Samuel98 komentáře u knih

Ďalší a zatiaľ najnovší „dodatok k dielu Skoncovat s Eddym B“, ktorý pridáva k rozprávaniu nielen ďalšiu perspektívu, ale aj pokračovanie – obdobne ako Kdo zabil mého otce. Tentokrát sa však autor, podľa môjho názoru, nepokúša rozkľúčovať minulosť skrz adresnejšiu a „portrétovejšiu“ podobu, pretože autorova matka nebola tak výrazným kameňom úrazu. Naopak tu hovorí o vzťahu k svojej matke, o jej živote, o jej osobných revolúciách a o veľkom posune, o emancipácii. Áno, toto všetko sa stále odohráva skrz filter vzťahu syna a matky, ale mám dojem, že tu naozaj ide o akési vzdanie holdu matke a dokončeniu príbehu (pretože neviem, ako by sa mala cítiť matka, pokiaľ o nej ešte kniha vznikla a o jej bývalom mužovi už áno; motiváciu teda vidím nielen autorskú, ale aj osobnú, čomu rozumiem, avšak vo výsledku to pokojne mohlo ostať v podobe listu; nie je tu taká „sociálna“ naliehavosť, hoc tento motív rovnako pretrváva). Vo výsledku som znovu cítil silné prepojenie s rozprávaním, emočne som ho prežíval (ani neviem, ako inak Édouarda Louisa čítať) a doskladal som si príbeh – aj keď tváriť sa, že je to naozaj len dodatok k Skoncovat s Eddym B, je trochu podcenením knihy, ktorá opäť isté situácie duplikuje, takže sa pokúšať existovať aj sama o sebe. A opäť som mal pocit, že niekto mi ukradol tému ako potenciálnemu autorovi a po prečítaní som cítil istú satisfakciu, že už bol tento príbeh vyrozprávaný a hotovo.
Jedná sa o príbeh ženy, ktorá nemala šancu uskutočniť svoje ambície, žiť život, aký by chcela, v dôsledku dvoch nešťastných manželstiev, v ktorých uviazla skrz deti. Je to príbeh ženy, ktorá pre „dobro rodiny“ musí stratiť vlastný život, no akonáhle s postupom času znovu objaví možnosť úniku a lepších podmienok (mesto: Paríž), vypracuje plán a odhodlá sa uniknúť z pasce stereotypu a nekonečného ponižovania. A toto ako príbeh podľa mňa stačí a má čo naučiť – má o čom povedať; má pred čím varovať a ako inšpirovať. Kniha tak diagnostikuje problém, ktorý je často považovaný za normu, za niečo automatické a bežné, avšak práve vďaka konečnému víťazstvu matky – ženy – je možné nájsť nádej na niečo lepšie, niečo viac.

1 21.05.2022

(SPOILER) Mystifikáciou zahmlené autorstvo súčasného slovenského autora, Daniela Majlinga, dodáva dielu zvláštny morálny rozkol, kedy na jednu stranu autorom je a na stranu druhú nie je, keďže je len autorom autorov, tým pádom, čokoľvek by „napísali“, je súčasťou charakteru rozprávača, nie autora, a tak napríklad pomerne explicitné komentovanie sexuálneho znásilnenia, humor hraničiaci s morálkou či na fekálnom humore postavený príbeh nie je možné hodiť autorovi na krk. Je nutné brať poviedky ako „meta-dielo“, ako akt imitácie, paródie či ako priestor pre vybúrenie sa. Tak či onak ma takmer všetky poviedky naozaj pobavili, začal som sa pri nich nahlas smiať – nečítal som ich, ale vypočul som si audio verziu narozprávanú Robom Rothom, čo mohlo samozrejme ovplyvniť môj názor. Príbehy som si teda vychutnal, humor, akokoľvek „nízky“ nikdy nespadal do klišé či neklesal pod inteligentnú „nadsázku“, a tak je vlastne rozsah cieľovej skupiny naozaj široký. Samozrejme, môžu sa nájsť čitatelia, ktorých dej či humor znechutí, prípadne im situácie prídu priveľmi absurdné a pritiahnuté za vlasy, no to je pre mňa práve súčasť toho nadhľadu: poviedky sú konceptuálne veľmi hravé a najmä vnútornou štruktúrou rozprávania je humor dávkovaný s gráciou a nepokúša sa „útočiť“ hneď z prvej.
Knižka sa však neobmedzuje len na bohapustú zábavu, naopak, ukrýva množstvo ponaučení a hlbších myšlienok. Z protagonistov sa tak stávajú karikatúry toho, kým sme či kým sa ľahko môžeme stať. Samozrejme, postavy sú prehnané, no vo svojej podstate si dokážu nájsť svoje vzory v každodennom živote. Cynizmus až ateizmus vnútorných pochodov jednotlivých postáv ma rovnako rozosmieval, ako so mnou komunikoval na úrovni znepokojivého súhlasu. Avšak, stále je to tu ale, ktoré som naznačil hneď spočiatku – kniha obsahuje aj momenty, ktoré mi boli vyložene proti srsti, kedy som sa cítil zle za to, na čom, respektíve na kom, sa smejem. Nehovorím len o prostom čiernom humore, ale najmä o morbídnejšom humore, o autorskom cynizme, ktorý si naozaj nekladie servítku pred ústa, veď to napísali iní autori (a áno, zaverečné interview bolo geniálne: nie len humorom, ale opäť kusom pravdy a nadhľadom). Poviedky môžu znechutiť obsahom fekálnym, ale rovnako tak obsahom, ktorý sa dotýka tém veľmi citlivých, pre množstvo ľudí osobných a akoby neexistovali hranice, z čoho je možné si uťahovať. Osobne som tak rozpoltený najmä zo záverečnej poviedky, ktorá sa zaoberá samovraždou – s myšlienkami som sa dokázal stotožniť, humor fungoval, no prišlo mi akosi nesprávne, pokiaľ sa pri humore samovražednom nejedná o sebairóniu. Bolo to zvláštne, akoby bola celá – a dosť vážna – téma zľahčovaná (obdobne ako býva zľahčovaný pojem depresia na úroveň zlej nálady).
O knihe sa teda už teraz dá hovoriť ako o kultovej, ale či by som ju s čistým svedomím odporučil každému, to si netrúfam predpovedať. Stačilo by mi málo, a kniha by pre mňa bola absolútnym klenotom nielen literatúry slovenskej, ale aj komediálnej.

1 12.03.2022

(SPOILER) Štúdia tvorby Isabel Allende je síce pomerne stručná, avšak skrz poznámky pod čiarou odkazuje na množstvo ďalšej odbornej literatúry venujúcej sa tejto téme; stručná počtom strán, nie však informáciami. Táto drobná knižka stíha zhrnúť fenomén magického realizmu najmä v kontexte Latinskej Ameriky a, samozrejme, život, tvorbu a reakcie na tvorbu známej čilskej autorky, ktorej diela dodnes rezonujú a najmä vznikajú.
Prvá časť sa pokúša ju uviesť do kontextu magického realizmu. Ten je tu v skratke zhŕňaný: nie je to hlavným zámerom skúmania, inak by zrejme bola kniha dlhšia. Avšak stále veľmi efektívne vysvetľuje piliere a počiatky magického realizmu v hispanoamerickom kontexte, s ktorým býva najčastejšie asociovaný. Prechádzame si tak históriu definícií a redefinícií žánru, ktorý sa stal súčasťou „kontinentálnej identity“. Akonáhle sa surrealizmus dostal k národom, kde je bežné prepojené s bizarným či magickým, kde nastáva (najmä v Čile) syntéza kreolskej a indiánskej kultúry/myslenia/povier, toto stretnutie ovplyvnilo mnohých autorov, ktorí sa pokúsili nájsť pre svoj svet osobitý jazyk. Na konci časti venujúcej sa tejto téme, dostávame výslednú definíciu magického realizmu u ťažiskových diel: žánrový synkretizmus, stieranie hraníc medzi realitou a fantáziou, obraznosť, téma, čas ako dôležitý naratologický prvok, špecifická úloha rozprávača a typy postáv. Samozrejme, myslím si, že magickým realizmom nie je len hispanoamerický magický realizmus, akokoľvek dôležitý, autentický a spätý s daným kontextom je, pretože existujú diela z rôznych častí sveta, ktoré obsahujú viacero podobných znakov – aj autorka nachádza isté paralely medzi magickým realizmom Latinskej Ameriky a slovenským naturizmom, kde je vyzdvihovaná príroda, istá iracionalita a nadprirodzeno.
Vo zvyšku tejto práce je už skúmaný rukopis Isabel Allende a jej prijímanie či neprijímanie literárnou obcou (pre jednoduchosť jej jazyka a komerčný úspech) a špecificky čilskou literárnou obcou – práve pre jej stotožnenie sa s Čile, v ktorom nežije (z dôvodu vysťahovania sa počas diktatúry v minulom storočí). Autorka teda pozoruje vzťah medzi spisovateľmi a básnikmi, ktorí sa síce vysťahovali, ale svojou tvorbou sa neustále k rodnej krajine vracajú; rovnako tak sa zameriava na čilský geograficko-literárny kontext a vzťah ku krajine. Následne je tu riešený aj autorkin feminizmus, jej ponor do ženského sveta so silnými ženskými postavami, ktoré sú vždy na svoju dobu (aj v historických dielach) emancipované a progresívne, ktoré sú nositeľkami mágie a veľkej vnútornej sily, kedy sa často stávajú obeťou patriarchátu, no nikdy nie pasívnou obeťou. Medzi dielami vznikajú isté paralely, ale nie je možné ju ako autorku jednoducho ohraničiť; isté však je, že spája historické bádanie s osobným vkladom (emocionálnym a myšlienkovým) a so silnou fantáziou.

1 18.11.2021

Práca českej sociologičky si už od úvodu dáva veľmi pevne stanovené ciele, ktoré vo výsledku aj spĺňa – a to konkrétne analyzovať homoparentálnu výchovu a s ňou súvisiace témy bez pridania ideológie. Čítanie bolo obohacujúce a odštartovalo vo mne nielen hlbší záujem o tému, ale rovnako tak vlastné otázky a pochybnosti ohľadom zavedeného stavu vecí. Čo som si však uvedomil najvýraznejšie, je to, ako veľmi moja vlastná ideológia zasahuje do pohľadu na rôzne témy: v bodoch, kedy by som najradšej do textu zasiahol a upozornil na problematickosť citátov respondentiek, som sa zakaždým spamätal, že toto nebolo cieľom knihy.
Tá je rozdelená na viacero kapitol, ale veľmi zjednodušene sa dá rozdeliť na 2 časti predelené úvodom k časti druhej. Prvá opisuje vývin definície rodiny, premeny rodiny analogicky spojené s premenou spoločnosti a stručné dejiny prác na túto tému, pričom sa pokúša poukázať na plusy aj mínusy jednotlivých teoretikov a ich prác: čo zahŕňajú, čo nezahŕňajú a akej kritiky sa im dostalo. Zaujímavé tak boli pasáže, kedy sa obrátila otázka, či sú homosexuálne páry dostatočne dobrými rodičmi na otázku, prečo by mali napĺňať akýsi fiktívny heterosexuálny štandard. Dozvedáme sa o tom, ako sú pre ideológiu jednotlivé práce spochybňované a dozvedáme sa o neúspešnom boji s predsudkami a naopak aj o problémoch s výskumami, ktoré však potvrdzujú, že so stereotypizovanou homoparentálnou výchovou ako takou nie je nič zlé.
Druhá polovica knihy sa venuje samotnému výskumu autorky a jej kolegyne, kedy komunikovali s cca 15 homosexuálnymi pármi vychovávajúcimi deti. Títo rodičia sú citovaní, analyzovaní a najmä veľmi reálni: vykresľujú sa ako osoby unikajúce stereotypom. Niektoré z nich u transfóbne či bifóbne a podobne, niektoré z nich dokonca opovrhujú takzvanými lesbami, pretože sú to podľa nich škaredé, promiskuitné mužatky. Preto, aby ich spoločnosť prijala (a to veľmi zjednodušujem) sa do nej pokúšajú čo najautentickejšie vpasovať: sú feminímne, o svojej sexuálnej orientácii veľmi nehovoria a s LGBTI komunitou prevažne nekomunikujú. Dozvedáme sa o tom, aké náročné až nemožné je pre homosexuálny pár v českom kontexte mať dieťa.
Pre koho je však kniha určená? Homofóbom názor zmeniť nemusí, homosexuálne páry však môže povzbudiť a ľudí (laikov a pravdepodobne aj odborníkov) so záujmom o podobné témy môže skvelo dovzdelať. A ako človeka, čo sa pokúša v týchto témach zorientovať, táto kniha naozaj posunula.

1 04.11.2021

(SPOILER) Autorkou diela je súčasná, populárna nigérijská autorka a feministka, Chimamanda Ngozi Adichie. Je známa najmä skrz svoje tedtalky o feminizme, skrz svoj aktivizmus. Viackrát však priamo či nepriamo v nesúlade s feminizmom napadla trans-ľudí či použila zľahka sexistický humor, čo okolo nej vytvorilo jemnú kontroverziu, aj tak však zostáva zaujímavou a veľmi informatívnou autorkou.
Táto kniha sa neodohráva v súčasnosti, ale v šesťdesiatych rokoch, ktoré pravdepodobne determinovali súčasnosť v Nigérii. Hlavnou témou je vojna medzi národom Igbov, do ktorého patrí aj autorka, a medzi moslimským severom. Igbovia sa pokúsili založiť nový štát, Biafru, no jeho existencia bola krátka a plná krutosti, utrpenia a vojny. Je tu ostro kritizovaný svet, ktorý sa o Biafru nezaujímal, takmer úplne ignoroval až apokalyptický hlad, nepomáhal ukončiť vojnu a ani len neuznal Biafru za štát, pričom nenávisť medzi jednotlivými národmi v krajine bola Európanmi zapríčinená. Ako čitatelia však nepozorujeme ani tak vojnu samotnú (front), ako skôr skupinku postáv, ktorá dôsledky vojny znáša a pozoruje. Kniha je celkovo rozdelená na 2 celky – prvá a druhá polovica šesťdesiatych rokov. Čiže máme možnosť vidieť obdobie pred a počas vojny.
Ohľadom hlavných postáv som mal celý čas dilemu – nakoľko sú autentické, keďže jednotlivé situácie zneli veľmi reálne a uveriteľne, a nakoľko boli ploché a čierno-biele: rozdelené na dobré, zlé a dobré s chybami. Autorka sa neustále pokúšala prehovoriť o rôznych problémoch a paradoxoch spoločnosti (kritika úplatkárstva, militarizmu, sexizmu a podobne), no podľa mňa boli často situácie veľmi racionálne zvolené – a tu prichádza aj veľké pozitívum postáv románu, druhá strana mince čierno-bieleho sveta. Nejedná sa o postavy náhodné, nezáživne reálne, ale o ľudí, ktorí zastupujú rôzne názory, prístupy, filozofie a sociálne zázemia. Chimamanda sa totiž na 520tich stranách románu pokúša nič nevynechať, žiaden uhol pohľadu a hľadá kladné postavy aj na strane nepriateľov.
A aj napriek tomu, že som mal občas k postavám isté výhrady, postupne som si k niekoľkým vytvoril vzťah natoľko silný, že ma záver emočne zlomil a nemohol som neplakať.
Kniha tiež mala špecifický jazyk: krátke, úderné vety. Jednoduchosť, jasnosť, prehľadnosť a žiadna poézia. Okrem toho priama reč obsahovala aj igbovčinu a igbovské frázy a oslovenia; v závere sa nachádzali poznámky k názvom jedál, rastlín a sviatkov.
Polovicu žltého slnka vrelo odporúčam. Dokáže človeka vzdelať, posunúť a obohatiť, no okrem vojny a opisu utrpenia je tu aj láska, vzťahy, hádky, témy materstva a emancipácie. Je tu akoby pre každého aspoň niečo.

1 16.08.2021

S Fossem (nórsky dramatik, básnik aj prozaik) som sa po prvý krát stretol pri zhliadnutí záznamu zo žilinskej inscenácie hry Niekto príde – ktorá mi tak trochu (aj podvedome) vopred určila atmosféru, ktorú z Fosseho slov cítim. Okamžite po zhliadnutí som sa rozhodol, že si ho viac načítam a rozhodol som sa začať práve týmto výberom básní.
Ten obsahuje verše z jeho šiestich zbierok, pri čom z každej je čitateľovi prezentovaných okolo 8 básní. Tým, že toho viac preloženého nie je, je náročné domýšľať si k jednotlivým zbierkam pozadie a pokúšať sa niektoré básne pochopiť, pri čom by možno vo väčšom celku boli o niečo uchopiteľnejšie – možno skutočnejšie. Nehovorím, že by neboli pochopiteľné, že neboli hlboké, iba priniesli veľké množstvo otázok. Naopak, svojou obraznosťou a špecifickým výberom slov do hĺbky mapuje svet svojho vnútra temným a vznešeným spôsobom. Efekt, ktorý jeho básne dosahujú, je čiastočne zapríčinený aj krajinou, do ktorej sú básne umiestnené – takmer každá báseň obsahuje dážď, sneh, more alebo fjordy – no súčasne je ďalším znakom autora práve ich opakovanie, či už v rámci jednej básne alebo používaním rovnakých slov naprieč celou tvorbou. Objavujú sa tu tak psy a anjeli ako akýsi rovnocenní súputníci či súperi, ktorí v mysli autora očividne predstavujú niečo veľmi konkrétne, ako keby zakrýval reálne udalosti a jasne vysloviteľné myšlienky podobami jeho súkromnej mytológie. Okrem slov však opakuje celé vety a súvetia, čo vytvára nenápadne hypnotický efekt. Táto hypnóza opakovaním bola prítomná aj v Niekto príde, a tak si plánujem overiť, ako často ho tento autor používa.
Čo považujem za ďalší znak jeho tvorby, je to, ako sieť jeho slov a obrazov vyvoláva v hlave čitateľa dojem, že pozerá film a nie že číta poéziu; aj napriek (či možno práve pre) istý minimalizmus vo voľbe slov. Dokonca si myslím, že keby boli doplnené o vizuálnu zložku v podobe filmových záberov, mohlo by vzniknúť naozaj zaujímavé dielo.
A keď už spomínam vizuálnu zložku, táto kniha v lesklom modrom obale ukrýva výnimočné ilustrácie Jakuba Milčáka, ktoré predstavujú čierno-biele vzory, škrvny a čiary a ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako niečo veľmi známe, čo poznáme, ako niečo konkrétne (napríklad stromy a kvety), ale po pár sekundách si človek uvedomí, že vlastne netuší, na čo sa to pozerá – podobne ako básne Jona Fosseho, ktoré sú občas natoľko nejasné, že ich musí čitateľ dotvoriť a interpretovať sám. A odrazu, medziriadkovo, povedia toľko, koľko majú.

1 05.08.2021

(SPOILER) Spomedzi zbierok, ktoré som od autorky doteraz čítal, je táto najnovšia – a opäť zapadá do organickej reťaze, do nekonečnej knihy. Ostatné pripomína ako tematikou, tak obraznosťou a opakujúcimi sa slovami/pojmami ako gramatika, genotext, labyrint a rastlinné denníky. Tentokrát sa však nejedná len o eroticko-spirituálnu nostalgiu, Mila Haugová sa zameriava na trochu odlišnú tému. Akoby sa už nejednalo len o denník mapujúci dni v záhrade strávené s rodinou a o cestovanie v čase k milovaniu sa s mužmi, ktorí už nežijú, tentokrát sa autorka posúva viac do metafyzickej problematiky, do hlbšieho spirituálneho rozjímania. Od smrti blízkeho a milovaného muža, s ktorým zdieľala najdlhšie a najintímnejšie tichá, sa tematicky posúva k smrti vlastnej, k meditovaniu nad vekom (v čase napísania zbierky mala 74 rokov) a k príprave na vlastný odchod. Ako srna, ktorá pozerá na Polárku, ktorá pred sebou vidí výrazný orientačný bod a cíti, že k nemu speje, cíti, že je to nevyhnutná cesta. Nechcem však zavádzať svojou interpretáciou, čím je Polárka. Srnou je však určite samotná autorka: svoju prvú zbierku vydala pod pseudonymom Mila Srnková.
Otázkou teda pre autorku v týchto myšlienkových pochodoch ostáva, akú hodnotu má telo pre dušu a aký vzťah je medzi nimi – ako to naznačuje napríklad vo verši „duša s tieňom tela býva na stanici“ alebo „akoby malo moje telo rovnaké myšlienky ako ja“. Vlastný vek nevníma ako prekážku, voči času akoby cítila pokoru, ako je tomu v tejto ukážke:
„tvár dozrieva v temnote skúsenosti
kde sa potom pohybuje
ako samostatná bytosť“
Formálne je zbierka rozdelená na tri časti, pri čom ma na prvé prečítanie asi najmenej zaujala prvá časť s názvom ALARM. ARCHÉ a ALFA boli pre mňa uchopiteľnejšie a celkovo sa mi zdalo, že sa vzďaľovali od záhadnej, „čistej abstraktnosti“, ktorá by v prvej časti mohla čitateľa odradiť. Zbierka obsahuje viacero sérií očíslovaných básní (alarm, areté, amonit a iné), takže sa medzi nimi nachádzal aj istý naratív, ktorý bol však viac kľúčom k spájaniu si motívov než príbehom.
Samostatným pozitívom zbierky bol vizuál: ilustrátorka Lívia Kožušková sa inšpirovala fínskym výtvarníkom Osmom Rauhulom, a tak je možné medzi stranami občas zbadať srny a inú lesnú zver, niekedy vystavané do zvláštnych abstraktných pozícií. Celkovo pridali veršom atmosféru.
Vo výsledku teda zbierku hodnotím ako zaujímavý, no na čítanie a dekódovanie pomerne náročný ponor do vnútorného sveta človeka, ktorý uvažuje nad smrteľnosťou tela, no ktorý si so spirituálnym úzko spája práve všetko telesné a zmyslové.

1 19.07.2021

Autorkina asi najkratšia zbierka (?) pokračovala atmosférou aj myšlienkami v mnou už začatej „konverzácii“ s Haugovej tvorbou. Poetická erotika prepletaná (alebo skôr zošívaná) s nostalgiou, smútkom a chýbaním opäť vedie k duchovnejším cieľom. Meditatívne básne s niekedy ťažšie a inokedy ľahšie uchopiteľným zámerom a významom boli opäť výzvou pri hľadaní príbehov spoza metafor, pri hľadaní vlastných interpretácií a odpovedí na otázky, ktoré básne predkladajú. Znovu by som rád vedel viac, znovu by som rád spoznal konkrétne pozadie básní – na hĺbke a sile by im to neubralo, na tajomnosti ale zrejme áno, a práve tajomstvo a enigmatickosť básní ma neustále motivujú sa k autorkinej tvorbe vracať, pátrať a spájať si opakované motívy a pojmy.
Slová, ktoré sa objavujú aj v názve diela figurujú najmä v prvej polovici zbierky básní, kedy nám autorka ukazuje slovnými obrazmi ukazuje z rôznych uhlov, čo pre ňu znamenajú. Nejedná sa o slová a metafory nejak výnimočné alebo nové: vyskytovali sa aj v zbierkach, ktoré som čítal predtým. Akoby celá tvorba Mily Haugovej bola tak trochu krajinou, veľmi konkrétnou a špecifickou a slová ako Záhrada, Labyrint či Hniezdo sú naozaj konkrétne miesta alebo javy.
Intimita a milovanie, mlčanie a kráčanie, koexistencia ako taká, akoby pre Haugovú vo vzťahu znamenajú niekedy omnoho viac než dlhé konverzácie. Všíma si drobnosti, zvyky, každé nevyslovené slovo pre ňu predstavuje prázdny priestor, do ktorého sa dá vložiť nový význam, metaforu, tajomstvo alebo otázku. Vzťah s mužom, na ktorý si pravdepodobne už len spomína, vníma skrz prírodu v nás, skrz zvieracie inštinkty a pudy, ako niečo prirodzene divoké a prirodzene duchovné až posvätné; čas, ktorý s ním strávila, bol niečím ako cestou vzájomnými „labyrintmi“ duší.
Možno je to práve silou básní, výnimočnosťou Haugovej obraznosti a krátkym rozsahom, ktoré ma ešte v budúcnosti budú motivovať k opakovanému čítaniu a ponáraniu sa do významov tejto útlej, modrej zbierky.

1 19.07.2021

(Kopírujem sem komentár k "Sezóne v pekle", Iluminace ešte nemám načítané)

Kontext života tohto fascinujúce autora dodáva dielu veľmi zvláštny význam. Keďže tu nemám priestor na zhrnutie celého života, je dôležité aspoň povedať, že Sezóna v Pekle vznikla ako reakcia na dynamický románik s básnikom Paulom Verlainom, ako reakcia na sklamanie sa Európou, ako triezvenie z divokej dekadencie, ale aj z radikálnej, kresťanskej výchovy. V diele spomína, že odchádza z Európy preč – čo sa po nepochopení geniality tohto diela naozaj udialo a Rimbaud po dlhých cestách skončil v Afrike, kde už vraj nenapísal ani jeden verš a živil sa predajom zbraní a kávy, závislý na ópiu. Zomrel mladý, keď mal 37, ale ešte ako mladší, keď mal 21, ukončil svoju krátku, no revolučnú aféru s poéziou a s literatúrou ako takou.
Dielo bolo spočiatku odmietané a až časom získalo obdivovateľov a zanechalo po sebe neprehliadnuteľnú stopu. Hovorím aj o zbierke Iluminácie, ale venovať sa budem len Sezóne v Pekle – čo je viac-menej veľmi dlhá báseň v próze.
Ocitáme sa v autorovom mentálnom pekle, na mieste silných emócií a trhajúcich sa reťazí, ktoré kedysi zväzovali autora s minulosťou. Básne na seba nenadväzujú priamo, ale nachádza sa tu istý príbeh, gradácia a tiež postavy. Rozprávači sú podľa niektorých kritikov a analytikov dvaja – Rimbuad naivný a detský, potom Rimabud nekompromisný, cynický a kritický. Sám seba označuje za Verlainovu „šialenú nevestu“ (ten však nebol o nič menej šialený, keďže Rimbauda pred napísaním Sezóny v Pekle postrelil) a dielom nadväzuje na poéziu v próze od Baudelaira, ktorého otvorene obdivuje a v listoch považuje za „Boha“ medzi autormi.
Sezóna v Pekle je vo svojej podstate veľmi intímnou spoveďou, výkrikom do celého sveta a na všetky strany, fontánou skutočnej krvi a striptízom masiek a snov. Je to dlhá nočná mora (dielo dokonca končí východom slnka), kde si autor hľadá vlastné miesto vo svete a redefinuje vlastný názor naň, opovrhuje všetkým, čo zbožňoval a naopak. Dielo zachytáva vnútorný zlom a súčasne obrovskú ambíciu zmeniť poéziu ako takú, posunúť dobu. V tomto procese sa prihovára ako Bohu, tak Satanovi – akoby kríval a tackal sa zo strany na stranu.

Kto sa zamiluje do Haugovej canti...amore alebo do Výberu z poézie Mily Haugovej vo výbere Rudolfa Juroleka, ten môže ľahko skĺznuť k chuti načítať si od autorky aj viac, prelistovať ďalšie zbierky a spoznať jej záhadný rukopis. Autorka tvorí zvláštnym spôsobom: svoj štýl počas života inovuje, posúva, ale súčasne nikdy neuteká ďaleko od istého základu a štandardu, takže vo výsledku je každá kniha jej záhradníckym zásahom do jedného veľkého celku. My, ako čitatelia, sa dozvedáme stále viac a viac, ale s každou odpoveďou prichádzajú ďalšie tajomstvá a otázky. Akoby jej poézia fungovala ako samostatný vesmír, do ktorého vstúpime a objavujeme ho postupne. Neviem, či to je len mnou, ale jej tvorba ma nútila premýšľať, ako takýto človek existuje a žije na dennej báze, pokiaľ toho cíti tak veľa a je tak spirituálne založený. Akoby to ani nepísal človek, alebo naopak: akoby to písal človek ako taký.
V tejto zbierke má autorka tendenciu spájať silné spirituálne ciele/zážitky/cítenie s veľmi vášnivými a sexuálnymi okamihmi, akoby stráca servítku spred úst, ale stále veľmi decentným a nekonkrétnym spôsobom, ktorý dokáže (aj vzhľadom na vek autorky) zakaždým šokovať. Cetonia aurata rozvíja témy písania, slova (ako vzniká a čo pre ňu písanie znamená), témy lásky, intimity, odchodov a príchodov – kde zachytáva celé spektrum od mladíckej naivnej prudkej lásky až po lásku rozumnú, triezvu, plnú poznania. Tiež sú tam témy mystické, duchovné, kedy sa autorkinou optikou pozeráme na rôzne fragmenty Boha alebo existencie. Tém je tam mnoho, dôležité ale je, ako si kto čo vysvetlí a interpretuje, keďže sa nejedná o hrubú a vecnú poéziu, o literatúru s konkrétnymi vyjadreniami; celá zbierka je plná hmly a zábleskov a rozbitých úlomkov, ktoré si musíme poskladať sami.
canti...amore bola viac denníkom, tu ide o akúsi snahu nájsť v mozaike bežných dní a stretnutí niečo spirituálne.

1 25.05.2021

Autorka nás v tejto knihe pozýva do vlastnej záhrady, kde máme možnosť počúvať dialóg niekoľkých postáv: hlas autorky, hlas Boží a hlasy kvetov komentujú vlastnú existenciu, smútok či sklamanie. Každá zo strán sa snaží komunikovať, ale akoby žiadne slová či modlitba neboli tak celkom opätované. Vyznania z hĺbok ostávajú visieť vo vzduchu a čas beží. Doslova. Autorka pracuje aj s ročnými obdobiami a plynutím dňa: cíti, ako čas plynie a ako sa stráca. Zbierka básní komentuje nesplnené želania, opisuje melanchóliu bytostí, ktoré strácajú – minulosť, blízkych či vieru – a ktoré cítia neustále sa blížiaci koniec vlastného života. Výnimkou je Boh, ktorý sa v niekoľkých básňach prihovára ľuďom alebo priamo autorke a pokúša sa vysvetliť, kým je a aký je rozdiel medzi jeho zámerom a tým, ako si ho ľudia interpretujú. Autorka z neho cíti chlad, prázdno, prehovára k nej len akoby bezcitným tichom, na ktoré reaguje hnevom. A rovnako tak kvety, ktoré rastú v záhrade či na lúke – hovoria s autorkou, ktorá sa o ne stará: je pre ne Bohom, takže sa človek ocitá v roli niekoho so zodpovednosťou za iné životy. Inokedy sa ozývajú sebavedomo a človeku sa vysmievajú. V závere prichádza akési zvláštne zmierenie sa s osudom: nie trvalé, skôr sezónne: akoby autorka prijala zimu a čakala na jar.
Čítať túto zbierku bol trochu boj. Niekedy jasné a inšpiratívne slová boli nahrádzané príliš sebavedomým „svedectvom“ Božej mysle, nie vyslovene v zmysle kresťanskom. Niekedy bolo posolstvo zrozumiteľné, inokedy som si povedal, že na danú báseň ešte musím dozrieť.
Zbierka je ako emotívna, tak racionálne meditatívna až filozofická – témy sú na hranici každodennosti a existenčných otázok.

1 25.05.2021

Najprv som sa po vypočutí niekoľkých albumov Nicka Cavea rozhodol prečítať si aj nejakú jeho knihu. Následne som si ju objednal a po rozčítaní som ju odložil ako brak, pretože som mal pocit, že jediný dôvod na jej vydanie a preloženie je značka, je meno autora – na úkor reálnej hodnoty knihy bez mytologického kontextu. Bežne vnímam kontext autora ako kľúče na degustáciu a intenzívne vnímanie diela – tu som mal ale dojem, že kontext je len alibi a že podobné nezmysly z ciest by mohol napísať naozaj každý. Po týždni mi to ale nedalo a k Písni z pytlíka na zvratky som sa vrátil.
Názov knihy je odvodený od Nickovej ambície napísať počas turné na vrecká na zvratky z lietadiel nejaké nové texty. Postupne však namiesto textov začal tvoriť multižánrové dielo: čosi medzi denníkom a fikciou, poéziou a prózou, cestopisom a vzývaním múz. Dôležitým detailom pre čítanie môže byť fakt, že Nick si plne uvedomuje vzťah medzi jeho bytosťou a mýtickou maskou, jeho speváckou identitou. Nepíše o sebe, ale o postave, s ktorou je stotožnený. Ďalším detailom je, že sám si uvedomuje, že spomienka ako taká nie je fotograficky presná, je to tiež len fantázia, predstava a ilúzia. Na túto tému, na tému spomienky, pamäte, identity, únavy a tvorcovskej krízy sa v kapitolách pomenovaných podľa jednotlivých miest v USA, kde práve bol, zamýšľa. Kniha je plná temných obrazov, miestami podľa mňa zbytočne prehnaných so snahou o povrchný efekt, inokedy sa tam objavia skvosty s nádychom až obyčajnej, únavnej každodennosti obohatené o múdrosť a poznanie, ktorá vie človeka zasiahnuť a zrejme v ňom ostane ešte dlho. Príbehom prechádzajú členovia kapely, tajomné postavy, mŕtvoly, umierajúca dračica, múzy, anjeli a tiež sa tam mihne upírska verzia Boba Dylana. Speváci a mýtické bytosti ako také sú tu prirovnávané k upírom, ktorí vysávajú z krvi svojich priaznivcov aj konkurentov. Opakuje sa tu motív neprijatých hovorov, kedy sa Nick nevie dovolať svojej manželke počas celého turné. Mimo toto všetko je tu omniprezentná ťažoba únavy a snaha prepojiť dávnu minulosť s vyčerpanou prítomnosťou.
Kniha je krátka a „čtivá“, formálne zaujímavá, svojsky atmosférická, no neviem posúdiť nakoľko je funkčná bez záujmu o speváka a jeho osobnosť. Niekedy akoby bol jeho život príliš nezaujímavý, a tak ho navlieka do hororových kostýmov, nechutných obrazov a neautentickej seba-mystifikácie. Akonáhle sa cez to človek prenesie, objaví naozaj zaujímavú knihu.

1 25.05.2021

Pre mňa osobne absolútny základ pre chápanie poézie. K tejto zbierke básní sa rád vraciam, je spirituálne prebúdzajúca, núti k istej ostražitosti a vracia človeka k akejsi abstraktnej podstate. Básne bez názvov, iba očíslované rímskymi číslicami – dokopy je ich 93, sa pohybujú na okraji symbolizmu, výstižne formulovaných myšlienok a opisu lesného prostredia plného akejsi zvláštnej nostalgie napojenej na stromy, ihličie a zver. Bytosti, ktoré sa v básňach objavujú, sú antickí bohovia, kresťanskí kňazi, neurčití starci a podobne – akoby sme časovo neboli nikde a súčasne všade, ide o abstraktný čas v ne-priestore.
O autorovi samotnom sa málo hovorí a je pravda, že ďalšie zbierky ma neoslovili – s výnimkou Bystrušky, no stále je to osobnosť spojená s a neodlučiteľná od Osamelých bežcov, tiež od redaktorskej činnosti v časopise Mladá tvorba. Táto zbierka si ale pozornosť naozaj zaslúži: obsahuje príťažlivé spojenie intuície, myslenia a lásky k prírode: k atmosfére. Oživuje fantáziu, prináša obrazy aj vnemy, ale súčasne, akonáhle sa človek pustí do čítania odkazov, objaví síce klasické pravdy a múdrosti, ale dohromady tvoria dojem komplexného a prastarého svedectva. Narozdiel od zvyšku tvorby autora je Krása vedie kameň písaná veršom voľným, strofy sú rôzne dlhé – od jednej vety po krátky opis diania, nie sú teda závislé od rýmu.



(Ukážka:)

III.
Starec,
ktorý v mladosti vypil perly vo víne,
dávi náhrdelník.

Neskoro,
lebo uvädli šije labutí na zmútených jazerách v mladosti,
neskoro,
lebo ich vysušilo horúce, vášnivé bahno,
v ktorom (zvedavým zobáčikom) hľadali
zlaté žabiatka.

A starec trhá náhrdelník do pohára,
vzlykmi zajedá
a opäť pije.

1 25.05.2021

S Borgesom mám veľmi komplikovaný vzťah. Baví ma ho čítať, no zakaždým mám chuť sa s ním akoby pohádať o slovách a myšlienkach, ktoré napísal, no práve to je ďalšia vec, ktorá ma na Borgesovi baví – či už čítam jeho eseje alebo poviedky (ktoré sú zväčša esejami s príbehom), donúti ma premýšľať, skúmať a hľadať vlastné odpovede na metafyzické otázky, ktoré v nich pokladá. Čo je to nekonečno? Čo je to smrteľnosť a nesmrteľnosť? Ako veľmi sa opakujú tie isté udalosti v priebehu existencie vesmíru? Akú dôležitosť a silu majú pamäť a spomienky?
Čo je na autorovi kolekcie poviedok Alef fascinujúce a zároveň trochu iritujúce, je jeho bezbrehá sčítanosť a nutkanie neustále referovať na skutočné či fiktívne tituly, vďaka čomu sa niektoré postavy menia zo živých a organických bytostí s vlastným príbehom a osobnosťou na masky, ktoré si autor nasádza na tvár, len aby mohol na rôznych miestach planéty v rôznych časoch prehovoriť o témach, na ktoré nachádza fragmenty odpovedí. Niekedy sa nám zas naopak zjaví sám za seba a svet zahmlí nadprirodzenom. V celom diele som cítil istý odstup a, ako si to priebežne u juhoamerických autorov všímam, hru s čitateľom, kedy sme manipulovaní, len aby sme sa postupne dozvedeli, že nás rozprávač či postava celý čas klamali. Akoby táto maska bola vždy trochu poodhalená, najmä vďaka dodatočným poznámkam v závere knihy, kedy sa dozvedáme, že poviedka Nesmrteľný bola kompiláciou rôznych príbehov iných autorov zliatych dokopy. Cestujeme exotickými krajinami, sledujeme tragické smrti a boje s osudom, len aby sme zistili, že každý z nás je len reinkarnáciou niekoho iného a po každom z nás prídu ďalšie. Akoby sme boli jedným človekom a akoby medzi nami vo výsledku nebolo tak veľa rozdielov.
Nejednalo sa však len o výhradne intelektuálne podnety, sem-tam sa mihli aj emócie: Asterionov dom ma dohnal k slzám, no to bola naozaj výnimka.
Alef je knihou cestovania, meditácií, argumentácií a poznania, ktoré autor nazbieral vášnivým čítaním množstva kníh a hlbokými úvahami a ktoré nám postupne ponúka. Po prečítaní sa cítim obohatene, určite knihu odporúčam, najmä pokiaľ človeka zaujímajú otázky času, identity a pamäti.

1 25.05.2021

Britský básnik a mystický výtvarník so známym menom, prakticky prvý Prekliaty básnik, anarchista a kritik dobového (či nadčasového) pokrytectva, William Blake, sa v tomto českom výbere z jeho poézie predviedol v rôznych podobách. Výber sa pokúša zachytiť rôzne názorovo-estetické fázy tvorby, občas voči sebe kontrastné.
Jedná sa o umelca vo svojej dobe nie veľmi pochopeného a podporovaného, takže sa nejedná o typický exkurz do doby Veľkej Francúzskej a Americkej revolúcie – je nám poskytované svedectvo človeka výsostne sa vzpierajúceho: či už anglickej monarchii alebo cirkvi alebo dokonca kresťanstvu ako takému. Chronologicky zoradená zbierka básní nám ukazuje postupný prerod v pseudo-satanistu, kedy cirkev a Boha vníma ako reťaze, ktoré ľudí spútavajú šírením strachu a pocitov výčitky. Rovnako tak podľa Blakea koná bohatá a vládnuca vrstva – v básni „Londýn“ opisuje pocit neslobody života v tomto meste, pocit hnusu. Objavuje sa tu aj báseň, ktorá sa odvoláva na krutého človeka ako tvora stvoreného na obraz Boží. Báseň za básňou s autorovi typickou obraznosťou prechádza od problému k problému, od témy k téme: verše vyvolávajú smútok, ľútosť, ale aj hnev a opovrhnutie. Avšak, keď som si niektoré básne porovnal s originálom, Valjov preklad nebol vždy najpresnejší a niekedy istým zjemnením básne ochudobnil. Naopak, ilustrácie Květy Krhánkovej dodali špecifikovanejšiu atmosféru a dojem istého abstraktna až symbolickosti – čo po prečítaní si doslovu neznie scestne. Autor sa síce dotýka tém veľmi skutočných (napríklad „Kominíček“), ale súčasne sa pokúša diery vzniknuté jeho negáciou a kritikou zaplniť vlastnou mytológiou a mimo-zmyslovým vnímaním. Blake totiž vyzdvihoval fantáziu ako takú a jeho dlhšie básnické skladby sú pomenovávané ako „vízie“. Snaha z času na čas premiestniť bojisko do sveta mýtov však nezabránila cenzúre a spaľovaniu jeho diela počas narastajúcej posmrtnej popularity, kedy nebolo možné isté názory tolerovať.
Čo považujem za zaujímavé, je schéma typická pre Prekliatych básnikov – počas života prejsť z rýmovaných veršov až k básňam v próze či k akýmsi kolážam aforizmov.
Či už je to autorovou tvorbou alebo prekladom, necítim, že by ma Blake oslovil viac než iní básnici (súčasní alebo jeho nasledovníci), ale prečítanie si tejto krátkej knižky považujem za vyplnenie istej kunsthistorickej diery, ktorú som mal. Jeho výtvarná aj literárna tvorba však je originálna, obsažná a pútavá – je možné, že si zoženiem jeho tvorbu v angličtine.

1 25.05.2021

Na preklade týchto starých japonských básní robila poetka Mila Haugová, čo je cítiť buď na preklade alebo na autorkinej tvorbe: akoby poézia Mily Haugovej znela ako spojenie niekoľkých japonských básní dohromady, alebo akoby Mila Haugová vložila svoj cit pre slovo aj do prekladu. Výsledkom je však nádherný výber zo staro-japonskej poézie, ktorá ma naozaj prekvapila. Doteraz som mal skúsenosti iba s haiku a aj to bolo dávnejšie.
Obsahovo sú básne naozaj rôznorodé, no určité typy by sa tam nájsť dali. Listy posielané osamelou a zamilovanou ženou mužovi na cestách či vo vojne a tiež listy s odpoveďami: o tom, ako na ňu odcestovaný myslí, ako by najradšej nikam nešiel, alebo že by si ju radšej vzal so sebou. Niekedy sa objavia básne meditačné, ktoré kontemplujú pominuteľnosť, veľkosť prírody oproti človeku, osamelosť alebo aj povahu sveta. Autormi sú od neznámych sedliakov cez básnikov, budhistických mníchov a princov a princezné, až po cisárov a cisárovné. A básne to nie sú povrchné ani jednoduché, jedine formálne, no každá z nich (minimálne väčšina) ukrýva vo svojej stručnosti myšlienky hlboké, intenzívne emócie, pravdy a pohľady siahajúce omnoho ďalej než počet slov jednotlivej básne. Obrazy sú volené veľmi starostlivo, aby v jednom liste vyjadrili veľa: často sa opakujú motívy prírodné až geografické, kedy básnik odkazuje na mesto, v ktorom sa nachádza, alebo píše o hore, na ktorú stúpal, a tak by sme mohli stopovať cesty jednotlivých autorov. Niekedy v básni zohrá veľkú úlohu divá kačica, labuť, vlna, strom alebo aj trs trávy, ktorý človeku pripomenul niečo, čo sa pohlo v jeho vnútri. Je možné, že tu ide aj o nejakú hlbšiu symboliku, ktorej ja ako západný čitateľ (zatiaľ) nerozumiem, ale človek s fantáziou si dokáže naozaj užiť každý verš. Emócie, s ktorými sa dnešný Európan vie stotožniť, ho ľahko prenesú do sveta v inom čase a v inej kultúre.
Pôvodne sa tieto útvary, podľa dodatku na záver, posielali ako listy aj s kvetom a balíčkom, prípadne sa prednášali na básnických súťažiach, alebo sa čítali a písali pri saké, no osobne – okrem duchovného a myšlienkového obohatenia – tu vidím potenciál poznania historického aj súčasného, pretože nám dovolia nazrieť do minulosti a súčasne dať empatiu v prítomnosti.

(Radím prečítať si "V záhrade kvitnú kvety" a "Túžiš, aby naša láska trvala" - tie ma chytili za srdce asi najviac.)

1 25.05.2021

Nikdy doteraz som podobnú literatúru nečítal. Rovnako tak som túto knihu zatiaľ čítal raz a som si 100%ne istý, že je nutné si ju prečítať odznovu práve pre jej komplikovanosť, ktorá bola pre mňa úprimne veľkou prekážkou a prvé čítanie si žiadalo naozaj zbierať motiváciu a hľadať zrozumiteľné a hlavne uchopiteľné pasáže. Bolo by možné dlho vypisovať, čím táto kniha je a čím nie je, vo výsledku ju považujem za snahu vyprovokovať myslenie a prehodnotiť spôsob, akým sa pozeráme – či už ako laici alebo ako odborníci, psychoanalytici či feministickí teoretici – na otázku rodu, pohlavia, sexuality a heteronormativity. Autorka pravidelne narúša všeobecné povedomie: stačí uviesť základnú premisu, že rod nie je podstatné meno, ale sloveso, pretože rod konáme, takzvane performujeme a opakujeme, čím sa utvrdzujeme do akého chlievika binárneho systému muž/žena patríme. Kniha sa však vyjadruje k viacerým predošlým teóriam a autorka sa k nim vyhradzujem, čím ich nielen prezentuje v určitom reťazci, ale aj spochybňuje, respektíve skrz spochybňovanie formuluje teóriu. Koná tak však s komplikovanou slovnou zásobou, gramatikou i metaforickým až metafyzickým jazykom, kedy je realita ako empír minimalizovaná prakticky úplne. No v závere knihy človek začne tušiť, čo znamenalo „sociálne konštruované telo“ v prvej kapitole, takže ideálne to čítať 2x po sebe.
Viaceré pohľady na vzájomný vzťah muža a ženy v rámci binárneho systému ma zaujali a šokovali, stoja za zváženie, rovnako tak však za zváženie stojí aj nabúravanie imaginárnej binarity, ktorá v skutočnosti – dá sa povedať – zlyháva a predstavuje zlyhávajúci systém, ktorý funguje len na základe kultúrneho opakovania a udržiavanej hierarchie.
Pre mňa ako pre čitateľa bolo zaujímavé sledovať samotný koncept spochybňovania tzv. prirodzeného, čím ma kniha donútila premýšľať podobne skeptickým spôsobom nad celým svetom, nad kultúrou a sociálnymi faktami, takže v nej vidím aj niečo univerzálnejšie: pokiaľ je možné prevrátiť jeden z „najzákladnejších“ princípov západného sveta naruby, čo ešte je možné spochybniť a prevrátiť a nájsť v príčinách dôsledky a v dôsledkoch príčiny?

(reakcia na nižšie uvedený komentár: rozumiem, rešpektujem, plus autorka v rozhovoroch znie omnoho zrozumiteľnejšie a že sa sama názorovo posunula... ale aj napriek všetkému (knihu by som viackrát pre jazyk a neuchopiteľnosť a nerozumiteľnosť zahodil) považujem knihu za hodnotný impulz na zamyslenie, minimálne pre mňa... nehovorím, že vo všetko s autorkou súhlasím, no vnímal som to viac ako pokladanie otázok, než konštatovanie - aj napriek takto konštruovaným oznamovacím vetám.)

19.10.2022

Americký román plný protikladov: na jednu stranu ma kniha veľmi zaujala svojimi kvalitami, na stranu druhú sa jedná o knihu, ktorú si už pravdepodobne neprečítam, pretože napriek všetkým kvalitám bola nehorázne nudná. Ale pekná. Ale nudná. Ďalším protikladom je schvaľovanie kristianizácie pôvodných obyvateľov Ameriky a súčasne na svoju dobu pomerne progresívne myslenie, čo sa týka chápania vzájomných vzťahov kultúr, nemožnosti preniesť „európske“ náboženstvo vychádzajúce z „východnej“ skúsenosti na západ so skúsenosťou pôvodných obyvateľov. Autorka za nich v knihe bojuje, obhajuje ich, pokúša sa im pochopiť a vykresľuje tak dvojicu kňazov, ktorí majú k svojim veriacim veľmi láskavý a najmä chápavý vzťah. Túto rovinu považujem za veľmi dôležitú a zaujímavú.
Ďalšími kvalitami sú okrem nádherných a poetických opisov, ktoré patria prírode – narozdiel od prozaického rozprávania o ľuďoch, práve portréty dvoch skutočne žijúcich kňazov a samotná kompozícia diela. Román totiž nemá jednotný dej, preto tá spomínaná nuda; je tvorený drobnými príbehmi z ich životov, ktoré sa vždy zamerajú na zaujímavú udalosť z ich života, a tak je niekedy medzi kapitolami skok aj o desať rokov. Psychológiu však dostávajú až v závere, kedy sa rozprávač sústreďuje na arcibiskupa Latoura (tichý, filozofujúci, intelektuálny), ktorý sa však sústreďuje na padreho Vaillanta (pozemský, pôžitkár, miluje ľudí), pri čom najdojímavejším je na knihe práve ich vzťah a postup tohto vzťahu. Väčšinu času však obaja predstavujú typizované charaktery, ktoré sa veľmi nerozvíjajú, iba lepšie spoznávajú svoje okolie a získavajú skúsenosti.
Román tak rozvíja témy sociálno-politické skrz postavy a pasáže s p.o. Ameriky, rovnako tak je tu témou izolácia, vzdialenosť od civilizácie, život na púšti, opustenie komfortu, snaha niečo vybudovať, ale aj strata a spracovávanie straty či rešpekt pre jednoduchosť. Knihu tak odporúčam, no s varovaním, že čitatelia zameraní na dej sa môžu veľmi sklamať.

18.09.2022

Po zbierke The Wild Iris som sa dostal k tomuto slovenskému prekladu autorkinej neskoršej zbierky, ktorá je opäť zviazaná jednotnou koncepciou. Tá sa ukazuje ako v naratíve, tak v tematických okruhoch, kedy je celá zbierka absolútne koncentrovaná. Autorka sa tentokrát sústredila na tému starnutia, staroby, veku a smrteľnosti, pričom sa pravidelne opakuje pohľad staršej osoby na mladých ľudí, ktorí zažívajú prvé lásky a prvé intímne dotyky. Práve skrz vzťahy a sexualitu poukazuje na rozdiely nielen vo vnútri jedného človeka, ale taktiež na to, ako sa počas života mení partnerský vzťah, ako sa premieňa manželstvo, ako chladne a hľadá príčiny tohto chladnutia a týchto zmien. Nachádza ich v neustálej nutnosti na vidieku ťažko pracovať, kde je zdrojom vzďaľovania sa málo času a častá únava. Rovnako tak je zbierka plná nostalgie a sentimentu: ako hovorí už názov, autorka píše o živote na vidieku, ktorý je opisovaný skrz viacero perspektív – niektoré básne život na vidieku oslavujú a romantizujú, iné ho stoicky akceptujú. A motív mladosti je tu spájaný práve so životom na dedine, kedy si rozprávačka spomína na vlastné detstvo, na mladosť a minimálne v jednej z básní sa po čase na dedinu vracia, avšak väčšina tých, ktorých poznala, je už buď mŕtva alebo preč.
Zbierka celkovo predstavuje básne, ktoré pripomínajú skôr veľmi krátke a poetické poviedky než poéziu. Často obsahujú nielen dej a postavy, ale aj situácie a vzťahy. Vo výsledku tak dostáva rozprávanie ako také veľa priestoru, takže je zbierka zrozumiteľnejšia (oproti The Wild Iris) aj pre tých, ktorých poézia, povedzme, až tak nezaujíma, čo však neznamená, že by si filozofickejšie a meditatívnejšie ukážky nenašli svoje miesto; sú však rafinovane ukryté v množstve krátkych, krásne vyplnených momentov.
Príroda a ročné obdobia, cykly a neustále premeny okolitého sveta sú s ľudskými protagonistami rovnocennými súčasťami básní. Čo je však zvláštne (iba bonus), je to, že som mal občas dojem (a môžem sa mýliť), že si básne navzájom geograficky protirečili, respekíve sa autorka počas života nachádzala v rôznych dedinách a lokáciách; keďže v jednej básni susedka sníva o mori a v inej je more blízko dediny; jedna hovorí o vysokých horách, druhá o nekonečných poliach, a podobne.
Vo výsledku sa jedná o hodnotnú knihu, aj keď som nebol celkom cieľovkou, keďže sentimentu a prostoty (avšak plnej rozumu a triezvosti) tam bolo o niečo viac, než dokážem oceniť. Ale niektoré pasáže či celé básne si ma získali, či už pre nádhernú prírodu alebo pre poznanie a skúsenosť staršieho človeka, rozumnejšieho a možno rozhľadenejšieho, než som ja.

02.08.2022

Jedná sa o prierez tvorbou súčasnej slovinskej poetky, pri čom je táto kolekcia rozdelená skôr podľa témy než chronológie, a tak niektoré z cyklov pôsobia, ako by ich napísala celkom iná autorka. Kniha je to veľmi intenzívna, jednak pre rozsah štýlov a emócií, no aj pre silu a expresívnosť básní a subjektívne aj pre viaceré paralely s mojou vlastnou tvorbou, ktoré ma – so všetkou skromnosťou – prekvapili.
Najviac som asi ocenil prvú tretinu básní, ktoré boli tvorené najmä ľúbostnou až erotickou lyrikou, ktorá bola plná obraznosti, metafor, subjektívnej mytológie, kedy boli jednotlivé obrazy sýte, expresívne, odvážne, imaginatívne, a popri tom tam nebolo ani slovo naviac. Všetko do seba krásne zapadalo. Niečo veľmi úprimné sa dostávalo von skrz moderný symbolizmus. Pudy, sexualita až nadreálne zážitky sú podávané s absolútnou úprimnosťou – až s krutosťou, kedy mi autorka pripomenula niečo ako „ezoterickú verziu coolness drámy“. Inak to neviem pomenovať.
Nasledovali tzv. Nedokončené zátišia, ktoré boli taktiež zaujímavé, impresívnejšie a potom tzv. Monológy, ktoré pre mňa predstavovali asi najväčšie prekvapenie, keďže obsahovali aj humor, veľmi groteskný a temný. Autorka v nich vystupuje zo seba ako zo subjektu a oblieka si rôzne identity, ktoré patria reálnym historickým, mýtickým či fiktívnym postavám z rôznych dôb a z rôznych situácií. Na jednu stranu v nich kritizuje spoločnosť, na druhú stranu odhaľuje niečo výnimočné či spoločné spomedzi ľudských osudov. Táto časť nebola celkom pre mňa, ale hodnotím ju ako veľmi zaujímavú skúsenosť, za ktorú som vďačný.
A potom je tu záverečný cyklus Antigony, ktorý opäť vkladá básne do úst a duší postáv, avšak tentokrát sú nimi postavy z Kráľa Oidipa, vrátane Chóru, takže autorka stavia na známom príbehu, aby však opäť vyrozprávala niečo z vlastných pohľadov, skúseností, pocitov, respektíve táto časť obsahovala a s lyrickým spájala to politické, sociálne. Dramatickosť predlohy, tragickosť a pátos ju tak naplno oslobodzujú a súčasne zväzujú do súrodého konceptu.

02.08.2022