Samuel98 komentáře u knih

(SPOILER) Mystifikáciou zahmlené autorstvo súčasného slovenského autora, Daniela Majlinga, dodáva dielu zvláštny morálny rozkol, kedy na jednu stranu autorom je a na stranu druhú nie je, keďže je len autorom autorov, tým pádom, čokoľvek by „napísali“, je súčasťou charakteru rozprávača, nie autora, a tak napríklad pomerne explicitné komentovanie sexuálneho znásilnenia, humor hraničiaci s morálkou či na fekálnom humore postavený príbeh nie je možné hodiť autorovi na krk. Je nutné brať poviedky ako „meta-dielo“, ako akt imitácie, paródie či ako priestor pre vybúrenie sa. Tak či onak ma takmer všetky poviedky naozaj pobavili, začal som sa pri nich nahlas smiať – nečítal som ich, ale vypočul som si audio verziu narozprávanú Robom Rothom, čo mohlo samozrejme ovplyvniť môj názor. Príbehy som si teda vychutnal, humor, akokoľvek „nízky“ nikdy nespadal do klišé či neklesal pod inteligentnú „nadsázku“, a tak je vlastne rozsah cieľovej skupiny naozaj široký. Samozrejme, môžu sa nájsť čitatelia, ktorých dej či humor znechutí, prípadne im situácie prídu priveľmi absurdné a pritiahnuté za vlasy, no to je pre mňa práve súčasť toho nadhľadu: poviedky sú konceptuálne veľmi hravé a najmä vnútornou štruktúrou rozprávania je humor dávkovaný s gráciou a nepokúša sa „útočiť“ hneď z prvej.
Knižka sa však neobmedzuje len na bohapustú zábavu, naopak, ukrýva množstvo ponaučení a hlbších myšlienok. Z protagonistov sa tak stávajú karikatúry toho, kým sme či kým sa ľahko môžeme stať. Samozrejme, postavy sú prehnané, no vo svojej podstate si dokážu nájsť svoje vzory v každodennom živote. Cynizmus až ateizmus vnútorných pochodov jednotlivých postáv ma rovnako rozosmieval, ako so mnou komunikoval na úrovni znepokojivého súhlasu. Avšak, stále je to tu ale, ktoré som naznačil hneď spočiatku – kniha obsahuje aj momenty, ktoré mi boli vyložene proti srsti, kedy som sa cítil zle za to, na čom, respektíve na kom, sa smejem. Nehovorím len o prostom čiernom humore, ale najmä o morbídnejšom humore, o autorskom cynizme, ktorý si naozaj nekladie servítku pred ústa, veď to napísali iní autori (a áno, zaverečné interview bolo geniálne: nie len humorom, ale opäť kusom pravdy a nadhľadom). Poviedky môžu znechutiť obsahom fekálnym, ale rovnako tak obsahom, ktorý sa dotýka tém veľmi citlivých, pre množstvo ľudí osobných a akoby neexistovali hranice, z čoho je možné si uťahovať. Osobne som tak rozpoltený najmä zo záverečnej poviedky, ktorá sa zaoberá samovraždou – s myšlienkami som sa dokázal stotožniť, humor fungoval, no prišlo mi akosi nesprávne, pokiaľ sa pri humore samovražednom nejedná o sebairóniu. Bolo to zvláštne, akoby bola celá – a dosť vážna – téma zľahčovaná (obdobne ako býva zľahčovaný pojem depresia na úroveň zlej nálady).
O knihe sa teda už teraz dá hovoriť ako o kultovej, ale či by som ju s čistým svedomím odporučil každému, to si netrúfam predpovedať. Stačilo by mi málo, a kniha by pre mňa bola absolútnym klenotom nielen literatúry slovenskej, ale aj komediálnej.

1 12.03.2022

Jedná sa o útly, zaujímavý, no pre mňa trochu nevyrovnaný výber z nevšednej tvorby súčasnej poľskej autorky, s ktorou som sa už stretol v českom preklade, vo výbere Antologie současné polské poezie. Bargielska má naozaj veľmi svojský, ale rozoznateľný rukopis – dokonca by sa dalo hovoriť aj o akejsi programovej schéme. Dve strofy; záverečná častejšie obsahuje pointu; sled niekedy kolážovito naskladaných asociácií, inokedy absurdných príbehov; práca so súčasným jazykom a civilným, hovorovým hlasom; dojem, že sa v básni deje niečo veľmi špecifické, avšak každé podstatné meno skutočnosti je nahradené metaforou a napokon často veľmi nezvyčajný vzťah medzi názvom básne a básňou samotnou. Niekedy, ako by ma názov zavádzal, inokedy báseň dopĺňal a niekedy usmerňoval, ale najčastejšie ma zmiatol viac ako samotná báseň.
Tém je mnoho – či už sa jedná o smrť, o rodičovstvo, o každodenný život, o hmotnú realitu alebo o spomienky či sny – čiže záber je veľmi široký, a tak je možné sa minimálne na jednu z básní napojiť. Pri asi štvrtine som si však témou ani pointou ani významom naozaj nebol istý, snová logika totiž presahovala moje schopnosti rozkľúčovať báseň. Inokedy som mal pocit, že tému tuším, no posolstvo mi uniká. Prípadne, a to bola väčšina básní, ktoré ma neoslovili, na mňa pôsobila ako text, ktorému porozumiem až o niekoľko rokov, s nejakými skúsenosťami naviac, prípadne že by som im porozumel lepšie, pokiaľ by som bol žena. A zvyšok básní, povedzme zvyšná tretina, ma naozaj oslovila, prehovorila ku mne, darovala mi nádherné metafory, trpký humor a pocit nadhľadu k súčasnému životu. Akoby autorka svet okolo seba viac pozorovala a pokúšala sa získať odstup, vďaka ktorému sa pokúša – skrz snové až dadaistické radenie obrazov – zasiahnuť pointu. Niekedy ma dokonca pobavil verš či zaujala metafora z básne, ktorá ma naopak celkom obišla („...dala mi dieťa do opatery... a spolu s matkou odcestovali na festival animovaných filmov, pohreb mačky alebo duchovné cvičenie.“).
Vo výsledku si teda myslím, že zbierka je minimálne zaujímavá a maximálne kvalitná, avšak nespadám do cieľovej skupiny autorky a nenachádzam sa celkom na jej vlne, hoc kvalitu jej tvorby nedokážem upierať.

(Obľúbené básne: Pán dal, Pán vzal; Nudelman; Dom; Zebra; Lesníkov kocúr; Dnes vyzeráš ako mariánske centrum; Tretia báseň, ktorá...; To je naozaj koniec, musíme byť statočné; moje deti, keď hovoria sorry)

09.03.2022

Útla zbierka pomerne krátkych a svojráznych poviedok argentínskej autorky, o ktorej som sa dopočul z rozhovoru na platforme „Kritický klub“, kde ma pri opise jej tvorby naozaj zaujala. Tam spomínanú knihu som však nečítal, no použiť detektívny príbeh na analýzu komplikovaných rodinných vzťahov ma motivovalo k prečítaniu si tejto kolekcie, ktorá ma príjemne prekvapila.
Každá sa zaoberá trochu odlišnou témou, každá sleduje príbeh a vnútorný svet iných postáv – čo ich však spája, je okrem Buenos Aires aj istý nadhľad v pomerne absurdnom až čiernom humore a špecifický spôsob práce s pointou jednotlivých poviedok. Tie sa neutápajú v konkrétnom opise prostredia či vzhľadu postáv, ako skôr dodávajú jednotlivým osobám kontext, a dej tak rýchlo napreduje – a smeruje k v podstate nevyslovenej pointe. Príbehy sa tak javia ako nedokončené, nie celkom otvorené, no v tom vidím gesto – príbehy, akokoľvek plné zvratov a prekvapení, nás ako čitateľov dokážu nasmerovať až za hranicu napísaného textu, a tak si záver môžeme vyskladať sami. Možno aj otvorenými sú, no nemyslím si, že by boli nedokončené či otvorené nepremysleným spôsobom, naopak tento princíp veľmi oceňujem. Dostáva nás do úlohy naozaj aktívnych čitateľov.
Celkovo je atmosféra príbehov morbídna či zvrátená – až existenciálne ladená, kedy sú postavy konfrontované s abnormálnymi skutočnosťami či sami reagujú mimo rámec bežných reakcií. Aj tak si ale myslím, že sa jedná skôr o preexponovanie tém súvisiacich so životom súčasného človeka a nie v „autorskom sadizme“. Jednotlivé poviedky som teda vnímal skôr ako metafory.
Problém som nemal so žiadnou z poviedok – akurát ma prekvapilo ich poradie. Mám na mysli dve záverečné poviedky, ktoré by som asi prehodil – Dočasný podnájom bol príbeh mrazivý a bol by veľmi silným záverom. Smrť a kanoe bola pre mňa zvláštna voľba, keďže príbeh pre mňa nedosahoval kvality zvyšku zbierky.
Mimo iné sa jedná o moju prvú knihu z kolekcie Klad a dizajn ma veľmi príjemne prekvapil: každá zložka knihy (ilustrácie, font, obálka) je nádherná, prehľadná a pridáva k atmosfére diela.

04.03.2022

Aké rady by poskytol svetoznámy a komerčne úspešný autor začínajúcim spisovateľom? Jednou z možných odpovedí je práve táto kniha – avšak nejedná sa o kurz, kde sa vyráža z bodu A do bodu B. Naopak, kniha začína stručnou autobiografiou, nasledujú akési základné princípy a potom dodatky, v poslednom vydaní obohatené aj o bonusový materiál od Kingových synov.
Celkovo je kniha humorne ladená, neberie sa úplne vážne a slovo „memoár“ v podnázve je pomerne kľúčové, keďže autor dáva príklady na rôzne situácie práve skrz vlastné skúsenosti. Biografia dáva návodu akýsi kontext, rovnako tak môže inšpirovať v mnohých ohľadoch, ale aj zabaviť. Zachytáva literárne začiatky a prvé úspechy, ktoré sú naozaj milé a príjemné; pri serióznych zárobkoch je naozaj otvorený a úprimný, čo sa profesionálnej kariéry spisovateľa týka. Podobne ladené sú aj rady: väčšiu časť textov zaberajú dovysvetľovania (plné nadhľadu), príklady a spomienky. Rád vo svojej podstate tak veľa nie je, ale sú k naozaj k veci – a tu je nutné spomenúť, že King svoje sľuby splnil: nenaučí spisovateľa ako sa stať géniom, neurobí zázrak ani magickú premenu, ale poskytne rady ako sa z ľahko podpriemerného autora môže stať aspoň ten priemerný: radí ako sa vyhnúť chybám, nie ako napísať skvelé dielo. Za mňa teda kniha splnila očakávania. Napríklad rady, s akým odstupom a ako cca by mal autor dielo upravovať po prvom „drafte“ mi naozaj pomohli, rovnako tak uvedomiť si dôležité princípy „dobrého“ rozprávania.
Tu prichádza môj čitateľský zlom: sám som od tohto autora zatiaľ nič neprečítal (ale kniha ma inšpirovala k viacerým titulom), videl som len niekoľko filmových spracovaní, a tak som bol sám zvedavý, ako k literatúre pristupuje táto svetoznáma osobnosť. Moje výhrady sú teda o to subjektívnejšie: nezhodoval som sa s hodnotovým rebríčkom autora, kedy idú priority asi takto – príbeh, postavy, idea. U mňa, či už ako u čitateľa alebo vo výnimočnom prípade autora, je to presne naopak – ako prvá ma zaujíma idea zasadená do kontextu, potom postavy a na záver príbeh samotný. Čo opäť nie je na škodu – konfrontovať sa s názorom opačným. Knihu teda odporúčam aj nefanúšikom a čitateľom, ktorí Stephena Kinga ešte nečítali, má im čo ponúknuť, akonáhle súčasne prejavujú záujem o literárnu tvorbu.

4 05.02.2022

Posledné a najrozsiahlejšie dielo pôvodom čilského básnika a prozaika bolo dopísané tesne pred jeho smrťou. Jedná sa o päť kníh, ktoré mali byť vydané samostatne, ako si to sám autor prial, avšak dodnes je román vydávaný ako jedna, takmer tisícstranová kniha.
2666 je moderné dielo: kultový román natoľko rozsiahly a súčasne polytematický a výnimočne napísaný, že si žiada niečo viac než len krátke zhrnutie. Samozrejme, je možné, že tento román nezaujme každého či kdekoho odradí pre svoju dĺžku, prípadne sa v procese môže človeku zdať, že je autor príliš „ukecaný“, avšak verím, že prečítať si ho môže byť silným zážitkom.
Kniha je zložená z piatich samostatných príbehov s nespoľahlivým rozprávačom, ktoré si čitateľ musí tak trochu poskladať dokopy sám. Sem-tam sa objaví niekoľkostranová veta vyslovená jedným dychom, inokedy sa v príbehu uprostred príbehu objaví ďalší drobný príbeh, tempo však neklesá. Celkovo dielo obsahuje veľa čierneho, sarkastického humoru a mieša reálne osoby a udalosti s fiktívnymi. Čo je pre autora typické, príbeh rozpráva veľmi chladný a nezaujatý rozprávač, ktorý dianie líči bez akýchkoľvek emócií (napríklad zločiny) a k vnútorným svetom postáv pristupuje až s vedeckým odstupom. Naopak, miestami sa rozprávanie obráti na „hlboko poetické“, kedy je nebo prirovnávané k Baudelairovým oblakom alebo tu vznikajú veľmi poetické prirovnania, či naopak homofóbne úsudky a veľmi špecifické názory, ktoré však splývajú s myšlienkami a úvahami postáv, akoby vlastne príbeh rozprávali ony, ale pokúšali sa byť objektívne – čo som postrehol už pri čítaní Vzdálené hvězdy, kedy som mal dojem, že autor čitateľom manipuluje, potom mu o tom povie, len aby ho na ďalšej strane opäť zmanipuloval. Práve premenlivým autorským štýlom je dielo tak výnimočné: každá časť akoby bola tak trochu napísaná niekým iným. Okrem toho často vznikajú odbočky k napohľad nepodstatným detailom, pri ktorých sa rozprávač tvári, akoby to bolo čosi kľúčové; a tak zanecháva čitateľom množstvo hádaniek a komplikovaných metafor na rozlúštenie. Verím, že sa tam nenachádzajú len tak náhodou.
Dielo sa zaoberá – medziriadkovo a inokedy veľmi priamo – vzťahom medzi svetom a umením, medzi umelcami a kritikmi, medzi obdivovateľmi s obsesiou a obsesívne obdivovanými, medzi profesionálmi a amatérmi, medzi umeleckými priateľmi režimu a jeho umeleckými odporcami, medzi akademikmi a reálnymi ľuďmi, a koniec koncov aj medzi krutosťou, barbarstvom a literatúrou ako takou.
Román je veľmi „čtivý“ – aj napriek dĺžke dokáže vtiahnuť a pohltiť človeka. Samotná Patti Smith tvrdí, že túto knihu prečítala niekoľkokrát a že patrí medzi jej najobľúbenejšie. A ako ju človek číta, sleduje dej, myšlienky, štylistickú zručnosť a intelektuálny nadhľad autora, je ťažké sa čudovať. Samozrejme, dielo a jeho témy nemusia zaujímať každého – sú veľmi špecifické a aj dej je spočiatku zľahka odtrhnutý od života ľudí, ktorí sa literatúrou či umením nezaoberajú. A tak sa, podľa mňa, cieľovou skupinou pre prvú časť stáva práve umelecký svet; kto by sa však zaujímal o masových vrahov a vraždy, o smutnú a desivú realitu niektorých regiónov tohto sveta v podobe femicíd, dielo sa k týmto témam dostáva bližšie až v tretej a štvrtej časti. Tempo neustále narastá a každou „knihou“ sa dostávame k epicentru diania bližšie a bližšie.
Nasledujúci citát pochádza, mám dojem, z Chilského nokturna, čo román tohto autora, avšak v tejto pasáži podľa môjho názoru definuje akýsi svoj základný koncept a tému, kde je naznačený vzťah medzi literatúrou a krutosťou.
„Aktivní čtenář ... mohl okamžitě poznat, že je to jen nastrčený panák, poskok nějakého plukovníka rozvědky nebo možná nějakého generála s intelektuálními ambicemi, což by v Chile ostatně nebylo nic zvláštního, zvláštní by byl spíše opak, v Chile se vojáci chovají jako spisovatelé a spisovatelé, aby se vyrovnali, se zase chovají jako vojáci a politici (všech směrú) se chovají jako spisovatelé a jako vojáci a diplomaté sa chovají jako kreténi a cherubíni a lékaři a advokáti se chovají jako zloději a tak by se dalo pokračovat až po znechucení, daleko za malomyslnost.“

2 16.01.2022

Turecko, krátko po pokuse o prevrat. Ahmet Altan je zatknutý, prepustený a opäť väznený – pre navzájom protichodné obvinenia, po absolvovaní povrchných súdnych procesov. Uväznili však spisovateľa a aj to nie hocakého: Ahmet sa rozhodol nepoddať zúfalstvu ani nádeji, rozhodol sa pre odvahu, vzdor a vďaku. Výsledkom tohto rozhodnutia je práve tento krátky memoár, o príbehu ktorého sa dozvedáme v predslove; ako bol vydaný aj napriek doživotnému uväzneniu autora.
Knižka naozaj nie je dlhá, stačí na ňu jedno poobedie. Dokonca ani len téma a vážnosť situácie obrátená autorovým optimizmom čítanie nespomaľuje, práve naopak: každý ďalším slovom čitateľa inšpiruje a dodáva mu odvahu. Čo by však potenciálneho čitateľa odradiť mohlo, je autorov sklon často odbáčať od príbehu k úvahám, k rozjímaniu a k poetickým metaforám plným referencií na diela literatúry. Autor je naozaj sčítaný, hoc referuje viacmenej na mená veľkých európskych klasikov ako sú Shakespeare či Tolstoj, no jedna konkrétna referencia mi celkom zmenila pohľad, ktorým sa na knihu pozerám, a to bolo práve spomenutie Borgesa, ktorého mi v tej sekunde spôsob písania pripomenul. Samozrejme, jedná sa o autobiografiu, o memoár, o svedectvo, avšak pomer rozprávania príbehu a udalostí voči pomeru úvah a využita jednotlivého diania pre podklad k meditácii nad rôznymi témami s väzením, fantáziou a pamäťou súvisiacimi mi Borgesa naozaj pripomenul. Mám na mysli Borgesove poviedky, ktoré intelektuálne kĺbia eseje, knižné referencie a absurdné príbehy. Mám dojem, že aj Už nikdy neuvidím svet tieto prvky obsahuje, žiaľ aj absurdnosť príbehu, ktorá je desivo reálna.
Jediné, čo by som knihe vytkol – a ani to nie je tak závažné – je kapitola Lesné víly, ktorá je naozaj viac úvahou literárnou, než že by bola úzko spätá s „dejom“ a s posolstvom knihy. Niežeby táto úvaha nebola zaujímavá, no neviem, či nepresahuje rozsahom svoj význam.
Jazyk je však je nádherný, metafory plynú a optimizmus je nákazlivý, aj napriek – či už práve pre – chýbajúcu naivitu. Dielo je ukážkou ľudského vzdoru – akokoľvek sa autor priamo v diele dištancuje od pojmu odvahy či hrdinstva; naopak práve touto schopnosťou sebareflexie pridáva jeho pohľadu na dôveryhodnosti.

2 14.01.2022

Neviem, ako pozerať na podobné dielo - sám som nikdy hlbšie aforizmy a citáty neštudoval, nevyznám sa v tejto oblasti, a tak bola táto knižka mojím prvým kontaktom. Našiel som ju v antikvariáte medzi poéziou, a tak som to vlastne ako poéziu aj čítal - ako dlhú báseň naplnenú pohľadmi na život, na vzťahy a na životné pravdy, skúsenosti, veľmi spirituálne a rozumné, súčasne však veľmi imaginatívne a obrazné. Avšak, ako niečo nové (samozrejme, beriem do úvahy aj dobu vzniku) mi to úprimne neprišlo, čo samozrejme nemuselo byť zámerom, ale s podobnými úvahami a myšlienkovými cestami už som sa stretol, avšak v podobe aforizmov so mnou ťažko komunikovali, čo nemusí byť chybou knihy ani autora ani myšlienok samotných, ako skôr formátu aforizmov, ktoré pre mňa až príliš odvážne formulujú tézy. A tak, bez nejakých bližších popisov čítam krásne, abstraktné vety, ktoré nemajú konkrétne uchopenie, avšak tvária sa ako pravdy; znejú mi akoby to "Takto bolo".
Pokúšam sa však knihy nehodnotiť na základe páčilo/nepáčilo, nemusím sa predsa s autorom stotožňovať; pokúšam sa hodnotiť, ako kniha splnila svoj zámer u mňa ako u čitateľa. Rád sa konfrontujem s novými myšlienkami, avšak ako hovorím, táto podoba nie je celkom pre mňa. Možno sa jedná o antipatiu pre vyznenie podobné súčasným ezoterickým citátom, ktoré hovoria o hľadaní vnútra, ale súčasne sú flexibilné ako horoskopy v časopisoch. Čím nechcem zhadzovať vysokú úroveň autora a jeho myšlienok, ktoré vyslovil, iba spomínam túto asociáciu a uvažujem, čo mi teda môžu tieto "verše" poskytnúť. Báseň si tvorí vlastný kontext, nepovažuje sa za objavenú pravdu ale za perspektívu.
Týmito myšlienkami taktiež nechcem povedať, že by ma nič z knihy neoslovilo. Naopak, množstvo jednotlivých obrazov ma naozaj zaujalo, atmosféra ma pohltila a s niektorými ideami som naozaj súhlasil - zaujal ma tento pohľad na vesmír, život a vedomie. Rovnako sa mi naopak niektoré zdali byť veľmi očividné a zakryté do krásnych slov, niekedy povrchné a niekedy pre nezainteresovaného človeka neuchopiteľné. Naopak, pre zainteresovaného človeka, čiže pre človeka, ktorý sa tvaruje skrz krátke citáty, samozrejme môže mať táto knižka veľkú silu a veľký význam, keďže je jej kvalitou aj schopnosť vtiahnuť a presvedčiť o svojej hĺbke.

13.01.2022

(SPOILER) V meste poblíž pralesa sa z ničoho nič začnú objavovať deti, z ktorých ide strach – nejedná sa totiž o obyčajné deti, ale napohľad o bytosti z iného sveta. Sú to deti, ktoré hovoria vlastným jazykom, ktoré sú schopné spáchať zločin, ktoré nemajú hierarchiu podobnú dospelým, ktoré sa len tak túlajú mestom San Cristóbal, hrajú sa, no visí nad nimi akási zvláštna atmosféra. Dozvieme sa, že zomrú. Rovnako tak sa dozvieme, že toto všetko sa odohralo pred dvadsiatimi rokmi. Rozprávač si spomína, niekedy hmlisto, niekedy presne, niekedy zas dodatočne interpretuje svoje spomienky a prikladá význam tomu, čo v tom čase ešte význam nemalo, odráža sa od dobových správ, záznamov, denníkov či esejí – a pokúša sa nám prerozprávať, čo sa to vlastne s tými 32 divokými deťmi stalo a o čo šlo.
Dielo tak trochu pripomína Pána Múch, ale z opačnej strany – z pohľadu mesta, z pohľadu rodiča, ktorý sám vychováva dieťa. Spočiatku sa všetci boja pomenovať problém, následne ho riešiť: je ťažké priznať si, ako tvárne deti sú a že to, kým sa počas výchovy stávajú, je len jedna z možností. Možnosť, pri ktorej sa neprejaví detské násilie a agresia.
Rozprávač sa tak často zamýšľa – takmer hororový dej je pretkávaný úvahami, metaforami a náhodnými zhrnutiami vedeckých experimentov, ktoré však podľa mňa občas zbytočne odbiehajú od ústredného príbehu, akoby bol autor naozaj sčítaný a nevedel, ako to všetko zo seba dostať von. Miestami je to však veľkým plusom knihy, akoby dej poskytoval priestor na meditáciu nad vzťahmi, nad rodinou, na deťmi a detstvom, nad výchovou a nad rozbíjanými ideálmi. Súčasne bolo zaujímave sledovať vzťah medzi mestom a deťmi, kedy sa dajú deti interpretovať ako neznáma, ako čosi cudzorodé, čo nezapadá do bežného chodu mesta, keďže občas sú podľa mňa zásahy proti nim o niečo násilnejšie, ako je nutné, čo podporuje aj všadeprítomné teplo a dusno.
Rozprávač síce vyjadruje ľútosť, pokúša sa porozumieť obom stranám, nie je však celkom ani na jednej – dôležité je preňho čo najkomplexnejšie zachytiť udalosti tejto prazvláštnej etapy mesta San Cristóbal. Hrôzu predstavuje práve neznámo, to, čo je neuchopiteľné a neporozumiteľné; román však rovnako nebojuje proti predsudkom a proti agresii namierenej voči neznámemu a cudziemu. To je asi moja jediná výčitka: dielo sa oplatí čítať, je zaujímavé ako konceptom, tak rozprávaním, navyše je „čtivé“ a krátke.

2 01.01.2022

Na úvod len spomeniem, že si uvedomujem, koľkokrát v živote som mal o svete a o ľuďoch rasistické predstavy a že som si dlho neuvedomoval vlastné biele privilégium; stále ma čaká dlhá cesta v snahe o pochopenie stále aktuálnych sociálnych problémoch tohto sveta. Minimálne v našom kontexte je klasický postup, že najprv kritizujem, ozvem sa, zapojím sa do debaty, no viac si nezistím, pretože mi stačí to, ako to vždy bolo – čo je vo svojej podstate základný problém, prečo autorka už s bielymi o rase nehovorí: tento a s ním súvisiace fenomény pomenúva a diagnostikuje. Za základný postup, ako urobiť krok vpred považujem počúvanie. Skutočné počúvanie, kedy neskáčem do reči, kedy vnímam a kedy plne rešpektujem aj kritiku, ktorá by mohla otriasť mojím svetom a ktorá by sa ma mohla dotknúť, ktorá neodráža moje vlastné skúsenosti. Pri počúvaní, kedy po otázke čakáme na konkrétnu odpoveď, k žiadnemu posunu nedochádza. A prečo? Aké problémy tento prístup a neochota skutočne počúvať prinášajú? Tomu sa už – podľa môjho názoru – táto kniha vo veľkej miere venuje, pretože rasizmus nie je problém ne-bielych, ale naopak je to chybou zakorenenou najmä v bielom pohľade na svet a na seba.
Nie je tutoriálom pre bielych ako nebyť rasistom (to je dlhodobejší proces) a neposkytuje ani konkrétny návod ako zmeniť svet, iba – pre nás, bielych, ktorí nie sme vyslovene cieľovkou – objasňuje, v čom zlyháva komunikácia na tieto témy. Často som popri čítaní očami zvýrazňoval úderné a informatívne pasáže, ktoré by som rád prezdieľal ľuďom, pre ktorých sú problémy tohto sveta zaujímavou témou na racionálnu debatu, kde emócie nemajú čo hľadať a kde nie je prioritou hľadať riešenie problému, ale povedať minoritám či utláčaným, že už by aj stačilo. Kde je filozofia kratochvíľou, zábavkou a dôležité sú len veľké témy zmyslu života. Bojím sa, že pôsobím agresívnejšie, než je táto kniha písaná, ale bohužiaľ obsah inú emóciu ako hnev a smútok, pocit hanby a precitnutia – neposkytuje. Knihu považujem za dôležitú lekciu a za absolútny základ pre dialóg k tejto téme.
Jedná sa o stručnú sériu esejí, ktoré pojednávajú o rôznych aspektoch rasizmu, najmä v súvislosti s Veľkou Britániou (v rámci jej kontextu), s históriou a s prístupom, ktorý sa od USA či od iných krajín líši svojimi špecifikami. V obsahu tak nájdeme tieto kľúčové slová: úvod, histórie, systém, čo znamená biele privilégium, strach z čiernej planéty, otázka feminizmu, rasa a trieda či „Spravodlivosť neexistuje, sme iba my“.
Mimo iné si veľmi vážim preklad, na ktorom je vidno, že sa prekladateľka o tému naozaj zaujíma a že sa v nej vyzná, a tak poskytuje výklad fráz a slovných spojení frekventovane používaných v týchto súvislostiach. Vďaka tomu a vďaka častému používaniu originálneho znenia pojmov som mal pocit silnej autenticity, kedy kniha znela, akoby ani nebola napísaná v inom jazyku ako v slovenčine. Ďakujem za skvelú prácu!

25.12.2021

(SPOILER) Túto knihu som prečítal naozaj rýchlo: moje očakávania po množstve pozitívnych odporúčaní sa naplnili a napätie knihy, previazanej nádherným jazykom, naozaj nieslo veľké myšlienky a silné emócie. Tento už klasický a pop-kultúrou zdeformovaný gotický horor bol napísaný mladou autorkou vo veku 18stich rokov počas pobytu vo Švajčiarsku ako kratochvíľa, kedy spolu o najdesivejší horor súťažili lord Byron, Percy Shelley a doktor Polidori. Z poviedky sa stal román a z románu kultová klasika: na svoju dobu revolučná kniha, či už ako sci-fi alebo ako výsledok výchovy filozofom a feministkou.
Dejovo je román pomerne jednoduchý: spočiatku čítame listy cestovateľa, ktorý loďou pláva cez severný pól a cestou objaví premrznutého muža, Viktora Frankensteina, ktorý mu následne skrz príbeh v príbehu vyrozpráva príčinu svojej cesty. Keď bol Viktor mladý, vytvoril totiž dielo, ktoré po nezdravom posadnutí vlastnou prácou bezcitne zavrhol: z neživej hmoty vytvoril nepomenovanú bytosť, najčastejšie sa však na jeho výtvor referovalo ako na „Satanáša“. Táto bytosť je citlivá, inteligentná, ale aj silná a pomstychtivá – Viktor ju vykresľuje ako netvora, avšak netvorom je naozaj samotný Frankenstein – po dlhom čase samoty a zavrhnutia, ako stvoriteľom, tak všetkými ľuďmi okolo, začne po nesplnených požiadavkách vraždiť a robiť svojmu stvoriteľovi zo života peklo. To sa dozvedáme nielen z diania, ale aj z nekonečného explicitného opisu emócií rozprávača: keď je smutný, niekoľko strán nám vysvetľuje, ako smutný naozaj je. To isté sa týka strachu, zúfalstva, výčitiek a hnevu.
Dielo je však nielen pútavé, krásne napísané, ale aj inteligentné, mnoho-vrstevnaté a pokladá veľa otázok – či už ho považujeme za metaforu umelca a diela, kedy sa nechá pohltiť tvorbou tak, že zamedzí šťastnému životu a zdravým vzťahom; alebo dielo hovorí o osobe zavrhnutej a osamelej pre nepochopenie, a teda o ľudskej povrchnosti a predsudkoch; alebo dielo hovorí o vzťahu medzi človekom a Bohom; o narcizme, o egoizme, o absencii súcitu; a tak ďalej. Naozaj je tu veľmi konkrétne poukazované na abstraktný princíp.
Záver bol pre mňa silným zážitkom: jednalo sa nielen o vrstevnaté vyvrcholenie tém, ale aj o napínavé ukončenie rozprávania a dovysvetlenie nelogickostí, ktorých bolo dielo až komicky plné, čo sa však samozrejme dá dielu vzhľadom na vek odpustiť. Naopak, knihu je možné obdivovať ako román veľmi zrelý, obsažný a úderný, kde vek autorky nijak neohraničuje jej talent.

3 23.12.2021

Výber z poézie modernej (či súčasnej) americkej poetky, ktorej tvorba je pomerne kontroverzná, no veľmi úderná a surová. Tento výber som už čítal – v čase, kedy ma zaujali Beatnici, keďže Sharon Olds k nim má vo svojej tvorbe pomerne blízko (sama si váži Walta Whitmana a Allena Ginsberga) – no tentokrát som ju vnímal opäť na inej úrovni, či už pre „viac“ životných skúseností alebo pre hľadanie autoriek zaujímavo predostierajúcich perspektívu na život a pocity ženy. Sharon Olds si ako tému totiž volí rodinný život, nie však v idylickom zmysle slova: hovorí o svojom problematickom vzťahu voči rodičom, o svojich láskach a sexuálnych partneroch, rovnako tak o svojich deťoch; popiera však, že by subjekt a ona boli tá istá osoba. Rovnako tak ju zaujíma téma smrti, vojen a krutosti, k čomu používa veľmi podobnú poetiku ako pri už spomenutej téme rodiny – dôvod, pre ktorý je považovaná za kontroverznú, je jej explicita, jej brutalita, jej sklony k estetike až pornografickej, surovej a otvorenej, kde sa predmety či vzťahy každodenného života ľahko môžu premeniť na surreálny obraz či na vojnu. Nebojí sa pomenovávať problémy priamo – sama tvrdí, že jej písanie nie je intelektuálnou záležitosťou.
Tu ale prichádza moje varovanie: kniha obsahuje množstvo možných „triggerov“, môže ľahko pohoršiť či naozaj zasiahnuť. Vyjadruje sa napríklad aj k témam nepríjemných sexuálnych skúseností, k neukončenému tehotenstvu, k obetiam vojen či hladov, a podobne. Je však pozoruhodné, ako osobitne a zaujímavo zachytáva aj možno ťažko uchopiteľné témy, problémy, pocity, čím rozširuje – podľa môjho názoru – spektrum vnímania u čitateľa. Často sa jedná o témy osobné, plné emócií, avšak občas som mal dojem, že ich dokáže pomenovávať bez pridania vlastných emócií, akoby bolo zámerom nielen sa vypísať, ale daný pocit čo najsilnejšie sprostredkovať, aby mal čo najsilnejší účinok.
Či už je to samoúčelné alebo nie, či už je to programová snaha hovoriť o tabuizovanom alebo vnútorný exorcizmus, myslím si, že je nutné si na jej tvorbu utvoriť vlastný názor – sám som sa rozhodol načítať si aj jej zbierky, ktoré však zatiaľ preložené nie sú.

2 16.12.2021

Na nemenovanom ostrove sledujeme nemenované postavy, ktoré sa vysporiadavajú s faktom, že veci na ostrove miznú spoločne so spomienkami na ne – napríklad, pokiaľ zmiznú vtáky, zmizne aj povedomie o slove vták a o konkrétne spomienky na ne. Človek stratí k pojmu emócie a takmer všetky asociácie. Občas sa však stáva, že niektorí ľudia nezabúdajú; takí sa však stávajú terčom polície, ktorá ich odnáša a zabezpečuje kompletné odstránenie zmiznutého objektu.
Rozprávačka-spisovateľka sa dozvie, že jej kolega taktiež nezabúda a rozhodne sa ho ukryť u seba doma. V diele sa stupňuje napätie, keďže sa týmto rozhodnutím vystavili veľkému riziku; rovnako však sledujeme meditatívne až filozoficko-poetické rozhovory na tému zabúdania.
Tento “čtivý” román je dielom uznávanej a úspešnej súčasnej japonskej autorky menom Yoko Ogawa. Preložený bol len nedávno, napriek tomu, že bol napísaný v 90tych rokoch. Na úvod by som sa chcel ohradiť voči tomu, ako je dielo prezentované a propagované; hovorí sa o ňom ako o orwellovskej dystopii a áno, objavujú sa tu určité podobnosti, no práve politicko-totalitná rovina mi prišla najmenej komplexná. Naopak, verím, že dielo hovorí o niečo viac vnútornom či medziľudskom ako je napríklad obyčajná pamäť a zabúdanie, strácajúci sa svet, miznúca identita či možno dôsledky izolácie, či už v prípade ženy v domácnosti alebo domáceho násilia. Dokonca mám teóriu, že dielo hovorí o chorobe, ktorej príznakom je zhoršujúci sa stav pamäte, skrz ostrov ako kolektívneho hrdinu.
Interpretovať dielo a diskutovať o ňom by bolo na dlho; dôležité je však zmieniť, že príbeh v príbehu, román hlavnej postavy, je podľa môjho názoru kľúčom k pochopeniu celého románu.
Dielo je napísané veľmi rozumne, poeticky a pomaly plynie, avšak je neustále plné napätia a prekvapenia. Čo by sa však dalo knihe vytknúť, je istá nelogickosť a nepravdepodobnosť – preto je v snahe vnímať ho čo i len trochu realisticky nefunkčná a nedotiahnutá, je teda “nutné” ju čítať ako metaforu, ako obraz, pretože svoju dystopickú linku nevysvetľuje. Naopak, ponára sa do pocitov a ukazuje, ako si človek “zvykne na všetko”, ako sa prispôsobí a ako dokážeme prežiť aj v absencii množstva pre nás drahocenných spomienok. Zároveň musím varovať pred emočne nabitým záverom, ktorý je naozaj silný a temný.

6 14.12.2021

(SPOILER) Štúdia tvorby Isabel Allende je síce pomerne stručná, avšak skrz poznámky pod čiarou odkazuje na množstvo ďalšej odbornej literatúry venujúcej sa tejto téme; stručná počtom strán, nie však informáciami. Táto drobná knižka stíha zhrnúť fenomén magického realizmu najmä v kontexte Latinskej Ameriky a, samozrejme, život, tvorbu a reakcie na tvorbu známej čilskej autorky, ktorej diela dodnes rezonujú a najmä vznikajú.
Prvá časť sa pokúša ju uviesť do kontextu magického realizmu. Ten je tu v skratke zhŕňaný: nie je to hlavným zámerom skúmania, inak by zrejme bola kniha dlhšia. Avšak stále veľmi efektívne vysvetľuje piliere a počiatky magického realizmu v hispanoamerickom kontexte, s ktorým býva najčastejšie asociovaný. Prechádzame si tak históriu definícií a redefinícií žánru, ktorý sa stal súčasťou „kontinentálnej identity“. Akonáhle sa surrealizmus dostal k národom, kde je bežné prepojené s bizarným či magickým, kde nastáva (najmä v Čile) syntéza kreolskej a indiánskej kultúry/myslenia/povier, toto stretnutie ovplyvnilo mnohých autorov, ktorí sa pokúsili nájsť pre svoj svet osobitý jazyk. Na konci časti venujúcej sa tejto téme, dostávame výslednú definíciu magického realizmu u ťažiskových diel: žánrový synkretizmus, stieranie hraníc medzi realitou a fantáziou, obraznosť, téma, čas ako dôležitý naratologický prvok, špecifická úloha rozprávača a typy postáv. Samozrejme, myslím si, že magickým realizmom nie je len hispanoamerický magický realizmus, akokoľvek dôležitý, autentický a spätý s daným kontextom je, pretože existujú diela z rôznych častí sveta, ktoré obsahujú viacero podobných znakov – aj autorka nachádza isté paralely medzi magickým realizmom Latinskej Ameriky a slovenským naturizmom, kde je vyzdvihovaná príroda, istá iracionalita a nadprirodzeno.
Vo zvyšku tejto práce je už skúmaný rukopis Isabel Allende a jej prijímanie či neprijímanie literárnou obcou (pre jednoduchosť jej jazyka a komerčný úspech) a špecificky čilskou literárnou obcou – práve pre jej stotožnenie sa s Čile, v ktorom nežije (z dôvodu vysťahovania sa počas diktatúry v minulom storočí). Autorka teda pozoruje vzťah medzi spisovateľmi a básnikmi, ktorí sa síce vysťahovali, ale svojou tvorbou sa neustále k rodnej krajine vracajú; rovnako tak sa zameriava na čilský geograficko-literárny kontext a vzťah ku krajine. Následne je tu riešený aj autorkin feminizmus, jej ponor do ženského sveta so silnými ženskými postavami, ktoré sú vždy na svoju dobu (aj v historických dielach) emancipované a progresívne, ktoré sú nositeľkami mágie a veľkej vnútornej sily, kedy sa často stávajú obeťou patriarchátu, no nikdy nie pasívnou obeťou. Medzi dielami vznikajú isté paralely, ale nie je možné ju ako autorku jednoducho ohraničiť; isté však je, že spája historické bádanie s osobným vkladom (emocionálnym a myšlienkovým) a so silnou fantáziou.

1 18.11.2021

Práca českej sociologičky si už od úvodu dáva veľmi pevne stanovené ciele, ktoré vo výsledku aj spĺňa – a to konkrétne analyzovať homoparentálnu výchovu a s ňou súvisiace témy bez pridania ideológie. Čítanie bolo obohacujúce a odštartovalo vo mne nielen hlbší záujem o tému, ale rovnako tak vlastné otázky a pochybnosti ohľadom zavedeného stavu vecí. Čo som si však uvedomil najvýraznejšie, je to, ako veľmi moja vlastná ideológia zasahuje do pohľadu na rôzne témy: v bodoch, kedy by som najradšej do textu zasiahol a upozornil na problematickosť citátov respondentiek, som sa zakaždým spamätal, že toto nebolo cieľom knihy.
Tá je rozdelená na viacero kapitol, ale veľmi zjednodušene sa dá rozdeliť na 2 časti predelené úvodom k časti druhej. Prvá opisuje vývin definície rodiny, premeny rodiny analogicky spojené s premenou spoločnosti a stručné dejiny prác na túto tému, pričom sa pokúša poukázať na plusy aj mínusy jednotlivých teoretikov a ich prác: čo zahŕňajú, čo nezahŕňajú a akej kritiky sa im dostalo. Zaujímavé tak boli pasáže, kedy sa obrátila otázka, či sú homosexuálne páry dostatočne dobrými rodičmi na otázku, prečo by mali napĺňať akýsi fiktívny heterosexuálny štandard. Dozvedáme sa o tom, ako sú pre ideológiu jednotlivé práce spochybňované a dozvedáme sa o neúspešnom boji s predsudkami a naopak aj o problémoch s výskumami, ktoré však potvrdzujú, že so stereotypizovanou homoparentálnou výchovou ako takou nie je nič zlé.
Druhá polovica knihy sa venuje samotnému výskumu autorky a jej kolegyne, kedy komunikovali s cca 15 homosexuálnymi pármi vychovávajúcimi deti. Títo rodičia sú citovaní, analyzovaní a najmä veľmi reálni: vykresľujú sa ako osoby unikajúce stereotypom. Niektoré z nich u transfóbne či bifóbne a podobne, niektoré z nich dokonca opovrhujú takzvanými lesbami, pretože sú to podľa nich škaredé, promiskuitné mužatky. Preto, aby ich spoločnosť prijala (a to veľmi zjednodušujem) sa do nej pokúšajú čo najautentickejšie vpasovať: sú feminímne, o svojej sexuálnej orientácii veľmi nehovoria a s LGBTI komunitou prevažne nekomunikujú. Dozvedáme sa o tom, aké náročné až nemožné je pre homosexuálny pár v českom kontexte mať dieťa.
Pre koho je však kniha určená? Homofóbom názor zmeniť nemusí, homosexuálne páry však môže povzbudiť a ľudí (laikov a pravdepodobne aj odborníkov) so záujmom o podobné témy môže skvelo dovzdelať. A ako človeka, čo sa pokúša v týchto témach zorientovať, táto kniha naozaj posunula.

1 04.11.2021

(SPOILER) Táto populárno-náučná, 132stranová kniha si dala za cieľ hovoriť o narcizme v rôznych podobách a definíciách tak, aby bola vhodná ako pre laikov, tak pre odborníkov. V knihe sa v zátvorkách objavujú vysvetlenia odborných pojmov pre bežného čitateľa; nachádzajú sa tu teda aj pasáže písané vedeckou terminológiou a definície narcizmu zadefinované rôznymi známymi psychoanalytikmi (Sigmund Freud, Heinz Kohut, Otto Kernberg, Karen Horney, Michael Balint či Glenn O. Gabbard a ďalší). Cieľ zachytiť čo najširšie spektrum čitateľov však vo mne spôsobil skôr chaos než usporiadanie si daných termínov a po dočítaní knihy som mal omnoho viac otázok ako odpovedí – čo môže byť samozrejme tým, čo som od knihy čakal ja a čo by som sa rád dozvedel. Možno by, podľa mňa, bolo zaujímavejšie napísať polovicu naozaj „po lopate“ a v druhej poskytnúť omnoho obsiahlejšie a odbornejšie vysvetlenia. Dielo tak považujem za viac populárne než náučné, no pridanou hodnotou sú práve spomenuté mená a názvy prác, od ktorých sa dá odraziť. Kniha tak pre mňa bola viac prehľadom než úvodom.
Čo sa týka štruktúry knihy, postupuje od mýtu o Narcisovi až po konkrétne kazuistiky (čiže poznámky z liečby niekoľkých pacientov). Po Narcisovi antickom nasleduje krátka kompilácia Narcisov v literatúre v celej ich rôznorodosti (od Doriana Graya až k Narcisovi Rudolfa Slobodu), po ktorej autori hovoria o narcizme ako o spoločenskom fenoméne, čo znamená, že narcizmus je v spoločnosti prítomný nielen ako porucha osobnosti ale aj ako náročne uchopiteľný generačný posun v ľudskej sebareflexii a seba-prezentácii, ako súčasť každého z nás. Po tomto úvode sa dostávame k dejinám definícií a typov liečby narcistickej poruchy osobnosti, pri čom pozorujeme viacero typov narcizmu – všeobecne najznámejším sa ukazuje byť bezohľadný, grandiózny narcis, avšak aj jeho „opak“, človek ustráchaný a veriaci, že každý človek naokolo ho hodnotí a premýšľa nad ním, je taktiež narcisom. V diele sa neustále spája táto porucha osobnosti s jej pôvodom v detstve, kedy narcis nie je arogantný len preto, lebo môže, iba si hľadá spôsoby ako nezdravo vyplniť svoje nízke sebavedomie a pocit nedostatku lásky a pozornosti (samozrejme, celý čas veľmi zjednodušujem).
Narcizmus ako téma sa tak ukazuje byť problémom spektrálnym a nielen typologickým, ak to tak môžem pomenovať. Objavuje sa v každom z nás a do určitého bodu je v určitom veku veľmi dôležitý. Problémom však je presiahnutie miery, ktoré je sprevádzané najmä neschopnosťou tento problém na sebe identifikovať.

30.10.2021

Výber z poézie ruského symbolistického dramatika a poeta Alexandra Bloka v slovenskom preklade ma prekvapil nielen silou, kvalitou a ľahkosťou, ale aj široko-siahlym výberom a celkovou koncepciou.
Jedná sa o symbolizmus, a teda básne nehovoria o témach priveľmi konkrétne, no súčasne sú stále dostatočne uchopiteľné, interpretovateľné a plné atmosférických a metaforických obrazov. V priebehu knihy tak máme možnosť sledovať autorov vývoj v tvorbe a rovnako tak striedanie týchto ústredných symbolov: každá zbierka totiž pracovala s akousi ústrednou témou, kedy subjekt získava až hereckú úlohu či charakterovú štylizáciu. V Básňach o krásnej dáme sú to postavy Commedie de’ll arte, v Snežnej maske je to najskôr samotná ruská príroda, sneh, vietor a ľad; potom zas účastník bálu plnom masiek. Básne zaznamenávajú až tragikomické, melancholické Blokove pocity – neuskutočnenú lásku, milostné trojuholníky a pocit samoty; rovnako však dokázal v závere svojej tvorby zareagovať na Prvú svetovú vojnu (báseň Sup) či Októbrovú revolúciu skrz svoju poému Dvanásť. Autor tu vystupuje autenticky ako intenzívne prežívajúci človek, ako človek vnímavý a hĺbavý; neobmedzuje sa však len na seba – medzi jeho ďalšie témy patrí aj téma umelca a umenia (báseň Múze). Obrazy pohlcujú a melodické verše s rôznorodými rýmami ich zväzujú dohromady, takže by som aj bez znalosti originálu pochválil preklad.
Čo sa týka koncepcie, kniha síce neobsahuje žiadne ilustrácie, no mimo predslov a doslov sa v nej nachádzajú skvelo zvolené, kontext prehlbujúce citácie z listov, denníkov, rozborov a memoárov – či už osôb z Blokovho okolia alebo literárnych vedcov (dokonca aj amerických či britských), ktorí sa jeho dielom zaoberali. Dozvedáme sa tak nielen o poézii samotnej, ale aj o dramatike a živote; vďaka čomu je autorova poézia ešte o trochu zrozumiteľnejšia a kniha obsažnejšia.
Básne z Čo vietor spieva sa skvelo hodia na pochmúrne, zimné večery a rovnako tak ako doplnok k Blokovej dramatickej tvorbe.

24.10.2021

(SPOILER) Štylisticky nezvyčajné dielo pre pôvodom chilského autora, Roberta Bolaña, ktorý sa tu však stále – ako obvykle – zaoberá vzťahom medzi literatúrou a „barbarstvom“, ako to pomenúva Anežka Charvátová v doslove českého vydania. Autor opäť opisuje literárnu obec z pohľadu literáta ako hlavnej postavy, ktorá je nespoľahlivým rozprávačom, a opäť mieša postavy fiktívne s historickými. Rozdiel však spočíva v poetickosti celého diela, ktoré je – ako to pomenoval aj sám autor – komponované ako hudobná partitúra. Pre Bolaña je totiž typické veľmi vecné, chladné rozprávanie, kde cítiť istý akoby objektívny odstup.
Od začiatku do konca počúvame na jeden dych vyslovenú spoveď starého chilského kňaza, ktorý si vo chvíľach pred smrťou premieta rôzne (preňho napodiv) dôležité okamihy zo svojho života; najmä toho literárneho. Isté motívy sa opakujú, no dej nie je zďaleka konzistentný: uprostred príbehov sa objavujú príbehy, ktoré na pohľad akoby nikam nesmerujú – mimo politickej situácie v Chile a postupne sa rozvíjajúcej literárnej kariéry otca Sebastiana. V diele sa zjavuje meno za menom, z ktorých niektoré majú význam symbolický (Odeim a Oido), rovnako tak sa tu ale objavuje aj laureát Nobelovej ceny, Pablo Neruda či generál Pinochet, ktorému kňaz dáva lekcie marxizmu. V tejto retrospektíve sa pokúša morálne prehodnotiť hmlistú minulosť, v ktorej mal dojem, že iná možnosť nie je – no dodnes si potrebuje svoje rozhodnutia ospravedlňovať. Pozoruje neustále sa meniaci svet, ktorý sa niekedy pokúša ignorovať, inokedy sa mu ľahko dokáže prispôsobiť. Neustále (či až na konci svojho života) je však zmietaný pochybnosťami, strachom a snahou nájsť si svoje miesto vo svete fyzickom, literárnom aj duchovnom.
Napriek všetkej tragike dokáže Bolaño nájsť priestor pre humor; najväčší šok však pre mňa bol v dramatickom a temnom záverečnom monológu, ktorý vyústil do poslednej vety diela, ktorá pravdepodobne opisuje samotnú smrť protagonistu: „A pak se rozpoutá prútrž sraček.“, čo mal pôvodne byť aj názov knihy, ktorý sa však vydavateľ rozhodol zmeniť na Chilské nokturno. Ten je podľa mňa o čosi kompatibilnejší s poetikou diela, ktorá čitateľa strhne a vrhne do rytmu nekonečnej vety, iba občas prerušovanej bodkami. 

2 10.10.2021

(SPOILER) Táto novela bola jedným z prvých diel významného kolumbijského autora v čase, kedy ešte nebol klasikom, a tak – napodiv – trvalo niekoľko rokov, kým bola vydaná. Obsahuje mýtické Macondo a plukovníka Aurealiana Buendíu, no tieto mená, ktoré sú známe z autorovej neskoršej klasiky, Sto rokov samoty, tu predstavujú iba spomienky. Nachádzame sa celkom inde a rovnako tak by bolo zbytočné tu hľadať magický realizmus – dielo omnoho viac pripomína známu Kafkovu poviedku Pred zákonom.
Pozorujeme nekonečný a zúfalý príbeh plukovníka v penzii, ktorý už 15 rokov čaká na svoj dôchodok a deň za dňom hladuje. Každý piatok chodí k rieke a čaká, či mu poštár nedonesie vysnívanú obálku. To, čo teda pozorujeme, je zmesou beznádeje a nesmrteľného optimizmu. Je to boj medzi idealistom a zákonom, medzi byrokraciou a obyčajným človekom. Chvíľami som váhal, či to nie je aj súboj hrdosti a boja o prežitie, keďže plukovníkovi naozaj záleží, čo si o ňom kto pomyslí, či si niekto všimne, ako chudobný je. Zakaždým, keď má možnosť si zarobiť alebo niečo predať, sa snaží tejto situácii vyhnúť, obísť ju či zahovoriť výhodný obchod. Do týchto obchodných snáh to tlačí jeho ťažko chorá žena – tá je aktívna, no brzdí ju zlý zdravotný stav. Predstavuje racionálny prístup, odmieta sa zmieriť so slepou naivitou svojho muža a neustále pripomína tvrdú realitu: nemajú čo jesť a živia kohúta, ktorý je symbolom samotnej nádeje. Predstavuje optimizmus nielen plukovníka, ale aj nádej mladých, ktorí k ním chodia za kohútom a plánujú naňho staviť v kohútích zápasoch. Ako v doslove knihy analyzuje Vladimír Oleríny, ide tu o nádej, že sa veci môžu zlepšiť k lepšiemu, vzhľadom na tvrdý vojenský režim, v ktorom sa mestečko ocitá. Čiže drobné, každodenné (a často humorné) konverzácie medzi mužom a ženou sa stávajú akousi metaforou pre rozumné podriadenie sa a boj o život a pre čakanie na lepšie zajtrajšky.
Atmosféra je stiesňujúca, akoby bolo celé mestečko zľahka omráčené, a tak sa karikatúrne postavy s touto realitou pokúšajú vysporiadať pomocou irónie a sarkazmu.
Celkovo je táto novela veľmi „čtivá“, jednoduchá, no dobre napísaná a vystavaná; zaujímavo spája symbolickosť s realizmom – myšlienku s každodennosťou. A je možné ju prečítať behom jedného večera.

3 27.08.2021

Válka je mým osudem sa skrz osobné skúsenosti dvoch českých reportérok pokúša mapovať vojnový konflikt v Sýrii. Kniha je rozdelená na dve časti: prvou je samotná reportáž a druhou asi dvadsaťstranové zhrnutie histórie Islamského štátu, vojny v Sýrii a tureckej invázie. Rozhodol som sa najprv si prečítať druhú časť – keďže mi chýbal prehľad a mal som pocit, že do reportáže by bolo vhodné vstúpiť s kontextom.
Prehľad bol naozaj stručný: pokryť množstvo udalostí, vysvetliť vzťahy medzi jednotlivými teroristickými organizáciami a podobne je samozrejme komplikované a navyše je 20-30 strán skrátka primálo. Zišiel by sa teda možno aj nejaký graficky spracovaný prehľad s menami a krátkymi popismi, keďže som sa veľmi rýchlo – ako človek nie tak znalý témy – stratil. Stále však poskytol aký-taký základ.
Prvá časť spočiatku pôsobila skôr ako cestopis, no postupne stúpalo množstvo informácií a krátkych lekcií nedávnej histórie. Autorky sa dostali blízko ku frontu, navštívili niekoľko táborov so zajatcami či utečencami, väznicu pre teroristov z IS a do oblastí, kde sa ľudia pokúšajú znovu budovať priestor vhodný pre život. V skratke sa dozvedáme o tom, ako ťažko sa dostáva reportérom na dané miesta a taktiež, aké problémy a riziká vyplývajú zo zvolenia si „priateľskej strany“. Autorky sa rozhodli pridať ku Kurdom a komunikovať práve s touto etnickou menšinou. Kniha však nehovorí len o ich problémoch (ktorých je viac než dosť), ale hovorí aj o udalostiach, o ktorých médiá často neinformujú: vzhľadom na to, že NATO povolilo Turecko obsadzovať sever Sýrie, sa často hovorí o obetiach tureckej armády bojujúcej s teroristami, nie o zranených a Turkami zbombardovaných civilistoch. Stretáme sa s výpoveďami a svedectvami množstva ľudí z rôznych oblastí a rôznych národností, no celkovo je v knihe cítiť to, na čo už v úvode upozorňujú: že sa ako autorky nepokúšajú iba objektívne zhrnúť situáciu, ale vniesť do reportáže ľudskosť, a teda aj subjektivitu a názor. Často ju cítiť, akonáhle v texte opustia zhŕňanie dejín – občas to zvýrazní autenticitu, inokedy ma to od čítania odradilo – so ženami z IS tu prakticky nie je žiaden súcit, od podstaty sú zlé.
Celkovo si však myslím, že kniha dokáže naozaj posunúť odkaz, poskytnúť informácie a lepší náhľad do situácie. Upozorní na problémy, ktoré by si možno človek vzdialený od diania ani neuvedomil a donúti človeka prejsť si celým „panoptikom krutosti“ vojnového konfliktu, ktorý iba trvá a trvá. Navyše je viac bojom krajín okolo než krajiny samotnej.
Knihu teda určite odporúčam.

3 26.08.2021

(SPOILER) Autorkou diela je súčasná, populárna nigérijská autorka a feministka, Chimamanda Ngozi Adichie. Je známa najmä skrz svoje tedtalky o feminizme, skrz svoj aktivizmus. Viackrát však priamo či nepriamo v nesúlade s feminizmom napadla trans-ľudí či použila zľahka sexistický humor, čo okolo nej vytvorilo jemnú kontroverziu, aj tak však zostáva zaujímavou a veľmi informatívnou autorkou.
Táto kniha sa neodohráva v súčasnosti, ale v šesťdesiatych rokoch, ktoré pravdepodobne determinovali súčasnosť v Nigérii. Hlavnou témou je vojna medzi národom Igbov, do ktorého patrí aj autorka, a medzi moslimským severom. Igbovia sa pokúsili založiť nový štát, Biafru, no jeho existencia bola krátka a plná krutosti, utrpenia a vojny. Je tu ostro kritizovaný svet, ktorý sa o Biafru nezaujímal, takmer úplne ignoroval až apokalyptický hlad, nepomáhal ukončiť vojnu a ani len neuznal Biafru za štát, pričom nenávisť medzi jednotlivými národmi v krajine bola Európanmi zapríčinená. Ako čitatelia však nepozorujeme ani tak vojnu samotnú (front), ako skôr skupinku postáv, ktorá dôsledky vojny znáša a pozoruje. Kniha je celkovo rozdelená na 2 celky – prvá a druhá polovica šesťdesiatych rokov. Čiže máme možnosť vidieť obdobie pred a počas vojny.
Ohľadom hlavných postáv som mal celý čas dilemu – nakoľko sú autentické, keďže jednotlivé situácie zneli veľmi reálne a uveriteľne, a nakoľko boli ploché a čierno-biele: rozdelené na dobré, zlé a dobré s chybami. Autorka sa neustále pokúšala prehovoriť o rôznych problémoch a paradoxoch spoločnosti (kritika úplatkárstva, militarizmu, sexizmu a podobne), no podľa mňa boli často situácie veľmi racionálne zvolené – a tu prichádza aj veľké pozitívum postáv románu, druhá strana mince čierno-bieleho sveta. Nejedná sa o postavy náhodné, nezáživne reálne, ale o ľudí, ktorí zastupujú rôzne názory, prístupy, filozofie a sociálne zázemia. Chimamanda sa totiž na 520tich stranách románu pokúša nič nevynechať, žiaden uhol pohľadu a hľadá kladné postavy aj na strane nepriateľov.
A aj napriek tomu, že som mal občas k postavám isté výhrady, postupne som si k niekoľkým vytvoril vzťah natoľko silný, že ma záver emočne zlomil a nemohol som neplakať.
Kniha tiež mala špecifický jazyk: krátke, úderné vety. Jednoduchosť, jasnosť, prehľadnosť a žiadna poézia. Okrem toho priama reč obsahovala aj igbovčinu a igbovské frázy a oslovenia; v závere sa nachádzali poznámky k názvom jedál, rastlín a sviatkov.
Polovicu žltého slnka vrelo odporúčam. Dokáže človeka vzdelať, posunúť a obohatiť, no okrem vojny a opisu utrpenia je tu aj láska, vzťahy, hádky, témy materstva a emancipácie. Je tu akoby pre každého aspoň niečo.

1 16.08.2021