Starmoon komentáře u knih
Parádny triler. Autor vie pracovať s atmosférou aj psychológiou postáv, naťahuje nervy čitateľa ako gumičku v gatiach z Temu, ponúka stopy aj červené slede zároveň, nedovolí pustiť knihu z rúk a aj keď si trilerový maniak už čo-to domyslí, aj tak mu ostane v zálohe kopec prekvapení. Jednoducho super žánrovka. A ten názov, to je nielen dokonalé vystihnutie espritu knihy, ale aj dôležitá otázka, ktorá vo mne po dočítaní ešte dlho rezonovala.
Som rada, že sa tento konkrétny vyšetrovateľ rozhodol presedlať na spisovateľskú dráhu, lebo mu to z môjho pohľadu ide :-D. Neviem posúdiť, či viac, menej alebo porovnateľne ako kolegom (Dominik Dán, Peter Šlosser), lebo od spomínaných pánov som ešte nič nečítala, ale o Neuerovi budem vedieť, že siahnuť po jeho knižkách v knižnici nebude krokom vedľa.
Uplakaná jeseň ma vtiahla svojou atmosférou, dva prelínajúce sa prípady boli dynamické a pútavé (aj keď jeden sa vyriešil na pomery žánrových zvykov dosť rýchlo), no a hlavne som celý čas mala pocit reálnosti, teda že nejako takto to na slovenskej polícii naozaj môže vyzerať. A vlastne aj túžbu, aby to tak bolo, keďže všetci vyšetrovatelia svojimi prípadmi a osudmi obetí akoby žili, mali úprimnú túžbu a snahu všetko vyriešiť a potrestať zlo, a to aj za cenu nadčasov a bojových podmienok na pracovisku; v tomto pripomínali skôr amerických televíznych detektívov než apatické či namosúrené bytosti tesne pred vyhorením či výsluhovým dôchodkom, ktoré sa s tuzemskou políciou spájajú, žiaľ, mne.
Samotné rozuzlenie zaujímavé (hoci mám pocit, že autor dal nám čitateľom pomerne skoro dosť jasnú indíciu, kto a ako mohol vraždiť).
A nepodstatný detail, ktorý si tu však chcem aspoň pre seba zaznamenať: nepochopila som nutnosť opakovaného a trochu primitívneho výsmechu jedného z vyšetrovateľov z mena Valér; a zvlášť, keď ešte atypickejšie a v texte tiež použité meno Valerián mu už vôbec neprekážalo.
Milučké čítanie vhodné na obdobie vzdoru. S dráčikom sa dá dieťaťu ľahko stotožniť, len škoda, že je ťažšie sa ním inšpirovať (všetky "triky" zvieratiek na zvládanie hnevu sú ťažko uskutočniteľné aj pre dospelého človeka, nieto ešte pre impulzívne a reaktívne dieťa, zvlášť také, čo ešte nevie počítať :-D). U nás doma mal však aj s touto dospeláckou výhradou dráčik veľký úspech a čítal sa stále dokola :-D.
"Vždy považovala za samozrejmosť, že jej emigrácia je nešťastie. Ale v tejto chvíli si položila otázku, či to nebola len ilúzia nešťastia, ilúzia vnuknutá spôsobom, akým všetci vnímajú emigranta? Nevnímala vlastný život podľa návodu, ktorý jej tí druhí podstrčili? A povedala si, že jej emigrácia, hoci vnútená zvonku, proti jej vôli, bola možno bez jej vedomia najlepším východiskom v živote. Kruté sily Dejín, ktoré siahli na jej slobodu, ju vlastne oslobodili."
S ľahkosťou napísané dielo o ťažkých životných rozhodnutiach, vzťahoch (k sebe, k iným, k vlasti) či o živote a jeho nuansách všeobecne. Do popredia vystupuje téma (e/i)migrácie, zvlášť tej politickej, ale vďaka kunderovskej optike nie je prvoplánovo zobrazená ani interpretovaná.
"Život, ktorý sme za sebou zanechali, má zlozvyk vystúpiť z tieňa, posťažovať sa na nás, súdiť sa s nami. Ďaleko od Čiech sa Jozef odnaučil rátať so svojou minulosťou. Ale minulosť tu bola, čakala na neho, pozorovala ho. Jozef, celý nesvoj, sa usiloval myslieť na niečo iné. Ale na čo môže myslieť človek, ktorý navštívil krajinu, kde prežil minulosť, ak nie na svoju minulosť?"
Kniha bola také intelektuálne potešenie, pritom žiadna akademická nuda či umenie pre umenie; nazdávam sa, že Kunderu (minimálne tohto) zvládnu, pochopia a ocenia aj tí, ktorí zväčša preferujú tzv. oddychové čítanie. Zatiaľ čo však môj intelekt si hýčkal, prosté človečenstvo strádalo. Postavy sú sebecké, nevyrovnané či labilné, nie je sa kým inšpirovať, koho obdivovať; a hoci vďaka autorovi ich môžeme skvelo chápať (alebo to minimálne skúsiť), poviem to tak (parafrázujúc klasika), že čím som staršia, tým viac oceňujem dobrých ako úspešných či múdrych ľudí. Skrátka u mňa na konci ostal pocit, že mi práve rukami (a hlavou a srdcom) prešlo dielo o ľuďoch, ktorí si (z)ničili, ničia a ďalej budú ničiť život; a presne to robili, robia a budú robiť aj so životmi okolo seba. Žiadna katarzia, žiaden zvrat, prosto nič, čo by ma aspoň na konci zohrialo, povzbudilo.
Možno SPOILER: Jednoducho by sa celý dej knihy dal zhrnúť do konštatovania "dvaja ľudia odišli, dvaja ľudia sa na chvíľu vrátili, dvaja ľudia odišli naspäť zistiac, že sa vlastne ani nechceli vrátiť; a medzitým si stihli ublížiť a zistiť, že ich podstata ostala naprieč rokmi a mnohými zmenami nezmenená, možno až nemenná". Ešteže to v Nebedomosti nie je len o fabule; gro je inde, napríklad v psychológii postáv, myšlienkovom bohatstve autora, jeho úprimnosti zoči-voči životu (nielen) emigranta...
"Keď vám priateľ rozpráva, aký je nadšený z toho, čo všetko Boh robí, nie je ľahké priznať, ako veľmi vám prekáža, čo všetko Boh nerobí. Západná Cirkev sa stala obecenstvom ľudí buď víťazných alebo ľudí prijateľne zlomených. Buď nadšene rozprávame, ako Ježiša milujeme (spravidla preto, že požehnanie sa sype) alebo nesieme statočne, že sa nám práve nedarí. Pritom druhých (a niekedy aj seba) presviedčame, že sme na tom lepšie, než ako to v skutočnosti je. V komunikácii s druhými jednáme skôr správne než skutočne. Sme skôr primeraní než plní života."
Zaujímavá téma a občas aj zaujímavá myšlienka, úvaha. Autor sa však miestami podľa mňa príliš zacyklil v tých istých záveroch, ktoré opakoval znova, inými slovami, do omrzenia. A hlavne, vždy nanovo ma pobaví/rozčúli (podľa stavu aktuálnej hormonálnej hladiny :-D), ak niekto, kto sa otvorene priznava k vile, autám, dovolenkám, golfu a iným statusovým veciam vyššej triedy, ide kázať o trápeniach, o ktorých vie možno pekne teoretizovať, ale ktoré nepozná z pravej ruky. A vôbec tu nejde len o materiálne veci, ale o požehnania v rôznych oblastiach ako rodina, kariéra, duchovný život...
Jasné, ani autorovi a jemu podobným sa nevyhýbajú problémy, starosti, ťažké emócie, choroby, smrť... Ale asi sa predsa len inak plače v garsónke a inak v hyacyente; a iné je vravieť úprimne "aj ja" a iné "mal by si", najmä ak nechodil v topánkach dotyčného. Alebo aj inak: sýty hladnému neverí, to vieme, ale ak sýty začne hladného presviedčať, že jeho osud a hlad je vlastne požehnaním... a ďalej si pritom sám pokojne je koláče, no to ďakujem pekne. A presne to autor z môjho pohľadu väčšinu času robil. Ono je však pomerne ľahké iným kázať o tom, ako máte znášať svoje trápenia a kríže... A niečo iné je, keď ich aspoň na chvíľu musíte niesť sám.
Ale možno mu krivdím a keď si eventuálne jeho dielo prečítam inokedy/iná, budem ho vnímať pozitívnejšie. A jasné, aj napriek mojim výhradám naozaj platí, že popri teoretizujúcom a opakujúcom sa balaste tu boli aj myšlienky a postrehy, čo ma zasiahli a dobre podľa mňa popísali prežívanie mnohých (mojich známych) či mňa samej, napríklad:
"Keď nám život uštedrí pár poriadnych rán, chceme, aby bol niekto s nami tak, ako to potrebujeme, a nie tak, ako si on praje. Netúžime po tom, aby sa niekto snažil, aby sme sa cítili lepšie. Také úsilie, akokoľvek dobre mienené, vnímame ako nátlak, ktorý naše trápenie len prehlbuje."
"Šťastní ľudia väčšinou nevedia milovať. Zato radostní áno. Preto musí byť šťastie, príjemné pocity navodené priaznivými okolnosťami, odňaté, aby boli nahradené radosťou. Šťastní ľudia málokedy hľadajú radosť. To, čo majú, im stačí. Ich život stojí na požehnaniach, ktoré si užívajú. Hoci im niekedy na menej šťastných úprimne záleží, väčšinou sa ich hlavný záujem sústreďuje na to, aby nestratili to, čo majú. Nemajú slobodu usilovať sa o krajšie sny."
Zaujímavá, no veľmi nevyvážená kniha. Cca prvé dve tretiny sú o všetkom možnom, počnúc službou všeobecne, rôznymi typmi služby v rámci hierarchie či (rakúsko-) uhorských/európskych lokalít, autori bočia všade možne a ku každému možnému... Neviem, či táto ich potreba spočívala v túžbe predstaviť všetky aspekty služby takpovediac od Adama alebo či skrátka potrebovali naplniť počet strán, na čo by im samotný príbeh konkrétneho lokaja a konkrétnej dvornej dámy nestačil. Ak niekto po knihe siahol so zámerom dozvedieť sa viac o daných dvoch ľuďoch, bude musieť veľa preskakovať. Ak niekto na základe názvu očakával konkrétnejšie detaily o živote služobníctva na viedenskom dvore v ére cisára Františka Jozefa a jeho Sissi, zrejme tiež bude trochu sklamaný.
Tým nechcem povedať, že by kniha bola zlá, naopak, prináša veľa zaujímavých informácií, je však chaotická, akoby autorom chýbal lepší plán, o čom vlastne chcú písať a hlavne ako to budú prezentovať v názve a anotácii.
Veľmi príjemné prekvapenie. Najprv som bola pripravená prižmúriť nad knihou očko už len preto, lebo slovenských trilerov, a to zvlášť od žien, je ešte menej ako šafranu, ale nakoniec to ani nebolo treba. Slovenská-neslovenská, kniha bola super, dokonca sa autorke aj zručne podarilo prekľučkovať mnohými pascami žánrových klišé, ktoré hrozili pri zvolenej téme a lokácii (opustená chata v horách odtrhnutá kvôli snehu od sveta, oh my god, čo už sa z toho otrepaného námetu dá ešte vyťažiť... A ono to autorka predsa len skúsila a ono jej to predsa len vyšlo ;-)).
Nakoniec teda očko prižmúrim len nad pár detailmi, napríklad nad tým, že Orava 21. storočia sa tu vďaka pár metrom snehu stala temer nedobytnou baštou, no a najmä nad tým, že v hoteli (hoci horskom a hoci rodinnom) ktovie prečo nemali na chodbách kamery, vďaka ktorým by bolo hneď jasné, kto spáchal vraždu z úvodných strán ;-).
Kniha je napínavá, zručne napísaná a vyskladaná, s dobrým tempom a dynamickým dejom. Avšak...
Postavy. Počnúc tou hlavnou, nejako sa mi nedarilo veriť, že by niekedy niekde s výnimkou autorovej hlavy mohli naozaj existovať. (Napríklad, už ste niekedy stretli zdravého tridsiatnika, ktorý by bol viac než dekádu zamilovaný do človeka, ktorého presne rovnaký čas nevidel? Alebo aká je pravdepodobnosť, že vaše dvojča umrie aj s priateľkou presne v deň, keď zmizne vaša stredoškolská láska? A tak by sa dalo pokračovať dlho-dlho.)
A záver... No dobre, nie som expert na danú problematiku, ale to nie je očividne ani autor; celé rozuzlenie bolo ako z mainstreamového filmového béčka v svojom žánri.
Hoci ma teda kniha veľmi bavila a držala v napätí od prvej strany až po tú poslednú, pri hviezdičkovaní zohľadňujem celkovú nereálnosť... A ten úplný "dávim-cukrovú-vatu" záver radšej ani nebudem komentovať ;-).
Skvelý ženský triler: zápletka, charaktery, k tomu gradácia deja, napätia aj informácií, skrátka všetko funguje ako má a dokopy vytvára vyvážený, realistický, logický a navyše aj prekvapivý celok. V rámci daného žánru príjemné prekvapenie.
Asi moja prvá poirotovka, ktorú som najprv videla vo filmovej verzii. Knižný zážitok mi tak trochu pokazilo (alebo možno skôr spestrilo, ako sa to vezme) poznanie, kto je vrah. Nevadí, sama by som na to aj tak neprišla a takto som mala aspoň príležitosť všímať si, ako dotyčný/dotyčná (nechcem kaziť zážitok tým, čo ešte dej nepoznajú ;-)) zavádza a odvádza pozornosť.
Halloweenska tematika mi nebola veľmi blízka, ako katolíčke mi pripadalo neuveriteľné až úsmevné, že na príprave večierka a rôznych pohanských rituáloch participuje aj miestny anglikánsky duchovný a iní veriaci, ale to len taká vsuvka z mojej strany, pre dej to nebolo podstatné a čitateľov s iným duchovným backgraundom to zrejme rušiť nebude.
Spočiatku sa dej vliekol, cca až na 150. strane sa Kristina vyberie na chatu, čo vie (slovenský) čitateľ vlastne už z anotácie. Potom však dielo pekne graduje, autorka aj s minimom postáv a obohratými témami (až tematickými klišé) dokáže vytvoriť napätie aj priniesť pár prekvapení. Ale (ako sa mi to pri trileroch stáva v poslednom čase často) rozuzlenie ma trochu sklamalo svojou "nafúknutosťou" (celé to tajomstvo z minulosti, ktoré odštartovalo sled ďalších udalostí, bolo ako varené z vody, skrátka len aby nejaké bolo, hoci reálnosť danej situácie bola asi tak na mínus desať; a aj reakcia vraha na to, že ktosi jeho blízky ho odhalil, sa mi zdala veľmi pritiahnutou za vlasy, najmä v kontexte toho, že daná osoba ho za jeho činy de facto vôbec neodsúdila a bola úprimne ochotná ho kryť a aj sama pred sebou ospravedlňovať).
Za mňa teda triler, ktorý neurazí ani nenadchne, hoci ako oddychové čítanie na pár dní príjemne zamrazí.
"Hlavne je potrebné si uvedomiť, že queer ľudí nedefinuje len ich sexualita alebo identita. Každý z nás je komplexná osobnosť s rozmanitým životom, v ktorom zastávame celý rad rolí. Sme niekoho priatelia, deti, sme tiež rodičia, kolegovia alebo trebárs športovci. Máme rôzne názory a pohľady na svet. Redukovať človeka na jeho sexualitu a odvodzovať tak príslušnosť k nejakej skupine ľudí je asi rovnaké ako myslieť si, že deti zo 4. A. budú rovnaké, pretože všetky spolu chodia do jednej triedy."
V rozhovore pre Denník N, konkrétne pri otázke, čo autorovi dala práca na tejto knihe, uviedol: "V prvom rade množstvo nových znalostí. Aj ja sám som sa dozvedel veľa vecí, začal som rozlišovať viac rôznych nuáns v identitách a sexuálnych orientáciách a zároveň mi to dalo hlbší pohľad do prežívania identít, ktoré ja sám nemám, napríklad do identity transrodového človeka."
Obdobne to mám aj ja ako čitateľka. Určite mi kniha rozšírila obzory a v ideálnom prípade aj srdce. Samozrejme, jej charakter nebol len informačný, ale aj formačný, čo nemusí vyhovovať všetkým/mnohým, no ak mám hovoriť za seba, človeka formovaného v oblasti queer tém katolíckou náukou a rôznymi jej (dez)interpretáciami (a často, žiaľ, aj dezinformáciami), bola táto kniha pre mňa slušnou lekciou empatie a tolerancie.
K obsahu a rozsahu toľko, že oboje sa mi zdali primerané, vyvážené a aj celková grafická úprava knihy a sadzba super.
Samozrejme, s niektorými respondentmi by sa dalo veľa a dlho polemizovať, niektorí z nich mi pripadali, že tejto knihe (témam) robia skôr medvediu službu, ale to je OK, alebo teda aspoň normálne, že sto ľudí rovná sa sto chutí a sto názorov.
"Omnoho ľahšie sa utláčajú ľudia, ktorých nie je vidieť. Omnoho ľahšie sa vytvára strach z neznámeho. (...) Prieskumy ukazujú, že pokiaľ ľudia poznajú aspoň niekoho queer zo svojho blízkeho okolia, sú až niekoľkonásobne priateľskejší k LQBTQ ľuďom a sú častejšie otvorení rovnosti. Vizibilita je jedna z najdôležitejších vecí v ceste za rovnoprávnosťou."
Mojim top autorom v neoficiálnom subžánri "popularizačná literatúra o histórii pre mladých" je roky Terry Deary; ale veľmi ma potešil objav Jacqueline Morley, keďže kniha KEBY SOM BOL VIKING (áno, vyšla aj v slovenčine) bola natoľko zaujímavá, že som pri nej dokázala zabudnúť na to, že ma Vikingovia vlastne vôbec nezaujímajú :D. Ale fakt; dobre dávkované informácie, kopec zaujímavosti, objavný koncept...
V puberte by mi to vieru nezachránilo, ale teraz, ako starú školu, ma kniha príjemne prekvapila. Čakala som trošku moralizujúce a trošku otrepané odpovede na rôzne problémy mladých (btw, niektoré listy pôsobili takmer až úsmevne, ani sa mi veriť nechce, že by tak tínedžeri, hoc aj z Talianska a inej generácie, rozmýšľali a písali), na vlastné prekvapenie som však často dostala argument či názor, ktorý mi vyvolal husiu kožu a obnovil nádej, vieru, lásku.
O to viac ma prekvapilo, že popri niektorých naozaj brilantných a veľmi empatických odpovediach pátra Tonina sa objavovali aj také, ktoré zrejme písal v dni, keď vstal z postele ľavou nohou: takmer až posmešné, uštipačné... Dostať v puberte takú odpoveď od (cirkevnej) autority na niečo, čo ma naozaj zaujíma/trápi, nuž, asi by to moju mienku o kňazoch, Cirkvi a Bohu veľmi nevylepšilo, skôr naopak... Takže niekedy mi viac ako viera liezol na nervy Lasconi :D.
Inak však naozaj super brožúrka.
A na margo ilustrácií či obálky: som rada, že dnes už je vizuálna stránka (aj kresťanských) kníh naozaj niekde inde.
PS: Fakt by ma zaujímalo, nakoľko boli autorove odpovede krátené, keďže niekedy ich tvorilo pár odsekov, niekedy doslova pár riadkov.
Danú sériu krátkych životopisov vybraných svätých s minimom textu a celostránkovými ilustráciami som ako dieťa zbožňovala a o mnohých významných Božích priateľoch (Mária Margita, Mária Dominika, Matka Tereza...) sa dozvedela práve z nej. ALEXIA vyšla neskôr, už v mojich stredoškolských časoch, takže som o existencii danej knižky (a vlastne ani svätej :D) netušila. Z Knihobotu som si ju objednala s túžbou doplniť zbierku a posunúť raz, až príde správny čas, všetky tituly deťom, ale od ALEXIE ich pokojne ušetrím. Niežeby ma vyslovene sklamala, ale... Skrátka to nebolo ono. Moralizovanie, podceňovanie detského čitateľa, niektoré takmer až predkoncilové názory (napr. o tanci), ešte aj tie ilustrácie sa mi zdali skôr čudné ako pekné. Na základné a rýchle zoznámenie sa s osobou bl. Alexie možno fajn, ale verím, že o nej existujú aj omnoho lepšie tituly.
Pre mňa, ktorá nedokážem oceniť pôvodinu a nevidela som film, skvelý zážitok.
Výtvarná stránka bez výhrad. Obsahovú som trochu nepochopila. Nie v zmysle deja, ale skôr čo sa rôznych detailov týka. Prečo napríklad boli zmenené mená postáv a rôzne nuansy v ich životných príbehoch, keď sa to od začiatku tvárilo ako skutočný príbeh? Možno len nechápem celkový kontext (vzniku), ale rušilo ma to. Tiež mi nesedeli rôzne veci, napríklad prečo byť Židom v Košiciach bolo nebezpečnejšie ako byť Židom v Budapešti či iných maďarských mestách, keďže Košice v tej dobe boli súčasťou horthyovského Maďarska, ale to je možno len o mojej neznalosti. Ak to niekto vie, rada sa nechám poučiť. Ale to by som čakala už od tejto knihy, ktorá sa (súdiac podľa poznámkových častí v závere) snažila čitateľa aj edukovať, navyše nezabúdajme, že ten pomyselný cieľový čitateľ je zrejme o dosť mladší a menej rozhľadený ako ja.
Typický Horst so svojimi plusmi aj mínusmi. Neurazí, nenadchne, zaujme.
Juj, to bola mňamka! Nie som si istá, nakoľko rôzne narážky na (svet) A. Christie ocenia (či vôbec pochopia) tínedžeri, ktorým je kniha určená, ale ja ako dospelá a najmä ako fanynka kráľovnej detektívok a jej Poirota som sa často usmievala popod moje neexistujúce fúzy.
Veľmi sa mi páčili postavy, prostredie, zápletka... Netreba sa báť, že autorka podceňuje svojho čitateľa; podľa mňa sa aj dospelý čitateľ nebude nudiť a je dosť možné, že ho totožnosť vraha prekvapí.
Len dúfam, že sa u nás kniha aspoň ako-tak ujala a vydavateľ nám prinesie aj ďalšie diely.
Hoci som dlhoročná milovníčka Stokerovej pôvodiny, nemala som problém so zásahmi do deja, ktoré v tomto prerozprávaní vznikli, dokonca ani s tým, že tu úplne absentovala jedna z najvýraznejších postáv pôvodného románu. Kto nemá čas či žalúdok na Stokerov originál, zrejme bude spokojný, osobne však každému mimo detí odporúčam (aj) román Dracula. Fakt za to stojí.
Čo ma však skutočne nepotešilo, boli ilustrácie. Zatiaľ čo zásahy do deja chápem (niekoľko stostranový román by sa bez nich sotva vtesnal do niekoľkých desiatok strán), výtvarné prevedenie pre mňa ostáva otáznikom. Napríklad Dracula pôsobí skôr ako karikatúra (naozaj by sa bytosť takého výzoru mohla nepozorovane pohybovať Londýnom?), úplne hrozné však boli ženské postavy. Z chúďatka Lucy ilustrátor nevedno prečo vyrobil totálnu špatu a Mina pôsobila skôr ako nejaká Jonathanova staropanenská tetuška vyššieho veku než krásna snúbenica. Prečo??? A dosť sa čudujem konštatovaniu Ivana Kučeru o pár komentárov nižšie, že "ak by som sa k nim dostal v 9O. rokoch, asi by mi spôsobili nejednu traumu a nočnú moru". Ja som túto verziu čítala so synom škôlkarom a ilustrácií sa nebál vôbec, dokonca si "knihu o strašidlách" pýtal opakovane a aj sa chcel hrať s nami na upírov, ktorí ho naháňajú po byte a smiešne odkvecnú, keď im ukáže krížik. Možno len v rodine máme látku strachu posunutú vyššie/inde, neviem.