Misericordia komentáře u knih

Vynikajúce dielo popretkávané bystrými postrehmi. Berlin pri otázke slobody najprv zdôrazňuje, že človeku je vlastná schopnosť rozhodovať sa. Tá nie je absolútna, je mnohorako ovplyvnená, nie však kauzálne determinovaná. Autor si uvedomoval, že problém „slobodnej vôle“ nemožno definitívne vyriešiť. Zároveň však považoval za dôležité reagovať na deterministické stanoviská, ktoré popierajú to, že človek sa môže slobodne rozhodovať. Argumentoval, že zastávanie determinizmu je nezlučiteľné a nekonzistentné s našim bežným morálnym jazykom o ľudskom konaní a s prevzatím osobnej zodpovednosti za naše rozhodnutia. Navyše podporuje pasivitu a falošné ospravedlňovanie vlastných činov. Na druhej strane si uvedomoval, že „máme veľké množstvo empirických dokladov pre názor, že medze slobodnej voľby sú omnoho tesnejšie než si mnohí v minulosti mysleli.“ Sloboda je však základnou charakteristikou človeka, ten je schopný „voľby ponímanej ako o sebe nedeterminovanej predchádzajúcimi podmienkami, minimálne nie úplne determinovanej" a preto mu pričítame zodpovednosť za jeho jednanie.

Berlin hovorí, že sloboda primárne znamená voľnosť, absenciu donucovania a možnosť voľby. Ide dnes o azda najbežnejšie modely slobody, no v dejinách myslenia tomu tak nebolo a mnohí chápali slobodu "pozitívne" ako vládu nad sebou samým, či už vo forme sebarealizácie či odpútania sa od svojich túžob... Berlin tvrdí, že je lepšie sa držať základného významu slobody a argumentuje, že spájanie slobody s poznaním a s rôznymi hodnotami a cieľmi ako sociálna rovnosť, rozumné jednanie, nielen zväčšuje v diskurze už aj tak značnú myšlienkovú nejasnosť, ale stojí nezriedka v zárodku zneužitia slobody. Autor sa staval proti tomuto pokušeniu si v mene nejakej vyššej idey uzurpovať právo rozhodovať o živote ostatných, pričom poukazoval na to, že okrem zjavného zneužívania moci, človek stráca v takomto myslení povedomie o zodpovednosti za svoje konanie, pretože si ho myšlienkovo ospravedlnil.

Berlinov prístup je pochopiteľný najmä v kontexte vymedzenia sa voči rôznym neoprávneným násilným zásahom. Čo však bude náplňou tejto prázdnej slobody tam, kde už niet hlavného nepriateľa slobody, tam, kde sú deklarované a hoci nedokonalo a neúplne, no viac menej dodržiavané tzv. občianske práva a slobody, ako v našich krajinách?

Uznanie hodnoty samotnej slobody ako voľnosti nemôže predstavovať dostatočnú záruku pre rešpektovanie slobody druhých, Berlin však zdôraznil, že je potrebnou podmienkou pre vzdanie sa neoprávnených zásahov voči iným. Domnievam sa však, že ani negatívne ani pozitívne koncepty slobody nepostačujú pre vysvetlenie ľudskej skúsenosti so slobodou. Zdôrazňujúc niektoré jej roviny zároveň opomínajú rovinu spoločenskú a vzťahovú. V nich sa ukazuje, že človek je zároveň tvor nezávislý i závislý od iných. Tí ho síce mnohorako obmedzujú, (a riziko donútenia nemizne), ale na druhej strane ho „pripravujú k slobode“, pri ľuďoch sa učí slobode. Zároveň mu aj pomáhajú v zachovaní si tej "negatívnej" slobody.

Domnievam sa, že filozofia, ktorá v druhom nevidí primárne prekážku či hrozbu mojej slobody dokáže lepšie vystihnúť napätie slobody v horizonte, ktorý presahuje rovinu skúmania konceptov slobody založených na individualistickom chápaní človeka. Etická nemožnosť siahnuť na slobodu druhého nie je podľa Lévinasa len právnou či "morálnou" normou, ale vyvstáva už vo vzťahu človeka s iným človekom. Na rozdiel od vonkajšieho obmedzenia druhými zdôrazňuje dôležitosť sproblematizovania vlastnej slobody a vzdanie sa vlastnej svojvôle pred tvárou druhého. Ak otočíme hľadisko, som to v prvom rade ja a moja sloboda, ktorá môže predstavovať nebezpečenstvo pre druhých. Alebo ju naopak chrániť. Pretože to, ako so slobodou naložia iní, už nezávisí odo mňa.

2 09.02.2017

Zaujímavosťou je, že sám More na konci knihy tvrdí, že s viacerými utópijskými zákonmi a mravmi nesúhlasí. A že v štáte Utópia je mnoho vecí, ktoré by skôr prial štátom, než dúfal v ich uskutočnenie. A preto si kladiem otázku či Morova Utópia je jeho predstavou o najlepšom možnom štáte, alebo skôr bystrou satirou takejto spoločnosti? Spoločnosti, ktorá zostáva len utópiou, neexistujúcim miestom; keďže prípadná realizácia "rovnej spoločnosti" by znamenala stratu našej jedinečnosti a slobody. Pretože súhlas a poslušnosť všetkých ľudí možno dosiahnuť len za cenu násilného donútenia.

Najsilnejšia kniha celého diela. Utrpenie a vzkriesenie Krista.

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil." Jn 3, 16-17

11.01.2017

Prvý diel série bol pre mňa ako laika a necelibátnika na prvé čítanie ťažšie znesiteľný, no veľmi hlboký. Čitateľ si musí zvyknúť na štýl rozprávania Valtorty.
Celé dielo je akoby rozšíreným evanjeliom spojeným s opismi a komentármi.

Jednou z hlavných myšlienok prvého dielu je zdôraznenie cnosti čistoty. Čistý človek je voči Bohu omnoho vnímavejší, duchovne citlivejší na jeho pôsobenie a volanie. Hoci sa mu budú dnes mnohí vysmievať a neporozumejú mu.

Ten dôraz na chválu panenstva (na príklade Panny Márie) v prvej knihe treba chápať aj v súvislosti so životom Marie Valtorty, ktorá mala veľkú túžbu vydať sa, no matka jej to nedovolila a nejaký chuligán ju ešte ako mladú ženu na ulici porazil železnou tyčou a neskôr zostala postihnutá na lôžku, a teda v podstate "odsúdená" zostať sama. Myslím si, že aj preto tu bolo panenstvo natoľko vyzdvihnuté ako vznešené duchovné povolanie a čistota Matky Božej ako dokonalý vzor takéhoto života.

Odporúčam začať objavovať túto sériu od pasáže počatia či Kristovho narodenia, alebo začať až druhým dielom, ktorý je už viac rozprávačský a menej metaforický a neskôr sa k jednotke vrátiť. Ak si neviete vybrať, rovno otvorte najsilnejšiu 10tku pred Veľkou nocou.

Spomedzi mnohých udalostí z prvej knihy je pre mňa osobne dôležitý opis Ježišovho narodenia v Betleheme, stretnutie s pastiermi,... a vraciam sa k nemu každé Vianoce.

Počul som na toto dielo skeptické názory, no dal som pred rokmi týmto knihám šancu a veľmi ma oslovujú. Pýtal som sa ako by si to všetko mohla vymyslieť, keďže nebola ani špičkovou biblistkou, ani archeologičkou špecializovanou na staroveký Izrael. Nie sú to ani zozbierané informácie z mladších apokryfných evanjelií, tie si protirečia medzi sebou, ako aj štyrom novozákonných evanjeliám z 1.st.. S evanjeliami naopak toto dielo korešponduje... Podstatné však je, že tieto, v knihe nie len ľudské, slová sa dotýkajú môjho života a vzťahov, často mi prehovárajú vo svedomí a odhaľujú moje falošné postoje, či iluzórne predstavy, čo som mal o sebe, druhých a hlavne o Bohu. Kto číta, pochopí, čo mám na mysli.

11.01.2017

Schelling v tomto pozoruhodnom diele nadviazal na vlastný koncept filozofie identity, no zároveň od neho odbočil a vydal sa ďalej inou cestou. Oproti Fichteho radikálnej autonómii subjektu zdôrazňuje, v nadväznosti na Spinozu, jednotu, neoddeliteľnosť Boha, človeka a prírody (nie však v zmysle totožnosti, ale zvláštnej spojitosti). Na rozdiel od Spinozu má na mysli osobného Boha, ktorý stvoril prírodu ako živý celok. Tým, že zároveň zastáva slobodnú vôľu človeka, je zase bližší Fichtemu. Avšak z takýchto východísk mu plynú znepokojivé otázky: „Ako je možné zlo?“ a „Ako ospravedlniť Boha za zlo, keď všetko musí závisieť od jeho sebazjavovania?“ Schelling chce preto pri Bohu nájsť nejaký zárodok možnosti zla a zosúladiť tak nevyhnutnosť a slobodu. Takto by vysvetlil odkiaľ sa berie sloboda ako možnosť a schopnosť dobra i zla a zároveň zachránil jednak vzájomnú spojitosť vôle Boha a vôle človeka, bez toho, že by poprel samostatnosť ich osobností.

Podľa Schellinga je problém slobody morálnou otázkou. Sloboda je možnosťou a schopnosťou dobra a zla. Autor hovorí, že človek bol stvorený ako slobodný. Človek je činom, od počiatku svojou vôľou. Človek sa však nestáva mravnou bytosťou, no zo svojej povahy je ňou už od počiatku. Jeho konanie je nevyhnutne morálne. To či bude dobré alebo zlé je výsledkom toho, akého ducha v sebe nesie. Ak zvíťazí svojvôľa, prevládne zlo, teda odtrhne sa od Boha. Ak nezostane len pre seba, ale nechá sa presvetliť láskou, bude konať dobro.

Schellingove úvahy nad podstatou ľudskej slobody a problémom zla ma oslovili, no už nie jeho „mystériovanie“ a miestami prílišné špekulovanie o večnom božskom prazáklade a prvotných princípoch sveta (vplyv teosofie Jakoba Böhma). Keďže východiská jeho filosofie zostávajú problematické a otázka slobody zostáva v škálach nevyhnutnosť vs. slobodná vôľa, dobro vs. zlo, dojem z jeho diela je zároveň rozpačitý. A Božia dobrota je vďaka ich tézam spochybnená. Prečo by však Boh musel závisieť od sveta? A bol by potom Bohom?

+Pri ťažšie zrozumiteľnej pasáži mi pomohlo nazerať do lepšieho českého prekladu (v staršom z r.1992 sú aj komentáre-štúdie k Schellingovej filozofii); slovenský preklad má však viac ozrejmujúcich poznámok pod čiarou.

Duchovný život znamená žiť v Duchu Svätom.

12.12.2016

K 3.-5. KAPITOLE PRÁCE je priam psychologickou analýzou našich predstáv a emócií. Jeho rozbor afektov je aktuálny aj dnes, keď sotva reflektujeme to, aké emócie nechávame na seba pôsobiť.... Autor hovorí, že jeho "teorie je nám dále užitečná tím, že nás učí, jak se máme chovat k věcem, které přináší osud a které nejsou v naší moci, tj. k věcem, které nevyplývají z naší přirozenosti. Učí nás, jak máme s klidnou myslí očekávat a snášet dobrý i špatný úděl. Vždyť všechny věci vyplývají z věčného božského rozhodnutí s toutéž nutností, s jakou z esence trojúhelníka vyplývá, že součet jeho vnitřních úhlů se rovná 180°.“

Teraz som snáď trochu lepšie porozumel prečo ten radikálny determinizmus. Domnievam sa, že Spinozova Etika môže byť istým vnútorným vyrovnaním sa autora zo svojim neľahkým životným údelom. Súčasná psychológia by to snáď mohla interpretovať ako racionalizáciu, ako jeden zo spôsobov ako môžeme žiť s vlastnou nepríjemnou skúsenosťou. (S tým súvisí aj kľúčové východisko jeho Etiky – človek sa usiluje zotrvať vo svojom bytí – prirodzený pud sebazáchovy). Práve deterministická filosofia umožňovala Spinozovi, ako sám priznáva, nebrať príliš vážne nenávistné slová na jeho osobu. Znížiť vinu druhých, nazvať to výsledkom nejakého afektu, život nevedený rozumom....

Dejiny nám však ukázali, že tie najväčšie zločiny boli vykonávané systematicky, premyslene a chladnokrvne. Človek použil rozum pre zorganizovanie efektívneho vyhladzovania ľudí! Rozum sám nestačí. Človek je schopný odmietnuť zodpovedať za druhých a môže sa sám rozhodnúť konať zlo, bez toho, že by bol k tomu determinovaný vonkajšími či vnútornými príčinami, hoci si to autor nevedel, alebo nechcel predstaviť. Kto si však vedel predstaviť čoho sme schopní?

„Láska a nenávisť k veci, ktorú si predstavujeme ako slobodnú, musí byť väčšia než k nutnej veci. (...) Ľudia pociťujú k sebe navzájom väčšiu lásku a nenávisť než k iným veciam, pretože sa o sebe domnievajú, že sú slobodní.“(Etika,s.136-137)

Takýto štýl myslenia je dobrou prevenciou proti nášmu posudzovaniu druhých. Spinozovo dielo je veľmi podnetné pre disciplíny zaoberajúce sa ľudským správaním, zvlášť psychológiu. (Tá však dokazuje, že medzi telom a dušou nielenže prebieha interakcia, ale sú navzájom späté. Descartes a jeho pokračovatelia oddeľovali duševnú činnosť jedinca od tej telesnej, aby zdôraznili myslenie. Spinoza naznačil, že je to zložitejšie, no nevymanil sa z tejto predstavy). Avšak, na druhej strane nás takéto myslenie prílišným ospravedlňovaním trochu podceňuje. Človek je predsa schopný poučiť sa, stávať sa lepším a niesť zodpovednosť za seba i za druhých.

Spinozova Etika na mňa pôsobí ako filosofia racionalného zmierenia sa s tým(i), čo nemôžem(e) zmeniť... No nie je aj toto už ukážkou "slobodného aktu", nášho postoja? Takéto "zmierenie sa" však stále závisí len odo mňa samého. Iste, má závisieť primárne od môjho postoja. No nepotrebujeme si na skutočné zmierenie podať ruku? Vtedy snáď možno prekonať odpor voči židovstvu, jeho dobovým reprezentantom a morálke.

Myslenie Spinozu je mi veľmi vzdialené, no učí ma, že je možné lepšie porozumieť aj človeku, s ktorým často nesúhlasím a, že je dobré sa o to snažiť.

2 29.11.2016

K PRVÝM DVOM KAPITOLÁM PRÁCE: Spinoza bol prísny "racionalista", matematicky orientovaný mysliteľ, ktorý nadviazal na Descarta, no chcel prekonať rozdelenosť substancií jediným ontologickým systémom, ktorý postihne všetko, každú vedu i Boha. Zamestnaním to bol remeselník, ktorý prevzal dobový mechanistický výklad prírody. Ranonovoveké výklady sveta akoby počítali s možnosťou, že novými vedeckými metódami sa nám podarí všetko doposiaľ nepochopiteľné uchopiť, zaradiť, nejako ovládnuť. Poznanie je moc. Veda je tu skôr redukciou skúsenosti so svetom na jej vysvetľovanie cez vybraný pojmový systém. Predzvesť pozitivizmu, "viery" v "objektívnu" vedu, ktorá nereflektuje, že sama je aktivitou poznávajúceho subjektu.

Spinoza v Etike správne pripomína, že naše ľudské predstavy o Bohu nevyjadrujú skutočného Boha. Na druhej strane si aj autor vytvoril vlastné "dogmy" (teda tvrdenia) o Bohu, ktoré nazval axiómy (samozrejmé pravdy, ktoré nepotrebujú dôkaz) a v diele z nich poctivo, tzv. geometrickou metódou, rozvíja ďalšie tézy o bohu. No nie sú jeho logické tvrdenia skôr vlastnými predstavami artikulovanými vo filozoficko-matematickom jazyku? Tie nekorešpondujú s Bohom Otcom v židovsko-kresťanskej tradícii, kde je Boh stvoriteľom sveta a človeka, ktorému dáva zodpovednosť a slobodu a sám sa dáva poznať v Zjavení. Boh nemusel stvoriť svet, prírodu a človeka. Je od nich oddelený, nezávislý. U Spinozu toto oddelenie nie je, preto nenachádza miesto pre slobodnú vôľu. Jeho prístup ku skutočnosti je kauzálny.

Z východísk autorovi plynie úplný determinizmus. Existencia a činnosť každej veci je determinovaná bohom. Nemôže to byť v jeho systéme príčin a účinkov inak. Vyslovene hovorí, že neverí, že vôľa je schopnosť, pretože by to znamenalo, že presahuje hranice rozumu. A to by protirečilo jeho systému. Pre Spinozu je tak sloboda paradoxne uvedomenie si tejto nutnosti (sloboda je teda vedomie neslobody). Etika je spojená s ontológiou, myslenie s bytím, rozum s vôľou, poznanie s mocou. "Slobodným" človekom však zostáta ten, ktorý sa nenechá ovládať svojimi emóciami, ale len rozumom. Jeho šťastie spočíva v intelektuálnej láske k bohu. Tu však láska nie je darovaním sa a zodpovednosťou za druhého, ale radosťou z dokonalého poznania seba i boha.

Spinoza síce obhajoval slobodu myslenia a náboženstva, avšak jeho filozofia jednej substancie ako jedinej príčiny nepripúšťa rozmanitosť a ľudskú slobodu. Možno mu k tomu pomohli aj tí, ktorí ho vyštvali z verejného života a tak sa stal filozofom samoty. Filozofom totality, kde sa rozplýva každá jedinečná jednotlivá vec. Ak boh musí byť podľa logiky vo všetkom a všetko (i človek) v bohu, stratíme nakoniec i Boha i človeka...

Ešteže sa Boh i ľudia, s ktorými môžeme byť vo vzťahu, vymykajú axiómam a pravidlám „správneho“ myslenia, ktoré sme si stanovili po vzoru matematiky a ich konanie nie je kauzálnym pohybom objektov ako nám to predstavovalo staré fyzikalistické ponímanie vedy. Veda predsa nie je etika! Iých nemôžem mať celkom pod svojou kontrolou. A keď nás niečo učí filosofia, tak je to skôr to, že nám poznanie neprinesie istoty, práve preto, že je ľudské, teda nejednoznačné.

No možno, že ak sa nečíta toto dielo takto "doslovne", môže povedať omnoho viac.

2 19.11.2016

Podľa mnohých slovenských historikov nielen záslužná, ale aj veľmi diskutabilná syntéza dejín Slovenska, ktorá prináša jednostranné hodnotenie dejinných udalostí a ponúka anachronický výklad dejín. Použitá literatúra je široká, no chýbajú poznámky pod čiarou, teda nevieme, odkiaľ autor čerpal jednotlivé poznatky, hypotézy a zmienky.

Samotný názov evokuje predstavu akejsi národnej a územnej nezávislosti, akoby sme neboli súčasťou dejín Moravy, Uhorska a Československa. Slovenský národ a štát hľadá už v Samovej ríši... Nacionálne ladená práca, ktorá chce podporiť národné povedomie, no domnievam sa, že takto sa podporuje skôr nacionalizmus, než zdravý patriotizmus. Zvlášť ak sa silou mocou snaží ospravedlniť často neospravedlniteľné jednanie čelných predstaviteľov národa v období tzv. Slovenského štátu.

Súbor recenzií: http://kritika.sk/pdf/2_3_97/3.pdf

Libertariánska utópia snívajúca o slobode bez štátu, a to v 20. storočí, kedy sme úplne nesebestační a závislí na prepracovanej a zložitej organizácii spoločnosti! Ak by sme zrušili štát, už to znie absurdne, pre zaistenie obrany by sa musela zorganizovať nová inštiúcia, ktorá by vystupovala, aspoň sa domnievam, ešte násilnejšie a budovala by svoj nový štát... Ak chceme menej štátu, musíme byť aktívnejší my sami občania. Pochybujem však, že sa vzdáme svojho pohodlného života a obetujeme sa pre spoločnosť vďaka etike, ktorá nepozná vďačnosť za tradíciu práva a mnoho ďalších inštitúcií. A možno vôbec hovoriť o etike, keď má byť človek sám sebe nedotknuteľným vlastníctvom? Nie je to skôr abstraktná predstava ľubovoľného zachádzania s vlastným telom odvodená od voľnosti pohybu? Nekončí takáto sloboda na hranici vlastného plotu, ktorý navyše treba strážiť puškou pripravenou pri okne? Etika slobody predsa nie je žiadna etika.

Druhí problematizujú môj vlastnený svet. Nad "nenarušiteľnosťou" súkromného vlastníctva stojí neporušiteľnosť ľudskej bytosti. Blížny v núdzi ma vyzýva prekonať vlastný egoizmus a podeliť sa. To sa deje aj prostredníctvom reči. Až tam, kde nie je ochota spolu hovoriť a dohodnúť sa, tam ľudia berú do rúk zbrane. (+Myslím, že nielen neochota nadviazať vztyk s "divochmi", ale aj jazyková bariéra ranonovovekých prisťahovalcov "Američanov" , viedla k násiliu, kde vyhral silnejší, a zdá sa mi, že to nepriamo ovplyvnilo aj to "súkromné zmýšľanie" o nenarušiteľnosti práva na seba, svoj majetok a "práva" zastreliť každého, kto sa objaví na mojom pozemku).

Naše telo a slobodu sme si však sami nevytvorili, ale dostali sme ich. Telo predsa nie je nejaký statok, ktorý som si privlastnil, ja ním som. Ale zároveň starnem a...

2 09.11.2016

Autor čerpá z výsledkov bádania rozmanitých antropologických disciplín, no "nemixuje" človeka z týchto poznatkov. Tie nám pomáhajú lepšie porozumieť človeku v jeho komplexnosti a zložitosti. Človek je jedinečná osoba. Nehotovou bytosťou, ktorá sa musí učiť a celý jej život je príbehom vývoja.

Aby sa ľudská bytosť stala samostatnou a slobodnou, potrebuje prejsť náročnú cestu od úplnej závislosti na druhých v jej rannom vývine, až k viac-menej samostatnej sebarealizácii v dospelosti. Osobou sa stáva vo vzťahu s druhými. Človek nie je od sveta nezávislé bytie, ale jeho vlastná skúsenosť je vždy spoluvytváraná vo svete, v ktorom žije. A predsa, na rozdiel od iných živočíchov sa vyznačuje odstupom od svojho sveta a slobodným konaním, za ktoré preberá zodpovednosť.

V knihe sú odhaľované zdanlivo triviálne súvislosti týkajúce sa nášho života. Sú tak samozrejmé, že si ich bežne ani neuvedomujeme a aj filozofi ich začali reflektovať pomerne nedávno. Filosofická antropológia je "objavom" začiatku 20. storočia.

Pre študentov písaný a už mnohokrát opravovaný tematický úvod do filosofie od skutočne poučeného učiteľa. Základné filosofické otázky a problémy týkajúce sa človeka sú zmysluplne prepracované, na seba nadväzujú a pozývajú k mysleniu a ďalšiemu štúdiu, no hlavne k povšimnutiu si pestrosti sveta okolo nás ...

Reakcia k prvému komentáru: Koho názory neovplyvňujú to, čo chce zdieľať? Pokúsiť sa o tematický výklad filosofie znamená ísť s kožou na trh, odvážiť sa predviesť samostatné myslenie o problémoch. V tejto knihe je však zreteľné, že autor čerpá z celej západnej filosofickej tradície. Jej prínos artikuluje, no zároveň sám ďalej rozvíja. Nie sú to len nejaké mienky, ale niečím podložené a zdôvodnené tézy. Významný filosof sa pozná práve vtedy, keď myslí inak ako my, a tí, čo boli pred ním, no zároveň vie, že vidí ďalej len preto, že "stojí na pleciach" svojich predchodcov. A keď vie filosofiu podať "ľudským" jazykom a ilustrovať na príkladoch, tak otvára k nej dvere aj pre "nefilozofov".

7 25.10.2016

M.Heidegger kriticky nadviazal na svojho učiteľa E. Husserla a vybočil z jeho rozvrhu fenomenológie (vzdať sa vo filosofickom skúmaní toho, čo už vieme). Odhliadol od reflexie samotného poznávania a vnímania a zdôraznil, že človek si už rozumie tak, že už (ži)je v praktickom svete obstarávania.
Heidegger problematizuje a analyzuje to, čo považujeme za samozrejmý predpoklad - bytie. Pýta sa na zmysel bytia. Originálne približuje časovosť, konečnosť, porozumenie a rozpoloženie ako spôsoby ´bytia vo svete´, bytia smrteľného človeka, presnejšie pobytu, ktorému o jeho bytie ide, a ktorý o svojej konečnosti vie.

Avšak nemusí samotný zmysel bytia presahovať našu konečnosť, teda naše bytie? Potom ho však nenájdeme v samotnom bytí. Zrejme preto nemohol pokračovať a napísať plánovaný druhý diel, ktorý dopracuje otázku po zmysle bytia.

Dlho sa mi nechcelo otvoriť túto "povinnú filosofickú literatúru", no teraz jej vďaka príprave môžem aspoň lepšie porozumieť a viac ju oceniť. Najviac ma oslovili vycibrené hermeneutické kapitoly o (po)rozumení, reči, zvedavosti a vynikajúce, priam terapeutické pojednanie o svedomí.

Toto dielo považujem za prenikavé a úprimné vyjadrenie hľadanie seba samého ako ´autentickej´ ľudskej bytosti. Človeka, ktorého život môže a má dostať hlbší zmysel ako len "byť" úspešným v očiach verejnosti... A keďže hľadáme to ´existenciálne ľudské´, či ontologické, tak spomeniem niektorých filosofov, ktorí na toto dielo v tejto intencii kriticky a plodne reagovali:

M. Buber v diele Problém človeka tvrdí, že Heideggerov pobyt (Dasein) je bytosť na okraji priepasti, bytosť, ktorá sa vzťahuje primárne k sebe. A hoci to už nie je len mentálny subjekt, ale niekto, kto býva vo svete a rozumie vlastnej naladenosti, stále to nie je človek, ktorý by bol osobou bytostne vzťahovou a duchovnou, ale len vnútrosvetským pobytom. Ten vychádza zo seba len zdanlivo, nevykročí k druhému, nemá pred nikým skutočnú zodpovednosť, vinu cíti len pred sebou samým. Svojou neautentickosťou sa spreneveruje primárne voči sebe samému.

J. Patočka zase rozvinul Heideggerom opomenutú telesnú (s M.Merleau-Pontym), sociálnu a politickú rovinu života človeka, čo zároveň sám sprítomnil na konci svojho života. Je druhý len mojím spolupobytom, či susedom, tým vedľa mňa? Čo to znamená pre moju existenciu, že som už telesnou bytosťou?...

E.Levinas pootočil pohľad od tu-bytia k bytosti živej a etickej, od vecí ako praktických potrieb k "tomu, z čoho žijeme", od pohybu k smrti k žitiu "proti smrti" (času subjektu ako "ešte nie"), od sebaporozumenia k sebakritike poznávajúcej bytosti, od seba k druhému, od konečného pobytu k Nekonečnu, aby sa potom od Druhého vrátil nanovo k sebe. Etika, ktorá nie je len morálkou (a už vôbec nie moralizovaním), ale vzťahom k inému, povolaním k zodpovednosti, predchádza ontológiu. (Heideggerovu ontológiu dokonca nazýva "filozofiou moci", kde primárne ide o poslušnosť bytiu ako našej najvlastnejšej možnosti - byť sebou! Čo znamená byť sebou? Nie som skutočne ľudským až vtedy, keď mi už nejde len o moje vlastné bytie? (Totalita a nekonečno; Inak než byť, alebo za (hranicami) esencie).

Pre mňa zostáva Heidegger (Bytia a času) precízny mysliteľ konečnosti, "svetskosti", naladenosti (zvlášť úzkosti). S vedomím, že sú to práve druhí ľudia, ktorí nás vyrušia z nášho rozpoloženia a porozumenia bytia, pretože naše samotné myslenie, aj keby bolo výnimočne geniálne, nestačí. V osamotenosti vlastného bytia síce môžem prežiť dôležitý katarzný otras a porozumieť sebe samému. No je to naozaj to najpôvodnejšie kým môžem byť? Nájdem zmysel vo "vlastnej možnosti byť"? Alebo nájdem paradoxne až v tom "ako mám jednať" možnosť "byť" jedinečný - a zároveň slobodný od nutkania sa neustále vymedzovať voči "neautentickým spôsobom žitia"?

V každom prípade ,,Bytí a čas je obtížná, ale velice hluboká kniha, která měla značný úspěch a znamenala ve fenomenologii jistý zlom. Zařadila se mezi klasické spisy a každá další fenomenologie se s ní musí nějak vyrovnat." (Sokol, J.: https://cs.wikipedia.org/wiki/Fenomenologie )

5 15.10.2016

Oslovilo ma zdôraznenie významu dobrej vôle a toho, že človeka nemožno chápať a zneužívať ako prostriedok. Som mravnou osobnosťou a ak svojím konaním sledujem primárne vlastný prospech, náklonnosti či žiadosti, nemožno ho pokladať za mravné. (Na druhej strane Kant opomenul, že človek jedná vždy z nejakého záujmu, čo však ešte neznamená, že preto musí byť sebecký. Človek sa nerozhoduje "právnicky", zo zreteľom na kategorické imperatívy). Kantovo zdôraznenie povinnosti je dnes veľmi aktuálne, hoci konanie "len" z povinnosti nepovažujeme za ideálne konanie. Ak človek neprevezme zodpovednosť za svoje rozhodnutia a nie je solidárny s druhými, ľahko môže byť zneužité, zvlášť ak práve zastávam nejakú rolu (policajta, úradníka a pod.), alebo som v pozícii zamestnanca, či politika, kedy si následky odnesie firma a celý štát.

Na druhej strane ma Kantov racionalizmus trochu odradil, ako by celá hodnota človeka spočívala len na schopnosti rozumu, aj keď mu ide aj o jeho kritiku. (No treba pripomenúť, že to bola aj jeho reakcia na Humea a jeho tézy o neslobode a nerozumnosti ľudského jednania, vedeného emóciami a na jeho tzv. natural fallacy argument).

Môžeme na týchto princípoch zakladať etiku? Kant sa pokúsil o sekulárnu etiku, ktorá by sa neodvolávala na náboženské zákony. Jej subjekt je autonómny... Etika však nepramení z nášho myslenia, ale je skôr zodpovednosťou pred tými druhými, s ktorými žijem a ktorým odpovedám aj svojím konaním. Zdá sa, že táto heterómia je predpokladaná už aj u Kanta - je totiž implicitne spojená s rozumom, keďže zakladá jeho principiálnu univerzálnosť. Etika teda nie je len individuálnou morálkou. No neviem či je najlepšia cesta ju "zakladať" na všeobecnom princípe, aký by mal nahliadnúť každý rozumný človek. Predsa to, čo chcem (alebo nechcem), síce môže druhý takisto chcieť (alebo nechcieť), ale aj chcieť (nechcieť) nemusí.(Sokol,J.:Malá filosofie člověka, s.178; Etika, život, instituce, s. 24-25) Kantova etika tak zostáva napriek niektorým príkladom značne abstraktná.

V poslednej kapitolke Kant priznáva hranice nášho poznania a potrebu nevyhnutného predpokladania slobody (u neho ako vlastnosť vôle, autonómia človeka, ktorý je schopný sa sám rozhodovať a konať). V zápätí tento význam spája s morálnym zákonom vychádzajúci z rozumu - človek sa rozhoduje pre povinnosť. Som však zodpovedný len za to, čo som chcel urobiť, alebo čo mi môže byť pričítané na základe mojich zámerov? Čo následky môjho konania, ktoré som nezamýšľal?

Potrebujem si toto dielo znovu pozorne prečítať...

1 29.01.2016

V tejto knihe profesor zúročil svoje celoživotné skúsenosti a široké vzdelanie do podania kritickej reflexie najvýznamnejších etických teórií. Predstavil možno tradičnú, ale na rozdiel mnohých súčasných diel morálnej filozofie a metaetiky, praktickú a životaschopnú etiku. Etiku dediča a správcu, človeka, ktorý si je vedomý, že skoro všetko dostal a preto si to nemôže nechať len pre seba či nepodať ďalej aj po sebe. Ide o etiku vďačnosti a zodpovednosti, ktorú nesie človek, ktorý sa snaží porozumieť svojej komplikovanej životnej situácii v modernej spoločnosti, kde je jeho život časovo rozdelený na súkromný a pracovný. A zároveň si aj v dnešnej dobe položí otázku: Ako čo najlepšie žiť?

3 19.10.2015

"Základom solidarity je svedomie a príčinou jej vzniku volanie o pomoc človeka, ktorého ranil iný človek."

2 13.08.2015

Človek túži po slobode. Autor píše o tej vnútornej. Človek sa v tomto zmysle nestáva slobodnejším vtedy, ak nepozná žiadne hranice, vonkajšia nezávislosť je ilúzia. Človeka nerobí slobodnejším ani širšia možnosť výberu. "Skutočná sloboda" je podľa neho sloboda vnútorná. Nad takýmto človekom nevládnu vonkajšie okolnosti a udalosti, vlastná nálada, či sklamania. Poznal seba samého, je otvorený k druhým a vie, že sloboda je darom, ktorý nemá od seba.

1 23.03.2015

Myslím si, že Jaspersovi nemožno vyčítať, že by sám seba považoval za nevinného. V tejto knihe hovorí aj o spoločnej vine všetkých Nemcov a sám používa "My Nemci". Koľkí vzdelaní nemeckí intelektuáli našli odvahu k sebakritike? A ak by nezakúsil vedomie viny, zrejme by nenapísal o tom prenikavú knihu. Okrem toho, vyčítať to človeku, ktorý musel nedobrovoľne skončiť na univerzite, zobrali mu profesúru, nesmel publikovať, človeku, ktorý zostal verný židovskej manželke, napriek neustálej hrozbe odvozu do koncentráku (od ktorého ich zachránila okupácia spojeneckých vojsk), je nemiestne a nečestné.

Veľkú hodnotu tejto knihy vidím v jej aktuálnosti, hoci reaguje na historický problém. Rozlišovanie je základom myslenia a takisto prevenciou pred nebezpečným zjednodušovaním v tak náročných otázkach.

Slová Karla Jaspersa sa dotýkali môjho svedomia a viackrát odhalili moje falošné predstavy či postoje. Nejde tu o "sebemrskačství", ale o ochotu komunikovať aj o bolestivých udalostiach, práve preto aby sme vystúpili zo "vzájomného obviňovania, kde život nemôže pokračovať." Uvedomenie a priznanie si viny je oslobodzujúce a očisťujúce a pre premenu človeka nevyhnutné, pretože je predpokladom možnosti odpustenia - nového života. Skutočne odvážny nie je ten, kto zakrýva vlastnú slabosť a zlyhania, ale ten, kto sa nebojí sebakritiky. Vyčistí rany, aby sa mohli zahojiť a mohol žiť ďalej, hoci s viditeľnými jazvami, no s väčšou pokorou.

Pýcha mnohých Nemcov spôsobila pád všetkých. Jaspersovo rozlišovanie viny pripomenulo všetkým Nemcom, (ale nielen im), že v prvom rade sú (sme) ľuďmi.

4 11.03.2015

Oceňujem Sartrov dôraz na to, že sa človek nemôže vyhnúť sa konaniu, ale jednoducho sa musí nejako rozhodnúť. A aj jeho pasivita je de facto voľbou nekonať. Hoci väčšina rozhodnutí v živote človeka nie je tak dramatických, ako tie v čase vojny, ktoré opísal autor. Aj každodenné malé rozhodnutia sú minimálne rovnako dôležité.

Na druhej strane Sartre obhajuje aj zodpovednosť za naše rozhodnutia. Nie je to zodpovednosť ´za konkrétnych ľudí´, ale zodpovednosť pred sebou samým, za svoj príklad pre tých ´druhých bez mena´. Nepresvedčil ma, že jeho existencializmus je humanizmom, pretože je zotrvávaním v sebe, v úzkosti z vlastnej slobody. Aká je to zodpovednosť, keď v najbližšej nevšednej situácii môžem zmeniť svoj životný rozvrh?

´Biblický´ Boh, ten, ktorý povoláva človeka k existencii, nie je ´bohom´, ktorého predstavil Sartre, ten, ktorý nemôže existovať, aby bol človek slobodnou existenciou. Jestvovanie ´biblického´ Boha predsa nezávisí od existencie človeka, (inak by nebol Bohom), ale len existencia človeka závisí od existencie Boha. Z toho však neplynie, že by človek nebol slobodný. Len Boh, ktorý tvorí z lásky, stvorí bytosť, ktorá ho nemusí poslúchať. A človek môže i nemusí zjesť plod zo stromu poznania.

Sloboda bola človeku darovaná Transcendenciou, ako hovorí Jaspers, nemám ju sám od seba, ani sám pre seba. Tak ako na svete nie som sám od seba, a ani len pre seba. Absolútna sloboda je ilúziou, ktorú nepreukazuje ani žiadna ľudská skúsenosť. ´Sloboda bez Boha´ nie je autentickou sebarealizáciou, pretože sa kedykoľvek môže stať svojvôľou. Veď nie je tu nikto pred kým by sa mala ospravedlniť.

Dôkazom toho, že Boh neobmedzuje slobodu človeka, je to, že hoci mu prehovára vo svedomí, cez druhých a jasnými prikázaniami, nebráni človeku konať tak, ako chce.
V tomto zmysle nie som ´odsúdený k slobode´, ale skôr´ustanovený k slobode´. Skúsenosť spoločenstva mi dokazuje, že napriek prežívaniu úzkosti a samoty nie som osamotený tvor na planéte a druhí nie sú primárne tými pozorujúcimi.

Písať o odsúdenosti k slobode mohol len mestský človek 20. storočia, ktorý sa môže rozhodnúť kedy a v akej kaviarni napíše ďalšie svoje existenciálne sebavyjadrenie, ktoré sa bude dobre predávať, hoci sploští ešte aj svoju vlastnú filozofiu (porovnaj s Bytie a ničota).

3 24.02.2014