Starmoon komentáře u knih
Žiadne stretnutie nie je náhodné; ani to moje s danou knihou. Presne niečo také som aktuálne potrebovala. Kniha ma dokázala v mnohom osloviť, upokojiť, inšpirovať; a veľmi rada by som po čase dopísala, že aj zmeniť. Bez ohľadu na to, že s autorom máme trochu iný svetonázorový základ (on zrejme pôsobí ako stúpenec New Age, ja som katolíčka), v tom hlavnom sa zhodneme.
Dielko, ku ktorému sa plánujem často vracať a mnohé myšlienky z neho si pripomínať.
V jari som túto knihu čítala (lepšie povedané, modlila sa s ňou) už tretíkrát. Našťastie mám skvelého muža, na ktorom by som nemenila ani mäkké f, ale o to tu vlastne ani nejde. Ani o to, že v mnohých kapitolách (potenciálnych manželských výzvach či problémoch) som nás nenašla. Skôr túto knihu beriem ako prostriedok na pripomenutie si, aký je môj muž výnimočný, a že láska k nemu sa dá prejavovať naozaj rôznorodo.
Veľkou výhodou danej publikácie je podľa mňa jej stručnosť, prehľadnosť, zrozumiteľnosť, univerzálnosť. Skrátka, nech už máte akékoľvek manželstvo, časové možnosti alebo stupeň viery či vzdelania, osobne si myslím, že v tomto dielku si môže nájsť nejaké tie podnety každá manželka; a že modliť sa za svojho muža, pokojne aj s pomocou tejto knihy, nikdy nie je na škodu ;)).
"Reže ako nôž a zároveň lieči ako balzam"; málokedy považujem citované úryvky na prebaloch od známych osobností či médií za niečo viac ako marketingovú stratégiu, ale v tomto prípade to v talianskom periodiku Repubblica vystihli. Sama neviem nájsť lepšie slová, ktorými by som popísala svoj dojem z tejto knihy. Rezala. Liečila. Úplne ma pohltila. Stačil deň, aby som ju prečítala, doznievať však vo mne bude zrejme ešte dlho. Pod zdanlivo jednoduchým až banálnym príbehom sa nachádzajú roviny, nad ktorými je radosť hutať. Toto raz bude (alebo by si aspoň zaslúžilo byť) klasika.
Po prečítaní tejto knihy mám tri túžby: spoznať Armanda Gamacha, odísť na vééééľmi dlhé duchovné cvičenia do Saint-Gilbert-Entre-les-Loups... A najmä si prečítať všetky knihy z tejto série. Vyzerá to tak, že Louise Penny bude moja nová autorská láska; a vyzerá to tak, že to platí o mnohých ľuďoch v našom regióne, lebo jej knižky sú v miestnej knižnici skoro vždy požičané. Už teraz však striehnem, kedy sa do obehu vráti prvý diel, a chystám sa prípady vrchného inšpektora Gamacha spoznávať pekne poporiadku. Určite však neľutujem, že som začala práve Krásnym tajomstvom; takú dobrú detektívku či všeobecne oddychovku som už dávno nemala v rukách. Či už sa bavíme o postavách a ich psychológii, o budovaní atmosféry, primeraných opisoch alebo o samotnej zápletke, všetko bolo presne podľa môjho gusta; a už teraz sa teším, čím ma prekvapí a poteší (pokojne aj v horizonte niekoľkých rokov) ďalších 17 dielov.
Veľmi ma baví autorov humor, ale ešte viac to, že nie je (alebo aspoň v tomto prípade nebol) samoúčelný. Že kniha má svoje vrstvy, že sa dá (má?) čítať aj medzi riadkami, že v skutočnosti je dosť vážna, aktuálna, mystifukujúca nie(len) ruskú klasiku, ale najmä slovenskú či všeobecne ľudskú realitu. A všetky tie autorské hry v podobe rôznych príloh k tomu, to môžem tiež len oceniť. Ak niekoho Ruzká klazika pohorší, zrejme ostal len na povrchu. Za seba môžem povedať, že v každej poviedke som našla niečo hlbšie (azda nešlo len o moju nadinterpretáciu ;)) a že tá fekálna sa mi dokonca páčila najviac :D.
Quentin Tarantino a Woody Allen v jednom; to je Daniel Majling (dokonca nielen obsahovo, ale trochu aj výzorovo ;)) a to je aj jeho Rudo. Po Zóne a najmä Ruzkej klasike som však mala asi príliš veľké očakávania, ktoré Rudo nenaplnil. Alebo som možno už príliš "premajlingovaná" a toto dielo by som ocenila s väčším odstupom či v inom období/rozpoložení.
"Takmer každý, s kým sa rozprávam o budúcnosti Cirkvi, prikyvuje, že Cirkev naozaj potrebuje zmenu. Pri vyslovovaní takýchto tvrdení však zabúdame na to, že Cirkev sme aj my. Otázku potom môžeme preformulovať aj takto: Si ochotný zmeniť sa? Som ochotný zmeniť sa? Sme ochotní stať sa protagonistami zmeny, ktorú Cirkev potrebuje? Mám skúsenosť, že väčšine ľudí takáto ochota chýba. Tvárime sa ako odborníci, kritizujeme Cirkev z bezpečnej vzdialenosti a používame jej nedostatky na ospravedlnenie vlastnej pasivity."
Kniha, ktorú som čítala niekoľko mesiacov; niektoré časti s nadšením, iné aspoň so súhlasom, ďalšie so značným sebapremáhaním. Asi už z toho vyplýva, že ako celok sa mi zdala v podstate dobrá, ale nevyvážená.
K jej plusom určite patrí autorovo zanietenie pre katolicizmus a pre obnovu, tradíciu či ríty Cirkvi. Niekedy sa mi zdalo, že jeho nadšenie hraničí s prehnaným aktivizmom, možno však šlo len o moju "závisť", že takú horlivosť a nasadenie si dokázal zachovať aj popri piatich deťoch (takmer až ku koncu sa objavila nenápadná zmienka o tom, že túto knihu dokončoval pred narodením prvého syna; tým sa pre mňa veľa vysvetlilo a celkom by ma zaujímalo, ako by toto dielo vyzeralo, ak by ho písal pred narodením povedzme piateho, a či by teda vôbec vzniklo :)).
Určite treba oceniť aj to, že autor neobhajuje Cirkev hlava-nehlava; pripúšťa jej problémy, skôr sa snaží povzbudiť aktívnych, motivovať vlažných a presvedčiť neveriacich, že "katolicizmus nemá v sebe nič také zlé, čo by sa nedalo napraviť pomocou toho, čo je v katolicizme dobré"; a ilustruje to na mnohých príkladoch. Oduševnene prezentuje/pripomína piliere katolíckej spirituality (spoveď, omša, duchovné čítanie...), snaží sa primäť ku kultivácii vnútorného života (aj s konkrétnymi "prečo" a "ako"), dokonca aj dešifrovať dôvody odmietania kresťanstva alebo (re)definovať, ako by mal vlastne vyzerať katolík dnešných čias, katolícky životný štýl.
To všetko sa mu podľa mňa celkom darí, problémom však je, že sa chce prihovárať katolíkom (či vôbec záujemcom o katolicizmus) globálne, jednoducho byť všetko pre všetkých, niekedy teda veci pripomína od Adama, čo môže znalých problematiky nudiť, inokedy mieri skôr na tých, ktorí vieru žijú aktívne, čo môže neznalých problematiky možno až vystrašiť či odradiť.
Najviac ma však zarazila autorova priznaná ambícia distribuovať danú knihu všetkým katolíkom v USA ako určitú univerzálnu pomôcku na vzbudenie či povzbudenie viery; osobne mi to pripadá veľmi pyšné myslieť si, že práve ja som napísal knihu, ktorú si nutne potrebuje prečítať cca 61,9 milióna severoamerických katolíkov, aby sa Cirkev zmenila k lepšiemu. Ak by s takou horlivosťou propagoval diela cirkevných otcov, učiteľov Cirkvi alebo pápežské encykliky, asi by som preňho mala viac pochopenia, ako keď vytvoril kampaň, ktorej cieľom je poskytnúť vlastnú knihu zadarmo alebo veľmi lacno každému katolíkovi v USA (mimochodom, v slovenskom vydaní mi chýba nejaká redaktorská poznámka pod čiarou, ako to s autorovou ambíciou dopadlo).
"Nechceme ľútosť. Súcit pomáha predovšetkým súcitiacim. Neprosíme ani o almužnu, pokiaľ si ešte dokážeme zarobiť na večeru. Skutočne potrebujeme iba vašu pozornosť. Nechcem ani pomyslieť na to, že si uvedomujete, ako sa tu žije, alebo sa domnievate, že sme sa už zmierili s osudom. Museli by ste byť naozaj zlí ľudia, aby ste si to mysleli. Preto ťa prosím, keď si sa tu už ocitol, jednoducho verne popíš, čo vidíš a počuješ. Nesúciť, neplač, nehľadaj za každú cenu biedu a nespravodlivosť. Postačí ti tá, s ktorou sa tu stretneš na každom kroku."
Svojho času môj vzťah k fast fashion a moje spotrebiteľské návyky silno ovplyvnil dokument The True Cost, ktorý vznikol rok pred Rabijovou reportážou. Od tej som už nečakala, že by ho mohla v mojich očiach predčiť alebo ma ovplyvniť viac; zrejme sa to však stalo. Žiaľ (?), skôr v negatívnom zmysle, keďže som si po prečítaní jeho Života na mieru hovorila, že je vlastne úplne jedno, čo ako človek-milión spravím, že moje rozhodnutia majú na životy daných ľudí len minimálny, respektíve negatívny dopad. Ako v Dobšinského rozprávke Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas: "Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!"
Kúpiš, daným ľuďom bude zle (malé a nespravodlivé mzdy, nepreplácané nadčasy, pracovné úrazy, požiare...), nekúpiš, bude horšie (žiadna práca, žiadna pláca, extrémna chudoba...).
Ale ktovie, možno sa za tých pár rokov situácia zmenila... Aj keď po uvážení, čo všetko sa na svete za posledné roky zomlelo, to veľmi ružovo nevidím.
Veľmi silná kniha; silná téma (nie, nečítala som Steinbecka a o danej kapitole amerických dejín som nemala šajnu), silná hlavná hrdinka (od začiatku mi pripadala veľmi reálna, akoby odpozorovaná zo života, čo mám veľmi rada a kvitujem, ak sa autorovi podarí vytvoriť niekoho tak "živého"), silné motívy (napríklad vierohodne opísané materstvo).
S Elsou som silno prežívala všetky životné peripetie, ktoré jej autorka nadelila, a každý večer sa tešila aspoň na krátke stretnutie s ňou, čo sa mi pri románoch (zvlášť takých hrubých) stáva len keď sa mi naozaj zdajú pútavé.
Jasné, našlo by sa aj pár chybičiek krásy (a to nemyslím na Else, ako autorka rada a často zdôrazňovala ;)), napríklad, že autorka bola v niektorých prípadoch príliš doslovná alebo do omrzenia kládla dôraz na niektoré pre ňu dôležité akcenty, ale pri čítaní ma to nerušilo, podobne ako záver, ktorý bol na môj vkus možno až príliš sentimentálny (a nemohla som pri ňom neuvažovať nad tým, že ak by dnes podobný román napísal niekto o Československu 30. rokoch, asi by som si len znechutene pomyslela, čo to má znamenať).
Skrátka, PROTI VETRU si zapamätám ako zaujímavý, ľahko čitateľný román o ťažkých veciach.
PS: Musím vynachváliť slovenské vydanie; nádherná obálka (aj keď človek zloží prebal), skvelý výber papiera aj fontu, celkovo dobrý dizajn... Také detaily ma ako čitateľku tešia a ešte viac umocňujú zážitok z textu, takže vďaka, Lindeni, a len tak ďalej.
"Vy vidíte, kde je pravda, a kde nie je pravda, a ja som azda slepá, ja nevidím nič? Smelo riešite všetky dôležité problémy, ale počujte, chlapče, nie je to náhodou tým, že ste mladý, že ste ešte žiadny z tých vašich problémov nepocítili na vlastnej koži? Hľadíte smelo dopredu, ale nie je to tým, že nevidíte a nečakáte nič hrozného, pretože život sa pred vašimi mladými očami ešte skrýva?"
Všetci máme nejaký ten svoj "višňový sad" a ja si netrúfam odsúdiť konanie ani jednej z postáv; ani tých, čo sa odmietajú pozrieť realite do očí, ani tým, čo jej vychádzajú v ústrety tak ochotne, až to môže pôsobiť skôr cynicky než pragmaticky. Ktovie, kým by sme my boli v danej dráme (áno, dráme, a keď niekto bazíruje na nálepke komédia, tak je to potom asi najsmutnejšia komédia, akú som kedy čítala)...
"To je už náš osud, s tým sa nedá nič robiť. Na to, čo sa nám dnes zdá významné, veľmi dôležité, na to sa, až príde čas, zabudne alebo sa to bude zdať nepodstatné."
"Čo by sa stalo, keby mal človek dva životy a ten druhý by začal žiť znova, od začiatku? Keby jeden život, ktorý už prežil, bol ako sa hovorí nanečisto a druhý načisto! Myslím, že by sa v takom prípade každý z nás predovšetkým snažil neopakovať sám seba."
Dráma o tom, že na druhej strane plota je tráva vždy zelenejšia, a je jedno, či ide o prácu (že, Irina; že, Oľga?), vzťahy (že, Máša; že, Andrej; že, Veršinin?), vek (že, Čebutykyn?), lokáciu (všetci máme nejakú tú svoju "Moskvu", že, Irina?)...
A dráma o tom, aké je to smutné, ak človek premrhá svoj život špekulovaním o tom, čo by mohlo byť, čo nie je, čo raz možno bude... A pritom sa nevie tešiť z toho, čo je.
Na môj vkus priveľa postáv a priveľký časový úsek, ale musím uznať, že Čechov poznal a zachytil svoje postavy skvelo.
Tento modlitebník mám hádam odkedy vyšiel a pár rokov dozadu som sa z neho modlila denne. Túto tradíciu som obnovila počas tohtoročného pôstu (samozrejme, týka sa to len vybraných modlitieb :)). Čitateľ tu nájde množstvo modlitieb a pobožností ku Kristovej Krvi aj k Svätým Ranám, pričom tematicky sa dotýkajú všetkého možného, takže tú "svoju" si vyberie asi naozaj každý.
Pri hodnotení sa však vo mne bila veriaca osoba s čitateľkou. Veriaca osoba si uvedomuje, že každá z týchto modlitieb (minimálne ak ju človek myslí naozaj úprimne) môže mať nedozerné účinky a vo večnosti zrejme budem šťastná aj za najkratšiu a najľahostajnejšie "odrecitovanú" z nich. Čitateľke však prekáža často archaicky jazyk, ktorý chvíľami pôsobí, akoby zostavovateľ čerpal z nejakých minimálne storočie starých zdrojov (mimochodom, necitovaných) a naozaj si neviem predstaviť, že by mal z knihy nejaký hlbší účinok aj človek, ktorý nie je zbehlý v teologických veciach a jazyku. Už téma je striktne katolícka (trúfam si dokonca tipovať, že aj mnohým katolíkom by robilo problém modliť sa ku Krvi a Ranám), no a celkový štýl jazyka ju robí ešte nedostupnejšou, čo je škoda, napríklad: "Nepoškvrnený Baránok, natri rumencom aj srdce svojich neviest, aby sa s ľaliami prepletali láskou čisté ruže."
Tiež mi je ľúto a zneisťuje ma, že kniha nemá imprimatur.
Duchovný osoh z nej teda (nakoľko to môžem posúdiť) mám, ale známym by som si ju odporúčať netrúfla, len tým najzbožnejším v konvenčnom slova zmysle.
"Toto je moja susedka. Keby jej škrečok mal chorú obličku, ochotne by som mu daroval svoju, ak by som mal čo i len minimálnu nádej, že to zvýši moje šance u nej."
"Keď Petrarca písal sonety pre Lauru, neexistovala ešte zubná pasta ani ústna voda! Vieš, aký musela mať Laura dych? Dnes by si o Laure napísal len niekoľko zlomyseľných esemesiek kolegom. Napísať o nej sonety, to bolo skutočné umenie!"
"Rozhodol som sa, že na ňu nebudem tlačiť a poskytnem jej dostatok času, aby si uvedomila, čo vo mne stráca."
"Ako je to dávno?"
"Tri roky."
"Možno si s tým zoznamom len dáva načas."
"Áno, to bude tým. Dal som ten zoznam urobiť matke a bola hotová za dvadsať sekúnd."
Kniha, ktorá bola pre mňa predovšetkým o hláškach a humore. Aj o tom drsnejšom. Dej si len tak plynul a vlastne ma ani veľmi nezaujímal, hlavne, že som sa pobavila. Určite to nebol môj posledný Majling.
"Kto hovorí, že život musí dávať zmysel? Že nám dlhuje vysvetlenia? Možno taká vec ako spravodlivosť nejestvuje. Možno nikdy nenastane pokoj. Ani nenájdeme riešenie.
Ale je tu nádej."
Skvelý ženský triler, pri a po ktorom čitateľ(ka) bude akiste uvažovať nad tým, "ako často sú veci také, ako sa zdajú", podobne ako v epilógu jedna z hrdiniek.
Už rozbeh bol veľmi sľubný; štyri mladé mamičky, kamarátky, naoko idylka, "priateľky na celý život. Ukázalo sa, pravdaže, že jedna z nás vôbec nebola našou priateľkou, ale to sme vtedy nevedeli. Rovnako sme nemohli tušiť, že o dvadsaťtri rokov budú dve z nás mŕtve, jedna zavraždená veľmi krutým spôsobom."
Autorka v románe nakumulovala kopec tém a peripetií, celý čas sa jej však podarilo udržať slušné tempo aj moju pozornosť, nevraviac o tom, že každá z postáv mi (odpusťte to klišé) naozaj pripadala ako zo života. No a posledných približne sto strán by som najradšej čítala bez prerušenia, tak ma zmohla zvedavosť, ako sa to nakoniec celé vyvrbí.
Joy Fielding sa pre mňa skrátka stáva favoritkou na jednu z najčítanejších autoriek tohto roka a naozaj sa teším na ďalšie jej pre mňa ešte neobjavené romány, ktorých je v miestnej knižnici, našťastie, celá polica :).
Zbigniew Czendlik bol pre mňa tabula rasa, čím myslím, že pred čítaním tejto knihy, po ktorej som siahla viac-menej náhodne a intuitívne, som ho nepoznala. Možno to mi umožnilo čítať text a tvoriť si mienku o jeho hrdinovi bez očakávaní a predsudkov; a hoci názory na tohto kňaza sa očividne rôznia, pre mňa bola kniha fajn: primerane zábavná, pútavá, predstavujúca Cirkev nie ako takú, ale cez prizmu pohľadu jej konkrétneho (uznávam, že svojrázneho) služobníka. Ako sa však vraví, Pán Boh má všelijakých svätých :-). Jasné, treba tu dosť rozlišovať, kedy respondent hlása cirkevné učenie a kedy výhradne vlastné názory (na moje prekvapenie niekedy aj rozporujúce si s tým, čo by mal z titulu svojej funkcie prezentovať), myslím si však, že minimálne pre katolíkov budú tieto roviny ľahko oddeliteľné a minimálne pre katolíkov môjho razenia bude aj sympatické, že dotyčný kňaz je radšej autentický než by mal predvádzať nejaké zbožné pózy a trúsiť zbožné frázy.
Aby som to teda nejako zhrnula, pre mňa bola kniha príjemnou oddychovkou v rámci duchovnej literatúry; nič, čo by mi zmenilo život, ale zato mi kniha často zmenila (zlepšila) náladu, a aj to nie je málo.
Nie som tamojšia, pri hodnotení vychádzam len z textu samotného, a ten sa mi zdal spracovaný pútavo a odborne, omnoho lepšie, než je v podobných publikáciách zvykom. Veľmi silno na mňa zapôsobili najmä časti o miestnych židoch a o tom, ako sa ani po vojne nemohli dovolať spravodlivosti, skôr naopak. Smutné.
Potešil ma aj bohatý obrázkový materiál (dobové aj súčasné fotky, mapky...).
Knihu som si požičiavala s predpokladom, že jednotlivé eseje mi poslúžia ako duchovné cvičenia; a oni to nakoniec boli skôr cvičenia intelektuálne :). No vážne, Lewis bol brilantný mysliteľ a už len sledovať jeho myšlienkové pochody a argumentačné nuansy bolo pre mňa pôžitkom. Ešte aj pri témach, ku ktorým mám ambivalentný vzťah, ma autor dokázal upútať; a ja som mala dobrý pocit z toho, že vo svete (vrátane knižného), kde je často toľko plytkosti a nelogickosti, môže človek natrafiť aj na takýto poklad. Ak ešte na stredných či vysokých školách existujú aspoň v rámci voľnočasových aktivít nejaké diskusné krúžky, táto kniha by na ne bola skvelým podkladom. A ak sa o niektorých knihách hovorí, že už pri ich čítaní človeku klesá IQ, tak toto je presne opačný prípad; intelekt aj duch vyslovene pookreje, možno aj podrastie ;).
Na knihu som sa veľmi tešila (lebo téma, autor, anotácia...), v tomto prípade však u mňa, žiaľ, platila premisa veľké očakávanie = mierne sklamanie. Áno, súhlasím, že v duchovnom živote "je to vždy viac o tom, že vás niekto nájde", nie o tom, že vy niečo nájdete, ale ten Niekto si ma cez túto knihu veľmi nenašiel.
Jasné, v knihe boli aj myšlienky či postrehy, ktoré sa ma dotkli.
Napríklad: "Ľudia, ktorí sa snažia vyhnúť zmene seba samých (pozvanie, ktoré väčšinou prichádza cez pokorujúce sebapoznanie), sa vždy vydajú na ničivú cestu za snahou zmeniť svet, druhých alebo dokonca Boha."
Alebo: "Ak nás niekto nechce mať rád, nech robíme čokoľvek, vždy si to bude interpretovať tým najhorším možným spôsobom."
Či: "Ty si túžbou Boha. Boh túži cez teba a prahne po živote a láske skrze teba a v tebe. (...) Nemal by si také túžby, ak by po nich Boh netúžil ako prvý v tebe, pre teba a v tvojej osobe."
Inak sme sa však s autorom tentokrát trochu míňali; zdalo sa mi, že recykluje zo svojich starých kníh a tém (pár som ich v minulosti prečítala, možno sa k nim v horizonte najbližších mesiacov či rokov vrátim), že do pekných slov obaľuje samé banality a hlavne mi prekážal jeho medziriadkový postoj v štýle "objavil som Ameriku a keď pôjdete mojou cestou, zažijete stretnutie s Bohom, ktoré zmení váš život". Uznávam však, že môže ísť o moju scestnú interpretáciu a autor je v skutočnosti omnoho pokornejší, než sa mi skrze túto knihu javil.
Naozaj neviem, či je to knihou samotnou alebo tým, že som ju čítala v nesprávnom období/rozpoložení, určite to však nie je typ meditácií, ku ktorým sa mám chuť ešte vrátiť.
Paradoxne, viac ako príbeh Asie Bibi ma v tejto knihe zaujali marginálne príbehy iných ľudí v okolí Asie Bibi. Napríklad príbeh Asiinej spoluväzenkyne Bouguiny, ktorá sedela za to, že ju znásilnili, pričom agresor ostal bez trestu a ona bola odsúdená za spáchanie cudzoložstva. Alebo príbeh inej ženy, ktorá zavraždila svojho tyranského manžela, za čo dostala vyše dvadsať rokov a Asii tvrdila, že vo väzení sa jej život oveľa zlepšil. Alebo príbeh Shahbaza, ktorý mal tú smolu, že bol synom vplyvného človeka pomáhajúceho Asii; Shahbaza za to uniesli, päť rokov mučili, rodine posielali otrasné sadistické videá a jeho presviedčali, že ho nikto nehľadá a nikomu na ňom nezáleží. Napriek tomu si aj po tom, čo sa dostal opäť na slobodu, zachoval ľudskosť a dokonca humor; napríklad na otázku, čo sa najviac zmenilo po jeho príchode späť do reality, odpovedal, že účes jeho ženy. Mimochodom, všetci títo ľudia boli moslimovia, čo ma len utvrdilo v názore (o.k., možno predsudku), že v krajinách ako Pakistan je ťažké byť nielen kresťanom, ale celkovo človekom.
Keď som rozmýšľala, čo si z čítania tejto knihy odnášam, prvá myšlienka bola, že pocit vďaky. Vďaka za to, že obývam iný svetadiel, že v našej krajine ma nikto neodsúdi na trest smrti za to, že by som sa napila z moslimskej studne, a pod. Potom som si však uvedomila, že to by bolo málo. Jasné, možno ostať pri zlom pocite z toho, čo sa deje vo svete a v dobrom z toho, že sa to nedeje nám, mne. V skutočnosti však je posolstvo tejto knihy iné, inde. Dokazuje, že ak človek chce, môže a vie pomôcť inému človeku. Veď aj Asia Bibi bola obyčajná roľníčka na druhom konci sveta; a predsa, koľko ľudí sa zmobilizovalo, aby jej pomohlo. Od dvoch pápežov cez francúzsku novinárku, ktorá o nej vydala dva knihy, až po širokú verejnosť naprieč kontinentmi, ktorí podpisovali petície za Asiino prepustenie či napríklad sa fotili s pohárom vody (a áno, s vlasteneckou hrdosťou dodávam, že v tom kolorite podporovateľov bol aj europoslanec Ján Fígeľ, ktorý napokon dotiahol Asiin prípad do úspešného konca).
Čiže okrem informácií o jednej konkrétnej žene či živote náboženskej menšiny vo fundamentalisticky nastavenej spoločnosti si chcem z tejto knihy odniesť aj pripomenutie, že ak sa ľudia zaktivizujú namiesto toho, aby len ľahostajne mykli plecami, môžu sa diať veľké až neuveriteľné veci; napríklad, že sa zachráni jeden malý, naoko nepodstatný človek. Ale to už vieme, že kto zachráni jedného človeka, zachráni celý svet... A možno aj našu vieru v ľudí a ľudskosť.
Takže hoci kniha, téma ani hlavná hrdinka neboli celkom podľa môjho gusta, čas strávený čítaním tohto počinu neľutujem; dokonca celkom odporúčam.
Názov môže jemne zavádzať (aspoň mne sa to teda stalo :)). Kniha totiž nie je LEN o biblických kombináciách matka-dcéra, ale aj matka-syn a otec-dcéra. V každej z týchto konštelácií nájde čitateľ tri (zväčša) starozákonné príbehy prerozprávané optikou autorky i s jej výkladom a komentármi. V niektorých prípadoch jej to podľa mojej mienky vyšlo viac (Rebeka Dína, Mikal), v iných menej (napríklad už úvodný príbeh o matke Jókebed a dcére Mirjam; obe sú veľmi zaujímavé postavy a úprimne som sa tešila na to, aké nové poznatky o nich či ich vzťahu autorka prinesie, ona však riešila skôr ich vzťah k Mojžišovi než k sebe navzájom). V niektorých prípadoch dokonca autorka rozoberala nie biologické, ale duchovné materstvo a otcovstvo (Rút a Noemi, Alžbeta a Mária, Mordechai a Ester), čo možno bude pre niektorých čitateľov osviežujúce, mne sa to však zdalo mimo konceptu. Ako celok sa mi však kniha páčila bez ohľadu na to, že ma neoslovila všetkými príbehmi (a že som nie vždy súhlasila s niektorými autorkinými interpretáciami).