Starmoon
komentáře u knih
Miluj jej voľnosť
Atticus (p)
Toto nie je poézia – a už vôbec nie kvalitná poézia, len taká znôška klišé, ktorej sa autor pokúsil dať formu rádoby voľného verša. Ak tomu niekto dokáže dať viac ako hviezdičku-dve, ba dokonca to ospevovať, tak zrejme len v dôsledku Dunning-Krugerovho efektu. Ľudia, prosím vás, ak sa vám niečo zdá dobré, to ešte neznamená, že je to dobré. Chce to viac literárnych príučiek a menej Instagramu.
Urob si raj
Mariusz Szczygieł
„Som nezodpovedný čechofil a táto kniha nie je vhodným sprievodcom ani po českej kultúre, ani po Česku. Nie je objektívna. Nerobí si na nič nárok. Je výlučne o tom, čo ma na tejto krajine fascinovalo za posledných desať rokov, odkedy som sem prišiel prvý raz. Je záznamom o prečítaných knihách a o stretnutiach s ľuďmi, ktorých som tam chcel stretnúť.“
Ak čitateľ prijme toto autorovo „varovanie“, zrejme nebude sklamaný, že Urob si raj je vlastne takým dobre napísaným šťavnatým „miš-mašom“.
Nepoznať českú kultúru a formovať si názor o nej len na základe tohto diela, asi sa mi zdá dosť kontroverzná (Egon Bondy, David Černý, Jan Saudek....); omnoho zaujímavejšie a obohacujúcejšie boli pre mňa časti o českých pohreboch (či teda skôr o ich úbytku) a najmä o viere (či teda skôr o jej absencii). Pútavý štýl, zaujímavé postrehy, niekedy až nečakané pointy.
Za mňa spokojnosť, hoci Česko, ktoré poznám (a zbožňujem) je úplne iné Česko, ako predstavuje (a zbožňuje) autor.
Mlčení
Šúsaku Endó
„Kňazi by v tom videli rúhanie a prísne by ma odsúdili. Zradil som síce, ale nikdy som nezradil onoho človeka. Moja láska k nemu sa len premenila. Milujem ho úplne inak ako doteraz. Aby som poznal túto lásku, musel som prejsť tým všetkým, až do dnešného dňa.“
Úchvatné, silné, nádherné dielo. Dielo, ktoré si kladie ťažké otázky a netvári sa, že je ľahké nájsť na nich odpovede.
Emblémová kniha tohto môjho životného obdobia.
„Nie, nič Ti nevyčítam. Iba sa musím usmiať pri pomyslení, ako to všetko so mnou dopadlo. Ale milujem Ťa rovnako, aj keď moja viera je iná než kedysi.
Leto pre Johannu
Rosmarie Thuminger
Téma domáceho násilia spracovaná v dievčenskom románe z čias, kedy vynášať takéto veci z domácnosti bolo ešte očividne tabu. Neviem, či sa knihe podarilo túto problematiku medzi vtedajšími mladými spopularizovať, tipujem však, že skôr nie. Je to totiž nemastná-neslaná kniha s nemastnou-neslanou hrdinkou a nemastnou-neslanou zápletkou. Nerada to píšem, ale – nuda. Ešte aj ten avizovaný letný románik je taký akýsi nasilu (a úplne nevierohodný). Naozaj neviem, či som sa v dievčenskej literatúre stretla s niekým nevýraznejším ako tuná Johanna.
Nájdem si ťa
Joanna Connors
Táto kniha vraví o znásilnení veci, ktoré sa o ňom bežne nevravia. Napríklad, že znásilňovateľ môže mať problém udržať erekciu. Že obeť mu môže pomáhať prirážať, aby už bolo po tom. Že si v duchu môže opovržlivo myslieť, že je neschopný, ako by to robil prvýkrát. Že celé to môže trvať aj hodinu. A hlavne – že to môže obeť zničiť na celé roky, ba desaťročia. A nielen ju, ale aj jej muža, matku, sestry, deti...
Silné, otrasné, krásne, potrebné svedectvo. Ale nielen to. Je to aj príbeh o hľadaní agresora a jeho rodiny (a tým aj odpovede na mnohé nevyslovené, len vyplavované otázky, a možno aj hľadanie zmyslu, pokoja).
„Našla som Davida Francina. Dozvedela som sa, že mal otrasné detstvo, že násiliu sa priúčal od otca a že toto násilie a narušenú osobnosť preniesol so sebou do sveta, keď mal dvanásť rokov. Ako vravela Charlene, nezaslúžila som si, čo sa mi stalo. A David Francis si nezaslúžil, čo sa stalo jemu. Keď som sa pustila do hľadania, manžel mi povedal: Je to monštrum, čo ešte potrebuješ vedieť? Odpoveď by asi znela, že som to monštrum chcela spoznať sama; monštrum, ktoré sa narodilo v osemdesiatom štvrtom (vtedy ju znásilnili, poznámka starmoon). Je to prešibané monštrum. Tajnostkárske. Neprejaví sa tak, že odvedie dieťa do kostola, kde ho znásilní, alebo zbije vlastného syna. Toto monštrum striehne hlboko v pozadí, nikto o ňom nevie. Napustilo ma strachom, ktorý ma núti skrývať sa pred svetom a myslieť si o ľuďoch len to najhoršie.“
A pre mňa ako matku to bol aj príbeh o rodičovstve.
O rodičoch, ktorí ničia svoje deti – a tie ničia ostatných, čo im prídu do cesty.
A o rodičoch, ktorým niekto veľmi, veľmi ublížil, ktorým zničil dôveru v ľudí, a oni sa snažia nepreniesť to na svoje deti. O rodičoch, ktorí sú úzkostliví, pedantne zodpovední, ale aj tak zistia to, čo Joanna: „Neochránim svoje deti. Viem to. To je na rodičovstve najstrašnejšie: Raz príde deň, keď budeme musieť poslať do sveta naše srdcia ničím nechránené.“
Zvládla som bez sĺz scény znásilňovania, života pred tým aj po tom, života s TÝM (biľagom, vinou, hanbou....); ale nie toto poznanie: „Kedysi som sa trápila, či tým, že pred nimi skrývam strach a depresie, ich na nich neprenesiem ako dedičnú chorobu. Nedávno som čítala štúdiu, ktorej závery naznačovali, že som to na ne naozaj preniesla, a dokonca ako dedičnú chorobu. (...) Zistilo sa, že keď vystavili samice potkanov stresu ešte pred oťarchavením, samice nepreniesli tento stres na svojich potomkov tým, ako sa o ne po narodení starali, ale hlboko na molekulárnej úrovni. Odrazu som mala chuť sa spýtať svojich detí: Bola som dobrá matka? Na túto otázku existuje iba jediná odpoveď. Viem, že by mi povedali: Áno, bola si dobrá mama. Ja som jediná, kto sa odváži povedať: Nie. Tvrdí to tá časť zo mňa, ktorá žije hlboko vnútri, ktorá sa bojí a chce, aby som sa skrývala pred všetkými hrozbami života. Tá časť, ktorá šepká, že som podvodníčka, že mi na to jedného dňa prídu, že som narušená a že som narušila aj vlastné deti. Tá časť, čo vždy hľadela na iné rodiny a pokladala ich za dokonalé.“
Pre mňa veľmi katarzná kniha; kto zažil pochopí, kto nezažil, akoby zažil.
Vyvolení: Zavolal som ťa po mene
Jerry Bruce Jenkins
Viete, čo mi prekážalo na väčšine filmoch o Ježišovi, ktoré som videla? Ježiš. Jednoducho žiaden film o ňom sa mi nezdal inšpirovaný NÍM – všetci tí filmoví Ježišovia (nevynímajúc najznámejších) sa mi zdali akýsi prísni, tvrdí, chladní, príliš racionálni... Jedinými výnimkami pre mňa (zatiaľ) ostávajú Ježiš v stvárnení Jeremyho Sista (Jesus, 1999) a najmä Ježiš v podarní Cliffa Curtisa (Risen, 2016).
Obdobne je to s Ježišmi literárnymi, „originálneho“ Ježiša z evanjelií občas nevynímajúc. Veľmi stručne – k Bohu Otcovi mám vrúcnejší a dôvernejší vzťah ako k jeho Synovi, ten musím (zdá sa mi) stále nanovo prácne budovať.
No a práve Ježiš z tejto knihy je (proto)typom Ježiša, v ktorého existenciu dúfam. Úprimne milý, láskavý, vnímavý, empatický, dokonca vtipný... Veľmi sympatický. INÝ. Ježiš, ktorého dokážete milovať, nasledovať, veriť mu. Alebo aspoň dokážete pochopiť, prečo a ako to dokážu iní.
Autor stvoril dielo, ktoré nie je veľmi autentické – postavy medzi sebou komunikujú a celkovo sa správajú a myslia ako dnešní Američania, keby žili vo vtedajšej Palestíne. Možno vďaka tomu sa však dajú lepšie chápať. Stokrát počuté príbehy z Biblie dostávajú nový život, vône, emócie, hĺbku. Šimon, Mária Magdaléna, Matúš, Nikodém a ďalší už nie sú len menami a niekoľkými notoricky známymi historkami z Biblie, ale ĽUĎMI. Akoby pred vami ožívali. Majú rodiny, životy, túžby, povahy, názory. Dušu. Vlastne ako celé toto dielo.
Som autorovi neskutočne vďačná, že sa na to dal.
Takéto romány dnešný svet potrebuje.
Takéto Ježiša dnešný svet potrebuje.
A ja len dúfam, že taký nejaký na nás čaká niekde v Nebi.
Jemné umenie mať veci v p**i
Mark Manson
„Čo ak je tajomstvo spokojnejšieho života skôr v tom, že si budeme veriť o čosi menej? Veď napokon, ak sú naše srdcia a mysle také nespoľahlivé, možno by sme mali svoje zámery a motivácie častejšie spochybňovať.“
„Presne ako sa Mark Dnešný môže pozrieť na Marka Včerajšieho a vidieť všetky jeho chyby a omyly, tak aj Mark Zajtrajší sa jedného dňa obzrie na Marka Dnešného a na to, čomu veril (a čo všetko spísal do tejto knihy) a všimne si podobné nedostatky. A to bude dobré. Lebo to bude znamenať, že som sa niekam posunul.“
„Byť priemerný je dnes ekvivalentnom zlyhania. Dostať sa do stredu balíka, do stredu krivky v tvare zvona je to najhoršie, čo sa vám môže prihodiť. Ak je ukazovateľom úspechu v prevládajúcej kultúre byť výnimočný, tak je potom lepšie spadnúť na samý spodok krivky v tvare zvona, ako držať sa v strede. Lebo veď ste aspoň niečím zvláštny a pútate na seba pozornosť. Mnohí si volia takúto taktiku: každému dokázať, že ja som ten najnešťastnejší, najutláčanejší alebo najprenasledovanejší. Veľa ľudí sa bojí priznať priemernosť, pretože sú presvedčení o tom, že len čo to urobia, nikdy nič nedosiahnu, nikde sa v živote neposunú a ich existencia bude zbytočná. Tento typ premýšľania je nebezpečný. Ak prijmete predpoklad, že život za niečo stojí iba vtedy, keď je pozoruhodný a skvelý, akoby ste pripúšťali, že väčšina populácie tejto planéty (vrátane vás samých) za nič nestojí.“
„Skutočné šťastie prichádza vtedy, keď objavíte problémy, ktoré vám budú robiť radosť a ich riešením sa budete zabávať.“
Vtipný týpek, ten Mark Manson. A omnoho múdrejší, ako sa v texte tvári. Vidieť, že si čo-to naštudoval, čo-to prečítal, čo-to odžil. A dokáže to pútavo, zrozumiteľne a s humorom namixovať. Ani neviem, či som sa pri čítaní tejto knihy viac bavila alebo učila. Keď motivačná literatúra, tak v takomto štýle. Škoda, že ku koncu ubúdalo sarkazmu a pribúdalo patetickosti, pri úplnom závere som si kládla otázku, či ho autor písal v triezvom stave, ale inak kniha bola taká, ako naznačuje názov: provokačná, vtipná, moderná, nad vecou.
Chladnokrvne
Truman Capote
Fascinovalo ma, ako niekoho môže jeden kriminálny prípad fascinovať natoľko, že jeho mapovaniu venuje roky života, a potom ešte ďalších šesť rokov sedí nad svojimi poznámkami (8000 strán!), aby ho spracoval do knižnej podoby. Celý tento „príbeh za príbehom“ bol pre mňa možno ešte zaujímavejší než ten, čo ponúkol Capote – ale aby sme sa pochopili, jeho Chladnokrvne považujem za naozaj skvelé dielo. Žasla som nad jeho atmosférickosťou, detailnosťou, určitou razantnosťou. Reportáž a román tu spolu splodili úchvatného zakladateľa úplne nového žánru, nového štýlu. „Ako“ bolo pre mňa v tomto prípade zaujímavejšie než „čo“, nevraviac o tom nevyjadrenom „prečo“. Prečo práve táto téma autora tak chytila? Prečo dielo vôbec napísal? Prečo (a tu sa už dostávame k dôvodu, prečo odo mňa dostal „len“ štyri hviezdičky) tak veľmi trval na tom, že jeho dielo je „non-ficiton“, keď si očividne niektoré dialógy a udalosti v texte upravil? Áno, nebudem tajiť, že po googlení som bola trochu sklamaná, a hoci sa natíska otázka, či sa niektorí ukrivdene sa cítiaci aktéri jeho diela cítia ukrivdení oprávnene, nazdávam sa, že pravda bude v tomto prípade na ich strane. Jasné, pokiaľ ide o to, že niektorí mali pocit, že v texte pôsobia (či už oni alebo ich blízki) inak než v skutočnosti, to je vec názoru (kto by chcel zistiť, že možno v očiach nejakého novinára nie je až taký úžasný ako vo vlastných, a že práve v optike onoho novinárskeho pohľadu ostane zvečnený), no pokiaľ ide o citácie, respondenti hádam vedia, čo povedali alebo spravili, iba žeby Trumanovi povedali jedno, a potom, po prečítaní diela a zistení, ako to vyznelo, sa rozhodli všetko poprieť (ale prečo by napríklad hlavný inšpektor Alvin Dewey spochybnil pravdivosť záverečnej scény, ktorá ho v podstate ukazuje ako veľmi ľudského, do prípadu úprimne zainteresovaného muža?).
Chladnokrvne je však každopádne kniha, ktorá dokáže vydolovať emócie a priblížiť všetkých od obetí cez vyšetrovateľov až po vrahov neobyčajne intenzívnym spôsobom.
Netrápte sa pre maličkosti...lebo všetko sú maličkosti
Richard Carlson
V dobe vzniku možno ešte mnohé prezentované rady neboli tak notoricky známe a omieľané, naozaj neviem, ale predpokladám, že už vtedy boli v obehu a Carlson ich skôr zozbieral a okomentoval než sám krvopotne vymyslel. Mám pocit, že okrem psychológie čerpal aj z budhizmu (samozrejme, mixnutom v americkom spirituálnom kotlíku).
V knihe sa nájde aj pár skvelých myšlienok (nemôžem povedať, že by boli pre mňa vyslovene nové, skôr polozabudnuté), vcelku je to však sumarizácia rád a právd, ktoré sme asi väčšina z nás počuli či čítali v rôznych podaniach; akoby už boli v našom kultúrnom povedomí.
Tiež mám pocit, že autor sa pomerne často opakoval – akoby si vzal do hlavy, že tých sto rád/mini kapitol jednoducho nejako vypotí, aj za cenu, že niektoré budú vlastne len variáciami toho, čo už napísal pár strán predtým.
Trošku mi tiež prekážala jeho idea, s ktorou sa pokúsil zaujať už v názve, že všetko sú vlastne maličkosti. Nie sú. Ak by mu niekto znásilnil dcéru alebo zohavil mamu, zrejme by to preňho nebola maličkosť a zrejme by to neodbil vágnym konštatovaním „zmierte sa s faktom, že život nie je fér“ (hoci, samozrejme, súhlasím, že „kto povedal, že život je férový alebo by taký mal vôbec byť?“).
Iste, v knihe sa dá čo-to inšpiratívne nájsť (za seba vyzdvihnem napríklad kapitolku „Skúste, len tak pre zábavu, súhlasiť s kritikou na svoju adresu“ alebo „Nájdite si čas na cvičenie trpezlivosti“), ale vcelku je to podľa mňa priemerná motivačná kniha plná instantných návodov vyjadrených stredoškolským štýlom.
Ale už aspoň viem, kde sa inšpiroval Robin Sharma, keď napísal knižku s obdobnou štruktúrou Kto bude plakať, keď umrieš?.
Ján XXIII. Pastier sveta
Wilhelm Hünermann
Hünermannky ma priťahujú aj odrádzajú svojou jednoduchosťou (čo do štýlu i do obsahu) a zároveň akousi „čiernobielosťou“. Svätci sú iba svätí (dobrí) a hotovo. Trebárs aj tuto u Jána XXIII. je jeho najväčším vyobrazeným hriechom pár chlapčenských lapajstiev, inak v celom románe vystupuje ako stelesnený etalón všetkých možných čností. Áno, to priťahuje – človeku (alebo teda mne) z času na čas dobre padne prečítať si o inom človeku, ktorý je chodiacim dobrom. Ale áno, zároveň ma to aj odrádza, zákonite sa musím pýtať, nie je to len autorova idealizácia (možno nie ani tak svätca a jeho života, ako skôr jeho vnútorných bojov a pokušení, ktoré keď úplne v dielach o nich absentujú, robia svojich hrdinov nadľudských a tým aj v určitom zmysle ne-ľudských práve v ich dokonalosti)?
Možno aj preto autorove knihy nevyhľadávam často a mnohé u mňa končia nedočítané. Výnimkou bol román o Hildegarde (Živé svetlo), no a teraz tento o Jánovi XXIII. (i keď to bol vlastne 3/4 diela román o Angelovi Roncallim). Asi to bude tým, že ako Hildegarda, i Ján XXIII. majú moju zvláštnu úctu a absolútne mi neprekáža ani oná autorova idealizácia.
Hünermann veľmi detailne zabŕdol do pápežovho detstva a mladosti, až kdesi v polovici ho stretávame ako kňaza a postupne sledujeme rôzne jeho pôsobiská a stúpanie v rámci hierarchie. Osobne mi tu chýbalo viac humorných scén, z pápežovho života je známo veľa vtipných anekdot, možno práve preto sa však autor rozhodol okresať ich v svojom texte na minimum.
Päť hviezdičiek v tomto prípade dávam skôr Jánovi ako Wilhelmovi, aj tak som však autorovi vďačná, že tento román napísal, Lúču, že ho vydal a tete, že mi ho požičala :).
Nasledovanie Krista
Tomáš Kempenský
Obľúbená kniha Terezky z Lisieux či Jána XXIII. Naozaj si pre knižku zo sekcie duchovnej literatúry neviem predstaviť lepšie odporúčanie :).
Čo myšlienka, to perla, a aj vďaka tomu sa kniha dá (a možno aj má) čítať každodenne, opakovane, po malých dúškoch. Také stačia. Kedykoľvek a kdekoľvek ju otvorím, akoby hovorila ku mne, o mne. Nie som si však istá, či človek nemusí mať aspoň aké-také katolícke zázemie, aby ju pochopil, ocenil.
***
„Je pre nás dobré, že občas mávame nejaké ťažkosti a protivenstvá, lebo vďaka nim sa človek často spamätá a poznáva, že na zemi je len akoby vo vyhnanstve a nevkladá svoje nádeje do ničoho, čo patrí svetu. Je dobré, že z času na čas musíme znášať protirečenia a že ľudia o nás zmýšľajú zle-nedobre, aj keď dobre a správne konáme. To často slúži našej pokore a chráni nás pred márnou povýšenosťou. Lebo ak nás ľudia osočujú a nedôverujú nám, obraciame sa viacej k Bohu ako svedkovi nášho vnútorného zmýšľania.“
„Nebudeš svätejším, keď ťa chvália, ani horším, keď ťa hania. Čo si, to si; a nemôžeš sa nazývať väčším, než si podľa Božieho úsudku.“
„Keby si aj videl, že niekto hreší a dopúšťa sa ťažkých priestupkov, ani tak sa nesmieš pokladať za lepšieho, lebo nevieš, dokedy budeš môcť zotrvať v dobrom.“
„Čo ťa po tom, kto aký je a čo hovorí? Ty nebudeš zodpovedať za iných, ale za seba budeš vydávať počet. Načo sa teda do nich miešaš?“
501 miest, ktoré musíte vidieť
kolektiv autorů
Túto knihu som vyhrala ešte ako stredoškoláčka v jednej literárnej súťaži. Sprvoti som nebola nadšená, keďže som (bola) veľký lokálpatriot a domased, no z času na čas som si v tomto vizuálne krásnom a obsahovo poctivom diele rada zalistovala. Tak tomu vlastne ostalo doteraz, a aj to nadšenie sa rokmi dostavilo. Skvelý výber, skvelý štýl, skvelá štruktúra. A veľmi ma potešilo, že sa v tomto diele ocitli hneď štyri slovenské mestá – osobne by som namiesto toho štvrtého dala radšej Banskú Štiavnicu, a ktovie, v novšom vydaní by sa tam už možno ocitla, keďže posledné roky naozaj pekne rozkvitá a je tam čo pozerať aj celý týždeň. Ale späť ku knihe – nakoniec som rada, že sa mi ocitla v rukách aj knižnici, súhlasím s komentárom nižšie, že človek až žasne, koľko je na svete krásnych miest.
Nejkrásnější města Evropy
Ewa Kropiwnicka
Niekto by sa možno pýtal, či majú podobné knihy v čase googlenia, bookingu, cestovateľských blogov a spol. nejaký väčší význam. Vlastne, aj ja som ten niekto. Napriek tomu som s touto knihou strávila niekoľko pár pekných hodín; a áno, poruke som síce mala mobil (fotiek je v knihe dosť, no na internete predsa len ešte viac :D), no kniha by mi stačila aj sama osebe, keďže autori majú pútavý štýl, informácií bolo tak akurát a ešte aj zalomené bolo všetko pekne (v rukách som mala slovenské vydanie). Výborne sa dá pri tejto knižke zasnívať :). Takže až raz náhodou pôjdeme do Sieny, Sevilly alebo Monaka (to posledné asi len keď vyhráme milión :D), do veľkej miery to bude zásluhou tuto autorov Ewy a Andrzeja :).
Čau uprchlíci!
Tuvia Tenenbom
Tuvia ma baví, a aj keby sa rozhodol cestovať do Hornej Dolnej, zrejme by bol z toho skvelý, vtipný a oči otvárajúci trhák (hoci zrejme aj tam by dospel k záverom, ktoré sú typické pre každú jeho knihu – aj tam žijú antisemiti, ani tam nemajú radi židov a sami od seba začnú haniť Izrael, ako sa to Tuviovi pri jeho rozhovorov stáva – až príliš – často :D).
Utečenecká kríza už nie je nejaký ten rok témou dňa, o to osviežujúcejšie bolo pozrieť sa na vtedajšiu „históriu“/hystériu s jemným časovým odstupom. Kvitujem, že Tuvia si vyberal rôznorodých respondentov (utečenci, náhodní nemeckí občania, politici, aktivisti...) a že z ich výpovedí, názorov, príbehov vyskladal celkom pestrú mozaiku, v ktorej každý čitateľ beztak bude vidieť, čo chce.
Keďže s viacerými autorovými názormi celkom súzniem, čítanie bolo pre mňa príjemné; celkom by som však bola zvedavá, ako by knihu zrecenzovali ľudia s nekritickým „willkommen“ postojom. A ešte zvedavejšia som, ako sa majú všetci títo ľudia, ktorých Nemecko tak vrúcne privítalo, dnes – ako prebiehala v táboroch pandémia, či sa im podarilo z nich vôbec vyjsť, nieto sa ešte integrovať, či sa ešte zopakuje kolínsky Silvester...
Vladimír Krčméry: Ženie ma zlé svedomie
Martin Hanus
Veľmi si vážim Silvestra Krčméryho a veľmi si vážim aj jeho synovca Vladimíra. To, čo spravili na Slovensku/zo Slovenska, má podľa mňa nadčasovú hodnotu a je mi ľúto, že väčšinovou spoločnosťou je bagatelizovaná, ignorovaná či nepoznaná.
O to viac ma potešila táto kniha rozhovorov z čias, keď ešte Hanus a Majchrák robili pre .týždeň, svet nemal šajnu o tom, že o pár rokov sa najpoužívanejšími slovami stanú pandémia, rúška či lockdown, a keď Krčméryho ešte nehanili rôzni antivaxeri.
V súvislosti s dnešnou dobou ma prekvapilo, ako obozretne (a dnes vidíme, že realisticky až prorocky) sa V. K. staval k téme Ruska (kam, mimochodom, ešte za socializmu pašoval Biblie a ktorého obrátenie pokladal jeho strýko Silvo prioritu – celej téme bola venovaná kapitola „Ruské dobrodružstvo“). Napríklad na s. 45 upozorňuje: „Všimnite si, ako sa Putin dáva fotografovať na pravoslávnych bohoslužbách a úžasne podporuje pravoslávnu cirkev, konzervatívne hodnoty, tvrdo ide proti homosexuálom, proti alkoholu. Lenže tento systém príkazov a zákazov nefunguje.“ A napr. pri poslednej otázke celého rozhovoru (s. 171) „kde by ste chceli vidieť Slovensko o päťdesiat rokov“ Vladimír Krčméry svoju odpoveď začína slovami: „Najradšej by som ho videl ďalej od Ruska, materiálne aj ideologicky“.
Samozrejme, nie je to len o politikárčení. Rozhovor je zaujímavým svedectvom o živote tajnej cirkvi, o slávnom strýkovi a jeho spolupútnikoch, o kresťanských mediálnych klasikách (potraty, homosexualita...), osobitú hodnotu však vidím v častiach o tom, ako V. K. zakladal školy, misie a v svedectvách o živote na týchto misiách. S niektorými jeho názormi sa úplne stotožňujem, trebárs: „Kedysi sa vravievalo, že ten, kto má osobné problémy, najprv si ich má vyriešiť doma a až potom môže ísť do trópov. Ale nie je to pravda, platí to naopak, ľudia si často nevedia vyriešiť svoje problémy doma, preto je dobré, keď sa ocitnú v cudzom prostredí, kde sú ozajstné problémy. Tam sa im otvoria oči.“
Myslím, že hoci podobné novinárske rozhovory pomerne rýchlo starnú (tento vznikol v roku 2014 a koho už dnes zaujíma otázka, či si Figeľ zaslúžil doktorát), dá sa v ňom nájsť mnoho podnetných vecí. Vďaka.
Slávna päťka - Päťka na ostrove pokladov
Enid Blyton
So Slávnou päťkou som presnívala veľkú časť detstva, zažila viaceré knižné dobrodružstvá, ktoré ma až neskutočne lákalo zažiť aj na vlastnej koži, a do istej (zrejme dosť výraznej) miery táto séria ovplyvnila môj ďalší čitateľský vkus.
Aj po rokoch to bol zážitok, hoci svoju rolu určite zohrala aj nostalgia, akurát môj „dospelácky“ pohľad na dospelých bol o dosť negatívnejší než detský. Trebárs už len to, že rodičia poslali svoje tri deti na leto k príbuzným, aby si „konečne“ v dvojici oddýchli – pričom tie deti majú po zvyšok roka na internátoch... Alebo agresívny Georgin otec, submisívna matka... Spätne je pre mňa vlastne zvláštne, že mi tieto veci nebili do očí ako dieťaťu :).
Božské dobrodružstvo
Igino Giordani
„Zlo, ktoré pácham na druhom, je zlo, ktoré pácham na sebe. Miluj blížneho svojho ako seba samého znamená takisto: Miluj blížneho svojho, aby si miloval seba samého.“
„Odmietať Božiu vôľu znamená sa podriadiť vôli ľudí, ktorá – ak nie je inšpirovaná Božím zákonom a ani sa ním nespravuje – je vôľou tyranov, zlodejov, egoistov, ľudí premenlivých a v každom prípade rozumovo obmedzených.“
„Peter ho zaprel, Judáš ho zradil, apoštoli sa rozutekali, Matky sa zriekol, ľud sa mu odplatil urážkami. (...) Takáto obeta – Obeta – však odhalila, ako Ježiš v záverečnom okamihu uprednostnil bratov pred Otcom, a to preto, aby mu ich navrátil, teda z Lásky k Otcovi.“
Už dlhšie sa mi nestalo, že by som tak útlu knihu (no vážne, zmestila by sa aj do listovej kabelky) čítala tak dlho. Čo totiž odsek (niekedy aj veta), to myšlienka. A často myšlienka, ktorá „prefacká“, doráža na kamenné srdce, a v ideálnom prípade zapôsobí až tak silno, že „zomiera starý človek, aby nezomrel človek“.
Pri čítaní tejto knihy som striedavo zažívala pokoj a znepokojenie – pokoj zhora, lebo kniha tak autenticky hovorí o Láske, a znepokojenie, lebo moja „láska“ je Láske ešte veľmi nepodobná a vzdialená, a hoci túžim po JEHO blízkosti, predsa sa zdráham priblížiť...
... a milovať tak, ako on. Ako?
„Otec opustil Ježiša a Máriu pre nás.
Ježiš prijal opustenosť Otcom a opustil Matku pre nás.
Matka prijala opustenosť Otcom (deliac sa o Synovu opustenosť) a opustenosť Synom pre nás.
My sme teda postavení na prvé miesto. Takéto bláznovstvo je schopná vykonať iba láska.“
Nádherné úvahy hodné mnohých rozjímaní. Naozaj odporúčam.
Dievča z Titanicu
Hazel Gaynor
Trochu som sa bála, že príbeh bude variáciou Cameronovho filmu, čo sa, našťastie, nekonalo, a vlastne ma bavilo, ako sa autorke viackrát podarilo v poslednej chvíli preplávať okolo očakávaného klišé (nie žeby ich v texte aj tak neostalo dosť :)).
Určite však netreba veriť zveličenému prísľubu z anotácie, lebo románový románik má ďaleko od „jedného z najromantickejších a zároveň najtragickejších príbehov našich čias“. Skrátka je to milý (a veľmi nepravdepodobný) príbeh, ktorý trochu dojme, trochu poteší a možno trochu naštve, na to „trochu“ však kladiem dôraz, a to najmä u tých, ktorí majú o Titanicu čo-to načítané a napozerané.
Viac sa mi páčila linka z minulosti (1912), tá zo súčasnosti (osemdesiate roky) mala nevýraznú hlavnú postavu, nasilu vymyslenú zápletku a hlavne nevierohodnú linku o žurnalistike (SPOILER: autorka si naivne predstavuje proces písania a vydávania článkov, napríklad veľké noviny ponúknu mladej neznámej študentke titulnú stranu, ak im napíše príbeh, lebo im ju odporučil jej profesor; samozrejme, dotyčná študentka nemá žiaden deadline, článok doručí o dva roky, všetci sú z neho paf, uverejnia ho do dvoch týždňov a z autorky sa hneď stane temer celebrita... Ha ha ha. Mimochodom, ten slávny „článok roka, možno desaťročia“ má 2000 znakov, teda rozsah stĺpčeka či komentára... KONIEC SPOILERU).
Summa summarum: škoda, že autorka si nezistila viac o fungovaní mediálneho sveta; o Titanicu si však toho naštudovala celkom dosť, a hoci občas malo jej dielo trhliny a podobne ako Lauralex som mala pocit, že z témy sa dalo vyťažiť viac, pre tých, ktorí majú radi fenomén Titanic, môžem knihu odporúčať.
A ešte k obálke: škoda, že slovenský vydavateľ neprevzal niektorú zo zahraničných; táto slovenská, čo ako nerada to píšem, je veľmi gýčová a ešte aj zavádzajúca, keďže románové „dievča z Titanicu“ má gaštanové vlasy a chudobný pôvod, určite nie je blonďavou nalíčenou a očividne bohatou slečnou ako tá na obálke.
Mám tě rád, sestřičko
Astrid Desbordes
Ďalšia krásna knižka o Adamkovi a jeho rodine. Je neuveriteľné, koľko málo stačí autorke, aby vyjadrila tak veľa. Dielo Ľúbim ťa sa mi/nám síce páčilo viac, ale aj táto sestrička má niečo do seba :).
Všechny jejich lži
Tuvia Tenenbom
„Všímam si, že keď ľuďom doprajete dosť času, aby hovorili, začnú si odporovať.“
„Je zaujímavé pozorovať, ako sa vytvára verejná mienka a ako včerajšie zločiny sú dnešnými čnosťami.“
„To, čo sa tu odohráva, nie je cirkevná bohoslužba, aj keď sa to tak niekomu môže javiť. Je to koncert. (...) Ľudia v publiku zdvíhajú pri spevu ruky k Svätému Duchu a užívajú si každý moment. Sú tak šťastní, že Ježiš zomrel na kríži! Urobil to pre nich, pretože ich miluje. A oni milujú, keď sú milovaní. (...) Vlastne tu nachádzam esenciu amerického kresťanstva: zábava a supernarcizmus. V starom kresťanstve európskeho modelu je Ježišova cesta tragickým príbehom Božej smrti na kríži – ako nejaká stará dobrá európska opera. Ale nie pre týchto Američanov; pre nich je Ježišov príbeh príbehom s happy endom. Umrel pre mňa! Miluje ma! Život je fajn.“
Tuvia Tenenbom mi uplynulý týždeň:
1) potvrdil niektoré moje názory na Ameriku a Američanov;
2) zmenil niektoré moje názory na Ameriku a Američanov;
3) spôsobil knihomoľské zanietenie par excellence;
4) spôsobil niekoľko šklbnutí kútikom úst a niekoľko sálv vnútorného smiechu;
5) pokazil pokus čítať Ladislava Ziburu, lebo keď som jeho knihu vzala do rúk po Tuviovej, jednoducho nešlo neporovnávať, a mladý Zibura ostal po pár stranách odložený s povzdychom „ešte chcem Tuviu“.
Takže tak.
A teraz vážne(jšie): skvelý cestopis, skvelá sociálna sonda, skvelý humor. Ak vám neprekáža, že vás na túto literárnu cestu po Amerike vezme politicky nekorektný sarkastický muž židovského pôvodu (ku ktorému sa otvorene a niekedy až otravne hlási skoro z každej stránky), a ak vám neprekáža búranie mýtov a predsudkov, čaká vás možno taká skvelá jazda ako mňa.
Hviezdička dole za nie celkom kóšer prácu s respondentmi. Silne pochybujem, že im pri dôverných rozhovoroch Tuvia prezradil, že v jeho knihe väčšina z nich bude figurovať ako totálni hlupáci, pokrytci či ľudia v zajatí sebaklamu. Morálny kódex vo mne to skrátka nevie prehryznúť, lebo je niečo iné prísť za človekom a získať si jeho dôveru a súhlas na uverejnenie jeho slov či fotky pod zámienkou, že som nemecký novinár, ktorý píše knihu o Amerike, a možno sa pritom tváriť ako dobrosrdečný a priateľský starý ujo, a niečo iné priznať „milá pani, vy máte doma stovku zbraní, je to raritné a bláznivé, vy by ste skvelo zapasovali do obrazu, ktorý sa chystám svetu podať o Amerike“. Lebo v tomto smere ma Tuvia nepresvedčí, že to od začiatku nebol jeho zámer, podobne ako anotácia ma nepresvedčila, že Tenenbom nie je ani pravičiar, ani ľavičiar, keď z textu je veľmi jasné, ku ktorému pólu to má autor bližšie. Ku cti mu slúži, že nešetril ani jedných, ani druhých, keď to malo slúžiť k demaskovaniu niečoho dôležitého.
Mne sa skrátka kniha páčila a už teraz sa teším, ako si s Tuviom zacestujem po Nemecku a jeho utečeneckých táboroch.
