Mimir komentáře u knih
Moje druhé stretnutie s Röhrom a opäť sa ukázalo, ako výborná investícia. Autor Vás príjemným spôsobom vybaví základnými vedomosťami o podceňovanej diagnóze, ktoré bola nahradená v MKCH názvom Disociativná porucha osobnosti z jednoduchého dôvodu. Diagnóza hysterik, hysterka sa nevyhlo laickej profanácií v každodennej vrave, a tým stratilo na serióznosti, pričom je dnes, podľa môjho uváženia viac ako aktuálne.
Stanley Milgram sa so svojím experimentom zaradil medzi tri najznámejšie psychologické experimenty druhej polovice 20. storočia. Podobne ako Asch či Zimbardo, aj Milgram zisťuje, že človek nie je taký nezávislý jedinec ako o sebe tvrdí, či sa mylne domnieva. Hrdinské činy plné odvahy a heroických ideálov už nájdeme len v literatúre. Milgram píše: "Týrania pokračujú vďaka ostýchavým ľuďom, ktorým chýba odvaha konať podľa svojich presvedčení." Milgram učinil znamenitý objav práve v tom, že človek, ktorý priamo nie je svedkom dopadu svojho rozhodnutia, prípadne je zaň zbavený zodpovednosti, prekračuje svoje morálne zásady. Opäť autor:..."človek, ktorý v tábore zhadzoval cyklón-B do plynovej komory, dokázal svoje konanie ospravedlniť tým, že len plnil rozkazy zhora." Na záver ešte alarmujúca myšlienka autora: "Človek, ktorý nesie plnú zodpovednosť za čin, sa vyparil."
Pridávam sa ku konsenzu pozitívnych spätných väzieb na knihu, ktorá šikovne a súčasne ozrejmuje dve veci. Prvá, inferiórna, že človek stratil schopnosť porozumieť symbolom napr. v rozprávkach. Druhá, superiórna, narcistická porucha osobnosti, autorom rozpísaná veľmi prehľadne a z tohto prehľadu bola nie len cítiť kvalitná teoretická platforma, ale taktiež skúsenosť terapie s diagnózou narcistickej poruchy osobnosti. Autor myslím, zvládol svoju úlohu par excellans!
Autorka zozbierala a systematicky predložila biologické, antropologické, psychologické a sociologické dôkazy o tom, že pojem pohlavie je biologicky obmedzený a pre sexuálnu identitu osobnosti nie je definitívny, za čo má moje uznanie, pretože podľa uvedených zdrojov, sa touto tematikou seriózne zaoberal naposledy Terman, ale to sme v 30. rokoch 20. storočia. Téma určite aktuálna a myslím, že volá po vedeckej intervencii aj v 21. storočí, nakoľko diskrepanciu medzi pohlavím a gendrom vnímame aj dnes. Mrzí ma však fakt, že tento zaujímavý a hlavne empirický krok k poznaniu vzťahu medzi sexualitou a identitou bol šikovne zneužitý ako východisková hypotéza v pomýlenej kampani LGBT.
Autor formou denníka opisuje dvojročnú kapitolu svojho života, ktorú strávil vo väzení Barberousse. Detailne opisuje pomery, vzťahy, hierarchiu a každodennú rutinu. Citujem jeden úryvok: "Uprostred arabských nápisov na stene celi, je takmer čerstvo napísané veľkými písmenami: Strom slobody sa polieva krvou - Mohamed Z., odsúdený na smrť..apríl 1957."
Uvedomujem si kvalitu Orwella a rovnako tak aj Huxleyho, ale...ani neviem nájsť to správne slovo - sofistikovanejšiu? trefnejšiu? rozhľadenejšiu? dystópiu som nečítal, ani v beletrii ani vo filozofii. Solovjev napísal text s tak silným citom pre budúcnosť, so schopnosťou predvídať udalosti, že sa viaceré spomenuté odohrali. Dielo vznikalo v rokoch 1899-1900 a nájdeme tam predpovede: 20. storočie prinesie najväčšie vojnové konflikty v histórii ľudstva, vznikne únia európskych štátov, Čína hospodársky, ekonomicky a demograficky expanduje..a záver už odráža udalosti zo zjavenia apoštola Jána. Pán Solovjev, ja dávam klobúk dole!
Intelektuál alebo slovami autora: "univerzálny subjekt, ktorý sa uskutočňuje" stráca svoju imanentnú a definujúcu schopnosť "myslieť univerzálne" alebo v preklade: intelektuál je človek, ktorý presahuje svoje subjektívno pomocou univerzálneho myslenia, teda myslenia, ktoré produkuje idey všeobecnej platnosti, čím dosahuje úroveň objektivity. Tým sa stáva spoločensky nepostrádateľným, pretože dokáže prekročiť hranice svojho sveta, vlastne ich zbúra. Súd "prostého" človeka, je nutne ohraničený na jeho JA, platný len subjektívne, nakoľko nedisponuje onou univerzálnou ideou. Príklad: Prostý (P) muž stretne intelektuála (I). P znenazdania preruší ticho výrokom: "pozri na tamtoho človeka, celý deň len vysedáva na lavičke. Musí byť veľmi lenivý" I mu na to odpovie: "myslím, že si objavil veľkú múdrosť. Totiž, že ak chceme spoznať svoje slabosti, mali by sme si všímať, čo nám vadí na druhých!"
Na knižku ma nalákal ranking s názvom Top 20 philosophy books you should read na stránke nejakého žurnálu, ktorému vládol Seneca no objavil som tam práve meno R.W. Emerson. Zaujal ma fakt, že som o ňom nepočul a tak som po knižke pri prvej možnosti siahol. Prvé dve eseje ma neskutočne nudili, pretože ide o expresionistické vyznanie básnika skôr pre básnikov než pre múzou nepobozkaných. Esej Duchovné zákony je plná inšpiratívnych myšlienok a poopravila moju mienku s klesajúcou tendenciou na fakt, že básnik sa dal filozofovať. Vyberám:
"Čím menej človek myslí na svoje cnosti, čím menej o nich vie, tým väčšmi ho máme radi."
"Výška vrcholu sa určuje podľa šírky základov."
"Nijaký človek sa nemôže naučiť čosi, k čomu nemá dispozície, akokoľvek by sa snažil."
Áno, za ten čas to stálo, ale nie som si istý, či by som definoval pána Honzáka tými okrídlenými výrazmi, ktoré nachádzame v predošlých recenziách. Rozhodne oceňujem snahu tohto lekára o celostný, viacdimenzionálny prístup k človeku. Za to, že na rozdiel od centra AKTIP (Praha) a hlavnej artistky MUDr. Klímovej, ktorá so svojimi žonglérmi a klaunmi zosmiešňuje exaktnú psychosomatiku, on žehlí meno tohto odboru, kde sa dá. Tri hviezdy podľa mňa úplne vhodné - teda podarená popularizácia psychiatrie, psychoterapie a psychosomatiky pre laikov.
Knižka obsahuje morálne dielka (Stávka Prométhea, Fyzik a Metafyzik, T. Tasso a jeho génius etc.) a filozofické myšlienky orientované na spoločnosť. Prvá časť rovnako ako druhá nesie sa vo výraznom nádychu pesimizmu a rezignácie na život. Radšej smrť, ako takýto život - je myšlienka, ktorú stretávame implicitne alebo explicitne takmer na každej strane. Napriek tomu, nájdeme duchaplné myšlienky, ktoré stoja za námahu:
"Najistejší spôsob, ako utajiť pred ostatnými hranice svojho poznania je neprekročiť ich!"
"Pravda je vždy príliš chudá a nedostatočná, aby človeka niečo pobavilo alebo dojalo, vždy potrebuje kúsok ilúzie a nejaké kúzlo, musí sa mu sľubovať viac, než koľko je možné dať."
Perly z filozoficky plodného obdobia starej Číny predkladá nasledovník učenia Konfuciusa, Sun Tzu. Témy, ktorými trápi myseľ sú hlavne: vzdelanie, sebazdokonaľovanie či ľudské čnosti.
"Ušľachtilému človekovi slúžia veci, malý človek slúži veciam!"
Ako sympatizant Nietzscheho filozofie individualizmu si neviem vysvetliť absolútnu letargiu počas čítania tejto knihy. Pravdepodobne je dobrá na úvod, pri zoznamovaní sa s tvorbou nemeckého lingvistu, avšak ja som sa ku knižke dostal až po prečítaní Zarathustru, Antikrista, Súmraku modiel etc. a vôbec ma dlhé či krátke aforizmy neoslovovali, až na pár výnimiek. Možno je to aj tým, že ide o zborník fragmentov z predošlej tvorby a autor ich rozvíjal iným smerom i tak:
"Skúmajte život tých najlepších a najplodnejších ľudí a národov a pýtajte sa, či strom, ktorý má hrdo rásť do výšky, môže postrádať nečas a búrku: či nepriazeň a odpor, niektoré druhy nenávisti, žiarlivosti, tvrdohlavosti, nedôvery, tvrdosti, túžby a násilia nepatria k prospešným podmienkam, bez ktorých by veľký rast aj v cnosti bol sotva možný? Jed, ktorý slabšiu povahu zahubí, je pre silného posilou - a ten mu ale nehovorí jed."
Piaget osciluje svojimi hypotézami niekde medzi psychológiou (introspektívne fenomenologickou) a filozofiou. Označiť túto knihu za "priekopnícku" alebo za "elementum" kognitívnych vied je neadekvátne precenenie jej obsahu. Problém absencie empirických dát autor vykompenzoval analýzou plejády rôznych predošlých vyslovených teórií, z ktorých podstatne čerpal. Začína vetriť stopu vo vzťahu medzi vnímaním a kogníciami (operačné funkcie- vtedy) a definuje inteligenciu veľmi opatrne ako: "inteligencia vyjadruje mieru komplexnosti vzťahu medzi subjektom a objektom, pričom významný činiteľ ostáva v tomto procese senzomotorika." Piaget píše veľmi, veľmi náročne a košato. Je skutočne ťažké sledovať niť v tých vodopádoch zbytočne odbornej terminológie.
Optimistický a vytrvalý Candide, múdrosťou dotknutý Zadig, či naivný idealista Memnon. Tí všetci sú odrazom Voltairovej umnosti, historickej rozhľadenosti a neposlednej rade bystrého ducha.
Zadig - studnica múdrosti. Nemôžem inak, než 5 hviezdičiek a veľké odporúčanie všetkým, ktorí privítajú dobrodružstvo rozumu v orientálnom kontexte.
Moje zoznámenie s Dalajlámom, nechcem mu krivdiť a bolo by úzkoprsé robiť závery na jeho tvorbu, avšak veľmi plytké prednášky. Myslím, že som postrehol jednu nanajvýš dve hlbšie myšlienky.
Výborná analýza neurózy, v porovnaní s prvou vlnou psychodynamiky obohatená o kultúrny kontext a práve vďaka tomu pôsobí interpretácia úzkosti v podaní Horneyovej oveľa komplexnejšie, než v podaní veľkého Freuda. Hviezdičku uberám za to, že autorka je tak sebavedomá v predložených teóriách, že neuvádza ani kazuistiky alebo iba občas, čo považujem za hodné kritiky nakoľko predkladá produkt kvalitatívneho prístupu a nemožno teda očakávať metodológiu, či výskumné štúdie. Čitateľovi teda neostáva nič iné, len sa spoliehať na dlhoročnú prax analytičky a autorky zároveň.
Klasický Freud, klasická psychoanalytická interpretácia - avšak celá stojí na mylnom preklade slova "nibio" čo znamená jastrab a nie sup (Freud použil chybný preklad originálu od Herzfelda). Takže sledovanie významu so supom napr. v kontexte s egyptskou bohyňou Mut, nemá pevné základy. Odhliadnuc od tohto faux-pas, je v knihe mnoho zaujímavých teórií o homosexualite (Ferenczi, Sadger, Stekel), Leonardovych motívoch a životných presvedčeniach. Na záver konštatujem, že druhé (Mojžiš a monoteizmus) dielko Freuda v roli psychoanalytického historika sa mi páčilo.
...malý český Plutarch...veľmi živo interpretované životy významných osobnosti zlatej epochy Athén
Duševný aristokratizmus je pravdepodobne najväčšou a najúspešnejšou apológiou ľudskej individuality, ktorá oslavuje sviatočnú udalosť - oddelenie osobnosti od stádovej idey. Súmrak modiel je z veľkej časti morálne-náboženskou kritikou, pričom môže čitateľ postrehnúť jeden paradox - autor: "...úbohý, očumujúci moralista povie k tomu: človek má byť taký a taký! Vie vôbec tento úbožiak, aký by mal byť? Namaľuje seba na stenu a dodá: Ecce homo!" A práve Nietzscheho "Ecce homo" nie je ničím iným, než maľbou autora, autorom samým. Prídavok O živote a umení je kolážou autorových úvah a myšlienok, pričom nemenej trefných ako predchádzajúce texty.