Starmoon
komentáře u knih
Objavte v sebe dobrého rodiča
Becky Kennedy
Jej... Ešte lepšia ako Toto mali čítať naši rodičia. Vlastne najlepšia výchovná príručka. Pre človeka s úzkostlivou povahou, ktorý je na seba niekedy až neadekvátne prísny, asi jediná, ktorú potrebuje. Aj ja som sa rozhodla, že v našej domácnosti bude jedinou, ostatné poputujú na knihobot :-). Páči sa mi, ako autorka neodsudzuje, má pochopenia pre rôzne rodičovské zlyhania, dokáže povzbudiť, nanovo motivovať, byť láskavá a rešpektujúca (nič nie je horšie ako knižky o rešpektujúcej výchove, ktoré nerešpektujú rodičov, lebo, halóóó, aj my máme emócie, nálady, únavu, stres a moralizovanie v štýle "ste dospelí, ovládnite sa" nepomáha. Fakt nie.).
Takže áno, najväčšia pridaná hodnota tejto knihy je jej empatia a láskavosť voči rodičovi... A potom rôzne konkrétne tipy. Lebo keď sa mi dieťa hádže do zeme či do steny a pri pokusoch spacifikovať (pardon, upokojiť) ho začne kopať a buchnátovať ako malý psychopat, nuž vtedy mi je neurčitá rada "ochráňte jeho i seba" na dve veci. V tejto knihe nájdete rôzne adresné tipy. Nevravím, že s niektorými ste sa už nestretli alebo že všetky okamžite fungujú na každé dieťa a vy už nikdy nebudete musieť riešiť rôzne výkyvy a výbuchy vášho anjelika, ale aspoň budete mať lepšiu predstavu, ako na to.
Kde je k čertu Bůh?
Richard Leonard
Kniha, ktorá sa snaží dať odpovede, no mne priniesla ešte viac otázok. Autor je, našťastie, dosť inteligentný a úprimný (chvíľkami by sa ultraortodoxným zdal možno drzý), takže som nemala chuť ubiť ho jeho knihou po hlave (ako sa mi to pri niektorých dielach od kresťanských blahosklonných až arogantných vševedov zavše stáva). Najviac silné sa mi zdali časti, kde priamo pomenoval a výsmešne pranieroval rôzne zduchovnelé frázy a klišé, to bolo svieže a užitočné. Celkovo sa mi autor zdal lepší ako borič zastaraných a nefungujúcich dogiem než ako objaviteľ nových odpovedí na staré otázky.
S čím som však naozaj mala problém, bola jeho tendencia už vopred odmietnuť predstavu Boha, ktorá mu nevyhovuje (s. 14), čo sa neskôr prejavovalo na viacerých miestach a myslím, že celkovo bol preňho charakteristický postoj "neviem si predstaviť, že toto by mohla byť pravda (...). Potrebujem sa držať skutočnosti, že Boh je vždy prítomný a stojí pri nás ako ten, čo nás prevádza nástrahami života a smrti" (s. 75). Akoby autor mal predstavu Boha, ktorého dokáže milovať a nasledovať, no a celá táto jeho knižka bola hľadaním argumentov, že Boh skrátka taký MUSÍ byť. Trochu mi to pripomínalo istého kňaza, u ktorého som v časoch svojho hľadania bola na duchovný rozhovor, a na moju otázku, čo si myslí o tom, že historický Ježiš sa veľmi nezhoduje s teologickým, mi nechápavo povedal, že takými myšlienkami sa nezaoberá, aby sa neoslabila jeho viera. Obdobne aj Leonard; akoby hľadal myšlienky, ktoré by jeho vieru posilnili, čo nemusí byť zlé, ale poctivejšie by sa mi zdalo pátrať po pravde, aj keď by sa mu/nám možno nepáčila. Takto mám totiž pocit, že svoju pravdu mal už od začiatku zadefinovanú, len si ju obhajoval (hoci uznávam, že sofistikovane, zručne a chvíľkami aj vtipne, ak teda máte radi aj trochu sarkazmu alebo čierneho humoru).
Studený výstrel
Dani Pettrey
Kresťanský romantický triler... Fú, to je kombinácia. Ale ono to napodiv celkom fungovalo, aj keď... Poďme však postupne.
Kresťanský: tým sa zrejme myslí to, že postavy v pravidelných intervaloch vysielajú k Bohu strelné modlitby, páni gentlemansky ochraňujú slečny, ktorým sa nesnažia vliezť do postele (aj keď na gýčovo vášnivé bozky dôjde) a aj nejaké to posolstvo o milosrdenstve a odpustení by sa našlo. Teda žiadna veľká teológia, ale ak si chcete napríklad v čase pôstu prečítať niečo napínavejšie a zároveň si to pred sebou ospravedlniť pridanou duchovnou hodnotou (môj prípad :-)), na taký účel je kniha fajn.
Romantika: čo sa budeme tváriť, asi je len máločo viac gýčové ako chrabrý krásny statočný chlap s pohnutou minulosťou, ktorý sa na prvý pohľad zaľúbi do krásavice s nádherným srdcom, ochraňuje a zachraňuje ju v toľkých situáciách, až máte chuť dáviť cukrovú vatu, no a nakoniec mu práve táto láska zocelí rany a On a Ona sú potom pripravení žiť šťastne, až kým nepomrú. Takže áno, presne na taký vzorec autorka stavila, navyše čitateľom nezabúda v pravidelných intervaloch pripomínať, aká je hlavná hrdinka krásna, a pre istotu jej to dávajú najavo aj ostatné postavy. Asi ani za novou českou Miss World sa neotáča toľko mužov ako za Finley (mimochodom, skoro každý, s kým sa v priebehu deja zoznámi, má potrebu pochváliť jej meno). A aby toho nebolo málo, nejakú tú lásku dopriala autorka každému z mužských hrdinov, takže ku koncu sa počet párikov mohol rovnať nejakej telenovele.
Triler: to je asi silné slovo, skôr mám dojem, že ak by táto kniha bola film, tak nejaký televízny akčňák, v ktorom sú hlavní hrdinovia vkuse v ohrození, veľa sa tam strieľa, uniká, pátra, záporaci sa dostanú všade od pracoviska až do domova klaďasov, sú ochotní v snahe zničiť ich nechávať za sebou mŕtvoly...
Fajn, viem, že z doteraz napísaného to môže pôsobiť ako zmeska viacerých žánrových klišé, čo je vlastne aj pravda, ale pravdou je i to, že to spolu fungovalo, pekne to odsypalo, dobre sa to čítalo, pekne sa tam všetko prepájalo a keď naozaj nehľadáte viac ako oddychovku, ktorá vtiahne a čitateľ ju zvládne v priebehu víkendu, môže byť. Až mi je ľúto, že ďalšie diely v sloovenčine nevyšli.
Krížové cesty
Marián Sivoň
"Mária, ty si Boží úsmev pre nás, ktorí sme takí doráňaní úškrnmi tohto sveta."
Keďže mám rada pobožnosť krížovej cesty, užila som si aj čítanie tejto knižky (i keď užiť asi nie je ten najsprávnejší výraz a hlavne cieľ oných duchovných zamyslení). Najviac sa mi páčili úvodná a záverečná pobožnosť, teda krížová cesta bohoslovca a krížová cesta kňaza. Pri tých bolo badateľné, že autor vie, o čom píše, že zmieňované skúšky, pocity, výzvy sám okúsil. Opakom bola trebárs krížová cesta mladého človeka, pri tej cítiť evidentné generačné rozdiely a autorovu neschopnosť, napriek všetkej snahe, rozmýšľať a vyjadrovať sa ako dnešný mladý človek. Zaujala ma aj krížová cesta za rómsky národ a hádam ešte viac slovensko-rómska dvojjazyčná krížová cesta; oboje nie ani tak svojimi myšlienkami, ale už len ideou, ktorú by som rada videla aj v praktickej realizácii.
Autor sa pomerne často uchyľuje k rôznym zbožným klišé a frázam, ale aj napriek tomu je to na pôstnu dobu vhodná knižôčka, ktorá sa síce formálne prihovára len určitým stavom, generáciám či etnikám, ale inšpiráciu do vlastných kalvárií si v nej môžeme nájsť aj my ostatní.
"Nie je hanbou prijať pomoc. Hanbou je pomoc neprijať a niečo dobabrať."
Nádej jednej matky
Francine Rivers
Ach, Marta. Mám chuť vytiahnuť ťa zo stránok tejto knihy, pozvať ťa na najlepšiu horúcu čokoládu, hodiny ťa počúvať a úprimne ti povedať, aká si podľa mňa skvelá. Žena, manželka, matka. Že s kartami, ktoré si dostala, by som ja tak dobre hrať nevedela. Že si "tvrdá, no nie bezcitná", a že pri všetkom, čo si musela (a možno aj nemusela, čo je na tom najsmutnejšie) zažiť, si z toho ešte vyšla dobre; dobrá.
Ach, Hildemara. Mám chuť ťa vytiahnuť zo stránok tejto knihy, objať, vypočuť a všetko ti vysvetliť. Namiesto Marty. Všetku jej lásku, ktorá často vyzerala ako ľahostajnosť, odpor, cynizmus. Povedať ti to, čo ona nevedela. Nejako ťa naučiť dívať sa na ňu mojimi očami. Aby si pochopila, ako si v skutočnosti ľúbená. Aby sa zahojili tvoje rany. Aj Martine.
Ach, Francine. Hoci sa mi páčilo už viac tvojich kníh, každú ďalšiu beriem do rúk s rešpektom a miernymi predsudkami, lebo ešte viac sa mi ich nepáčilo. Ale tu neboli obavy na mieste; Nádej jednej matky je román, ktorý má tešil, dojímal, hneval, rozplakal. Ktorého postavy som si zamilovala. Ktorého dej bol pre mňa chvíľkami skutočnejší ako vlastný život. Nobelovu cenu zaň síce nezískaš, ale to nič; moje srdce si si ním získala dokonale. A súdiac podľa komentároch na internetoch, nie som jediná. Veď ktorá čitateľka by sa tu aspoň trochu nenašla. Či už ako matka, či už ako dcéra. Možno to znie pateticky, ale čo už, keď je to pravda; aj ja patrím k tým, ktorí si vďaka tomuto románu uvedomili, aké ľahké je zameniť si informáciu s interpetáciou, zraniť aj ostať zranený, spraviť najväčšie chyby aj pri najlepšej vôli. A aké ťažké je napraviť to.
Ach, Bože, prečo vznikajú také príbehy... Nie v knihách, ale v Tvojom svete. Prečo dopúšťaš, aby jeden človek toľko toho prežil, vytrpel, nepochopil. Prečo sa zranenia kopia, a človek ani nemá čas ich poliečiť, a už sú tu nové, ešte ťažšie, ale človek musí fungovať, stále sa naňho všetko nabaľuje, nuž a odnášajú si to najnevinnejší, deti... Ach, Bože, azda raz vo večnosti pochopíme, prečo sme museli niesť toľko krížov a aj sami sa často stať krížom pre tých, ktorých najviac milujeme....
Moc a sláva
Graham Greene
Skvelé. Dojemné. Burcujúce. Na Mlčanie myslím už roky. Moc a sláva bude mať v mojom svete asi podobný osud. Ako toho kňaza chápem, ach, ako veľmi ho chápem....
Klobúk dole pred autorom; toľko silných obrazov, toľko silných metafor, toľko nezabudnuteľných postáv... A to všetko bez klišé, pátosu, sentimentality... Právom toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie romány 20. storočia.
Po priamych cestách
Štefan Hlaváč
Tak toto bola naozaj lahôdka.
Knihu som si užila ako kresťanka; chvíľkami mi až horelo srdce. Bodaj by takých klerikov či všeobecne katolíkov bolo viac. Ako sa vraví, slová povzbudzujú, príklady tiahnu, nuž a Hlaváč na mňa pôsobil ako príkladný človek aj kňaz.
Knihu som si užila aj ako Slovenka a lokálpatriotka; Hlaváč žil kade-tade, veľmi ma zaujalo, že pôsobil aj vo viacerých obciach/mestách, ktoré sa stali dôležité aj pre môj vlastný život. Aj preto bolo pre mňa o to zaujímavejšie čítať, ako to v nich vyzeralo pred X rokmi. A, taká perlička, keď som bola v nedeľu kočíkovať, prvýkrát v živote som si všimla, že pri kostole, kde sme sa s mužom brali, má Hlaváč bustu....už celé roky. Taká milá "náhoda" (skôr verím, že náhoda je božie inkognito).
No a knihu som si užila aj ako čitateľka, bola totiž pútavá, zaujímavá, chvíľkami vtipná, chvíľkami dojemná...
Naozaj skvelý životopis. A Hlaváča mám vďaka nemu v mysli aj v srdci. Apropo, prečo je v súčasnosti tak málo známy? A prečo sa ešte v súvislosti s ním nehovorí o blahorečení?
Opatrovateľka
Joy Fielding
Fieldingová zužitkovala čas korony veľmi dobre ;-). Opäť ďalší (ženský) triler z jej pera, od ktorého sa nedá odtrhnúť. V závislosti od svojej povahy a životných skúseností buď budete chcieť Jodi objať a poľutovať, ako si s ňou všetci od otca cez manžela až po sestru (o opatrovateľke nehovoriac) zametajú podľa vlastných potrieb, alebo ňou pre ten istý dôvod budete mať chuť poriadne zatriasť a dať jej prednášku v štýle "dievča, už sa spamätaj a nastav si hranice" (ale o čom by bola kniha, ak by to Jodi dokázala, že ;-)). Tak či onak, dej sa práve vďaka submisívnosti hlavnej hrdinky môže rozvíjať smerom k nevyhnutnej a čitateľmi od začiatku očakávanej katastrofe, o ktorej som si nemyslela, že ma prekvapí, no stalo sa (trošku). Pre mňa príjemné oddychové čítanie, také zo života, teda s rôznymi odtieňmi sivej a bez jednoznačného happy endu. Úprimne som však rada, že som túto knihu nečítala ako stará či smrteľne chorá dáma, to by mi asi bolo dosť úzko.
Vražda je zvyk
Agatha Christie
Mám rada "poirotovky", špeciálne tie, ktoré sa odohrávajú v zahraničí, navyše z tejto bolo cítiť autorkinu zorientovanosť v svete dobovej archeológie, čo dosť pomohlo atmosfére knihy. Postavy skvelo vymyslené a charakterizované, rozprávačkou ženský watson, k tomu mierny humor, napätie pekne gradované.... Len to finále. Zase. Aby bolo jasné, oceňujem autorkinu snahu šokovať čitateľa čo najviac rafinovaným rozuzlením, v niektorých jej knihách (Tretie dievča, Smrť na Níle....) vrátane tejto to však občas dotiahla do absurdnosti (viď spoiler).
SPOILER: vrah sa spoliehal na to, že obeť vystrčí z okna hlavu, navyše v správnom uhle, aby jej mohol do nej tresnúť kamenným kvádrom, pritom musel dúfať, že jej hlavu poraní natoľko decentne, aby z nej nevytreslo priveľa krvi a aby bol pritom úder smrteľný, k tomu musel dúfať, že obeť nezačne kričať, volať o pomoc, alebo že sa náhodou niekto nevykloní tiež z okna (napríklad sestra, ktorá v tom čase očividne nemala inú prácu) alebo sa nečakane nevráti z práce... Nuž, neviem, ak by som plánovala vraždu, toľko potenciálnych náhodných faktorov úspešnej realizácie by ma asi dosť odradilo. A, ďalšia vec, ako vydatá žena si trúfam poznamenať, že aj keby som s mužom stihla žiť len pár mesiacov, spoznala by som ho i o 10-15 rokov, hoci by zmenil identitu, výzor a neviem čo všetko. Oči, vôňa, hlas, dotyky ostávajú, a najmä ak s ním už nanovo začala žiť, tých veci, podľa ktorých ho mohla identifikovať, sa len násobilo. Takže ak ma Christie tentokrát niečím prekvapila, tak nie špičkovým finále, ale jeho absurdnosťou.
Přežili jsme zkázu Titaniku
Tom Kuntz
Kniha pre ozajstných "titanicoholikov". Neviem, kto iný by dobrovoľne lúskal cca 550 strán prepisov vyšetrovania Senátu z roku 1912. Osobne som bola za túto možnosť vďačná; je dôležité vrátiť sa k prameňom a človek možno potom zistí, že niektoré veci neboli ani zďaleka tak, ako ich neskôr "kanonizovala" popkultúra. Napríklad môj pohľad na Bruceho Ismaya sa značne zmenil, opravil. Tiež bolo zaujímavé pozrieť sa na tú istú udalosť z perspektívy rôznych preživších ľudí od dôstojníkov cez stevardov a námorníkov až po cestujúcich všetkých tried, dokonca aj ľudí, ktorí na lodi neboli, mohli však teoreticky jej osud ovplyvniť, napríklad kapitáni a telegrafisti lodí, čo v čase potopenia Titanicu nachádzali v okolí. Samozrejme, senát vypočul "len" 82 svedkov, aj tak to však bolo toľko rôznych verzií tej istej udalosti, že človeku by mohla vybuchnúť hlava, ak by to mal všetko počúvať a nejako vyhodnotiť osobne.
Kniha bola každopádne fajn, mrzelo ma však, že jednotlivé svedectvá boli v niektorých prípadoch skrátené. Zdalo sa mi to voči dotyčným aktérom neúctivé, ako by v očiach editora ich skúsenosť či optika bola menej dôležitá.
A, medzi nami, dosť mi chvíľkami liezol na nervy senátor Smith; neobjektívny, hodnotiaci, "nenápadne" podsúvajúci svoje mienky... Nevraviac o tom, že občas priveľmi riešil rôzne triviálnosti, možno keby som však poznala dobový, možno mediálny kontext, mala by som pre to väčšie pochopenie. Hodnotenie jeho štýlu výsluchov neodráža moje hodnotenie knihy, len som to chcela vypichnúť.
Aby po nás něco zůstalo: Zpověď novodobých zámeckých pánů
Anna Novotná
Vyrástla som pri starom kaštieli, denne ho navštevovala ako dieťa, kým ešte slúžil ako škôlka, neskôr, keď ho už pre zlý technický stav pre verejnosť zatvorili, som sa ako typický malý rebel, ktorý vie šikovne preliezať múry a brány, hrala v jeho útrobách a okolí, celé dni tu trávila so sestrou, hľadala poklad s kamarátkami, v mladom veku tancovala s jedným a pusinkovala sa s druhým mládencom... A celý čas som snívala, že raz, až vyrastiem, tento kaštieľ kúpim, zrekonštruujem a budem v ňom žiť šťastne, až kým neumriem... alebo nespadne :-). No a potom som vyrástla, mala iné sny, spohodlnela; a kaštieľ si ďalej chátra. Aj mi je ho ľúto, aj občas, keď okolo neho pri návšteve rodnej obce prechádzam, cítim nostalgiu, aj by som bola rada, ak by o jeho záchrane sníval a najmä ju zrealizoval niekto iný...
O to viac obdivujem všetkých aktérov tejto knihy, ktorí sa podujali investovať svoj čas, energiu a peniaze do záchrany zámkov a kaštieľov (mnohé odprezentované boli ozaj v stave ruiny). Čo človek, to iný príbeh, iný (ne)úspech, iná životná filozofia... Všetkým im fandím a som vďačná autorkám, že ich príbehy máme my čitatelia takto pekne pokope, navyše vo veľmi peknom vydaní. Pridanou hodnotou sú pre mňa najmä fotografie Kateřiny Sýsovej; v knižnom medailóne sa píše, že cielene pracuje s fotografickým vtipom a gýčom, nuž a za seba môžem povedať, že sa mi to páči.
Škoda, že podobná publikácia (zatiaľ) nevyšla aj o novodobých "hradných pánov" zo Slovenska.
Indická nevesta
Karin Fossum
Úžasné. Na detektívkach má asi väčšina z nás rada ten rozprávkový princíp, že zlo (akékoľvek hnusné, brutálne, rafinované) je odhalené a potrestané, tu to však autorka zámerne porušila... a ono to napodiv fungovalo. Teda u mňa. Súdiac podľa rozpačitých až naštvaných komentárov iných užívateľov, autorkin nápad na finále bol tak trošku kontroverzný, ale s tým asi rátala aj vopred. Mne osobne sa to páčilo presne v takej podobe, akú nám ponúkla; dávalo mi to dôvod ku knižke sa v myšlienkach vracať, prehodnocovať, rozmýšľať, koľkokrát sa niečo podobné deje aj v realite....
A to ani nevravím o skvelej atmosfére, psychologicky hodnoverne vystavaných postavách, zaujímavom námete.... Hoci som do čítania šla s tým, že už len nápad s indickou nevestou je, mierne povedané, uletený, nakoniec som knižku zatvárala súhlasiac s autorom doslovu, že je to jeden z najkrajších ľúbostných príbehov vôbec.
Dievča, ktoré chcelo zachrániť knihy
Klaus Hagerup
Prekrásne obrázky, až mi bolo ľúto, že ilustrujú taký pomerne tuctový príbeh. Ako celok je to vizuálne pekné, text trošku ťažkopádny a pre deti nie celkom zaujímavý (tie citlivejšie sa dokonca môžu cítiť trošku citovo vydierané, že ak si z knižnice nenavláčia hordy starých kníh, kvôli nim tie knihy zhoria, čo bol, mimochodom, dosť preexponovaný motív) a navyše hláška od jednej z dospelých postáv knihy, ktorá by v detskej literatúre naozaj nemala čo robiť: "Nie si taká hlúpa, ako vyzeráš." Prosím? Takto sa jedna knihovníčka prihovára dieťaťu, ktorému predtým nanútila absurdnú misiu kvázi záchrany kníh? Keď tak nad tým rozmýšľam, už len preto uberiem zo štyroch hviezdičiek na tri.
Všetky farby života
Lisa Aisato
Krásne. Predovšetkým krásne ilustrované, ale aj krátke sprievodné texty boli fajn, minimálne v tom zmysle, že takto nejako by sa dala zhrnúť životná skúsenosť veľkej časti ľudstva, teda z jeho západnej časti, rátajúc tu aj Čechov a Slovákov.
Komnata ozvien
John Boyne
"Ak človek patrí k menšine, to ešte automaticky neznamená, že je svätec. Stále môže byť úzkoprsý, narcistický a hlúpy."
Bavila som sa. Ďalšia z tých kníh, pri ktorých som sa smiala hlasno a často. Asi nie každému tento druh humoru sadne, mne veľmi. John, prosím ťa, kašli už na vojnové melodrámy, tých je všade plno, píš toto, píš takto!
Tak vám poviem, až sa ma raz potomci spýtajú, aký bol svet v čase ich útleho detstva, podsuniem im túto knihu. Síce satira, síce plná karikatúr a hyperboly, ale naozaj som ešte nenašla knižku, ktorá by náš súčasný svet vystihla lepšie. Minimálne jeho woke stránku.
Mimochodom, trochu som googlila (tak sa mi totiž zdalo, že napriek nadhľadu a humoru berie autor niektoré veci dosť osobne), no a ono autor, ktorý je gay, zažil svojho času lynč od trans komunity, lebo vraj je transfóbny. Taká interná vojna v rámci LQBTI + neviemešteaképísmenká komunity. Aj by to bolo vtipné, ak by to nebolo smutné. Tomu sa vraví, že revolúcia (v tomto prípade globálna sexuálna, že, Gabriele Kuby) pojedá vlastné deti.
Ale jasné, pranierovaného je tu toho viac, vlastne celkom dosť, napríklad mňa bavila linka s Beverly, ktorá, súc stará, chcela mladou byť, alebo so záchrancom chudobného sveta a dobyvateľom virtuálneho Wilkesom.... Skrátka, super to bolo.
To, čo máš okolo krku
Chimamanda Ngozi Adichie
"Pochopila, že byť rodičom v Amerike znamená žonglovať s úzkosťami a že to súvisí s tým, že majú priveľa jedla. Sýte brucho dávalo Američanom čas na obavy, že ich dieťa by mohlo mať vzácne ochorenie, o ktorom sa práve dočítali, dávalo im pocit, že majú právo na ochranu svojho dieťaťa pred sklamaním, nedostatkom a zlyhaním. Sýte brucho dávalo Američanom a Američankám luxus toho, aby sa mohli chváliť, že sú dobrými rodičmi, ako keby bola starostlivosť o dieťa výnimkou a nie pravidlom."
Adichie ma zaujala už svojou bichlou Amerikánka (tých cca 600 strán mi zbehlo ako nič) a aj tento poviedkový výber bol celkom podľa môjho gusta, teda natoľko, ako to už s poviedkami býva; niektoré sadnú viac, iné menej, ďalšie skoro vôbec; pri niektorých by ste boli najradšej, ak by ich autorka pretavila na dlhý román, iné sú skvelé práve v podobe kratšieho textu, niektoré pôsobia skôr ako také náčrty či štylistické cvičenia...
Tematicky je to mix toho, čo už autorka ponúkla aj v iných svojich dielach, teda kontrast života v Nigérii a Amerike, postavenie (čiernych) žien v africkej aj západnej spoločnosti, fanatické podoby viery, spoločenské výzvy v nigérijskej spoločnosti.... Postavy väčšinou na jedno kopyto, akurát majú iné mená, ale to nič. Ako celok je to príjemné, vyvážené čítanie, taká typická Chimamanda s podmanivým rozprávačským štýlom, citom pre detaily a temer reportážnym pohľadom na svet, ale, žiaľ, zároveň je to typická Chimamanda aj so svojimi "neduhmi" (v mojej optike), teda dosť z jej textov presvitá, komu v nich "fandí", podobne ako jedna z jej postáv drží palce súťažiacim v televíznych reláciách v takomto poradí: čierne ženy, čierni muži, biele ženy, bieli muži; no a nemôžem sa zbaviť dojmu, že tak je to aj u autorky, čo sa na jednej strane snažím chápať, na druhej mi však už mierne liezlo na nervy, že všetky tie jej čierne hrdinky sú pravidelne nasrdené na zmienené iné typy osôb a už len preto, že čierne ženy sú na čele autorkinhoo súkromného rebríčka, majú právo na všetko od závisti cez odúvanie sa až po nenávisť, klamstvo a (v jednom poviedkovom prípade) zabitie. Tým ma autorka štvala už pri Amerikánke (hlavná hrdinka spôsobila rozpad rodiny, no a čo, lebo veď bola hlavná hrdinka), a áno, viem, že nie so všetkým, o čom autorka píše, musí súhlasiť, ale z jej textov tak nejako cítiť, že sama je trochu nasrdená a svojimi textami ukazuje nielen realitu ľudí, o ktorých sa rozhodla písať, ale aj prostredník.
Každopádne, písať vie a aj táto jej kniha sa číta dobre, ľahko.
Toxická pozitivita
Whitney Goodman
"Nemusíte milovať každú oblasť svojho života, a aj keby to tak bolo, aj tak môžete cítiť, že chcete a potrebujete niečo viac. Nemusíte sa zmieriť s málom alebo trpieť nepríjemné zaobchádzanie len preto, aby ste nevyzerali nevďačne. Dovoľte si byť vďační za to, čo máte, ale aj dúfať v niečo viac."
Dôležitá téma, dôležitá kniha. Najmä teda keď autorka ide na dreň a presvedčivo argumentuje, ako toxická pozitivita pomáha udržiavať rôzne nespravodlivé systémy, diskrimináciu, rasizmus, ableizmus a podobne. De facto je v svojej podstate toxická pozitivita gaslighting, teda forma manipulácie. A človek nemusí byť práve príslušníkom menšiny, aby s ňou prišiel do kontaktu. Veď si len spomeňte, koľkokrát ste počuli frázy (hlúposti) typu "všetko sa deje z nejakej príčiny" (čo je možno aj pravda, ale ak je to prvá reakcia iných napríklad na to, že ste vážne ochoreli, vôbec vám to nepomôže), "keď máš radosť z toho, čo máš, máš všetko, čo potrebuješ" (môžem mať radosť napríklad z deti, ale to neznamená, že nepotrebujem aj viac času na seba) alebo trebárs tie pohrebné klasiky typu "už je na lepšom mieste", "nechcel by, aby ste boli smutní", "učí vás to vážiť si, čo máte" (no comment, radšej). Čiže je fajn, keď autorka tieto perly ducha identifikuje, pranieruje a polopatisticky (aspoň v niektorých prípadoch) vysvetľuje, prečo sú v lepšom prípade nanič, v horšom škodlivé, a príjemným bonusom je, že k mnohým ponúka aj alternatívu, teda čo povedať v rôznych ťažkých situáciách typu potrat, úmrtie, rozvod, výpoveď.... Tieto časti sú skvelé a praktické.
Negatívom je, že často sa autorka opakuje, v niektorých prípadoch tému len načrtne a hneď beží ďalej, akoby ešte sama nemala poriadne domyslené, čo s danou vecou, v iných prípadoch až otravne ponúka modelové situácie svojich pacientov, ako keby jej vydavateľ podsunul, že tak sa to v podobných knihách robí a hotovo. Aj napriek tomu je však jej knižka veľmi príjemnou a dôležitou a bola by som rada, ak by sa dostala k čo najširšiemu spektru čitateľov (najmä z radov páchateľov dobra).
"My poznáme iba to, čo sami zažívame. Každý jeden z nás žije vo vlastnom svete. Ak by som povedala niekomu s poruchou príjmu potravy 'hej, na svete sú ľudia, čo nemajú čo jesť, buď vďačný, že máš čo do úst', bolo by to neskutočne nemiestne a hrozne by to tomu človekovi ublížilo. Je veľmi ťažké prepojiť dve reality a zápasy, ktoré v nich ľudia zvádzajú. Navyše, obe trápenia sú skutočné. Nikto nemôže znegovať jedno trápenie tým druhým."
Prebúdzanie levov
Ajelet Gundar-Gošen
"Čo ho definuje viac - po celý život opatrné šoférovanie, štúdium medicíny, nosenie nákupov starenkám zo samošky - alebo onen jediný okamih? Štyridsaťjeden rokov života, a naproti tomu jedna minúta, a predsa cítil, že táto minúta obsahuje viac než len šesťdesiat sekúnd, tak ako jeden článok DNA ukrýva v sebe celý ľudský rod. Áno, rozdiel je v tom, že on bol Eritrejčan. Lebo v jeho očiach vyzerajú všetci rovnako. Lebo ich nepozná. Lebo ľudia z inej planéty sú zákonite trošku menej ľuďmi. A je pravda, že to znie hrozne, ale on nie je jediný, čo tak rozmýšľa. On je len ten, čo náhodou jedného zrazil."
Veľmi silné. Niečo ako Zločin a trest, akurát menej vláčne a obohatené o prvky trileru. Kopec krásnych úvah o ľudskom údele, manželstve, rodičovstve, predsudkoch, pokrytectve. Román o maskách, ktoré nosíme, o voľbách, ktoré robíme, o levoch, ktorých v sebe tlmíme. A o tom, ako je to všetko krehké. A čo sa stane, keď sa náš starostlivo chránený sterilný svet infikuje. Keď sa rúca.
Autorke som verila každú postavu, každú úvahu, všetko. Mám prečítané všetky tri knihy, ktoré od nej u nás vyšli, táto však bola najzrelšia a asi aj najuniverzálnejšia. Lebo namiesto Eritrejčana si tam môžete dosadiť napríklad Róma a bolo by to o nás. Čiže taká kniha zrkadlo. A tentokrát aj s úderným záverom, ktorý núti premýšľať obdobne ako celé dielo.
Dúchanie do pahrieb
Vladimír Mináč
Vraj to je román. Podľa mňa skôr niečo medzi esejou, životopisom a popularizačnou knižkou o histórii.
Vraj o meruôsmych rokoch. Podľa mňa skôr o Franciscim.
Veľmi sa mi páčil Mináčov jazyk, štýl, úvahy, možno až prísne videná slovenská malosť v rôznych významoch tohto slova. Práve v onej malosti sa však o to viac vynímajú veľké mená a ich veľké sny, ciele, činy. Nie, táto kniha určite nie je oslavnou a pochvalnou, nie je to žiadne hejslováctvo. Podľa mňa takto nejako vyzerá zdravý pohľad na vlastné dejiny. Škoda, že dnes už je táto kniha de facto zabudnutá a neznáma podobne ako jej autor, aspoň teda pre moju generáciu. Určite z nej nebolo cítiť pachuť socialistického myslenia, ako som sa trochu obávala.
Evanjelium na každý deň 2023
Štefánia Beňová
"Musím si zapamätať axiómu, ktorá platí u Boha: Dôveruj mi úplne a dám ti, čo potrebuješ. Naopak, ja sa riadim vetou: Daj mi, Bože, a ja ti budem veriť "
Kniha denných zamyslení, ktorú som dostala darom; a keďže darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, nejako som sa ňou v roku 2023 prelúskala napriek tomu, že na podobných koňoch nejazdím rada, a na konci roka som si vydýchla, že ho môžem s čistým svedomím ustajniť v knižnici :-). Nevravím, že sa tu nenašli aj pekné či podnetné myšlienky, väčšinou to však boli prvoplánové zamyslenia nad evanjeliom dňa, ktoré mi z hlavy vyšumeli skôr, než sa poriadne začal deň. Nevravím, že je to nutne chyba knihy, skrátka ma oslovuje trošku menej konvenčný typ duchovnej literatúry.
Ale aj tak si dovolím pripojiť aspoň pár z myšlienok, ktoré som si
podčiarkla:
"Koľkokrát Ježiš kráčal v mojom živote a ja som bol nevšímavý iba preto, že nespĺňal moje predstavy a nemal takú podobu, ktorú som si vysníval."
"Ježiš chce aj dnes cezo mňa urobiť veľa dobra, rozšíriť svoju lásku, porozumenie, pokoj, uzdravenie."
"Ježiš túži aj mne ponúknuť oddych, chce, aby som zažil niečo príjemné, povzbudivé. Teší sa, keď pri ňom zažijem pokoj, občerstvenie na tele aj na duši."
