Starmoon komentáře u knih

Mám slabosť pre rodinu Martinových, v rôznych situáciách na rôznych jej členov myslím (najmä teda na Terezku, ktorej občas aj zaspievam Terezu od Waldemara Matušku :)) a zrejme ma ešte dlho neomrzí čítať si z času na čas knihy o tom-ktorom z nich. Tentokrát to vyšlo na Leoniu. Túto knihu o nej som mala v oku dlhšie, o jej existencii som sa dozvedela z Katolíckych novín a odvtedy som si vravela, že raz si ju kúpim, a keď mi ju teda tieto Vianoce Ježiško doniesol, veľmi úprimne som sa tešila. O to viac ma samu prekvapuje, že nakoniec ma kniha (i Leonia) sprevádzali od Vianoc až po Veľkú noc, pre mňa to však bol typ čítania, ktoré, hoci je pútavé, treba dlhšie vstrebávať, aby bol z neho i nejaký osoh.

Veľmi sa mi páčila štruktúra: krátke kapitoly, veľa citácií zo súkromnej korešpondencie celej rodiny, minimum autorkiných subjektívnych vsuviek. Naozaj skvelý spôsob, ako niekoho predstaviť – a keď je tým niekým Leonia Martinová, asi ani nemusím zdôrazňovať, aké pokojné a podnetné čítanie to bolo. Naozaj veľmi sympatická osoba.

2 21.04.2022

Tri krajiny (Írsko, New York, Texas), dve sestry (zámerne protikladné vo všetkom, v čom len môžu), jedna loď snov... A veľa klišé k tomu. Trebárs to, že Deliin pán (do ktorého sa, samozrejme, hneď zaľúbi) je nádherný fešák, jeho dcéra si ju hneď zamiluje, hoci s inými ľuďmi odmieta komunikovať SPOILER a mojim favoritom je milostná scéna, pri ktorej on a ona a vzdychajú svoje mená a vyvrcholia naraz, pričom pre ňu je to navyše prvý sex... Prišlo mi to úsmevné, ako z fantázie stredoškoláčky. A áno, ešte to načasovanie, prvýkrát sa milujú, keď sa jemu stratí dcéra... KONIEC SPOILERU.

A jasné, potom tie klišé o kňazoch a spovedi, to je osobitná kapitola. Lebo čo kňaz, to zachmúrený prísny psychopat, že.

Navyše autorka občas akoby duplikovala postavy (napríklad obe sestry narazia v Amerike na milé staršie gazdiné a protivné závistlivé mladé slúžky).

Tiež sú tu určité faktické chyby, napríklad sestry idú do Ameriky za vdovcom po ich sesternici, ale jej ote ich vôbec nepozná a očividne ani netuší, že niekto taký v ich príbuzenstve je.... A vôbec, tá pravdepodobnosť; vy by ste k straumatizovanému dieťaťu zavolali ako guvernantku ženu z iného kontinentu, ktorú ste nikdy nepoznali, nič o nej neviete, ale pre istotu jej rodine rovno pošlete balík peňazí na kúpu lístka v najdrajšej triede drahej lode, ktorá ešte ani nie je postavená? Fakt pravdepodobné...

Dej však bol dynamický, mal spád, k čomu určite prispeli aj krátke, úderne kapitoly a striedanie dvoch rozprávačiek. Kniha sa čítala rýchlo a dobre, ale obávam sa, že rovnako rýchlo na ňu zabudnem.

3 09.04.2022

Skvelá kniha pre čitateľov ako ja, teda takých, ktorí majú medzi Máriou Teréziou a Sissi vzduchoprázdno. Vďaka Weissensteinerovi sa mi zaľudnilo mnohými zaujímavými osobnosťami cisárovien, najmä tromi manželkami cisára Františka (šťastný to muž, mať štyrikrát šťastie na oddanú a milujúcu manželku, aj keď o tej prvej kniha mlčí), menovite Mária Terézia (biedermeiská cisárovná, nie notoricky známa vládkyňa Uhorska, o ktorej sa učia asi všetky našské deti), Mária Ludovika a Karolína Augusta. Zaujímavá bola i kapitola o Márii Anne, žene Ferdinanda I., aj keď je pravda, že oproti ostatným opísaným cisárovnám bola menej výrazná. Kapitoly o Sissi a Zite boli podnetné tiež, hoci ide o pomerne známe osobnosti, tipujem teda, že väčšina čitateľov brala časti o nich skôr ako oživenie či sumárizáciu svojich znalostí než ako prvý prameň, z ktorého sa o dotyčných dámach dozvedeli.

Autor píše pútavo, vďaka čomu bolo pre mňa čítanie knihy príjemné a napriek množstvu faktov sa mi nové informácie dobre pamätali; čo by som mu však vytkla, je prílišná subjektívnosť, s ktorou by som možno nemala problém, ak by nezatieňovala fakty. Napríklad ak o Žofii Bavorskej napíše „nemôže byť ani reči o zlej svokre“ (s. 147) a následne opisuje, čo všetko Sissi robila (osobne mi kypela krv v žilách už len pri čítaní o tom), celkom sa to s jeho názorom rozchádza. A to nebol jediný prípad. Možno by jeho štýlu pomohlo, ak by namiesto svojich hodnotení jednoducho opisoval činy postáv a nechal na čitateľa, čo si o nich bude myslieť.

Tiež ma prekvapili niektoré faktické chyby, neviem však, či ich pripísať na vrub autorovi, prekladateľke alebo redakcii – napríklad Mária Terézia vraj čakala svoje prvé dieťa nie obligátnych 9 mesiacov, ale takmer 12. Tiež to nebol jediný prípad, keď čísla akosi nesedeli...

Inak je však kniha ozaj skvelá a určite stojí za prečítanie všetkým, ktorí sa zaujímajú o históriu Habsburgovcov.

2 09.04.2022

Knihu som mala v oku už dlhšie, definitívne som sa na ňu odhodlala po prečítaní rozhovoru s Vladimírom Záborským (Neuwirthovým zaťom), ktorý vyšiel na Postoji pod názvom „Urážky nás nezraňujú, obetujeme to za seba a za tých, ktorí nám ubližujú“.

Životný osud Antona Neuwirtha rozhodne stojí za knihu, ale neviem, či práve za túto. Iste, Neuwirth umrel, iné pamäte už nenapíše, o to viac mi je ľúto, že štylisticky kniha nebola žiadna sláva, vlastne niektoré pasáže nemali hlavu ani pätu, darmo do nich autor vložil ducha a srdce. Tiež som nepochopila, prečo boli jednotlivé kapitoly rámcované rozhovormi, nazývanými v texte beseda, kde Rudolf Lesňák kladie Neuwirthovi otázky, na ktoré čitateľ často mohol nájsť odpovede už v prečítanej kapitole. Niekedy (často) šlo vyslovene o duplikovanie informácií.

Chcelo to asi dobrého redaktora, ktorý by mal od textu dobrý odstup a taktne by autorom vysvetlil, čoho je priveľa, čoho primálo, čo vynechať, čo pridať.

Nemôžem však ignorovať myšlienkové a duchovné bohatstvo, ktoré v sebe Neuwirth nepochybne mal, a ktoré sa napriek veciam, čo knihe vytýkam, v texte zachovali. Už len za to tie štyri hviezdičky knihe rada dám.

A autorove myšlienky o odpustení mi akiste budú ešte dlho behať hlavou.

1 27.03.2022

Krásna kniha. Akoby bola mostom medzi mojim a Ježišovým srdcom. Opäť trochu iný pohľad na staré známe veci; veľmi svieži, láskavý, nápomocný pohľad. Takéto knihy vo mne nanovo rozdúchavajú „prvú lásku“ (porov. Zjav 2, 4). Ďakujem, James. Ďakujem, Ježiš.

1 27.03.2022

Kniha, vďaka ktorej som mohla čas (veľa času) stráviť v spoločnosti dvoch zaujímavých dám.

Lucy Worsley na mňa už svojím výzorom pôsobí milo, a vďaka svojej práci aj veľmi profesionálne. Už len ten poznámkový aparát a more citácií mi pri popularizačnej štúdii v dobrom vyrazili dych. Lucy je ako detektív – všimne si mnohé detaily a dokáže ich až neuveriteľne analyzovať a pospájať, a k tomu je ešte aj skvelá autorka, ktorá to, čo vyskúmala, dokáže napísať síce odborne, no veľmi, veľmi pútavo. Akoby človek ani nečítal monografiu, ale román. Trochu síce cítiť niektoré jej predsudky (napríklad voči materstvu), ale v kontexte Janinho života mi to až tak neprekážalo.

No a Jane Austen. Na jej dielo sa len chystám (okrem tejto knihy ma k tomu vábi už aj prečítaný ROZUM A CIT, ktorý príjemne pošteklil môj rozum aj cit), a vďaka Lucinmu dielu sa na to ešte viac teším. Neviem, či by som si v reáli s Jane Austenovou rozumela, ale mám pocit, že vďaka Lucy Worsleyovej jej rozumiem.

Nemám pocit, že by dielo alebo Janin život boli depresívne, a to ani ku koncu. Naopak, mne sa záver Janinho života zdal celkom optimistický. SPOILER: Umrela pri milovanej sestre a švagrinej, ktorá bola v mladosti jej veľmi dobrou kamarátkou, podľa listov očividne odchádzala zo sveta zmierená so svojím osudom aj všetkými ľuďmi okolo, netrpela dlho (pár mesiacov), ani príliš krátko, aby si nestihla dať veci do poriadku, prežila naplnený život, dokonca zažila aj trochu slávy... A jej posledné slová boli „modlite sa za mňa“, čo ma teší najmä ako veriacu. KONIEC SPOILERU.

Pre mňa veľmi pohodové čítanie, vďaka ktorému mi je bližšia aj Jane, aj jej doba.

PS: Slovenský preklad bol úžasný.

2 27.03.2022

„Povedali mi, že som predurčený na to, aby som mal strach z ľudí, ktorí sú iní, a aby som sa kvôli svojej vlastnej bezpečnosti držal od nich čo najďalej. Náboženský fanatizmus je začarovaný kruh – nikdy som sa nedostal k ľuďom tak blízko, aby som zistil, či z nich naozaj musím mať strach.“

Veľmi silný ľudský príbeh o chlapcovi, ktorý mal ťažký život a ľahko mohol zatrpknúť a zaujať postoj svojho otca, a totiž, že keď svet nie je milosrdný k nemu, prečo by mal byť on k svetu. Nestalo sa to však, a z týraného, šikanovaného i démonizovaného chlapca, ktorého detstvo a dospievanie sprevádzali predsudky, odsúdenie, pohŕdanie i vlastné pálčivé pochybnosti, aký a kto je, vyrástol muž, ktorý verí v dobro, mier, ľudí, lásku, a aktívne sa o ne snaží. Málo? Podľa mňa nie.

Navyše, celý príbeh je napísaný štylisticky umne, možno skratkovito, ale aspoň bez balastu. Žiadne nadbytočné slová, scény. Všetko sedí, všetko stačí. Kto by z neho chcel „vytřískat více“, možno ide skôr po efektoch ako po podstate, ale osobne som rada, že Zak Ebrahim & Jeff Giles neskĺzli do bulvárnosti.

Dielko ma zasiahlo ako človeka, ale aj ako kresťanku. Šlo o sekundárne veci, vlastne len o detaily, pre mňa ako katolíčku však boli dôležité, napríklad že Zakova mama konvertovala na islám po tom, čo jej, čoby katolíčke, istý kňaz povedal jednu necitlivú poznámku. Jednu jedinú, navyše pre mňa ako čitateľku ani zďaleka nepôsobiacu tak „bodavo“, ako to vnímala ona. Ten kňaz si možno ani neuvedomil, že v ten obyčajný deň v rozhovore s obyčajnou ženou nepriamo pomohol odštartovať sled rôznych udalostí, napríklad, že tá žena sa uchýli do moslimskej komunity, kde nájde (očividne dlho hľadané) prijatie a starostlivosť, že si ani nie po desiatich dňoch od zoznámenia vezme istého Egypťana... Nie, nedávam to za vinu tomu kňazovi. Len rozmýšľam – ktovie, ako často mi stojíme s našimi naoko nevinnými, možno trochu podráždenými zádrapčivými poznámkami za tým, ako sa vyvinie život iných ľudí...

Tiež mi bolo ľúto Zakovho otca. Iste, keby zabil niekoho z mojej rodiny, možno aj krajiny, asi to beriem inak, ale skrátka mi bolo smutno z čítania o tom, ako sa z rodinne založeného muža, ktorý sa snažil byť dobrým manželom i otcom, vplyvom rôznych udalostí (však, Barbara) postupne stával zatrpknutý, zlomený človek, ktorý zmysel svojho života našiel v terorizme. Aj jeho príbeh je dôkazom, že takúto cestu si človek nevyberie bez príčiny a ani zo dňa na deň. Nechcem tým povedať, že ho to ospravedlňuje, skôr ma jeho príbeh utvrdil v tom, čo tvrdí aj jeho syn – že vždy je tu možnosť voľby, a veru som dlho rozmýšľala, ako by sa vyvinul Nosairov príbeh, príbeh jeho rodiny, príbeh jeho obetí, príbeh ich rodín atď., keby na nespravodlivosť a krutosť v svojom živote nezareagoval odvetou (mnohonásobne znásobenou), ale odpustením, láskou.

Teroristov syn je krátke dielo, ktoré však vo mne vyvolalo toľko pocitov, že výsledkom je dlhý komentár, ktorý by hádam mohol byť ešte dlhší, ale radšej ako moje výlevy si prečítajte túto knihu. Oplatí sa to.

26.03.2022

Tohtoročný marec som chcela stráviť v spoločnosti svätého Jozefa a pomôcť mi k tomu mala najmä táto kniha. V mojich predstavách som si jej čítanie rozkúskovala na celý marec – ale jednotlivé úvahy boli natoľko pútavé, že už deň po sviatku sv. Jozefa ju radím medzi prečítané. Nevadí, nemusím o sv. Jozefovi len čítať, ešte stále sa k nemu môžem modliť :).

Na knihe sa mi páči, že jednotlivé aspekty Jozefovho života a osobnosti predstavuje vždy iný autor (spravidla kňaz či rehoľník), a robí to veľmi dôkladne až vyčerpávajúco. Autori idú do hĺbky, doslova predvádzajú svoj teologický rozhľad, aj ich citácie potvrdzujú, že ich vedomosti nie sú povrchné, napriek odbornosti je však kniha pútavá, pomerne ľahko čitateľná a zrozumiteľná. Mnohé kapitoly či myšlienky by možno bolo treba z mojej strany ešte premeditovať, vrátiť sa k nim, nech je duchovný úžitok čo najväčší – najviac ma to však láka v súvislosti s kapitolou Muž snov, ktorú z rôznych textov pápeža Františka zostavil Imrich Gazda, a ktorá z môjho pohľadu ponúka naozaj krásne, podnetné až zimomriavky vyvolávajúce úvahy.

O sv. Jozefovi minulý rok vyšlo viacero publikácií, ale myslím, že ten, kto siahne práve po tejto, nebude musieť ľutovať.

20.03.2022

Podľa názvu som usudzovala, že pôjde o zbierku duchovných úvah v ľahkom filozofickom štýle. Ale ono to bola zbierka vtipov. Veľmi dobrá zbierka vtipov. Na niektorých som sa smiala úplne zo srdca, od ucha k uchu. Určite odporúčam.

20.03.2022

Keď sa spoja môj obľúbený slovenský básnik a môj obľúbený slovenský fotograf, výsledok nemôže byť iný ako zimomriavky, výrečné ticho, sem-tam nejaká slzička, sem-tam nejaký vzdych a päť hviezdičiek. Hoci treba priznať, že celkovo je dielo dosť melancholické.

20.03.2022

„Pišta má rád futbal a vravel, že by sme tu mali mať poriadne futbalové mužstvo, ale Mižov otec sa z toho iba smeje. Vraj futbal a dedina nejdú dohromady a nikdy tak nebude, žeby voľajakí gazdovia či paholkovia strácali čas tým, že sa pôjdu naháňať za loptou ako malí chlapci.“

Zbožňujem regionálnu históriu a doslova ma nadchýna zisťovať si čo najviac o miestach, kde som žila/žijem, a preto ma veľmi potešila existencia tejto útlej knižky. Poviedky v nej vraj vznikli na základe rozprávaní a spomienok starých Šačanov, čo ma navnadilo ešte viac, a pri čítaní som chvíľami naozaj prežívala mini eufóriu, keď som si predstavovala, ako sa jednotlivé príbehy kedysi odohrávali v mne veľmi dobre známych reáliách.

Neviem posúdiť, nakoľko sú niektoré príbehy pravdivé (rozumej autentické), alebo či sú skôr v štýle „jedna baba povedala“, keďže napríklad v jednej z poviedok spáchajú spoločnú samovraždu kalvínka Regina a katolík Fero natruc rodinám, ktoré neprajú ich láske, a v inej sa už títo milenci v spomienkach iných zaľúbencov „premenujú“ na Hanču a Miža. Aj preto sa mi viac páčili tie príbehy, pri ktorých bolo zjavné, že ich vyrozprával skutočný pamätník, napríklad Prvá tancovačka, Čas dozrievania a najmä posledná Zabudnite na Jánošíka!, pri ktorej som sa aj celkom nasmiala.

Trochu ma sklamal pomerne častý výskyt rôznych povier, čarodejníc, veštenia, čarovania a podobných vecí – neviem posúdiť, či sa tak často vyskytovali aj v spomienkach oslovovaných ľudí, alebo či autori považovali dané témy za natoľko atraktívne, že ich do zbierky nahustili, koľko len mohli, ale jednoducho sa mi to zdalo cez čiaru. Možno to súvisí s mojou vierou, možno s tým, že radšej mám fakty ako kdejaké babské fabulácie. Chápem, že by som to mohla brať ako svedectvo o tom, čomu vtedajší ľudia verili, čoho sa báli a podobne, ale tá nadmiera ma jednoducho presvedčila, že štyri hviezdičky budú primeraným hodnotením.

1 20.03.2022

Téma knihy sa mi zdala zaujímavá, jej uchopenie už menej. Paradoxne (a možno ani nie), najviac ma oslovili myšlienky a výroky, ktoré autorka citovala, nie tie jej. Ako osvieženie a malé povzbudenie sa mi zdala kniha fajn, žeby mi však zásadne zmenila život, svetonázor alebo stereotyp, to nie. Jednoducho mi tam chýbal nejaký „aha“ moment alebo čosi, čo by ma nadchlo, strhlo, vyburcovalo... Neľutujem čas, ktorý som pri nej strávila, ale úprimne, bytostne ma z nej zasiahla len jedna myšlienka, aj to nie od autorky, čo sa mi zdá na motivačnú literatúru málo.

20.03.2022

Poznáte ten pocit, keď sa tešíte na nový deň, lebo vás v ňom čaká čítanie skvelej knihy? Tak toto sa mne stalo pri Tragédiách v habsburskom rode. Veľmi pútavo, v dobrom slova zmysle až bulvárne napísané príbehy štyroch vybraných panovníkov známej vladárskej dynastie ma úplne pohltili – aj tie, ktoré pre mňa boli notoricky známe a zaujímal ma skôr spôsob, ako ich autorka podá (Mária Antoinetta, Karol I.), i tie, s ktorými som sa zoznámila vďaka nej (Maximilián Mexický, Leopoldína Brazílska). Hviezdičku sťahujem za prílišnú autorkinu subjektívnosť, vďaka ktorej síce kniha pôsobí sviežo a číta sa veľmi ľahko, oberá ju to však v mojich očiach o status plnokrvnej náučnej literatúry.

1 20.03.2022

Milo a dôveryhodne pôsobiaca kniha aj autorka. Konkrétne na knihe sa mi páčilo to, že je stručná, prehľadná, praktická, a na autorke, že sa nebála podeliť o svoje skúsenosti, rady, spomienky, a svojím štýlom vzbudiť dojem, že vychovávať deti je vlastne malina (ona sama ich mala v čase písania neuveriteľných trinásť). Páčil sa mi Claudiin nadhľad i schopnosť zachovať si pokoj a humor aj v situáciách, v ktorých ja som úzkostlivá či cholerická.

K obom (autorke i knihe) by som však mala aj výhrady.

Ku knihe – predsa len je na nej cítiť jej vek, mnohé autorkine rady pôsobia dnes nevedecky a neuplatniteľne, trebárs tie o dojčení – v knihe ho propaguje a teší sa, že sa jej niektoré deti podarilo dojčiť „až“ rok... Ale že vraj potom už je dojčenie zbytočné a oberá matku o živiny. Nuž, neviem (teda viem :D), čo by jej povedali v Mamile. A niektoré rady sú doslova desné, trebárs dať spať niekoľkomesačné dieťa do vlastnej izby alebo hoci aj na chodbu, to sa mi zdá ako extrém aj na 90. roky.

K autorke – hoci inak z riadkov pôsobí ako sympatická žena, zároveň mi z tých riadkov (niektorých) šla aj veľká pýcha... Azda jej nekrivdím, ale niektoré jej konštatovania mi pripadali v štýle „mám trinásť deti a preto mám pravdu, a ak to robíš inak, ešte sa máš čo učiť“ – ako však svedčia aj príklady vyššie, autorka ani zďaleka nemá patent na bezchybnosť.

Veľmi však kvitujem zaradenie poslednej kapitoly – tá mi dala veľmi veľa a určite z nej chcem čerpať do vlastného materstva i k postoju k materstvu ako takému.

19.02.2022

Tiež máte také dni, kedy sa vám nechce vyvárať, ale skrátka si dáte – a máte chuť na – polotovar? Tak toto sa občas deje mne nielen v kuchyni, ale aj pri čítaní.

Jasné, že táto kniha nie je žiadne jahňacie, hoci sa tak možno tvári, skôr taký vyprážaný syr, ale niekedy človeku fakt stačí pripomenúť si v pár odsekoch napísaných jednoduchým štýlom niečo také banálne ako trebárs to, že netreba strácať zo zreteľa, čo je dôležité, že sa oplatí tešiť z prostých vecí alebo nedočítať každú knihu do konca.

Iste, niektoré autorove „životné rady“ nie sú univerzálne (napr. buďte lepším rodičom), iné mi pripadali takmer až ako nonsens (menej spávajte... Vážne? Chcem ho vidieť, ako to povie do očí matke bábätka, nedajbože dvojčiat :D), ale našla som si tu aj viacero lekcií, o ktorých som prvýkrát čítala uňho (hoci tuším, že nie sú jeho „vynálezom“) a myslím si, že stoja za aplikovanie, konkrétne:

* hrajte sa na realitu a predstierajte

* vytvorte si kódex každodenného správania

* noste kartičku so svojimi cieľmi

* urobte si zoznam svojich problémov

* požehnajte svojim peniazom

* ťažkosti považujte za požehnania

* naplánujte si prestávky na starosti.

Iné autorove knihy sa čítať nechystám, ale táto ma pozitívne naladila a „nakopla“, hoci v niektorých oblastiach s autorom nenájdeme prienik.

2 19.02.2022

Skvelé dielko. Svieže a pútavé, nabité informáciami, no vo veľmi prístupnej a „čítavej“ forme. Švihranov štýl mi občas evokoval publicistické žánre (medzititulky, schopnosť skratky, reportážna pútavosť...), čo v tomto prípade hodnotím kladne. Pri väčšine kapitoliek (osviežujúco krátkych, a predsa informačne hutných), som mala chuť pustiť sa do knihy, o ktorej som práve (do)čítala, tak pútavo o nich autor referoval. A veľmi ma prekvapilo, kto je (alebo teda v čase vzniku tejto knihy bol) najprekladanejšia slovenská autorka. Fakt zaujímavé.

19.02.2022

Milé, krásne ilustrované, interaktívne. Asi jedna z mála kníh, ktoré som schopná čítať stále dokola (a preto som úprimne rada, že náš potomok má záujem práve o túto knižku :D). Vydavateľovi tiež ďakujem za skvelú väzbu, ktorá prežije sliny, hryzenie a iné čitateľské maniere bábätka :D

1 19.02.2022

Podľa Lucy Worsleyovej, autorky knihy Jane Austen doma, „Rozum a cit je zo všetkých Janiných kníh medzi dnešnými čitateľmi často najmenej obľúbený“. Súdiac podľa počtu tunajších hodnotení a komentárov... Nuž, neviem. Možno to však anglickí čitatelia majú inak :)

Ak si niekto z Divadla Nová scéna bude niekedy náhodou čítať tento komentár, tak ďakujem za skvelú adaptáciu (premiéry 16. a 17. januára 2019), ktorá mi pomohla preklenúť predsudky voči Austenovej a o pár rokov takmer na deň presne, kedy som bola na premiére ja, siahnuť po románe. Austenovej uštipačný tón a nadhľad je skrátka neodolateľný, a Rozum a cit katapultuje do úplne inej ligy červenej knižnice, ak nie rovno preč.

Veľmi sa mi páčili aj všetky postavy – boli skvelo vykreslené a zapamätateľné, a ľahko identifikovateľné aj v dnešnej dobe a ľuďoch.

PS: Asi nie som jediná čitateľka, ktorá začínala ako Mariana, postupne však v sebe objavila Elinor :)

8 19.02.2022

Ten typ knihy, ktorá vo mne aktivuje podrývajúceho cynika. Že vraj svet potrebuje človeka, ako si ty... Povedala by to autorka aj masovému vrahovi? Alebo niekomu, kto by šikanoval jej dieťa, znásilnil jej sestru, okradol jej muža? No dobre, idealista vo mne sa s tým cynikom háda, že možno keby všetky deti boli vedené v takomto štýle, v akom sa o to snaží táto kniha, zlých a zla by nebolo... Alebo aspoň bolo menej.

K cynikovi a idealistovi vo mne sa o slovo hlási ešte faktista, že vraj autorkina idea je jedna vec, ale jej realizácia druhá. Konkrétne metafora, ktorú si autorka zvolila, trochu pokrivkáva – ak dôležitosť každého človeka malo ilustrovať to, že každé dieťa spravilo (a každé iným spôsobom) balón, ktoré na konci všetky vzlietli a zaplavili oblohu, tak potom sa k slovu opäť hlási cynik s poznámkou, že ak by v tej farebnej záplave jeden balón nebol, nič by sa nestalo a nikto by si to nevšimol. Metaforicky by viac sedelo klišé v štýle puzzle alebo mozaiky, kde je chýbajúci dielik citeľný.

Prečo teda štyri hviezdičky? Lebo kniha nie je určená pre takmer tridsaťročné podrývačky, ale pre deti, a viem si predstaviť, že tým uvedené výhrady prekážať nebudú, a aj keby, tak že posolstvo knihy ich preváži.

1 19.02.2022

Pre mňa asi najlepšia kniha o rodičovstve, akú som dosiaľ čítala. Bola pre mňa nielen zdrojom informácií, ale aj povzbudenia, nádeje, pokoja. Veľmi by som si priala byť matkou, ktorá dokáže byť empatická a komunikujúca spôsobom odprezentovaným v tejto knihe. Aj keby som sa však ňou nestala, nepochybujem, že budem aspoň o kúsok lepšia mama, akou som bola doteraz. Je to kniha, ktorú budem odporúčať, ak nie rovno rozdávať, všetkým (budúcim) rodičom v okruhu mojich známych.

4 28.01.2022