mitko
komentáře u knih

Pri žiadnej z doteraz prečítaných kníh by sa mi nestalo, aby som si počas čítania neustále dával otázky, ako by som v tejto situácii zachoval ja. Hlavne to, či by som ľudom v meste pomohol, aj keď by som sa zachoval asi ako hlavný hrdina. Takýchto morálnych dilem je v knihe oveľa viacej a pekne ukazujú, že stačí otras ľudstva a naše hlboko zakorenené návyky pôjdu bokom. Wyndham tu ukazuje, že na to aby sa stala katastrofa veľkých rozmerov stačí naozaj málo (v dnešnej dobe to platí dvojnásobne) a keď sa stým skĺbi pá neočakávaných situácii (tu v knihe trifidy), môže sa skutočný problém objaviť zrazu inde. V románe je už aj patrne cítiť obavu zo studenej vojny, kde tu hlavne poukazuje na satelity a neistoty zajtrajška. No je tu proste veľa podnetov na zamyslenie. Jedine ku koncu to už začalo strácať tempo, ale vedel to autor kedy uťať :)


Rozhodne zaujímave a netradičné scifi, kde Aldiss výborne popísal napätú atmosféru lodi posiatej džungľou. Začiatok bol síce ťažší na čítanie, kvôli nie zrovna sympatickým hlavným protagonistom a jednoduchosti kmeňa ale akonáhle sa vydali na púť, začal autor pomaly objasňovať okolnosti ich života (veľmi pomaly) a po príchode do cieľa to už začal na nás sypať a od knihy sa už nedalo odtrhnúť. Pointa bola dobrá (nie zas niečo, čo by ma prikovalo do stoličky) ale menším logickým kiksom sa tam aj tak nedokázal vyhnúť, ale ta atmosféra bola vynikajúca a hlavne je z toho cítiť poctivé nostalgické scifi.


Tak po druhej knihe prečítanej od Bradburyho som zistil, že jeho štýl písania mi absolútne nesedí (niesom aspoň jediný ako vidím komentáre). Je vidieť,že má veľmi širokú slovnú zásobu, ale prišli mi jeho diela veľmi opisné a zamerané na vnútorné pocity postáv, s pomalým pohybom dejov a s málo dialógov. Aj na knihe sú pre mňa úžasné len dve veci, A to myšlienka, že požiarnici namiesto hasenia ohňov ich zakladajú a potom pozeranie programov v televízii, ktoré ich prehusťujú zbytočnými informáciami a my im to žerieme (písané pred 60 rokmi a na dnešnú dobu to sedí nesmierne). No ale to ostatné šlo úplne mimo mňa, popis sveta bol slabý, ohař moc pritiahnutý za vlasy a ten záver a myšlienka nosiť všetky knihy v hlave no bolo toho už veľa, pri takej krátkej knihe. Oproti knihe 1984 a jeho vízie budúcnosti bol toto slabý odvar.


Sní androidi o elektronických ovečkách? Názov knihy, ktorý dobre odráža jeho myšlienku. Dick tu vykreslil svet, temný, atmosférický, zahalený do rádioaktívneho prachu. Hlavný hrdina, Deckard je lovcom androidov, ktorý doteraz nemal problém z ich zabíjaním. Ale po udalostiach čo sa v knihe odohrajú, začína cítiť aj empatiu ku nim, čím chce autor poukázať, kde je ta hranica, kedy sa jedná už o ľudskú bytosť, aj keď je zložená z umelých tkanív. Ich hlavný nedostatok spočíva v neschopnosti cítiť empatiu, na tom je založený Voigt-Kampffův test empatie, ale aj tu sa ukazuje, že nie vždy môže byť dostatočný a je teda možné spoľahlivo ich identifikovať, keď ich vývoj sa posúva míľovými krokmi. Ďalším zaujímavým nápadom je tam vykreslenie náboženstva v podobe mercerismu, kde ľudia zdieľajú pocity a aj keď sa neskôr ukáže jeho skutočný pôvod, ľudia (tak ako v dnešnom živote) na to nepotrebujú dôkazy, proste keď to slúži, nebudú sa toho vzdávať.
Počas celého čítania ma pohlcovala atmosféra knihy, fascinovali ma jej myšlienky a dej, pri ktorom si nieste ani istý kto je android a kto nie ma sprevádzal až do konca. Jasných 5* a teším sa na ďalšie knihy.


Od prvých strán my skleník veľmi pripomínal knihu Osada. V oboch sa ľudia nachádzajú v nehostinných podmienkach, kde im príroda usiluje o život na každom kroku. Obidve knižky tiež vynikajú veľkou rozmanitosťou popisov rastlín a druhov, ktoré len vyzdvihujú fantáziu autorov a ja som sa len hltal myšlienkami tieto divoké svety. Ale zatiaľ čo v Osade príroda plnila len úlohu kulisy a dej sa sústredil na hlavné postavy v Skleníku tvorí hlavné jadro knihy, kde ľudia sú len hýbateľom miesta tak, aby Aldiss mohol opísať prostredie na celej zemi (a aj mimo nej). A tu môže spočívať hlavný problém pre veľa čitateľov, ktorý by čakali nejaký väčší dej, dobrodružstvo alebo vývin postáv. Ale keď pristúpite na Aldissovu hru, dostanete výborne opísaný svet, v ktorej sa mu podarilo excelentne vykresliť evolúciu rastlín a živočíšnych druhov, logicky to skĺbiť a ako čitateľ sa len necháte týmto fascinujúcim prostredím unášať.

Knihy od Dicka by sa dali ľahko spoznať aj keby nebolo na nich jeho meno. Paranoidné svety v každej jeho knihe, aj keď vždy trocha odlišné sú jeho hlavným znakom a je to najväčšia vec čo ma na jeho dielach fascinuje. Nejednoznačnosť reálneho sveta, vytváranie nových v ktorých je hlavný hrdina stratený rovnako ako vy nedokáže popísať iný autor lepšie. Ale v tejto knihe mi prišiel Dick troška riedený. Myšlienka moratórii mi prišla veľmi dobrá taktiež aj využitie psychotikov, ale keď už dôjde na rozpoltenie reality, tak nám dáva Dick až trestuhodne veľa indícií, čo je skutočnosť a čo nie. A aj keď tam dáva pár falošných návnad, pocit stratenia sa v realite a príbehu nenastáva. Prekvapil ma aj dosť logický koniec, kde sa všetko nakoniec vysvetlí (no teda až na posledné 2 strany, ale tie v dnešnej dobe už moc nefungujú), čo mi tiež prišlo na Dicka dosť nezvyklé, keďže v iných jeho knihách má človek po dočítaní toľko otázok ako v strede knihy. V poslednom rade by som aj trocha vytkol svet v ktorom blúdili hlavný hrdinovia, neprišiel mi až tak zaujímavý aby ma to nútilo stále čítať, sústredil sa tu moc na opis prostredia, ktorý veľakrát nebol tak dôležitý.
Ale je to stále Dick, má to jeho rukopis, je tu všadeprítomná paranoia, len vie to aj lepšie..


Pamätám ešte na strednej škole, kde sme brali Kafku a jeho diela, že mi jeho štýl a obsah neprišli zaujímavé a nikdy ho asi neprečítam (no jo vyučovanie na škole má veľakrát opačný efekt), ale o to viac som príjemne prekvapený po jeho dočítaní. Bolo to celé...zvláštne, absurdné kde nikoho nezaujíma ako je možné, že sa mu to stalo, ale skorej riešia ako stým budú žiť. V komentároch som našiel aspoň 3 rôzne interpretácie celého diela (a je ich tu určite viacej spomenutých), nedokážem posúdiť, ktorá sa bližšie dotýka pravdy a či vôbec nejaká, ale za to určite viem že toto zvláštne čítanie ma neskutočne bavilo a s chudákom Řehořom prežíval jeho dni voľna :)


Nádherný príklad toho, prečo knihy tak milujem. Človek ich začne čítať a zrazu sa ponorí do úplne nového sveta. Sveta tak zázračného, že by tak chcel byť. No nenarážam teraz na to, že Sanderson tu opísal depresívne prostredie, chudobný ľud je pod útlakom tyrana a len vysoká šľachta si užíva bohatého života, aj keď sú medzi nimi samé intrigy. Nie narážam na svet, ktorý je opradený starými mýtmi, žijú tu rôzne divoké zvery, ľudia sa tu môžu narodiť s darom allomancie a priateľstvo tu je silnejšie puto ako nenávisť. S allomanciou sa tu autor pohral veľmi dobre, vymyslel pre ňu rôzne pravidlá a hlavne nezabudol ani na fyziku, ktorá je pri bojoch veľmi často využívaná. Každá z postáv má odlišný charakter, Ham ako filozof, Sazed múdry učenec, Breez starý lišiak, Vin stále nedôverčivá ale nebojácna. No ale zo všetkých som mal aj tak najradšej Kelsiera, vždy optimistického hrdinu, ktorý sa nebál ísť ani cez mŕtvoly a z každej situácie sa vedel dostať. No kniha za jasných 5* kvôli prepracovaného svetu a príjemnému úniku od reality.


Jedna z mála kníh pri ktorej mi uškodilo, že som videl prvý film. Tak už potom koniec ale aj postupné jeho odhaľovanie nemá takú silu. Ale na tú dobu, kedy vyšla to muselo byť veľmi prekvapivé. Boulle dával pekne do paralely správanie opíc na Sore a ľudí na Zemi, kde porovnával zamestnania a správanie. Nezaškodilo ani trocha sebareflexie, hlavne pri návšteve ústavu, kde si určite veľa z nás hovorilo, aké nehumánne pokusy robia opice na ľudoch, ale niečo také podobné robíme aj my na Zemi. Jediné čo mi viac vadilo na knihe bol štýl jej písania, snaženie sa o denníkovú formu, kde veľa pasáži bolo napísaných skokovo a neriešili sa tam dosť veľké detaily, čo je ale zas výhodou, že kniha nieje dlhá a tempo neupadáva. A taktiež občasné správanie hlavnej postavy, kedy bol veľakrát súťaživý ku ostatným ľudom a ľahko sa podriaďoval primitivizmu, autor asi chcel ukázať, že kultivovanému človeku stačí malo na to aby odhalil svoje primitívne korene, ale neverím že takto málo :)


Druhá kniha od Philip K. Dicka, ktorú som čítal a ja musím opäť za plný počet. Autor dokáže brilantne udržať tempo celej knihy, počas ktorej nám podsúva aj kopec filozofie o náboženstve, psychike človeka o jeho vývoji. Opisuje tu veľa zaujímavých vecí a tou najlepšou je bezosporu droga Can-D. Neviem či z vlastných skúseností, ale ten opis jeho použitia a účinkov bol skvelý, nápad so zakomponovaním súprav bol geniálny až som sa vôbec nedivil kolonistom, keď ho brali (bral by som ho aj ja :D ). No a keď sa do toho pridala aj droga Chew-Z, vznikol z toho taký prepletenec, vďaka ktorému si nikto nemôže byť istý či je to realita alebo iný paralelný vesmír. Vidím v tom určitú paralelu s Blade Runnerom, kde tiež neviete kto bol skutočný človek a kto nie. A takto prebieha takmer celý román, počas ktorého sa nabaľujú ďalšie a ďalšie paralelné svety, minulosť, budúcnosť (človek si až spomenie na film Inception). No vďaka Eldritche za psychedelický zážitok.


Ready Player One patrí medzi moje obľúbené knihy, svet ktorý tam Cline stvoril som miloval, preto aj keď som tu videl nižšie hodnotenie a rozporuplné komentáre, stále som veril že sa mi dvojka bude páčiť. Prvá polovica odsýpala dobre, predstavenie ONI, jeho možnosti a celý ako posunul OSASIS mi prišli úžasné, aj keď sa už tým veľmi posunul do roviny scifi. Ale akonáhle sa rozbehol hon za črepinami, kniha mi prišla veľmi ťažkopádna na čítanie až nudná. žiaden quest mi tam neprišiel ani zábavný, napr. mám napozeraných pár filmov od Johna Hughesa, ale pri plnení jeho úlohy mi to prišlo rozťahané, Cline sa sústredil aby tam bolo čo najviac narážok na všemožné jeho diela a celú tu úlohu podmienil len tomu, až to stratilo dynamiku a už som sa len tešil kedy sa presunú na ďalší, lenže tam sa stalo presne to isté ( s rozdielom že o takom spevákovi Prince, som nevedel nič a pri plnení jeho questu som sa pristihol že ma ani nezaujíma čo tam čítam). A takto to pokračovalo až na koniec knihy. Úplný koniec zas trocha prekvapil a nečakal som že sa to Cline zvrtne týmto smerom.
Druhá Vec čo ma tam sklamalo bolo celkové zobrazenie OASISU, oproti jednotke mi ten svet pripadal teraz úplne prázdny, interakcia s inými hráčmi tam bola nulová, stretli len NPC a väčšinou boli všade len samy. To že museli za tak krátku dobu vyriešiť toľko questov, znamenalo že sa autor musel sústrediť len na to a prišlo mi to skratkovité (ale subjektívne aj zdĺhavé). A v neposlednom rade aj ten divný vzťah medzi Wadom a Art3mis ma tam štval.
Takže nakoniec predsa len sklamanie


Knižka je to spravená pekne, no ale ten obsah...nemám na to asi predstavivosť :D


Prvá polovica, ktorá sa ešte zaoberá Mezkom bola zozačiatku fajn, spletité cesty hladania druhej Nadácie, pôsobili dostatočne mysteriózne a nemohol som si byť istý, kto to vôbec hraje na dve strany, ale ten záver mi prišiel veľmi useknutý, na to ako Mezka vykresloval ako dôležitú postavu, sa ho zbavil veľmi rýchlo. Druhá polovica, zas mala pomalý rozjazd a sledovanie plánov v plánoch ďalších plánoch, ma až tak nebavilo, takže tak kniha balansovala na 3 hviezdach, ale koniec tam sa Asimov pochlapil a bolo to nakoniec celkom inak, takže za to že ma tak dokonale splietol tu hviezdičku prihodím, ale aj tak zatiaľ asi najslabší diel.


Neuveriteľné, že kniha je aj po toľkých rokoch stále tak čitateľná. Je to asi aj preto, že Wells tu myslí dosť priamočiaro a zaujíma ho skorej spoločnosť a budúcnosť. Hlavný hrdina cestuje do roku 802 701, kde zisťuje, že ľudia žijú v utópii, ktorá je ale len zdanlivá a ukáže sa, že ľudia sú tu len akýsi dobytok pre vyspelejších Morlokov. Aj keď stroj času nieje prvý román, kde sa časom cestuje, tak právom patrí medzi ten najznámejší. Ide o napínavý dobrodružný príbeh plný fantastických stvorení. Tým, že je taký krátky tak sa tu nenachádzajú hluché pasáže a hrdina skáče z jedného dobrodružstva do druhého. Jedine začiatok pre ma pôsobil trocha nezaujimavo, kde im vysvetľuje princíp stroja, ale potom to je už len jazda.


Heinleinov štýl tu je cítiť na kilometre ďaleko, je to ukecané, satirické a hlavne dosť rozvláčne. Začiatok knihy dokáže navnadiť, atmosféra mesiaca a doba pred revolúciou sú ešte svižné a takisto koniec knihy, keď sa už láme chleba zaujme čitateľa. Ale ten stred, no je vidieť že Heinlein proste miluje popisovať svoje myšlienky a snažil sa za každú cenu vtedy šokovať. Táto časť je skoro celá iba o politike, kde teda sa svoji názormi triafa inokedy mieri úplne mimo. Taktiež ta ich myšlienka rodín na mesiaci bola pre mňa už dosť pritiahnutá za vlasy. Zem tu je tiež popísaná ako diktátor, ktorý nemá poriadny rozum (ani vojenskú silu), ale pre účel románu sa to ešte dá odpustiť, lenže po prečítaní zistíte, že kniha vám nič nedala, väčšiu časť ste sa nudili a len parkrát sa človek zasmeje nad politickou situáciou a Mikom. Lepšie ako 3 dať nemôžem.


Kniha o jednoduchom deji, ktorý slúži len na to, aby boli popri ňom rozprávané vtipné zážitky našich troch (štyroch) hlavných protagonistov. Niektoré boli veľmi usmievavé, človek sa v nich dokáže aj nájsť, iné boli slabšie. Čo ale u mňa najviac zráža hodnotenie boli popisy prostredí a histórie miest kadiaľ plávali a tiež niekedy umelecké opisy noci a iných vecí, vôbec sa mi tam nehodili a spomaľovali už dosť tak pomalý dej. Ale som rád, že sa tá kniha veľa ľudom páčila, určite si to zaslúži.


Gateway sa umiestňuje v rebríčkoch najlepších sfi-ci kníh na popredných miestach, a tak ako milovník tohto žánru som sa na neho patrične tešil. Anotácia ku knihe taktiež sľubuje nevšedný zážitok, kde sa budú objavovať nové svety a technológie pri dobrodružných výpravách. Tešil som sa na autorovu predstavivosť v tomto ohľade. No ale pre čítaní knihy mi prišlo ako keby ten svet, to objavovanie Heechov bola len veľká kulisa, slúžiaca len na testovanie psychiky hlavného hrdinu, no a jeho problémy boli veľmi....zaujímavé. Sedenia u psychorobota boli pre mňa v 80 % zbytočné a trápil som sa pri ich, pri tých omáčkovitých rečiach.
Druhá línia bola aspoň trocha zaujímavejšia, ale to cestovanie mi prišlo veľmi odbité, o Heechoch sme sa tu nič nedozvedeli (aj keď to asi kvôli priestoru v ďalších knihách) a väčšinu času tu sledujeme moralizovania hlavného hrdinu a jeho spanie so ženskými (no dobre trocha aj s chlapmi). Takže zatiaľ by som hodnotenie videl na slabšie 3*.
No ale kto by to bol povedal, že nakoniec najväčšie prekvapenie príde v mojej najnenavidenejšej časti knihy a to u sedení u psychiatra, kde od incidentu teplomera sa to zrazu otočí na silnejší emocionálny zážitok a ta posledná kapitola.. no bol to dosť prekvapenie, ktoré som v hlave ešte chvíľu mal..čo zdvihlo hodnotenie na 4*.


Ladislavov humor naprieč celou knihou bol ľahko ironický a optimistický. Vďaka nemu sa jeho cesta zdá byť ľahšia ako v skutočnosti bola. Najviac ale čo som si z knižky odniesol bolo správanie sa obyvateľov Turecka a Izraela ku Ladislavovi. Ich pohostinnosť mi prišla už vskutku nereálna a tak-nejak sa nepodobá na tú ako nám ju prezentujú tunajšie média. A schválne ako by sme sa ku nim zachovali my ? :)


Prvýkrát som o Elonovi Muskovi počul, keď som zistil že je CEO firmy SpaceX. SpaceX je firma ktorá po dlhých rokov rozvírila stojaté vody v kozmonautike, keď ako prvá súkromná firma dokázala vyniesť náklad do vesmíru. V súčasnej dobe patrí ale taktiež ku najviac dynamickej firme na poli kozmonautiky, ktorá chce vytvoriť dostupné lety do vesmíru aj pre bežnú spoločnosť. V súčasnej dobe už dokážu pristáť ich prvé stupne rakiet, čo v budúcnosti zníži náklady na dopravu do vesmíru. Iné firmy len krútili hlavou a považovali Muska za blázna, keď hovoril o svojich plánoch a zakladal SpaceX, ale ku dnešnému dňu už o ňom hovoria ako o vizionárovi, keď sa mu to všetko podarilo a ja už čakám len na chvíľu, kedy zrealizuje svoje plány o Marse...
Kniha je písaná naozaj dobre, preberá sa tam jeho detstvo a pokračuje jeho odletom do Kanady, kde začal novú etapu života na univerzitách a neskôr založením Zip2, PayPal a neskôr SpaceX a Tesla. Všetko je to písané v šialenom tempe, kde sa na Muska valili len problémy z každej strany, ale on svojim spoločnostiam veril a išiel až do maximálneho rizika, kedy nič iné ako stres nepoznal a z každej strany ho bombardovali bulvár, neprajníci, ale aj veľké spoločnosti ju hádzali polená pod nohy. Postupom času (zlom nastal asi po prvom úspešnom štarte rakety Falcon 1), začali ľudia jeho firmám veriť a on dokázal obe firmy stabilizovať.
Čo sa týka osobnosti Elona Muska, kniha ho opisuje z oboch strán. Na jednej požaduje od svojich zamestnancov úplnú oddanosť a zanietenie pre prácu, kde osobný život musí ísť bokom a pracovať 16 hodín denne počas celého týždňa je u neho bežné. Nepozná slovo nemožné a chce aby dokázali veci na hranici nemožného. Nevadí mu nahučať na nich len za účelom zvýšenia ich motivácie a nerobí mu vyhodiť ľudí, ktorý pre neho pracovali aj 10 rokov a patrili ku najlepším za nejakú banalitu. Na druhej strane ale aj on je práci neskutočne oddaný, pre firmy spraví čokoľvek čo je v jeho silách a aj za ich hranicou. Z ľudí dokáže dostať to úplne najlepšie a každý problém sa snaží vyriešiť. A to všetko za účelom pomôcť ľudstvu v jeho prežití....


Prvé prekvapenie bolo zistenie, ako je kniha ľahko a čitelne písaná. Poznajúc film, som čakal prudko filozofické dielo. Druhé prekvapenie originálnosť, takto som sa s príchodom mimozemšťanov teda nestretol, výborne tu bola nastienená teória ich príchodu, ktorá korešponduje so starším názvom knižky. Pasáže, ktoré sa odohrávali v pásme, boli napísane veľmi pútavo, atmosférický a mysteriózne, rovnako všetky veci donášané z pásma. Prostredná časť zas najviac ukazuje ľudstvo, ako druh, ktorý spraví biznis naozaj zo všetkého. Pre mňa záver najslabšia časť, kde sa moc zameriavajú na hodnoty človeka a vyfučalo mi to do prázdna.
