Starmoon komentáře u knih

Hoci som príbehov o holokauste prečítala v svojich -násť na tony, v súčasnosti sa k tomu málokedy odhodlám, keďže utrpenie, ktoré šoa zahŕňa, jednoducho nedokážem brať štatisticky a aj po X zdanlivo podobných osudoch sa ma veľmi dotýka.

Tak to bolo i s trinástimi príbehmi v tejto knihe. Pri ich čítaní som si uvedomila, že romány/poviedky o holokauste sú často veľmi "filmové", v zmysle, že obsahujú až neuveriteľné peripetie, zatiaľ čo predkladané osudy boli také... obyčajné. V tom najlepšom zmysle slova. Jednotlivé postavy na mňa pôsobili dojmom, že takých ľudí predsa poznám aj dnes, v svojom okolí, že sú to presne tí nejedinečne jedineční ľudkovia z kategórie človek-milión, medzi ktorých patrí drvivá väčšina z nás. Boli to jednoducho ľudia, s ktorých príbehmi som sa vedela stotožniť, vžiť sa do nich. A možno práve preto mi ich osudy nemohli byť ľahostajné. Možno preto mi často bolo úzko z toho, že napriek svojej najväčšej snahe a nádejam, ktoré vkladali do svojich žiadostí o udelenie prezidentskej výnimky, sa pre slovutného pána prezidenta (či jeho úrad) stali len ďalšou položkou, ktorú treba čo najskôr odbaviť (poväčšine zamietavo) alebo ktorá sa dá aj mesiace, ba roky ignorovať. Nie raz prišla odpoveď z úradu (aj to negatívna) už v čase, keď dotyční dávno odišli transportom...

Často sú to príbehy bez happy endu. A bez spravodlivého záveru. Žiadne "a žili šťastne až do smrti", žiadne "dobro vyhralo nad zlom". Naopak. A to je na nich najsmutnejšie. A najvarujúcejšie.

Mimochodom, každá postava mala biografický charakter a autorka až škrupulózne, opäť to myslím v dobrom, dbala na to, aby jej príbeh zachytila čo najvernejšie, pričom na konci ku každej poviedke uvádza pomerne rozsiahly zdroj inšpirácií, poznámok a zdrojov. Napokon, aj sama autorka kdesi v úvode spomína, že pôvodným zámerom bola kniha iného žánru, až po konsenze s vydavateľom ponúkla reportážne poviedky.

Slovutný pán prezident je kniha, ktorá veľmi explicitne ukazuje/dokazuje, že dostať prezidentskú výnimku bolo naozaj skôr výnimka; a že ten, ktorého na obálke vidíme ako tieň, si určite nezaslúži heroizáciu, ktorú mu aj dnes určité kruhy túžia dopriať.

1 08.06.2024

Toto bol pre mňa zásah priamo do srdca. Veľmi realistické postavy, ktorým som (všetkým do jednej) verila každé slovo, myšlienku, dialóg, motív. Primerane dlhé (teda krátke) kapitoly. Skvelá a nenásilná reflexia dnešnej doby aj dnešnej Cirkvi. Mnoho podnetov na premýšľanie, prehodnocovanie.

Sorry (not sorry) za patetickú myšlienku, ktorou to zaklincujem, ale po prečítaní tejto knihy už nie som taký istý človek. Možno som trochu lepšia; chápavejšia, citlivejšia, milosrdnejšia. Takže ďakujem. Za knižný zážitok aj za transfúziu ľudskosti.

Viac, veľa takých kníh, prosím!

"Prečo to teda nepodpísal, keď to nezvládal?"
"Urobil statočnú vec. Kto z nás môže dopredu vedieť, či niečo zvládne alebo nie?"

3 31.05.2024

"Nám je jedno, či veríš alebo neveríš v Boha. On verí v teba a my veríme aj za teba."

"Prijímame ťa bez výhrad, keď ťa už nikto nechce, nič od teba nežiadame, len aby si nám dôveroval. (...) Nevyžadujeme, aby si to pochopil. Jednoducho ti hovoríme, že ak chceš, aj ty môžeš zažiť to, čo sa odohráva v nás. Ak to skúsiš, vo svojom vnútri zažiješ zázrak. Tvoje srdce sa zmení a ty to uvidíš!"

Cenacolo vo mne budí rešpekt; videla a počula som o ňom veľa, vrátane svedectiev tých, čo si ním prešli (a o ktorých by som si nikdy netipla, čím všetkým si prešli). Aj preto ma lákalo prečítať si životopis zakladateľky danej komunity. A ten bol... Nuž, ako ona: jednoduchý, radostný, plný viery. Komu to stačí, zgustne si. Osobne by som však chcela viac; viac detailov, strán, informácií... Lebo to, čo v knihe bolo ponúknuté, pripomínalo skôr dlhšiu katechézu než biografiu.

31.05.2024

Nápad skvelý. Zozbierať príbehy farských detí a priblížiť špecifiká ich detstva a mladosti v kontexte očakávaní, ktoré na nich ako deti z fary kládli ľudia okolo, k tomu socialistický režim s vlastnými výzvami...

Ak by sa na podobný projekt podujal nejaký profesionálny novinár so schopnosťou byť objektívny, vecný a overovať fakty, bola by kniha super. Takto však ostala silno poznačená spomienkovým optimizmom autorky, staršej pani, ktorá sa ani nesnažila o nejaký nadhľad. Respondenti sú zväčša jej známi, prípadne známi známych, a podľa toho k nim aj pristupuje. Celé to vyznieva v štýle "môj ocko bol super, tvoj ocko bol super, naše detstvo bolo super, jedine komunisti boli fuj fuj, my sme však našťastie v živote všetko zvládli a dnes to s našou evanjelickou cirkvou ide dole z kopca, lebo naši predstavení nemajú také osvietené myslenie ako my".

Celý tento sploštený pohľad prítomný skoro v každom príbehu by som možno ešte predýchala, ale to (zvnútornené) farizejstvo sa mi bridí stále viac. Úplne "najlepšie" vyznievalo, keď niektorí začali ešte aj moralizovať, pričom medzi riadkami ich príbehov (alebo aj priamo v nich, keď si nedali pozor) sa dalo prečítať, že ani oni neboli takí svätci, akými ich vidí či skôr chce vidieť autorka. To mi neprekáža, všetci sme ľudia, len jednoducho nemám rada, keď sa svätožiara kreslí okolo tých, ktorým skrátka neprislúcha. Myslím, že aj preto vznikajú rôzne pohoršenia a ľudí (trebárs aj z mojej generácie) to odrádza. Napríklad keď nejaká pani, ktorá počas režimu nechodila na služby božie ani k tomu neviedla deti, sa po revolúcii stala horlivou návštevníčkou zboru a teraz vyplakáva, že je v ňom malo "omladiny" a ako chýbajú noví "apoštoli"...

Možno súdim, možno som krutá, ale naozaj mi tu prekážala celá tá skreslenosť. Takmer všetci respondenti mali vysoké školy, všetci sa vo veľkom realizovali a ako sa dozvedáme, mnohým, paradoxne, ich pôvod skôr pomáhal než priťažil, keďže sa často zviezli na statuse svojich rodičov (také to slovenské "po známosti" dosadenie do školy či do práce), tendencia vykresliť ich ako obete režimu sa mi teda zdala minimálne neúctivá voči skutočným obetiam, povedzme aj z iných fár (nechcem tu umelo vyrábať nejakú "súťaž" v tom, ktorá denominácia trpela viac, ale ak by autorka zbierala príbehy gréckokatolíkov, možno by ostala prekvapená, čo si prežili oni). Pozitívne vytŕčajú príbehy tých, ktorých otcovia prežili väzenie, ale aj tam by to chcelo väčšiu objektivitu, nie len heroizáciu milovaného človeka.

Niektorí respondenti pôsobili fajn, vizuál knihy bol fajn, ale ako celok vo mne kniha zanechala dojem "autorku chytila nostalgia a so známymi predviedli selektívne spomínanie".

3 21.05.2024

Stá variácia Panstva Dawton... Ale milovníkom daného časopriestoru, ku ktorým sa radím i ja, to zrejme prekážať nebude. Na román som sa tešila, možno až príliš na to, aby ma mierne nesklamal, ale aj bez väčších afér a zápletiek v deji (darmo ich názov zmieňuje) sa to dobre čítalo... A už teraz sa teším, či sa v ďalšom pokračovaní tejto knižnej sofistikovanejšej telenovely dozviem(e) viac o Williamovi a Tabby (táto linka ma tentoraz zaujala asi najviac). No a veľké plus za jemne feministický podtón; pri niektorých scénach mi bolo striedavo do smiechu aj do plaču z dobových maniérov zbytočne sťažujúcich život žien. Ak ešte aj dnes môže niekto považovať sufražetky za čisté zlo, nech sa páči, nech číta podobné príbehy a skúsi si predstaviť, kde by (sme my) ženy boli, ak by neboli ony...

1 20.05.2024

Pohladenie, povzbudenie, prefackanie. Nastavené zrkadlo, hodená rukavica, duchovný aj ľudský antivirák. Všetko povedané krásnym jazykom a prešpikované skvelým humorom (a veľké plus za to, že autor si vie uťahovať aj zo seba). Tak nejako si predstavujem duchovné úvahy pre človeka nášho časopriestoru.

1 20.05.2024

Téma žien čakajúcich doma na svojich migrujúcich mužov sa mi zdala dosť sentimentálna, knihu som si chcela prečítať jednoducho preto, lebo je to prvá abstynovka od Slovenky.

Rojovej štýl bol celkom fajn, nie som si však istá, či sa vôbec sama držala vlastných pravidiel, lebo popri príbehoch o čakajúcich ženách sa tam vpašovali aj príbehy o ženách, ktoré sami odišli/odchádzajú, a tiež kdejaké lokálne reálie približujúce sa skôr k cestopisu. Tiež mi celkom nevyhovovalo, že pokus o komparáciu podmienok viacerých krajín zlyhal v nevyvážeností, napríklad z Mexika tam bolo toľko príbehov, že by vydali aj na vlastnú knižku, z iných krajín (napríklad aj Slovensko) iba jeden. Nie som si istá, či jeden (!) zástupný príbeh stačí na to, aby človek pochopil danú problematiku v kontexte celej krajiny. Osobne si myslím, že to nutne vedie k určitým skresleniam.

Toľko k mojím výhradám: inak však musím uznať, že Rojo píše dobre, pre tému bola očividne zapálená, snažila sa svojich respondentov čo najviac spoznať a čo najdlhšie s nimi pobudnúť a nepochybujem, že svoje čitateľstvo dokázala primäť pozrieť sa na tému migrácie inými očami. Mňa síce veľmi nie (čo už, asi sa stávam nevyliečiteľný cynik), minimálne literárne som si však knihu vychutnala.

PS: Ak by podobným spôsobom autorka (táto či iná) spracovala tému migrácie čisto iba v slovenskom kontexte, z takej knihy by som asi bola paf. Nie žeby nebolo zaujímavé dozvedieť sa niečo aj o mexických, indických či trebárs etiópskych ženách, ktoré čakajú na svojich mužov a popritom sa snažia nejako vyžiť, spravovať domácnosť a vychovávať deti, ale myslím, že podobný priestor by si zaslúžili aj tie slovenské.

1 11.05.2024

To naozaj Draco? Vážne práve on si uzurpoval právo poodhaliť zákulisie filmového sveta Harryho Pottera? Nemohol to prenechať niekomu ikonickejšiemu, dôležitejšiemu?

A to má naozaj tridsiatnik Tom Felton, ktorý náhodou získal rolu v kultovej sérii a odvtedy len ide od jednej vedľajšej postavy k druhej, potrebu písať autobiografiu?

Také nejaké boli moje prvé reakcie, keď som sa dozvedela, že táto kniha vyšla. Fajn, asi som trochu cynik.

Ale ten výsledok nebol až taký zlý... Teda, ak vám stačí trochu zákulisných informácií z pottreovskej filmovej rodiny, trochu rodinných historiek malého Toma, trochu tajomných náznakov, ako to vlastne bolo/je s ním a Emmou Watson... A trošku prvoplánový moralizujúci koniec mladého herca, ktorému sa podarilo vyhrabať zo závislosti. Všetko v krátkych, v podstate na seba nenadväzujúcich kapitolách, jemne pretkaných Feltonovým humorom. Žiadna veľká (literárna) sláva, ale aj tak príjemná oddychovka, ktorá laikovi poodhalí, ako vyzerá natáčanie (nielen Harryho Pottera) a ako vyzerá vnútorný svet človeka, ktorý sa stal skoro a rýchlo slávnym.

Veľmi mi však v tom celom chýbal nejaký "mea culpa" moment, lebo nech Tom pokašľal či vyviedol čokoľvek, vždy, ale že vždy za to mohol jeho vek, sláva, povaha, okolnosti... nikdy nie však Tom.

PS: Najkrajší pre mňa aj tak ostáva úvod Emmy Watson. Každý by si zaslúžil mať v živote človeka, ktorý ho vidí tak zidealizovane, ako Emma Toma.

2 11.05.2024

"Odkedy na tomto svete dostávame všetko, čo chceme?"

Nuž áno, život ide len zriedka tak, ako by sme chceli, a platí to aj o životoch žien v tejto knihe. Súčasnosť zastupujú priateľky Libby a Siena, tridsiatničky, ktorým osud stihol
uštedriť už niekoľko veľkých rán. Ich príbeh sa pozvoľna prelína s inou dvojicou priateliek, ktoré svoju mladosť žili v 40. rokoch; čerstvej panej sídla Woodmont Olivie a jej šoférky Sadie. Každá z týchto žien bola svojim spôsobom zaujímavá, dobre charakterizovaná a pre každú z nich autorka vymyslela osud, z ktorého občas mrazilo. Preto jej rada odpustím, že nakoniec sa všetko zvŕtlo smerom až k príliš sladkým a málo pravdepodobným happyendom alebo aspoň ich náznakom. Po všetkých ťažkých témach (znásilnenie, potraty, život v chudobe, život v zlatej klietke...) by som ďalšiu nálož smútku zapríčinenú tragickým koncom už asi nezniesla ;-).

Kniha mala dosť dlhý rozbeh, chvíľkami som si vravela, že zrejme o nič neprídem, ak ju nedočítam, ale mýlila (by) som sa; prišla by som o zaujímavý, dobre vyskladaný príbeh, ktorý síce nezmení dejiny literatúry, ale dokáže vtiahnuť, dojať, povzbudiť. Takto nejako si predstavujem nenáročné čítanie pre náročnejšie čitateľky. Síce oddychovka, ale taká, čo neuráža intelekt a aj napriek ťažkým témam nechá v čitateľovi na konci pocit ľahkosti.

Aj keď doteraz sa vo mne moje rebelské ja bije s mojim puritánskym ja a nevedia sa dohodnúť, či v knihe prezentovaná a viacerými postavami žitá myšlienka "radšej prosiť o odpustenie než o povolenie" sa mi zdala príťažlivá alebo či by som niektorým z postáv v niektorých situáciách mravoučne (a zbytočne) dohovárala :-D.

1 26.04.2024

Čakala som náučnú literatúru, autor to poňal skôr esejisticky, ale nevadí. Jeho pohľad, jeho poznámky, jeho spôsob videnia a prezentovania videného (čítaného) spravili túto knihu nakoniec zaujímavejšou, ako keby to malo byť len o encyklopedických faktoch.

Päťdesiatka, ktorú zostavil, obsahuje popri notoricky známych dielach aj také, ktoré našincovi veľa nehovoria (a obávam sa, že ani po autorovej prezentácií nebude čitateľ môjho typu veľmi presvedčený, že by tam nutne museli byť alebo že by si ich mal dokonca prečítať), ale ako rýchly prelet literárnymi dejinami posledného storočia, prípadne ako zdroj nových položiek na zoznam kníh, ktoré si v nejakom neurčitom "raz" chceme/treba zadovážiť, ak sami seba chceme považovať za čitateľa/znalca nedávnej klasiky, je knižka určite fajn.

2 22.04.2024

Prekvapivo svižný, zaujímavý a aj realisticky pôsobiaci román z dôb, keď žil, pôsobil a umrel Ježiš Nazaretský... ale ten je v ňom len vedľajšia, takmer bulvárna postava. Keď si o ňom aj hlavné postavy náhodou vymieňajú správy, tak možno v takom štýle, ako sa mi dnes bavíme o politikoch, celebritách... A hneď potom sa vrátia k vlastným životom, príbehom, radostiam a starostiam. Niekedy vlastne ani nevedia, že mali česť práve s Ježišom (ako keď Elkajim stretol čoby kňaz v chráme strateného chlapca) a už vôbec nie to, že práve on by mohol mať riešenie, či dokonca byť riešením, na ich obavy, osudy, boľačky... A že tých je. A sú podobné našim.

Veľmi sa mi páčilo, že listy či odkazy, ktoré si postavy vymieňajú, sú krátke, realisticky pôsobiace (narozdiel od traktátov v Jeho kráľovstve). A veľmi sa mi páčilo, že postavy sú také... ľudské. So svojimi snami, chybami, osudmi. A vďaka epištolárnej forme ich môžeme spoznať cez vlastnú optiku i cez pohľad ich blízkych.

Okrem fiktívnych postáv sú tu vkomponované i biblické; a autorke musím uznať, že autorskú licenciu využila k vytvoreniu takých osudov, pováh a motivácie Kaifáša, Lazáza a jeho sestry Márie či Barabáša, s akými som sa ešte nestretla. Pritom aj psychologicky, aj teologicky by to zrejme obstálo.

Kniha sa dá interpretovať rôzne, číta sa ľahko, necháva svojim postavám aj čitateľom priestor na otázky, pochybnosti, možno až skepsu... Ale aj na nádej.

Na pôstny čas to bola pre mňa primeraná knižná voľba, hoci som predsa len čakala od nej niečo iné (priblíženie Ježiša, priblíženie sa k Ježišovi) a niečo viac (napríklad aj duchovný, nielen literárny zážitok).

1 22.04.2024

Oblúkom sa vyhýbam beletristickým knihám, v ktorých je Agatha Christie jednou z postáv (prekvapivo je ich dosť, väčšina sa snaží objasniť záhadu jej zmiznutia po rozvode), ale k tejto ma prilákala autorkina odvaha/drzosť vkomponovať Christie do úplne fiktívneho príbehu, ktorý sa odohráva v jej reálnom domove...

Ako určitá literárna hra pre fanúšikov Agathy celkom fajn (napríklad keď Christie na základe vraždy v knižnici vymyslí zápletku svojej knihy Mŕtva v knižnici), ale, buďme úprimní, nebyť prítomnosti slávnej autorky v deji, bola by kniha tisícprvou snahou napísať detektívku v štýle a v dobe Agathy Christie. Jasné, ako celok to bolo milé, hravé, úsmevné, ale nič také, z čoho by človek padol na zadok.

Skvelou voľbou bolo určite odpratať Agathy Christie čo najskôr do vlastnej izby a prenechať vyšetrovanie aj rolu hlavnej postavy Phyllide. Tá bola ako postava veľmi fajn, zapamätateľná, sympatická, originálna; chvíľkami však možno až príliš "moderná" v zmysle, že asi len totálny neznalec danej doby by mohol veriť, že taký typ ženy, tobôž gazdinej, by sa mohol v opisovanom časopriestore naozaj vyskytovať. A hoci chápem, že autorka potrebovala spraviť z vyšetrovateľov čo najväčších ťuťmáčikov, aby mala Phyllida čo najväčší dôvod a priestor viesť vlastné vyšetrovanie, chvíľkami to už hnala takmer do karikatúry.

Celkovo som si však knižku užila aj s týmito mojimi výhradami a ak by v slovenčine vyšlo pokračovanie, rada si ho donesiem domov z knižnice.

1 22.04.2024

Ako sa to (vraj) píše v Talmude? Že Nebo si zaslúži ten, kto rozosmieva svojich druhov? Tak potom si Evžen Boček zaslúži v Nebi vlastnú lóžu ;-).

Ale vážne; ak nerátam dialógy s mojim ultra vtipným manželom (škoda, že ten knihy nepíše), už dlhšie ma nič nerozosmialo tak, ako táto kniha. To nevylučuje, že niektoré vtipy boli aj trápne, otrepané, príliš repetitívne... Ale mnohé skrátka stáli za to. Ostatne, rozosmiať čitateľa je ťažšie než ho dojať, takže som autorovi vďačná za každý úsmev aj výbuch smiechu, ktorý mi táto knižka dopriala, a veľmi rada mu odpustím aj nie príliš prepracované charaktery (v podstate je každá postava charakterizovaná jednou svojou dominantnou vlastnosťou/chybou, ktorú autor do omrzenia zosmiešňuje v slede rôznych situácii), nie príliš prepracovaný dej (ale nie je aj život skôr o anektodických, na seba v podstate nenadväzujúcich epizódach?) a nie príliš verné zobrazenie reality (napr. v jeden deň si Milada zmyslí, že zorganizuje akciu, o ktorej by mali vedieť novinári, na druhý už sú noviny plné správ inzertného charakteru o Kostke, ako keby nemali žiaden redakčný plán, a tak by sa dalo pokračovať dlho, predlho...).

Ako oddychovka s riadnou dávkou hyperboly je však kniha určite fajn voľba.

14 22.04.2024

Rozbeh bol dlhý a zbytočne naťahovaný, postáv priveľa, zápletka dlho nezaujímavá... Až som uvažovala, že knihu jednoducho zavriem a pre seba si celý "prípad" s asi najnudnejšou knižkou Agathy Christie uzavriem v štýle "aj majster kat sa utne". Našťastie som vytrvala a odmenou mi bola celkom slušná (nielen) rodinná dráma v pozadí troch naoko nesúvisiacich vrážd. Hoci ma však napokon kniha chytila, pletiaca a naoko popletená slečna Marplová pre mňa asi nikdy nebude dôstojnou náhradou Poirota.

3 22.04.2024

Timravine poviedky a novely sú za všetky možné hviezdičky, to bez debát. Čo sa však týka konkrétne tohto vydania, som trochu na vážkach.

V prvom rade som vďačná, že vôbec vyšlo, lebo má podľa mňa nielen ambíciu, ale aj potenciál sprístupniť Timravu súčasným generáciám. Pútavý dizajn, osobité ilustrácie/výšivky Ivany Šátekovej, zaujímavý font písma... Jednoducho, vizuálne je zbierka pekná. Chýbali mi však nejaké aspoň elementárne informácie vnútri, trebárs roky vydania jednotlivých poviedok, nejaký krátky autorkin medailón, o nejakej štúdii či poznámkach pod čiaru nehovoriac... Jasné, to všetko sa dá dnes aj vygoogliť, ale, buďme úprimní, to platí aj o Timraviných poviedkach. Keď ich už mať doma knižne, tak prečo tú knižku nevyšperkovať nielen pre oko, ale aj pre rozhľad? Ale uznávam, že už len ten vizuál stojí za kúpu.

Nájdu sa ľudia, ktorí si idealizujú a romantizujú staré časy, tradičné hodnoty, tradičnú slovenskú dedinu... Timravu na nich! Myslím, že by ich rýchlo uviedla do reality (alebo teda aspoň do realizmu ;-)).

A inak, naozaj považujem za zázrak, že autorka, ktorá väčšinu života nevyšla z dvoch dedín, dostala len minimálne vzdelanie a svoj životopis zhrnula doslova do niekoľkých riadkov, dokázala napísať tak hlboké, nadčasové a dychberúce diela. Veľmi som si túto zbierku troch jej azda najznámejších noviel užila a úplne mi stačili na to, aby sa Timrava hneď etablovala medzi mojich najobľúbenejších autorov.

3 21.04.2024

Najlepšia kniha o Ježišovi, akú som zatiaľ čítala. Iba málokedy sa v rámci duchovnej literatúry stretne čitateľ s autorom, ktorý je dostatočne fundovaný, vzdelaný, argumentačne podkutý a ochotný v mene hľadania Pravdy spochybňovať i to, čomu dosiaľ veril, ak sa to ukáže ako nefunkčné v rôznych zmysloch tohto slova. V tomto prípade to autor skúsil; na Ježiša sa pozerá z rôznych uhlov a aj čitateľovi tak pomáha pozrieť sa na Ježiša novým pohľadom, všimnúť si aspekty jeho života i povahy, na ktoré sa málokedy poukazuje, lepšie precítiť rôzne udalosti, ktorými si prešiel, i pochopiť učenie, ktoré hlásal.

Asi najlepšie na knihe je, že má čo povedať ortodoxnému veriacemu, ktorý má pocit, že o Ježišovi už čítal/počul všetko (podstatné), rovnako ako i hľadajúcemu človeku či agnostikovi, o celej škále čitateľstva medzitým nevraviac.

26.03.2024

Démonizovaný aj idealizovaný. Svet stredoveku. Vo fundovanom rozprávaní Daniely Dvořákovej nadobúda tento dejinný úsek reálnejšie kontúry a opäť raz sa nám potvrdzuje, že veci sú málokedy čierno-biele.

Ako úvod do témy alebo jej rekapitulácia je kniha veľmi fajn, skúsenejší čitateľ zas určite rád prižmúri očko, a to najmä pred mnohými skratkovitými odpoveďami, duplikáciou niektorých informácií ("ako som spomínala..." + takmer doslovné zopakovanie už skôr vypovedaného) či opakovaním viac-menej tých istých mien (je evidentné, komu venovala autorka svoj dlhoročný výskum ;-)). Potešia aj dobové ilustrácie (škoda, že nezdrojované) a celkový dizajn knihy.

Jednoducho, veľmi pekná a obsahovo hodnotná kniha, na ktorej by sa ešte dalo čo-to vylepšiť, ale aj v takej podobe sa čítala veľmi ľahko, dobre a rýchlo, a hoci z nej budú citovať v prácach zrejme skôr študenti stredných než vysokých škôl, aj tak sa z nej dá veľa dozvedieť.

3 26.03.2024

Možno Backman trošku citovo vydieral. Možno Backman hral s trochu ošúchanými kartami. Možno Backman chvíľkami príliš tlačil na pílu. Ale všetko mu odpúšťam, lebo pri mnohých odsekoch či hoci vetách som si vravela "och, ako krásne to vystihol" a ku koncu som sa splakala ako bábätko. Môžete dať knižke, ktorá z vás vydoluje potoky sĺz, menej ako päť hviezdičiek? No nemôžete.

"Drahá, Ted sa na mňa veľmi hnevá."
"Nehnevá sa na teba, ale na celý svet. Zlostí sa, lebo s takým nepriateľom sa nedá bojovať."
"Tak to teda má čo robiť, čaká ho večná zlosť, lebo svet je veľký."

19 26.03.2024

Skvelá detektívka. Dychberúca atmosféra, veľmi dobre gradované napätie aj nové informácie, vďaka ktorým vás to vábi čítať stále ďalšiu a ďalšiu kapitolu. Priznávam, že po skúsenosti s inou autorkinou knihou som sa trochu bála za vlasy pritiahnutého finále, ale našťastie sa nám všetko pekne, logicky a vierohodne vyjasnilo a prepojilo. Trochu sa mi nepáčilo, že Libby a Annalise, hrdinky jednotlivých liniek, boli ako jedna postava, akurát žijúca s odstupom jedného storočia, autorka mohla viac odlíšiť ich charaktery. Inak sa však s postavami pekne pohrala, nejedna počas deja prekvapila (to platí aj o vrahoch; na to, aký malý okruh podozrivých autorka pripravila, tak ich identita dokázala prekvapiť).

A ako matku ma úplne rozbili časti o Gii. Za mňa určite najsilnejší motív v tejto knihe.

PS SPOILER: Jacobus? Vážne, Libby? Ach, moja...

26.03.2024