Starmoon
komentáře u knih
Buď pokojná, mama!
Claudia Mühlan
Milo a dôveryhodne pôsobiaca kniha aj autorka. Konkrétne na knihe sa mi páčilo to, že je stručná, prehľadná, praktická, a na autorke, že sa nebála podeliť o svoje skúsenosti, rady, spomienky, a svojím štýlom vzbudiť dojem, že vychovávať deti je vlastne malina (ona sama ich mala v čase písania neuveriteľných trinásť). Páčil sa mi Claudiin nadhľad i schopnosť zachovať si pokoj a humor aj v situáciách, v ktorých ja som úzkostlivá či cholerická.
K obom (autorke i knihe) by som však mala aj výhrady.
Ku knihe – predsa len je na nej cítiť jej vek, mnohé autorkine rady pôsobia dnes nevedecky a neuplatniteľne, trebárs tie o dojčení – v knihe ho propaguje a teší sa, že sa jej niektoré deti podarilo dojčiť „až“ rok... Ale že vraj potom už je dojčenie zbytočné a oberá matku o živiny. Nuž, neviem (teda viem :D), čo by jej povedali v Mamile. A niektoré rady sú doslova desné, trebárs dať spať niekoľkomesačné dieťa do vlastnej izby alebo hoci aj na chodbu, to sa mi zdá ako extrém aj na 90. roky.
K autorke – hoci inak z riadkov pôsobí ako sympatická žena, zároveň mi z tých riadkov (niektorých) šla aj veľká pýcha... Azda jej nekrivdím, ale niektoré jej konštatovania mi pripadali v štýle „mám trinásť deti a preto mám pravdu, a ak to robíš inak, ešte sa máš čo učiť“ – ako však svedčia aj príklady vyššie, autorka ani zďaleka nemá patent na bezchybnosť.
Veľmi však kvitujem zaradenie poslednej kapitoly – tá mi dala veľmi veľa a určite z nej chcem čerpať do vlastného materstva i k postoju k materstvu ako takému.
Kto bude plakať, keď umrieš?
Robin S. Sharma
Tiež máte také dni, kedy sa vám nechce vyvárať, ale skrátka si dáte – a máte chuť na – polotovar? Tak toto sa občas deje mne nielen v kuchyni, ale aj pri čítaní.
Jasné, že táto kniha nie je žiadne jahňacie, hoci sa tak možno tvári, skôr taký vyprážaný syr, ale niekedy človeku fakt stačí pripomenúť si v pár odsekoch napísaných jednoduchým štýlom niečo také banálne ako trebárs to, že netreba strácať zo zreteľa, čo je dôležité, že sa oplatí tešiť z prostých vecí alebo nedočítať každú knihu do konca.
Iste, niektoré autorove „životné rady“ nie sú univerzálne (napr. buďte lepším rodičom), iné mi pripadali takmer až ako nonsens (menej spávajte... Vážne? Chcem ho vidieť, ako to povie do očí matke bábätka, nedajbože dvojčiat :D), ale našla som si tu aj viacero lekcií, o ktorých som prvýkrát čítala uňho (hoci tuším, že nie sú jeho „vynálezom“) a myslím si, že stoja za aplikovanie, konkrétne:
* hrajte sa na realitu a predstierajte
* vytvorte si kódex každodenného správania
* noste kartičku so svojimi cieľmi
* urobte si zoznam svojich problémov
* požehnajte svojim peniazom
* ťažkosti považujte za požehnania
* naplánujte si prestávky na starosti.
Iné autorove knihy sa čítať nechystám, ale táto ma pozitívne naladila a „nakopla“, hoci v niektorých oblastiach s autorom nenájdeme prienik.
Knihy na dračku
Ladislav Švihran
Skvelé dielko. Svieže a pútavé, nabité informáciami, no vo veľmi prístupnej a „čítavej“ forme. Švihranov štýl mi občas evokoval publicistické žánre (medzititulky, schopnosť skratky, reportážna pútavosť...), čo v tomto prípade hodnotím kladne. Pri väčšine kapitoliek (osviežujúco krátkych, a predsa informačne hutných), som mala chuť pustiť sa do knihy, o ktorej som práve (do)čítala, tak pútavo o nich autor referoval. A veľmi ma prekvapilo, kto je (alebo teda v čase vzniku tejto knihy bol) najprekladanejšia slovenská autorka. Fakt zaujímavé.
Pritúľ si ma
Sophie Schoenwald
Milé, krásne ilustrované, interaktívne. Asi jedna z mála kníh, ktoré som schopná čítať stále dokola (a preto som úprimne rada, že náš potomok má záujem práve o túto knižku :D). Vydavateľovi tiež ďakujem za skvelú väzbu, ktorá prežije sliny, hryzenie a iné čitateľské maniere bábätka :D
Rozum a cit
Jane Austen
Podľa Lucy Worsleyovej, autorky knihy Jane Austen doma, „Rozum a cit je zo všetkých Janiných kníh medzi dnešnými čitateľmi často najmenej obľúbený“. Súdiac podľa počtu tunajších hodnotení a komentárov... Nuž, neviem. Možno to však anglickí čitatelia majú inak :)
Ak si niekto z Divadla Nová scéna bude niekedy náhodou čítať tento komentár, tak ďakujem za skvelú adaptáciu (premiéry 16. a 17. januára 2019), ktorá mi pomohla preklenúť predsudky voči Austenovej a o pár rokov takmer na deň presne, kedy som bola na premiére ja, siahnuť po románe. Austenovej uštipačný tón a nadhľad je skrátka neodolateľný, a Rozum a cit katapultuje do úplne inej ligy červenej knižnice, ak nie rovno preč.
Veľmi sa mi páčili aj všetky postavy – boli skvelo vykreslené a zapamätateľné, a ľahko identifikovateľné aj v dnešnej dobe a ľuďoch.
PS: Asi nie som jediná čitateľka, ktorá začínala ako Mariana, postupne však v sebe objavila Elinor :)
Svet potrebuje človeka, ako si ty
Joanna Gaines
Ten typ knihy, ktorá vo mne aktivuje podrývajúceho cynika. Že vraj svet potrebuje človeka, ako si ty... Povedala by to autorka aj masovému vrahovi? Alebo niekomu, kto by šikanoval jej dieťa, znásilnil jej sestru, okradol jej muža? No dobre, idealista vo mne sa s tým cynikom háda, že možno keby všetky deti boli vedené v takomto štýle, v akom sa o to snaží táto kniha, zlých a zla by nebolo... Alebo aspoň bolo menej.
K cynikovi a idealistovi vo mne sa o slovo hlási ešte faktista, že vraj autorkina idea je jedna vec, ale jej realizácia druhá. Konkrétne metafora, ktorú si autorka zvolila, trochu pokrivkáva – ak dôležitosť každého človeka malo ilustrovať to, že každé dieťa spravilo (a každé iným spôsobom) balón, ktoré na konci všetky vzlietli a zaplavili oblohu, tak potom sa k slovu opäť hlási cynik s poznámkou, že ak by v tej farebnej záplave jeden balón nebol, nič by sa nestalo a nikto by si to nevšimol. Metaforicky by viac sedelo klišé v štýle puzzle alebo mozaiky, kde je chýbajúci dielik citeľný.
Prečo teda štyri hviezdičky? Lebo kniha nie je určená pre takmer tridsaťročné podrývačky, ale pre deti, a viem si predstaviť, že tým uvedené výhrady prekážať nebudú, a aj keby, tak že posolstvo knihy ich preváži.
Toto mali čítať naši rodičia
Philippa Perry
Pre mňa asi najlepšia kniha o rodičovstve, akú som dosiaľ čítala. Bola pre mňa nielen zdrojom informácií, ale aj povzbudenia, nádeje, pokoja. Veľmi by som si priala byť matkou, ktorá dokáže byť empatická a komunikujúca spôsobom odprezentovaným v tejto knihe. Aj keby som sa však ňou nestala, nepochybujem, že budem aspoň o kúsok lepšia mama, akou som bola doteraz. Je to kniha, ktorú budem odporúčať, ak nie rovno rozdávať, všetkým (budúcim) rodičom v okruhu mojich známych.
Najděte si svého marťana
Marek Herman
Ako mama som túto knihu potrebovala aj ocenila. Niektoré veci mi boli známe a Herman mi ich pripomenul (navyše veľmi nežne a zrozumiteľne), iné som si prvýkrát prečítala až uňho a dúfam (už len pre dobro môjho potomstva), že na nich nezabudnem (71. informácia, vyslan...). Poslednú kapitolu určenú pedagógom som vynechala, prečítanie ostatných však neľutujem, naopak. Už len mať čarovný prístroj, ktorý načítanú teóriu pretaví do praxe :D
Vezmi si svoj život späť
John Eldredge
V čase Adventu 2021 som hľadala knihu, ktorá by mi pomohla stíšiť sa a nájsť odpovede na niektoré moje akútne (nielen duchovné) otázky. A na vlastné prekvapenie som si z milióna možností vybrala túto knižku s trochu (pre mňa) patetickým názvom aj obálkou. Nesúď však knihu podľa takýchto maličkostí; obsah bol totiž super. Žiadne duchovné úvahy v štýle „toto a len toto rob, inak si mizerný kresťan“, vlastne žiadna tisíc a prvá kniha pozývajúca k väčšiemu aktivizmu, pri ktorej čítaní máte pocit, že na všetky tie modlitby a činnosti by ste potrebovali viac dní v týždni alebo rovno viac životov; naopak. John Eldredge pozýva k veciam, ktoré podľa mojej mienky túžime aplikovať v svojom živote mnohí, ale tí lenivejší a závislejší si nájdu výhovorky a my perfekcionisti si možno povieme, že to pôsobí príliš dobre a ľahko na to, aby to mohla byť cesta k svätosti. John Eldredge ma však touto knihou presvedčil, že je. Že potrebujeme žasnúť, tráviť čas vonku, dopriať si prechody medzi aktivitami aj čas na oplakanie strát; že všetko spomenuté (a omnoho viac) nie sú nejaké naše rozmary, ale niečo esenciálne, čo nám chce Boh dopriať. Pri čítaní tejto knihy som po dlhšom čase mala pocit, že nie som stroj, ktorý chce Boh čo najviac a najefektívnejšie využiť, ani že nie som hlinená nádoba, ktorú pre vlastné zdokonalenie taví v ohni bez ohľadu na jej pocity, potreby, limity; skrátka som pri čítaní tejto knihy postupne nadobudla pocit, že Bohu na mne záleží a že sa ma snaží postrčiť smerom k harmonickejšiemu životu, kde nemusím ísť na 120 percent. Aj preto som rada, že sa mi čas čítania nakoniec pretiahol i do nového roka – ak by sa mi v ňom aspoň niečo z prečítaného podarilo (častejšie) uplatňovať, akiste by to bol super rok. Takže – vďaka, Bože. A vďaka, John. Dobre mi táto vaša spoločná práca padla.
Boh nám daroval Vianoce
Lisa Tawn Bergren
Milá detská kniha (vraj pre deti od dvoch do siedmych rokov, čo je slušný rozptyl) s krásnymi ilustráciami. Tie sa mi na nej vlastne zdali najlepšie. Jediné, čo mi na nich prekážalo, bolo to, že medvedíkovia boli bez oblečenia, iba v kožúšku, na niektorých obrázkoch však mali napríklad zásteru, šálik, skrátka niečo malé, a potom to pôsobilo divne, že síce majú v mraze zahalený krk, ale vidno im zadoček :). Možno som však len rýpavá detailistka. Čo sa obsahu knihy týka, pointa je fajn, možno trochu príliš explicitná, ale to môže byť v detskej knihe skôr výhoda. Viem si tiež predstaviť, ako sa malým prvorodeným poslucháčom môže páčiť, že mama medvedica nechala mladších súrodencov doma s tatkom medveďom a s najstarším synom šla sama na skvelý výlet hľadať odpovede na jeho otázky :D. Za mňa jedna z krajších vianočných kníh pre deti, navyše s krásnym kresťanským posolstvom.
Most na Belle Island
Julie Klassen
Klassenovej Tajomstvo Pembrooke Parku mi v čase šestonedelia doslova zachránilo psychiku. Odvtedy som čítala od nej aj pár iných kníh, žiadna ma však neupútala podobne intenzívne. Neviem, či to bolo hormonálnym rozpoložením alebo som si hneď na prvýkrát vybrala na prečítanie tú najlepšiu od nej, faktom však je, že odvtedy v Klassenovej repertoári márne hľadám ďalší román, ktorý by som najradšej čítala dňom-nocou. Ani Most na Belle Island ním nebol, skôr naopak. Zrejme si ho zapamätám ako ten typ knihy, z ktorej si pred spaním (s)pokojne prečítate pár kapitol, ale keď sa vám to pre časové dôvody či únavu nevyjde, vlastne vám to nie je ani veľmi ľúto.
Na to, že to bola regentská detektívka, ma vrah a jeho motív zaujímali minimálne. Možno až v poslednej štvrtine sa mi zdalo, že sa dej rozbehol. Trochu ma tiež sklamalo, že som pomerne skoro odhalila vraha. K ďalším mini mínusom by som pridala to, že Klassenovej postavy síce žijú v 19. storočí, správajú sa však skôr ako súčasní Američania, ktorí sa strojom času preniesli do 19. storočia a snažia sa tváriť, že tam žili odjakživa...
Klassenová však píše dobre, zápletku má dôsledne premyslenú, reálie naštudované, postavy pomerne sympatické... Kto má chuť na niečo skôr nenáročné a atmosferické z čias regentského Anglicka s dejom netradične situovanom na ostrove na Temži (schválne, pred čítaním tohto románu som ani netušila, že také sú), toto môže byť fajn voľba.
Cesta na Západ. Po stopách ochočeného Boha
Štěpán Smolen
Krásna, dôležitá, drásavá kniha. Cesta na západ, ktorá je zároveň aj cestou do minulosti a nakuknutím do budúcnosti; cestou do hĺbok i výšok, cestou do seba i cestou k Bohu a iným. Cesta, ktorú Smolen opísal pútavo, vtipne, šťavnato. Cesta, ktorú som si s radosťou i bolesťou prešla s ním. Cesta, o ktorej budem ešte dlho uvažovať a rozprávať (minimálne manželovi a kamarátkam :)). Cesta, o ktorej som chcela, aby sa nikdy neskončila – ale keď už prišiel jej koniec, tešila som sa z toho, kam a ako autor došiel. Cesta, na konci ktorej som si hovorila „buď, kde si“. Cesta, ktorú odporúčam podniknúť všetkým katolíkom.
Dievča zo Sieny
Louis de Wohl
Už tesne predtým, ako som čítala knihu Tiší buřiči boží: O velkých světcích křesťanství, sa mi (sama nechápem prečo), vnucovala myšlienka viac spoznať Katarínu Sienskú, o ktorej som dovtedy vedela asi toľko, že existuje. A čuduj sa svete, v danej knižke nájdem aj kapitolu o nej! A aká to bola kapitola... Katarína sa mi vďaka nej stala sympatickou, jej život sa mi zdal zaujímavým, chvíľami som sa pri čítaní usmievala, chvíľami temer smiala, a chvíľami sústredene mračila. No a po dočítaní mi bolo jasné, že si chcem prečítať aj Dievča zo Sieny.
Wohlová Katarína je podobne (aj keď trochu inak) pútavá ako Feldmannova. Možno menej radikálna, menej kontroverzná. Najmä spočiatku viac tichá, utiahnutá, nachádzajúca Boha skôr v sebe ako v iných a vo svete. Wohl ju však postupne necháva (čitateľsky príťažlivo a psychologicky verne) zrieť až dozrieť, a hlavne vyjsť „z komôrky“ a zo seba do sveta, ktorý presne takúto Katarínu potreboval. Veľmi sa mi páčil jej štýl uvažovania a komunikovania, jej schopnosť strhnúť davy i šľachtu, pápeža aj zločincov, rehoľníkov i smilníkov. Jej kúzlo, ktorému neodolalo pol Talianska a ani ja. Celý čas som si ticho priala, aby takáto „hlasná“ svätá bola aj dnes.
Kniha sa mi čítala dobre a ľahko, hoci som ju čítala pomerne dlho (s túžbou pobudnúť pri Kataríne čo najdlhšie) a až raz príde správny čas, možno sa pustím aj do Dialógov s túžbou zistiť, nakoľko bude Katarína Sienská podobná Kataríne Sienskej Louisa de Wohla – a nakoľko mi bude sympatická nie len sprostredkovane, ale aj „osobne“.
Zoznam hostí
Lucy Foley
Nedávno som čítala krásny Smolenov román Cesta na západ, kde bola aj takáto myšlienka: „Pohľad na zlo zapaľuje v srdci človeka zlo“. Tak nejako som to intuitívne cítila i pri čítaní Zoznamu hostí. Hádam nie je v tomto románe postava, ktorá by nebola sebecká až cynická, a k tomu často aj vulgárna. Už len prehrýzť sa myšlienkovými a citovými pochodmi cca poltuctom takýchto rozprávačov bolo na mňa emočne silné sústo, a predsa som knihu pre jej pútavosť a svoju zvedavosť neodložila. Ktovie, možno som mala. Nápad a forma boli totiž zaujímavé (prakticky do konca čitateľ nevie, kto je vrah ani kto je obeť), kým sa však človek dopracuje k záveru, je to ako prejsť zamoreným územím. Občas som viac ako nad zápletkou rozmýšľala, či naozaj žijú ľudia, ktorí takto žijú, uvažujú a ubližujú, a bolo mi z toho/z nich úprimne smutno. Aj preto nesúhlasím s marketingovým hľadaním paralely s románom Agathy Christie. Po prvé (menej podstatné), Christieová bola génius, zatiaľ čo Foleyová v záverečnom poďakovaní sama priznáva, že bez pomoci dvoch redaktoriek by toto dielo nevymyslela a nenapísala. Po druhé (podstatnejšie), pri a po čítaní o Christieovej ostrove, na ktorom postupne neostal ani jeden, som sa necítila ako na nejakej vulgárnej hnusnej párty, z ktorej sa človek vracia s pocitom špiny. Možno by som to mohla vnímať kladne, akože Foleyová dokázala strhnúť a vytvoriť atmosféru, ktorá ma pohltila, ale skrátka by sa mi to nezdalo úprimne.
Bdělost
Anthony De Mello
Počiatočné nadšenie prešlo pomerne skoro do ostražitosti až zmätku. Autor z môjho pohľadu (a ako som neskôr zistila googlením, nielen môjho) neodhadol hranicu medzi inovatívnym a nedogmatickým, čo možno nezainteresovanému neprekáža alebo rovno vyhovuje, no mne ako katolíčke bolo ľúto, že člen mojej obľúbenej rehole namiesto odhaľovania a približovania krásy i hĺbky kresťanskej spirituality kalí jej čírosť východnými náukami. Že namiesto plnosti ponúka skôr vyprázdnenie. Že namiesto k Nebu smeruje k nirváne. Od Lásky k „bdelosti“. Že namiesto „miluj blížneho svojho ako seba samého“ v podstate spochybňuje ľudskú schopnosť milovať niekoho iného ako seba samého. Nepopieram, že niektoré myšlienky sa mi páčili a zapadli do mojej mozaiky o svete, rovnako však nepopieram, že mnohé podľa mňa skôr zvedú ako vedú, čo som si overila aj na sebe. Totiž to, čo Mello ponúkal ako návod na osvietenie, mi v pokusoch o praktickú aplikáciu pripadalo ako číry cynizmus – a veľmi skoro som radšej upustila od snahy dívať sa na svet a ľudí Mellovými očami. Možno som to len vzala zo zlého konca, ktovie. A možno predsa len prestrelil skôr Mello. Hoci musím uznať, že prestrelil pútavo a čítalo sa to ľahko a dobre.
Riešenie hádanky o sebe: Hľadanie a objavovanie seba samého
John Powell
NIekedy sa stane, že natrafíte na knihu, ktorá akoby bola stvorená presne pre otázky, ktorými aktuálne žijete, a ktorá vám poskytne odpovede, ktoré práve hľadáte. Tak pre mňa takouto knihou bola tentoraz práve táto. Jednoducho a pútavo písaná, stručná, prehľadná, múdra, povzbudzujúca. A to keď si predstavím, že autor (ako priznal v úvode), pôvodne rozmýšľal, či niečo také vôbec napísať...
Panstvo Farleigh
Rhys Bowen
V tejto knihe sa spája viacero vecí, ktoré mám v oddychovej literatúre rada – panské sídlo, pokojný anglický vidiek, búrlivé časy, veľká rodina so svojimi svojráznymi členmi i tajomstvami, detektívna zápletka, náznak romantiky. A k tomu ešte neotrepaná téma života anglickej vyššej šľachty počas druhej svetovej vojny. No vážne, nebyť tejto knihy, asi by mi nikdy nenapadlo rozmýšľať, ako vnímali rôzni lordi a lady fakt, že im armáda zhabala pol sídla, zredukovala služobníctvo i menu alebo trebárs o tom, ako ťažko mohla mladá milady vnímať, že pre vojnu nebude mať debutantskú sezónu.
Rhys Bowenovej sa to všetko podarilo priblížiť a namixovať pútavo, kniha mala od začiatku skvelú atmosféru a grády, páčili sa mi postavy i vyvíjajúce sa vzťahy medzi nimi, môj dojem však trochu skazili tendenčné úvahy o sexe, ktoré v literatúre nemám rada celkovo (ono to asi súvisí s tým, že za jediný správny a nezraňujúci prístup k nemu považujem ten, ktorý hlása Cirkev, a ktorý aj sama šťastne žijem) a najmä uponáhľaný záver. Keď človek mojej nátury číta takmer 360 strán a vžije sa s postavami, čaká niečo veľkolepejšie ako pomerne jednoduché (no logické) vyústenie v štýle béčkového filmu, a najmä nejaký dodatok o tom, ako to s jednotlivými postavami dopadlo. Osobne mi to pripadalo, ako by do tlače zabudli dať aspoň ešte jednu kapitolu.
Jednou nohou v nebi
Giulia Gabrieli
To, čo Giulia Gabrieli objavila a prežila za štrnásť rokov života, sa mne sotva podarilo za dvojnásobok. Napriek hĺbke a kráse jej myšlienok som však pri čítaní necítila ono „wau“ či „aha“, ktoré by z nej robilo moju učiteľku, inšpiráciu či priateľku, ako to mám napríklad pri sv. Terezke z Lisieux a jej Dejinách duše. Skrátka som celý čas mala pocit, že čítam zápisky štrnásťročného umierajúceho dievčaťa, ktoré robí čo môže a vie, aby po smrti nebolo zabudnuté, a tohto dojmu som sa nevedela zbaviť ani keď som si racionálne opakovala, že túto knihu písala Giulia viac pre iných ako pre seba a viac o Bohu ako o sebe. Tiež som akosi priveľmi cítila tých jej štrnásť rokov. Áno, na svoj vek bola nepochybne vyspelá a talentovaná, ale predsa len pubertiačka, čo sa mi opakovane pripomínalo v štýle jej písania i myslenia, a to vo mne v tomto prípade vytváralo pocit generačného rozdielu, cez ktorý som sa nevedela preklenúť. Hoci som teda do čítania šla s očakávaním „táto kniha a dievčina možno zmenia a prehĺbia môj pohľad na život, umieranie a smrť“, ostalo to pri dojme „zaujímavá tínedžerka“, čo mi je samej ľúto, lebo inak mi je Giulia sympatická a rada by som si k nej vytvorila hlbší vzťah. Ktovie, možno inokedy, inak.
Zlovestná jeseň
G.M. Malliet
Nether Monkslip – idylická dedinka, pri čítaní o ktorej som si viackrát vravela „jaj, tam by sa dobre žilo“. Ako to však býva, jej obyvatelia sú menej idylickí, čo autorka demonštrovala s humorom až sarkazmom pripomínajúcim štýl lifestylových magazínov pre ženy. Román sa mi celkom dobre čítal, hoci (ako tu už bolo viackrát zmienené) dej nebol dvakrát dynamický. Myslím si však, že k atmosfére ospalej dediny to sedelo. Viac ma mrzel nevyužitý potenciál hlavnej postavy – kňaz, bývalý agent, ktorý však nerozmýšľa ani nekoná ako bežný kňaz. Myslím, že človek so živou vierou by stvoril uveriteľnejšieho Maxa Tudora. Pointa prekvapivá, ale pre mňa osobne bola aj tak sklamaním (SPOILER – ako keby ju vymyslela fanúšička Netflixu).
Červená hmla
Mária T. Štefanová
„Ak mi dá Pán Boh v živote nejakú úlohu, strach by mi mal byť prekážkou? Tak ako keby mi šéf v robote niečo prikázal a potom by mi vytvoril také podmienky, aby som to nemohla splniť?“
„Mám milovať všetkých, aj chybných, veď aj Pánovi učeníci boli takí.“
„Ak ma vložil do prostredia, v ktorom je aj strach, to má tiež nejaký význam. Možno ma ním chce chrániť pred nerozumnosťou, pýchou, falošným hrdinstvom, proste sebazbožňovaním. A ja mám byť plne podriadená jemu, jeho službe, jeho láske. Na to mi dáva hromadu možností, milostí.“
Príjemný román, ktorý mi dostatočne priblížil fungovanie podzemnej Cirkvi v časoch socializmu. Postavy sa mi zdali autentické, zápletky uspokojivé, posolstvo pekné. Kniha sa dobre a ľahko čítala (aj keď občas štýl a jazyk pripomínali dobu, do ktorej bol situovaný dej), a osobne by som od autorky privítala aj viac diel.