Starmoon komentáře u knih
Čakala som strhujúci román; dočkala som sa rozvláčneho priemerného diela, ktoré som po prvej tretine radšej odložila (preto ani nehodnotím). V podstate tu máme dočinenie s čiernobielym svetom: tí dobrí sú veriaci, a spravidla sú aj múdri (najmúdrejší), vzdelaní (najlepší v odbore), zbožní (najzbožnejší aspoň v dedine), a pekní ako bonus. Na druhej strane sú tí zlí, väčšinou komunisti, a spravidla hlúpi, nedovzdelaní, neysmpatickí, a aj škaredí, aby toho nebolo málo (celkom ma pobavilo, koľko špát s trvalou a čudným nosom autor nakumuloval do diela). Niečo ako propagandistické romány režimu, ktorý autor kritizuje, akurát obrátene. Možno sa po prvej tretine niečo zmenilo, fakt neviem, tá prvá ma dosť odradila od čítania. Ak áno, autorovi sa ospravedlňujem.
S čím som tiež mala problém – Puchala u niektorých svojich postáv konštatuje duchovnú pýchu; mne sa však zdalo, že ňou je prešpikovaný celý jeho „opus“. Súc katolíčka, nepáčil sa mi nie veľmi dobre skrývaný postoj „my sme lepší“, najmä keď sa to „my“ akoby redukovalo na „ja“, a najmä keď to malo byť (?) deklarované memorovaním poznatkov o architektonických štýloch, gregoriánskych omšiach a pod., pričom všetko sú to veci, o ktorých vie (nič v zlom) asi každý priemerný gymnazista, niekoľkostranové autorove exhibície vlastných znalostí tak pôsobili trochu úsmevne, podobne ako nadužívanie latinčiny, a nevydarené pokusy satiricky reflektovať dnešnú dobu (scéna s krstom), to sa mi zdalo asi ako frflanie zatrpknutého starca (úprimne ma prekvapilo, že autor je asi o 20 rokov mladší, ako som na základe jeho štýlu a názorov čakala) – aby ho ešte tí Tristanovia a Jasmíny nepredbehli do nebeského kráľovstva ;).
Ak román o cirkvi v čase socializmu, tak radšej ČERVENÁ HMLA. Ak román o problémoch v súčasnej Cirkvi, tak potom napríklad A ZAZNEL ŠÓFAR. Toto za mňa nie.
Bežne nevyhľadávam ani knihy z nemocničného prostredia, ani literatúru pre mládež (česť výnimkám), román Na pár krokov mal však veľmi sľubnú anotáciu, príťažlivú obálku a dobré recenzie, a hlavne ma k nej ťahal môj čitateľský inštinkt, a tak sa stalo, že som pár dní strávila v prítomnosti Willa a Stelly. Kde sa hrabú Rómeo a Júlia, ktorých delila „len“ rodina; hrdinovia tejto knihy majú pred sebou dramatickejšiu voľbu než tú, či ich vzťah stojí za rozoštvanie rodičov: zblížiť sa (v rôznych zmysloch tohto slova) a riskovať nákazu, ktorá eventuálne vedie k rýchlejšej smrti, alebo ostať od seba... aspoň na pár krokov?
Téma je sľubná, avšak trochu príliš na hrane; možno v podaní iného autora by príbeh vyznel pateticky, Lippincottová však podľa mňa celkom ustriehla mieru (aj keď smerom k záveru prišlo pár klišé scén). Obe hlavné postavy na mňa pôsobili vierohodne, nemala som problém veriť, že niekde existuje ich reálny predobraz. To sa však nedá povedať o vykreslení pomerov v nemocnici – pacienti si chodia, kde a kedy chcú (vrátane iných oddelení), prevážajú sa na skejte po chodbe, nechávajú si od sestričky nosiť pudingy, sami si dávkujú lieky a s personálom sa bavia ako s rovesníkmi, tomu by som ešte ako-tak uverila, ale že Will a Stella sa celú noc túlajú po nemocnici, plávajú si v nemocničnom bazéne, a nikomu za tých X hodín nechýbajú ani ich nikto nevyruší, to už zaváňalo nereálnosťou. A scéna, keď Will prepožičal svoju nemocničnú izbu kamarátom na koitus, pričom na to nikto z personálu neprišiel, to hádam nie je možné ani v Amerike.
Sklamalo ma, že aj tu sa vpašovala LGBTI vsuvka, pričom pre dej by bolo totálne fuk, či Stellin kamarát je na chalanov alebo na baby. Mať však v diele aspoň jedného gaya či lesbu je v dnešnej dobe asi niečo podobné ako proletársky pôvod v budovateľských dielach alebo čo.
Celkovo ma však kniha milo prekvapila a osviežila mi môj čitateľský záber; a som presvedčená, že byť správna veková kategória, zaujme ma ešte viac.
Kniha nádherná (literárnym spracovaním) a kniha trpko-horko-smutno-veselá (svojím obsahom). Už dávnejšie som v ruke nedržala román, z ktorého by som mala taký pôžitok (literárny i ľudský), hoci v reálnom živote by som si nemohla rozumieť asi ani s jedným jeho hrdinom. Tie postavy mi prirástli k srdcu, hoci mi ich činy neboli sympatické. Nemôžem povedať, že by som vďaka Neistote pochopila ruskú dušu, celkom určite som však (minimálne pri časti venovanej Viktorovmu životu) trochu viac pochopila obyčajnú ľudskú dušu. Ako sa z človeka postupne stane človek, akým sa nechcel stať a akým nevie nebyť. A aké to má následky naňho aj na iných, najmä na najbližších.
Z knihy som teda mala pôžitok, zážitok a možno aj úžitok – ľahšie sa mi po jej dočítaní chápu niektoré delikty, ťažšie sa mi súdia ich aktéri.
A hlavne (hlavné pre mňa, nie globálne) som si v nej (čo akiste nebol autorov zámer) uvedomila, ako veľmi chcem a potrebujem Boha; kto som s ním a kým by som možno bola bez neho.
Veľmi by ma zaujímalo, aký osud a postoje by Slapovskij svojim hrdinom nadelil v roku 2022...
A tiež by ma zaujímalo, prečo táto kniha nezarezonovala v tuzemskej čitateľskej obci viac; iste, autor je u nás neznámy, dielo však vyšlo v známej edícii, v geniálnom preklade uznávaného Jána Štrassera, aj téma je, myslím, celkom moderná a chytľavá... Škoda, no.
Jediné, čo v mojich očiach ubralo hviezdičku, bol nemastný-neslaný, nevypointovaný záver. Také čosi provizórne, akoby si autor povedal „niečo už len zbúcham“. Možno by to celé bolo silnejšie, ak by sa všetko končilo Viktorom, nie Glebom.
Prehľadné, pútavé, s peknými fotkami a grafikou (až na obálku :)). Možno by kynológ až taký nadšený nebol (fakt neviem), no pre našu rodinku zloženú z laických milovníkov psov, je informácií tak akurát a ešte aj v príťažlivom slovnom i grafickom šate.
Pútavá, zrozumiteľná, užitočná kniha, v ktorej som našla veľmi konkrétne (a efektné) rady a príklady, ako zvládať rôzne typy hnevu či ako efektívne reagovať na nahnevaného človeka. Od jej prečítania sa mi ľahšie darí ovládať (priznávam, som tak trochu cholerik), ale tiež napríklad aj pýtať sa, či je môj hnev primeraný, či som správne pochopila situáciu a podobne. Jednoducho, takto nejako si predstavujem kvalitnú knihu z oblasti sebavýchovy.
Kniha o tých a pre tých, čo si myslia, že premárnia, márnia alebo premárnili svoj život. Autor sa snažil osloviť ľudí všetkých generácií, čomu zodpovedajú aj kapitoly. Podľa neho dokonca aj „starí ľudia, ktorí nežili“, majú v tomto smere šancu. Osobne som sa najviac našla v kapitole určenej ľuďom stredného veku, hoci ešte nie som ani tridsiatnička :).
Dielo je písané sviežo, jednoducho, pokojne, číta sa takmer samo, nevraviac o tom, že aspoň kde-tu človek nájde veci, ktoré by boli akoby o ňom alebo pre neho.
***
„Niektorí ľudia si kladú toľko podmienok na život, že to už ani nie je život.“
„... a pre samé vonkajšie zážitky, ktoré nesmú zameškať, premeškajú svoj život, čiže to podstatné, o čo v živote ide: stať sa celkom sebou samým a zanechať vo svete svoju stopu.“
„Naozaj ma živí len to, čo mám rád.“
Prvýkrát som Živý bič čítala ako tretiačka na strednej škole, teda presne pred desiatimi rokmi. Vtedy ma kniha v dobrom prekvapila, vlastne si ma takmer podmanila a odštartovala moju čitateľskú „urbanomániu“, v rámci ktorej som si postupne prečítala asi všetky Urbanove novely, pokračovanie Živého biča Hmly na úsvite aj jeho autobiografiu o pôsobení v Gardistovi s názvom Na brehu krvavej rieky – žiadne z týchto diel nemám v hodnotení tu na DK podobne ako ani iné knihy prečítané v danom životnom období; jednoducho som iná, inde, a ktovie, či by sa mi páčili aj dnes. Pri Živom biči ma to však lákalo zistiť.
Takže: aj po rokoch (a štúdiách a zmene životného stavu atď.) považujem dielo za pozoruhodné, pútavé, dôležité. Môjmu aktuálnemu ja však predsa len chýbalo trochu viac nádeje, trochu viac ľudskosti v Ráztokoch a Ráztočanoch – že zlé veci sa dejú a môžu mať rôzne podoby, to predsa vieme, ako si s tým však poradiť? Ako sa s tým vyrovnať? Ako si zachovať ľudskosť aj uprostred neľudskosti? Mám rada knihy, ktoré sa v svojich riadkoch či medzi nimi snažia odpovedať na tieto otázky – iste, vojnové romány, a špeciálne napríklad aj Živý bič, majú svoju literárnu a dokumentárnu hodnotu aj sami osebe, no tá „morálna“ alebo ako ju nazvať by bola skvelým bonusom a možno aj zadosťučinením pre čitateľa za to, čo všetko spolu s postavami vytrpel.
Veľmi ma prekvapilo, aký bol Urban mladý, keď toto dielo stvoril – myslím, že sa mu až neuveriteľne podarilo vcítiť do svojich postáv, najmä tých starších a/alebo skazenejších, cynickejších, rezignovanejších (notár Okolický, Ilčíčka, Kúrňava...). Menej mu to vyšlo pri Eve Hlavajovej; ako matka si myslím, že neprenikol do srdca a zmýšľania matky, čomu zodpovedal aj priestor, ktorý v deji dostali jej deti (Adam a nemluvniatko, ktoré z celého románu vzbudilo asi najviac môjho súcitu). Jedinou skutočne sympatickou postavou mi bol dekan Mrva.
„Len“ štyri hviezdičky však dávam za finále – ak by ho niekto pochopil ako autorom odporúčané riešenie na sociálne a iné nespravodlivosti vo svete (napríklad aj v tom našom vlastnom mikro), Boh nás všetkých ochraňuj. Možno však práve toto finále „prezradilo“ autorov vek – celé bolo testosterónové, hŕ, skrátka ako z hlavy mladíka, čo chce (a myslí si, že vie) zmeniť svet.
Vizuálne, obsahovo i myšlienkovo krásna kniha. Pastva pre oči, potrava pre dušu. Ideálny darček pre deti, ale aj pre deti v dospelých. Kniha, ktorá hádže rukavicu nášmu perfekcionizmu a nezdravému porovnávaniu (sa). Jednoducho kniha, ktorú sa oplatí mať aj dať.
Sarah a jej svet by mi bol možno bližší, keby som bola slobodná, liberálne zmýšľajúca ateistka žijúca s mačkami. Takto som sa nad niektorými skečmi pousmiala, ale väčšina bola úplne mimo mojej bubliny a ich prínos pre mňa môžem vidieť jedine v tom, že mi priblížila trochu iný pohľad na svet. Ten pohľad sa mi však nezdal vtipný, čo som od knihy, ktorá sa tak prezentuje, čakala. Nič proti autorke, nič proti jej svetu. A úprimný záver o tom, ako ju vie zložiť internetová kritika, ten sa mi páčil asi najviac, aj s povzbudením pre iných, čo tvoria.
Moja myseľ už nie je čoby plastelína a hlina, skôr ako mramor, a preto ma táto kniha neovplyvnila a neoslovila natoľko, ako by tomu azda bolo v detskom veku, kedy je človek predsa len tvárny či aspoň tvárnejší. Nazdávam sa, že my dospelí skôr inklinujeme k tomu, čo už v sebe beztak nosíme, a aj keď sa necháme ovplyvniť, tak najmä tým, čo potvrdzuje alebo aspoň nevyvracia náš svetonázor. A táto kniha... Nuž, ako vravím, v detstve by ma možno potešila, povzbudila. Teraz na chvíľu tiež, ale už tu boli mnohé mentálne ale, ktoré chceli s textom polemizovať, namietať...
A k ilustráciám; vôbec si neviem ujasniť, či sa mi páčia alebo nie. Tuším však, že moje detské ja by sa ich trochu bálo. Každopádne, toľko sivej som v knihe pre deti asi ešte nevidela.
Viac ako fotky samotné sa mi asi páčilo to, čo zachytávajú. Keby táto publikácia mapovala iné mesto alebo keby som k Bratislave nemala taký dôverný vzťah, obávam sa, že nadšenie z tejto publikácie by bolo fuč, čo som chcela zohľadniť aj pri "hviezdičkovaní". Nevraviac o tom, že hoci publikácia hrdo nesie JEDNO meno, autorov bolo viac, o čom je však len malá, sotva postrehnuteľná zmienka, čo sa mi nezdá veľmi fér.
Autorkin štýl, práca s jazykom (alebo za to treba vďačiť prekladateľke?) a atmosférickosť diela ma do tohto príbehu vtiahli natoľko, že pomerne skoro ma v rámci knižného sveta nezaujímalo už nič iné, len to, kto zabil Hazel Graysonovú :).
Ani sa neviem rozhodnúť, či ma viac bavila linka s Aggie Dunkirkovou (schválne, práca na viktoriánskom cintoríne, ktorá pre ňu bola ako za trest, by pre mňa bola prácou snov :)) alebo tá s Imogene (juj, tá bola so svojou odvahou, tvrdohlavosťou a zvodnosťou moja krvná skupina :)).
Skvelo rozohrané sa mi zdali aj ľúbostné motívy, aj keď obidve trochu klišé – Imogene a Oliver sa poznajú zo susedstva, od detstva, a on môže na nej oči nechať, nuž a Aggie má v novej práci jediného kolegu, aj to muža, a ten muž je, ako inak, slobodný, príťažlivý, primeraného veku, elegán a aby toho nebolo málo, ešte aj vtipný k tomu.
Vraha som si nevedela dlho tipnúť, čo mám na detektívkach rada, podozriví boli mnohí a pritom nikto; čím viac som sa blížila k záveru, tým mi boli niektoré veci (vrátane toho vraha) jasnejšie, ale záver ma napokon i tak prekvapil. Žiaľ, negatívne, a to až natoľko, že mi trochu pokazil dojem z celého skvelo rozpovedaného a rozohraného románu. Preto o hviezdičku menej a preto som hneď nenaklusala do knižnice po ďalšie autorkine knihy, ako som si pôvodne plánovala.
SPOILER: No vážne, ako mohla byť Hazel tajne vydatá, a NIKTO okrem ženíchovej sestry to netušil? Ani nikto v práci, kde sa spoznali a stretávali? A vôbec, KDE inde sa stretávali, keď si nikto nevšimol, že spolu vôbec chodia? A KEDY, keď Hazel hneď po práci cupitala domov robiť všetkým večeru? A KDE mali tú tajnú svadbu, že si to nevšimol nikto z jej rodiny a, čo je ešte divnejšie, napríklad ani v kostole, v úradoch... A keď to bolo v inom meste, okrese či štáte, KEDY tam Hazel vycestovala, že si to opäť nikto doma nevšimol? A ani Samov malý syn sa nikde nepreriekol? A dokedy to chceli tajiť?
A prečo vrahyňa vzala Hazel topánky? To keď niekoho zabijete v jeho dome, kde môže hocikedy hocikto prísť, fakt vám po rozume behá, že obeti ukradnete topánky, ktoré má na nohách? Chápem, muselo sa to stať, aby Sam prišiel na to, čo sa stalo... Ale na logike to príbehu nepridáva. A propos, naozaj by vetchký starec písal fixou odkazy na ruže?
Skrátka, autorka po skvelej jazde priniesla rozuzlenie, ktoré má veľa trhlín a robí príbeh veľmi nepravdepodobným.
Nie som a ani sa nechcem tváriť ako expert na fotografiu či jej dejiny. Hodnotím len pocitovo – od vychýreného Eugena Lazišťana som čakala viac, omnoho viac. Už len keď jeho Oravu porovnám s Oravou a Oravcami v optike Martina Martinčeka, Lazišťan mi pripadá nehorázne nadhodnotený. Ako však vravím, nie som odborník, a možno iným bude jeho štýl imponovať viac.
Literárne je toto dielko bravúrne, to bez debát. Dovolím si však vyjadriť sa k nemu z inej stránky – z hľadiska katolíčky, ktorá Manurelov postoj trochu chápe a trochu nechápe. A tiež si dovolím pripojiť ako JulianaH. pár citátov (autorom všetkých je John Eldredge a pochádzajú z knihy Vezmi si svoj život späť), pomocou ktorých sa pokúsim vysvetliť, čo mi na Manuelovi či diele o ňom nesedí.
1. „Viera môže byť odmenená len vtedy, ak je niečím, čo si človek môže vyvoliť. Neodmeňujete predsa svoje dieťa za domácu úlohu, ktorú ste zaň urobili vy. Viera nemôže byť odmenená, ak nám jednoducho spadne z neba. Viera je niečo, čo musíme nazbierať, na čo sa musíme nastaviť a čo si musíme cvičiť.“
2. „Naše zážitky vyprchajú a ak sme si s nimi spojili vieru, tá môže pominutím zážitkov upadnúť. Boh chce silnú, neochvejnú vieru. A tak, aby nás nechal dozrieť, niekedy nám odníma SKÚSENOSŤ svojej prítomnosti – nie jeho skutočnej prítomnosti, ale jej pociťovania.“
3. „Viera je predovšetkým a v prvom rade úkonom vôle. Je voľbou.“
To, čo (ne)prežíva tento knižný Don Manuel nie je v kresťanskom svete neobvyklé. Napríklad Matka Tereza posledné roky života prežila v stave „tmy“, kedy absolútne necítila prítomnosť Boha a mala problém veriť v jeho existenciu; moja obľúbená Terezka z Lisieux tiež, dokonca mala ako smrteľne chorá pochybnosti, či vôbec existuje nejaký život po živote. A predsa túto svoju „nevieru“ (s ktorou očividne zápasil aj Manuel) poňali ako skúsenosť viery – jednoducho verili ďalej, silou vôle sa presviedčali, že je to len skúška od toho, o koho existencii pochybovali.
Svojím spôsobom ZVONKU koná don Manuel tak ako ony, teda ďalej hlása vieru a privádza k nej ľudí, VNÚTRI však už rezignoval a neverí. V tomto smere sú mi spomínané Terézie bližšie; ony o svoju vieru v svojej neviere bojovali. Neviera u nich neviedla k nevere.
Don Manuel mi bol ako postava sympatický, veľmi však môjmu veriacemu ja chýbal onen krok či skôr skok viery, o ktorom buď Miguel de Unamuno nevedel, že je možný, alebo ho zámerne odignoroval. Takto pre mňa novela ostáva trochu neúplná, nedopovedaná – a keďže viera je pre mňa dôležitejšia ako literatúra, napriek autorovmu nespornému spisovateľskému majstrovstvu viac ako 4 hviezdičky dať nemôžem či skôr nechcem.
Už chápem, prečo toľkí (toľké) zbožňujú tento román. A už k nim patrím aj ja :-).
Veľmi ma oslovil autorkin štýl a jej dôkladnosť. Ak písať popularizačné knihy o histórii, tak takto. Keďže však (ako je u mňa u podobných tituloch zvykom) som knihu nečítala chronologicky, ale od medailónov, na ktoré som sa tešila (naj)viac, ostala u mňa kniha nedočítaná. Prečo?
Príbeh „popolušky“ Márie Anny ma veľmi fascinoval a milo prekvapil (hoci som si ho matne pamätala z knihy Dcéry Márie Terézie), no potom som sa vrhla na kapitolu o deťoch Márie Antoinetty (Mária Terézia Bourbonská, Ľudovít XVII.) a tá ma tak emočne vyžmýkala, že na ďalšie som si už netrúfla. Aj to však pripisujem k autorkinmu dobru – hoci nepochybujem, že dané príbehy by sa ma silno dotkli sami osebe, rovnako nepochybujem, že k tomu vo veľkej miere prispel aj jej štýl.
Čo sa týka výčitiek predošlých komentátorov tu na DK, nezdá sa mi, že by Thea Leitner málo vysvetľovala či citovala, naopak, oproti iným jej krajanom a kolegom, ktorých preklady diel o Habsburgovcov u nás vyšli (Sigrid-Maria Größing, Friedrich Weissensteiner) sa mi zdala v tomto smere viac pedantná a menej bulvárna.
Ešte sa mi asi nestalo, aby som plakala už pri prvej kapitole. Aj preto som sa nazdávala, že Kedy zabiť ma bude držať celý čas v napätí a pohnutí, čo prvých pár kapitol naozaj platilo, postupne sa však silné dojmy vytrácali vplyvom (z môjho pohľadu) zbytočných scén a postáv. V určitej fáze som si uvedomila, že z čítania viac nemám pôžitok a že s výnimkou znásilneného dievčatka už nesympatizujem so žiadnou z postáv – a tak som si povedala, že kniha ostane u mňa vo fáze nedočítané.
Každopádne, námet sa mi zdal skvelý a možno sa niekedy ku dielu ešte vrátim.
Toto obsahovo i objemovo veľké dielo súvisí s mojím tohtoročným pôstnym predsavzatím – povedala som (si), že každý deň si z tejto knihy prečítam aspoň jednu kapitolu, ideálne i viac, a že sa pokúsim zariadiť tak, aby som to stihla do Veľkonočnej nedele. Stalo sa. Doteraz sa tomu trochu čudujem, predsa len má táto kniha viac než 600 strán a ja som popri nej čítala aj viaceré iné (a, prirodzene, plnila si svoje stavovské povinnosti). Asi to bola Božia milosť, že mi počas pôstneho obdobia doprial takúto nálož literárneho i duchovného pôžitku.
V tomto diele si, parafrázujúc Jozefa Jančoviča (aj keď v inej súvislosti), Starý a Nový zákon podávajú ruky. No vážne – toľko asociácií a alúzií bolo pôžitkom samo osebe, nevraviac o tom, že Brandstaetter mal okrem ohromného teologického prehľadu i veľký literárny talent, každú jeho vetu som si teda ohromne vychutnávala. Niekedy som sa dokonca musela usmievať nad rafinovanou hravosťou, ktorú pochopia najmä (a možno len) tí, čo poznajú Písmo.
Myslím, že autorovi sa podarilo úžasne vcítiť najmä do myslenia a cítenia Judáša, Kaifáša a Piláta, a minimálne mne zmenil či skôr doplnil pohľad na nich. Samotný Ježiš v jeho podaní ostáva pomerne tajomným, jeho prehovory v knihe sú doslovnými alebo podobnými výrokmi biblického Ježiša, čo mi ako čitateľke trochu prekážalo, ako veriacej asi aj celkom vyhovovalo.
Asi najviac som si vychutnala opisy posledných Ježišových dní a najmä súdnych procesov s ním; udalosti od jeho umučenia „bežali“ na môj vkus až veľmi rýchlo, paradoxne k hrúbke knihy sa mi zdalo, že by jej prospelo aj nejaké tie desiatky strán navyše.
Skladám tiež klobúk pred prekladateľkou – nepochybujem, že k veľkému zážitku z tejto knihy prispela významnou mierou aj ona.
Veľmi príjemná kniha, ktorá na niečo vyše päťdesiatich stranách povie o utrpení, bolesti, nádeji a viere viac ako jej mnohé o dosť objemnejšie knižné „sestry“. Z tohto tematického súdka sa mi väčšmi páčilo asi len Utrpenie od Louisa Évelyho. Prečítané rýchlo, čerpať budem dlho. Ideálne. A keby sa mi do rúk niekedy dostali aj ďalšie knihy od tohto autora, budem sa tešiť.
Catalina Rivas do môjho života vstúpila v škrupulóznom období, a tomu zodpovedal aj môj dojem z nej. Mala som pocit, že cez jej brožúrky mi Boh veľa vecí vytýka a že sú presiaknuté výčitkami a varovaniami. Keď som si však jednu z nich – túto – prečítala o pár rokov neskôr, teda nedávno, môj dojem bol radikálne iný. V súčasnom životnom rozpoložení a životnom období sa mi text zdal príjemný, písaný (zámerne) jednoduchým štýlom a čo najstručnejšie, aby bol dostupný aj pre najjednoduchších a najzaneprázdnenejších, a plný priateľských usmernení či trefných postrehov. Jednoducho som z neho mala dobrý pocit a táto brožúrka vo mne vzbudila úprimnú túžbu prežívať svätú omšu hlbšie a častejšie.