Samuel98 komentáře u knih

K tejto zbierke sa opakovane vraciam – obrazovo je veľmi inšpiratívna, vďaka čomu zakaždým ponúkne niečo nové. Keď som ju čítal prvý krát, nachádzal som tam iba tému bolesti a depresie, no každým ďalším čítaním a životnou skúsenosťou dokážem v poézii Sylvie Plath nájsť omnoho viac. Nové vrstvy, nové témy a najmä po dokumentárnych filmoch a po prečítaní si The Bell Jar ju vnímam ako autorku trochu odlišne, respektíve vďaka románu mám viac kontextu pre poéziu.
Jedná sa o druhú zbierku básní, vydanú až posmrtne, 2 roky po samovražde autorky – s tým, že ju upravoval a reorganizoval jej manžel, významný britský básnik Ted Hughes. Básne v nej sú ovplyvnené Plathovej depresiou a skúsenosťami s pokusmi o samovraždu, s liečbou na psychiatrii, no taktiež materstvom, rodinnými vzťahmi či každodenným životom. Vo výsledku sa teda jedná o zbierku, ktorá je autentická nielen v témach, ale aj v sile: metafory sú často temné, brutálne, až násilné či extrémne (príkladom môže byť jej stotožňovanie sa so Židovkou v koncentračnom tábore a porovnávanie jej otca s nemeckým nacistom). Verše sú plné krvi, blednúceho sveta, chladu a vnútornej izolácie, samoty, ale rovnako tak snahy nájsť silu vyplávať z vlastného dna. Sylvia Plath v Ariel vystupuje až hrdo, vzdorovito a jej úprimnosť hraničí s nenápadnou drzosťou. Ako autorka sa nachádza v tragickom bode, kedy akoby už nemá čo stratiť – nepotrebuje sa teda cenzurovať.
Otáznou však je glorifikácia ľudskej tragédie, obdiv smutných životov autorov konfesionálnej poézie. Pre človeka so skúsenosťami s depresiou, úzkosťami a podobne je to možnosť nájsť pochopenie, objaviť spôsob, ako sa dá o svojich pocitoch a problémoch hovoriť, súčasne však – logicky – zbierka neobsahuje odpovede, nenachádza dostatok svetla, ktoré by čitateľa vytiahlo „preč z tmy“. Naopak, nie som si istý, či človek, ktorý podobné skúsenosti nemá, dokáže v tejto zbierke niečo nájsť. Ako hovorím, nejedná sa len o vyjadrenie smútku, ale aj o akési poznanie, o veľmi cynické komentovanie života, o poetickú perspektívu; no všetko má (či už pre kontext alebo nie) veľmi temnú atmosféru plnú beznádeje, hnevu a smrti a východiskový bod sa nachádza práve v stave depresie.
Zbierka je však svojim zvláštnym spôsobom nádherná, komplexná, hlboká a silná a v kontexte modernej poézie sa jedná o významné až kultové dielo.

5 14.08.2021

S Fossem (nórsky dramatik, básnik aj prozaik) som sa po prvý krát stretol pri zhliadnutí záznamu zo žilinskej inscenácie hry Niekto príde – ktorá mi tak trochu (aj podvedome) vopred určila atmosféru, ktorú z Fosseho slov cítim. Okamžite po zhliadnutí som sa rozhodol, že si ho viac načítam a rozhodol som sa začať práve týmto výberom básní.
Ten obsahuje verše z jeho šiestich zbierok, pri čom z každej je čitateľovi prezentovaných okolo 8 básní. Tým, že toho viac preloženého nie je, je náročné domýšľať si k jednotlivým zbierkam pozadie a pokúšať sa niektoré básne pochopiť, pri čom by možno vo väčšom celku boli o niečo uchopiteľnejšie – možno skutočnejšie. Nehovorím, že by neboli pochopiteľné, že neboli hlboké, iba priniesli veľké množstvo otázok. Naopak, svojou obraznosťou a špecifickým výberom slov do hĺbky mapuje svet svojho vnútra temným a vznešeným spôsobom. Efekt, ktorý jeho básne dosahujú, je čiastočne zapríčinený aj krajinou, do ktorej sú básne umiestnené – takmer každá báseň obsahuje dážď, sneh, more alebo fjordy – no súčasne je ďalším znakom autora práve ich opakovanie, či už v rámci jednej básne alebo používaním rovnakých slov naprieč celou tvorbou. Objavujú sa tu tak psy a anjeli ako akýsi rovnocenní súputníci či súperi, ktorí v mysli autora očividne predstavujú niečo veľmi konkrétne, ako keby zakrýval reálne udalosti a jasne vysloviteľné myšlienky podobami jeho súkromnej mytológie. Okrem slov však opakuje celé vety a súvetia, čo vytvára nenápadne hypnotický efekt. Táto hypnóza opakovaním bola prítomná aj v Niekto príde, a tak si plánujem overiť, ako často ho tento autor používa.
Čo považujem za ďalší znak jeho tvorby, je to, ako sieť jeho slov a obrazov vyvoláva v hlave čitateľa dojem, že pozerá film a nie že číta poéziu; aj napriek (či možno práve pre) istý minimalizmus vo voľbe slov. Dokonca si myslím, že keby boli doplnené o vizuálnu zložku v podobe filmových záberov, mohlo by vzniknúť naozaj zaujímavé dielo.
A keď už spomínam vizuálnu zložku, táto kniha v lesklom modrom obale ukrýva výnimočné ilustrácie Jakuba Milčáka, ktoré predstavujú čierno-biele vzory, škrvny a čiary a ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako niečo veľmi známe, čo poznáme, ako niečo konkrétne (napríklad stromy a kvety), ale po pár sekundách si človek uvedomí, že vlastne netuší, na čo sa to pozerá – podobne ako básne Jona Fosseho, ktoré sú občas natoľko nejasné, že ich musí čitateľ dotvoriť a interpretovať sám. A odrazu, medziriadkovo, povedia toľko, koľko majú.

1 05.08.2021

Zbierka aktuálne žijúcej a tvoriacej autorky, filmovej scenáristky a pedagogičky, sa ku mne dostala skrz podcast Artfora, kde ma zaujala najmä autorka ako osobnosť. Následne som sa rozhodol si Černozem kúpiť a príjemne ma prekvapila: básne tejto zbierky sa pohybujú vo zvláštnom spektre intímnej až enviromentálne orientovanej poézie a obsahujú viacero zaujímavých básní, či už zážitkovo alebo ako istá výzva na odhalenie významu. Celkovo má zbierka 77 strán a je rozdelená do piatich častí: Astroláb, Earthly Paradise, Podzol, Radostná zvesť a Černozem, pri čom posledná zmienená je tvorená len jedno básňou. Každá z častí začína citáciou nejakej významenj osobnosti – a tu práve prichádza veľmi výrazný prvok Černozeme: prvý citát patrí Stephenovi Hawkingovi. Autorka sa sama vyjadrila, že ju vesmír a populárno-vedné knihy a články fascinujú, čo sa pravdepodobne premieta aj do jej poézie, kedy sa z času na čas objavia pasáže ako vystrihnuté z podobných článkov, odborné pojmy a samotná prvá časť prvej básne opisuje vesmír a jeho stvorenie:
„svet stvoril výbuch svetla
keď sa potom vesmír
rozpínal a ochladzoval
svetlo zoslablo
na neviditeľné rádiové vlny“.
Autorka postupne zošíva dianie vo vesmíre, chemické procesy v pôde, zmeny klimatických podmienok s vnútorným svetom, emocionálnym životom a s medziľudskými vzťahmi, akoby sa navzájom zrkadlili a ovplyvňovali (minimálne jednosmerne). Často si na seba „oblieka“ celú planétu alebo oceán, stáva sa jeho personifikáciou – ako v recenzii píše Boris Mihalkovič "Černozem je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše.". Objavujú sa tu motívy smrti blízkych, vzťahové krízy, motívy obnovy, regenerácie a podobne. V istých pasážach akoby čistota detstva bola podobná čistote Rajskej Záhrady, inde zas dojímavo píše o svojej matke: zbierka je teda tematicky rozvetvená a pokope ju drží najmä spoločný metaforický motív.
Čo sa týka výhrad, nie vždy som si bol istý, ako chápať básni, ako chápať obrazu či o koho sa v danej básni jedná a podobne, čo ma pri danej, trochu sterilnej poetike z času na čas sklamalo. Pretože aj to poézia, aj to sa pri jej čítaní stáva, možno som som iba ja nechápavý, no pri mojom prvom čítaní tejto zbierky ma časť básní skôr obišla, než donútila ju dekódovať alebo si ju len tak vychutnať. Celkovo ma však zaujal koncept a oslovilo viacero obrazov.

31.07.2021

(SPOILER) Krátka, zábavná poviedková kniha s názvom Kufor zachytáva život začínajúceho spisovateľa v sovietskom Rusku. Dielo je autobiografické, autor si v nej spomína na minulosť pred emigráciou vďaka kufru, ktorý si zo svojej domoviny vzal so sebou, a vďaka veciam v ňom, ktoré dlhý čas čakali iba na to, kým kufor opäť niekto otvorí. Každý z predmetov má za sebou svoju vlastnú históriu; každý sa k Dovlatovovi dostali iným, no vždy zaujímavým spôsobom. A každý z nich je akýmsi symbolickým artefaktom, ktorý spája ich vlastníka s vlastnou minulosťou.
Jednotlivé príbehy spája okrem autobiografického základu, a teda logicky aj hlavnej postavy, jazyk – ten je veľmi úsporný: až poetickým spôsobom, plný suchého, často sarkastického humoru. Dielo je naozaj vtipné, príbehy sú plné paradoxov typických pre skutočný život, akokoľvek neskutočne môže znieť podivná minulosť Dovlatova. Nahlas som sa smial, často rušiac svoje okolie, pri opisoch ľudí, diania, drzosti či nepravdepodobnosti udalostí – v pamäti mi utkvela najmä jeden z prvých obchodných neúspechov, kedy sa Sergej ocitol v gangu, ktorý zo zahraničia ilegálne pašoval vzácny tovar. V prípade poviedky Fínske krepsilonky to boli fínske syntetické ponožky, za ktoré si plánovali pýtať omnoho, omnoho viac, než stáli, no kým ich zohnali, kúpili a začali predávať, Sovietsky zväz sa v rovnakom čase rozhodol doplniť túto dieru na trhu a začal vyrábať vlastné syntetické ponožky, a tak hlavnému hrdinovi a jeho gangu zostali nadbytočné stovky párov len tak na doma. Čo som naopak za tak vtipné nepovažoval, bola istá (seba)reflexia týkajúca sa nadmerného pitia alkoholu – či už postáv epizódnych, alebo pitie samotného autora. Rovnako smutným tónom mi zneli pasáže opisujúce chladnúci vzťah s manželkou, akokoľvek bolo všetko smutné opisované s nadhľadom a humorom.
Prekvapivým prvkom sa pre mňa počas čítania stal príbeh medzi poviedkami – spočiatku sa zdalo, že sa iba jedná o kompiláciu absurdít, no z času na čas sa objavovali náznaky rozprávania o manželstve, o detstve, o vzťahoch či komentovanie vlastnej tvorby (sebou aj inými osobami), a tak sa objavil náznak skutočného svedectva a plynutia času. Akoby obsah kufra nebol iba hromadou starých harabúrd a nostalgie, ale bol skôr ready-made autoportrétom autora.

2 21.07.2021

(SPOILER) Spomedzi zbierok, ktoré som od autorky doteraz čítal, je táto najnovšia – a opäť zapadá do organickej reťaze, do nekonečnej knihy. Ostatné pripomína ako tematikou, tak obraznosťou a opakujúcimi sa slovami/pojmami ako gramatika, genotext, labyrint a rastlinné denníky. Tentokrát sa však nejedná len o eroticko-spirituálnu nostalgiu, Mila Haugová sa zameriava na trochu odlišnú tému. Akoby sa už nejednalo len o denník mapujúci dni v záhrade strávené s rodinou a o cestovanie v čase k milovaniu sa s mužmi, ktorí už nežijú, tentokrát sa autorka posúva viac do metafyzickej problematiky, do hlbšieho spirituálneho rozjímania. Od smrti blízkeho a milovaného muža, s ktorým zdieľala najdlhšie a najintímnejšie tichá, sa tematicky posúva k smrti vlastnej, k meditovaniu nad vekom (v čase napísania zbierky mala 74 rokov) a k príprave na vlastný odchod. Ako srna, ktorá pozerá na Polárku, ktorá pred sebou vidí výrazný orientačný bod a cíti, že k nemu speje, cíti, že je to nevyhnutná cesta. Nechcem však zavádzať svojou interpretáciou, čím je Polárka. Srnou je však určite samotná autorka: svoju prvú zbierku vydala pod pseudonymom Mila Srnková.
Otázkou teda pre autorku v týchto myšlienkových pochodoch ostáva, akú hodnotu má telo pre dušu a aký vzťah je medzi nimi – ako to naznačuje napríklad vo verši „duša s tieňom tela býva na stanici“ alebo „akoby malo moje telo rovnaké myšlienky ako ja“. Vlastný vek nevníma ako prekážku, voči času akoby cítila pokoru, ako je tomu v tejto ukážke:
„tvár dozrieva v temnote skúsenosti
kde sa potom pohybuje
ako samostatná bytosť“
Formálne je zbierka rozdelená na tri časti, pri čom ma na prvé prečítanie asi najmenej zaujala prvá časť s názvom ALARM. ARCHÉ a ALFA boli pre mňa uchopiteľnejšie a celkovo sa mi zdalo, že sa vzďaľovali od záhadnej, „čistej abstraktnosti“, ktorá by v prvej časti mohla čitateľa odradiť. Zbierka obsahuje viacero sérií očíslovaných básní (alarm, areté, amonit a iné), takže sa medzi nimi nachádzal aj istý naratív, ktorý bol však viac kľúčom k spájaniu si motívov než príbehom.
Samostatným pozitívom zbierky bol vizuál: ilustrátorka Lívia Kožušková sa inšpirovala fínskym výtvarníkom Osmom Rauhulom, a tak je možné medzi stranami občas zbadať srny a inú lesnú zver, niekedy vystavané do zvláštnych abstraktných pozícií. Celkovo pridali veršom atmosféru.
Vo výsledku teda zbierku hodnotím ako zaujímavý, no na čítanie a dekódovanie pomerne náročný ponor do vnútorného sveta človeka, ktorý uvažuje nad smrteľnosťou tela, no ktorý si so spirituálnym úzko spája práve všetko telesné a zmyslové.

1 19.07.2021

Autorkina asi najkratšia zbierka (?) pokračovala atmosférou aj myšlienkami v mnou už začatej „konverzácii“ s Haugovej tvorbou. Poetická erotika prepletaná (alebo skôr zošívaná) s nostalgiou, smútkom a chýbaním opäť vedie k duchovnejším cieľom. Meditatívne básne s niekedy ťažšie a inokedy ľahšie uchopiteľným zámerom a významom boli opäť výzvou pri hľadaní príbehov spoza metafor, pri hľadaní vlastných interpretácií a odpovedí na otázky, ktoré básne predkladajú. Znovu by som rád vedel viac, znovu by som rád spoznal konkrétne pozadie básní – na hĺbke a sile by im to neubralo, na tajomnosti ale zrejme áno, a práve tajomstvo a enigmatickosť básní ma neustále motivujú sa k autorkinej tvorbe vracať, pátrať a spájať si opakované motívy a pojmy.
Slová, ktoré sa objavujú aj v názve diela figurujú najmä v prvej polovici zbierky básní, kedy nám autorka ukazuje slovnými obrazmi ukazuje z rôznych uhlov, čo pre ňu znamenajú. Nejedná sa o slová a metafory nejak výnimočné alebo nové: vyskytovali sa aj v zbierkach, ktoré som čítal predtým. Akoby celá tvorba Mily Haugovej bola tak trochu krajinou, veľmi konkrétnou a špecifickou a slová ako Záhrada, Labyrint či Hniezdo sú naozaj konkrétne miesta alebo javy.
Intimita a milovanie, mlčanie a kráčanie, koexistencia ako taká, akoby pre Haugovú vo vzťahu znamenajú niekedy omnoho viac než dlhé konverzácie. Všíma si drobnosti, zvyky, každé nevyslovené slovo pre ňu predstavuje prázdny priestor, do ktorého sa dá vložiť nový význam, metaforu, tajomstvo alebo otázku. Vzťah s mužom, na ktorý si pravdepodobne už len spomína, vníma skrz prírodu v nás, skrz zvieracie inštinkty a pudy, ako niečo prirodzene divoké a prirodzene duchovné až posvätné; čas, ktorý s ním strávila, bol niečím ako cestou vzájomnými „labyrintmi“ duší.
Možno je to práve silou básní, výnimočnosťou Haugovej obraznosti a krátkym rozsahom, ktoré ma ešte v budúcnosti budú motivovať k opakovanému čítaniu a ponáraniu sa do významov tejto útlej, modrej zbierky.

1 19.07.2021

Autorka, vlastným menom Gloria Jean Watkins, sa v tomto stručnom prehľade venuje feminizmu, pri čom sa mu venuje naozaj viac-menej všeobecne a pokúša sa poskytnúť akýsi úvod do problematiky. Na úvod feminizmus definuje ako boj so sexizmom a s utláčaním, pri čom je autorke jasné, že nie každý tomu rozumie a že nie každý, kto feminizmus odmieta či kto sa ako feminista prezentuje nutne rozumie, aké ciele a hodnoty feminizmus má. Kniha sa tak pokúša prehovoriť najmä k týmto ľuďom: k ľuďom, ktorí tvrdia, že dnes je už feminizmus zbytočný, k ľuďom, ktorí si myslia, že byť feministkou znamená nenávidieť mužov – naopak, autorka apeluje na nutnosť zapojiť do feminizmu ako ženy, tak mužov, pokiaľ má skutočne dôjsť k zmene. Pokúša sa vysvetliť základné nedorozumenia a v skratke prerozprávať históriu: či už potlačovanie úspechov feminizmu, ktoré si postupne privlastňujú vlády a spoločnosti často na čele s mužmi, alebo sa venuje vysvetľovaniu, že dobre zarábajúca biela žena, príslušníčka vyššej triedy, nie je dôkazom, že už skončil sexizmus a že ženy z nižších tried zarábajú rovnako ako muži a že majú rovnaké možnosti.
Priznávam, že donedávna som sa o feminizmus veľmi aktívne nezaujímal, a keď aj áno, chýbali mi akékoľvek literárne podklady či dôkazy, pokiaľ som sa snažil argumentovať, prečo je dnes feminizmus stále potrebný. A táto kniha nielenže uvádza do problematiky a informuje, ale taktiež ponúka referencie na iných autorov a iné diela venujúce sa podrobnejšie konkrétnym témam a problémom súvisiacim či už s feminizmom alebo s rasizmom.
Čo by som však dielu vytkol, je, že autorka niekedy ukazuje prstom (akokoľvek oprávnene a s oprávneným hnevom), no súčasne čitateľovi neposkytuje zdroje informácií, nejaké štatistiky alebo dostatok konkrétnych príkladov, aby presvedčila aj odporcov. Akoby obviní a povie, kde je problém, no pokiaľ by som túto knihu požičal človeku s predsudkami voči feminizmu, nemuselo by mu to stačiť a mohol by tvrdenia považovať za prehnané. Ja autorke vzhľadom na ďalšie a ďalšie zdroje podobných skúseností, pohľadov, video-prednášok či dokonca svedectiev verím, no kniha pre mňa stále nepredstavuje vysnívané dielo, ktoré by som mohol naozaj podať do rúk známym a povedať im „Najskôr si skús prečítať toto a možno pochopíš, prečo zastávam toto stanovisko, prípadne aspoň stratíš aspoň niektoré predsudky.“ Neviem, či mám tento pocit iba ja a či je to len moje nutkanie dokázať podať argumenty naozaj každému a nie len už presvedčenému, alebo je to skutočný problém, ktorý už zasvätení či presvedčení feministi a feministky nemusia vnímať.
Avšak ako štartovný bod v štúdiu feminizmu kniha spĺňa svoj účel a prebúdza úvahy, dáva podnety na myslenie a na spájanie si diania v širšom kontexte. 

5 28.06.2021

Pomerne obsiahle dielo čilskej autorky Isabel Allende sa stalo kánonom magického realizmu. Špecificky som sa počas čítania nevedel zbaviť porovnávania s Marquezovým dielom Sto rokov samoty – oba romány zaznamenávajú dynamickú kroniku rodiny žijúcej v „nekonkrétnej“ krajine Južnej Ameriky, v ktorej sa často objavujú podobnosti medzi príslušníkmi jednotlivých generácií, pri čom sa prepletajú prvky magické a nadprirodzené s prvkami skutočnej histórie, avšak vždy prepletené s realitou. Na čele oboch rodín (Buenvidovcov či Truebovcov) stojí mocný patriarcha, ktorý sa dožíva vysokého veku, len aby sa stal svedkom postupného úpadku (rodiny aj vlastného impéria), o ktorom nás v oboch prípadoch rozprávač vopred upozorňuje, napríklad, keď sa pol knihy pred smrťou postavy dozvieme, ako raz daná postava umrie.
Najväčší rozdiel pre mňa spočíval v podprahovom feminizme Isabel Allende, kedy sa v rozprávaní strieda revolučná vnučka Estebana Truebu a samotný Esteban Trueba, už spomínaný patriarcha, ktorému často chýba emocionálna inteligencia, súcit či pochopenie, že sa svet rýchlo mení, pri čom je na chyby, na nespravodlivosť a nerovnosť v diele často poukazované.
Kniha je naozaj obsiahla a objemná, celých 430 strán sme zásobovaní dianím: či už dopodrobna rozobratými dialógmi alebo zhŕňaním toho, čo sa behom skoku o pár rokov udialo. Striedajú sa tu postavy, ktoré pôsobia skutočne aj napriek nadprirodzeným schopnostiam; postavy, ktoré si môže čitateľ obľúbiť (a ich smrť vie naozaj dojať), prípadne ich znenávidieť alebo ich môže aspoň skúsiť pochopiť. Každá si prechádza istými premenami, často sú ťažko skúšané a každá zvádza istý osobný boj. Objavujú sa momenty radosti, tragického smútku, krviprelievania, nenávisti či poeticky opísané romantické chvíle. Autorka píše nádherne a v knihe som nenašiel ani jeden okamih, v ktorom by ma nezaujala – ako vie byť drsná, tak vie byť jemná, dokáže šokovať a súčasne poľudštiť každého netvora.
Dom duchov je však mimo romantických vášní aj prednáškou o histórii či o politickom vývoji a vojenskej brutalite diktátorského režimu: celkovo kniha vraj vznikla ako list autorkinmu umierajúcemu starému otcovi, kedy sa takto skrz magický realizmus a metafory pokúsila spísať dejiny vlastnej rodiny a krajiny. Dielo je tak nielen pútavým príbehom, ale aj svedectvom a akousi mytologizovanou reportážou. Zasahuje do mnohých tém, otázok a ukazuje naozaj rôzne ľudské povahy, vzťahy a problémy.
V tomto bode teda už asi ani nemám ako zakryť, že som si dielo veľmi obľúbil a že niečo z Domu duchov preniklo aj do mňa.

11 26.06.2021

Hoc by sa mohlo zdať, že najväčším morálnym problémom príbehu Faidry (známej ako od Euripyda, tak od Racina či od Sarah Kane) je akýsi nepokrvný incest, táto hra od Senecu sa omnoho viac pokúša poukázať na problémy amorálnej túžby a nekontrolovanej vášne. Autor tieto emócie považuje za škodné až deštruktívne, pri čom – vzhľadom na modernú dobu – volí cestu sexistickú až mizogýnnu, keďže za týmito problémami vidí ženu a ženu považuje za ľahko vzplanuteľnú. Naopak, muž žijúci v prírode je pre Senecu stoickým ideálom.
Mimo iné je tu námet podvádzania v manželstve, respektíve iracionálne ospravedlňovanie si „vášnivého“ konania, ktoré má v skutočnosti základ v pudoch a nie v logike a racionalite. Divák si môže uvedomiť, že pokiaľ by postavy nekonali v momente a premysleli si veci s chladnou hlavou, nič z tragických udalostí by sa nemuselo stať – kľúčové totiž nie je prekliatie ani vôľa bohov, ide o sériu tragických udalostí.
Chóry sú "vyprahnuté" - oproti klasickým gréckym tragédiám - biedne zhŕňajú, čo sa už stalo a pôsobia ako nezáživné vsuvky.
Dielo však celkovo považujem za rovnako zaujímavé ako problematické: nejedná sa len o prerozprávanie príbehu, ale skôr o aplikovanie filozofického presvedčenia autora na konanie a prehovory postáv. Čítaním hry sa teda neučíme ani tak o ľudskej povahe ako o Senecovi, o konkrétnom dobovom pohľade na danú problematiku.

2 25.05.2021

Táto kniha nie je zbierkou básní, ale jednou dlhou básňou, ktorá sa aj počas života autora neustále menila a rozširovala. Vydanie od Skalnej ruže, ktoré som si zakúpil už dávnejšie a priebežne čítal, je prvé kompletné slovenské vydanie tejto legendárnej básne, ktorá ovplyvnila množstvo autorov a aj americkú literatúru ako takú. Následne aj tú svetovú.
Jedná sa o extatický manifest Whitmanovej vízie, názorov, presvedčenia – jeho podoby demokracie, kázne a chápania Boha a vesmíru. Je to naozaj nádherná kniha, nádherná báseň, ktorá ma poznačila a dotkla sa ma ako človeka na hlbokej úrovni. Autor k nám hovorí ako človek, ako kazateľ, ako nejaká prírodná sila, ako Božstvo, ako zvláštny, vyrovnaný mesiáš, ktorý príjma celý svet taký, aký je. Neodsudzuje, naopak, povzbudzuje k tvorbe lepšieho a krajšieho sveta. Odsudzuje rasizmus aj sexizmus, odsudzuje nerovnosť a zločin – súcití aj s tými, ktorí majú omnoho náročnejšie životy než on. Akoby objavil zdroj šťastia a chce ho skrz slová zdieľať. Človek sa odrazu cíti byť naozaj prijatý, pochopený a podporený, motivovaný. Spev o mne ale nie je iba kázňou, často je aj príbehom – pár pasáží opisuje námornú bitku, mŕtvych po vojne či vymenúva to, čo vidí a počuje, keď kráča mestom. Prevteluje sa do všetkých ľudí, opisuje, kým všetkým je a s kým všetkým kráča – cíti bolesť ľudí, ktorým je ubližované. A tak sa ocitáme na ceste celými Spojenými štátmi: zrazu akoby nevravel len za seba, ale za človeka ako takého, za akúsi spoločnú vnútornú silu.
O Whitmanovi som počul viackrát z rôznych zdrojov: najčastejšie jeho meno skloňovali beatnici a teoretici hovoriaci o beatnikoch ako o ich dôležitej inšpirácii. Veľmi citeľný vplyv je v tvorbe Allena Ginsberga, ktorý taktiež absolútne uvoľnil verš, nechal prehovárať prúd svojho vedomia a staval sa do akejsi kňazskej role, kedy kázal – avšak sa stával skôr akýmsi zvláštnym protipólom, kedy hovoril aj o skazenosti sveta a o akejsi apokalypse. Whitman však znie viac idealisticky, absolútne humanisticky a snaží sa odhaliť každodennú krásu.
Spev o mne odporúčam asi každému ako ťažisko modernej poézie, ako zdroj energie a inšpirácie, ako veľké nadčasové až dobu predbiehajúce dielo literatúry.

UPDATE: Dočítal som sa, že Whitman bol rasista a že toto dielo malo skôr podporiť idealizáciu Ameriky, sám bol za kompletnú segregáciu bielych a čiernych.

3 25.05.2021

Biografia vrhajúca svetlo na často zanedbávanú časť života známeho francúzskeho básnika Jeana Nicolasa Arthura Rimabuda – vydaná tentokrát vydavateľstvom Revolver Revue (kto nepozná, ide o vydavateľstvo a magazín úzko spojený s tzv. Českým undergroundem). Táto kniha predstavuje veľmi špecifický a súčasne hlboký ponor do básnikovej osobnosti – do človeka, ktorý rezignoval na civilizáciu, na západnú – tj európsku kultúru a prestal s písaním poézie. Čas, kedy žil v Harare a v iných častiach Afriky, býva často stručne zhŕňaný, Topinka sa však po dôkladnom štúdiu materiálov a Rimbaudových biografií či listov odhodlal podať takmer autentické až poetické svedectvo, poskytnúť informácie a pretransformovať schému biografií.
Chronologicky zhrnutý život totiž tvorí celých 60 strán až v závere, knihu pri tom “zdobí” množstvo fotografií a ilustrácií – a ťažisko knihy spočíva práve v Rimbaudových cestách, pri čom ich nesledujeme v poradí, akým šiel čas, ale tak trochu po témach. Napríklad za zaujímavú považujem pasáž, ktorá sa zamerala fenomén “byť tu”, kedy básnik napísal množstvo listov s označením miesta, kde práve je, no zakaždým toto miesto považoval za väzenie a túžil po ďalších cestách. Stával sa finančným otrokom zastávok, a tak, kde ostal, tam chvíľu robil. Dozvedáme sa o takmer sociopatickom humore básnika, o jeho závislosti na adrenalíne, o jeho nekonečnej sérii plánov a ambícií, ktoré buď nevyšli alebo ani nezačali: príkladom môže byť plejáda objednávok remeselných kníh či nápad vybudovať v Somálsku železnice. Básnik – a to ho prakticky týmto pojmom urážam, ale je stručný – sa živil pašovaním zbraní a kávy. Podľa svedectiev mal cynický humor, no prehovoril málokedy – niekedy ostal ticho aj niekoľko dní. Ovládal okolo 10 – 15 jazykov, neustále sa učil nové. Bol to akoby zvláštny génius, ktorý chcel žiť naplno a spoznať čo najviac. Málokto vie o jeho ceste za polárny kruh, o jeho narukovaní do armády, s ktorou preplával do Indonézie, kde dezertoval, hnal sa pralesom, len aby našiel armádu inej krajiny a vrátil sa nazad, je tu však aj dramaticky opísaný bolestivý a temný záver jeho života.
Knihu odporúčam každému obdivovateľovi tohto básnika, dochádza tu totiž k dôležitej dezilúzii z romantizovaného hrdinu na zrejme psychicky narušenú osobu, avšak tieto okolnosti pôžitok z jeho poézie nenarušia.

6 25.05.2021

V čase, keď Bob Dylan dostal Nobelovu cenu za literatúru, som v antikvariáte zbadal meno Dylana Thomasa, pri čom som v prvej sekunde na chrbte knihy jasne videl Bob Dylan. „Čo už,“ povedal som si a knižku z oddelenia poézie som si narýchlo prelistoval, verše ma zaujali a napokon som Svlékaní tmy kúpil. Stálo iba 3€, čo ma teraz, keď som sa do knihy konečne pustil, zarazilo. Až nedávno som sa dozvedel, že Bob Dylan si svoje umelecké meno požičal práve od tohto básnika.
Dylan Thomas, velšský Rimabaud, bard 20. storočia, veľká osobnosť poézie, tiež dramatik a autor prózy, sa nedožil vysokého veku, no zanechal po sebe vplyvné dielo. Tvoril zhruba okolo druhej svetovej vojny: pred ňou, počaj nej a po nej. V osobnom živote to bol bohém a alkoholik, ktorý asi nikdy nemal normálnu prácu a rozhodol sa, že bude básnikom z povolania – a akonáhle to bolo možné, poéziou sa naozaj živil. Cestoval na turné po USA, čítaval vlastnú aj cudziu poéziu v rádiu a tvrdil, že poézia je vo finálnej podobe, až keď je čítaná. Zimomriavkové záznamy z jeho čítania sú k dispozícii aj na Spotify.
Čo sa týka diela ako takého, je to na pochopenie a vstrebanie naozaj náročný autor. Spája totiž subjektívny symbolizmus s niečím, čo by mohlo pripomínať surrealizmus, ale jedná sa skôr o akési vízie – ktoré však písal len a len v triezvych okamihoch. Spomína na svoje detstvo, na velšskú krajinu, opisuje lesy a potoky, divú zver, portrétuje ľudí, ktorých videl (napríklad v básni „Hrbáč“), opisuje svoj pohľad na Druhú svetovú vojnu a tvorí akúsi zvláštnu, osobnú mytológiu. Toto všetko nám pretavuje do temnej, zapršanej a melancholickej skladby. Je potrebná naozaj veľká fantázia a ochota vkročiť do sveta tohto autora – ak sa to človeku podarí, pomaly až dúfa, že „vyzliekanie tmy“ neskončí a že po poslednej strane tam bude ďalšia. Tento výber našťastie obsahoval aj veľa bonusov v podobe úryvkov z autorovej prózy, citátov Thomasa a jeho blízkych, poskytujúcich tak ďalšie perspektívy v pohľade na tohto autora.

3 25.05.2021

(SPOILER) Po prvý krát som sa rozhodol čítať knihu od Patti Smith v originálnom jazyku, vďaka čomu som si uvedomil rozsah slovnej zásoby tejto autorky a tiež poetickosť, ktorá je veľmi nenápadne vpletená do polo-autobiografického rozprávania.
Autorku si vážim ako poetku, ako speváčku a tiež ako spisovateľku; ako autorku románov, ktoré ku mne zakaždým prehovoria a ktoré ma zakaždým posunú ako človeka. V Roku Opice je základnou témou staroba a umieranie blízkych, ale objavuje sa tu tiež téma environmentálnej krízy či amerických volieb, kedy zvíťazil Trump. Mimo to sa tu s akýmsi, zrejme fiktívnym, Ernestom rieši román 2666 od čilského autora Roberta Bolaña. Kniha začína oslavou Nového roku a súčasne oslavou 70tych narodenín Patti. Uniká od ľudí, cíti, že potrebuje samotu, a tak prichádza prespať do plážového motela, kde k nej prehovárajú neživé objekty. Následne nasledujeme autorku na jej cestách naprieč týmto rokom, ktorý je pre ňu naozaj náročný: jej blízki priatelia umierajú – Sandy Pearlman je v nemocnici v kóme a Sam Shephard je takmer ochrnutý. Čítanie je to veľmi smutné, ťaživé, avšak nie ponuré – realita sa strieda so zvláštnymi snami, ktoré spúšťajú drobnú detektívku, na cestách stretávame osoby možno skutočné a možno vymyslené, poetické pasáže podávajú štafetu spomienkam na minulosť či úvahám o nádeji na pozitívnejšiu budúcnosť. Žiadna akcia sa nekoná, žiadne prudké dejové zmeny nenastávajú; jedná sa o sofistikovaný denníček s opisom dní, miest a myšlienok – autorka nás sprevádza jej aktuálnym životom, takže si myslím, že toto nie je práve kniha vhodná na prvý kontakt s Patti Smith. Nehovorím o nejakom úpadku kvality, stále si drží svoj štandard – hocako ma miatli snové pasáže s plážami plnými plastových obalov od čokoládových tyčiniek. Čo ale hodnotím kladne, sú ilustrácie opäť tvorené výberom z polaroidových fotiek s akousi neumeleckou a neprofesionálnou estetikou, avšak nasiaknuté osobnými spomienkami a z deja vyplývajúcimi asociáciami ku každej z nich.

2 25.05.2021

Pre túto autorku mám veľkú slabosť: jej osobnosť, charizma, poézia aj hudba sú mi neuveriteľne blízke, re-definovali môj vkus, niektoré názory, dokonca aj vnímanie života. Táto kniha mi pomohla v najhorších momentoch života, zdvihla ma na nohy a postupne dostala z depresií. Dodala mi tvorcovské sebavedomie, ovplyvnila moje vnímanie umenia a umelca ako takého.
Kniha začína smrťou portrétovanej osoby, fotografa Roberta Mapplethorpa. Jemu je kniha venovaná a dej mapuje spomienky naňho, avšak to by sa zas bez kontextu samotnej Patti nedalo, a tak spoznávame jej detstvo a mladosť, ktoré sú sprostredkované veľmi nostalgicky. Spoznávame jej lásku k Rimbaudovi a k Dylanovi. Následne pozorujeme, ako sa rozhodla zamilovať sa do umelca a presťahovať sa do veľkého New Yorku. Dozvedáme sa, že ako chudobná prespávala priamo v práci, že naozaj začínala z ničoho, no keď stretla svojho umelca, začali si navzájom ovplyvňovať svoje životy a posúvať jeden druhého do kariér svetovo významných umelcov. Robert Mapplethorpe postupne aj popri svojej práci fotografa kontroverzných, BDSM, takmer pornografických snímok zisťuje, že ho muži priťahujú omnoho viac ako ženy, a tak sa v polovici knihy rozchádzajú, čo však neprerušilo ich prepojenie duševné. Stávame sa svedkami jeho seba-objavovania: nielen jeho ako gaya, ale aj ako divokého, ambiciózneho človeka, aj ako odvážneho a sebavedomého umelca. Spoznávame detaily ich života, ocitáme sa pri stretnutí legiend, akou bol aj Andy Warhol či Allen Ginsberg, pozorujeme ich romantické vzťahy ale aj ten ich vzájomný, ktorý napriek všetkému pretrval. On sám, keď zistil, že umrie na AIDS, požiadal Patti, aby o ňom napísala knihu, pretože ona ho poznala zo všetkých najlepšie a najdlhšie a veril v jej talent písať, čo sa ukázalo ako opodstatnená dôvera: kniha je nádherná, nádherne napísaná, dojímavá, zábavná. Akurát to trvalo 20 rokov. Vie inšpirovať umelca do tvorby a človeka do života. Naozaj máme pocit, že sme jej cestu ku kariére speváčky a poetky absolvovali s ňou.
Knihu naozaj odporúčam, čo zrejme počuť tak či tak. Pokladám ju tiež za ideálny štart pri ponore do zvyšku jej tvorby: či už do hudby, poézie alebo ďalších kníh.

8 25.05.2021

(Kopírujem sem komentár k "Sezóne v pekle", Iluminace ešte nemám načítané)

Kontext života tohto fascinujúce autora dodáva dielu veľmi zvláštny význam. Keďže tu nemám priestor na zhrnutie celého života, je dôležité aspoň povedať, že Sezóna v Pekle vznikla ako reakcia na dynamický románik s básnikom Paulom Verlainom, ako reakcia na sklamanie sa Európou, ako triezvenie z divokej dekadencie, ale aj z radikálnej, kresťanskej výchovy. V diele spomína, že odchádza z Európy preč – čo sa po nepochopení geniality tohto diela naozaj udialo a Rimbaud po dlhých cestách skončil v Afrike, kde už vraj nenapísal ani jeden verš a živil sa predajom zbraní a kávy, závislý na ópiu. Zomrel mladý, keď mal 37, ale ešte ako mladší, keď mal 21, ukončil svoju krátku, no revolučnú aféru s poéziou a s literatúrou ako takou.
Dielo bolo spočiatku odmietané a až časom získalo obdivovateľov a zanechalo po sebe neprehliadnuteľnú stopu. Hovorím aj o zbierke Iluminácie, ale venovať sa budem len Sezóne v Pekle – čo je viac-menej veľmi dlhá báseň v próze.
Ocitáme sa v autorovom mentálnom pekle, na mieste silných emócií a trhajúcich sa reťazí, ktoré kedysi zväzovali autora s minulosťou. Básne na seba nenadväzujú priamo, ale nachádza sa tu istý príbeh, gradácia a tiež postavy. Rozprávači sú podľa niektorých kritikov a analytikov dvaja – Rimbuad naivný a detský, potom Rimabud nekompromisný, cynický a kritický. Sám seba označuje za Verlainovu „šialenú nevestu“ (ten však nebol o nič menej šialený, keďže Rimbauda pred napísaním Sezóny v Pekle postrelil) a dielom nadväzuje na poéziu v próze od Baudelaira, ktorého otvorene obdivuje a v listoch považuje za „Boha“ medzi autormi.
Sezóna v Pekle je vo svojej podstate veľmi intímnou spoveďou, výkrikom do celého sveta a na všetky strany, fontánou skutočnej krvi a striptízom masiek a snov. Je to dlhá nočná mora (dielo dokonca končí východom slnka), kde si autor hľadá vlastné miesto vo svete a redefinuje vlastný názor naň, opovrhuje všetkým, čo zbožňoval a naopak. Dielo zachytáva vnútorný zlom a súčasne obrovskú ambíciu zmeniť poéziu ako takú, posunúť dobu. V tomto procese sa prihovára ako Bohu, tak Satanovi – akoby kríval a tackal sa zo strany na stranu.

Kontext života tohto fascinujúce autora dodáva dielu veľmi zvláštny význam. Keďže tu nemám priestor na zhrnutie celého života, je dôležité aspoň povedať, že Sezóna v Pekle vznikla ako reakcia na dynamický románik s básnikom Paulom Verlainom, ako reakcia na sklamanie sa Európou, ako triezvenie z divokej dekadencie, ale aj z radikálnej, kresťanskej výchovy. V diele spomína, že odchádza z Európy preč – čo sa po nepochopení geniality tohto diela naozaj udialo a Rimbaud po dlhých cestách skončil v Afrike, kde už vraj nenapísal ani jeden verš a živil sa predajom zbraní a kávy, závislý na ópiu. Zomrel mladý, keď mal 37, ale ešte ako mladší, keď mal 21, ukončil svoju krátku, no revolučnú aféru s poéziou a s literatúrou ako takou.
Dielo bolo spočiatku odmietané a až časom získalo obdivovateľov a zanechalo po sebe neprehliadnuteľnú stopu. Hovorím aj o zbierke Iluminácie, ale venovať sa budem len Sezóne v Pekle – čo je viac-menej veľmi dlhá báseň v próze.
Ocitáme sa v autorovom mentálnom pekle, na mieste silných emócií a trhajúcich sa reťazí, ktoré kedysi zväzovali autora s minulosťou. Básne na seba nenadväzujú priamo, ale nachádza sa tu istý príbeh, gradácia a tiež postavy. Rozprávači sú podľa niektorých kritikov a analytikov dvaja – Rimbuad naivný a detský, potom Rimabud nekompromisný, cynický a kritický. Sám seba označuje za Verlainovu „šialenú nevestu“ (ten však nebol o nič menej šialený, keďže Rimbauda pred napísaním Sezóny v Pekle postrelil) a dielom nadväzuje na poéziu v próze od Baudelaira, ktorého otvorene obdivuje a v listoch považuje za „Boha“ medzi autormi.
Sezóna v Pekle je vo svojej podstate veľmi intímnou spoveďou, výkrikom do celého sveta a na všetky strany, fontánou skutočnej krvi a striptízom masiek a snov. Je to dlhá nočná mora (dielo dokonca končí východom slnka), kde si autor hľadá vlastné miesto vo svete a redefinuje vlastný názor naň, opovrhuje všetkým, čo zbožňoval a naopak. Dielo zachytáva vnútorný zlom a súčasne obrovskú ambíciu zmeniť poéziu ako takú, posunúť dobu. V tomto procese sa prihovára ako Bohu, tak Satanovi – akoby kríval a tackal sa zo strany na stranu.

2 25.05.2021

(SPOILER) Sylvia Plath, prevažne vnímaná ako vnímavá poetka, napísala významný americký román 20. storočia, v ktorom sa zamerala na karikaturistické typizované opisy ľudí (podobne ako to robil román Kto chytá v žite, s ktorým zdieľa prakticky aj záver), na liečbu depresie v prostredí psychiatrie (prostredie podobné Preletu nad kukučím hniezdom) a súčasne dokázala nenásilne podávať svoje feministické stanovisko a názory na vzťahy medzi mužom a ženou.
Príbeh je v zásade autobiografický, s upravenými menami a zrejme aj situáciami, keďže sa sama rozhodla napísať „bestseller“, ktorému napomohla tiež nasledovná samovražda autorky, ktorá môže vrhnúť veľmi zvláštne svetlo na situáciu hlavnej postavy, ktorá taktiež nad samovraždou premýšľa a pokúša sa vyslobodiť spod „skleneného zvonu“ depresie. Román je však kvalitný aj sám o sebe, no je pravda, že ma k nemu dostala skôr autorkina poézia v posmrtne vydanej zbierke Ariel. Hlavná postava Esther navštevuje školu, vždy verila vo svoje ambície a postupne sa počas života prehryzovala školou. Získavala štipendiá a posúvala sa ďalej a ďalej, mala príležitosti, ktoré sa dostávali máloktorej z jej rovesníčok. Bola na stáži v New Yorku. No aj tak necítila uspokojenie, cítila prázdnotu, vyprahnutosť v živote, ktorý viedla. Postupne prichádza o schopnosť písať, čítať a vôbec – existovať, prežiť vo svete dospelého človeka. Sklamáva sa v mužoch, vždy novými spôsobmi. Napokon sa ocitá na úplnom pokraji, keď sa vráti domov k matke a celé noci nemôže spať. Ocitne sa najprv v rukách nie veľmi dobrého psychiatra, pokúsi sa o samovraždu a skončí v rôznych liečebných priestoroch, až sa napokon začne vracať sama do seba, ale v novej „vyčistenej“ verzii.
Nedokázal som sa vyhnúť porovnávaniu s dvoma dielami: Prelet nad kukučím hniezdom, ktorý ale použil priestory psychiatrie viac ako bojisko manipulátorov a utláčaných a hru Psychóza 4.48, ktorá zas vniká do mysle samotnej, do hlavy človeka liečeného na depresie, človeka pred samovraždou. The Bell Jar sa zaoberá depresiou ako skúsenosťou/stavom, ktorý touto formou pochopí aj čitateľ bez skúseností s depresiou, ľudí zobrazuje typovo a s nadhľadom až cynizmom, kedy mixuje komédiu aj tragédiu v pútavom pomere. Čo však dielu ubližuje, je samotná smrť autorky, ktorá uberá z nádeje, ku ktorej hrdinka smeruje v závere knihy. Občasné poetické metafory potešia, atmosféra a „citovateľné“ pasáže vytláčajú takmer všetku vatu.

4 25.05.2021

(SPOILER) Ľudia sú zaslepení egocentrizmom, respektíve antropocentrizmom, a tak uverili v ilúziu pravdy, ktorá je, rovnako ako slová, iba metonymiou, iba zjednodušením sveta, a tak veríme v lži a polopravdy, v sny a aj veda či logika je iba umením a poéziou, ktorá neodráža skutočné poznanie, ale zrkadlí človeka a je človekom determinovaná. Práve som, tak trochu pokrytecky voči obsahu knihy, zjednodušil akúsi základnú tézu tohto diela. Autorovi som sa dlhodobo vyhýbal, či skôr ho obchádzal. Postrehol som citáty a fotky, čo-to som zachytil. Čo bolo pre mňa ale pri čítaní tejto knihy najprekvapivejšie, je to, ako Friedrich vykradol moje vlastné úvahy a bez akýchkoľvek otázok si ich privlastnil. S väčšinou tvrdení som teda vedel súhlasiť, hoc to možno znamená, že mám príliš staromódne názory. Nietzsche sa však nevenuje iba kritike ľudskej subjektivity, ale aj významu a cieľom filozofie, funkcii filozofov a v súlade s Popperom sa bráni platónskemu čerpaniu z esencie, z nejakých dogiem. Porovnáva vzťah medzi filozofom a umelcom, medzi vedcom a básnikom; pokúša sa definovať či re-definovať vzťah medzi hľadaním pravdy a významom filozofovej práce pre ľudstvo.
Knižka je to skutočne útla, stručná, ani nie príliš hutná – skôr krúži vo vlastnej ohrade a pokúša sa objasniť svoju tézu. Priznávam, že ma jeho svojský sarkazmus či kritický tón spojený so snahou byť presný (no nie konkrétny) pobavil a viackrát som sa zasmial. Možno to však vôbec nemalo byť vtipné a zdeformovala ma pop-kultúra. Čo sa týka štruktúry, polovica knihy je tvorená súvislým textom a zvyšok sú fragmenty zrejme poznámok: niektoré pôsobia ako poézia, iné prehlbujú tézu prvej časti. Osobne ma viac zaujali samotné poznámky, ľahšie sa mi vnímali. Sám neviem prečo.
A obsah? Myslím si, že táto Friedrichova perspektíva stojí za úvahu a okamih hlbšej introspekcie – uvažoval som nad tým, kde všade nás môže egocentrizmus a viera v ľuďmi vytvorené dogmatické pravdy brzdiť, obmedzovať v myslení a spôsobovať zaslepenosť. Podľa mňa ochota sa aspoň trochu odosobniť a pozerať na svet tak, aby sme samých seba (ľudstvo, národ či jednotlivcov) nevnímali ako stredobod existencie, by mohla viesť k väčšej pokore a nadhľadu. Následne by sme mohli v rôznych otázkach dospieť k novým pohľadom a odpovediam. Otázkou je, čo ak by ľudí vydesila pudovosť v ich každodennom konaní a aj v myslení na akejsi elementárnej úrovni? Čo ak by stratili absolútne základy, ktorými sa riadia? Je vôbec možné z človeka vykoreniť človeka? Alebo stačí zostať zhruba rovnakým, no so získaním sebareflexie?

2 25.05.2021

Kopírujem sem svoj komentár k "Poézia v uhľokresbách Jana Šturdíka"

Viackrát som sa vrátil ku Kraskovi. Väčšinou ma až tak povinné čítanie nebralo, no tento slovenský básnik si ma získal už pri prvom kontakte. Potešilo ma, keď nám učiteľka nechala pár vytlačených ukážok z tvorby, a tak, hneď ako som v antikvariáte našiel tento nádherne ilustrovaný výber, musel som si ho kúpiť a niekoľkokrát prečítať. Teraz som túto knihu otvoril po asi trojročnej pauze. Medzitým som si načítal väčšie množstvo iných autorov – či už jeho svetových predchodcov (symbolistických, prekliatych básnikov), alebo slovenských nasledovníkov či čo-to z jeho slovenských súčasníčok z výberu Andrey Bokníčkovej Potopené duše, no autor nič zo svojho čara nestratil, práve naopak: perfektne zapadá do širokej siete a spája bez neho ťažko spojiteľné – akoby buduje novú tunajšiu tradíciu svetovej kvality, ktorá ale vychádza z nášho kraja a je bližšia nášmu jazyku.
Básne doplnené o kresby získavajú nádhernú lesnú atmosféru, kedy máme pocit, že nás Krasko vzal na prechádzku nocou, hovorí nám o jeho smútku, láskach, úvahách – prstom ukazuje na čierne siluety stromov, kríkov, na mesiac, na trsy modrej trávy, na hviezdy, hovorí o Bohu a o viere, ale najmä o samote a izolácii, ktorá ho zožiera, ale súčasne tvorí aj jeho charizmu, je súčasťou jeho osobnosti. Či už sa jedná o parnasizmus alebo nie, čítanie jeho poézie je veľmi očistné a príjemné. Naviac, ak sa spojí s prechádzkou lesom, vie vytvoriť silný zážitok. Vzhľadom na to, ako čítané dielo to je, mohol by to byť jednoduchý krok pre bežného človeka ako začať s poéziou, ako sa k nej priblížiť – čo je pre mňa, ako obdivovateľa poézie, veľmi dôležitý most: postupom času budú totiž poéziu čítať len nečítaní básnici – už dnes je to skôr ako sekta alebo kult. Čiže veľkou otázkou je ako predať a ako odprezentovať poéziu ne-básnikom? Kraskova Poézia vie dať súcit aj obrazy, taktiež vie ale predstavovať príjemný medzi-krok k napríklad Dylanovi Thomasovi: obaja pracujú s prírodnými motívmi, no Thomas pracuje na akosi sofistikovanejšej úrovni.
A ešte raz chcem vyzdvihnúť ilustrácie, ktoré sú možno jednoduché (zobrazujú lesy, lúky a oblohu), no nesú v sebe naozaj silnú atmosféru. Krásne dopĺňajú interiér básnika o exteriéry, do ktorých ho premieta.

Viackrát som sa vrátil ku Kraskovi. Väčšinou ma až tak povinné čítanie nebralo, no tento slovenský básnik si ma získal už pri prvom kontakte. Potešilo ma, keď nám učiteľka nechala pár vytlačených ukážok z tvorby, a tak, hneď ako som v antikvariáte našiel tento nádherne ilustrovaný výber, musel som si ho kúpiť a niekoľkokrát prečítať. Teraz som túto knihu otvoril po asi trojročnej pauze. Medzitým som si načítal väčšie množstvo iných autorov – či už jeho svetových predchodcov (symbolistických, prekliatych básnikov), alebo slovenských nasledovníkov či čo-to z jeho slovenských súčasníčok z výberu Andrey Bokníčkovej Potopené duše, no autor nič zo svojho čara nestratil, práve naopak: perfektne zapadá do širokej siete a spája bez neho ťažko spojiteľné – akoby buduje novú tunajšiu tradíciu svetovej kvality, ktorá ale vychádza z nášho kraja a je bližšia nášmu jazyku.
Básne doplnené o kresby získavajú nádhernú lesnú atmosféru, kedy máme pocit, že nás Krasko vzal na prechádzku nocou, hovorí nám o jeho smútku, láskach, úvahách – prstom ukazuje na čierne siluety stromov, kríkov, na mesiac, na trsy modrej trávy, na hviezdy, hovorí o Bohu a o viere, ale najmä o samote a izolácii, ktorá ho zožiera, ale súčasne tvorí aj jeho charizmu, je súčasťou jeho osobnosti. Či už sa jedná o parnasizmus alebo nie, čítanie jeho poézie je veľmi očistné a príjemné. Naviac, ak sa spojí s prechádzkou lesom, vie vytvoriť silný zážitok. Vzhľadom na to, ako čítané dielo to je, mohol by to byť jednoduchý krok pre bežného človeka ako začať s poéziou, ako sa k nej priblížiť – čo je pre mňa, ako obdivovateľa poézie, veľmi dôležitý most: postupom času budú totiž poéziu čítať len nečítaní básnici – už dnes je to skôr ako sekta alebo kult. Čiže veľkou otázkou je ako predať a ako odprezentovať poéziu ne-básnikom? Kraskova Poézia vie dať súcit aj obrazy, taktiež vie ale predstavovať príjemný medzi-krok k napríklad Dylanovi Thomasovi: obaja pracujú s prírodnými motívmi, no Thomas pracuje na akosi sofistikovanejšej úrovni.
A ešte raz chcem vyzdvihnúť ilustrácie, ktoré sú možno jednoduché (zobrazujú lesy, lúky a oblohu), no nesú v sebe naozaj silnú atmosféru. Krásne dopĺňajú interiér básnika o exteriéry, do ktorých ho premieta.

2 25.05.2021