Starmoon komentáře u knih

Krásne. Predovšetkým krásne ilustrované, ale aj krátke sprievodné texty boli fajn, minimálne v tom zmysle, že takto nejako by sa dala zhrnúť životná skúsenosť veľkej časti ľudstva, teda z jeho západnej časti, rátajúc tu aj Čechov a Slovákov.

05.02.2024

"Ak človek patrí k menšine, to ešte automaticky neznamená, že je svätec. Stále môže byť úzkoprsý, narcistický a hlúpy."

Bavila som sa. Ďalšia z tých kníh, pri ktorých som sa smiala hlasno a často. Asi nie každému tento druh humoru sadne, mne veľmi. John, prosím ťa, kašli už na vojnové melodrámy, tých je všade plno, píš toto, píš takto!

Tak vám poviem, až sa ma raz potomci spýtajú, aký bol svet v čase ich útleho detstva, podsuniem im túto knihu. Síce satira, síce plná karikatúr a hyperboly, ale naozaj som ešte nenašla knižku, ktorá by náš súčasný svet vystihla lepšie. Minimálne jeho woke stránku.

Mimochodom, trochu som googlila (tak sa mi totiž zdalo, že napriek nadhľadu a humoru berie autor niektoré veci dosť osobne), no a ono autor, ktorý je gay, zažil svojho času lynč od trans komunity, lebo vraj je transfóbny. Taká interná vojna v rámci LQBTI + neviemešteaképísmenká komunity. Aj by to bolo vtipné, ak by to nebolo smutné. Tomu sa vraví, že revolúcia (v tomto prípade globálna sexuálna, že, Gabriele Kuby) pojedá vlastné deti.

Ale jasné, pranierovaného je tu toho viac, vlastne celkom dosť, napríklad mňa bavila linka s Beverly, ktorá, súc stará, chcela mladou byť, alebo so záchrancom chudobného sveta a dobyvateľom virtuálneho Wilkesom.... Skrátka, super to bolo.

7 05.02.2024

"Pochopila, že byť rodičom v Amerike znamená žonglovať s úzkosťami a že to súvisí s tým, že majú priveľa jedla. Sýte brucho dávalo Američanom čas na obavy, že ich dieťa by mohlo mať vzácne ochorenie, o ktorom sa práve dočítali, dávalo im pocit, že majú právo na ochranu svojho dieťaťa pred sklamaním, nedostatkom a zlyhaním. Sýte brucho dávalo Američanom a Američankám luxus toho, aby sa mohli chváliť, že sú dobrými rodičmi, ako keby bola starostlivosť o dieťa výnimkou a nie pravidlom."

Adichie ma zaujala už svojou bichlou Amerikánka (tých cca 600 strán mi zbehlo ako nič) a aj tento poviedkový výber bol celkom podľa môjho gusta, teda natoľko, ako to už s poviedkami býva; niektoré sadnú viac, iné menej, ďalšie skoro vôbec; pri niektorých by ste boli najradšej, ak by ich autorka pretavila na dlhý román, iné sú skvelé práve v podobe kratšieho textu, niektoré pôsobia skôr ako také náčrty či štylistické cvičenia...

Tematicky je to mix toho, čo už autorka ponúkla aj v iných svojich dielach, teda kontrast života v Nigérii a Amerike, postavenie (čiernych) žien v africkej aj západnej spoločnosti, fanatické podoby viery, spoločenské výzvy v nigérijskej spoločnosti.... Postavy väčšinou na jedno kopyto, akurát majú iné mená, ale to nič. Ako celok je to príjemné, vyvážené čítanie, taká typická Chimamanda s podmanivým rozprávačským štýlom, citom pre detaily a temer reportážnym pohľadom na svet, ale, žiaľ, zároveň je to typická Chimamanda aj so svojimi "neduhmi" (v mojej optike), teda dosť z jej textov presvitá, komu v nich "fandí", podobne ako jedna z jej postáv drží palce súťažiacim v televíznych reláciách v takomto poradí: čierne ženy, čierni muži, biele ženy, bieli muži; no a nemôžem sa zbaviť dojmu, že tak je to aj u autorky, čo sa na jednej strane snažím chápať, na druhej mi však už mierne liezlo na nervy, že všetky tie jej čierne hrdinky sú pravidelne nasrdené na zmienené iné typy osôb a už len preto, že čierne ženy sú na čele autorkinhoo súkromného rebríčka, majú právo na všetko od závisti cez odúvanie sa až po nenávisť, klamstvo a (v jednom poviedkovom prípade) zabitie. Tým ma autorka štvala už pri Amerikánke (hlavná hrdinka spôsobila rozpad rodiny, no a čo, lebo veď bola hlavná hrdinka), a áno, viem, že nie so všetkým, o čom autorka píše, musí súhlasiť, ale z jej textov tak nejako cítiť, že sama je trochu nasrdená a svojimi textami ukazuje nielen realitu ľudí, o ktorých sa rozhodla písať, ale aj prostredník.

Každopádne, písať vie a aj táto jej kniha sa číta dobre, ľahko.

1 05.02.2024

"Nemusíte milovať každú oblasť svojho života, a aj keby to tak bolo, aj tak môžete cítiť, že chcete a potrebujete niečo viac. Nemusíte sa zmieriť s málom alebo trpieť nepríjemné zaobchádzanie len preto, aby ste nevyzerali nevďačne. Dovoľte si byť vďační za to, čo máte, ale aj dúfať v niečo viac."

Dôležitá téma, dôležitá kniha. Najmä teda keď autorka ide na dreň a presvedčivo argumentuje, ako toxická pozitivita pomáha udržiavať rôzne nespravodlivé systémy, diskrimináciu, rasizmus, ableizmus a podobne. De facto je v svojej podstate toxická pozitivita gaslighting, teda forma manipulácie. A človek nemusí byť práve príslušníkom menšiny, aby s ňou prišiel do kontaktu. Veď si len spomeňte, koľkokrát ste počuli frázy (hlúposti) typu "všetko sa deje z nejakej príčiny" (čo je možno aj pravda, ale ak je to prvá reakcia iných napríklad na to, že ste vážne ochoreli, vôbec vám to nepomôže), "keď máš radosť z toho, čo máš, máš všetko, čo potrebuješ" (môžem mať radosť napríklad z deti, ale to neznamená, že nepotrebujem aj viac času na seba) alebo trebárs tie pohrebné klasiky typu "už je na lepšom mieste", "nechcel by, aby ste boli smutní", "učí vás to vážiť si, čo máte" (no comment, radšej). Čiže je fajn, keď autorka tieto perly ducha identifikuje, pranieruje a polopatisticky (aspoň v niektorých prípadoch) vysvetľuje, prečo sú v lepšom prípade nanič, v horšom škodlivé, a príjemným bonusom je, že k mnohým ponúka aj alternatívu, teda čo povedať v rôznych ťažkých situáciách typu potrat, úmrtie, rozvod, výpoveď.... Tieto časti sú skvelé a praktické.

Negatívom je, že často sa autorka opakuje, v niektorých prípadoch tému len načrtne a hneď beží ďalej, akoby ešte sama nemala poriadne domyslené, čo s danou vecou, v iných prípadoch až otravne ponúka modelové situácie svojich pacientov, ako keby jej vydavateľ podsunul, že tak sa to v podobných knihách robí a hotovo. Aj napriek tomu je však jej knižka veľmi príjemnou a dôležitou a bola by som rada, ak by sa dostala k čo najširšiemu spektru čitateľov (najmä z radov páchateľov dobra).

"My poznáme iba to, čo sami zažívame. Každý jeden z nás žije vo vlastnom svete. Ak by som povedala niekomu s poruchou príjmu potravy 'hej, na svete sú ľudia, čo nemajú čo jesť, buď vďačný, že máš čo do úst', bolo by to neskutočne nemiestne a hrozne by to tomu človekovi ublížilo. Je veľmi ťažké prepojiť dve reality a zápasy, ktoré v nich ľudia zvádzajú. Navyše, obe trápenia sú skutočné. Nikto nemôže znegovať jedno trápenie tým druhým."

05.02.2024

"Čo ho definuje viac - po celý život opatrné šoférovanie, štúdium medicíny, nosenie nákupov starenkám zo samošky - alebo onen jediný okamih? Štyridsaťjeden rokov života, a naproti tomu jedna minúta, a predsa cítil, že táto minúta obsahuje viac než len šesťdesiat sekúnd, tak ako jeden článok DNA ukrýva v sebe celý ľudský rod. Áno, rozdiel je v tom, že on bol Eritrejčan. Lebo v jeho očiach vyzerajú všetci rovnako. Lebo ich nepozná. Lebo ľudia z inej planéty sú zákonite trošku menej ľuďmi. A je pravda, že to znie hrozne, ale on nie je jediný, čo tak rozmýšľa. On je len ten, čo náhodou jedného zrazil."

Veľmi silné. Niečo ako Zločin a trest, akurát menej vláčne a obohatené o prvky trileru. Kopec krásnych úvah o ľudskom údele, manželstve, rodičovstve, predsudkoch, pokrytectve. Román o maskách, ktoré nosíme, o voľbách, ktoré robíme, o levoch, ktorých v sebe tlmíme. A o tom, ako je to všetko krehké. A čo sa stane, keď sa náš starostlivo chránený sterilný svet infikuje. Keď sa rúca.

Autorke som verila každú postavu, každú úvahu, všetko. Mám prečítané všetky tri knihy, ktoré od nej u nás vyšli, táto však bola najzrelšia a asi aj najuniverzálnejšia. Lebo namiesto Eritrejčana si tam môžete dosadiť napríklad Róma a bolo by to o nás. Čiže taká kniha zrkadlo. A tentokrát aj s úderným záverom, ktorý núti premýšľať obdobne ako celé dielo.

3 19.01.2024

Vraj to je román. Podľa mňa skôr niečo medzi esejou, životopisom a popularizačnou knižkou o histórii.

Vraj o meruôsmych rokoch. Podľa mňa skôr o Franciscim.

Veľmi sa mi páčil Mináčov jazyk, štýl, úvahy, možno až prísne videná slovenská malosť v rôznych významoch tohto slova. Práve v onej malosti sa však o to viac vynímajú veľké mená a ich veľké sny, ciele, činy. Nie, táto kniha určite nie je oslavnou a pochvalnou, nie je to žiadne hejslováctvo. Podľa mňa takto nejako vyzerá zdravý pohľad na vlastné dejiny. Škoda, že dnes už je táto kniha de facto zabudnutá a neznáma podobne ako jej autor, aspoň teda pre moju generáciu. Určite z nej nebolo cítiť pachuť socialistického myslenia, ako som sa trochu obávala.

1 19.01.2024

"Musím si zapamätať axiómu, ktorá platí u Boha: Dôveruj mi úplne a dám ti, čo potrebuješ. Naopak, ja sa riadim vetou: Daj mi, Bože, a ja ti budem veriť "

Kniha denných zamyslení, ktorú som dostala darom; a keďže darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, nejako som sa ňou v roku 2023 prelúskala napriek tomu, že na podobných koňoch nejazdím rada, a na konci roka som si vydýchla, že ho môžem s čistým svedomím ustajniť v knižnici :-). Nevravím, že sa tu nenašli aj pekné či podnetné myšlienky, väčšinou to však boli prvoplánové zamyslenia nad evanjeliom dňa, ktoré mi z hlavy vyšumeli skôr, než sa poriadne začal deň. Nevravím, že je to nutne chyba knihy, skrátka ma oslovuje trošku menej konvenčný typ duchovnej literatúry.

Ale aj tak si dovolím pripojiť aspoň pár z myšlienok, ktoré som si
podčiarkla:

"Koľkokrát Ježiš kráčal v mojom živote a ja som bol nevšímavý iba preto, že nespĺňal moje predstavy a nemal takú podobu, ktorú som si vysníval."

"Ježiš chce aj dnes cezo mňa urobiť veľa dobra, rozšíriť svoju lásku, porozumenie, pokoj, uzdravenie."

"Ježiš túži aj mne ponúknuť oddych, chce, aby som zažil niečo príjemné, povzbudivé. Teší sa, keď pri ňom zažijem pokoj, občerstvenie na tele aj na duši."

19.01.2024

"Zvláštne, očakávame od detí, že príjmu náš pohľad na svet, a hoci sme často ako rodičia zlyhali, považujeme ho za najlepší a najzdravší. Prečo vlastne? Vychovali nás vari stopercentne správne, alebo sme si tú rovnováhu časom našli sami? A nájdu si ju aj oni?"

Ešte nie je ani polovica januára a ja mám už prečítaný zrejme najsilnejší triler svojho čitateľského roka 2024. Výborné napísaný, výborne vyskladaný, s výborným rozuzlením. Všetko sedí, všetko do seba krásne zapadá, všetko so všetkým súvisí. Postavy uveriteľné, ľudské, opísané tak, že každú jednu chápete. Naozaj neviem, ako túto knihu opísať tak, aby ste po nej chceli siahnuť; ale skúste to, stojí za to. Nie je to obyčajné mrazivé čítanie pred spaním, podľa mňa je v nej omnoho viac. Keď ju porovnám napríklad s vychvaľovaným a všade možne odporúčaným románom Tam, kde číha vlk, Dobre sa drž bolo o dosť lepšie, prepracovanejšie a podľa mňa aj psychologický profil svojich postáv zvládol autor na výbornú, akurát jeho dielo u nás vyšlo pod nálepkou triler a nie psychologický román, a vo vydavateľstve, ktoré intelektuálov skôr odrádza, zatiaľ čo Artforum automaticky evokuje vyššiu literatúru. Mne z toho vyplýva, že niekedy podružné veci (vydavateľ, žánrové radenie, autor a jeho povesť...) môžu značne nadhodnotiť alebo naopak podceniť nejaké dielo; a konkrétne v prípade tohto by bola škoda nevšimnúť si ho a nevšimnúť si v ňom niečo viac.

3 11.01.2024

Preferujem skôr knižný relax v štýle "kto je vrah" než "on a ona sa o 200 strán stanú oni", v čase vianočnom som však mala chuť na "feel goodku" a vravela som si, že Klassenová možno k základnému vzorcu pridá aj niečo navyše. Nepridala, je to celé sladšie ako plech vanilkových rožkov a prvoplánovejšie než televízny program na Štedrý deň. No veď posúďte. On je spočiatku sebecký a lakomý ako Scrooge, akurát v mladej, sexi a vtipnej verzii. Namiesto troch duchov mu v čase Vianoc vstúpi do života Ona, ktorá je, samozrejme, veľmi krásna, milá, dobrá. Autorka sa ďalej veľmi nebabre s nejakou psychologizáciou, On už len pod vplyvom Jej čara objavuje v sebe aj okolo seba dobro a z hňupa, ktorého by normálna žena nakopala niekam, sa v priebehu sviatkov stáva ideálnym človekom i mužom. A ako to bolo ďalej, na to naozaj netreba ani spoiler. Čiže tak. Objektívne by si kniha určite zaslúžila menej hviezdičiek aj menej (mojej) pozornosti, že mi však spestrila čas medzi vianočným varením, upratovaním, dojčením a zrážaním
detských teplôt, odpúšťam jej, že je typickým produktom červenej knižnice so všetkým, čo k tomu patrí (akurát s imelom a inými vianočnými srandičkami navyše), a aj sebe, že práve takýto typ vianočnej lektúry som si tento rok zvolila. Keď však máte radi historické romance v štýle "zlý chlapec + dobré dievča", budete nadšení.

2 29.12.2023

Krásne tajomstvo ma nadchlo, myslela som si, že obdobne ma nadchne celá séria... No ale nestalo sa. Toto je už moja druhá kniha zo série, ktorú odkladám nedočítanú (aj keď do polovice som sa snažila a dávala jej vždy nanovo šancu). A aj posledná, viac sa už s Pennyovej hybridmi detektívok a selaniek trápiť nebudem. Gamache pôsobí príliš zidealizovane, dedinka Three Pines tiež (a tá "maličkosť", že v dnešnej dobe nie je na žiadnej mape, jasné...), ostatné postavy sú čierno-biele, nereálne, detektívna zápletka sa úplne stráca vo vate o dedinskej idylke... Jednoducho nič pre mňa.

Byť pani Wistingovou, asi ani zďaleka nie som taká prajná a Williamovi spravím pekných pár scén za to, že už aj keď má v práci konečne voľno, namiesto toho, aby prebaľoval dvojčatá a počúval moje ponosy na materskú "dovolenku", behá radšej po starých stodolách a knižnici :D. Pani Wistingová je však chápavá žena, nuž a William Wisting tak mohol ako čerstvý policajt a otec vyriešiť takmer na vlastnú päsť prípad z medzivojnového obdobia, a my čitatelia sa môžeme vytešovať z komornej detektívky, kde sa prelínajú hneď tri časové obdobia. Príbeh nie je zvlášť akčný ani prekvapivý, zato však pôsobí vierohodne, dovoľuje nám nahliadnuť aj do novomanželských začiatkov šťastnej, rešpektujúcej sa a pri dvoch dojčatách unavenej dvojici budúceho hlavného vyšetrovateľa a jeho Ingrid, navyše z knižky pozvoľna vanie predvianočná atmosféra... Skrátka také milé, pohodové čítanie. Teda až na úplný záver, z toho mi bolo trošku smutno.

2 23.12.2023

Tommy, jedna z postáv knihy, "vravel, že moderný človek už nenakupuje vianočné darčeky, ale kupuje kozy v Afrike. Vravel, že Afrika je už teraz celá prepchatá kozami a že pred potravinovými bankami stojí celý december rad ľudí, no nie sú to chudobní, sú to bohatí ľudia, zúfalo sa snažia nájsť niekoho, komu by mohli pomôcť. (...) Nikto už nechce sláviť sviatky so svojou rodinou, všetci ich chcú sláviť s chudákmi a feťákmi."

Či už daný postreh vo vašej bubline platí alebo nie, faktom je, že počas Vianoc sa mnohí snažia utlmiť Scroogeho v sebe a všimnúť si aj iných okolo seba, nuž a na to môže byť fajn nástrojom aj táto kniha. Nie všetci totiž majú šťastné a veselé, čo je fajn si pripomenúť, a to nie pre dobrý pocit, že my máme, ale aby sme si možno všimli, či aj v našom okolí nie je nejaká takáto Ronja...

Trochu som sa bála, že autorka bude citovo vydierať a že príbeh vznikol vlastne len preto, aby z nás čitateľov vyžmýkal čo najviac emócií, po dočítaní si však myslím, že Rishøi zvládla podať ťažké témy (alkoholizmus, zanedbávanie, detský pohľad na to) bez klišé a pátosu. Takmer akoby to sama prežila.

Oceňujem aj minimum slov a strán (nielen preto, že v predvianočnom čase máme asi všetci akosi menej času), prelínanie realistického a takmer až snového, vierohodné vykreslenie postáv. Dosť ma však rozladil záver. Možno mal byť alúziou na Dievčatko so zápalkami, ktovie, osobne mám však radšej, keď sú veci dopovedané explicitne. A myslím, že už len z úcty k deťom, ktoré zažívajú podobné veci/sviatky ako Ronja, by sa tá explicitnosť hodila. Aj keby nás mala zabolieť ako facka.

1 23.12.2023

Bože, vďaka, že žijem v dnešnom časopriestore... Ku knihe len toľko, že je tradične dobrá a vtipná, ako to už je u Terryho Dearyho zvykom.

2 09.12.2023

Vianočnej atmosféry tu nie je ani za necht, nedajte sa pomýliť názvom ako ja. To by však nevadilo. Horšie je to s kvalitou dielka. Autorka je síce vtipná, ale čitateľovi ponúka príbeh tak naivný, že by sa mu viac než tvrdá väzba (aspoň teda v slovenskom vydaní) hodil osud brožúry pribalenej k nejakému ženskému magazínu. Pritom rozbeh bol slušný, škoda len, že následne sa autorka vydala na cestu plnú všetkých možných klišé a naservírovala nám lacnú červenú knižnicu namiesto románu o extrémnej osamelosti v štýle Honeymanovej V PODSTATE SOM CELKOM V PORIADKU (sprvoti sa mi Veselú samovraždu a šťastný nový rok podobalo práve na toto dielo, dokonca aj niektoré scény typu depilácia, nákupy v butiku a pod. pôsobili, ako by sa autorky navzájom inšpirovali). Keby aspoň tá romantika bola romantická... Ale kdeže.

SPOILER: Sylvie sa tak akútne túži s niekým zblížiť, že sa vyspí doslova s prvým, ktorý o ňu prejaví aspoň aký-taký záujem. Po pár vetách. Bez ochrany. Na druhom rande si už vymenia tých viet viac, ale opäť je to primárne o sexe. A potom sa mu šťastná Sylvia zverí, že po oteckovi zdedila pekný balík, dala výpoveď v práci a teraz sa so svojím novým objavom chystá odletieť, kam len bude on chcieť. Vážne. To bol ten akože happy end. Feministkám radím zďaleka sa tejto knižke vyhnúť, aby ich nekleplo.

1 09.12.2023

"Máme čoraz menej múdrych a čoraz viacej najmúdrejších."

Krásne, že?

No a takých periel sa v tomto výbere nájde mnoho... Klobúk dole, ako vie Janovic vidieť to, čo niekedy prehliadneme a pomenovať to tak, ako to väčšinou nevieme. Niektorí na to potrebujú romány, jemu stačí často veta...

"Keď už chceš, aby ťa nosili na rukách, nežiadaj, aby ti aj tlieskali."

Prípadne pár viet.

"Celý život sme sa hrbili kvôli svojim deťom. A teraz sa naše deti nemôžu kvôli nám narovnať."

Veľa by sa dalo vypisovať, vlastne celá kniha, tak teda radšej končím s odporúčaním, aby ste si ju radšej prečítali, a tiež s poslednou ukážkou:

"Je rozdiel medzi mlčaním a držaním huby."

1 09.12.2023

Svojho času som videla Gibsonovo Apocalypto (hoci priznávam, že párkrát som musela zavrieť oči), teraz sotva zvládnem pre mladých určených Krvilačných Aztékov... Asi starnem, scitlivievam alebo čo. Ale dosť o mne, radšej ku knižke; vtipná, prehľadná, približujúca svet nielen Aztékov, ale okrajovo i Mayov, Toltékov, Olmékov... Skvelá knižná jednohubka, v ktorej je všetko podstatné. Možno len príchod Španielov a veci s ním spojené videl podľa mňa autor až príliš čierno. Teda, aby bolo jasné, nie žeby som schvaľovala ich praktiky, ale v princípe sa mi zdá lepšie uctievať Pannu Máriu Guadalupskú (nie žeby sa o nej autor zmienil) než Coatlicue. Alebo inak, aztécke tradície a náboženské rituály sa mi zdali sami o sebe brutálne a... nuž, krvilačné, zatiaľ čo kresťanské princípy by boli fajn, keby sa ich dobyvatelia a misionári aj sami držali. Ale to len moja subjektívna a s knihou v podstate nesúvisiaca vsuvka.

1 03.12.2023

Som veľmi rada, že nie tak dávno a práve u nás na Slovensku žila takáto Marienka. A som rada, že bola (opätovne) vydaná jej písomná pozostalosť. Denníky väčšinou nehodnotím, pisateľ si predsa robil psychohygienu, nevytváral literárne dielo (aj keď v prípade Marienky som mala dojem, že si priala čitateľov), no tu robím výnimku a dávam päť hviezdičiek. Nie ani tak dielu samotnému, predsa len z neho príliš cítiť vek ešte nevypísanej a navyše prvýkrát zaľúbenej (rozumej, miestami prepiato sentimentálnej) autorky, ale zároveň z neho vanie toľko dobroty, čistoty, rýdzosti charakteru, krásy... Mám pocit, že to dievča muselo byť chodiace Nebo. A z príloh (pohrebná kázeň, svedectvo o jej posledných chvíľach, fotografie, na ktorých sa vždy krásne usmievala, dokonca aj v rakve) ma vyslovene mrazilo. Jednoducho človek, po prečítaní príbehu ktorého chcete byť lepším človekom...

2 02.12.2023

Napísať pútavú, ba celkom vtipnú knihu o národnom obrodení chce kumšt. Autor ho má. Veľmi som si toto dielko užila a už sa teším, ako ho o pár rokov skúsim postrčiť našim detvákom.

1 02.12.2023

Jeden z obľúbených autorov môjho detstva, priebežne si plánujem opätovne prečítať všetky jeho u nás preložené dielka. Začala som týmto, ale popravde, zanechalo vo mne trpkú pachuť a dosť dezilúzií o značne zidealizovanom rytierskom stave. Čo už, veď to je predsa hrôzostrašná história :-D. Ale jeho pohľad na križiacke výpravy sa mi predsa len zdal príliš zjednodušený a neobjektívny.

Ďalší zaujímavý prípad v tejto sérii, aj keď mňa osobne viac zaujímali veci týkajúce sa súkromia hlavného vyšetrovateľa; aj z princípu, keďže som si ho obľúbila, aj preto, že tentokrát (mi) bola obeť nesympatická a de facto mi bolo ľudsky jedno, kto a prečo sa jej zbavil. Myšlienka s amatérskymi "detektívmi", ktorí sa virtuálne zgrupujú, aby dopĺňali či niekedy suplovali policajné vyšetrovanie, bola fajn, navyše originálna a myslím, že autor dobre ukázal výhody aj limity takejto angažovanosti. Dej bol (opäť) vsadený do predvianočného času, čo mi trošku pozdvihlo náladu počas môjho druhého najmenej obľúbeného mesiaca v roku :-). Line ostala tentokrát v úzadí, tých pár scén s ňou ani nemuselo byť s ňou, ale to nevadí, aj tak autor do deja nakumuloval toľko postáv, že viac priestoru navyše pre ktorúkoľvek z nich by už bolo skrátka priveľa. Záver od istého času očakávaný, ale to nič. Sumárne, fajn moderná detektívka.

3 02.12.2023