Slavomír53 komentáře u knih

(SPOILER) V roku 2016 vydal Vladimír Laubert knihu Staroslovienska bukvica. V roku 2022 vyšlo voľné pokračovanie pod podobným názvom. Ako pôvodca uvádza v prvej knihe, ide o staré písmo, z ktorého neskôr vznikla cyrilika. Píše síce, že ide o staré písmo našich predkov, no v knihe nenájdete jediný súvislý text v tomto písme, a dokonca ani odkaz na prameň obsahujúci zápis v tomto písme. A to je kameňom úrazu všetkého – nieto jediného prameňa, dokonca ani novo vytvoreného, ktorý by bol napísaný v tomto písme.

Odbornosť pôvodcu si ľahko priblížime už na obálke knihy. Názov knihy z roku 2016 by sme podľa Lauberta mali čítať ako Staroslovienskaja boukvica. Názov pokračovania z roku 2022 je už Staroslovienska boukvica. To nie je všetko – došlo k zámene písmen zobrazujúcich samohlásku „o“ v slove „staroslovienska“, a samohlásku „i“ v slove „boukvica“. Navyše, Laubert nenazýva písmo „slovienskym“, podľa národa „Slovienov“, ale staroslovienskym, podľa jazyka staroslovienčina, čo je dnes používaný odborný pojem pre jazyk vychádzajúci z macedónčiny 9. storočia, ktorý sa však v čase vzniku nenazýval staroslovienčina, lebo ešte nebol starým. Teda keby bola boukvica starobylá ako tvrdí Laubert, nazývala by sa „slovienska“, a nie staroslovienska... A to sme iba na obálke knihy.

Teraz sa pozrime na kapitolu 4, kde Laubert dokazuje, že boukvica jestvovala. Začína tým, že na Ukrajine boli nájdené staré nápisy zo začiatku 2. tisícročia pred Kristom. To by bol naozaj objav, ktorý by ma ako naslovovzatého rodoľuba potešil, ale namiesto odkazu na prameň či knihu sa iba dočítame, že ide o oznámenie akéhosi Šilova (bez akéhokoľvek odkazu na prameň či spisbu).
Ďalej píše, že na Slovensku boli nájdené zlaté plakety, o storočie staršie ako Cyril a Metod. To je pravda, že boli nájdené, ale na nich nie je boukvica, takže nález má k boukvici vzťah asi ako morské prasa k moru. Laubert to prosto napísal v nádeji, že čitateľ sa podvedome dovtípi, že na náleze bol objavený nápis v boukvici. Fotka plakety z oboch strán je dostupná na internete.
Ďalej píše, že Cyril zostavil cyriliku na základe už jestvujúcej písomnosti. Nuž, bez odkazu na prameň, bez hlbšieho vysvetlenia takto závažného tvrdenia. Takto isto môže vydať knihu ktokoľvek a napísať v nej, že piktogramy pochádzajú od Piktov.
Ďalej sa odvoláva na známu pamiatku z pera kresťana Chrabra z 10. storočia, ktorý napísal, že Slovania používali pred pokresťančením črty a rezy. To je pravda, potvrdili to aj archeológovia v roku 2021, ale aký majú črty a rezy vzťah k boukvici, nevedno.
Následne spomína zmluvy ruských kniežat s Romejami, teda Byzantíncami, ktoré boli zapísané v „slovienskom“ jazyku. Avšak ide o roky 911 a 944, keď už boli na zápis zmlúv v reči kniežat použité znaky cyriliky. Samozrejme ani obsah zmlúv sa nezachoval v Laubertovej boukvici.
Následne hovorí o znalosti písania a čítania na Rusi v 10. storočí (napr. o nájdenom nápise horčica. Ale, opäť, ide o 10. storočie, teda obdobie po pôsobení Cyrila a vzniku cyriliky. A takisto sa nezachoval žiaden prameň z tohto obdobia zapísaný v boukvici.
Stále sme na tej istej strane, a Laubert hovorí o tom, že v roku 922 videl ibn Fallan nápis na mohyle významného Rusa. Ide o rok 922, Cyril prišiel na naše územie v roku 863, teda nápis v roku 922 jestvovanie boukvice nepotvrdzuje. A ďalej sa píše o písmenách vyrezávaných na dreve – čo môže byť abože pozostatok čŕt a rezov, abo zápis v už jestvujúcej cyrilike. Opäť ani tento úryvok nijak nedokazuje jestvovanie bouvkice.
Nerád používam cudzie slová, ale všetko vyššie uvedené sa nazýva argumentačný faul. Teda prešľap v dokazovaní, pretože Laubert dokazuje, dokazuje, a vlastne tým okrem svojej neodbornosti nedokazuje nič.

Čo je to vlastne boukvica a kedy sa objavila? Prvýkrát sa o bouvkici ako o starom písme zmieňoval v 90. rokoch ruský nacionalista Alexander Chinevič vo viacdielnej knihe Slovansko-Árijské Védy. Toto je des, vážení...

A už samotný názov Slovieni je neskorý. Slovania sami seba označovali ako Slovänin (z toho sloven-ský, -sko...). Odporúčam Odtajnené trezory slov III., Starosloviensky jazyk I., či Stručný etymologický slovník slovenčiny.

Druhé vydanie knihy pozostáva z troch samostatných diel, napísaných rôznymi osobami v rôznych obdobiach. Iba v prípade Letopisu Popa Dukľanina (správny prepis južnoslovanského Летопис попа Дукљанина) ide o preklad pôvodiny; Tacitovo a Orbiniho dielo v tejto knihe je prekladom prekladu.

- Samotná kniha Maura Orbiniho. Prínosom je, že Orbini cituje dnes už nedostupné diela, čo každý nezaujatý bádateľ ocení, a už samotné vydanie tejto knihy je preto chvályhodný počin. Keďže Mauro Orbini nebol svedkom udalostí o ktorých písal, mohol sa spoliehať iba na knihy, letopisy a rôzne iné pramene či ústnu ľudovú slovesnosť. Nedostatkom (vo výsledku, pre bežného čitateľa) je, že Orbini z prameňov čerpá, no neporovnáva ich, nepodrobuje ich rozboru. Preto nachádzame v jeho diele aj protirečenia, podobne ako u Herodota a iných. Napr. na strane 55 sa píše, že Svätopluk bol predposledným kráľom, a následne sa spomína Sueulado (latinizovaná podoba srbského mena Svevlad, slovensky Vsevlad/Vševlad, rusky Vsevolod). Ale už na strane 57 píše Orbini o kráľovi Svätoplukovi mladšom, teda ak by bol Svätopluk predposledný, po ňom by bol iba posledný, Svätopluk mladší, a už by nemal byť Sueulado. A takýchto nezrovnalostí je v Orbiniho diele viacero.
Protirečivosť pochádza z toho, že Orbini uvádzal to, čo sa dočítal. Teda Franz Irenikus (uvedený Orbinim v poznámke pod čiarou) uviedol Svätopluka ako predposledného, a Martin Kromer a Ján Dúbravský zas spomenuli Sueulada. Pramene z rôznych období, z ktorých Orbini čerpal, sa zhodovali iba čiastočne, no Orbini sa k rozdielom nevyjadruje – preto musí byť čitateľ ostražitý, a pristupovať k tomuto prameňu ako ku každému inému – údaje porovnávať, spochybňovať, potvrdzovať, vyvracať. Neradno k tejto knihe pristupovať ako s svätému nespochybniteľnému písmu, ako ho vykresľujú isté kruhy na Slovensku.

- Letopis Popa Dukľanina. Sám pochádza z 13. storočia, v talianskom preklade vyšiel v Orbiniho knihe v roku 1601. Letopis sa pokúša preniesť tzv. veľkomoravskú tradíciu do Dalmácie, pričom dosť nešikovne. Bez akéhokoľvek dokazovania už samotným obsahom tento letopis prezrádza svoju nespoľahlivosť každému čitateľovi, oboznámenému so širšou základňou dochovaných prameňov domáceho pôvodu (písomných a archeologických, ak aj opomenieme druhotnú spisbu z pera historikov). Napr. nezmyselnosťou Metodovej cesty (premietajte si na mape), či opisom Svätopluka a jeho potomkov a nasledovníkov. Letopis sa snažil o to, o čo sa snažili i ranouhorské kroniky opisujúce rozprávkový pôvod Maďarov a ich zaujatie vlasti, či vymyslené dejiny Ruska od Tatiščeva (История Российская с самых древнейших времён).

- Germánia. Rozhodne odporúčam knihu Agricola. Anály. Germánia. Histórie, teda Tacitove diela v preklade z latinskej pôvodiny (https://www.databazeknih.cz/knihy/agricola-analy-germania-historie-194545 ). Germáni, Kelti, Balti a Slovania boli príbuzné etniká, po stránke mravnej v mnohom podobné (porovnaj predmetnú Germániu str. 56 a napr. arabské či byzantské správy o Slovanoch). Sám Tacitus uvádza, že Germáni sami seba Germánmi nenazývajú, ale Rimania ich tak nazvali a nazvali tak i územie nimi obývané. Sám Tacitus uvádza, že nie všetky kmene Germánie možno priradiť ku Germánom, napr. Venedov (podľa všetkého slovanský kmeň). To však neznamená, že podstatná časť Germánie bola osídlená Slovanmi, pretože Venedi nepredstavovali hlavnú zložku obyvateľstva. Tacitus tiež v diele uvádza germánsky znejúce slová, nijak nespojiteľné so slovanskými jazykmi.

Kniha teda sleduje jasný cieľ, tým sa v úvode ani vydavateľ netají (tajné dejiny, autochtónnosť Slovanov...), no zvolené prostriedky dokazovania poukazujú na neudržateľnosť vytýčenej osnovy.

5 10.09.2022

Román o pohnutom osude Urbana, Pukanca, a celkovo tekovského kraja v čase protitureckých vojen. Za románom je preklad posledných strán denníka majstra Urbana. Už samotným výberom námetu je to zaujímavé dielo, a vlastným spracovaním naozaj nezvyčajné a pôsobivé.

5 09.09.2022

Úplne súhlasím s predošlým príspevkom. Pri niektorých knihách je päť hviezdičiek málo, a toto je jedna z nich. Predošlá kniha Slovanské pohanství ve středověkých latinských pramenech bola veľmi obohacujúca, no táto je doplnená o rozbory javov spomínaných v prameňoch (uriekanie, význam Roda, uctievanie rôznych bytostí...), a určite je veľmi zaujímavé, ako dlho sa prejavy starej viery udržali (pán Dynda rozoberá i tzv. dvojverie na Rusi).

5 29.08.2022

Staré písomné pramene vo výbornom preklade pána Sopka. Niektoré už vyšli v plnom znení v knižnom rade vydavateľstva Perfekt, no napr. Špišskosobotská (správy o tatárskom vpáde) sa dá v plnom znení čítať len a výhradne v tomto vydaní. Pred samotným prekladom jednotlivých kroník sa čitateľ oboznámi s tým, čo o danej kronike vieme a kedy bola objavená.

5 28.08.2022

Zaujímavé úvahy o budúcnosti Európy. Ešte zaujímavejšie je, že mnohé sa naplnili a iné sa plnia. Jedna poznámka, za ktorú mi, dúfam, nik nenahlási tento príspevok. Chelemendik píše o tom, ako bude v budúcnosti obyvateľstvo Európy rasovo premiešané, plné prisťahovalcov z Afriky a Ázie. Na jednej strane, sestra mi žije v západnej Európe a musím povedať, že tam sa Chelemendikove slová napĺňajú, ale na strane druhej, ako to, že Chelemendik nevidel, že to, čím straší svojich čitateľov, sa už dávno naplnilo v Rusku? Môj syn sa v roku 2017 hlásil na vysokú školu do Ruska, a bol si vybavovať štipendium v Centre ruskej vedy a kultúry. Hlásil sa do školy v Rostove na Done, a všetky postupy a rady si zapisoval. Zamestnankyňa ruského strediska mu povedala, iba tak medzi rečou, že po zotmení aby radšej nevychádzal z internátu, predsa len je to blondín, a to miestni Tatári a Čečenci veľmi nemusia, tobôž ak by bol s dievčaťom. Tak načo tu pán Chelemendík písal v roku 2003 o skazenej Európe, ktorá zmesou rôznych rás a národností vytesní pôvodné národy, keď v Rusku je to už dávno vecou prítomnosti, a nie možnej budúcnosti. Aj na tomto vidieť, ako mnohí Rusi hľadajú chyby v zahraničí (v ktorom žijú), a chyby vlastnej krajiny akosi podvedome prehliadajú. Tak či onak, kniha stojí za prečítanie, je tenučká a dobre napísaná, za večer ju prečítate a otvorí sa Vám časť ruského zmýšľania.

5 28.08.2022

Odkazy na pramene a spisbu v poznámke pod čiarou; pre tento námet (viera, o ktorej mnoho nevieme) výborne zvolený druh sprievodných obrázkov (ktoré nie sú samoúčelné); čítavo podané; široký záber použitých prameňov a spisby (i inojazyčnej). Zo súčasných prác na českom a slovenskom trhu rozhodne jedna z najlepších (spolu s veľmi odborne písanou Svět slovanských bohů a démonů). Kniha by si zaslúžila dotlač, pretože pod 1000 Kč je na internete nezohnateľná (ale rozhodne stojí aj za viac!). Vrelo odporúčam vyznávačom pôvodnej viery i poslucháčom odborov história, religionistika či etnológia.

5 28.08.2022

Svedectvo jedného z pripravovateľov SNP stojí za to. Akurát teda niektoré časti sa čítajú ťažšie, lebo robotnícke hnutie a podobne, to ma veľmi nezaujíma. Ale zvyšok, to je Husákov pohľad na prípravy a priebeh povstania, výborné pre pochopenie vtedajších postojov ľavice. I nekomunistickí, exiloví, historici hodnotia Husáka ako šikovného osnovateľa „sprisahania“ – šikovne pracoval na rozhraní požiadaviek Moskvy a Londýna, a nemalou mierou sa zaslúžil o to, že v auguste k povstaniu došlo.
K tejto knihe rozhodne odporúčam Povstanie bez legiend (čo sa príprav povstania týka), Slovenské národné povstanie 1944 (Martin Lacko) a Z ďalekých ciest (aspoň strany 151 – 161). Netreba totiž zabúdať, kým a kedy bola kniha napísaná. V knihe si však prídu na svoje i odporcovia povstania, pretože Husák uvádza mnoho zaujímavostí (píšem o tom v diskusii).

https://www.databazeknih.cz/knihy/povstanie-bez-legiend-191266
https://www.databazeknih.cz/knihy/slovenske-narodne-povstanie-1944-146479
https://www.databazeknih.cz/knihy/z-dalekych-ciest-183684

Menej rozšírený pohľad na povstanie, vychádzajúci nie z pamätí, lež z archívneho výskumu: https://www.databazeknih.cz/knihy/neuveritelne-sprisahanie-vojenske-a-politicke-akcie-proti-slovenskej-republike-v-roku-1944-219099

5 20.07.2022

Skutočne príjemne napísaná kniha, moja prvá od pani Hrehovej. Dozvedel som sa, že prvý filozof Ruskej ríše bol Ukrajinec, lepšie som pochopil prepojenie ruskej literatúry a filozofie, ale s časťou o Iľjinovi som spokojný veľmi nebol (ale to môže byť tým, že mi v slovenčine chýbajú informácie o jeho pobyte v Tretej ríši). Skutočne ma prekvapilo, akí významní ruskí filozofi žili v emigrácii v prvej Slovenskej republike. Odporúčam filozofom i rusistom.

4 26.11.2024

Po prečítaní niekoľkých básnických zbierok z minulých storočí som chcel nahliadnuť aj do súčasného veršotepectva. Som skutočne neuveriteľne sklamaný. Zborník je výsledkom súťaže, do ktorej sa posielajú básne či básnické cykly po slovensky a po česky, desiati porotou zvolní získajú nemalé peniaze a miesto v zborníku. Buď boli všetky do súťaže zaslané básne otrasné, alebo má porota čudný vkus, neviem, ale ak je toto výkvet slovenského a českého básnictva... Nebudem hodnotiť hviezdami, lebo nájdu sa aj básne za 4 či 3 hviezdy (Gluštíková, Krásenská, Štěpařová), ale aj odpad. A najväčšmi ma prekvapuje, že najväčším odpadom sú básne víťaza (!), pána zo Slovenska (Mikuláš). Na stránke literárneho klubu je víťazná vrajbáseň voľne dostupná, takže si ju môže ktokoľvek prečítať. Tá báseň je umením asi ako banán izolačkou prilepený na stene (nečakajte krásny jazyk, umelecké prostriedky, no zato sa pripravte, že nebudete chápať, a pri tých na webe nezverejnených no v zbierke prítomných básňach vám bude až na vracanie). V zbierke nechýba pobyt s pansexuálkou, nechránený pohlavný styk s rovnakým pohlavím a s tým spojená pohlavná choroba... Jednoducho básnická zbierka 21. storočia.

A na dôvažok doplním, že vydavateľ by si mal zohnať lepšieho zodpovedného redaktora, lebo mimo básní sa píše o československej literárnej súťaži a o československej poézii. Snáď česko-slovenskej, či? :-)

Ak bádate po predkoch zo Slovenského Mederu, toto je neoceniteľná pomôcka. Vrelo odporúčam.

Hviezdičkami hodnotiť nebudem, ale je to zaujímavé dielko, do hodiny som to mal prečítané. Pôvodca je kresťan, ktorému sa nepáči, že kresťanstvo si osvojilo mnohé predkresťanské sviatky a začalo ich vydávať ich za svoje (to sa nepáči ani mne, hoci nie som kresťan). Svätenie nedele, oslava Vianoc či Veľkej noci je podľa neho rúhaním, keďže napr. deň narodenia Ježiša nie je známy.

Narozdiel od iných románov o Pribinovi (Chovan, Cecko-Kubernát), tu je viac opisu než priamej reči, čo na jednej strane pomalšie hýbe dejom, no na strane druhej sa dokonalo ponoríte do 9. storočia prostredníctvom opisov prírody, bojiska, hradiska, výstroje a výzbroje, ba i bežného života. Slabší román, musím povedať, ale dal sa dočítať. Najzaujímavejšia je asi predposledná hlava, kde sa mi doslova tlačili slzy do očí. Ale inak taký priemer, rovnaký priestor ako Pribinovi je venovaný mladému rybárikovi, z ktorým sa navyše máloktorý čitateľ dokáže stotožniť (detinský, sebecký, ale kladný). Ale sú tam aj zaujímavé časti, zaujímavé postavy, kniha mi teda niečo dala.

4 27.06.2023

Knižočku som prečítal tak za hodinku, nejde o náročné čítanie. Po stručnom úvode nasledujú stručné (jedna strana/osobnosť) životopisy jednotlivých ministrov, priložené sú fotografie miest ich posledného odpočinku. Vrelo odporúčam.

4 08.04.2023

Slovenskému vydaniu tejto krátkej štúdie predchádzali dve talianske a dve anglické vydania, keďže jej pôvodca, Ďurica, je exilový slovenský historik dlhý čas pôsobivší v Taliansku. Nejde teda o nejaký neodborný protičeský výkrik do tmy na okraji záujmu odbornej verejnosti (to poznamenávam, pretože i takéto práce sa v spojitosti s nevyjasnenou smrťou generála objavujú). Text knihy je na 40 stranách, zvyšok sú prílohy (menej známe fotografie Štefánika, fotokópia dobových prameňov, talianskych dokumentov apod.). Kniha sa odvoláva na pramene i spisbu, porovnáva ich, vyvodzuje závery, kladie zo záverov plynúce otázky. Nenárokuje si na pravdu (Ďurica ani neuvádza jediné možné vysvetlenie havárie), len sa snaží sa k nej priblížiť. Knižočku vrelo odporúčam.

4 16.01.2023

Táto kniha ma zaujala už na gymnáziu, hoc slovenčinár jej nevenoval zvláštnu pozornosť. Pravidlá slovenského jazyka, ktorých pôvodcom je Václav Vážný, a ktoré vyšli v Prahe. Na knihu som, pravda, pozabudol, ale keď som sa k nej dostal, zarazilo ma, že toto mohlo vyjsť, a úplne som chápal odpor matičiarov a ľudákov k tejto knihe. Počešťovali sa číslovky, slovenské slová slovanského, nemeckého i maďarského pôvodu, a nahrádzali sa za české, či aspoň počeštené (dvadsiaty na dvaciaty). Napr. novotvar láhva namiesto nášho fľaša, či české slová zedník a zvesť namiesto murár a chýr. Pravidlá sa našťastie neujali, a i spoločenský a politický vývoj prerušil snahu o počeštenie. Z jedného hľadiska ide o odsúdeniahodný pokus o sprznenie slovenčiny, ale v súčasnosti ide o výborný prameň, dopĺňajúci naše chápanie čechoslovakizmu v medzivojnovej republike.

Výstižná, časová, miestami prehnane oplzlá kniha. Kto v Rusku bol (mimo Moskvy, Petrohradu a miest určených pre výletníkov), kto Rusov zažil, príp. kto čítal archívne pramene o činoch Rusov na našom, poľskom či ukrajinskom území (napr. počas 1. a 2. svetovej), ten uzná, že Jerofejev vystihol ruskú povahu dokonalo. Kto pozná Rusov iba zo Slovenska (ruská rodina v Tatrách, pekná študentka, urastený zamestnanec veľvyslanectva) a z čs., sov. a rus. filmov, ten bude pohoršený, čo si to ten Jerofejev dovolil napísať. Knihu vrelo odporúčam širokej verejnosti, historikom, kulturológom, sociológom.

K slovenskému vydaniu som sa nedostal, dovolím si z českého:
„Oškrábejte Rusa, a najdete Tatara.“
„Mladá holka může vřeštěním reagovat na milostné uplatnění síly. Vdané ženy už nevřeští, těm už je všechno jedno.“

4 15.01.2023

Podobne ako v ostatných knihách nakladateľstva Grada je text sprevádzaný množstvom plnofarebných nákresov, text je rozumne členený a zaujímavo písaný. Bolo zaujímavé zistiť, ako politický a architektúrny vývoj v ďalekých krajinách ovplyvňoval stavbu hradov v Európe. Oproti prvému dielu je kniha zaujímavejšia preto, lebo moc križiakov začala v období skúmanom v tomto diele upadať, a úloha hradov bola o to dôležitejšia, takže dochádzalo k ich vylepšovaniu. O knihe som sa dozvedel vďaka časopisu Historická revue (pracovníci SAV), a knihu teda naozaj odporúčam.

4 10.01.2023

(SPOILER) Encyklopedické spracovanie bojov na obrannom úseku Plesnivec (rozmer knihy väčší ako A4). Rozkazy, novinové články a pamäti v pôvodnom znení, farebné fotografie zbraní a súčasného stavu pomníkov, čiernobiele fotografie účastníkov, rozdelenie obranného úseku na podúseky, mená vojakov a ich veliteľov, príbehy dopĺňajúce celistvý obraz onej horúcej jesene. Strhujúci príbeh obrancov slovenských Termopýl priblížil pán Maniak sťa skúsený románopisec.

Vojaci na tomto obrannom úseku si zaslúžili knihu i preto, lebo takých ako oni veľa nebolo. Počas povstania síce došlo k viacerým stretom, no s výnimkou niekoľkých málo bitiek (napr. na Hornej Nitre pod velením stot. Adolfa Weinholda) povstalci po krátkom nápore Nemcov ustupovali. Doteraz je pre mnohých cudzincov, neznalých domácich pomerov, záhadou, ako mohli Nemci takto v horách pri svojich počtoch tak rýchlo povstalcov poraziť. Keďže vojakov do povstania mobilizoval nie prezident či vláda, ale akýsi podplukovník v Banskej Bystrici, veľmi sa im nechcelo bojovať. Mobilizácia vyhlásená 30. augusta však bola povinná, vyhýbanie sa jej bolo trestané smrťou. Mnohí slovenskí vojaci, stanúc sa už vojakmi „Československej armády na Slovensku“, nechápali, za čo bojujú, radšej ustúpili či zbehli, a preto už 13. septembra vyšiel rozkaz, v ktorom okrem iného stálo, že „treba, aby velitelia skupín si pripravili a mali pohotove za každou podskupinou vojenskú políciu (niekoľko odvážnych a odhodlaných strelcov z automatov), ktorá pri úteku jednotlivcov z bojov a od frontu ihneď bez milosti každého potrestá trestom smrti.“ Rozkaz podpísal náčelník povstaleckého štábu Nosko (Golianov podriadený). Presne o týždeň podobný rozkaz podpísal sám Golian, pričom zdôraznil, že treba „odstreliť podriadeného“, ktorý ustúpi. Slovenskí vojaci tak počas obrany Slovenska v Malej vojne, ako i počas východného ťaženia dokázali, že dokážu bojovať, no ak sa vojak ani trochu nestotožňuje s cieľmi svojej armády (zničenie SR a návrat do ČSR), ťažko bude oduševnene tieto ciele s nasadením života hájiť. O to väčšmi treba oceniť odvahu a mužnosť vojakov na úseku Plesnivec, ktorí ako jedni z mála držali obranné postavenia, ba dokonca prešli i do protiútoku. Čisto z vojenského hľadiska ide o nasledovaniahodný príklad mužnosti a bojovnosti.

4 30.12.2022

(SPOILER) Vydanie z roku 1993 je iba na pár miestach upravené, inak ide o vydanie z roku 1964 (napísané i vydané v exile).

Sám pôvodca na začiatku knihy, na strane 13, píše, že si je „vedomý, že práca trpí všetkými nedostatkami diela písaného zďaleka a s obmedzeným prístupom k primárnym zdrojom informácií.“ No zároveň je kniha „ukážkou, ako Slováci pozerali na povstanie tam, kde sa dala písať jeho história bez cenzúry, bez ideologického usmerňovania, bez strachu, čo na to povie sused, brat, alebo obávaný prokurátor.“

Dielo pôsobí doslova osviežujúco, nebolo písané pod ničím tlakom, a hoc pôvodca bol už v roku 1989 pristarý (podľa vlastných slov uvedených inde) na kutranie sa v domácich archívoch, kniha má čo ponúknuť i súčasnému čitateľovi. Mnohé tvrdenia z knihy, za ktoré bol tak za minulého, ako i za súčasného zriadenia Vnuk neraz osočovaný, sa už vyskytujú i v súčasných, nikým nespochybňovaných prácach (Jablonický, Majewski, Hruboň, Lacko), a celkovo doteraz nik Vnukove tvrdenia a závery nevyvrátil – boli iba taktne obchádzané, či vysmievané (Mičev).

Pravda, niektoré čísla si dnes zasluhujú úpravu, ale na celkový výsledok valný dopad nemajú: napr. z necelých 100 000 Židov prežilo ich vojnu 10 000, a nie 20 000, ako uvádza Vnuk; i počty povstalcov a partizánov sú presnejšie v novšej spisbe (Hruboň, Lacko).

Keďže o dvojici Ďurica-Vnuk šíria sa rôzne polopravdy a lži, odcitujem zo strany 87, kde pôvodca ostro kritizuje nemeckú teóriu „o nadľudskosti preloženej do praxe a degradujúcej Židov a Slovanov na úroveň otrokov.“ Vnuk takisto kritizuje prezidenta Tisu, ktorý, ako stojí na strane 53, „aj v ťažkých kritických okamihoch hľadel na problematiku, obrazne povedané, z okna bánovskej fary,“ a nezakročil proti rozkladným živlom v armáde, ktorá sa následne nedokázala vysporiadať so sovietskymi záškodníckymi jednotkami vysadenými na území štátu (A. S. Jegorov, P. A. Veličko, A. A. Snežinský...), a ktoré aj podľa tvrdení pamätníkov i súčasnej odbornej spisby (Jablonický, Lacko, Majewski) dopúšťali sa ohavností tak voči civilistom, ako i povstalcom. Takisto pôvodca z nemeckých archívov cituje dobové sťažnosti slovenských úradov či slovenského ministerstva zahraničia, adresované nemeckej strane, a ostro kritizujúce počínanie si nemeckých vojsk na Slovensku – čo nezničili partizáni a povstalci, to si prisvojili Nemci.

Vnuk jednoducho neoznačuje prídavnými menami a prívlastkami ako hrdinský, za slobodu bojujúci apod. ani partizánov 32 národností, ani k povstalcom pod hrozbou smrti zmobilizovaných vojakov slovenskej armády, ba ani nemecké či sovietske jednotky. Stroho, stručne a jasne, bez emócií a na základe prameňov opisuje bôľ a strádanie svojho národa.

Preklepy:
Strana 43, riadok 9: „1. augusta“ treba zameniť za „11. (s platnosťou od 12.) augusta“
Strana 62, riadok 7: „sovietskych“ treba zameniť za „nemeckých“ (nejde o prekrúcanie, pretože zo súvislostí je jasné, o čom je reč, ale neodborníka to môže dopliesť).

Viackrát spomenutý Majewski, viď:
MAJEWSKI, S.: Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády a SNP. In: Acta historica neosoliensia, tomus 3, 2000, s. 140 – 147.

Na Slovensku sa strelo 5 rôznych postojov k približujúcemu sa frontu (v knihe to takto súhrnne napísané nie je, iba pre orientáciu):
- vládne a provládne sily = zachovať štát a až do konca bojovať proti ZSSR
- Čatlošov plán prechodu Slovenska na stranu ZSSR, ale so zachovaním Slovenského štátu i po vojne, s dočasnou Čatlošovou vojenskou diktatúrou
- plán čs. vlády v Londýne pripraviť povstanie, ktoré vráti Slovensko do lona Československej republiky (Beneš požadoval Čatlošovu popravu)
- partizánske hnutie riadené z Moskvy, cieľom ktorého bolo vyprovokovať zásah Nemcov a znížiť úspešnosť povstania riadeného z Londýna (aby bolo Slovensko obsadené Červenou armádou, nie vlastnou)
- ľahostajnosť

4 29.12.2022