Samuel98 komentáře u knih

(SPOILER) K hre "Spustošení":

Prečítal som si preklad aj originál. Táto divadelná hra mala na mňa – rovnako ako zvyšok tvorby autorky – silný vplyv: estetický, emočný a tiež vplyv na to, ako vnímam, čo všetko môže byť drámou. Blasted sú prvou premiérou vtedy mladej autorky pred britskou verejnosťou, hra spôsobila šok a dlhšiu dobu bola práve pre šok prehliadaná ako dielo. Kritici Blasted považovali za povrchnú snahu o kontroverziu.
Dej má zvláštnu štruktúru aj napájanie jednotlivých tém, určitá surovosť až „intuitívna primitívnosť“ v používaní nápadov je ale plusom podporujúcim silu textu. Väčšinu hry sledujeme dialóg Iana a Cate, ktorí sa nachádzajú na luxusnej hotelovej izbe, do ktorej si objednávajú jedlo a pitie. Prítomná je veľmi dusivá atmosféra a zvláštne okolnosti: Ian je 2x taký starý ako Cate, je to cynický egocentrický „bezcharakterný“ novinár a alkoholik. Má so sebou zbraň, je zľahka paranoidný a perverzne úchylný, tiež je faktom, že umiera na zlyhávanie pečene. Cate, ako objekt Ianovho záujmu a tiež jeho sexuálna obeť, je mentálne nevyvinutá, naivná a idealistická, je to prakticky dieťa v tele mladej ženy. Osobne mi v preklade a hlave v slovách Iana prišla hlúpejšia, než z jej pôvodných replík. Obe postavy sa rozprávajú, ich vzťah sa stupňuje – Cate chce odísť, ale je príliš naivná a empatická, je jej Iana ľúto. Ten s ňou chce mať sex, dokonca ju znásilní, keď ju „vypne“ v dôsledku nejaké zdravotného problému. Toto sa deje na javisku, je to typické pre Sarah Kane: násilie, sex a temný magický realizmus; v zásade ide o brutálnu poéziu na javisku. Odrazu sa všetko zmení príchodom ďalšej postavy, vystrieda sa tak motív a akoby Ianovo sexuálne násilie ovplyvnilo svet vonku: príde vojna a dnu vstúpi vojak z armády, ktorá obsadila mesto. Autorka tak reagovala na balkánsku vojnu v deväťdesiatych. Vojak je drsný, agresívny, ovládne miestnosť, Cate utečie. Nasleduje prudký vývoj postáv, ich zmena. Z Cate sa stane bojovníčka ochotná zo seba pre jedlo urobiť prostitútku, Ian skončí znásilnený a oslepený, túži po smrti a žobre.
Stotožňujem sa s tým, že osobné tragédie a konflikty majú vplyv na globálne dianie, že existuje isté spojenie medzi jednotlivcom a celkom. Ian, ktorý sa správa odporne, je presne a uveriteľne vykreslený; súčasne si divák uvedomuje, čo robí zle. Hra zobrazuje premeny charakteru pod vplyvom silných udalostí. V hre je prítomná istá civilnosť, ale nie celkom – vmiešaná avantgardnosť, symbolickosť a expresívnosť silno pôsobia na diváka/čitateľa.

25.05.2021

(SPOILER) Obsah románu ma zaujal už pri prečítaní si zadnej strany knihy, vnútro ma však logicky potešilo omnoho viac. Aj napriek tomu, že paradoxne nie som práve fanúšik románov a prózy, mám dojem, že som objavil nového obľúbeného autora – dej a koncept knihy ma zaujal a inšpiroval.
Príbeh je rozprávaný starým pánom, maliarom Onom. Rozprávač je to ale nespoľahlivý, dokonca si sám priznáva, že niektoré vety neboli kedysi povedané presne tak, ako uvádza, ale že je možné, že historky popri neustálom opakovaní postupne nadobudli podobu jeho slov. Nachádzame sa v Japonsku a dej sa odohráva od roku 1948 až do roku 1950 – mimo týchto dôležitých faktorov sa, ak to naozaj hlúpo zjednoduším, jedná o rodinnú drámu a väčšina napätia spočíva práve na konverzáciách s dcérami. Zápletka je asi takáto: Vdovec, ktorý počas vojny, v ktorej jeho rodná krajina prehrala, prišiel o ženu a syna, no zostali mu dve dcéry – jedna sa plánuje vydať, avšak je možné, že na rozprávačovej minulosti niečo nie je v poriadku, keďže ju už rodina predchádzajúceho potenciálneho manžela odmietla a druhá dcéra už vydaná je, avšak jej muž sa k nemu správa s akousi neúctou, keďže rozprávač je súčasťou generácie zodpovednej za druhú svetovú vojnu. Jeho obrazy sú ukryté, cestuje hore-dole a pracuje na sobáši, avšak jeho dcéra tvrdí, že sa celé dni iba presúva z izby do izby. Hrdina vedie dialógy s vnukom a s dcérami, a spomína, veľmi prirodzene a zviazane s dejom, na minulosť a ľudí z minulosti – postupne si k nemu budujeme vzťah a získavame naňho názor, kedy strácame absolútnu dôveru v jeho slová a v jeho sebareflexiu. Spočiatku sa zdráha za čokoľvek viniť, považuje mladú generáciu za zvláštnu pre ich povojnovú zatrpknutosť a pro-americkosť, svoju minulosť si zas na konci ospravedlňuje dobrými úmyslami – akoby na morálne konanie stačila samotná snaha urobiť niečo, čo v tom čase človek považuje za správne. Vo výsledku však tiež sledujeme príbeh starca tak trochu strateného v neustále sa meniacom svete, menej či viac nápadne obviňovaného okolím a dohnaného k priznaniu si viny nahlas; hoc možno nevykonal nič horšie ako výtvarnú propagandu.
Pre mňa osobne bolo zaujímavé prostredie, čo sa týka kultúry, kde je kladným činom po vojne spáchať samovraždu, aby zamestnávateľ nerobil hanbu svojej firme za svoje bývalé skutky a šokovali ma až dusivo nepríjemne diplomatické dialógy, kedy sa postavy navzájom hrajú na slušný, slovný šach.

3 25.05.2021

Už je to dávno, čo som zošite plnom kresieb, drobných fotiek a ústrižkov z básní požičanom od jednej kamarátky, raz dávno našiel úryvky plné nádherných veršov. Myslel som si, že to musí byť "riadny underground", "skutočné umenie" a až nedávno som sa dozvedel, že v Čechách je tento autor v povinnom čítaní. Odvtedy som sa k drobnej knižke Blues od Hraběho vrátil už veľakrát. Vždy, ak niekto chce začať čítať poéziu a nevie, čo čítať ako prvé, požičiam mu práve tento výber veršov.
Český beatnik, ktorý zomrel príliš mladý, okrem poézie vytvoril aj prozaické dielo Horečka, ktoré stojí vedľa zbierok básní ako súrodenec. Hrabě nechával svoje básne nasiaknuté tým, čo ho obklopovalo: láska, tabák, pražské tramvaje, ulice mesta a jazz. Tieto atmosférické a v tvorbe autora sa opakujúce sugestívne prostriedky sú kulisami pre intenzívne pocity básnika. Ten si ako do denníka zapisuje každodenné drobnosti a spomína: žije v akejsi zvláštnej a hmlou zaplnenej nostalgii smutného romantika konkrétnejšie zhmotnená hlavnou postavou z Horečky, ktorá v divadle vystupuje ako Pierot. Akoby bol Pierotom aj hrdina, z očí ktorého sa na svet pozeráme v jednotlivých básňach. Veľmi jednoducho sme vtiahnutí do sveta, respektíve do mesta, o ktorom píše a sme pozvaní k najintímnejším romantickým okamihom Hraběho, ktorý na tele svojej lásky objavuje hru tieňa a svetla, kedy Slnko kreslí malé nepochopiteľné obrázky. Počúvame aj kritiku na staršie generácie, narážky na politiku, kritiku vojny a pokiaľ aspoň trochu poznáme piesne Karla Kryla, začnú nám hrať ako tichý hudobný sprievod, keďže vášeň, kamkoľvek smerovaná, a symbolickosť obrazov sa podobá: nie úplne, skôr intenzitou prežívania oboch umelcov.
Hrabě má dar osloviť aj náročnejších čitateľov, no existuje väčšie množstvo básní, ktorými vie dojať aj ľudí nezaujímajúcich sa o poéziu. Dokáže vtiahnuť, dokáže spustiť film v hlave každého človeka s trochou fantázie a citlivosti. Odrazu nevnímame písmenká, ale zasnežené ulice Prahy a počúvame barytónový prúd Vltavy bez toho, aby sme uvažovali nad tým, že vlastne čítame krásne melodickú poéziu.

(SPOILER) Najväčšou záhadou pri poézii Mily Haugovej bola pre mňa osoba za týmito básňami – ako žije svoj každodenný život mimo emóciami nabité okamihy a nostalgické momenty prehľadávania archívov spomienok. Z čoho vychádza? Koho čítala? Čo si zažila – z akej skutočnosti vychádza jej tvorba?
V detstve zažila pár okamihov, ktoré ju nielen tvarovali ako človeka, ale taktiež sa odrazili v jej tvorbe ako viacnásobne použité obrazy (napríklad, keď si ako malá ľahla do snehu a rozhodla sa umrieť na protest proti hádke rodičov). V celej knihe naviac pozorujeme Haugovú, ako pevne je zviazaná s minulosťou, so spomienkami, s rodinou, s cestami a s ľuďmi, ktorí pre ňu boli dôležití. Spoznávame jej vzťahy skrz až explicitne intímne básne a zápisky z denníkov; spoznávame jej dcéru a občas nám povie aj niečo o vnučke. Väčšinu času sa však nachádzame v obľúbenej Zajačej Doline a dozvedáme sa, že jej veľkou témou je najmä vzťah muža a ženy za syntézy viery v Boha a animálnej telesnosti. Čo sa ma však dotklo, je to, že z jej slov vychádza, že na lásku je potrebný práve muž a žena, Adam a Eva, čím absolútne vylučuje existenciu orientácie inej ako heterosexuálnej.
Spomenul som básne a áno, aj táto prakticky autobiografia je plná poézie. Respektíve, autorka sa zrejme inak ako poeticky vyjadrovať nedokáže – sama tvrdí, že poézia je spôsob existencie. Kniha ako taká je podobných (povedzme) „poučiek“ a subjektívnych definícií, veľkých vyhlásení a intímnych priznaní tak plná, že by bolo nutné si ju poznámkovať, aby sa dalo všetko naplno pochopiť. Aj forma, cez ktorú máme možnosť nazrieť do vnútra autorky, je štruktúrovaná skoro odborne: striedajú sa tu opisy snov, básne, denníky – s fragmentmi rozhovorov z rôznych časopisov z rôznych období, vždy tak, že slová z rozhovoru dopĺňajú ukážku z tvorby a vysvetľujú obrazy či dôvody, prečo bol text napísaný. Jej životom tak nejdeme ani tak chronologicky, ako asociatívne a dokonca cyklicky. Niektoré pasáže a niektoré vyhlásenia ma hlboko zasiahli a vyslovila za mňa niečo, čo som sám nedokázal pomenovať, iné ma minuli a vyzneli trochu kontroverzne, kedy predkladá svoj subjektívny postoj ako objektívnu pravdu; taktiež jej neschopnosť vecného vyjadrenia sa na mňa pôsobia ako zvláštna barlička až „úteková“ póza. Vo výsledku si však aj tak myslím, že sa ku knihe vrátim a sám by som ju odporučil ako prvú či skôr druhú knihu pri spoznávaní tejto významnej slovenskej autorky.

25.05.2021

Kto sa zamiluje do Haugovej canti...amore alebo do Výberu z poézie Mily Haugovej vo výbere Rudolfa Juroleka, ten môže ľahko skĺznuť k chuti načítať si od autorky aj viac, prelistovať ďalšie zbierky a spoznať jej záhadný rukopis. Autorka tvorí zvláštnym spôsobom: svoj štýl počas života inovuje, posúva, ale súčasne nikdy neuteká ďaleko od istého základu a štandardu, takže vo výsledku je každá kniha jej záhradníckym zásahom do jedného veľkého celku. My, ako čitatelia, sa dozvedáme stále viac a viac, ale s každou odpoveďou prichádzajú ďalšie tajomstvá a otázky. Akoby jej poézia fungovala ako samostatný vesmír, do ktorého vstúpime a objavujeme ho postupne. Neviem, či to je len mnou, ale jej tvorba ma nútila premýšľať, ako takýto človek existuje a žije na dennej báze, pokiaľ toho cíti tak veľa a je tak spirituálne založený. Akoby to ani nepísal človek, alebo naopak: akoby to písal človek ako taký.
V tejto zbierke má autorka tendenciu spájať silné spirituálne ciele/zážitky/cítenie s veľmi vášnivými a sexuálnymi okamihmi, akoby stráca servítku spred úst, ale stále veľmi decentným a nekonkrétnym spôsobom, ktorý dokáže (aj vzhľadom na vek autorky) zakaždým šokovať. Cetonia aurata rozvíja témy písania, slova (ako vzniká a čo pre ňu písanie znamená), témy lásky, intimity, odchodov a príchodov – kde zachytáva celé spektrum od mladíckej naivnej prudkej lásky až po lásku rozumnú, triezvu, plnú poznania. Tiež sú tam témy mystické, duchovné, kedy sa autorkinou optikou pozeráme na rôzne fragmenty Boha alebo existencie. Tém je tam mnoho, dôležité ale je, ako si kto čo vysvetlí a interpretuje, keďže sa nejedná o hrubú a vecnú poéziu, o literatúru s konkrétnymi vyjadreniami; celá zbierka je plná hmly a zábleskov a rozbitých úlomkov, ktoré si musíme poskladať sami.
canti...amore bola viac denníkom, tu ide o akúsi snahu nájsť v mozaike bežných dní a stretnutí niečo spirituálne.

1 25.05.2021

Spoluautorom tejto knihy je holandský odborník Jan Hulsker, publikujúci knihy venované Vincentovi van Goghovi. Konkrétne táto je zo série vydavateľstva Labyrint, ktorá poskytuje intímny pohľad do života významných umelcov ako Frida Kahlo či fotografka Tina Modotti. Morálna otázka, nakoľko je správne zverejňovať listy (či skôr tento výber z listov) často patriace Vincentovmu bratovi Theovi, nastáva v procese čítania a je potláčaná kvalitou literárnych zručností známeho maliara, ktorý umelecky ovplyvnil prakticky celé nasledujúce storočie a ktorého život je tak často terčom pre romantizujúce diela o nepochopenom umelcovi. Zdá sa, že Vincent je dobrá obeť s tragickým životom, avšak tieto listy ukazujú viacero menej známych stránok tohto mýtického človeka.
Na úvod som bol prekvapený umeleckou hodnotou listov, množstvom tém, ktorými sa autor zaoberal. Dozvedáme sa o jeho názoroch na život, na smrť, na mestá a vidiek, na krajinu, na putovanie, na Boha a vieru, na Japoncov a japonskú mentalitu, veľa spomína farby a ich kombinácie, opisuje prírodu a svet okolo seba neuveriteľne lákavo s kvalitou takmer tolkienovskou. Následne si ma listy získali svojím optimizmom, nadšením zo života a z ciest, spoznaním duchovnejšej roviny myšlienok potenciálneho kňaza. Človek má naozaj pri čítaní chuť ísť von, dotýkať sa kmeňov stromov, rovnako ako Vincent detailne skúmať svet a jeho farby a paradoxy. Sám si uvedomoval vlastnú tragédiu nepredajnosti jeho tvorby a šialenstvo svojho odhodlania stať sa v 27 rokoch umelcom, avšak neprestával, pretože vedel, že to, čo robí, je naozaj správne. Pozorujeme tu drobné životné tragédie v romantických vzťahoch, sledujeme jeho lásku k bratovi a smútok zo smrti otca. Pozorujeme jednoduchých ľudí, ktorých spoznával a obdivoval.
Doplniť ho filmom Loving Vincent je veľmi príjemné, no skutočný dôvod, ktorý ma ku knihe dostal, bolo nadšené rozprávanie pána profesora Rašlu, ktorý učí maľbu, a dodatočne si uvedomujem, že pre maliarov je dielo omnoho užitočnejšie, no svoje čaro nestráca ani pre klasickejšieho čitateľa.
Aj napriek poznaniu jeho príbehu a pocitov, s ktorými som sa v niekoľkých momentoch vedel až desivo stotožniť, ma záver rozplakal a bol som naozaj vďačný, že som sa mohol ponoriť do tejto mystickej postavy z dejín výtvarného umenia.

7 25.05.2021

Autorka nás v tejto knihe pozýva do vlastnej záhrady, kde máme možnosť počúvať dialóg niekoľkých postáv: hlas autorky, hlas Boží a hlasy kvetov komentujú vlastnú existenciu, smútok či sklamanie. Každá zo strán sa snaží komunikovať, ale akoby žiadne slová či modlitba neboli tak celkom opätované. Vyznania z hĺbok ostávajú visieť vo vzduchu a čas beží. Doslova. Autorka pracuje aj s ročnými obdobiami a plynutím dňa: cíti, ako čas plynie a ako sa stráca. Zbierka básní komentuje nesplnené želania, opisuje melanchóliu bytostí, ktoré strácajú – minulosť, blízkych či vieru – a ktoré cítia neustále sa blížiaci koniec vlastného života. Výnimkou je Boh, ktorý sa v niekoľkých básňach prihovára ľuďom alebo priamo autorke a pokúša sa vysvetliť, kým je a aký je rozdiel medzi jeho zámerom a tým, ako si ho ľudia interpretujú. Autorka z neho cíti chlad, prázdno, prehovára k nej len akoby bezcitným tichom, na ktoré reaguje hnevom. A rovnako tak kvety, ktoré rastú v záhrade či na lúke – hovoria s autorkou, ktorá sa o ne stará: je pre ne Bohom, takže sa človek ocitá v roli niekoho so zodpovednosťou za iné životy. Inokedy sa ozývajú sebavedomo a človeku sa vysmievajú. V závere prichádza akési zvláštne zmierenie sa s osudom: nie trvalé, skôr sezónne: akoby autorka prijala zimu a čakala na jar.
Čítať túto zbierku bol trochu boj. Niekedy jasné a inšpiratívne slová boli nahrádzané príliš sebavedomým „svedectvom“ Božej mysle, nie vyslovene v zmysle kresťanskom. Niekedy bolo posolstvo zrozumiteľné, inokedy som si povedal, že na danú báseň ešte musím dozrieť.
Zbierka je ako emotívna, tak racionálne meditatívna až filozofická – témy sú na hranici každodennosti a existenčných otázok.

1 25.05.2021

(SPOILER) Táto hra ma šokovala najmä v čase pandémie, kedy sa svetom šíri – rovnako ako v diele – choroba pochádzajúca z Číny, vážnejšie postihujúca najmä starších ľudí. Taktiež správanie viacerých postáv a prístup rodiny k celkovému dianiu sa natoľko nelíši od toho dnešného. Čapkove hry, ktoré som zatiaľ čítal, všetky zdieľali túto nadčasovú kvalitu.
Dielo je temné, vážne a vo viacerých ohľadoch desivé – od začiatku až do konca. Či už počúvame opis choroby v podaní samotných malomocných, sledujeme postoje jednotlivých postáv či priznanie si doktorovho zúfalstva pred novinárom – prípadne keď sa v závere staneme svedkami smrti hlavného hrdinu a spásy zatrateného sveta, je náročné nájsť pozitívnu pasáž prípadne humor odlišný od humoru šibeničného. Bílá nemoc však predstavuje najmä prostredie pre predostrenie iných, nie zdravotníckych názorov – hra sa idealisticky vrhá do protivojnového stanoviska a liek na vražednú a bolestivú chorobu sa stáva tovarom vhodným na vyjednávanie svetového mieru. Vojnychtivý ľud je ochotný prehliadať riziká súvisiace so šíriacou sa pandémiou, len aby sa dlho očakávaná vojna konečne odohrala a prieniesla Maršálom sľubované výsledky a nastolila správne hodnoty. Avšak, akonáhle niekoho bílá nemoce postihne, jeho postoj sa otočí a strach o vlastný život, strach z bolestivého konca, donúti prehodnotiť svoj svetonázor aj tých najzatrpknutejších. Dokonca aj samotného Maršála. Miestami tak Galénov liek poskytuje konšpiračné úvahy nad tým, či náhodou celú pandémiu nespustil pre dobro sveta on sám.
Čo sa týka tejto dejovej a myšlienkovej linky, mám isté výhrady voči naivite samotného diela, nielen hrdinského doktora Galéna. Spôsob, akým Galén pracuje, aké očakávania od sľubov „veľkých ľudí“ má, to, že nikto neskúsi ho vydierať, mučiť či raziou zanalyzovať princíp, na akom jeho liečba funguje, mi nepríde veľmi uveriteľné. Pri modernejšom spracovaní by podľa môjho názoru bolo nutné do diela zasiahnuť, prípadne ho ako naivné aj prezentovať. Cieľ však spĺňa: poučí, vyvolá strach a povie, ako nezmyselná je vojna – rovnako ako to predvedú mravce v hre Ze života hmyzu.

7 25.05.2021

Najprv som sa po vypočutí niekoľkých albumov Nicka Cavea rozhodol prečítať si aj nejakú jeho knihu. Následne som si ju objednal a po rozčítaní som ju odložil ako brak, pretože som mal pocit, že jediný dôvod na jej vydanie a preloženie je značka, je meno autora – na úkor reálnej hodnoty knihy bez mytologického kontextu. Bežne vnímam kontext autora ako kľúče na degustáciu a intenzívne vnímanie diela – tu som mal ale dojem, že kontext je len alibi a že podobné nezmysly z ciest by mohol napísať naozaj každý. Po týždni mi to ale nedalo a k Písni z pytlíka na zvratky som sa vrátil.
Názov knihy je odvodený od Nickovej ambície napísať počas turné na vrecká na zvratky z lietadiel nejaké nové texty. Postupne však namiesto textov začal tvoriť multižánrové dielo: čosi medzi denníkom a fikciou, poéziou a prózou, cestopisom a vzývaním múz. Dôležitým detailom pre čítanie môže byť fakt, že Nick si plne uvedomuje vzťah medzi jeho bytosťou a mýtickou maskou, jeho speváckou identitou. Nepíše o sebe, ale o postave, s ktorou je stotožnený. Ďalším detailom je, že sám si uvedomuje, že spomienka ako taká nie je fotograficky presná, je to tiež len fantázia, predstava a ilúzia. Na túto tému, na tému spomienky, pamäte, identity, únavy a tvorcovskej krízy sa v kapitolách pomenovaných podľa jednotlivých miest v USA, kde práve bol, zamýšľa. Kniha je plná temných obrazov, miestami podľa mňa zbytočne prehnaných so snahou o povrchný efekt, inokedy sa tam objavia skvosty s nádychom až obyčajnej, únavnej každodennosti obohatené o múdrosť a poznanie, ktorá vie človeka zasiahnuť a zrejme v ňom ostane ešte dlho. Príbehom prechádzajú členovia kapely, tajomné postavy, mŕtvoly, umierajúca dračica, múzy, anjeli a tiež sa tam mihne upírska verzia Boba Dylana. Speváci a mýtické bytosti ako také sú tu prirovnávané k upírom, ktorí vysávajú z krvi svojich priaznivcov aj konkurentov. Opakuje sa tu motív neprijatých hovorov, kedy sa Nick nevie dovolať svojej manželke počas celého turné. Mimo toto všetko je tu omniprezentná ťažoba únavy a snaha prepojiť dávnu minulosť s vyčerpanou prítomnosťou.
Kniha je krátka a „čtivá“, formálne zaujímavá, svojsky atmosférická, no neviem posúdiť nakoľko je funkčná bez záujmu o speváka a jeho osobnosť. Niekedy akoby bol jeho život príliš nezaujímavý, a tak ho navlieka do hororových kostýmov, nechutných obrazov a neautentickej seba-mystifikácie. Akonáhle sa cez to človek prenesie, objaví naozaj zaujímavú knihu.

1 25.05.2021

Pre mňa osobne absolútny základ pre chápanie poézie. K tejto zbierke básní sa rád vraciam, je spirituálne prebúdzajúca, núti k istej ostražitosti a vracia človeka k akejsi abstraktnej podstate. Básne bez názvov, iba očíslované rímskymi číslicami – dokopy je ich 93, sa pohybujú na okraji symbolizmu, výstižne formulovaných myšlienok a opisu lesného prostredia plného akejsi zvláštnej nostalgie napojenej na stromy, ihličie a zver. Bytosti, ktoré sa v básňach objavujú, sú antickí bohovia, kresťanskí kňazi, neurčití starci a podobne – akoby sme časovo neboli nikde a súčasne všade, ide o abstraktný čas v ne-priestore.
O autorovi samotnom sa málo hovorí a je pravda, že ďalšie zbierky ma neoslovili – s výnimkou Bystrušky, no stále je to osobnosť spojená s a neodlučiteľná od Osamelých bežcov, tiež od redaktorskej činnosti v časopise Mladá tvorba. Táto zbierka si ale pozornosť naozaj zaslúži: obsahuje príťažlivé spojenie intuície, myslenia a lásky k prírode: k atmosfére. Oživuje fantáziu, prináša obrazy aj vnemy, ale súčasne, akonáhle sa človek pustí do čítania odkazov, objaví síce klasické pravdy a múdrosti, ale dohromady tvoria dojem komplexného a prastarého svedectva. Narozdiel od zvyšku tvorby autora je Krása vedie kameň písaná veršom voľným, strofy sú rôzne dlhé – od jednej vety po krátky opis diania, nie sú teda závislé od rýmu.



(Ukážka:)

III.
Starec,
ktorý v mladosti vypil perly vo víne,
dávi náhrdelník.

Neskoro,
lebo uvädli šije labutí na zmútených jazerách v mladosti,
neskoro,
lebo ich vysušilo horúce, vášnivé bahno,
v ktorom (zvedavým zobáčikom) hľadali
zlaté žabiatka.

A starec trhá náhrdelník do pohára,
vzlykmi zajedá
a opäť pije.

1 25.05.2021

(SPOILER) Začal som tretím dielom trilógie: avšak vzhľadom na tvorbu Burroughsa (zatiaľ som čítal iba Nahý oběd a informácie o jeho tvorbe a myslení o tvorbe som získal z knihy Nazí andělé od Johna Tytella, 1975), si dokážem užiť aj samotné obrazy a atmosféru jednotlivých odsekov bez znalosti o koho ide a či sa vôbec ešte niekedy v knihe objaví. Kontinuita v pravom, prozaicky beletristickom zmysle slova, je tu mŕtva. Krátke epizódy plné úmrtí a boja za nesmrteľnosť nasledujú ďalšie, iba občas sa vrátime k personifikáciám častí duše a k postavám s istým menom, ktoré sa buď prevtelujú alebo sú akýmsi typom existujúcim v rôznych podobách.
„Komická meditácia nad smrťou“ – tak dielo opísali kritici. Burroughs sa v ňom opiera o egyptskú mytológiu (najmä o knihu mŕtvych a rituály predchádzajúce posmrtnému životu vo večnosti) a daruje obyvateľom svojho krutého groteskného sveta nesmrteľnosť v podobe „Západných zemí“. Možnosť neumrieť paradoxne vyvoláva série vrážd a ozbrojených konfliktov: autor s až sadistickou radosťou pitve psychopatické hlavy svojich postáv, hrdo nám predstavuje ich zbrane nasiaknuté jedmi, oboznamuje nás s ich kultmi a cez svoj zdeformovaný a zakrvavený filter inteligentného a takmer až paranoidne vnímavého mozgu nám pred očami maľuje karikatúru skrytej agresie spoločnosti. Smeje sa na ľudskej túžbe po večnosti, pretože čas znamená moc, život a mladosť sú najvyššou hodnotou. Ako vždy, dlhými chladnými prstami vkĺzne pod pokožku nenásytného mechanického systému, pre ktorý sme len potravou. Kritizuje armády, vlády, veľké spoločnosti. Ako sprievodca neturistickými oblasťami mesta nám ukazuje tmavé úzke uličky prepchaté pascami, vrahmi a podvodníkmi, ktorí sa dokážu chopiť aj toho, že sa ľudstvu odhalila cesta k nesmrteľnosti: balzamovači sú opäť v kurze, boháči utrácajú celoživotné zárobky, len aby sa priblížili k Západným zemiam. Bočnou dejovou linkou je nezastaviteľná apokalyptická invázia vražedných stonožiek obsahujúca moje veľmi obľúbené pasáže zaoberajúce sa ich absolútnou nechutnosťou (str. ).
Na diele ma zaujali jednak rôzne krátke úvahy plné temnej grotesky so špecifickou perspektívou Burroughsa, rovnako tak forma a fragmentálnosť celkového deja, čo dáva mnoho možností na vlastné vyskladanie si knihy na základe asociácií a záujmu a intuície. Jednoznačne by som na dielo referoval v prípade témy „túžba po večnom živote“, odrážal by som sa od neho pri modernizovaní egyptskej mytológie. Ako problém som však videl to, že dielo je pridlhé a človeku sa môže už po dvoch tretinách zdať, že pochopil princípu, akým spisovateľ funguje a už tam nedokáže nájsť dosť zaujímavé nápady a kniha ostáva len panoptikom vtipno-sadistickej krutosti. Tiež je to zaujímavá ukážka toho, ako sa formálne dá narábať s veľkým množstvom surreálneho materiálu, ako vytvoriť nekončiacu reťaz nočných môr.

25.05.2021

(SPOILER) Po prečítaní si autorových kníh esejí (Borges ústne) a poviedok (Alef), som sa rozhodol zistiť aj niečo viac o živote tohto autora – veľmi zvláštnym spôsobom ma začal fascinovať. Sám neviem, prečo čítam jeho ďalšiu knihu aj napriek tomu, že ma nezaujal viac než mnohí iní autori. Možno si sám potrebujem uzavrieť túto osobu a pochopiť ju ako celok: možno sa mi raz znalosť tohto argentínskeho spisovateľa, filozofa, básnika a najmä čitateľa vyplatí.
Kniha vznikla v spolupráci s autorovým prekladateľom, so zámerom objasniť americkým a európskym čitateľom a študentom jeho osobnostný aj literárny kontext: o argentínskej tvorbe a kultúre sa vo svete mnoho nevie a poslucháčov počas jeho univerzitných prednášok zaujímal práve jeho život a nie literáti, o ktorých prednášal. Kniha je krátka, stručná a rovnako ako ostatné diela plná literárnych referencií – názvov kníh a mien autorov, s ktorými sa stretol. Samého seba definuje viac ako čitateľa než ako spisovateľa, a tak preňho boli životné zmeny sprevádzané čitateľskými zážitkami. Pred napísaním tejto knihy považoval svoju minulosť za nezaujímavú, no vo výsledku je dielo príjemné na čítanie a dozvedáme sa o svete prvej polovice 20. storočia z pohľadu vzdelaného a ambiciózneho básnika. Príkladom môže byť čas, kedy sa Borgesovi rodičia, potomkovia argentínskych generálov a bojovníkov, kvôli otcovej operácii rozhodli presťahovať do Európy. Rozhodnutie, ktoré by nebolo ani tak zlé, pokiaľ by práve nebol rok 1914. Časť života takto prežil v Európe, dozvedáme sa o postoji juhoamerických obyvateľov k Španielsku – aj skrz Borgesove skúsenosti s niektorými španielskymi pseudo-intelektuálmi. Počúvame rozprávanie z úst skúseného človeka, ktorý sa hanbí za tvorbu v mladosti a najradšej by ju všetku kúpil a spálil. Dozvedáme sa o tom, ako sa vo veku asi pätnástich rokov učil latinčinu, francúzštinu a nemčinu s tým, že už odmala ovládal španielčinu a angličtinu. Zisťujeme, že aj osobnosti ako Borges mali tvorcovské fázy, kedy vykrádali svojich obľúbencov a ktoré neskôr zavrhovali, počúvame ho rozprávať o zhoršujúcom sa zraku a slepote, ktorá mu celkom zmenila život.
Ako som už spomenul, kniha je príjemná, zaujímavá, no nie nejak pútavá, drasticky inovatívna či masívne informatívna. Vo výsledku ale krásne doplňuje čítanie Borgesových diel. Za najväčší šok knihy považujem autorov názor na krásu nemčiny a ohavnosť francúzštiny – s podobným názorom som sa ešte nestretol.

2 25.05.2021

S Borgesom mám veľmi komplikovaný vzťah. Baví ma ho čítať, no zakaždým mám chuť sa s ním akoby pohádať o slovách a myšlienkach, ktoré napísal, no práve to je ďalšia vec, ktorá ma na Borgesovi baví – či už čítam jeho eseje alebo poviedky (ktoré sú zväčša esejami s príbehom), donúti ma premýšľať, skúmať a hľadať vlastné odpovede na metafyzické otázky, ktoré v nich pokladá. Čo je to nekonečno? Čo je to smrteľnosť a nesmrteľnosť? Ako veľmi sa opakujú tie isté udalosti v priebehu existencie vesmíru? Akú dôležitosť a silu majú pamäť a spomienky?
Čo je na autorovi kolekcie poviedok Alef fascinujúce a zároveň trochu iritujúce, je jeho bezbrehá sčítanosť a nutkanie neustále referovať na skutočné či fiktívne tituly, vďaka čomu sa niektoré postavy menia zo živých a organických bytostí s vlastným príbehom a osobnosťou na masky, ktoré si autor nasádza na tvár, len aby mohol na rôznych miestach planéty v rôznych časoch prehovoriť o témach, na ktoré nachádza fragmenty odpovedí. Niekedy sa nám zas naopak zjaví sám za seba a svet zahmlí nadprirodzenom. V celom diele som cítil istý odstup a, ako si to priebežne u juhoamerických autorov všímam, hru s čitateľom, kedy sme manipulovaní, len aby sme sa postupne dozvedeli, že nás rozprávač či postava celý čas klamali. Akoby táto maska bola vždy trochu poodhalená, najmä vďaka dodatočným poznámkam v závere knihy, kedy sa dozvedáme, že poviedka Nesmrteľný bola kompiláciou rôznych príbehov iných autorov zliatych dokopy. Cestujeme exotickými krajinami, sledujeme tragické smrti a boje s osudom, len aby sme zistili, že každý z nás je len reinkarnáciou niekoho iného a po každom z nás prídu ďalšie. Akoby sme boli jedným človekom a akoby medzi nami vo výsledku nebolo tak veľa rozdielov.
Nejednalo sa však len o výhradne intelektuálne podnety, sem-tam sa mihli aj emócie: Asterionov dom ma dohnal k slzám, no to bola naozaj výnimka.
Alef je knihou cestovania, meditácií, argumentácií a poznania, ktoré autor nazbieral vášnivým čítaním množstva kníh a hlbokými úvahami a ktoré nám postupne ponúka. Po prečítaní sa cítim obohatene, určite knihu odporúčam, najmä pokiaľ človeka zaujímajú otázky času, identity a pamäti.

1 25.05.2021

Britský básnik a mystický výtvarník so známym menom, prakticky prvý Prekliaty básnik, anarchista a kritik dobového (či nadčasového) pokrytectva, William Blake, sa v tomto českom výbere z jeho poézie predviedol v rôznych podobách. Výber sa pokúša zachytiť rôzne názorovo-estetické fázy tvorby, občas voči sebe kontrastné.
Jedná sa o umelca vo svojej dobe nie veľmi pochopeného a podporovaného, takže sa nejedná o typický exkurz do doby Veľkej Francúzskej a Americkej revolúcie – je nám poskytované svedectvo človeka výsostne sa vzpierajúceho: či už anglickej monarchii alebo cirkvi alebo dokonca kresťanstvu ako takému. Chronologicky zoradená zbierka básní nám ukazuje postupný prerod v pseudo-satanistu, kedy cirkev a Boha vníma ako reťaze, ktoré ľudí spútavajú šírením strachu a pocitov výčitky. Rovnako tak podľa Blakea koná bohatá a vládnuca vrstva – v básni „Londýn“ opisuje pocit neslobody života v tomto meste, pocit hnusu. Objavuje sa tu aj báseň, ktorá sa odvoláva na krutého človeka ako tvora stvoreného na obraz Boží. Báseň za básňou s autorovi typickou obraznosťou prechádza od problému k problému, od témy k téme: verše vyvolávajú smútok, ľútosť, ale aj hnev a opovrhnutie. Avšak, keď som si niektoré básne porovnal s originálom, Valjov preklad nebol vždy najpresnejší a niekedy istým zjemnením básne ochudobnil. Naopak, ilustrácie Květy Krhánkovej dodali špecifikovanejšiu atmosféru a dojem istého abstraktna až symbolickosti – čo po prečítaní si doslovu neznie scestne. Autor sa síce dotýka tém veľmi skutočných (napríklad „Kominíček“), ale súčasne sa pokúša diery vzniknuté jeho negáciou a kritikou zaplniť vlastnou mytológiou a mimo-zmyslovým vnímaním. Blake totiž vyzdvihoval fantáziu ako takú a jeho dlhšie básnické skladby sú pomenovávané ako „vízie“. Snaha z času na čas premiestniť bojisko do sveta mýtov však nezabránila cenzúre a spaľovaniu jeho diela počas narastajúcej posmrtnej popularity, kedy nebolo možné isté názory tolerovať.
Čo považujem za zaujímavé, je schéma typická pre Prekliatych básnikov – počas života prejsť z rýmovaných veršov až k básňam v próze či k akýmsi kolážam aforizmov.
Či už je to autorovou tvorbou alebo prekladom, necítim, že by ma Blake oslovil viac než iní básnici (súčasní alebo jeho nasledovníci), ale prečítanie si tejto krátkej knižky považujem za vyplnenie istej kunsthistorickej diery, ktorú som mal. Jeho výtvarná aj literárna tvorba však je originálna, obsažná a pútavá – je možné, že si zoženiem jeho tvorbu v angličtine.

1 25.05.2021

Táto symbolistická zbierka s veľkým menom figuruje vo viacerých zoznamoch významných poetických revolúcií – autor bol súdený za obscénnosť, avšak oceňovaný spisovateľmi jeho súčasnosti (Victor Hugo) či Baudelairovými nasledovníkmi – prekliatym, živelným Rimbaudom aj surrealistami. Baudelaire sa totiž ponoril hlboko do tabuizovaných tém, hlboko do chorôb Paríža v jeho dobe a hlboko do podstaty človeka, do mešťana zvádzaného pokušením. Je to dielo hľadiace dovnútra aj naokolo, riešiace nadčasové témy – akoby sa barok so svojím varovným „Memento mori“ vrátil a odhalil zvrátenú krásu rozkladajúcich sa tiel, duší, ideí a očakávaní.
Bolo by veľmi zjednodušujúce hovoriť o Kvetoch zla tak, ako sa o nich zvykne bežne hovoriť – skrátene na štýl stredoškolského prehľadu – akoby Kvety zla obsahovali len básne „Mršina“ a „Albatros“, akoby boli básne venované len dekadentnému životnému štýlu, drogám a prostitútkam. Naopak, zbierka ma prekvapila rozmanitosťou tém, intelektuálnosťou a komplexnosťou: celou knihou som sa prehrýzal päť rokov a usudzujem, že je to jedna z tých kníh, kde si človek zakaždým všimne niečo nové a ktorú sa oplatí po čase znova oprášiť. Vyzdvihol by som napríklad báseň „Cesta“, ktorá podľa mňa vystihuje nielen veľkoleposť metafor, ale aj hĺbku, do ktorej sa myšlienkami autor ponára v celých Kvetoch zla. Jeho obrazy pôsobia nadčasovo, akoby ho nezaujímalo to pominuteľné, iba ak pominuteľnosť sama – sú živé aj pompézne, akoby sme si prezerali fresky v katedrálach. Jediné, čo ma občas brzdilo v predstavovaní si týchto zhmotnených pocitov boli formálne retardéry ako napríklad refrény a iné spôsoby opakovania už povedaného.
Čo sa týka tém, je ich tu celé spektrum: bolo by naozaj komplikované zvoliť si nejakú reprezentatívnu báseň – zbierka má však aj prológ, už spomínaný Albatros definuje povahu básnikov a áno, Mršina predvedie estetiku. Sú tu básne venované smrti, láske aj sexu, vínu, Parížu, spleenu, konkrétnym osobám či básne, ktoré predstavujú reakciu na maľby.
Na základe veršov si dokážeme vyskladať dobový Paríž a dokážeme pochopiť ako sa dá hniloba zarámovať zlatom a vyložiť na oltár. Táto kniha, akokoľvek náročná, vie dať množstvo impulzov a svedectiev – akonáhle sa človek pustí do poézie a chce nájsť pilier modernej poézie, Kvety zla sú veľmi dobrým začiatkom.

(SPOILER) Príbehy písané do časopisu La Luna, paralelne sa ťahajúce so životom madridského filmového post-moderného režiséra Pedra Almodóvara (vnútorným i tvorcovským). Oproti jeho filmom sa tu však jeden rozdiel našiel: jedná sa totiž o intenzívnu komédiu, panoptikum zvrátenej a sarkastickej zábavy. Žiadna telenovela sa nekoná. Teda, takmer žiadna.
Hlavnou postavou je Patty Diphusa, fiktívny španielsky sexsymbol svetového rázu, porno-herečka a autorka pornografických foto-románov. Je ďalšou typickou postavou z pera Almodóvara, kedy jeho hlavné postavy sú ženy aktívne, neštandardné a so zvláštnou sexuálnou špecifikáciou. Patty Diphusa príbeh aj rozpráva, je autorkou týchto novinových príspevkov, kam zapisuje svoj pocity, myšlienky a prakticky, čo sa jej stalo v poslednej dobe. Ide o denník, v ktorom sa čitateľom prihovára – avšak, v niektorých momentoch, si uvedomuje, že je len postavou. Má silnú seba-reflexiu, ale súčasne ešte silnejší charizmatický optimizmus, ktorý ju neustále drží v akcii. Nedokáže sa nudiť, len tak sedieť: naopak, je chronickou nymfomankou, takže sex a vzrušenie hľadá neustále a dokáže sa tým zamestnať celé dni, rovnako aj svojimi románikmi. Lásku by chcela, no často je príliš prchká a jej nároky sú vysoké. A tak ju sledujeme neustále nasadať do taxíkov... Teda, až na záver, kedy vidíme premenu španielskej La Movidy, divokých osemdesiatych, z ktorých sa nespútaná láska zmenila na AIDS, z osláv sme sa presunuli preč, preč z mesta, od bláznovstva. Rovnako ako Pedro, aj Patty sa zmenila, časom dospela a viac sa usadila. Z jej „schopností“ to však neubralo, stále bola rovnako „nadaná“ ako predtým, dokonca ju to, čo jej touto zmenou autor vykonal, pobúrilo a šla za ním.
Pre mňa bol jedným z vrcholov autorskej drzosti okamih, kedy nám bolo dané na vedomie, že autor istý čas do časopisu La Luna neprispieval, a tak medzi kapitolami/poviedkami zabudol, kde skončil, a tak proste akoby len pokračoval o dosť neskôr a časový priestor medzitým zaplnil „vatou“, údajnou detoxikáciou Patty.
Štúdiou ženskej mysle a ani mysle pornoherečky toto dielo nie je. Je to zábavná paródia, karikatúra, súčasne istý most k mysli Pedra Almodóvara, literárna drzosť a provokácia

3 25.05.2021

Na preklade týchto starých japonských básní robila poetka Mila Haugová, čo je cítiť buď na preklade alebo na autorkinej tvorbe: akoby poézia Mily Haugovej znela ako spojenie niekoľkých japonských básní dohromady, alebo akoby Mila Haugová vložila svoj cit pre slovo aj do prekladu. Výsledkom je však nádherný výber zo staro-japonskej poézie, ktorá ma naozaj prekvapila. Doteraz som mal skúsenosti iba s haiku a aj to bolo dávnejšie.
Obsahovo sú básne naozaj rôznorodé, no určité typy by sa tam nájsť dali. Listy posielané osamelou a zamilovanou ženou mužovi na cestách či vo vojne a tiež listy s odpoveďami: o tom, ako na ňu odcestovaný myslí, ako by najradšej nikam nešiel, alebo že by si ju radšej vzal so sebou. Niekedy sa objavia básne meditačné, ktoré kontemplujú pominuteľnosť, veľkosť prírody oproti človeku, osamelosť alebo aj povahu sveta. Autormi sú od neznámych sedliakov cez básnikov, budhistických mníchov a princov a princezné, až po cisárov a cisárovné. A básne to nie sú povrchné ani jednoduché, jedine formálne, no každá z nich (minimálne väčšina) ukrýva vo svojej stručnosti myšlienky hlboké, intenzívne emócie, pravdy a pohľady siahajúce omnoho ďalej než počet slov jednotlivej básne. Obrazy sú volené veľmi starostlivo, aby v jednom liste vyjadrili veľa: často sa opakujú motívy prírodné až geografické, kedy básnik odkazuje na mesto, v ktorom sa nachádza, alebo píše o hore, na ktorú stúpal, a tak by sme mohli stopovať cesty jednotlivých autorov. Niekedy v básni zohrá veľkú úlohu divá kačica, labuť, vlna, strom alebo aj trs trávy, ktorý človeku pripomenul niečo, čo sa pohlo v jeho vnútri. Je možné, že tu ide aj o nejakú hlbšiu symboliku, ktorej ja ako západný čitateľ (zatiaľ) nerozumiem, ale človek s fantáziou si dokáže naozaj užiť každý verš. Emócie, s ktorými sa dnešný Európan vie stotožniť, ho ľahko prenesú do sveta v inom čase a v inej kultúre.
Pôvodne sa tieto útvary, podľa dodatku na záver, posielali ako listy aj s kvetom a balíčkom, prípadne sa prednášali na básnických súťažiach, alebo sa čítali a písali pri saké, no osobne – okrem duchovného a myšlienkového obohatenia – tu vidím potenciál poznania historického aj súčasného, pretože nám dovolia nazrieť do minulosti a súčasne dať empatiu v prítomnosti.

(Radím prečítať si "V záhrade kvitnú kvety" a "Túžiš, aby naša láska trvala" - tie ma chytili za srdce asi najviac.)

1 25.05.2021

(SPOILER) Samostatným zážitkom je predslov a komentár od prekladateľa, Dr. Františka Lexa, ktorý je natoľko zanietený, že bez debaty súhlasí s reálnou funkčnosťou egyptských obradov, v astrálne duše a v možnosť používať mágiu slov. Oboznamuje čitateľa so základnými reáliami nutnými na pochopenie významu a kontextu Knihy mŕtvych. Často dodáva detaily, čo sa týka toho, ako má byť obrad vykonávaný a text čítaný na dosiahnutie posmrtného efektu, spomína vieru v slovo u Egypťanov a v zmätenie medzi generáciami pisárov tejto knihy. Rovnako upozorňuje, že sa nejedná o knihu pre mŕtvych, čiže telá, ale pre „žiarivých duchov“.
Čo sa týka knihy samotnej – ako textu – je zdrojom nielen úvah o tom, akí ľudia museli byť Egypťania reálne, ale taktiež je možné filozofovať nad efektom, ktorý môže mať takáto viera. Ide totiž o to, že (zjednodušene nazvané) modlitby, ktoré sú vlastne slovami a tie slová sú mágiou a tiež sprievodcom svetom mŕtvych, fungujú ako hrdé rozkazovanie prírodným silám, bohom, démonom a všetkému, čo by mohlo stáť v ceste duši. Sú to rozkazy a požiadavky odkazujúce na božský pôvod nebožtíka, na bytostnú príslušnosť k božstvám so žiadosťou a možnosti uľahčiť si pobyt, dostať chlieb od bohov, prípadne vypýtať si kalamár a papyrus, možnosť vyjsť von a prezrieť si svet alebo je tu moja obľúbená pasáž s prehováraním vlastného srdca-svedomia, aby nesvedčilo proti vlastnému nositeľovi. Sú prakticky dlhé, hrdé, pyšné, bojovné monológy na tému: „Moje telo je čisté, moje ruky nech zostanú mojimi a v mene Hora a vládcu všetkého Re nechcem piť vlastný moč v pekle, ale chcem sa dostať na (prakticky) Elyzejské polia a tam budem mať otroka, ktorý bude žať za mňa.“
Pozoruhodná je aj pasáž, objasňujúca morálku, ktorá je hodnotená v „podsvetí“. Nejde totiž len o morálku v našom zmysle, skôr o istú pobožnosť dotýkajúcu sa sociálneho cítenia a istej spravodlivosti. Celkovo ma Kniha mŕtvych dostala k úvahám nad egocentrizmom, nad pocitom vlastnej dokonalosti a falošnej vízie čistoty, snahy zmanipulovať božstvá. Keď si predstavím tieto božstvá a démonov po každej smrti počúvať tie isté zaklínadlá a sľuby a vystatovania sa, bohvie, či by to zožrali.
Nevýhodou je množstvo bohov a mien, ktoré človek bez ďalšieho štúdia nepozná. Môže sa v nich stratiť. Ale táto kniha poskytuje veľké množstvo využiteľného materiálu a filozofických dilem a hypotetických skúmaní človeka. Zaujala ma hrdosť modlitieb, sebavedomie mŕtveho stojaceho zoči-voči bohom.

5 25.05.2021