Starmoon komentáře u knih

V živote je to tragédia, v umení už, žiaľ, klišé: on sa zaľúbi, ona však ochorie, aj tak to však spolu skúsia a napriek postupujúcej rakovine čelia ako dvojica nevyhnutnému... Dungov komix Vo vlnách má však oproti asi najznámejšiemu dielu, ktoré čerpá z onoho vzorca (Nicholas Sparks: Nezabudnuteľná cesta) tú "výhodu", že daný príbeh si autor odžil na vlastnej koži (čím mi pripomína iné dielo, film z roku 2020 Kým si so mnou), ťažko mu teda vytýkať gýčovosť (iba keby sme pripustili, že aj naše životné príbehy sú vlastne do istej miery často gýč). Ešte viac sa od vĺn gýčovosti Dungo odráža formou, ktorú si pre vyrozprávanie svojho a Kristininho príbehu zvolil, a teda, že ho popretkával aj príbehmi dvoch známych surferov a dejín surfingu celkovo. Práve tieto časti ma bavili viac, pripúšťam však, že napokon som si aj ja poplakala práve pri tej sentimentálnejšej linke...

Komiks, ktorý sa dá napriek svojej domnelej hrúbke prečítať na posedenie, a ktorý sa napriek trochu obohranému námetu nedotkne asi len najväčšieho cynika.

1 10.07.2023

Nemyslím si, že by mi týchto 20 rozhovorov pomohlo pochopiť súčasné Rusko. Ale pomohlo mi pochopiť, prečo ho nemôžem pochopiť.

Alebo inak; veľmi hodnotná, dobre zostavená publikácia, v ktorej svoj priestor dostali ľudia rôznych názorových prúdov, generácií, profesií. Ako celok pôsobila vyvážene, rôznorodo a zvlášť oceňujem fakt, že autori prejavili fundovanosť, profesionálnosť a aj dôveru voči svojmu čitateľstvu, ktoré nepodceňujú a ktorému nič nepodsúvajú. Jednoducho, skvelé prevedenie dobrého nápadu.

PS: Nepochybujem, že kniha bude mať v budúcnosti svoj veľký význam aj pre historikov.

1 10.07.2023

Skvelá oddychovka; mne napríklad spríjemnila čas v nemocnici pred pôrodom i po ňom ;).

Kaely Quinnová je agentkou FBI zo sorty typu Sue Thomasová, teda milá, láskavá, empatická žena, ktorá v svojich mužských kolegoch vzbudzuje potrebu chrániť ju, a hoc sú to drsní chlapci, ich srdcia pri nej mäknú. Navyše má Kaely výnimočný talent a výnimočne drsnú minulosť, čo všetko dokopy môže pôsobiť dojmom nereálnej béčkovky, v prípade tohto románu to však napodiv spolu fungovalo. Podobne aj prešpikovanie detektívky ľahko kresťanským podtónom.

Nevravím, že som bola zo Siedmych slonov úplne paf, ani vrah nebol až takým prekvapením, v rámci žánru však určite fajn zážitok.

1 21.06.2023

V jari som túto knihu čítala (lepšie povedané, modlila sa s ňou) už tretíkrát. Našťastie mám skvelého muža, na ktorom by som nemenila ani mäkké f, ale o to tu vlastne ani nejde. Ani o to, že v mnohých kapitolách (potenciálnych manželských výzvach či problémoch) som nás nenašla. Skôr túto knihu beriem ako prostriedok na pripomenutie si, aký je môj muž výnimočný, a že láska k nemu sa dá prejavovať naozaj rôznorodo.

Veľkou výhodou danej publikácie je podľa mňa jej stručnosť, prehľadnosť, zrozumiteľnosť, univerzálnosť. Skrátka, nech už máte akékoľvek manželstvo, časové možnosti alebo stupeň viery či vzdelania, osobne si myslím, že v tomto dielku si môže nájsť nejaké tie podnety každá manželka; a že modliť sa za svojho muža, pokojne aj s pomocou tejto knihy, nikdy nie je na škodu ;)).

1 27.05.2023

Quentin Tarantino a Woody Allen v jednom; to je Daniel Majling (dokonca nielen obsahovo, ale trochu aj výzorovo ;)) a to je aj jeho Rudo. Po Zóne a najmä Ruzkej klasike som však mala asi príliš veľké očakávania, ktoré Rudo nenaplnil. Alebo som možno už príliš "premajlingovaná" a toto dielo by som ocenila s väčším odstupom či v inom období/rozpoložení.

Veľmi silná kniha; silná téma (nie, nečítala som Steinbecka a o danej kapitole amerických dejín som nemala šajnu), silná hlavná hrdinka (od začiatku mi pripadala veľmi reálna, akoby odpozorovaná zo života, čo mám veľmi rada a kvitujem, ak sa autorovi podarí vytvoriť niekoho tak "živého"), silné motívy (napríklad vierohodne opísané materstvo).

S Elsou som silno prežívala všetky životné peripetie, ktoré jej autorka nadelila, a každý večer sa tešila aspoň na krátke stretnutie s ňou, čo sa mi pri románoch (zvlášť takých hrubých) stáva len keď sa mi naozaj zdajú pútavé.

Jasné, našlo by sa aj pár chybičiek krásy (a to nemyslím na Else, ako autorka rada a často zdôrazňovala ;)), napríklad, že autorka bola v niektorých prípadoch príliš doslovná alebo do omrzenia kládla dôraz na niektoré pre ňu dôležité akcenty, ale pri čítaní ma to nerušilo, podobne ako záver, ktorý bol na môj vkus možno až príliš sentimentálny (a nemohla som pri ňom neuvažovať nad tým, že ak by dnes podobný román napísal niekto o Československu 30. rokoch, asi by som si len znechutene pomyslela, čo to má znamenať).

Skrátka, PROTI VETRU si zapamätám ako zaujímavý, ľahko čitateľný román o ťažkých veciach.

PS: Musím vynachváliť slovenské vydanie; nádherná obálka (aj keď človek zloží prebal), skvelý výber papiera aj fontu, celkovo dobrý dizajn... Také detaily ma ako čitateľku tešia a ešte viac umocňujú zážitok z textu, takže vďaka, Lindeni, a len tak ďalej.

1 06.05.2023

"Kto hovorí, že život musí dávať zmysel? Že nám dlhuje vysvetlenia? Možno taká vec ako spravodlivosť nejestvuje. Možno nikdy nenastane pokoj. Ani nenájdeme riešenie.
Ale je tu nádej."

Skvelý ženský triler, pri a po ktorom čitateľ(ka) bude akiste uvažovať nad tým, "ako často sú veci také, ako sa zdajú", podobne ako v epilógu jedna z hrdiniek.

Už rozbeh bol veľmi sľubný; štyri mladé mamičky, kamarátky, naoko idylka, "priateľky na celý život. Ukázalo sa, pravdaže, že jedna z nás vôbec nebola našou priateľkou, ale to sme vtedy nevedeli. Rovnako sme nemohli tušiť, že o dvadsaťtri rokov budú dve z nás mŕtve, jedna zavraždená veľmi krutým spôsobom."

Autorka v románe nakumulovala kopec tém a peripetií, celý čas sa jej však podarilo udržať slušné tempo aj moju pozornosť, nevraviac o tom, že každá z postáv mi (odpusťte to klišé) naozaj pripadala ako zo života. No a posledných približne sto strán by som najradšej čítala bez prerušenia, tak ma zmohla zvedavosť, ako sa to nakoniec celé vyvrbí.

Joy Fielding sa pre mňa skrátka stáva favoritkou na jednu z najčítanejších autoriek tohto roka a naozaj sa teším na ďalšie jej pre mňa ešte neobjavené romány, ktorých je v miestnej knižnici, našťastie, celá polica :).

1 15.04.2023

Knihu som si požičiavala s predpokladom, že jednotlivé eseje mi poslúžia ako duchovné cvičenia; a oni to nakoniec boli skôr cvičenia intelektuálne :). No vážne, Lewis bol brilantný mysliteľ a už len sledovať jeho myšlienkové pochody a argumentačné nuansy bolo pre mňa pôžitkom. Ešte aj pri témach, ku ktorým mám ambivalentný vzťah, ma autor dokázal upútať; a ja som mala dobrý pocit z toho, že vo svete (vrátane knižného), kde je často toľko plytkosti a nelogickosti, môže človek natrafiť aj na takýto poklad. Ak ešte na stredných či vysokých školách existujú aspoň v rámci voľnočasových aktivít nejaké diskusné krúžky, táto kniha by na ne bola skvelým podkladom. A ak sa o niektorých knihách hovorí, že už pri ich čítaní človeku klesá IQ, tak toto je presne opačný prípad; intelekt aj duch vyslovene pookreje, možno aj podrastie ;).

1 11.04.2023

Kresťanský právnický román šmahnutý trilerom a kúskom romantiky? A prečo vlastne nie? Podľa mňa to v tomto prípade fungovalo; Vyvolený národ sa mi čítal ľahko, dobre, postavy mi boli sympatické, zápletky zrozumiteľné, dej uveriteľný (teda, až na prvoplánové finále). Ani nemám pocit, že by mal román temer 500 strán; stránky sa ozaj míňali rýchlo a hoci záver nebol celkom podľa môjho gusta, môj celkový dojem nepokazil. Som vďačná Kumranu, že na slovenský knižný trh priniesol tento počin; a okrem skvelého čitateľského zážitku si odnášam aj pre mňa zaujímavé poznatky o životnom štýle a postojoch arabských kresťanoch v Izraeli a tiež prianie, že Kumran (alebo niekto iný) ešte niekedy zariskuje a prinesie nám aj ďalšie diela od tohto autora.

1 23.03.2023

Pred čítaním tejto knihy ma viac ako osoba a motívy Judáša Iškariotského zaujímalo, či v nej nenájdem odpoveď na to, prečo si Boh ďalej, už dve tisícročia, vyberá do svojich služieb a ako svojich reprezentantov stále ďalších judášov – ľudí, ktorí ho zrádzajú, a to často (nazdávam sa) omnoho horším spôsobom ako „apoštol temnoty“. Už ako malej/mladej mi nešlo veľmi do hlavy, prečo je Judáš niektorými ľuďmi opisovaný temer ako najhorší človek na svete, prečo ho toľkí nazývajú synom zatratenia a rozohňujú sa nad ním ako nad prototypom ideálneho adepta pre peklo, a prečo často tí istí ľudia nie sú rovnako, ba viac pohoršení napríklad tými, čo sa dopustili omnoho horších zrád na Bohu a jeho zákonoch lásky – zneužívanie, týranie, manipulovanie...

Odpoveď na svoje otázky som síce nenašla, zato som vďaka tomuto dielu objavila – konečne – úplne ojedinelý náhľad na život, vnútro a činy Judáša, „nášho brata“; milosrdný pohľad na človeka, ktorý „zradil Ježiša, pretože sa sám cítil zradený“; zúfalého človeka, pri ktorom sa oplatí pýtať: „Keby bolo Judášove srdce chránené, pevne obopnuté láskou apoštolov, bolo by možné, aby sa ho satan zmocnil? Zdá sa, že zlý duch má voľnú cestu len vtedy, keď sa láska stáva dezertérom; a možno sa v tomto prípade stalo presne toto: Judáš sa ocitol postupne sám, obklopený nedôverou a chladom tých, ktorí ho mali alebo mohli prijať.“

Nie, kniha nie je obhajobou. Je však veľmi citlivým a hĺbavým ponorom, ktorý napriek nízkemu počtu strán ponúka na nich toľko námetov na meditáciu a rozmýšľanie, koľko často nedokážu ani niekoľkonásobne objemnejšie diela. Určite sa k mnohým myšlienkam budem ešte vracať a čerpať z nich.

„Ja mám rád aj Judáša, je to môj brat Judáš. Budem sa modliť zaňho aj dnes večer, pretože ho nesúdim, neodsudzujem. Mal by som súdiť seba, odsúdiť seba. Musím myslieť na to, že aj pre Judáša je Božie milosrdenstvo, toto objatie lásky, to slovo priateľ, ktoré mu povedal Pán, keď ho Judáš pobozkal, aby ho zradil. (...) A možno v poslednom okamihu, keď si spomenul na toto slovo a na prijatie bozku, aj Judáš pocítil, že Pán ho má stále rád a prijíma ho medzi svojich v posmrtnom živote... Možno je prvým apoštolom, ktorý tam vošiel spolu s dvomi lotrami. Sprievod, ktorý rozhodne nerobí česť Božiemu Synovi, ako si to niekto predstavuje, ale ktorý ukazuje veľkosť jeho milosrdenstva.“ (v knihe citovaný Primo Mazzolari)

Mimochodom, kniha má imprimatur.

1 28.02.2023

O existencii tejto knihy som sa dozvedela náhodou, čitateľská intuícia mi však napovedala a googlenie ma utvrdilo, že to pre mňa bude v danom životnom i čitateľskom období fajn zážitok. Rozpisovať sa o tejto knihe bližšie by bolo nadprácou, keďže ju skvelo vystihol (a po desaťročiach slovenskému čitateľovi opätovne odprezentoval) Viktor Suchý v článku Odchody a návraty tichých chlapcov; za mňa len toľko, že originálnejšiu a vtipnejšiu charakteristiku autora na záložke som ešte nečítala (a niečo mi vraví, že už ani neprečítam) a že hoci manéž ľudských (špeciálne mladíckych) osudov z jednotlivých poviedok mi už po pár dňoch vyfučala v svojich konkrétnostiach z hlavy (no vážne, všetky postavy sú, akoby ich jedna mater mala), odnášam si z tejto poviedkovej zbierky pocit, že Dušan Kužel si nezaslúžil stať sa prakticky nepoznaným.

1 25.02.2023

Koho od tejto knihy odrádza neznalosť Kieślowského filmových poviedok z cyklu Dekalóg, nemusí sa obávať – autor v svojich esejach i Zuzana Mojžišová v doslove k nim ponúkajú opisné aj interpretačné vsuvky, vďaka ktorým sa čitateľ rýchlo zorientuje (a ktovie, možno aj nechá nalákať na samotné snímky). Gro je však inde; pre Pastirčáka je filmová percepcia „len“ odrazovým mostíkom k vlastnému uchopeniu Dekalógu a najmä dekalógu, zatiaľ čo Kieślowského séria je (citujúc Zuzanou Mojžišovou citovanú Katarzynu Jabłońsku „nebývalou výzvou poľskému katolicizmu. Je to polemika s falošnou, povrchnou zbožnosťou. Je to provokácia zameraná proti istému náboženskému infantilizmu, proti tomu, ako niektorí ľudia používajú náboženstvo, aby sa mohli zbaviť zodpovednosti za svoj vlastný život a za životy iných.“

Alebo inak – Kieślowský viac provokuje až znepokojuje a viac núti uvažovať; Pastirčákové úvahy sú skôr pokojné, pokorné, v určitom zmysle možno intelektuálne i teologicky ľahšie uchopiteľné, čo im však neuberá na hodnote, lebo tá je po všetkých stránkach u Pastirčáka i tak prítomná a výrazná.

Musím však povedať, že pred pár rokmi ma zasiahol viac. Opätovné čítanie mi prinieslo omnoho menší počet podnetov a aj pocit, že nadčasovosť premysleného a odprezentovaného je až príliš zakotvená v problémoch a kauzách doby vzniku. Mne osobne to ako čitateľke vadiť nemusí, ale ak po knihe siahne o takých 20 rokov trebárs niekto z vekovej kategórie mojich detí, zrejme si už bude musieť niektoré veci dohľadávať.

1 25.02.2023

K americkej kultúre mám osobitý vzťah, možno preto som sa na túto brožúrku tešila, a možno preto ma mierne sklamala. Zdalo sa mi, že neponúka vlastne nič nové, a že to, čo ponúka, bolo naozaj len znôškou všeobecne známych vecí a mnohých stereotypných predstáv až predsudkov. Chápem, že kniha nemala byť nejakou vyčerpávajúcou štúdiou, ale popularizačným, podľa možností i zábavným a hlavne stručným sprievodcom, ale aj tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že v podobnom duchu by knihu o Američanoch dokázal napísať každý druhý trošku schopnejší vysokoškolák.

Vizuálne prenádherná kniha – a viem si predstaviť, že s ňou bolo roboty ako na kostole. Ale... Výber predstavených kníh je značne selektovaný, čo sa mi v prípade knižného sprievodcu zdá neprimerané. Napríklad tu vôbec nenájdete ruskú literatúru (odosobníme sa, prosím, od súčasného politického kontextu), chýbajú významné počiny germánskeho sveta... Nech sa nikto nehnevá, ale čo je to za knižný bedeker, v ktorom úplne absentujú Francesco Petrarca, F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, Jane Austenová, sestry Brontëové, bratia Mannovci? A to som len náhodne vybrala pár mien.

Napíšem to priamejšie – som rada, že mám knihu len požičanú, na prelistovanie je fajn, ale aby z nej človek mohol relevantne čerpať, na to sa mi zdá príliš subjektívne zostavená.

1 17.11.2022

Ktorá mama sa v tom nenájde, tej neverím. Sarah, chcem ťa za kamošku. Alebo za susedu. Alebo oboje.

1 17.11.2022

To bolo... Pohladenie. Povzbudenie. A prebudenie.

Priznávam sa, že v súčasnom životnom období by mi mohol Boh povedať slová zo Zjavenia „ale mám proti tebe to, že si opus­til svoju pr­vú lás­ku“ – nuž a Vácha mi ju týmito svojimi úvahami pripomenul. Tie začiatky s Bohom, keď človek úprimne verí, dôveruje, žasne, toleruje, miluje, odpúšťa; a neverí, že to raz bude mať koniec.

Vlastne teraz píšem viac o sebe ako o tomto dielku, ale keď toto dielko ma tak trochu vrátilo k sebe, uzavrelo (v dobrom slova zmysle) do seba, donútilo opäť sa dívať okolo seba – a to so žasnúcimi a chápavými očami.

(Jasné, potom opäť prídu pokušenia, hriechy, pády, pohoršenia... A človek – teda ja – opäť zabúda na to krásne zázračno... Ale za to už autor nemôže.)

Takže ďakujem, Marek Vácha. Vďaka, že vy sa dívate a divíte.

1 17.11.2022

Z môjho pohľadu je v tomto prípade cisár nahý. Áno, Adichie píše skvele. Ale ak svoj talent zúročí v diele, ktoré by sa stručne dalo zhrnúť v štýle „môj ocko bol skvelý, nemal chyby, no teraz umrel, ja som smutná a hnevám sa na celý svet“, to sa mi zdá málo. Fajn, pár zaujímavých a univerzálnych myšlienok o smútku a trúchlení by sa tam našlo, inak to však bolo skôr terapeutické vypísanie sa, vydané zrejme pre to, kto je jeho autorka, nie pre toto dielko samotné. Niečo mi vraví, že ak by identické dostal vydavateľ od niekoho neznámeho, dnes by sme ho nečítali...

1 08.11.2022

Ktovie, či to bol autorský zámer alebo zafungovalo podvedomie, no do výberu sa dostali prevažne rozhovory s umelcami v staršom veku, často aj po skončení kariéry či tesne pred koncom ich života. Dôsledkom je určitý bilančný smútok, ktorý z väčšiny z nich priam presakuje. To sa, samozrejme, podpisuje pod atmosféru celej knižky. Nevravím, že je to nutne zlé, len to tak skrátka je.

Inak to bol výber vskutku zaujímavý, autorka stihla „vyspovedať“ napríklad ešte aj Hanu Zelinovú, Mašu Haľamovú, Margitu Figuli, Martina Martinčeka či iné veľké osobnosti, ktoré tu už nie sú, a rozhovory s ktorými by dnes už človek musel hľadať leda ak v nejakých archívoch.

Na vlastné prekvapenie mi veľmi dobre padli aj interview s ľuďmi, o ktorých existencii som dovtedy netušila, napríklad lekári Ján Siracký a Jaroslav Siman. Úžasné, že aj takými osobnosťami sa môže Slovensko hrdiť – a smutné, že asi nie som jediná, ktorá o nich ani nevie; v tomto zmysle som teda autorke dlžná poďakovanie.

Inak sa mi jej štýl však zdal taký akýsi... Archaický? Neadresný? Neviem, fakt neviem, či sa takto viedli rozhovory v tej dobe automaticky, alebo ide o jej autorský rukopis, ale občas som mala pocit, akoby svojim respondentom príliš nadbiehala, v otázkach často ponúkala aj vlastné konštatovania (čo by nemuselo byť zlé, keby to nebolo samoúčelné) a celkovo to viedla v štýle „hlavne nestúpiť na žiadne kurie oko“. Niekomu to možno vyhovuje, ja mám radšej, keď sa ide na hlbinu, a to aj za cenu, že odložíme poklonkovanie.

No a ďalšia vec – keď už je tu podobný výber, dôraz by som kládla na respondentov, avšak v celej tejto knihe je tak trochu nevhodne presmerovaný na autorku. Teda nie dielo a.k.a. „veľké osobnosti slovenskej kultúry“, skôr „JA som sa rozprávala s veľkými osobnosťami slovenskej kultúry“. A ako bonus milión autorkiných fotiek s nimi a poznámok o tom, čo si o kom myslí.

Čo však musím pochváliť, je krásny dizajn od Pergamenu. Tí to skrátka vedia. Akurát ilustračná fotka na obálke je pre mňa trochu iritujúca – v prvom rade už len preto, že je na nej znázornená autorka s hrnčiarom Jánom Kartíkom, pričom rozhovor s ním v knihe ani nie je.

1 08.11.2022

Kniha, ktorá je postavená zhruba na tom, že autor vybral 15 úryvkov z Terezkiných úvah či listov, a dal k nim vlastný komentár. To by nemuselo byť zlé. Od začiatku mi však bilo do očí, a každým ďalším „prečítaným“ dňom alias kapitolou to bolo očividnejšie, že Terezkine cca 140 rokov staré myšlienky sú aktuálnejšie, sviežejšie a inšpirujúcejšie než cca 10 rokov staré (či skôr mladé) myšlienky Constanta Tonneliera.

Explicitnejšie – Terezka má jasných päť hviezdičiek, pripomenuli sa mi mnohé jej krásne obrazy, postoje, citáty; aby sa však k nim človek dostal, môže ísť aj k prameňom (teda napríklad k Príbehu duše), nemusí siahať práve po tejto knihe. Tie autorove zamyslenie, ktoré zrejme mali byť určitou pridanou hodnotou k Terezkiným (prečo inak by to autor písal a ešte aj vydával, že), boli však len také omáčky, niekedy som ich čítala vyslovene so sebazáporom, ako obetu.

Takže... Stráviť 15 dní s Terezkou takýmto čitateľským spôsobom bolo nepochybne fajn, občas mi však autor nepripadal ako užitočný tlmočník, ale skôr ako otravná gardedáma. Aj tak však štyri hviezdičky – knihe, ktorá obsahuje toľko citácií z Terezky, dať menej jednoducho nemôžem :).

1 23.10.2022

Možno raz bude Immaculée Ilibagiza vyhlásená za svätú. Možno sa raz stane patrónkou odpustenia. Lebo to, čo dokázala prežiť a odpustiť, na to treba naozaj hojnú dávku svätosti.

Kniha, ktorá je možno písaná jednoduchým štýlom, no aj tak sa na ňu (i jej hrdinku) ťažko zabúda. Našťastie.

1 09.10.2022