Mimir komentáře u knih

Toto je niečo pre fajnšmekrov z oblasti prírodovedy. David Attenborough 19. storočia a kniha Cesta okolo sveta ako evolučný predok Planet Earth. Každé miesto, kde Beagle zastaví obdivuhodne erudovaný Darwin opisuje neuveriteľne detailne a pregnantne. Doporučujem!

4 23.09.2018

Opäť idea New Age, skrývajúca sa za prestížou vedeckej osobnosti. Po Grófovi a bazálnych perinatálnych matricách, Lovelockovi a teórii Gaia, prichádza rad aj na prírodné vedy. Ujal sa toho Capra a koncept Tao fyziky na mňa zapôsobil ako koláž vybraných výrokov z diel Iťingu, Tao-te-ťingu, Upanišád a véd etc. a násilne vyhľadávanie paralel v modernej fyzike, ktoré miestami nebolo ničím iným, než sémantickou gymnastikou bez hlbšieho zmyslu. I tak môže knižka obohatiť (stručný prehľad východných prúdov), ale treba preosievať a preosievať!

4 02.08.2018

Táto kniha, ako snáď všetky od humanistu a psychoanalytika Fromma patria k povinnej výbave človeka, ktorý ako hovorí sám autor: " sa snaží dosiahnuť optimum slobody a vyviaznuť z reťaze nutnosti" teda inými slovami, spoznávať seba a svoje okolie a vďaka tomu spretrhávať pavučinu konvencií a trendov. Fromm prevyšoval rovesníkov z radov psychoanalytikov v presahu do sociológie, čo sa ukázalo ako blahodárne pre úzkoprsí antropocentrizmus psychoanalýzy, avšak nemal lekárske vzdelanie, čo sa ukázalo ako chybička pri jeho rozvinutí teórie sexuality do slepej uličky. Napriek tomu, dokázal konštruktívne rozvinúť mnohé Freudove teórie oveľa praktickejšie než napr. spirituálny Jung.

4 24.05.2018

Predstavte si puzzle 10 000, ale k dispozícií máte len 500 kusov. Je 500 kúskov dostatočných k pochopeniu celej mozaiky? Apelujem preto na čitateľovu opatrnosť, pri vstrebávaní textu.

4 09.04.2018

"Každý by si mal písať svoju osobnú červenú knihu." To je odkaz C.G. Junga, to je odkaz jeho Liber Novus. Nemožno kritizovať knihu, ktorá je produktom subjektívnych ideí - snovej symboliky a produktov aktívnej imaginácie. Objektívna platnosť myšlienok z knihy je limitovaná. Je však rozhodne silnou pohnútkou pochopiť sebe samému prostredníctvom seba a odhaliť svoj proces individualizácie, svoje bytostné JA. Kniha vyžaduje širokú platformu poznania, v opačnom prípade čitateľ neuchopí ani tretinu textu. Z tvorby C.G. Junga by som doporučoval Červenú knihu si nechať na koniec i tak si myslím, že kniha zaručuje plnohodnotný zážitok iba odbornej verejnosti (psychiatria, psychológia, psychoterapia et cetera ).

4 05.03.2018

No teda, pre mňa boj na etapy, ktorý niekoľko krát skončil rezignovaným odložením, opätovným túžobným pokukovaním a nakoniec "jakž-tákž" dobojovaním. Varovanie pre "hltačov" biografií hneď v úvode! Toto v žiadnom prípade nie je typická faktografická biografia Tomáša Akvinského. Dlho som premýšľal, ako nazvať toto dielko a myslím, že "úvaha o úvahe o Tomášovi Akvinskom" je celkom presné. Úvaha je to však hutná, originálna, étericky zabiehavá a podnetná. Pre lepšie strávenie tejto "čestertonovky" odporúčam predkrm v podobe ľahkej porcie faktografie z Tomášovho života - napríklad Mircea Eliade (Náboženské predstavy časť III.) alebo Indro Montanelli. Tých zopár faktov, ktoré sa o Tomášovi dozviete Vám veľmi osožne pri čítaní tohto dielka pomôže, pretože sa ukážu ako oporné body a smerníky pri autorovom myšlienkovom košatení, tak náročnom na pozornosť a ducha. Autor je totiž náročný dozorca, ktorý nemilosrdne trestá odklon od textu stratou pointy. Nie raz, prichytil som sa, že blúdim v labyrinte slov bez významu či súvisu, ale uväznil som sa doň sám. Chce to naozaj pokoj a sústredenosť, ak chce čitateľ vychutnávať plným dúžkami.

3 10.02.2024

Cousinsov-á osobná kazuistika v dnešných hekticko turbulentných dňoch plných hnevu, stresu, bezmocnosti a frustrácie opäť ožíva. Napriek veku obsahuje dobou nelimitované zamyslenie psychosomatickej otázky o dopade pozitívnych emócií na kvalitu života, a pri tom si autor všíma úplne "každodenný" postreh: Ak negatívne emócie navodzujú v tele nepriaznivé zmeny, nemohli by emócie pozitívne vyvolávať zmeny prospešné? Zásadná otázka teda znie: je možné, aby láska, nádej, viera, smiech, dôvera a vôľa žiť mali svoju terapeutickú hodnotu? (sú tieto sily terapeutickej hodnoty v tvojom živote prítomné?) V tomto je autor nadčasový a rezonujúci. Obzvlášť práve v období, kedy farmakoterapia drví akúkoľvek konkurenciu v otázke liečby človeka. Tlaku z posledných síl odoláva ešte psychoterapia, ktorá stále bojuje o svoje právo mobilizovať v pacientovi potenciál uzdravenia, ale lekári sú dôkladne vychovávaní samotnými pacientmi k tomu, aby dodržiavali rituál predpisovania liekov. Odporúčanie na komplexnejší (v duchu myšlienky W. Oslera - dobrý lekár lieči chorobu, výborný pacienta) pohľad na problém/chorobu (A nemôže to mať súvis s Vašim psychickým prežívaním?) vníma pacient od múdreho lekára ako znevažovanie vážnosti svojej zdravotnej komplikácie. Tu mi prichádza na myseľ starý dobrý Pasternákov dr. Živago: "Tvoje zdravie nutne utrpí, pokiaľ budeš deň za dňom hovoriť opak toho, čo cítiš, ak sa poddáš tomu, čo sa ti nepáči a budeš sa tešiť z toho, čo ti neprináša nič než nešťastie."

3 28.01.2024

"Fugger strávil prvú polovicu života zarábaním peňazí. Druhú polovicu strávil bojom o to, aby o ne neprišiel." Myšlienka ktorá veľmi vystihuje život hlavného hrdinu a súčasne akúsi dejovú štruktúru knihy. Doznievajúci stredovek, kedy po Európe pobehovali Da Vinci, Thomas More, Erasmus Rotterdamský, Martin Luther a ďalší velikáni svojej doby, pozornosť pútala kníhtlač, zámorské objavy a Turci, len sotva kde spomenie akéhosi Jacoba Fuggera, bankára z Augsburgu. Jacob Fugger bol však bezpochyby šedou eminenciou nie len rozbiehajúceho sa kapitalizmu, ale svojím skrytým no citeľným vplyvom zasahoval do politického diania, mocenských hier, geografických prieťahov a dokonca veci duchovných. Prostredníctvom svojich florénov hýbal kormidlom dejín často krát kam chcel a nie kam vietor fúkal, pochopiteľne najčastejšie k vlastnému prospechu. Rozhodne stojí za prečítanie!

3 12.10.2023

Mravoučné veršíky, ktoré mi v mnohom pripomínali Valašskú školu od Gavloviča, a podobne ako františkánsky mních, aj Brant v nich dokonale zrkadlí spoločenský étos svojej doby.

Náš úděl není jednoduchý:
Nevidět, mlčet, zústat hluchý,
Vdechovat to, čo jiné dusí,
Být labutí uprostřed husí.

3 17.11.2021

Teší ma, že som prvý, kto môže niečo málinko napísať o politickej polemike od ženy vysokých intelektuálnych, morálnych i náboženských nárokov, ktoré nekládla len na seba, ale ako to pri takýchto ľuďoch býva pravidlom, aj na svoje okolie. Seba trýznila vyčerpávajúcim hladom po poznaní, tým druhým bola často zlým svedomím. Opísať osobu a dielo tejto ženy veľkých cností, je obávam sa nad moje sily. Ostáva arcipraškodou, že opustila tento svet a svoje tvorivé poslanie tak rýchlo.

Existujú myšlienky a úvahy mysliteľov, ktoré nakoniec dostanú sa nám do rúk v podobe knihy, a ktoré nám umožnia poodhaliť záves dovtedy nepochopiteľných javov. Myslím tie, ku ktorým sa neustále približujeme len otázkami a po odpovediach ani chýru ani slychu. Takýmto fenoménom je aj politika a celé jej tajomné čaro, ktoré vnímame na tých, ktorých nazývame príznačne politikmi. Naozaj je politika nevyhnutná? Aké zriadenie je pre ľudí to najlepšie? Prečo politik stráca charakter? Prečo je nevyhnutne spätá s korupciou? Existuje zopár kníh, ktoré priamo alebo obrazne dokáže uspokojivo tie palčivé otázky zodpovedať a táto je jedna z nich. Výrazne ju teda odporúčam každému, kto chce zvedieť o politike viac, a ak by nestačilo, potom medzi takéto knihy patria nasledovné: Zvieracia farma (George Orwell), Vladár (Machiavelli), O slobode (J. Stuart Mill)

3 23.02.2021

Vcelku kratučká, avšak duchaplná úvaha nad tým, ako prebehne popri dospievaní, tom fyzickom v ľudskom živote aj vnútorné dozretie, nie len vo veci osobnej spirituality, na ktorú by mohol byť autor obmedzený, vzhľadom na jeho pôsobenie. Rohr sa nezamýšľa len nad nejakým ideálom uchopenia Boha a jeho premenami v procese starnutia, skôr sa snaží na pomerne malom rozsahu čo najintenzívnejšie sprostredkovať svoje mienenie o povahe a ceste zrelého a vyrovnaného človeka. Ako prísť k zrelosti? A ako viem, že som vyzretým človekom? Autor tento proces delí na dve podstatné a nadväzujúci časti. Vyjadruje to nasledovne:
"Človek má v živote dve hlavné úlohy. Prvou je vybudovať si pevnú "nádobu" či identitu, druhou je zistiť, čo by malo byť jej obsahom" a na inom mieste: "...v prvej polovici života píše človek text a v druhej píše komentár k tomu textu." Oba príkladné výroky vyzdvihujú hlavne význam vzájomnej a silnej prepojenosti.Je to ako vo futbalovom zápase, ak jeden tím vsieti gól a skončí prvý polčas, do druhého polčasu tímy nenastúpia za stavu 0:0 a všetko sa začína odznova, a tak i Rohr uvádza na svojich postrehoch, že mnohé z prvej polovice života nesie si človek do polovice druhej, mení sa len jeho postoj či vnímanie:
"Každý potrebuje na začiatku života zažiť úspech, prijatie a pozitívnu spätnú väzbu , inak sa za týmito vecami bude po zbytok života za nimi naháňať."
a inde:
"Ak ste odpustili sami sebe svoju nedokonalosť a svoje zlyhania, môžete ich rovnako dobre odpustiť každému. Ak ste to vo vzťahu k sebe neurobili, tak sa obávam, že budete svoj smútok, súdy a márnosť prenášať na ostatných."
Naše životné cesty sú úžasne jedinečné, ako každý, kto po nich prechádza, každý teda máme svoju súkromnú odyseu, nezabúdajme na to!

3 21.02.2021

Retrospektívne pohľady "cez rameno" vyrovnaného človeka, ktorý bilancuje svoj život sú vždy v mnohých ohľadoch inšpiratívne a poučné pre tých, ktorí vehementne netrvajú na tom, že ich poučí až životná empíria, učiteľ neúprosný. Obzvlášť človek ako Rousseau sa má za čím obzerať, totiž nebol človekom, ktorý by sa usadil a uspokojil so životom hodinára, po vzore svojho otca. "Koniec koncov v priznaní, že "sám neviem, čo chcem" , možno nájsť prísľub niečoho veľmi významného. Tí, čo vedia, čo chcú, zvyčajne chcú bagateľ a usilujú sa o menej hodnotné dobrá ako napr. bohatstvo", píše Lev Šestov a ja vychádzajúc z viac ako trinástich pokusov Jeana-Jacquea objaviť svoje poslanie medzi ľuďmi (živil sa ako rytec, lokaj, študent v seminári, hudobník, štátny úradník, roľník, učiteľ, pokladník, odpisovač nôt, spisovateľ a osobný tajomník) nemôžem nevidieť Rousseaua v slovách ruského filozofa. Takýto životný príbeh má veľa, čo ponúknuť aj mladému čitateľovi, ktorý ešte možno len spoznáva plody občasného kritického zamyslenia sa nad sebou samým. Z rezignovaných riadkov cítim, ako autor kvituje slovám: Staň sa iným! Neprestávaj to skúšať, bárs by sa ti spoločnosť vysmiala za to, že ťa živia aristokratky, bárs by si ľuďom nastavil zrkadlo a tak sa stal persónou non gratou, bárs by si pochybil pri výchove detí a zľakol sa zodpovednosti. Človek, by nemal otáľať s odhodlaním, pretože sa môže stať, že sa konečne odhodlá k činu, ale už nie sú sily, ktoré by napol. Myslím, že toto dielko, v prípade komplexnejšieho záujmu o francúzskeho filozofa, je potrebné čítať až na konci, prinajmenšom po Vyznaniach.

"Keď človek prestane dúfať, že raz nastane stav, po ktorom túži, ostáva žiť v spomienkach."

3 30.04.2019

Štruktúra kontinuálneho vývinu vedy:

1. Obdobie normálnej vedy - výskum je v zhode s paradigmou
2. Obdobie anomálií a krízy - výskum je v rozpore s paradigmou
3. Obdobie revolúcie - výskum vyžaduje prestavbu/zavrhnutie starej paradigmy

Tento cyklický kruh vývinu vedy je pravdepodobne esenciálnym posolstvom autorovej rozpravy, ktoré sa snaží sprostredkovať čitateľovi. Autor stanovuje pre jeden z komponentov disciplinárnej matice toho ktorého odboru termín paradigma (model/vzor), ktorý si vedecká obec osvojila pomerne rýchlo. Samotný termín paradigma však vznikol v kontexte prírodných vied a jeho použitie v problematike vied spoločenských alebo humanitných je otázne. Ekvivalent pre vedy o človeku a kultúre vyslovil Michel Foucault, totiž: epistéma a definoval ho ako: "Epistémé je jakési "myšlenkové nevědomí" dané doby, takže ovšem určuje podobu i hranice jejího myšlení. Epistémé znamená určitý rastrovací princip, který umožňuje řád věcí, s nimiž jsme ve styku. Epistéme jako určitý výkladový kulturní kód tak tvoří apriorní strukturu, která funguje jako lidskému poznání vzdálený regulativní princip. Foucault v knize "Archeologie vědění" rozlišuje tři hlavní epistémé: renesance, osvícenství a romantismus."

Thomas Kuhn, fyzik a historik vedy učinil týmto objavom pomerne radikálny krok k pochopeniu a porozumeniu, akým funguje mechanizmus pokroku inovačného "kolosu", všeobecne nazývaného veda.

3 19.04.2019

Senecu robí unikátnym jeho filozofický cit a bezprecedentná schopnosť liečiť slovom. Cum grano salis v ňom vidím terapeuta osloveného keď už nie priamo, aspoň formou dopisov mnohými strápenými dušami so svojimi najrôznejšími nešťastiami. Necháva sa ovplyvniť stoickou filozofiou a filozofiou Epikura, avšak prenáša ju z neplodného prostredia stĺporadia medzi jednoduchých ľudí, čím umožňuje jej dotyk na vnútro každého človeka.

3 03.04.2019

Podarené kompendium myšlienok, úvah, maxím či nápadov a postrehov nemeckého fyzika, matematika a v neposlednom rade: satirika a kritika Lichtenberga. Aforizmy vynikajú ostrým vtipom, sú zábavné, poučné a už počas autorovho života boli veľmi obľúbené. Autora post mortem oceňovali rôzne veľké osobnosti ako napr.: Kant, Goethe, Kierkegaard, Schopenhauer, Tolstoj, Wittgenstein či Nietzsche. Záverom dodávam, citujúc autora: "Ak máš dva páry nohavíc, jedny predaj a kúp si túto knihu".

3 19.03.2019

"Otec dejepisu" , titul, ktorý je odrazom niečoho, čomu človek Hérodotos zasvätil svoj život. Odhodlane putoval v čase vzostupu antického Grécka, a naopak súmraku ríši úrodného polmesiaca, po blízkych krajinách so zvitkami a zapisoval na ne to, čo sa dozvedel. Otravne prenasleduje zabudnuté, domáha sa pamätí, prehľadáva rodokmene, vyratúva počet padlých, či nasadených a neodbytne klope na dvere každého, od koho potrebuje počuť odpovede. Takto si predstavujem plnenie jeho "otcovských" povinností, a že si tieto povinnosti plnil svedomito svedčí dieťa, ktoré "vychoval".

3 15.03.2019

Octavio Paz vo svojich esejach píše:

"Nie je možné kritizovať akúkoľvek báseň, každá je unikátna a dokonca aj preklad už báseň pozmeňuje."

S autorom súhlasím, pretože keď vzniká báseň, a my vyslovujeme nevysloviteľné pomocou symbolov a mystiky, vyhneme sa tak neplodnosti okamihu, kedy si básnik uvedomí nedostatočnosť bežných slov, no zároveň báseň zahaľujeme plášťom tajomna. Paz-ova tvorba je vyladená do krehkej rovnováhy, je citlivá no súčasne prekypuje symbolikou. Domnievam sa, že som veľa toho neodhalil, avšak i to málo ma dostatočne zasýtilo.

"Chcel spievať, spievať,
aby zabudol
na svoj pravý život lží
a spomínal
na svoj lživý život právd."

3 18.02.2019

Ak sa táto knižka dostane do rúk spisovateľskej duši, už spoločnosťou ocenenej alebo zatiaľ v skrytosti tvoriacej pre potešenie svoje a blízkych, povie si: Orwell mi hovorí zo srdca. Objaviť sa hneď v prvej úvahe s názvom: Prečo píšem, vo všetkých štyroch bodoch, ktoré autor uvádza ako odpovede, znamenalo pre mňa bezprostredné pochopenie. Ďalšie myšlienky už boli blahodárne, pretože posilňovali vzťah vzájomných sympatií - Smrť obesením nenechá nikoho chladným, Úvaha nad žabou obecnou a jej finálna myšlienka: " Planéta Zem stále ešte obieha okolo Slnka a ani diktátori, ani byrokrati, bárs s týmto procesom nesúhlasia, nie sú schopní ho zastaviť." je ako to už býva u Orwella zvykom, originálne nadčasová, a Spoveď recenzenta kníh je až nietzsche-ovsky úprimná a poučná v slovách: "Dokiaľ nemáte ku knihám nejaký profesionálny vzťah, neprídete na to, aké zlé väčšinou sú. Vo viac ako deviatich prípadoch z desiatich, by objektívna kritika znela: Táto kniha nemá žiadnu hodnotu." Vyjadril som sa len veľmi parciálne, a všetky eseje v tejto zbierke nesú svoje posolstvo a verím, že aj tie politické, ktoré mňa však osloviť nedokážu. Ak narazíte na túto knihu, vezmite si ju.

3 10.02.2019

Je to podivná vec. Tisíckrát som bol postavený pred otázku, či už pacientmi alebo známymi: "Pán doktor Peck, prečo je na svete zlo?" Ale za celé tie roky sa ma nikto nespýtal: "Prečo je na svete dobro?" Je to akoby sme automaticky predpokladali, že tento svet je vo svojej podstate dobrý, len bol akosi, nikto nevie ako, zamorený zlom. Keď sa nad tým zamyslíme, dávalo by nepochybne viac zmysel pokladať tento svet za prirodzene zlý, ktorý bol nejakým záhadným spôsobom nakazený dobrom.
Začínam slovami autora, ktorých výstižnosť ma zaskočila uvedomením, že som sa nad svetom takto nikdy nezamyslel. Podobne ma prekvapila "zmluva s diablom" ako mentálny konštrukt, ktorý sa stal poslednou nádejou v boji s OCD. Zdá sa, že racionálne podaná psychiatria dokáže zodpovedať mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré sa dovtedy pred zvedavosťou človeka skrývali pod rúškom tajomnosti, prípadne mystiky. Podľa môjho uváženia, je ašpirácia objektívne patologizovať zlo prehnaná. Spomínam si na výrok jedného spisovateľa: na svete neexistujú zlí vlci, len vlci nešťastní. Táto metafora skrýva myšlienku, že zlo má svoj skrytý motív a ten môže byť patologický (väčšinou je), ale zlo samotné by som si napr. v MKCH nevedel predstaviť. Celkom sa teda udivujem nad tým, že autor ako praktizujúci lekár - psychiater, odignoroval spomenuté diagnózy - OCD v prípade Georga, patologické vzorce výchovy v prípade Bobbyho rodičov etc. a namiesto toho sa snažil skoncipovať zlo ako samostatnú, všeobecne platnú diagnózu. Taktiež ma rušilo neustále sa odvolávanie na "vedecký prístup", ktorý ale vedecký vo svojej podstate samozrejme nebol (ide skôr o teoretické úvahy okorenené kazuistikami). Akoby autor tušil nejakú slabinu, ktorú som v knihe nebádal, kým ju autor sám zbytočne nevytvoril opakujúcou sa frázou. Kapitola o exorcizme so mnou nejak zvlášť nepohla a ostávam nezaujatým skeptikom. Kniha ale výborne mapuje život ľudí, ktorých by sme zdanlivo diagnostikovali opotrebovaným výrazom "v pohode". Takisto ukazuje aj perspektívu psychoterapie z pohľadu psychiatrov a psychológov a k tomu, len obdiv a rešpekt nad mierou trpezlivosti s pacientmi.
Boj za odstránenie ľudského zla začína vždy pred vlastným prahom, a sebaočisťovanie bude našou najväčšou zbraňou.

3 28.01.2019

S hanbou priznávam, že prof. Neubauera mi predstavil až prof. Komárek, inými slovami, žiak ma priviedol k svojmu učiteľovi, čím som sa dostal k prameňu, ktorý zásobuje širokú verejnosť poznaním biológie a jej vzťahov s kultúrou alebo filozofiou. S akcentom na blízku históriu, vidím v prof. Neubauerovi akýsi precedens éry teoretickej biológie, na ktorý zareagoval spomínaný prof. Komárek, a tak pokračuje snaha ukojiť záujem verejnosti o kriticko-intelektuálny pohľad na aktuálne témy eg. evolúcia, etológia, vzťahy kultúry a fauny. Čomu venuje kniha pozornosť dokonale vystihuje kratučká úvaha z prebalu: "Novovek nemá záujem porozumieť tomu, čo sa prostredníctvom sveta zjavuje. Chce uhádnuť, čo sa za ním skrýva. Nepýta sa na zmysel, ale na mechanizmus. Svet mu nie je tajomstvom, ale problémom. Nemá použitie pre bláznivosť blázna podkopávujúcu každú istotu, ale chce vysvetlenie s návodom k použitiu. Tým stráca zmysel pre druhú stranu bláznivosti - múdrosť. Radcu vládcov nahradí odborník."
Kniha obsahuje mnoho fragmentov Neubauerových úvah, ktoré budia v čitateľovi bázeň pred autorovým prehľadom a myšlienkovým uchopením problematiky. Dovolím si ešte citovať odpoveď prof. Neubauera na otázku stvorenia, ktorej irelevantnosť ma pobavila (nakoľko je opýtaný biológ): " V spore medzi kreacionizmom a evolúciou sa k žiadnej strane neprikláňam. Nie preto, že by som chcel zostať nestranný, ale skôr preto, že nemôžem prestať byť mnohostranný. Mnohostrannosť neznamená ľubovoľné striedanie hľadísk, bez ohľadu na to, ako sa k sebe majú, ako sa spolu zrovnávajú, alebo či si neodporujú. Nejde o pohodlný, estétsky relativizmus, ľahostajný k tomu, ako to v skutočnosti je."

3 21.01.2019