Starmoon
komentáře u knih
Jan z Boha
Walter Nigg
„V našich časoch sa veľa hovorí o tom, že osud človeka určuje jeho pôvod. Pri vyhlasovaní rozsudkov sa ako poľahčujúce okolnosti uvádzajú dedičné faktory a zlé prostredie. Človek je považovaný za produkt svojho prostredia. Nepriaznivé spoločenské vplyvy ho musia nutne priviesť na scestie. Takéto predurčenie človeka je pseudodogmou, ktorá dnes platí ako nedotknuteľná. Moderná doba pred ňou kľačí na kolenách. (...) Sv. Ján z Boha jednoznačne vyvracia túto vedeckú poveru. Predurčená pravda je iba čiastočná pravda. Nás jednoducho neurčuje naše prostredie. Zdravý človek sa môže slobodne rozhodovať, preto je zodpovedný za svoje skutky, či už sú dobré alebo zlé. Život Jána z Boha dosť dôrazne dokazuje, že vlohy a vplyv prostredia môžu odrazu zmiznúť a prenechať miesto celkom inej realite. Boh dokáže, že aj suché drevo zakvitne.“
Zaujímavý svätec, minimálne v autorovom podaní. Azda viac než „klasický“ príbeh obrátenia (od detstva darebák, v mladosti ešte väčší, vplyvom Boha sa však z neho postupne vykryštalizuje pozoruhodný človek milujúci Boha a blížnych a konajúci veľké diela) ma v tomto prípade zaujala skôr periférna informácia o tom, že nejaký čas strávil Ján z Boha na (dnes by sme povedali) psychiatrii a jeho neskorší prístup k psychicky chorým ľuďom. Neviem o mnohých svätcoch, ktorí by sa stali svätými aj s psychickým ochorením či napriek nemu; myslím, že v dnešnej dobe by príbeh Jána z Boha mohol byť práve v tomto bode mnohým blízky.
Vyhovovala mi aj stručnosť tohto dielka, na základné zoznámenie sa so svätcovým príbehom úplne stačí.
Čas prílivu
Agatha Christie
Ďalšia skvelá christiovka. Tentokrát situovaná do veľmi zaujímavého časopriestoru meniaceho sa povojnového anglického vidieka. Super rozbeh, potom sa nám to pekne zamotalo, a na konci rozuzlenie, na ktoré som neprišla ani po X prečítaných autorkiných románoch. Skrátka – tak to mám u Agáty rada. Pre mňa jedna z jej (naj)lepších detektívok.
A ptáš se, knížko má...
Milena Lenderová
Veľmi pútavá publikácia, ktorá sa odborne, no pritom čitateľsky strhujúco, marasí dejinami 19. storočia cez vybrané (skôr prácne získané) denníky žien, ktoré si ho v tej dobe na území súčasného Česka viedli. Autorka zvolila skvelú formu; dokonca ani rozsiahly poznámkový aparát so svojím umiestnením mi na rozdiel od iných tu komentujúcich neprekážal, nevraviac o tom, že som úprimne vďačná, že radšej sa zamerala na štúdiu, pričom denníky jej slúžili skôr ako podklad a na konci knihy ako ukážka – myslím, že autorkin text bol omnoho zaujímavejší, výrečnejší a pre čitateľa informatívnejší než samotné denníky.
Druhá cisárovná
Michelle Moran
Prvýkrát som túto knihu čítala ešte ako stredoškoláčka; a aj cca o desať rokov neskôr vo mne ostala zafixovaná ako pútavý historický román. Tak vo mne ostane zafixovaná zrejme aj po nedávnom opätovnom čítaní, tentokrát mi však omnoho viac než v minulosti prekážalo, že autorka veľmi voľne narába s faktami – a možno ešte viac, že to popiera. V historickej poznámke na konci diela síce čitateľov uisťuje, že aj tie najneuveriteľnejšie veci „boli prevzaté z primárnych zdrojov“, toto jej odvážne tvrdenie by si však zaslúžilo ich uvedenie, nielen vágne konštatovania typu „spoľahlivé zdroje jej pripisujú výrok“ atď. Jednoducho, od takéhoto typu historického románu očakávam niečo ako beletrizovaný prepis dejín, nie nadbiehanie čitateľovi rozmaznanému hollywoodskými scenármi. Explicitnejšie – Adam Albert Neipperg v diele nemal čo hľadať, aspoň nie v takom kontexte, aký vyfabulovala autorka (apropo, ako elegantne sa jej podarilo nespomenúť jeho prvú ženu Teréziu, ktorá zomrela až v roku 1815...).
Na druhej strane, viaceré umne vkomponované detaily ma zaujali (z akého románu sa už našinec dozvie napríklad niečo o dejinách Haiti, že), hoci ich pravdivosť som si neoverovala, neviem teda posúdiť, či aj tu nepopustila autorka trošku uzdu svojej fantázii.
Napriek spomenutým výhradám mám na zreteli, že stále sme na poli beletrie – a v tomto smere nie je románu veľmi čo vytknúť, lebo je naozaj pútavý, dobre a logicky vystavaný, oživený pohľadmi troch rozprávačov, primerane dlhý, úderný. Skrátka – fajn zážitok.
Farba citov
Kathryn Stockett
Pôvodné obavy, že v tomto románe budú veci (a ľudia a vzťahy) príliš čierno-biele, našťastie rýchlo ustúpili realite. Takže žiadne dokonalé dobré milé čierne popolušky verzus banda zásadne zlých a krutých bielych paničiek – naopak, až na prvoplánovo hnusnú Hilly má každá z postáv dobré aj zlé stránky a každá si prejde určitým vývojom.
Dej sa mi zdal svižný, pútavý, veľmi skoro som sa cítila „vcucnutá“ do sveta tohto románu, ktorý aj napriek úctyhodnému počtu strán netrpel hluchými miestami. Vlastne, pokojne by som uvítala aj pokračovanie.
Hoci téma sa môže zdať trochu obohraná a neobjavná, samu ma prekvapilo, ako citlivo a cez zdanlivé detaily (záchody pre čiernych, učenie bieleho dieťaťa na WC...) sa autorke darilo dolovať vo mne stále nové a nové emócie. Nepochybne je to jedna z kníh, ktoré majú potenciál akcelerovať spoločenské zmeny v USA, a pritom to nerobia nejako násilne či prvoplánovo.
Pôvodne som aj nadelila päť hviezdičiek, po pár dňoch som si však uvedomila, čo je za tou čudnou pachuťou, ktorá vo mne ostala po prečítaní napriek prevažujúcemu dobrému pocitu, a teda – medzi riadkami to v danom diele vyznieva tak, že dobré veci sa dajú dosiahnuť aj zlými vecami (v románe ich zastupujú najmä početné klamstvá), s čím nemôžem, nechcem a neviem súhlasiť. Najextrémnejším príkladom vyextrahovaným z fabuly pre mňa ostáva čokoládový koláč. Nebolo to už cez čiaru? Pre mňa áno – preto tie štyri hviezdičky; ako môj malý protest proti explicitne nevyjadrenému románovému rezultátu, že účel svätí prostriedky.
Kto naozaj som? - 25 testov, ktoré odhalia vašu osobnosť
Nicholas Haulwen
Na knihe sa mi veľmi páčilo, že pred každým textom priniesla autorka zhrnutie, z akej teórie/štúdie vychádza, a na konci odkazy pre tých, ktorý by sa chceli téme venovať viac. Samotné testy však boli, nič v zlom, veľmi často lifestylové a predvídateľné. Ako zábavka na jeden večer fajn, žeby to však človeku poskytlo úplne nový pohľad na vlastnú osobnosť, tomu sa mi veriť nechce. Nevraviac o tom, že medzi testy, ktoré sa snažili aspoň tváriť seriózne, sa akosi dostali aj perly typu „ktoré je vaše slnečné znamenie“ alebo „ktoré je vaše duchovné zviera“.
Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny
kolektiv autorů
Vizuálne prenádherná kniha – a viem si predstaviť, že s ňou bolo roboty ako na kostole. Ale... Výber predstavených kníh je značne selektovaný, čo sa mi v prípade knižného sprievodcu zdá neprimerané. Napríklad tu vôbec nenájdete ruskú literatúru (odosobníme sa, prosím, od súčasného politického kontextu), chýbajú významné počiny germánskeho sveta... Nech sa nikto nehnevá, ale čo je to za knižný bedeker, v ktorom úplne absentujú Francesco Petrarca, F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, Jane Austenová, sestry Brontëové, bratia Mannovci? A to som len náhodne vybrala pár mien.
Napíšem to priamejšie – som rada, že mám knihu len požičanú, na prelistovanie je fajn, ale aby z nej človek mohol relevantne čerpať, na to sa mi zdá príliš subjektívne zostavená.
Nanič mama
Sarah Turner
Ktorá mama sa v tom nenájde, tej neverím. Sarah, chcem ťa za kamošku. Alebo za susedu. Alebo oboje.
488 pravidel pro život
Kitty Flanagan
Vtipné. Nie v zmysle, že sa budete váľať od smiechu, ale kútiky úst sa (často škodoradostne) zdvihnú. Nie vždy to vystihuje náš slovenský (český) kontext, ale to od austrálskej autorky asi ani nikto nemôže žiadať, že. Ako oddychovka určite fajn.
Probouzení
Marek Vácha
To bolo... Pohladenie. Povzbudenie. A prebudenie.
Priznávam sa, že v súčasnom životnom období by mi mohol Boh povedať slová zo Zjavenia „ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku“ – nuž a Vácha mi ju týmito svojimi úvahami pripomenul. Tie začiatky s Bohom, keď človek úprimne verí, dôveruje, žasne, toleruje, miluje, odpúšťa; a neverí, že to raz bude mať koniec.
Vlastne teraz píšem viac o sebe ako o tomto dielku, ale keď toto dielko ma tak trochu vrátilo k sebe, uzavrelo (v dobrom slova zmysle) do seba, donútilo opäť sa dívať okolo seba – a to so žasnúcimi a chápavými očami.
(Jasné, potom opäť prídu pokušenia, hriechy, pády, pohoršenia... A človek – teda ja – opäť zabúda na to krásne zázračno... Ale za to už autor nemôže.)
Takže ďakujem, Marek Vácha. Vďaka, že vy sa dívate a divíte.
A nakonec Vánoce
Petr Šabach
Doma máme kôpku starých Interview, no a v jednom z nich som našla aj rozhovor s Petrom Šabachom, ktorý ma naladil prečítať si túto jeho knižku (v čase uvedenia daného rozhovoru to bola čerstvá novinka). Vlastne som aj vďačná, že som si k tomuto útlemu dielku našla cestu takýmto spôsobom, do čítania som totiž išla s povedomím, že autor Massachusetts dôverne pozná, Damián a ostatné deti sú inšpirované jeho vnúčatami (dokonca sa aj volajú rovnako, čo platí aj o Damiánovom najlepšom priateľovi Robinsonovi) a zážitky hrdinov sú vlastne ich zážitky. Nebyť týchto z rozhovoru vyselektovaných informácií, knižka by mi od začiatku pripadala nedôveryhodná a príliš idylická.
Teda aby bolo jasné... Príliš idylická mi pripadá aj teraz. Akoby Massachusetts bol hotový raj na zemi, kde hádam ani nenájdete zlého človeka a nezažijete zlý deň. Keďže však autor rozpráva jednotlivé príbehy z pohľadu chalana na pomedzí detstva a puberty, dajme tomu, že tá idyla pôsobí o čosi dôveryhodnejšie.
Celkovo je dielko milé, zlaté, chvíľami vtipné, na môj vkus však príliš krátke; téma by zniesla aj viac podobných poviedok, ktoré by vytvorili čosi ako fragmentárny román.
Tri hviezdičky sa mi zdajú v tomto prípade málo, štyri veľa; ale že chcel autor priniesť do nášho sveta trochu harmonického pohľadu až nadhľadu, fajn, nech sú štyri.
Svetlo sveta
Benedikt XVI. (p)
Z niektorých rozhovorov cítiť, že sú vedené preto, lebo autor má mnoho otázok a našiel vhodného respondenta; z tohto som cítila opak, a teda, že na začiatku bol prominentný respondent a až potom mnoho otázok vzniknutejších čisto pre to, aby vznikla táto kniha. K skoro všetkému, na čo sa autor pýtal, sa (medzičasom emeritný) pápež už niekedy-niekde vyjadril; v tomto kontexte mi Seewaldova práca prišla vlastne ako nadpráca, lepšie povedané, ako chvíľami až "násilné" dobiedzanie, aby tak Benedikt XVI. spravil aj exkluzívne preňho. Samozrejme, chápem, že nie každý má čas, chuť a možnosť sledovať všetky cirkevné dokumenty a všetky pápežove vyjadrenia pre všetky možné médiá, a že v tomto zmysle je zhrnutie jeho myšlienkového a postojového sveta v rámci jedného knižného rozhovoru fajn, ale aj tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že niekedy autor mlátil prázdnu slamu (čo ako sofistikovane), len aby sa s tým Benediktom ešte mohol rozprávať a len aby výsledky ich rozhovorov mali žiadaný finálny počet znakov.
Pár poznámok o smútku
Chimamanda Ngozi Adichie
Z môjho pohľadu je v tomto prípade cisár nahý. Áno, Adichie píše skvele. Ale ak svoj talent zúročí v diele, ktoré by sa stručne dalo zhrnúť v štýle „môj ocko bol skvelý, nemal chyby, no teraz umrel, ja som smutná a hnevám sa na celý svet“, to sa mi zdá málo. Fajn, pár zaujímavých a univerzálnych myšlienok o smútku a trúchlení by sa tam našlo, inak to však bolo skôr terapeutické vypísanie sa, vydané zrejme pre to, kto je jeho autorka, nie pre toto dielko samotné. Niečo mi vraví, že ak by identické dostal vydavateľ od niekoho neznámeho, dnes by sme ho nečítali...
Pýtačky
Helena Dvořáková
Ktovie, či to bol autorský zámer alebo zafungovalo podvedomie, no do výberu sa dostali prevažne rozhovory s umelcami v staršom veku, často aj po skončení kariéry či tesne pred koncom ich života. Dôsledkom je určitý bilančný smútok, ktorý z väčšiny z nich priam presakuje. To sa, samozrejme, podpisuje pod atmosféru celej knižky. Nevravím, že je to nutne zlé, len to tak skrátka je.
Inak to bol výber vskutku zaujímavý, autorka stihla „vyspovedať“ napríklad ešte aj Hanu Zelinovú, Mašu Haľamovú, Margitu Figuli, Martina Martinčeka či iné veľké osobnosti, ktoré tu už nie sú, a rozhovory s ktorými by dnes už človek musel hľadať leda ak v nejakých archívoch.
Na vlastné prekvapenie mi veľmi dobre padli aj interview s ľuďmi, o ktorých existencii som dovtedy netušila, napríklad lekári Ján Siracký a Jaroslav Siman. Úžasné, že aj takými osobnosťami sa môže Slovensko hrdiť – a smutné, že asi nie som jediná, ktorá o nich ani nevie; v tomto zmysle som teda autorke dlžná poďakovanie.
Inak sa mi jej štýl však zdal taký akýsi... Archaický? Neadresný? Neviem, fakt neviem, či sa takto viedli rozhovory v tej dobe automaticky, alebo ide o jej autorský rukopis, ale občas som mala pocit, akoby svojim respondentom príliš nadbiehala, v otázkach často ponúkala aj vlastné konštatovania (čo by nemuselo byť zlé, keby to nebolo samoúčelné) a celkovo to viedla v štýle „hlavne nestúpiť na žiadne kurie oko“. Niekomu to možno vyhovuje, ja mám radšej, keď sa ide na hlbinu, a to aj za cenu, že odložíme poklonkovanie.
No a ďalšia vec – keď už je tu podobný výber, dôraz by som kládla na respondentov, avšak v celej tejto knihe je tak trochu nevhodne presmerovaný na autorku. Teda nie dielo a.k.a. „veľké osobnosti slovenskej kultúry“, skôr „JA som sa rozprávala s veľkými osobnosťami slovenskej kultúry“. A ako bonus milión autorkiných fotiek s nimi a poznámok o tom, čo si o kom myslí.
Čo však musím pochváliť, je krásny dizajn od Pergamenu. Tí to skrátka vedia. Akurát ilustračná fotka na obálke je pre mňa trochu iritujúca – v prvom rade už len preto, že je na nej znázornená autorka s hrnčiarom Jánom Kartíkom, pričom rozhovor s ním v knihe ani nie je.
Zločin a trest
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Asi jediná kniha, pri ktorej čítaní som mala opakovane nočné mory. A pritom tu netečú potoky krvi, možno tak nervy (že, Raskoľnikov; že, Porfirij Petrovič...), a najväčšia tragédia nespočíva ani tak v hrdelnej dvojnásobnej vražde (koniec koncov, autor nám veľa dôvodov na súcit s obeťami neposkytuje, skôr naopak) a ani v následných psychických stavoch vraha, ale vo všetkých tých „malých“ príbehov okolo. Nepovažujem sa za človeka, ktorý by vnímal a prezentoval mužsko-ženské vzťahy čierno-bielo, ale pri tomto diele som mala pocit, že je plné zvrátených mužov (Svidrigajlov, Marmeladov, Lužin, dokonca aj Porfirij) a silných, zaujímavých, osudom a tými mužmi ubíjaných žien, ktoré napriek všetkému predsa len majú väčší charakter i srdce (Soňa, Duňa, a čiastočne Katerina Ivanovna, ktorá sa hádam nedala neľutovať aj taká, ba práve taká, aká bola). Nuž a Dostojevského ponory do myšlienkových pochodov jednotlivých postáv sú jednoducho geniálne.
Zločin a trest som čítala dlho a musela som si ho „prekladať“ oddychovejšou literatúrou, inak sa to pri mojej citlivejšej povahe nedalo, napriek tomu čas strávený pri tých cca 600 stranách neľutujem a zrejme mi bude Raskoľnikovov vnútorný, čo ako tragický a temný svet aj trochu chýbať.
PS: Čítané slovenské vydanie z roku 1978 s úžasným komentárom Juraja Klauča
15 dní so svätou Teréziou z Lisieux: Modlíme sa so sv. Teréziou z Lisieux
Constant Tonnelier
Kniha, ktorá je postavená zhruba na tom, že autor vybral 15 úryvkov z Terezkiných úvah či listov, a dal k nim vlastný komentár. To by nemuselo byť zlé. Od začiatku mi však bilo do očí, a každým ďalším „prečítaným“ dňom alias kapitolou to bolo očividnejšie, že Terezkine cca 140 rokov staré myšlienky sú aktuálnejšie, sviežejšie a inšpirujúcejšie než cca 10 rokov staré (či skôr mladé) myšlienky Constanta Tonneliera.
Explicitnejšie – Terezka má jasných päť hviezdičiek, pripomenuli sa mi mnohé jej krásne obrazy, postoje, citáty; aby sa však k nim človek dostal, môže ísť aj k prameňom (teda napríklad k Príbehu duše), nemusí siahať práve po tejto knihe. Tie autorove zamyslenie, ktoré zrejme mali byť určitou pridanou hodnotou k Terezkiným (prečo inak by to autor písal a ešte aj vydával, že), boli však len také omáčky, niekedy som ich čítala vyslovene so sebazáporom, ako obetu.
Takže... Stráviť 15 dní s Terezkou takýmto čitateľským spôsobom bolo nepochybne fajn, občas mi však autor nepripadal ako užitočný tlmočník, ale skôr ako otravná gardedáma. Aj tak však štyri hviezdičky – knihe, ktorá obsahuje toľko citácií z Terezky, dať menej jednoducho nemôžem :).
Zákulisí Panství Downton - Podrobný průvodce 1. - 4. sérií
Emma Rowley
Teší ma, že tvorcovia seriálu boli takí detailisti – a že vďaka tomuto sprievodcovi som si mohla uvedomiť, do akej až miery. Klobúk dole, palec hore. A ozaj, veľmi krásne fotky a dizajn; ideálny darček pre skalných fanúšikov.
Tajomstvá zámku Ashmore
Cynthia Harrod-Eagles
„Myslím, že keď ťa to začne zaujímať, zhltneš to. To je to, čo pre teba chcem – aby si bol taký zaujatý príbehom, že si nevšimneš, že čítaš.“
Nuž, prianie, ktoré Crooks adresoval Axemu (v súvislosti s inou knihou, samozrejme), veľmi dobre ilustruje moje pocity z tohto románu – hltala som ho a bola som ním zaujatá natoľko, že sa mi ešte aj tých vyše 500 strán málilo.
Skvelá atmosféra, dynamika (určite tomu pomohli aj „filmové“ strihy), postavy (vrátane tých kvázi vedľajších)... Fakt som mala radosť z každej stránky. Nevraviac o tom, že celý príbeh na mňa pôsobil hodnoverným dojmom; akoby sa niekedy niekde všetko ozaj stalo. To pri fikcii nie je u mňa zvykom.
Veľmi sympatický mi bol aj ústredný „trojuholník“ – už dlhšie som sa v románe nestretla so sympatickejšími postavami ako Giles, Nina a Kitty. Navyše ma milo prekvapilo, že „rozuzlenie“, koho si mladý gróf vyberie, nebolo záverečnou pointou, ale že zhruba od polovice je čitateľovi predložené, ktorá dievčina sa stala mladou pani Staintonovou, a ďalej „už“ len sledujeme, ako sa kto s týmto faktom vyrovnáva a ako sa ďalej vyvíjajú osudy všetkých zúčastnených.
Tiež zbožňujem, ak sú v deji pozvoľna vkomponované rôzne narážky na dobové udalosti. Takto som sa tu dozvedela napríklad viac o tom, ako a prečo sa v Európe spopularizovala operácia slepého čreva :).
Názov je trochu zavádzajúci, o tajomstvá v deji veľmi nejde (aspoň nie v štýle nejakých dramatických či detektívnych peripetií), skôr je tým asi naznačené, že každá z postáv má v svojom vnútri aj pocity, pohnútky či príbehy, o ktorých veľmi nehovorí. Alebo (niekedy) radšej vôbec.
Aby som to zhrnula – pre mňa veľmi príjemný, skôr historický ako romantický príbeh bez rušivých či nudných pasáži, na ktorého ďalšie pokračovanie sa už teraz teším ako dieťa na Mikuláša.
Birthday Girl
Haruki Murakami
Začalo to skvelo a atmosféricky, aký dobrý však bol rozbeh, taký rozpačitý bol pre mňa záver. Akoby ani sám Murakami nevedel, čo za pointu vymyslieť. Nie, naozaj neverím, že tá nemastná-neslaná bola od začiatku jeho zámerom.
Benediktín Anselm Grün: Najdôležitejšie je ostať pokorný
Martin Ližičiar
Pri Anselmovi Grünovi mi hneď napadá to akvinovské, že nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Alebo inak: ak sa chce človek priblížiť Bohu, musí byť ľudský. Najprv musí byť dobrým človekom, až potom môže byť dobrým kresťanom. Myslím, že na to sa v katolíckom (minimálne slovenskom) prostredí často zabúda, a výsledkom sú fanatici s vierou, ale bez srdca.
Benediktín Anselm Grün u mňa už roky patrí ku „garantom“ zdravého prístupu k Bohu, iným aj k sebe. Jeho myšlienky jednoduchým spôsobom vyjadrujú hlboké veci, pričom z jeho postojov a slov prýšti pokora, rozhľadenosť, neha, pokoj.
Tak je to aj pri tejto knihe. Ližičiar si môže blahoželať, že mu taký svetoznámy autor venoval svoj čas i odpovede, a my slovenskí čitatelia zas môžeme obom ďakovať za túto milú malú knižnú jednohubku, ktorá v kontexte slovenskej duchovnej literatúry pôsobí ako jemné pohladenie.
