SalParadise
komentáře u knih
Hra so sklenými perlami
Hermann Hesse
“… keď vo všetkých úradoch sedeli vysoko talentovaní ľudia a všetci chceli vládnuť, ale nevedeli slúžiť."
Čo je Hra so sklenými perlami? Neviem.
Hesse si vytvoril vlastný mysticizmus, ktorý vrcholí v Hre so sklenými perlami. Je to jeho sofistikované, konzervatívne náboženstvo.
Musím priznať, že názov vo mne vzbudil očakávania (zrejme prameniace z čias čarovného divadla), ktoré neboli úplne naplnené. Je to moja chyba, pretože očakávania mať netreba. Miestami sú siahodlhé texty presýtené naivným ušľachtilým jazykom, ktorý vás núti nudiť sa - možno jeho forma meditácie. Cítiť tam veľa jeho diel, ktoré sú všetky koniec koncov skromne neskonalou oslavou bezhraničného individualizmu. Aj keď som sa miestami trápil, z úcty k majstrovi som knihu dočítal a posledné kratšie poviedky mi boli zadosťučinením. Napriek všetkému je Hesseho dielo transcendentálne a Hra so sklenými perlami je jeho čerešňou. Hermann Hesse je autor, pre mňa možno jediný, v ktorého knihách som našiel pocit hrejivého porozumenia. A to je vzácne. A patetické. Ale však noačo.
Oči zasypané pieskom
Paweł Smoleński
“Ak máš v Gaze strach, máš šancu prežiť "
Primárne ide o rozhovory s ľudmi z palestínskej aj izraelskej strany. Miera objektivity, ktorú sa snaží autor zachovať je obdivuhodná, kiež by to bol štandard svetovej žurnalistiky. Po pár kapitolách sa, začne vynárať nový aspekt týchto rozhovorov - človek, ktorý oberá človeka o dôstojný život. V skutočnosti tu nejde o boj židov s arabmi, ale o boj slepej ideológie prešpikovanej nenávisťou s toleranciou, empatiou. Bez vzájomnej tolerancie tento konflikt nemá východisko. Toto si uvedomujú aj hlavné postavy knihy a práve pre tento postoj sú často ostrakizované vlastnou spoločnosťou, či už na arabskej alebo židovskej strane. Izraelčan, ktorý bráni nevinných arabov je nepriateľom časti Izraela a Palestínčan, ktorý chce riešiť problémy dialógom a nie zbraňou je zradca. Títo ľudia sú v menšine a z toho vyplýva horká beznádej celej krízy. V pravej podstate niet rozdielu medzi izraelským osadníkom, ktorého ženie nenávisť k arabom a palestínskym teroristom, ktorého od malička učia nenávidieť. Tak isto niet rozdielu medzi Palestínčanom, ktorý chce žiť v miery vo svojej krajine a Izraelčanom, ktorý túži po miery v tej svojej.
Politická náboženství
Eric Voegelin
V mojom okolí, ale aj v spoločnosti všeobecne vzrastá akési divné iracionálne chovanie. Pre človeka bombardovaného miliónmi vzruchov každodennej reality, od momentu kedy otvorí oči, až kým ich únavou nezavrie, musí byť racionálna realita trestuhodná nuda. Alebo neznesiteľné trápenie. Alebo niečo iné. Tu prichádzajú do úvahy dve možnosti; uvedomiť si, že realita je tá najbláznivejšia fantázia, aká môže existovať (neexistovať nemôže). Už len to pomyslenie - žijeme na planéte, ktorá sa rúti rýchlosťou 107 000 kilometrov za hodinu okolo žeravej gule v ktorej každú sekundu vybuchnú milióny jadrových bômb už niekoľko miliónov rokov, a ešte niekoľko miliónov rokov vybuchovať budú. To celé sa deje len tak mimochodom na kraji nekonečne temného vesmíru, a nikto ani nevie prečo. Druhou možnosťou je vytvoriť si svoj vlastný svet, utópiu, presvedčenie, fantazmagóriu, náboženstvo, úprimnú vieru, ideológiu. A keďže treba ísť s dobou (teda do roku 1939) - politické náboženstvo sa núka, ako jedna z možností. Tu sa dostávam k svojej myšlienke. Podľa Voegelina, majú moderné ideológie podobnú štruktúru, ako tradičné teistické náboženstva, len s vymenenou symbolikou a obsahom. Jedinec sa stáva súčiastkou stroja, ktorému je podriadený a tomu je zas podriadené jeho myslenie a konanie. Človek uverí akémusi "mýtu" a je z toho ako na drogách. Na druhej strane, ak je stroj dobre namazaný, tak to môže slušne fungovať. Nevydarená ideológia však môže napáchať nesmierne zlo, akého sme boli svedkami v minulosti a akého sme svedkami aj dnes. Kde sa teda berie to dnešné vzrastajúce iracionálne chovanie v spoločnosti, ktoré veľakrát zanecháva hlbokú bolestivú stopu nepochopenia v zmýšľaní iného jedinca toho istého druhu? Jedna z mnohých príčin môže byť tá, že človek síce neverí politikom ani politike, no jeho viera v ideológiu/vnútro-svetské spoločenstvo je iracionálna, pretože viera je iracionálna. Medzi náboženskou a ideologickou vojnou niet rozdielu. Ideologickú škriepku v krčme pri pive nevyhrá žiadna strana pretože logické argumenty sú v tomto boji slepými nábojmi. To sú však už iba subjektívne interpretácie, ktoré mi pomohli artikulovať vágne myšlienky, a tie sa nemusia stotožňovať s odkazom knihy. Je to samozrejme omnoho komplexnejšia téma, takže koho to zaujíma, rozhodne odporúčam prečítať. Koho zaujíma viac politika ako náboženstvo, upozorňujem, že sa Voegelin v prvej polovici venoval skôr rozboru štruktúr náboženstva než politológii. V druhej polovici však už výstižne vysvetľuje svoju teóriu fungovania politických náboženstiev.
Mythra Invictus - O údele človeka
Radoslav Rochallyi
Pamätám si, ako som prvý krát čítal prorockú knihu s príznačným názvom Prorok. Pamätám si, že ma oslovila hĺbka jej posolstva. Odvtedy som už zopár podobných prečítal a uvedomil si, že ide v podstate o takú prorockú disciplínu, ktorá sa kníše nad roklinou neskonalého pátosu a klišé. Niektorí autori do tej rokliny samozrejme priamo zhučali. Pri knihe Mythra Invictus som si uvedomil, že tú disciplínu mám vlastne rád. Jej posolstvo spája. Či už ste priaznivec mysticizmu, Buddhových 4 právd, antickej prírodnej filozofie, Ježišovho učenia, Nietzscheho nadčloveka alebo moderných prírodných vied a ešte určite mnoho ďalšieho - každý si tam nájde kúsok svojej pravdy. Skoro každý. Všetko je to poetický poprepájané do nadčasových myšlienok. Hlavne. Kto sa rozhodne napísať ucelené dielo o údele človeka je automaticky tak trochu prorok. Skutočný prorok nemusí byť iba jeden.
Obyčajné zázraky: Svet očami Vedátora
Samuel Kováčik
Krásna kniha. Odporúčam pre celú populáciu Zeme.
Umění milovat
Publius Ovidius Naso
Uprimna výpoveď o prirodzenej plytkosti ľudskej povahy. Jediný rozdiel medzi dneškom a dobou spred 2000 rokmi je ten, že dnes by nikto nevydal tak “nemorálnu” knihu. Čo ma ale prekvapilo je, že taká tá romantická nemodernosť bola moderná snáď v každej dobe: “Nikto už nevie skutočnú báseň si ctiť”
Záchrana sveta podľa G.
Etela Farkašová
(SPOILER) Kniha, síce napísaná príjemným poetickým jazykom, no Maxwell sa musí v hrobe obracať. Viem si predstaviť, že pre človeka, ktorý rád upratuje to bola strhujúca jazda. Nudný príbeh o obsesii v poriadku s prvoplánovou myšlienkou, že entropia sa dá zvrátiť upratovaním. Príbeh sa nevyvinul ani neposunul nikam. Pomedzi upratovanie bolo vyrieknutých zopár filozofických myšlienok, ale hlbšie sme sa nedostali. Tak komplexný jav, ktorý určil hranice ľudského poznania sme zredukovali na utieranie prachu. Dnes som chcel povysávať, ale neurobím tak.
Synnøve ze Slunečného návrší
Bjørnstjerne Bjørnson
Po tejto knihe som siahol úplnou náhodou, keď som sa ponáhľal na vlak a z poličky - z oddelenia neprečítaných kníh pokrytých prachom - som vytiahol niečo, čoho názov som ani nevedel prečítať. Nečakal som, že ma táto kniha tak pohltí do svojho naivného archaického sveta. Neskôr som sa dozvedel, že autor získal Nobelovú cenu a myslím, že zaslúžene. Postavy, príbeh, opisy prírody oscilovali na hrane sladkého pátosu a strohou jednoduchosťou obyčajných ľudí na vidieku. Cely čas sa ale udržal na hrane neprehnanosti a to ma držalo dokonca v napätí aj keď tomu sám nemôžem uveriť. Na postavy z knihy som si spomenul aj deň/dva po prečítaní ako na niekoho koho som naozaj spoznal. Zvláštne. Mám šťastie, že sa mi do rúk dostala práve táto kniha. Najmä v tejto bezútešnej dobe.
Svätá krv a svätý grál
Michael Baigent
Napísať túto knihu chcelo riadnu dávku trpezlivosti a cieľavedomosti. Obrovské množstvo tvrdení a historických faktov založených na prameňoch, ktoré síce nemožno overiť ale ani vyvrátiť ich pravdivosť, a teda sú určite vysoko pravdepodobne pravdivé. Autori akoby chceli ohúriť množstvom “faktov” a dať čitateľovi pocit, že ak je tam toho toľko, snáď
to bude aj pravda. Nejde teda ani o romantickú mystifikácia ale ani o hodnoverný výskum. Výsledkom je síce kontroverzná a atraktívna no nedokázateľná hypotéza na takmer 400 stranách, kde asi polovica vyšla nazmar.
Sofiin svět
Jostein Gaarder
Ide o naozaj obohacujúcu knihu po formálnej aj obsahovej stránke. Reč, napriek tomu, že sa zaoberá najzákladnejšími existenčnými otázkami je civilná, uvoľnená. Príbeh je originálny, srdečný, bodrý, zo všedného života plný nevšedných javov. Oceňujem ako autor formu knihy odkázal na jej obsah tým, že proces písania knihy je akousi filozofickou tézou o bytí a nebytí. Nehovoriac o tom, že ide o skutočne relevantný súhrn dejín filozofie. Vskutku chytré.
