Mimir komentáře u knih

"Pocem, synu, a uč se moudrým býti"...to je odpoveď na dotaz, dá sa lakonicky a súčasne lapidárne zhrnúť esenciálna myšlienka tohto zborníka esejí?
Niečo málo slov moc toho o knihe a autorovi neprezradí a preto skúsim nerozhodným záujemcom povedať viac. Prof. Komárek svojou tvorbou sprostredkováva spoločnosti kriticko-ironické pohľady na báze mnohostranného prehľadu a nesporného nadania na "Montého žáner".Ťažký intelektuál, akým sa javí, nikdy nenapíše.."Myslím si to a to, pretože..." ale každá myšlienka je plodne amplifikovaná na dve/tri strany formátu A5 k čiastočnej spokojnosti autora. Štylistika je možno pre čitateľa náročnejšia, ale mám pocit, že u prof. Komárka je to už obligátna kontúra.

Niektoré perly...
"S istou rezervou môžeme povedať, že budujeme postindustriálnu spoločnosť s genetickou výbavou temného paleolitu."

"Mať potomkov a mať žiakov je u ľudí len rôznou formou toho istého."

"Zdravie býva väčšinou chápané nie len ako neprítomnosť choroby - z tohoto hľadiska je zdravý človek väčšinou len nedbalo vyšetreným chorým - ale aj ako subjektívny pocit celistvosti, harmónie a chuti do života."

"Kto ukazuje iným moc nad sebou, nepriamo tým demonštruje, že by ju mohol mať aj nad nimi."

"Ak máme moc, povedzme rozšliapnuť chrobáka a učiníme tak, nie len že sme ukázali vlastnú malosť a surovosť, ale nemáme už ani toho chrobáka, nad ktorým by sme vládli - zostala tu po ňom len chitínová placka."

"Len jedna skutočnosť je viac skľučujúca než vševediaci a k všetkému sa vyjadrujúci starec: vševediaci a k všetkému sa vyjadrujúci mladík."

1 01.02.2019

Esenciálne posolstvo knihy môžeme čiastočne vystihnúť vetou zo strany 25: "Myseľ vytvára posadnutosť budúcnosťou ako únik z neuspokojujúcej prítomnosti." Precítiť bázeň a chvenie pri pohľade na jasnú nočnú oblohu alebo pri tečúcom potoku na lesnej bystrine...to je schopnosť naplno uchopiť bytie okamihu a tak sa aspoň na malú, blahodárnu chvíľu vymaniť z reťazí času a súčasne si plnohodnotne uvedomiť seba. Kniha teda má čo ponúknuť a môže obohatiť hlavne v boji proti stresu, či pomôcť si osvojiť relaxačnú techniku. Avšak, Tolle v mnohom preháňa, prípadne slepo zjednodušuje, nie, všetky Vaše problémy nie sú dôsledkom "zlej" mysle, ktorá má na Vás manipulatívny dosah a takisto nie je exekutívnym či výsostne kardinálnym činiteľom Vašej mentálnej existencie. Záverom teda tri hviezdičky, pekný priemer, obohacujúce , inšpiratívne, ale...zdravý nadhľad. Pravdou však ostáva, že precítiť prítomnosť okamihu je výzvou pre hektickejšie a hektickejšie zajtrajšky.

1 08.01.2019

Kniha Čo je to evolúcia z pera Ernsta Mayra, biológa, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o modernú syntézu genetiky a evolučnej teórie, prináša zanietenú obranu darvinovského chápania biologických javov a vytríbený úvod do štúdia evolúcie, určený pre široký okruh čitateľov. Autor jednoduchým a prístupným štýlom vysvetľuje súčasné názory na evolúciu. Mayr adresuje knihu tým, ktorí síce prijímajú evolučné myslenie, ale presne nevedia, ako funguje; aj tým, ktorí evolúciu akceptujú, ale nie sú presvedčení, že práve darvinovské vysvetlenie je správne. Myslím, že z toho, kto zvládne knihu až do konca, vyprchá aj posledný zbytok kreacionistického presvedčenia. Spomenuté nedostatky, vytknuté predošlými recenzentmi sú výstižné a je potrebné sa s nimi vyporiadať. Pre niektoré subtílne témy je navyše príznačná autorova pseudoistota, ktorá sa vyhýba ohrozeniu spochybnenia teoretickou singularitou.

1 11.12.2018

No...v prvom rade, by som začal tým, že autorka pochopila "gender" (rod) v úplnom súlade s veľmi citlivou definíciou, ktorú vyslovila v sedemdesiatych rokoch Ann Oakleyová (ktorá empiricky amplifikovala zaujímavé zistenia v otázkach pohlavnej identity, ku ktorým dospel Terman). To bola z mojej strany prvá požiadavka, ktorej ak by autorka nevyhovela, knihu by som ohodnotil (asi po prvý krát) hodnotením ODPAD! ,pretože subjektívne interpretácie gender teórie a problematiky z nej vyplývajúce, sa nebezpečne hromadia chaos produktívnou rýchlosťou a vytvárajú nezrozumiteľné labyrinty, v ktorých sa laický, ale neraz aj odborný čitateľ nevyhnutne stráca. Znepokojivou črtou, príznačnou pre rôzne "gender interpretácie", sa mi vidí hlavne absencia zodpovednosti autorov, ktorí sa ponáhľajú svoje osobné úvahy monopolizovať pravdou. Judith Butler ma o správnosti pochopenia rodu presvedčila už na strane 43, kde píše, že gender ja argumentom proti výroku: biológia je osud. Ďalej píše: ...nech už je pohlavie biologicky akokoľvek nemenné, rod je kultúrne konštruovaný - a tak rod nie je ani kauzálny dôsledok pohlavia, ani nie je tak fixovaný, ako sa nám javí pohlavie. Avšak prehrýzť sa zbytočnou "kvetnatou terminológiou" a akousi nezrozumiteľnou filozofiou dalo mojej pozornosti zabrať. Tu pravdepodobne končím s pozitívami. Skepsu vo mne zalarmoval fakt, že o sociologicko-psychologicko-biologickej téme, navyše ako som už uviedol vyššie, veľmi subtílnej téme, písala profesorka rétoriky a literatúry. S rešpektom k autorkinej akademickej dráhe korunovanej titulom prof. musím povedať, že "sústo" rodu je nad jej kompetencie a všeobecný rozhľad tu nestačí. V takomto prípade hrozí nebezpečenstvo (ktorému sa autorka nevyhla), že svoju neadekvátnosť k téme bude prekrývať tendenciou tému natlačiť medzi mantinely svojej odbornosti - ktorá je? Politicko- filozofická? Pri dobrej vôli, snáď. Je zaujímavým faktom, že k téme rodu nachádzame len skromný počet publikácií od vhodnej odbornej verejnosti, ktorá si uvedomuje jeho zložitosť, a naopak veľký počet publikácií od autorov, ktorých posmelili k napísaniu kníh nám neznáme okolnosti. Celé to pripomína komickú situáciu pacienta, ktorému už roky nevedia podať lekári uspokojivú príčinu jeho migrén a ten sa rezignovane obracia o pomoc na vrátnika nemocnice (ktorý ale mohol niečo pochytiť :). Aj keď mi raz prof. Ruisel povedal, že filozofovať možno o všetkom (ako príklad uviedol obľúbenú tému z antiky - koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly), snaha o metafyziku a nejaký zrozumiteľný koncept filozofie gendru končí v tejto knihy rozporuplným fiaskom. Rozporuplným myslím v doslovnom zmysle a nezachránil to ani vodopád odborných termínov, tak blahodárny pre metafyziku a dovolím si poznamenať, že keby toto čítal vždy na zrozumiteľnosť apelujúci Wittgenstein, žasol by. Myslím, že autorke sa zlialo dokopy viacero ašpirácií a to síce: filozofia metafyziky rodu, politický a kultúrny konotát rodu, samotná explikácia rodu, feminizmus, argumentácia feminizmu, paralely rodu a feminizmu. Nerozhodnosť nad tým, čo z toho bude kardinálnou, a čo kolaterálnymi témami v tejto knihe, mala za dôsledok to, čo vzniklo. Faktom je, že rod vrhá svetlo na feministickú menejcennosť, čo je téma, ktorú autorka obchádza a namiesto toho ironicky cituje "prestrelené" teórie rannej psychoanalýzy. Dominantná mužnosť (muskulínny gender) v osobe ženského pohlavia nevyhnutne vedie k menejcennosti, pretože direktívnu, autoritatívnu, inteligentnú a mnohostranne schopnú ženu inhibuje v raste a docenení jej "pohlavie", pričom muž so zženštilým gendrom (feministický) zo svojho pohlavia profituje. V závere ešte nemôžem vynechať príspevok nejakej pani Kobovej, ktorá mohla radšej skúsiť knihu prečítať, než napísala prebalový prológ a epilóg. V epilógu píše: tí, pre ktorých pojem rod symbolizuje úhlavného nepriateľa, pochopili vlastne jeho význam celkom dobre. Áno, pojem rod signalizuje, že ženami a mužmi sa stávame...Uvádzam to ako výstrahu, resp. vzorovú definíciu čo gender nie je. A keďže konfrontujem predložené stanovisko, patrilo by sa predložiť argument: gender nesignalizuje, že ženami a mužmi sa stávame pod tlakom kultúrnych vplyvoch. Ženami a mužmi sa rodíme, je to pohlavný dualizmus, ktorý je definovaný pohlavnými znakmi. Gender však hovorí o miere muskulinity a feminity v každom jedincovi bezohľadne na pohlavie, čím biologicky obmedzený termín pohlavia presahuje. Teda v jednoduchosti pomocou príkladu (cítim potrebu to tu ozrejmiť): pohlavie: žena/muž, gender: muskulínny/feministický pričom nie je medzi pohlavím a gendrom kauzálny vzťah. Záverom sa teda sám seba pýtam cui bono? Komu na prospech?

1 06.12.2018

Základnou teóriou, na ktorej Adler stavia všetky teórie následné, čím myslím: komplex menejcennosti, komplex nadradenosti, neurózy podľa individuálnej psychológie, sexuálne perverznosti etc., je ohrozenosť elementárnej ľudskej potreby spolupatričnosti (gemeinschaftsgefühl), ktorá vychádza z evolučnej teórie. To, že z nejakej vedomej príčiny človek odmieta byť súčasťou "stáda", pričom je to jeho prirodzená potreba, ktorá sa v procese evolúcie ukázala ako efektívnejšia, má na neho recipročne neurotický dopad menejcennosti. Individuálna psychológia definuje neurózu v kontexte komplexu menejcennosti práve ako: chronický pokus o prekonanie komplexu menejcennosti nutkavou potrebou dokazovať okoliu, väčšinou afektívne, svoju cenu prostredníctvom ambícií, úspechov, na ktoré je ochotný vynaložiť minimálnu dávku snahy. Autor strana 75 : "...pokus vyhnúť sa omnoho väčšiemu zlu, zubami nechtami sa držať zdania, že mám nejakú cenu, draho za to zaplatiť, ale zároveň si priať dosiahnutie tohto cieľa bez toho, aby som musel platiť." Nie vždy sa jedincom bez potreby spolupatričnosti podarí prekonať ťarchu menejcennosti ostentatívnymi úspechmi, v takom prípade sa vytvára komplex nadradenosti, ako hojivý balzam na dušu. Autor str. 48: "Svoj pocit menejcennosti sa pokúšajú kompenzovať presvedčením o bezcennosti ostatných." Podľa Adlera je preceňovanie seba a podceňovanie ostatných zdanlivo definitívnym receptom na vnútorný nepokoj, s ktorým prichádza nevedomí mechanizmus menejcenného človeka. Ten ho avšak nevyhnutne len viac odsúva do samoty, od ľudí a od spolupatričnosti. Myslím, že na tento problém veľmi dobre reagoval Jung, ktorý opísal proces individuácie, ako proces odlúčenia sa od "stáda" bez patológie, nezašiel tak ďaleko, aby hovoril o menejcennosti, upozornil len na akýsi dlh, ktorý musí jedinec časom spoločnosti splatiť, aby sa vymanil z pod jej opovrhovania. Jung: "Človek v procese individuácie musí za seba priniesť výkupné, to znamená, musí predložiť hodnoty, ktoré sú rovnocennou náhradou jeho neprítomnosti v kolektívnej sfére. Jedinec je zaviazaný požiadavkami kolektívu, aby si svoju individuáciu vykúpil za cenu ekvivalentnej práce v prospech spoločnosti. Tento človek, ktorý je na ceste individuácie, musí prijať pohŕdanie zo strany spoločnosti, kým nesplatí svoj dlh."

1 04.12.2018

M. Scott Peck podobne ako Irvin Yalom cíti potrebu sprostredkovať príbehy z psychoterapie formou vlastných publikácií, v ktorých sa nevyhnutne objaví samozrejme viac, než len zopár stretnutí s neurotickým človekom a filozofických interpretácií životných kríz. Môj náhľad na knihu v priebehu čítania neuveriteľne osciloval a po prvej kapitole som predpoklad predčasnú rezignáciu. Kapitola o láske ma opäť prinútila venovať pozornosť ďalším 70 stranám, stranám, ktoré vrhajú na "tabu" nefungujúcich vzťahov, resp. zdanlivo fungujúcich svetlo porozumenia. Pri týchto stranách ma sprevádzala obsesia našepkávajúca: keby aspoň jeden čitateľ z desiatich pochopil autorov výklad slobody vo vzťahu, výklad rozdielu medzi zamilovanosťou a láskou a v neposlednej rade asi najdôležitejší odkaz, parazitickej lásky, ktorú dnes počujem na každom kroku implicitne vyjadrenú v zdanlivo rozkošných slovách typu: nemôžem bez Teba žiť, chcem ťa len a len pre seba, musíš tu byť pre mňa kedykoľvek a podobné servilné výrazy zdegenerovanej lásky, ktorá túži MAŤ a nie BYŤ. V takomto vzťahu obidvaja "zaľúbenci" regredujú k infantilizmu, čo sa prejaví detským slovníkom: cukríček, macko, chrobáčik atď. Súhlasím s autorom, že láska v plnohodnotnom a vyzretom vzťahu podnecuje duchovný rast oboch partnerov. Túto kapitolu prosím nepreskakujte! Ako racionálny skeptik a vedecký ateista som s nedôverou prečítal názov ďalšej, Viera a duchovný rast. Táto kapitola sotva páchla ašpiráciou náboženskej sugestivity, napriek tomu, že autor svoje vierovyznanie dostatočne vyjadril. V podkapitolke, Náboženstvo vedy, nachádzame myšlienku: "Cesta duchovného rastu začína tým, že pochybujeme o veciach, ktorým sme už verili; aktívne vyhľadávame všetko neznáme a nezvyklé; nevyhýbame sa sa žiadnemu ohrozeniu toho, čo sme si v minulosti osvojili a prijali za vlastné." To je jednoducho odkaz na Descarta a princíp č. 1 jeho vedeckej metódy - prijímaj len isté a aj o tom pochybuj alebo Cicerove slová - dubitando ad veritatem parvenimus (k pravde cez pochybnosti). Za najväčšiu myšlienku v knihe, vyhlasujem nasledovné:
"Málo je tých šťastných jedincov, ktorí ďalej, až do okamihu smrti, skúmajú mystérium skutočnosti, spresňujú a prehodnocujú svoje chápanie sveta a pravdy."

1 29.11.2018

K pochopeniu snov sa pristupuje troma spôsobmi. Prvý je Freudov názor, podľa ktorého sú všetky sny výrazom iracionálnej a asociálnej podstaty človeka. Druhý je Jungov výklad, podľa ktorého sny sú zjavením nevedomej múdrosti, ktorá je pre jedinca transcendentná. V tejto knihe predstavuje svoj koncept Fromm - sny sú prejavom každej myšlienkovej činnosti a vyjadrujú naša iracionálne snaženia, ako aj náš rozum a morálku; vyjadrujú to najhoršie a súčasne to najlepšie v nás. Fromm teda nepopiera Freudov koncept a jeho podstatu rovnako ako nepopiera podstatu Jungovho prístupu, snaží sa zbaviť obe predchádzajúce teórie ašpirácie monopolu na výklad a subjektívneho preháňania, čím myslím v prípade Freuda sexualitu a v prípade Junga mystiku. Pre mňa bola knižka sklamaním, pretože som veril, že ma dokáže presvedčiť, aby som konečne prijal teóriu skrytých významov snového obsahu. Nedokázal to Freud, Jung a teda konštatujem, že ani Erich Fromm. Skôr ma zaujala a bavila menšinová časť knižky - Symbolický jazyk v mýtoch.

1 23.11.2018

Otokar Březina si k šťastiu celej literárnej scény, uvedomil svojho tvorivosťou obdareného ducha, vrátane zodpovednosti k tomu sa vzťahujúcej, a vďaka tomu dnes môžeme nazrieť medzi riadky s takou symbolickou plodnosťou, akú snáď nachádzame v textoch meditatívnych mystikov. Je teda Otokar Březina mystický básnik, alebo básnik mystiky? Ľahkosť, s akou vkladá Březina symboly a metafory do prúdu svojich myšlienok len zvyšuje môj údiv nad už bez tak hlbokými úvahami, pričom umeleckých prostriedkov nie je toľko, aby čitateľ prestal rozlišovať medzi skrytými a zjavnými odkazmi autorovho ducha. Prvá esej (Dielo smrti) - je oslavou životného prúdu v celej jeho kráse a hrôze. Druhá esej (Skryté dejiny) - ukazuje, ako bol vytváraný obraz sveta zmyslami, fyzickou prácou, utrpením, morálkou, estetickým tušením a logickým poznaním. Ďalšie dve eseje (Stavba vo výšinách, Slovo) - sú venované kultúrnym javom, prostredníctvom ktorých usiluje ľudstvo najvýraznejšie o dosiahnutie jednoty: práca a reč. Záverečné eseje (Oslnenie slobody, Mier) - sú venované vrcholným hodnotám, o ktoré ľudstvo usiluje: sloboda a mier. O eseji Mier, vyslovil Miloš Dvořák nasledovnú myšlienku: "Je to esej, ktorá by mala byť čítaná každým, mala by byť rovnako tak predmetom úvahy všetkých dnešných národov, je to najhlbšie slovo, ktoré doposiaľ náš národ vyslovil."

1 17.11.2018

Mytológia nie je len akousi pomôckou starovekého človeka, ktorou si odpovedal na základné otázky svojho života, a otázky ktoré trápili jeho nevedomosť: kto to tu riadi? kam pôjdem po smrti? ako to tam bude vyzerať? kde sídlia bohovia? atď., ona s pomocou mýtov a príbehu ponúka úplný náhľad do prežívania starovekých civilizácií a v tom je "doma" majster Zamarovský. Táto kniha nie je rozhodne len suchým abecedným kompendiom postáv klasickej mytológie, jej 11 vydaní hovorí zrozumiteľným jazykom úspechu a obľuby. Autor predstavuje každú jednu postavu s dôrazom na jej príbeh, legendu či dobrodružstvo. Sleduje všetky motívy ich vznikov - odvahu, útrapy, hrdinstvo, poslanie a text dopĺňa svojím postrehom, či občasnou ironickou poznámkou, ktorá v kontexte samých hrdinstiev a ľudských útrap vytvorí úsmev na tvári.

1 04.11.2018

Ani Osmanská ríša nechcela zostať nič dlžná svetovej múdrosti, a tak sa aj so svojou vychytralosťou objavuje hodža Nasredin. Príbehy sú kratučkými anekdotami zo života tohto "filozofa od prírody", pričom sú skôr vtipné, než hĺbavé. Pripodobnil by som ich k chasidským, takže komu sa páčil Buber, Nasredin je len o jednej zmene: Jahveho vystrieda Alah. Ako oddychovka pred spánkom výborné.

"Nasredinova rodina žila v biednych pomeroch, a preto sa raz potajomky vkradol do susedovej zeleninovej záhrady, aby ukradol trochu zeleniny. Vo vreci už mal kapustu a šalát. Keď sa chystal odtrhnúť mrkvu, prekvapil ho majiteľ. Čo tu robíš, Nasredin? oboril sa naňho napoly zvedavý, napoly nazlostený. A Nasredin, ktorého nič tak ľahko nevyvedie z miery, odvetil hlasom vyjadrujúcim úplnú samozrejmosť: Na vine je víchrica. Doslova ma sem zmietla. Vzdávam vďaku Alahovi, že som sa aspoň tejto mrkvy tu mohol držať."

1 30.10.2018

Konrád Adenauer je rozhodne politickým velikánom 20. storočia. Za to čo dokázal s ruinami a dlhmi si zaslúži titul, ktorým som ho definoval v prvej vete. Nehodnotím jeho charakter či morálny postoj k životu a ľuďom, hodnotím jeho politický prínos, ktorý bol jedným z početných ozdravných faktorov pre nešťastné Nemecko, ktoré sa vzhľadom na kritickú demografiu, ekonomiku, hospodárstvo, zdravotníctvo či školstvo prepadlo na európsky chvost, a kde je dnes? Nenápadný primátor Kolína sa tak dostáva v pomerne neskoršom veku tam, kde Hitler v tridsiatom treťom započal cestu k nezvratnej skaze, na post kancelára. Nemyslím si, že to bude z mojej strany glorifikácia, ak vyslovím názor, že táto osobnosť by mala byť v rámci politologických osnov zaradená k potentátom ako WInston Churchill, Henry Kissinger, Margaret Tchatcherová a ďalší. Snáď som uviedol dostatočný počet dôvodov na to, prečo siahnuť po tejto biografii. :)

1 29.10.2018

Po komentári od alef, je už čokoľvek naviac, a čo je naviac, je zväčša zbytočné či domýšľavé. Posmeliť však môžem tých, ktorí nad knihou uvažujú. Autor píše, že knihu okrem neurovedcov a psychológov doporučuje aj laikom, ale môj postreh je s týmto tvrdením v rozpore, pretože by sa laik mohol rýchlo stratiť vo veľkom množstve citovaných štúdií a argumentov a popri tom sledovať hlavnú dejovú linku - teda autorovu teóriu (ktorá ako taká vyžaduje tiež nejaké vedomosti z humanitných vied). Možno by som navrhoval prečítať si najskôr Nicholasa Humphreya, pretože Duševná slepota je z časti apoteózou jeho prínosu do teoretickej platformy kognitívnych vied a teórií mysle. Záverom ešte dodávam, že intelektuálnym a náročným čitateľom odporúčam držať očakávania nižšie.

1 26.10.2018

Myšlienky výborné, ale...ktosi raz povedal (myslím, že Kant): "Ľahko nadobudnutú múdrosť si nevážime!" V tejto knižke nachádzame krátke aforizmy rovno na podnose, ale práve to môže byť pre niekoho, kto rád loví v úvahách, esejách, dlhých filozofických rozpravách či prameňoch, kameň úrazu. Snáď ani nie je možné prečítať knihu jedným dychom, či za krátky čas, pretože každá strana veľmi rýchlo nasýti duševný apetít a človek by sa následne len prejedal. To by bolo obžerstvo! Ťažko je teda aj túto knihu hodnotiť, pretože myšlienky sú výborné, duch Rochefoucaulda nepochybne prítomný, ale krčia a tlačia sa na malom rozsahu tesne jedna na druhej ako sardinky v konzerve.

Príbeh rodiny Carsonovcov, neskôr konkrétne Benov, nech by boli aj komerčne nafúknuté, ostávajú veľkou inšpiráciou pre všetky generácie. Najviac, myslím, dokáže kniha osloviť mladých ľudí. Ben chce sprostredkovať svoju skúsenosť úspechu všetkým odvážnym, ktorí ešte nerezignovali pod tlakom frustrácie, či notorického "realizmu".

1 25.10.2018

Rozmýšľal som, prečo tu nie je žiaden komentár...moja odpoveď? Bázeň a chvenie.

1 17.10.2018

Myslím, že Solovjov sa snaží týmto spisom reagovať na Schopenhauerovu Metafyziku pohlavnej lásky. Schopenhauer vychádzal z Darwina a Freuda, teda - evolučná psychoanalýza. Solovjov odpovedá teologicko-existenčným vyznaním lásky, pre mňa rozvláčnym, idem per idem.

1 11.10.2018

Zdá sa, že aj judaizmus má prostredníctvom "chasidi" čo ponúknuť. Listovať v tejto zbierke príbehov je ako kráčať púšťou, prejdete dlhý kus cesty a unavený premýšľate o tom, že cestu ukončíte. V tom však objavíte nedoceniteľnú oázu, príbeh, ktorý osvieži natoľko, že zabudnete na predošlú cestu.

1 04.10.2018

Vynára sa mi myšlienka, myslím, že od Aristotela: "omnes ingeniosos melancolicos esse" a ak chceme nájsť medzi veľkými mysliteľmi ducha melancholického par excellans, tak je to jednoznačne Kierkegaard. Nečudo, že mu autor venuje hneď prvú tretinu tohto dielka, respektíve citáciám z jeho Denníkov (pozor, nie zo Zvodcovho denníka!), ktoré rozhodne radím, vďaka Guardiniho doporučeniu, medzi knihy, ktoré si v blízkej budúcnosti rád prečítam. K zvyšnej časti knihy; je napísaná tak, ako by sa od človeka veľkého formátu očakávalo, aj keď v závere už to je len opakovanie toho istého a to síce: "...len Boh Ti pomôže!", aj keď, hneď v úvode autor píše, že sa chce vyhnúť psychiatrii a psychológií, tak som si pomyslel o čom asi bude tých zvyšných 70 strán, ale rozhodne to nie je balast. Dnes je pozadie melanchólie, či v horšom prípade depresie vyprofilované práve vďaka disciplínam, ktoré logicky Guardini obišiel a pojednanie v kontexte spirituálnom už je len akousi úsmevnou kapitolou, ale i tak, nie úplne zavrhnutou.

1 01.10.2018

Po prečítaní zopár desiatok strán si hovorím: to nie je možné, že židovská emigrantka píše o "citlivej", dnes tak pateticky ostentatívnej téme s takým nadhľadom, skoro až sine ira et studio. Avšak po prečítaní ďalších strán, som nadobudol pocit, že irónia a sarkazmus mi začínajú vadiť a sú vzhľadom na autorkine poslanie v "procese" až príliš časté. Môj názor je taký, Arendtová prišla do Jeruzalema nezaujato písať o Eichmannovi, ale vedome/nevedome zosmiešnila tragický osud tragického človeka. To však neuberá jej príspevkom na čitateľnosti a živosti. Dojem prekvapivého objektivizmu navodzuje jej kritika namierená voči celému procesu či konkrétnym jurisdikčným krokom, ale subjektívne antisympatie cítiť zo silného opovrhovania Eichmannom v celom rozsahu knihy a ak bola kritizovaná za akúsi nepriamu "obhajobu" či nadštandartnú dávku "empatie" voči Eichmannovi, tak tomu nerozumiem, pretože ona ho jednoducho zosmiešňuje kde sa dá (životopis, psychologické vyšetrenia, zlá pamäť atď.) V podstate mi z toho vystáva niečo v zmysle: "Ja som tu prišla písať o procese s démonom a tu je psychicky narušený ťulpas."
Naopak nesporný prínos tejto knihy vidím v tom, že autorka dokonale zachytáva iracionalitu celého procesu, pretože je evidentné, že tu nešlo o to, či je Eichmann individuálne vinný alebo nie, ale podobne ako pri procese s Tisom, jednoducho musel visieť.

1 19.09.2018

Zopár teológov hovorí, že božský cisár Aurelius nebol cnostný, že to bol zarytý stoik, ktorý sa neuspokojil iba s tým, že rozkazoval ľuďom, chcel tiež, aby si ho vážili, že sám sebe pripisoval dobro, ktoré konal pre ľudstvo, že celý život bol spravodlivý, pracovitý, dobromyseľný len z márnomyseľnosti, a že svojou cnosťou iba klamal ľudí, na to zhíknem: Pane Bože, daj nám často takých ničomníkov! (Voltaire)

1 13.09.2018