mi to veľkú radosť, ale nebol by to Hrabal, aby polovicu rozsahu nevenoval svojim milovaným témam, teda kráse krčmy a chlastu, zabíjačiek a mačiek... Škoda.

2 04.04.2023

Vita Nuova je omnoho viac než prvá časť tejto jeho autobiografickej trilógie (Svatby v domě) štandardným Hrabalom. Žiadny vrchol jeho tvorby, ako sa kdesi, tuším na obálke, písalo, ale proste stále to isté, len trochu inak. Jediná zásadná zmena je v tom, že tie svoje historky teraz rozpráva ústami svojej ženy, čo mu umožňuje vyjadrovať sa viac o sebe. A tak na seba chvíľu kydá a chvíľu sa chvastá, a ten ostatok sú tie jeho obvyklosti, chvíľu banálne, chvíľu zásadné, chvíľu nudné, chvíľu vzrušujúce, chvíľu zábavné, chvíľu otravné, chvíľu nadnesená poézia a chvíľu prízemná popisnosť. Keďže to nie sú skutočné spomienky osoby, ktorá ich akože rozpráva/píše, na mňa to pôsobí tak dosť nesympaticky a sebastredne. Nie aby on písal svoje spomienky na svoju ženu, ale píše JEJ spomienky na SEBA (čo na mňa pôsobí neúprimne a odpudivo) a svojich kamarátov, o ktorých on sám, svojimi ústami a svojim perom rozprával a písal už až-až na desiatkach a stovkách strán (čo na mňa pôsobí neoriginálne a otravne). K tomu premiera zdrobnelín a každá druhá veta začínajúca na to jeho "a" sú tu vyslovene na nervy. Kniha pravdaže obsahuje množstvo kúzelných momentov, ako literárnych (štylistických), tak aj životných (formálnych), ale aj veľkú spústu užvanenosti. A samotná Eliška sa v tom stráca... - väčšinu času vystupuje iba ako ten, čo musí trpieť manželove eskapády a/alebo neustále, vytrvalo, oddane a pokorne rešpektovať jeho výnimočnosť, jedno či už v pozitívnom alebo negatívnom duchu.

2 04.04.2023

Hrabal v tomto "dívčím románku" spláca dlh svojej žene Pipsi, ktorá to s ním tak dlho ťahala a ktorej napriek extrémnej autobiografickosti celej svojej tvorby nikdy nevenoval text. Spomenul si na ňu až vo svojej starobe a takmer na prahu jej smrti, po všetkých tých hospodských kamošoch a príbuzných, spomienkach z detstva a zo svojich zamestnaní, ktorými sa zapodieval vo svojich predchádzajúcich knihách. Hovorí akoby jej hlasom - o nej aj o sebe samom, a pre mňa je pri tom najzaujímavejšia otázka autenticity a vierohodnosti... - Čo z toho napísaného by potvrdila a podpísala ona sama, ktorá údajne jeho texty ani nečítala ? Čím (a či vôbec) by sa ona takto nadchýňala a nad čím by smutnila, ako ona vnímala popísané udalosti a čo by ona hodnotila tak, ako je napísané na stránkach knihy (a dvoch ďalších), tak ako to robí on v jej mene ? Jasné - kto iný ako jej celoživotný partner a taký náruživý spisovateľ má mať na to licenciu..? Nanešťastie - štýl, forma aj témy písania tejto pseudo-Pipsi sú tie isté ako jej manžela. Takže sú tu úžasné pasáže, až geniálne postrehy, provokatívne zamyslenia, humor a irónia, ale najviac toho typicky hrabalovského človečenstva, čara života a poézie, niekedy aj nudy, každodennosti. Neprekvapí pritom, že najlepšie a súčasne najmenej prekvapivé pasáže sa odohrávajú na návšteve v Zberných surovinách s Hanťom a v Nymburku u rodičov a strýca Pepina... Popri zaujímavom priblížení rodinného pozadia Pipsi a zamyslení sa nad osudom množstva iných, ktorí vinou dvoch totalít prišli o (takmer) všetko, teda "typický" Hrabal. Až na veľké množstvo priestoru venovaného sebe samotnému = Bohumilu Hrabalovi v očiach svojej budúcej manželky, dovtedy sa viac skrývajúcemu za svoje diela. Ale - a opäť je tu tá otázka - videl sa tak on sám alebo ho takto vnímala ona ?

2 04.04.2023

Kniha, či skôr knižka, okolo ktorej vznikol minulý rok na Slovensku veľký rozruch, skoro až senzácia. Odrazu sa o nej všade hovorilo. Prečo ? No, po prečítaní sa už vôbec nečudujem, že to všetci teraz tak žerú. Je to dostatočne krátke a kontroverzné, ešte k tomu sexuálne kontroverzné, čo môže byť lákavejšie. K tomu je IZBA fyzická, telesná až naturalisticky, odpudzujúca, ale pritom doslova surrealisticky poetická, s naozaj originálnymi, surovými metaforami. Je to dielo ozaj mladé, moderné a pritom teenagerské, také že ako asi naozaj vidí svoju situáciu taká vyspelá neplnoletá, čo spí so starším chlapom a vníma to citlivo, že túži po láske, čo je jej nie že nedostupná, ale vlastne zakázaná. Takže je drsná a súčasne ublížená. Ale mňa to dosť často aj rozčuľovalo, boli tam momenty naozaj od veci alebo zbytočne nechutné a keď už v aj tak malom objeme slov x-tý krát odniekiaľ trčal chlp, aj tie metafory sa prejedli. Príliš rýchlo. A ten skutočný príbeh a emócie za tým sú napokon v podstate odbyté, rozprávanie je príliš krátke, chcelo by to viac rozviesť, aspoň ku koncu, keď už má sedemnásť, osemnásť a kedy to vlastne (literárne) úplne púšťa.
Takže oceňujem to ako nápadité vypísanie sa z vlastného života, ktoré tuto u nás trafilo nie že dieru na trhu, ale skôr také vzduchoprázdno po autentickom a nápaditom písaní o veciach, o ktorých sa tu nehovorí. Hochholcerová vlastne svojim debutom hodila na verejnosť umelecky veľmi suverénne spracovanú jednu z minima ešte stále tabuizovaných tém, navyše nevnímaných čiernobielo, ako nejaký vyhranený, jednoznačný, ale pritom vzdialený, neosobný, v podstate politický postoj.. že toto je zlé, treba proti tomu bojovať, alebo dobré alebo že to škodí takto a takto...
Keby to neboli jej osobné skúsenosti, tak je to póza.
V tomto prípade ide zase vlastne s kožou na trh... - a v tom je to silné. ale ona je si toho vedomá a buduje na tom. Ktovie akú verziu udalostí by poskytol ten starší chlapík...

2 03.02.2023

DLHÁ CESTA DO SANTA CRUZ má s NEKONEČNÝM PRÍBEHOM spoločné ďaleko viac než len autora - i keď pravda, čo môže byť u knižky viac - a to je Endeho fantázia a téma fantázie, tentokrát nie v zmysle fantazijnej krajiny Fantázie, ale ozajstnej fantázie v realite, ktorá aj to najobyčajnejšie dokáže premeniť v skutočný zázrak a aj bežný útek za školu v to najúžasnejšie dobrodružstvo. Čítal som to už dávno, ale už ako dospelý, hoci s večnou dušou dieťaťa, na jeden záťah, počas brutálne daždivého letného dňa v pražskom bytíku frajerkiných strejdovcov, zapratanom knihami, kvetmi a umením, zašitý v kúte ako Bastian na povale školy a opantaný jej silou, úplne ponorený v čaro neobyčajnej každodennosti, som sa z tejto knižky strašne radoval, pretože je to Triumf Fantázie v menej impozantnej, ale omnoho použiteľnejšej a maximálne sympatickej podobe.

1 07.01.2025

Biblia kyberpunku, doslova písmo sväté, ktoré svetu zjavil William Gibson ako prorok. Geniálne v pravom slova zmysle. Odvážne, akčné, vizionárske, reflektujúce... - a napísané s neuveriteľnou virtuozitou... zbytočne nevysvetľuje a nie je popisný ani doslovný - je to literatúra kompatibilná rýchlemu elektronickému svetu - a pritom nestráca skrz-naskrz literárne kvality. Jeho románmi stále nepobozkaný, túto zbierku som čítal x-krát a vždy znovu sa doslova kochám vybrúsenosťou tých textov a samotnou konštrukciou viet, číta sa mi to paradoxne až ako poézia. O revolučnom (aj keď rozhodne nie nadčasovom) obsahu ani nehovorím, to je na samostatnú kapitolu...

1 24.11.2024