Starmoon komentáře u knih

Ktovie, či to bol autorský zámer alebo zafungovalo podvedomie, no do výberu sa dostali prevažne rozhovory s umelcami v staršom veku, často aj po skončení kariéry či tesne pred koncom ich života. Dôsledkom je určitý bilančný smútok, ktorý z väčšiny z nich priam presakuje. To sa, samozrejme, podpisuje pod atmosféru celej knižky. Nevravím, že je to nutne zlé, len to tak skrátka je.

Inak to bol výber vskutku zaujímavý, autorka stihla „vyspovedať“ napríklad ešte aj Hanu Zelinovú, Mašu Haľamovú, Margitu Figuli, Martina Martinčeka či iné veľké osobnosti, ktoré tu už nie sú, a rozhovory s ktorými by dnes už človek musel hľadať leda ak v nejakých archívoch.

Na vlastné prekvapenie mi veľmi dobre padli aj interview s ľuďmi, o ktorých existencii som dovtedy netušila, napríklad lekári Ján Siracký a Jaroslav Siman. Úžasné, že aj takými osobnosťami sa môže Slovensko hrdiť – a smutné, že asi nie som jediná, ktorá o nich ani nevie; v tomto zmysle som teda autorke dlžná poďakovanie.

Inak sa mi jej štýl však zdal taký akýsi... Archaický? Neadresný? Neviem, fakt neviem, či sa takto viedli rozhovory v tej dobe automaticky, alebo ide o jej autorský rukopis, ale občas som mala pocit, akoby svojim respondentom príliš nadbiehala, v otázkach často ponúkala aj vlastné konštatovania (čo by nemuselo byť zlé, keby to nebolo samoúčelné) a celkovo to viedla v štýle „hlavne nestúpiť na žiadne kurie oko“. Niekomu to možno vyhovuje, ja mám radšej, keď sa ide na hlbinu, a to aj za cenu, že odložíme poklonkovanie.

No a ďalšia vec – keď už je tu podobný výber, dôraz by som kládla na respondentov, avšak v celej tejto knihe je tak trochu nevhodne presmerovaný na autorku. Teda nie dielo a.k.a. „veľké osobnosti slovenskej kultúry“, skôr „JA som sa rozprávala s veľkými osobnosťami slovenskej kultúry“. A ako bonus milión autorkiných fotiek s nimi a poznámok o tom, čo si o kom myslí.

Čo však musím pochváliť, je krásny dizajn od Pergamenu. Tí to skrátka vedia. Akurát ilustračná fotka na obálke je pre mňa trochu iritujúca – v prvom rade už len preto, že je na nej znázornená autorka s hrnčiarom Jánom Kartíkom, pričom rozhovor s ním v knihe ani nie je.

1 08.11.2022

Asi jediná kniha, pri ktorej čítaní som mala opakovane nočné mory. A pritom tu netečú potoky krvi, možno tak nervy (že, Raskoľnikov; že, Porfirij Petrovič...), a najväčšia tragédia nespočíva ani tak v hrdelnej dvojnásobnej vražde (koniec koncov, autor nám veľa dôvodov na súcit s obeťami neposkytuje, skôr naopak) a ani v následných psychických stavoch vraha, ale vo všetkých tých „malých“ príbehov okolo. Nepovažujem sa za človeka, ktorý by vnímal a prezentoval mužsko-ženské vzťahy čierno-bielo, ale pri tomto diele som mala pocit, že je plné zvrátených mužov (Svidrigajlov, Marmeladov, Lužin, dokonca aj Porfirij) a silných, zaujímavých, osudom a tými mužmi ubíjaných žien, ktoré napriek všetkému predsa len majú väčší charakter i srdce (Soňa, Duňa, a čiastočne Katerina Ivanovna, ktorá sa hádam nedala neľutovať aj taká, ba práve taká, aká bola). Nuž a Dostojevského ponory do myšlienkových pochodov jednotlivých postáv sú jednoducho geniálne.

Zločin a trest som čítala dlho a musela som si ho „prekladať“ oddychovejšou literatúrou, inak sa to pri mojej citlivejšej povahe nedalo, napriek tomu čas strávený pri tých cca 600 stranách neľutujem a zrejme mi bude Raskoľnikovov vnútorný, čo ako tragický a temný svet aj trochu chýbať.

PS: Čítané slovenské vydanie z roku 1978 s úžasným komentárom Juraja Klauča

18 28.10.2022

Kniha, ktorá je postavená zhruba na tom, že autor vybral 15 úryvkov z Terezkiných úvah či listov, a dal k nim vlastný komentár. To by nemuselo byť zlé. Od začiatku mi však bilo do očí, a každým ďalším „prečítaným“ dňom alias kapitolou to bolo očividnejšie, že Terezkine cca 140 rokov staré myšlienky sú aktuálnejšie, sviežejšie a inšpirujúcejšie než cca 10 rokov staré (či skôr mladé) myšlienky Constanta Tonneliera.

Explicitnejšie – Terezka má jasných päť hviezdičiek, pripomenuli sa mi mnohé jej krásne obrazy, postoje, citáty; aby sa však k nim človek dostal, môže ísť aj k prameňom (teda napríklad k Príbehu duše), nemusí siahať práve po tejto knihe. Tie autorove zamyslenie, ktoré zrejme mali byť určitou pridanou hodnotou k Terezkiným (prečo inak by to autor písal a ešte aj vydával, že), boli však len také omáčky, niekedy som ich čítala vyslovene so sebazáporom, ako obetu.

Takže... Stráviť 15 dní s Terezkou takýmto čitateľským spôsobom bolo nepochybne fajn, občas mi však autor nepripadal ako užitočný tlmočník, ale skôr ako otravná gardedáma. Aj tak však štyri hviezdičky – knihe, ktorá obsahuje toľko citácií z Terezky, dať menej jednoducho nemôžem :).

1 23.10.2022

Teší ma, že tvorcovia seriálu boli takí detailisti – a že vďaka tomuto sprievodcovi som si mohla uvedomiť, do akej až miery. Klobúk dole, palec hore. A ozaj, veľmi krásne fotky a dizajn; ideálny darček pre skalných fanúšikov.

23.10.2022

„Myslím, že keď ťa to začne zaujímať, zhltneš to. To je to, čo pre teba chcem – aby si bol taký zaujatý príbehom, že si nevšimneš, že čítaš.“

Nuž, prianie, ktoré Crooks adresoval Axemu (v súvislosti s inou knihou, samozrejme), veľmi dobre ilustruje moje pocity z tohto románu – hltala som ho a bola som ním zaujatá natoľko, že sa mi ešte aj tých vyše 500 strán málilo.

Skvelá atmosféra, dynamika (určite tomu pomohli aj „filmové“ strihy), postavy (vrátane tých kvázi vedľajších)... Fakt som mala radosť z každej stránky. Nevraviac o tom, že celý príbeh na mňa pôsobil hodnoverným dojmom; akoby sa niekedy niekde všetko ozaj stalo. To pri fikcii nie je u mňa zvykom.

Veľmi sympatický mi bol aj ústredný „trojuholník“ – už dlhšie som sa v románe nestretla so sympatickejšími postavami ako Giles, Nina a Kitty. Navyše ma milo prekvapilo, že „rozuzlenie“, koho si mladý gróf vyberie, nebolo záverečnou pointou, ale že zhruba od polovice je čitateľovi predložené, ktorá dievčina sa stala mladou pani Staintonovou, a ďalej „už“ len sledujeme, ako sa kto s týmto faktom vyrovnáva a ako sa ďalej vyvíjajú osudy všetkých zúčastnených.

Tiež zbožňujem, ak sú v deji pozvoľna vkomponované rôzne narážky na dobové udalosti. Takto som sa tu dozvedela napríklad viac o tom, ako a prečo sa v Európe spopularizovala operácia slepého čreva :).

Názov je trochu zavádzajúci, o tajomstvá v deji veľmi nejde (aspoň nie v štýle nejakých dramatických či detektívnych peripetií), skôr je tým asi naznačené, že každá z postáv má v svojom vnútri aj pocity, pohnútky či príbehy, o ktorých veľmi nehovorí. Alebo (niekedy) radšej vôbec.

Aby som to zhrnula – pre mňa veľmi príjemný, skôr historický ako romantický príbeh bez rušivých či nudných pasáži, na ktorého ďalšie pokračovanie sa už teraz teším ako dieťa na Mikuláša.

23.10.2022

Začalo to skvelo a atmosféricky, aký dobrý však bol rozbeh, taký rozpačitý bol pre mňa záver. Akoby ani sám Murakami nevedel, čo za pointu vymyslieť. Nie, naozaj neverím, že tá nemastná-neslaná bola od začiatku jeho zámerom.

4 17.10.2022

Pri Anselmovi Grünovi mi hneď napadá to akvinovské, že nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Alebo inak: ak sa chce človek priblížiť Bohu, musí byť ľudský. Najprv musí byť dobrým človekom, až potom môže byť dobrým kresťanom. Myslím, že na to sa v katolíckom (minimálne slovenskom) prostredí často zabúda, a výsledkom sú fanatici s vierou, ale bez srdca.

Benediktín Anselm Grün u mňa už roky patrí ku „garantom“ zdravého prístupu k Bohu, iným aj k sebe. Jeho myšlienky jednoduchým spôsobom vyjadrujú hlboké veci, pričom z jeho postojov a slov prýšti pokora, rozhľadenosť, neha, pokoj.

Tak je to aj pri tejto knihe. Ližičiar si môže blahoželať, že mu taký svetoznámy autor venoval svoj čas i odpovede, a my slovenskí čitatelia zas môžeme obom ďakovať za túto milú malú knižnú jednohubku, ktorá v kontexte slovenskej duchovnej literatúry pôsobí ako jemné pohladenie.

17.10.2022

Možno raz bude Immaculée Ilibagiza vyhlásená za svätú. Možno sa raz stane patrónkou odpustenia. Lebo to, čo dokázala prežiť a odpustiť, na to treba naozaj hojnú dávku svätosti.

Kniha, ktorá je možno písaná jednoduchým štýlom, no aj tak sa na ňu (i jej hrdinku) ťažko zabúda. Našťastie.

1 09.10.2022

Kniha o tom, ako sa rozbúrali autorove predstavy o budovateľských rokoch. Smutná kniha.
Smutné, čo všetko museli niektorí prežiť a pre aké absurdné dôvody – a že niektorí to neprežili.
Smutné, ako ľahko sa dá pod prizmou totalitnej moci zničiť život, povesť, rodina – a ako ťažko (ak vôbec) sa to dá napraviť.
Smutné, že niektoré z týchto príbehov museli čakať na šťastný koniec (či aspoň jeho ilúziu) celé roky – a že mnohé sa ho nedočkali.
Smutné, že tieto príbehy sa neodohrávali až tak dávno – a že rôzne ich spoločenské i osobné dozvuky možno vnímať dodnes.

A smutné bolo pre mňa i to, že ešte aj v dobe písania tejto knihy považoval autor všetky uvedené prípady za niečo ako chyby v systéme – a že až o pár rokov neskôr si uvedomil, že chybou je vlastne systém. Aj preto za mňa štyri hviezdičky – ešte stále sa to v nej priveľmi hemžilo dobrými súdruhmi a rôznymi socialistickými mňamkami, ktoré sú pre mňa skrátka nestráviteľné.

Rozhodne však autorovi česť za to, že túto knihu – takú mňačkovskú mea culpa – vôbec napísal; že sa stala akoby jeho literárnym pokáním.

3 09.10.2022

Jedna noc, jeden muž, dve ženy. S tou, ktorá by mu mohla byť vekom dcéra a on dúfa, že túto noc bude milenka, namiesto v posteli končí v rozhovore o tej druhej, s ktorou kedysi v tomto meste prežíval románik.

On a ona, aktéri rozhovoru, sú pre novelu dôležité kontrasty: on Slovák, ona Nemka, on bývalá obeť, ona dcéra obeseného vojnového zločinca, on starší, ona mladá, on má spomienky, ona otázky.

Postavy (a autor) idú na dreň: rozpitváva sa otázka viny, trestu, spravodlivosti... Celé to pôsobí autenticky (palec hore), chvíľami však aj cynicky (palec dole). Iste, Mňačkov skvelý jazyk a štýl robia z tohto diela Dielo, ale aj tak mi tu chýbalo čosi podstatné pre piatu hviezdičku. Možno viac ľudskosti. Možno menej trpkosti. Možno viac nádeje. Možno bonus v podobe nejakej katarzie.

Takto pre mňa Nočný rozhovor ostáva zafixovaný ako síce literárne kvalitná, ale predsa len tisícprvá kniha o vojne.

6 09.10.2022

Po dočítaní tejto knihy sa už nikdy nebudem na účesy Michelle Obamovej či Beyoncé pozerať tak ako predtým... :)

No vážne – ak mi niečo táto kniha dala, tak predovšetkým autentický vhľad na radosti a starosti (najmä teda starosti) amerických černochov a neamerických černochov v Amerike (a áno, dala mi aj povedomie o tom, prečo to rozlišovať).

Napriek hrúbke bola kniha strhujúca, bez nudných pasáží a hluchých miest, veľmi dobre a rýchlo sa mi čítala, v podstate som často zabúdala, že je to román, skôr som mala dojem, že čítam dlhú pútavú reportáž, tak hodnoverné sa mi všetko zdalo.

Aby som však bola úprimná, hoci sa mi hlavná hrdinka Ifemelu a jej osudy zdali vierohodné, za frajerku, kamarátku, zamestnankyňu, klientku, spolubývajúcu či dcéru by som ju nechcela – vo všetkých týchto rolách bola jednoducho príliš sebecká (hoci zo strany autorky tam skôr bola snaha vykresliť ju ako sebavedomú a úprimnú).

A celkom určite to nebola „silná kniha o láske“ – to, čo spájalo Ifemelu a Obinzeho, bola možno vášeň, spriaznenosť, neskôr povedomie spoločnej minulosti a pod., minimálne správanie hlavnej hrdinky však malo od skutočnej lásky ďaleko (píšem ako šťastne vydatá žena).

Tiež mi ako katolíčke prekážalo negatívne vykreslenie kresťanstva – presnejšie, autorkou opísané negatívne javy sa nepáčia ani mne a pranierovanie si zaslúžia, nezdá sa mi však objektívne, ak sa zobrazujú izolovane od tých pozitívnych, ktorých je nesporne viac, a ak celkový obraz vyvoláva dojem, že tie pozitívne vlastne ani nie sú.

PS SPOILER: Happy end na konci? Sotva. Ifemelu sa celý čas od príchodu do Nigérie správala nezrelo, a hoci kvôli nej Obinze opustil ženu, veľmi silne pochybujem, že v reáli by im to s Ifemelu klapalo (nevraviac o jej nulovom záujme o Obinzeho dcéru).

7 25.09.2022

Kto pozná autorkinu predošlú tvorbu, asi tuší, čo môže čakať: bezchybnú grafiku, kvalitné (pre niekoho možno jemne gýčové, pre mňa príjemne snové) fotky, krátke povzbudivé texty písané z optiky (kresťanského) Boha, rámcovanie biblickými citátmi.

A hoci sú všetky autorkine knihy na jedno kopyto, každá je zároveň trochu špecifická tým, koho a ako chce osloviť/potešiť. Potrebujete, aby sa k vám Boh prihovoril ako láskavý otec? Tak potom najskôr siahnite po Milovanej Princeznej. Romantickejšie duše zas asi ocenia, keď sa im autorka v mene Ježiša bude prihovárať ako/v Milovanej Princovej Neveste. No a táto novinka je pre nás, čo máme trochu bojovnejšiu náturu, prípadne pocit, že náš život je (aktuálne) plný výziev a bojov.

Jasné, teologicky nie je táto kniha žiadne veľdielo typu Dejiny duše alebo Vyznania, no ak človek hľadá niečo krátke, hrejivé, povzbudivé, vhodné do kabelky či ako darček, niečo, čo je ako šité na mieru ženám rôzneho veku a v rôznych životných situáciách, toto môže byť ono. Niekedy/niektorým možno bude knižka pripadať príliš infantilne, ale niekedy/niektorým jednoducho stačí aj instantná dávka nádeje.

„Moja dcéra bojovníčka, to, čo v sebe možno vidíš ako zlomené, ja vidím ako krásne. Ja som ten, čo rany v srdciach premieňa na krásne veci. Som ten istý Boh, ktorý vzal Ester, sirotu so zlomeným srdcom, a urobil z nej kráľovnú, ktorá zachránila môj ľud. Tak ako som použil Esterinu bolesť na uskutočnenie svojej vôle, nepremárnim ani jedinú slzu, ktorú si preliala Ty, moja láska.“

22.09.2022

Martičekove fotky, to je poézia aj próza v jednom. Reportáž aj modlitba. Rozprávka aj dráma. Veľmi dobre sa na ne pozerá. Aj v tejto knihe.

PS: Dokonca aj naše batoľa si v nej rado listuje.

22.09.2022

Zaujímavé dielko z čias, keď „kýška s posúškom“ boli synonymom skvelej večere a keď vás svokra mohla za takéto menu obviniť, že si veľmi vyhadzujete z kopýtka :). Nečudo, že pri takých pomeroch nejeden skúsil šťastie v Amerike, a nečudo, ak to v svete bez telefónov, internetov a WhatsAppov občas vypálilo tak, ako aj v živote bačovej ženy Evy.

Viac ako sociálna rovina príbehu (o ktorú vlastne aj šlo, čo ešte viac zvýraznil Bielikov film Varúj...! vzniknutejší na motívy tejto drámy) ma zaujala rovina vzťahová, a keďže sa tu objavuje celkom zaujímavý trojuholník (Ondrej, ktorý mal byť mŕtvy, no ukázalo sa, že žije + Eva, jeho žena + Mišo, jej nový muž), dovolila som si knihu zaradiť aj do čitateľskej výzvy (téma: nešťastná láska). Nedá mi však nešpekulovať, či sa v prípade tých troch možno baviť o láske. Jasné, Stodola to tak podáva, ale... Veď si prečítajte sami, či vám náhodou tiež nebude každý z tých troch pripadať v rozhodujúcich momentoch ako sebec.

Tiež je tu silný akcent na materinskú lásku; aj v tomto bode sa však dá opäť špekulovať, či je tá láska naozaj láskou, či tiež nie je (a to v prípade oboch matiek) len maskovaným sebectvom.

Čo ma však primälo napriek zaujímavému námetu a spracovaniu nehviezdičkovať naplno, je z môjho pohľadu predvídateľný a „lacný“ záver (ten typ, pri ktorom si vždy poviem, že autor si zvolil najľahšiu cestu) a nereálna kúpa istej nehnuteľnosti (áno, Amerikáni sa mohli domov vrátiť nabalení, ale až tak?), ktorá z môjho pohľadu ubrala deju na reálnosti.

2 22.09.2022

(SPOILER) Pozor, tento komentár obsahuje okrem spoileru aj hojnú dávku sarkazmu až cynizmu.

Takže – poetický názov, sľubná anotácia, k tomu avizované kresťanské medziriadkové posolstvá, a ja som sa nechala nalákať. Akčný in media res úvod a. k. a. béčkový kinohit ma síce skôr odrádzal ako lákal, šla som však ďalej. Prvú tretinu aj celkom ochotne, k čomu mi okrem pomerne pútavého deja pomáhali aj sem-tam roztrúsené pekné postrehy, napríklad: „Nikto z nás nie je taký, ako chce, aby ho vnímali iní.“

Lenže potom to šlo už len dole vodou. Ak sa mi spočiatku zdal hlavný hrdina jemne zidealizovaný, tak každou novou kapitolou to autor preháňal viac a viac. Jeho Murphy je chlap, ktorý pár pohybmi aj zranený zdolá v bitkách ozbrojenú presilu, nosí so sebou naloxon, bez problémov používa defibrilátor, na konte má milióny, na chrbte vytetované mená cca 200 dievčat a žien, ktoré zachránil, a príbeh každej z nich pozná spamäti aj s poradím, v akom ju oslobodil, spamäti pozná aj všetky žalmy so súradnícami... K tomu je nežný, citlivý, pre nešťastnú lásku celibátne žijúci, vyjadrujúci sa kvetnato až teatrálne. A popri kazení obchodu s bielym mäsom ešte po nociach píše knihy, ktoré (to som naozaj nechápala, čo si autor potrebuje dokázať) sa predávajú ako teplé rožky. Napríklad aj keď ide Murphy k náhodnému bazénu, štyri rôzne ženy pri ňom čítajú práve jeho bestsellery. Hlavná hrdinka dokonca prestane drogovať len preto, lebo jeho knihy (čítala každú niekoľkokrát a boli také úžasné, až chcela zmeniť život, chápete). Redakcie celého sveta sa snažia zistiť jeho identitu, on však chce ostať skrytý, nezištne pomáhať a svoje milióny ďalej investovať do súkromného mesta, ktoré kúpil a vystaval čisto preto, aby sa tam mohol starať o zachránené dievčatá. Wtf?

Ale ok, poďme ďalej. Napríklad k jeho milovanej Marie... Spoznali sa, ako inak, ešte ako pubertiaci, hneď to bola osudová láska, zachránil jej život, bla bla bla, a potom, presne v deň svadby (konkrétne neboli zobraní ani hodinu) zistil, že ho Marie podvádzala ešte aj deň predtým s jeho hlavným družbom. On by jej to, zaľúbený idealista, aj odpustil, ona však zrazu nezniesla pomyslenie, ako ho zranila, a ušla. Hľadal ju cez pol Ameriky, až ju našiel v istom mrakodrape, kde zo 60. poschodia vyskočila presne 90 sekúnd (!!!) predtým, ako tam stihol prísť. Krása, však? Ale to nie je koniec, lebo neskôr sa ukázalo, že samovraždu len fingovala, istú noc o X rokov neskôr k nemu prišla, a pretože podľa autora je to zrejme logické, Murphy nič neriešil, len sa s ňou hneď vyspal... A ráno zistil, že je Marie opäť preč. Mala totiž výčitky, viete. A tie výčitky ju dohnali k samovražde, ktorá spočívala v tom, že na člne odišla na oceán, priviazala si o nohu závažie, všetko kamerovala, Murphymu ešte vysvetlila, že ho ľúbi, a skočila. Áno, všetko toto myslel autor úplne vážne.

Ale asi sa mu zdalo, že príbeh tejto lásky je málo dramatický, takže nakoniec sa ukázalo, že ani táto samovražda nebola skutočná, že Marie si vo vode dala dole závažie a odplávala do bezpečia, kde sa pre zmenu rozhodla uchýliť do kláštora. Lebo – aké prekvapivé – k všetkému mala aj akúsi smrteľnú chorobu, takže chcela niekde dôstojne dožiť (nakoniec žila ešte 14 rokov, mimochodom). Dieťa porodila, ale dala na adopciu, a čas v kláštore si krátila čítaním Murphyho bestsellerov. Áno, ešte vážne to autor myslel vážne.

Ale poďme ďalej, veľký skok do súčasnosti, v ktorej Murphy zachraňuje anjelsky krásnu šestnástku Anjel, zbližuje sa s jej matkou (bola drogovo závislá a v podstate svoju dcéru predala, Murphy jej však veľkodušne vysvetľuje, že to vlastne nebola jej chyba), stará sa o smrteľne chorého bývalého trestanca a ešte aj o ďalšiu cca šestnástku Ellie, ktorá sa mu pritmelila na loď (zhodou náhod to dieťa, ktoré splodili počas svojho prvého a posledného sexu s Marie, o čom Murphy, samozrejme, netuší). No a potom, presne keď sa Summer (tá matka, medzičasom aj Murphyho nová láska) dostane na loď pašerákov, kde ju zdrogujú a obchytávajú a pošlú to Murphymu ako video na mobil, istá rehoľná sestra ho súrne volá do kláštora aj s Ellie, kde... aké prekvapenie... zažíva svoje posledné hodiny Marie. A keďže vie, že sú to jej posledné hodiny, zdalo sa jej ako dobrý nápad pozvať k sebe dcéru, ktorú nikdy nevidela a ktorej sa zriekla, aj muža, ktorému celý život uteká, a autor sa to celé snaží naozaj podať ako temer rodinnú idylku.

Aby bolo jasné, Marie má pochopenie, keď si Murphy odskočí na pár hodín zachrániť Summer (a cca 20 ďalších žien a dievčat k tomu), a hoci sa pri svojom výkone vážne zraní, stíha ešte ísť za Marie a teatrálne sa s ňou rozlúčiť.

Toť len vzorka toho, čo všetko dokázal autor vymyslieť. Áno, len vzorka.

Ešte tu predsa máme Murphyho parťáka Bonesa, ktorý je vkuse na telefóne a na počkanie mu dokáže zistiť všetko, čo potrebuje (napríklad aj polohu lode) a vybaviť všetko, čo potrebuje (napríklad vrtuľník do štyroch minút). Otázne je, prečo tento supergénius všetku robotu necháva na nášho superhrdinu, a neprivolá napríklad aj políciu a pod., to však asi autora ani jeho fanúšikov veľmi netrápilo.

Ešte tu predsa máme Anjel, s ktorou sa Murphy spozná v kaplne, a hoci už predtým zachránil cca 200 žien z rúk obchodníkov s bielym mäsom, ju nechá v podstate len tak bez väčšieho presviedčania nastúpiť na loď s ľuďmi, ktorí unášajú dievčatá. Čitateľ by sa až cynicky pýtal, či sa Murphymu zdalo málo akčné zachrániť niekoho bez naháňačiek a komplikácií.

Ešte tu predsa máme...

Ok, dosť. Už aj tak je to dlhý komentár. Dúfam však, že dostatočne vystihuje, prečo som túto knihu od istého času nemohla brať vážne a prečo vôbec, fakt vôbec nechápem, ako niektorí mohli. Od autora si však možno ešte niekedy niečo prečítam – nechcene bola pre mňa jeho kniha celkom dobrou zábavou.

3 13.09.2022

Dielo od RR si z času na čas doprajem kvôli autorkinej schopnosti vytvárať veľmi autentickú atmosféru, a to aj vďaka zaujímavým slovným spojeniam, detailným opisom... A vďaka tomu, že vzťahy medzi jej postavami sú často nečakané a nekonvenčné. Aj teraz. Tiež ma bavia niektorí jej postrehy, trebárs: „Pekná žena sa zvyčajne vydá za krásavca alebo za boháča. V opačnom prípade by jej manželstvo ľudia nevedeli pochopiť a vyčítali by jej, že premárnila príležitosť.“ Alebo: „Svet sa o seba postará sám. My sa sústreďme iba na tú jeho časť, ktorú nám vymedzujú povinnosti.“

Inšpektor Wexford recitujúci úryvky z básní kade chodí a konzervatívny až prudérny Burden síce nie sú postavy, pre ktoré by ma lákalo hltať všetky autorkine knihy ako na bežiacom páse, nech len viem, ako sa vyvíjajú ich osudy, aj tak sú však sympaťáci, a aj pointu vymyslela tentoraz dobrú (v zmysle „wau, toto by mi nenapadlo“ – inak bola, zrejme zámerne, nechutná... Aspoň pre konzervu ako ja :D).

Škoda, že táto detektívka však nemá žiadnu pridanú hodnotu. Je to jednoducho jednoduchá kniha, ktorú si prečítate a zrejme na ňu skoro zabudnete. Žiadna Vražda v Orient Exprese alebo niečo iné kultové, skrátka „prečítam – dobre, neprečítam – aj tak dobre“.

1 05.09.2022

Nebyť čitateľskej výzvy, zrejme sa Sophii Hannahovej ďalej vyhýbam pre moje predsudky prameniace v presvedčení, že oživiť Hercula Poirota v skutočnosti znamená priživiť sa na Herculovi Poirotovi. Možno to aj platí, ale autorka to aspoň spravila dobre – v zmysle, že sa snažila vymyslieť čo „najchristiovskejší“ možný príbeh. Chvíľami je preto možno až príliš prekombinovaný, postáv je veľa a nových zmätkov tiež, práve to ma však bavilo (minimálne od druhej tretiny) a naozaj som sa úprimne tešila na finále. Nesklamalo ma, pôvodne som dokonca dala päť hviezdičiek. Ale... Potom som si pri varení a rekapitulovaní uvedomila, že autorka spravila chybu. Veľmi školácku chybu. Na nej to vlastne celé padlo a ja naozaj nechápem, že keď si danú nezmyselnosť neuvedomila ona, prečo nie aspoň jej redaktor, editor, prví čitatelia... Preto dávam hviezdičku dole.

SPOILER: Pisateľka listov ostala zdesená, keď sa v cca polovici dozvedela priezvisko jednej zo svojich adresátok... Keď ho však naozaj nevedela, ako jej vôbec mohla poslať list? Detail, kto však čítal, pochopí, prečo je celá pointa zrazu v háji.

2 05.09.2022

Úžasná reportáž. Autorov štýl je bravúrny, človek si ho vychutnáva aj sám osebe. No a k tomu ešte tá téma... Som veľmi rada, že som Kubu mohla spoznať z jeho optiky, osobnej skúsenosti, opísanú jeho spôsobom a jazykom. A minimálne pri jednej kapitole som si musela znova overiť rok vydania, keďže v nej slovenských súdruhov poriadne skritizoval... Jasné, v iných veciach je kniha dieťaťom svojej doby (zrejme musela byť, aby vyšla, ba vlastne aby aj autor vôbec šiel na Kubu), no to sa dá dešifrovať a odpustiť – nevraviac o tom, že zážitok z tohto diela to určite nepokazí. Na to je príliš pútavé a dobré.

1 05.09.2022

Milé malé knižné dobrodružstvo s príjemnou slečnou Marplovou a inými menej príjemnými návštevníkmi istého hotela v Karibiku, okorenené jemným, priam delikátnym humorom (možno dešifrovateľným len pre nás, ktorý zbožňujeme Agátu :D). Obávam sa však, že nie som jediná, kto už má po X autorkiných knihách vycvičené malé sivé mozgové bunky natoľko, že vraha odhalí skôr ako Jane...

4 05.09.2022

Mám rada, ak je človek pre niečo zanietený (ideálne pre niečo dobré, užitočné a pod.) a keď sa o predmete svojho záujmu snaží zistiť (a následne posunúť ďalej) všetko, čo sa dá. To sa zrejme stalo aj v tomto prípade – autor je evidentne nadšenec slovenského filmu aj slovenskej krajiny a ja veľmi dúfam, že niečo zo svojho zápalu prenesie aj na čitateľov (hoci zároveň predpokladám, že po knihe skôr stiahnu tí, ktorí sú z podobnej sorty ako autor). Sem-tam mu síce niečo nesedí fakticky (napríklad krstné meno Samuela Spišáka v medailóne o filme Nedodržaný sľub), informácie o jednotlivých filmoch sú trochu nevyvážené (o niektorých veľa, o iných len zmienka), ale keďže to nebola akademická práca, ale dielo fanúšika, aj tak má autor moju poklonu za roky, ktoré do svojho projektu investoval, a aj za výsledok, teda za túto graficky naozaj peknú a informačne pomerne hutnú knihu.

3 05.09.2022