Starmoon komentáře u knih

Z nostalgie som si chcela prečítať pár dielov zo série Medzi nami dievčatami – po knižke s názvom Bábätko som siahla asi preto, že sama mám jedno doma :) Na rozdiel od hlavnej hrdinky však nie som jeho sestra, ale matka, a možno aj preto mi jej myslenie a konanie nebolo veľmi blízke, ba chvíľami ma iritovalo. Neviem, či je to iným vekom a životnou rolou, alebo skôr iným časopriestorom (predsa len sa dej odohráva v Amerike), ale problémy trinásťročnej slečny (že musí tesne pred maminým pôrodom strážiť malého brata a preto nemá čas na spanie u kamarátok) sa mi zdali veľmi malicherné a riešenie rodičov príliš ústretové. SPOILER – Byť jej mamou, nedostane novú izbu (a to navyše aj s francúzskymi oknami a vlastnou terasou) a, ale pár výchovných prednášok – KONIEC SPOILERU. Vcelku sa mi však páčilo posolstvo, že o pocitoch treba komunikovať, aj keď je to náročné, a tiež to, ako autorka nenápadne zdôraznila hodnotu materstva (napríklad ako sa celá rodina starala o mamu, ako tá veľa odpočívala, ako darčeky bábätku doniesli aj Alisonine kamarátky a podobne).

13.08.2021

Keď som mala cca 9 až 11, táto séria patrila k mojim obľúbeným – a tento diel v rámci nej k najobľúbenejším. Aktuálne mám 27, som manželka a matka, a z nostalgie som sa k nemu (a niekoľkým iným) vrátila. Nuž... Keby som tento román čítala prvýkrát teraz, zrejme ho ani nedočítam, a keď áno, vytknem mu kopec vecí – jednoduchý štýl, ploché postavy, aj na deväťdesiate roky nereálne pôsobiace fotenie pre časopis... Ale zrejme zaúradovala nostalgia a k tomu aj sympatická Alison v hlavnej úlohe (marí sa mi, že zo štvorice kamarátok som mala v minulosti najradšej práve ju) a tak som si nakoniec aj tento diel užila. Príjemné čítanie na jedno odpoludnie.

1 13.08.2021

Kombinácia nostalgie a túžby po úplne jednoduchom oddychovom čítaní mi prihrala do rúk túto knihu. Keď som mala cca 9 až 11, táto séria patrila k mojim obľúbeným a vždy som sa tešila, keď som v knižnici objavila ešte neprečítaný diel. Sabrina, Katie či Alison síce mali iné životné pomery než ja (a 90% slovenských dievčat), no ich radosti a starosti mi i tak boli celkom blízke a známe. Napríklad v tomto úvodnom diele sú to trampoty s nástupom do novej školy, túžba po priateľstve, nejaké tie platonické lásky... Všetko veci, ktoré riešia (aj keď už možno inak) i dnešné dievčatá. Jediné, čo by som vytkla (okrem jednoduchého jazyka a štýlu, ktorý však k tejto sérii patrí a čerstvým pubertiačkam zrejme neprekáža) je Sabina láska k horoskopom. Bŕ.

1 13.08.2021

Ďalšia krásna „klassenovka“. Napätie, tajomstvá, romantika, k tomu dobre vygradovaná atmosféra, poctivo naštudované a do deja nenásilne vkomponované reálie a pekné (hoci očakávané) finále. Iste, dalo by sa i kdečo vytýkať, ale lepšie je prižmúriť očko a tešiť sa z výborne vymyslených postáv a z poctivého príbehu, ktorý sa číta takmer sám. Bohu vďaka za také autorky.

13.08.2021

Je veľa skvelých divadelných hier, ktoré by si zaslúžili čitateľov i divákov. Napríklad čokoľvek od Leopolda Lahohu. Alebo od Ivana Bukovčana (myslím najmä na Luigiho srdce a Prvý deň karnevalu). Alebo od Štefana Králika (Margaret zo zámku). A predsa mám pocit, že až na pár akademikov, intelektuálov a nadšencov sú zabudnuté. O to som radšej, že dielo Karla Čapeka má iný osud – že je čítané, interpretované, vzbudzujúce emócie a túžbu komentovať ho (trebárs i tu). R.U.R. sa právom radí do európskej, ak už nie do svetovej klasiky – a od prečítania i do mojej.

4 11.07.2021

Z Číny sa do sveta šíri pandémia, na ktorú umierajú najmä ľudia 45/50 + ... Zaujímavé :)

Bílá nemoc je dielo, ktoré som si prečítala v správnom čase a rozpoložení, ale o ktorom sa nazdávam, že by sa mi páčilo aj v inom čase a rozpoložení, čo sa o mnohých dielach povedať nedá. Jednoducho – nadčasová, literárne i ľudsky veľmi dobrá klasika, o ktorej sa zrejme nedá napísať už nič nové, ale aj tak som rada, že priebežne sa k nej (nielen na tomto portáli) vyjadrí vždy niekto nový – dôkaz, že čitatelia nestrácajú záujem a vkus.

11 11.07.2021

Kniha s krásnou obálkou (treba vidieť naživo, nielen v náhľade na tomto portáli) a s ešte krajším obsahom. Súhlasím, že kniha je inšpiratívna, praktická a hlboko duchovná – a bola by som veľmi rada, ak by som si z nej vedela do života vziať čo najviac. Ak sa to nepodarí, nebude to chybou knihy, ale mojej povahy. Akurát mi celkom nesedelo, čo všetko si dokáže autorka naplánovať a stihnúť pri štvormesačnom bábätku + štyroch ďalších deťoch, ktoré navyše sama učí doma. Neverím, že klamala, ale v tom prípade nechápem, ako je to možné, a cítim sa skôr demotivovane, čo zrejme nebol autorkin cieľ, keďže celý čas sa snaží čitateľky presvedčiť, že racionálne zorganizovaný čas a život možné sú :).

Mnohé myšlienky mi boli známe už z inej duchovnej literatúry, duchovných cvičení či predmanželských náuk, je však dobré si ich pripomenúť – skutočne objavnou (a v rámci tejto knihy pre mňa najzaujímavejšou) bola pre mňa kapitola o materstve (áno, hoci názov môže evokovať, že o ňom bude celá kniha, sú tu aj kapitoly o tom, ako popri materstve zvládať rolu manželky, živiteľky rodiny a pod.).

11.07.2021

Veľmi som sa na túto knižku tešila – fascinovala ma predstava, že niekto zosumarizoval Ježišove otázky z evanjelií a ešte k nim aj pridal vlastné úvahy. Nápad ma fascinuje ďalej, z konkrétneho spracovania som bola nadšená menej, konkrétne mi nevyhovovala akási konvenčnosť autorovho myslenia. Myšlienky, čo v svojich úvahách predostrel, boli fajn, ale nič také, čo by vo mne vyvolalo nejakú hlbšiu reakciu, skutočný stimul na zmenu myslenia či života. Ono to možno bude tým, že mám radšej originálnejší prístup k stokrát vypočutým či prečítaným evanjeliovým textom, napríklad mi veľmi vyhovuje štýl iného slovenského jezuitu Tomáša Jellúša SJ. Autorsky a duchovne bude Jozef Šuppa (aspoň sa teda nazdávam) imponovať skôr tým, ktorý majú radi zaužívaný teologický jazyk a pohľad. A to nemyslím nijako negatívne, skrátka hľadám vhodnú charakteristiku.

1 11.07.2021

Úžasná oddychovka. Hrdinovia, atmosféra, zápletky, dialógy... Zmes gotického, ľúbostného a historického románu, zľahka šmrcnutá duchovným podtónom. Román, z ktorého čítania som sa naozaj úprimne tešila a vychutnávala si každú novú stránku, peripetiu, postavu. Julie Klassenová sa už len preň etablovala medzi horúce kandidátky na moje obľúbené autorky a veľmi sa teším na ďalšie jej diela. Ak budú podobné ako toto, zrejme sa nezbavím pocitu (vďačnosti), že boli písané pre mňa :).

SPOILER: Iba raz sa moje „wau“ zmenilo na „au“ – keď si miestny duchovný William a hlavná hrdinka Abigail dali romantický bozk v noci pri rieke, navyše tesne po tom, čo jej on oznámil, že si ju pre svoju chudobu nebude môcť nikdy vziať... Príšerne sladké a rušivé klišé, navyše v kontexte doby, v ktorej sa dej odohráva, aj nereálne – alebo toho obnaženého kaplána, ktorý sa po nociach chodí kúpavať do potoka, kde sa ona v noci náhodou šla prejsť, myslela autorka naozaj vážne?

2 11.07.2021

Zaujímavý nápad, v podstate i prevedenie (tak literárne ako aj vizuálne), no niečo tomu chýbalo. Možno lepšia pointa, možno trochu menej štylizovanosti (nemohla som sa zbaviť dojmu, že autorka knihu tvorila tak trochu na efekt). Niektoré pokusy o paródiu vyšli viac (Hercule Poirot, slečna Marplová...), iné menej (súdruh Zeman, slovenská mentalita...). Povedzme, že je to taká kvázi intelektuálna a pritom popularizačne ladená literárna hračka pre milovníkov detektívky.

22.06.2021

Páčia sa mi detektívky. A svadby. A tenké knihy. A dokonca aj meno Augusta. A tak som čakala, že z tohto románu budem „namäkko“, keďže všetko spomenuté obsahuje. Nuž, nebola som. Možno aj (alebo najmä preto), že na mňa bol dej skrátka príliš tvrdý.

Detektívka je to stručná, dynamická, chytľavá – ale vlastne to asi ani nie je detektívka, keď čitateľ nemá šancu zistiť, kto je únosca. Možno by skôr sedela škatuľka „krimi“.

Avizovaná svadba bola skôr zmienená – chápem, že v tomto žánri a u tohto autora by bolo utópiou čakať siahodlhejší opis, ale aj tak som ho čakala. Aspoň troška.

Tenkosť knihy bola super – kto chce, zhltne ju na posedenie. Ak ho, pravda, dostatočne zaujme dej. A je dosť veľká šanca, že zaujme.

Postava Augusty bola tiež fajn – pripomenula mi však inú postavu z iného autorovho románu – tiež krásna a... A to je vlastne všetko. Neviem, či aj v iných románoch autor vytvára(l) takéto v podstate bezcharakterové „krásky v nesnázích“, ale osobne mi to neimponuje, najmä ak sa autor očividne vyžíva v opisoch ich utrpenia, keď padnú do rúk nejakého toho psychopata.

A keď sme pri tom – práve preto na rozdiel od iných užívateľov DK, ktorí tu zanechali komentár, nedokážem túto knihu považovať za vtipnú – viem, aké to je, keď sa do človeka zaľúbi psychopat, a vtipné teda rozhodne nie. Zmieňované dialógy únoscu a obete vo mne vyvolávali skôr zhnusenie – autorovi to slúži k dobru, že vo mne niečo také dokázal vyvolať, pre mňa však ako varovanie, že najbližšie si mám dobre rozmyslieť, kedy a či vôbec si chcem od neho opäť niečo prečítať.

3 22.06.2021

Pri prvom čítaní (asi pred rokom) som bola nadšená z nápadu i jeho uchopenia. Pri druhom čítaní vlastne tiež. Otáznikom sa pre mňa stal výber odprezentovaných diel.

2 22.06.2021

Hodiny strávené s románom Hodiny neľutujem. Hoci radšej mám „christiovky“, ktoré sa odohrávajú v medzivojnovom období, táto zo šesťdesiatych rokov bola tiež super. A vraha som správne netipovala ani náhodou.

3 22.06.2021

„Rodina, ktorá je štruktúrovaná, ritualizovaná a trávi spolu veľa času. To je pre mňa ideál, no zároveň viem, že to nie je moja cesta. Moja potreba ticha, samoty a aj sebarealizácie mimo rodiny je v kontraste s týmto typom ideálu. Žijem teda v istom napätí a prešla som si aj osobným pocitom zlyhania. Napriek tomu, že ja to žiť nezvládam, nemám potrebu očierniť samotný ideál“ (Andrea Mikolášiková v rozhovore s Lenkou Chlebanovou a Zuzanou Hanusovou pre Postoj).

Takto nejako to v súvislosti s materstvom cítim i ja – a myslím si, že aj ženy, ktoré majú iné hodnoty a postoje, veľmi dobre poznajú ten kontrast medzi ideálom a realitou, nech už je ich ideálom čokoľvek.

Kristína Farkašová (toho času Tormová) sa s týmto kontrastom vyrovnala pomocou humoru a písania – nuž a toto je výsledok. Kniha je celkom „čtivá“, z môjho pohľadu aj vtipná, odľahčená. Oceňujem tiež, že na rozdiel od zahraničných „kolegýň“, ktoré sa tiež rozhodli spraviť spisovateľskú kariéru opisovaním svojich trampôt s materstvom (napr. Jill Smoklerová) má Farkašová väčší nadhľad a je jednoznačne vtipnejšia.

Žiadna veľká literatúra, ale v čase šestonedelia či materskej/rodičovskej dovolenky, keď máte pocit, že nikto iný ako iná nedokonalá mama vás nepochopí, kniha dobre padne.

PS: Pred materstvom nečítať. Mohlo by to odradiť od túžby mať deti. Preto vlastne tie tri hviezdičky – niekedy autorka až príliš dramatizuje.
PS1: Super dizajn, nápady, detaily...

22.06.2021

Viete si predstaviť, že by ste v dnešnej Európe mali osemnásť biologických detí? Dá sa to vôbec zvládnuť? Dokonca s úsmevom a radosťou? Ako?

Istý návod ponúka práve táto kniha, ktorej autorka blogovou formou približuje svoje výchovné princípy – a ak uvážime, že doma vychováva deti, ktorých počet sa rovná menšiemu školskému kolektívu, už len to si zaslúži uznanie a zamyslenie sa nad jej radami.

Ako vyjsť s peniazmi do konca mesiaca? Je možné spať celú noc bez vyrušovania? A čo v spálni? Ani takým otázkam sa nevyhýba táto unikátna žena a mama.

Španielka Rosa Pich-Aguilera Roca pochádza zo šestnástich detí, jej (medzičasom už zosnulý) manžel José María z pätnástich – a obaja vždy túžili po veľkej rodine. Keď sa vzali (23 a 28 rokov), začali svoj sen realizovať, a hoci spočiatku to nevyzeralo s ich rodičovstvom nádejne („za menej ako štyri mesiace sme pochovali dve z našich detí a naďalej žili v neistote, či to tá najstaršia prežije“), v čase písania knihy boli predsa len rodičmi pätnástich žijúcich potomkov – a očividne si svoju rodičovskú rolu i veľkú rodinu užívali (a zvládali). Už len za to si zaslúžia obdiv – a táto kniha pozornosť.

21.05.2021

Príjemný rozhovor s príjemným človekom. Ale nie s pápežom – to treba podotknúť, aby čitateľ nebol sklamaný. Koho však zaujíma, ako pápež František uvažoval a žil, keď bol ešte „len“ buenosaireský kardinál, ten si príde na svoje. Osobne ma kapitoly o Argentíne, tamojšom spoločenskom a cirkevnom dianí a pod. skôr odrádzali a nudili, viac ma zaujali časti venované osobe a životu Jorgeho Bergoglia či životu Cirkvi všeobecne, ale to je vec gusta. Asi najkrajšie a najsilnejšie boli pre mňa (hoci letmé) úvahy o odpustení – jedny z najkrajších, s akými som sa v rámci duchovnej literatúry stretla.

1 21.05.2021

„Róbertovi Bezákovi dnes hrozí, že ho verejnosť prestane vnímať ako človeka a urobí si z neho chladný symbol. Ale náš dlhý letný rozhovor mi potvrdil, že je to stále vrelý a súčasne zraniteľný človek, ktorý vytrvalo hľadá Božiu lásku. A hovorí o nej ako málokto. Ani raz som sa arcibiskupa Bezáka neopýtal na dôvody jeho odvolania. A predsa mám pocit, že odpoveďou je celá táto kniha.“ (Štefan Hríb, citované z úvodu)

Kniha zložená z troch častí: O Bohu, O človeku, O cirkvi. A predsa je vlastne celá o Bezákovi; o jeho pohľade na všetko spomínané. Ten je – mám dojem – v mnohom konzistentný s pohľadom katechizmu, čo je u mňa veľké plus. Plus pre Bezáka – a trochu mínus pre Hríba a túto knihu, lebo otázky, ktoré v prvých dvoch častiach kladie, sú v Cirkvi dávno zodpovedané (napríklad aj v tom katechizme). Ak to však berieme tak, že kniha bola písaná skôr pre hľadajúcich ako veriacich, ok. Tí po oficiálnych dokumentoch Cirkvi zrejme nesiahnu (aspoň nie bez predsudkov), a v Hríbovom rozhovore môžu nájsť odpovede na svoje otázky. Skôr mi prekáža dojem, ktorý Hríb (dúfam, že nevedomky) medzi riadkami a najmä v tretej časti zanecháva: Cirkev má veľa problémov a chýb, ešte že tu prišiel Bezák, ktorý všetko vidí a robí lepšie.

Takto: ja neviem, ako to bolo s Bezákom, ale viem, ako je to s Cirkvou. Viem napríklad (trebárs aj z toho katechizmu), že predstavy o vzťahu s Bohom, o jeho láske, o tom, že to nevylučuje spravodlivosť atď. nie sú Bezákove objavy (ako to medzi riadkami môže znieť). A viem napríklad aj to (z vlastnej skúsenosti), že Cirkev nie je len pokrytectvo, karierizmus, vybielené hroby, ale aj neskutočne veľa lásky, obety, radosti. Aj v dnešnom svete. V našom svete. V našej každodennosti. Viem (zažívam – vďaka Bohu), že na Slovensku máme mnohých skvelých kňazov, rehoľníkov, laikov.

Aj preto ma trochu mrzí, že keby som si obraz o slovenskej Cirkvi mala tvoriť len na základe tejto konkrétnej Hríbovej knihy, bol by asi taký: Cirkev je falošná a pozadu, ešte že tu bol jeden svätý muž, ktorý sa to pokúsil zmeniť, a aj ten bol preto odvolaný. Ja vám neviem, mne ten obraz nejako nesedí. Tým nechcem súdiť ani Hríba, ani Bezáka, vlastne nikoho... Len mi po prečítaní knihy bolo tak trochu ľúto, že v niektorých ohľadoch vyznela tak, ako vyznela. Možno aj preto, lebo inak bola pútavá, zaujímavá, s potenciálom (a verím, že aj ambíciou) hľadať pravdu.

1 21.05.2021

Ako sa dá spáchať vražda v priamom prenose, keď sa na budúceho zavraždeného díva 40 miliónov divákov? A to navyše tak, aby to všetko vyzeralo ako samovražda?

Veľmi sľubný námet, navyše aj názov, ktorý mi zapadal do čitateľskej výzvy (vďaka za ňu, inak o nejakom Edovi McBainovi ani netuším, čo by možno bola škoda), výsledok bol však pre mňa trochu sklamaním (hoci logicky to sedelo, vlastne to asi ani nemohlo byť inak).

Prekvapilo ma tiež, že sa v knihe prelínali dva nesúvisiace prípady – neviem, či je to pre autora bežné, ale osobne mi ten druhý (úchylom prenasledovaná „kráska v nesnázích“, ktorú má chrániť driečny policajt) pripadal akýsi nadbytočný, navyše naivný a v istej časti zbytočne brutálny.

Hoci ma však tento román nejako špeciálne nezaujal, autorov štýl mi celkom sadol, hrúbka (teda tenkosť :)) jeho diel(a) tiež, a celkom sa teším na iné kúsky z jeho tvorby.

7 21.05.2021

Mareka Váchu som registrovala z médií – bol mi sympatický spôsob jeho myslenia, (seba)prezentácie, viery (a jej odovzdávania). Tešila som sa teda aj na knižný rozhovor s ním – buď som však mala príliš veľké očakávania, alebo som si podobných knižných rozhovorov naservírovala v poslednom čase priveľa, alebo skrátka platí to, čo tu podotkli už aj iní, napríklad že „čtenář, který o Váchovi předem nic neví, může být u některých témat trochu zmaten nebo si může připadat jako páté kolo u vozu těchto rozhovorů“ (Darkry).

Ono to možno súvisí s tým, že (spolu)autor Jožin Valenta kladie svoje otázky od buka do buka, premosťuje, asociuje, a často akoby zabúda, že konečný výsledok má byť primárne pre čitateľov. Viac ako tá neformálnosť mi prekážal jej výsledok – zmätok. O čom sa vlastne teraz bavíme? A prečo sme skočili do tejto témy? A prečo sa zas vraciame sem? A prečo spomíname niečo, k čomu sa Vácha nechce vyjadrovať, a keď áno, tak len v inotajoch? A kto mi vysvetlí tie interné vtipy a narážky, pri ktorých čítaní sa cítim ako keby som omylom počúvala cudzí rozhovor?

Vlastne celá kniha mi pripadala vedená a napísaná v takom nejakom štýle, ako keď si dvojica, rodina alebo partia kamarátov spraví scarbook alebo vyplní predtlačený pamätníček – v osobnej rovine je to milé, pekné, možno aj múdre, ale keby to chceli publikovať pre svet, už to chce aj nejakú pridanú hodnotu a hlavne nestranného človeka, ktorý ju nájde a „vypichne“.

4 21.05.2021

Rýchlo prečítané, rýchlo zabudnut(eľn)é. Pár krásnych ilustrácií, pár pekných citátov – a to je vlastne všetko.

3 21.05.2021