Starmoon komentáře u knih

„Americká ‚životná úroveň‘ mi čoraz väčšmi znie ako nemecké ‚konečné riešenie‘.“

Jednoduchý jazyk a štýl, no silný príbeh a posolstvo. Netreba sa báť moralizovania – podľa SSJ to znamená „posudzovať z hľadiska prísnej al. premrštenej morálky“, osobne som však nič také v románe nevnímala.

Naopak; autorka prejavila neobyčajnú empatiu voči ženám, ktoré sa v minulosti rozhodli pre potrat. V príbehu nesúdi – skôr sa snaží cez kolorit osudov vedľajších postáv priniesť obraz o tom, čo sa deje na potratových klinikách a najmä v dušiach a životoch žien, čo si zvolia cestu interrupcie. V tomto kontexte to je svedectvo o bolesti a zraneniach, ktoré môžu v dôsledku jedného rozhodnutia zasiahnuť nielen dotyčnú ženu, ale i celé generácie jej rodiny.

Navyše, autorka veľmi ostro pranieruje farizejstvo, dvojaké metre svätuškárov a celkovo ľudí, ktorí víno kážu, vodu pijú; tých, ktorí vidia smietku v oku blízkych, no nie brvno vo vlastnom; ale tiež ľudí, ktorí si radi umyjú nad inými ruky. Scény so snúbencom Ethanom (budúcim kazateľom, o ktorom platí, že je „oveľa ľahšie hlásať Božie slovo než ním žiť“), „zásadovým“ riaditeľom školy či vystrašeným pastorom patrili pre mňa k najsilnejším – a najviac ma nútili uvažovať (aj o sebe – nezáleží mi tiež občas viac na dojme ako na bytí?).

Najzaujímavejšou postavou tejto knihy však pre mňa predsa len bola hlavná hrdinka Dynah – a bez hanby priznám, že som jej želala veľmi sladký happyend.

A priznávam sa aj k niekoľkým slzičkám smútku i dojatia ;).

1 06.03.2021

„Detektívne príbehy prinášajú upokojujúcu úľavu od stresu a povinností každodenného života – obzvlášť obľúbené sú v nepokojných dobách plných úzkostí a neistoty, keď spoločnosť čelí problémom, aké nedokážu zjavne vyriešiť či odstrániť ani peniaze, ani politické teórie, ani dobré úmysly. Tu máme detektívny príbeh a v jeho jadre problém, ktorý bude vyriešený, a to nie vďaka šťastiu alebo božskému zásahu, ale prostredníctvom ľudskej vynaliezavosti, inteligencie a odvahy. Potvrdzuje našu nádej, že navzdory niektorým dôkazom o opaku žijeme v dobrom a morálnom vesmíre, v ktorom je možné problémy riešiť racionálnymi postupmi a zo spoločenského či osobného rozvratu a zmätku môže opäť vzísť mier a poriadok.“

Celkom milá kniha, ktorá by mi bola azda ešte milšia, keby som patrila k fanúšikom jej autorky. Takto si z nej odnášam pár knižných tipov, pár trefných postrehov a vedomie, že o pár týždňov či mesiacov ju môj mozog zrejme odloží do kategórie „polozabudnutých“.

1 06.03.2021

Nádherní ľudia, krásna novéna. A to fanúšičkou novén rozhodne nie som.

27.02.2021

Mal 74 rokov, keď ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na 24 rokov väzenia.

Písal sa rok 1951 a podmienky, ktoré ho čakali vo väznici ako „vlastizradcu a vyzvedača“, boli podľa Laučekovej knihy takéto: „Cez deň si v studenej cele o rozmeroch dva krát dva metre, s oknom otvoreným i v najtuhších mrazoch, nesmel sadnúť, len stále chodiť, spať musel horeznačky s rukami položenými na deke, pričom mu do očí celú noc svietila silná žiarovka. Každú chvíľku ho z tohto polospánku budili a predvolávali na výsluch. Vyčerpaného a v horúčkach, neschopného udržať sa na nohách, priväzovali k stene povrazom, tak si ho vypočúvajúci odovzdávali. Dávali ho do úzkej kobky naplnenej vodou a šedivú hlavu zovreli kovovou obručou, od ktorej viedla dlhá skrutka do vedľajšej miestnosti. Ustavičné sťahovanie obruče vyvolávalo neznesiteľné bolesti, pričom naň ešte zvrchu tiekla voda tak, že sa skoro utopil. Po jednej bastonáde na päty strhli z neho šaty, vyvliekli na mráz a prikázali v podrepe skákať. So zviazanými rukami sa prevrátil, tak ho bili palicami, kým nezamdlel. Dostával elektrošoky a keď sa objavili soviestski poradcovia, vyviazali starca za nohy...“

Je pre mňa desivé, že nie tak dávno sa na našom území diali takéto veci; a možno ešte viac desivé, že režimisti boli schopní takéto trápenie spôsobiť starému, už predtým chorému človeku...

A je pre mňa fascinujúce, že Ján Vojtaššák všetko znášal s pokojom a pokorou; a tak vo väzení, ako aj po amnestii (5. októbra 1963) a odchode za synovcom do rodného kraja (odtiaľ ho násilím odvliekli dožiť do Senohraboch pri Prahe) bol schopný ďalej veriť v kresťanského Boha a žiť kresťanské hodnoty.

Príbeh tohto biskupa je vskutku fascinujúci; preto mi aj bolo ľúto, že sa jeho beletristického spracovania neujal lepší autor než Anton Lauček. Nič proti nemu a vlastne som vďačná, že sa témy chytil a vytvoril tento román – len sa nazdávam, že v iných rukách by táto silná téma bola spracovaná adekvátnejšie.

Spočiatku ma Lauček iritoval jazykom a štýlom imitujúcim slovenských realistov (umelecký zámer?), a kým ho táto maniéra prešla, už sme boli temer v strede knihy. O nejakej hlbšej psychologizácii postáv nemôže byť v tomto prípade ani reči, vytknúť by sa dalo i to, že niektoré kapitoly a medzníky Vojtaššákovho života autor skrátka vynechal, preskočil (prečo vlastne?).

Už len pre autorov štýl a neschopnosť ísť do hĺbky som bola v pokušení dať nižší počet hviezdičiek – keďže však je táto kniha dosiaľ jedinou beletriou, ktorú o Vojtaššákovi možno nájsť, a keďže Vojtaššák si zaslúži, aby jeho príbeh poznalo čo najviac ľudí, vďaka i za tento román.

27.02.2021

„Ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz“ (2 Kor 4, 12 – 13).

Takto sv. Pavol (mimochodom, tiež jedna z postáv tohto diela) charakterizoval v svojom liste prvých kresťanov – a takto nejako pôsobia prví kresťania i v slávnom Sienkiewiczovom románe.

Dielo má viacero zaujímavých postáv, vrstiev, línií; to by asi bolo skôr na recenziu ako na stručný komentár. V rámci neho za mňa aspoň toľko, že hoci mi prvé dva diely pripadali ako dĺĺĺĺĺĺhy prológ k tretiemu, ten už stál naozaj za to; a hoci ma dej zasiahol emočne menej, ako som čakala a chcela, a hoci som bola z niektorých opisov už unavená, a hoci informovanie rozprávača o myšlienkových pochodoch hlavných postáv sa mi miestami zdalo duplikované, a hoci niektoré postavy boli príliš čiernobiele (Lýgia bez jedinej chyby či cisár Nero bez jedinej čnosti), i tak je to dielo, ktoré budem rada odporúčať ďalej a sama nad ním ešte asi dlhšie rozmýšľať.

PS: Roku 2000 pápež Ján Pavol II. ustanovil Komisiu pre kauzy mučeníkov 20. storočia, ktorá ešte do decembra 2000 zostavila zoznam 13 400 kresťanov, ktorí od roku 1900 zomreli za Krista. Ani v našom miléniu nie je situácia o nič lepšia; štatistiky ACN sú v tomto smere desivé (koho by téma a konkrétne najznámejšie príbehy viac zaujímali, môže si vygoogliť napríklad Krížovú cestu s mučeníkmi a svedkami viery 21. storočia).
Toľko na margo toho, že osudy a dilemy kresťanských postáv tejto knihy nie sú len záležitosťou antického sveta...

6 27.02.2021

Agatha Christie i Hercule Poirot nám v čase vzniku knihy zostarli, čo z diela dosť cítiť. Autorka i jej postava to však poňali v štýle „z núdze čnosť“, a tak nás aj v „novom“ Anglicku čaká starý dobrý Poirot verný svojim osvedčeným metódam...

Tentokrát mi veľmi sympatickou bola postavy Adriane Oliverovej, ktorá do príbehu vniesla určitý humor; čo ma sklamalo, bola za vlasy pritiahnutá pointa. Občas sa u Agathy Christie stáva, že dej prekombinuje, tu to však dotiahla takmer až ad absurdum (ako sa tu niekto zmienil skôr – aj vo mne finále vyvolalo dojem nezrealizovateľnosti).

Autorka je desaťhviezdičkový človek plný radosti, optimizmu, múdrosti a lásky (môžem potvrdiť, lebo viem, kto sa za pseudonymom Margaréta Mária Bazovská skrýva). Mnoho z toho presvitá i z jej textov – škoda však, že tie neprešli väčšou jazykovou úpravou. Viem si predstaviť, že po zásahu šikovného editora by táto kniha s veľkým potenciálom bola aj veľkým čitateľským zážitkom... Takto pre mňa jednotlivé príbehy (nadväzujú na seba len voľne, čítať by sa dali aj na „preskačku“ – osobne by som toto dielko zadefinovala ako poviedkový román) ostávajú na úrovni školských slohov. Zo štylistického (a celkovo literárneho) hľadiska by si zaslúžili aj menší počet hviezdičiek, ale tá radosť a krása, čo sa v nich ukrývajú, mi nedovolia byť v hodnotení veľmi prísna.

20.02.2021

Kniha, ktorú zrejme veľmi rýchlo prečítate – zároveň však kniha, na ktorú zrejme podobne rýchlo zabudnete. V oboch prípadoch za to môže fakt, že knižka je písaná veľmi jednoducho, pútavo, skôr ako dobrý blog či článok, nie ako veľké literárne dielo.

Na zázraky verím aj bez podobných kníh a obávam sa, že tí, ktorí veriť nechcú, im ani po podobných knihách neuveria. Možno je to však len môj predsudok vychádzajúci z nedostatku vlastnej viery (v túto knihu :)).

Osobne na mňa viac ako svedectvo o zázraku zapôsobilo samotné prežívanie viery v rodine Bonnie a Travisa. Milé, nevnucujúce sa, moderné – a z môjho pohľadu neraz aj vtipné. Pri viacerých (škoda, že letmých) opisoch ich rodinného života a životného štýlu som si vravela, že práve o tom by mohla byť jej prípadná ďalšia kniha...

„Nikdy by som si nebola pomyslela, že raz budem niekoho prosiť, aby sa modlil za pocikané plienky, no teraz som bola tu, s novorodencom, ktorý mal v tele liter vody navyše, a nielenže som prosila o moč, ale žobronila som o konkrétne množstvo za konkrétny čas. Keď sme na druhý deň prišli do nemocnice, dozvedeli sme sa, že James cikal, no nielen to. Nacikal dvakrát viac, než dúfali. A ako čerešničku na torte korunoval tento svoj úspech prvým hovienkom. Požehnaným, úžasným, zázračným hovienkom!“

A k samotnému Fultonovi Sheenovi, na ktorého príhovor sa mal daný zázrak (oživenie 61 minút mŕtveho novorodenca) stať a ktorého osobu mala kniha spopularizovať – ak sa nemýlim, proces jeho blahorečenia sa v roku 2019 zastavil. V knihe mi chýba vysvetlenie, alebo aspoň zmienka o tom...

20.02.2021

„Mám vlastne akýsi zakorenený návyk tešiť sa zo všetkého. Stalo sa to už také chronické, že som presvedčený o schopnosti urobiť aj z nepríjemných vecí radostné. I keď ma zdrapí stará lámka, poviem si, musí raz prestať bolieť. Čím horšie ste na tom, tým skôr to utíchne.“

„Kliatbou nášho moderného života je, že sa vyhýbame zodpovednosti – a to je vlastne príčina nespokojnosti a nepokoja, ktorým svet prekypuje.“

Zo slečny Shirleyovej sa stala pani Blythová – a čitateľa čakajú zväčša milé príbehy z prvých dvoch rokov jej (novo)manželského života. V podstate klasická Lucy: pozitívny náhľad na svet, milé postavičky, krásne (nie dlhé) opisy prírody, morálne (nie vnucujúce sa) posolstvo... Za mňa čitateľská i ľudská spokojnosť.

6 20.02.2021

Jednoduchá, milá, radostná. Taká zrejme bola Anka a taká je i táto kniha o nej. Žiadna veľká literatúra ani veľká teológia, no i tak krásny príbeh o krásnom dievčati. Vysokú nad Uhom, kde Anka žila aj umrela, sa oplatí navštíviť i osobne, podobne ako v knihe tiež zmieňovaný Klokočov.

1 14.02.2021

Malé, zdanlivo pokojné mestečko plné svojráznych obyvateľov, zaujímavé vzťahy medzi nimi, užší okruh podozrivých... K tomu aj celkom sympatický hlavný vyšetrovateľ (maskujúci sa za spisovateľa), jeho očarujúca pomocníčka... A ďalšia milá „christiovka“ je na svete. Len tie odkazy na okultizmus ma znepokojovali – našťastie, autorka to nejako ubalansovala a moje svedomie si vydýchlo. A hoci záver (a páchateľa) som od istého času tušila, aj tak ma z neho príjemne mrazilo.

Toto je kniha, ku ktorej sa dá a má vracať celý život. Neviem, či o rodine bolo napísané vôbec niekedy niečo krajšie.

Jeden z najkrajších a najsilnejších príbehov, aké poznám. Knihu som čítala opakovane v rôznych obdobiach života, a vždy pre mňa bola neskutočnou posilou. Doslova môžem napísať, že mi zmenila život.

3 13.02.2021

Jedna z najkrajších a najdôležitejších kníh, aké som o utrpení čítala. Dodáva neskutočnú nádej a pokoj.

13.02.2021

„Jestvuje totiž vznešenejšia veľkosť, ako je veľkosť úspechu, a to veľkosť nezdaru. Lebo je naozaj veľkou vecou pracovať a nedočkať sa povzbudenia, ktoré poskytuje zdarná práca a úspech. A je to aj veľká obeta, keď ovocie môžu potom žať iní, ktorí už nie sú takí veľkí ako bol ten, ktorý sial.“

„Najvyššie vrchy vrhajú aj najdlhšie tiene.“

Autor v tomto výbere predstavil príbehy tých, ktorých by sme ako ašpirantov na svätosť asi nevnímali (aspoň nie v určitých fázach ich života), napríklad radodajnú Margitu z Kortony, hazardného hráča a smilníka Kamila de Lellis, inteligenčne zaostávajúceho Jozefa Korpentínskeho alebo trebárs (pre mňa z tohto výberu asi najzaujímavejšieho svätca) Benedikta Jozefa Labreho, ktorého vyhodili aspoň z troch-štyroch kláštorov.

V slovenskom vydaní z roku 1993 je aj prídavok v podobe príbehu patróna alkoholikov Matta Talbota (zrejme ho však napísal iný autor, nie Alban Goodier).

Jedna z tých kníh, ktorá cez skutočné príbehy ľudí v nej opísaných dokazuje, že „Bohu je všetko možné“ (Mk 10, 27) a že „čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných“ (1Kor 1, 27).

13.02.2021

„Bola taká odhodlaná ukázať všetkým, že nie nie je o nič horšia ako ostatní... Nie, tak to nebolo. V skutočnosti chcela ukázať, že je lepšia.“

„Musíš mať nejaké hranice, Annie, inak budú ľudia po tebe šliapať. Aj Ježiš mal hranice. Nedovolil, aby ho niekto zastavil a zabránil mu v tom, čo prišiel urobiť. Musel sa vymaniť davom ľudí, ktorí od neho vždy niečo žiadali.“

Bilancovanie, staroba, osamelosť, pokusy vyrovnať sa s minulosťou a zmieriť sa s blízkymi, otázky o zmysle života, bolesti, dôstojnosti... Túto linku knihy istí starenka LEOTA, do ktorej vierohodne opísaného stereotypu náhle vojdú dvaja mladí ľudia.

CORBAN je prototypom človeka, ktorý má na všetko odpoveď skôr, ako by vôbec vystrčil nos z učební prestížnej univerzity, a čitateľ od jeho konfrontácie s Leotou (ktorú Corban plánuje „využiť“ ako respondenta pre svoju prácu) čaká a tuší jeho postupnú premenu.

O čosi nezištnejšie dôvody na stretnutia s Leotou má jej vnučka ANNIE. Po úteku od diktátorskej matky by chcela konečne spoznať ženu, o ktorej doma nikdy nepočula jedno milé slovo, a pochopiť tak zložité rodinné vzťahy i zložitú matkinu povahu.

Práve NORA bola pre mňa asi najzaujímavejšou postavou tohto románu – zraňujúca a zranená, presne ten typ manipulátora a citového vydierača, ktorý sa napriek všetkému, čo robí, sám cíti ako obeť (a patrične to dáva všetkým najavo). V roku pôvodného vydania románu (1999) bola táto téma v autorkinej rodnej Amerike možno dobre spopularizovaná, ale viem si predstaviť, že pre mnohých vtedajších slovenských čitateľov museli niektoré myšlienky a vzorce správania z knihy pôsobiť temer katarzne (najmä Norin manžel FRED explicitne ukazuje, ako sa k takýmto typom ľudí správať konštrukčným spôsobom).

Román mal skôr pomalší spád (čo zodpovedá aj tematike staroby), celkom určite však stojí za prečítania a premýšľanie (platí to najmä o posledných cca päťdesiatich stranách). Škoda niektorých logických chýb (napríklad Leota mala v románe 84 a jej dcéra Nora 44, pritom čitateľ z iného miesta románu vie, že Leota porodila Noru krátko po dvadsiatke).

06.02.2021

Veľmi rozkošné. Pri čítaní tejto knihy sa človek skrátka musí usmiať/usmievať.

2 30.01.2021

Gýčová obálka, možno trochu nepríťažlivý názov, záplava gramatických chýb... Tak prečo päť hviezdičiek? Pre obsah. Ak patríte k tým, ktorí majú k modlitbe ruženca radi rôzne rozjímania, tieto jednoznačne stoja za to. Už len preto, že v jednotlivých tajomstvách môžeme prostredníctvom nich zároveň zveriť Panne Márii rôzne zranenia, a to už od čias počatia.

30.01.2021

Super! Aj autorov zámer, aj spracovanie. Nakoľko to teda ako dospelá žena môžem posúdiť... Zdá sa mi však, že naozaj je len málo kníh, ktoré by som synovi dala o pár rokov do rúk radšej. Zatiaľ ňou bol teda obdarený aspoň iný chlapec v rodine – a zdá sa mi, že posolstva pochopil a prijal.

1 30.01.2021

„Skutky radosti sú ako skutky viery alebo lásky.“

„Tvoj apoštolát bude účinný nie mierou tvojej vonkajšej aktivity, ale mierou svätosti, ku ktorej budeš smerovať.“

„Nie je to ťažké, aby sme s Božou pomocou robili zázraky, ale aby sme v tomto zmaterializovanom storočí verili, že sú možné.“

Spolu s románom Plná slávy od Bruca Marshalla jedno z najkrajších diel o kňazoch, aké som kedy čítala. Michal Augier je veľmi sympatický – až natoľko, že by ste jedného takého možno chceli mať aj na svojej fare.

Silné, krásne, múdre dielo. Škoda, že také krátke. A škoda, že jediné, ktoré u nás od autorky vyšlo.

30.01.2021