Starmoon komentáře u knih
Sú autori, ktorí vidia svet čiernobielo; Bán ho očividne vidí len čierno :-). Jeho Slovensko je drsné, skorumpované, bezprávne, absurdné, s rovnými a rovnejšími, so zlými a ešte horšími, s postavami a postavičkami, ktoré pôsobia, ako by patrili buď do väznice alebo do psychologickej či psychiatrickej ambulancie. Rada som sa s jeho pohľadom zoznámila, pre vyváženie mi tu však chýbala aj tá druhá strana; optimistickejšia, príjemnejšia, vľúdnejšia. Lebo aj taká je. Mimochodom, ako rodenú Zemplínčanku ma chvíľami bavilo a chvíľami štvalo Bánove videnie/vykreslenie Východu ako "divokého Východu". Byť Západniarkou či dokonca Češkou, asi by som sa napríklad do takých Michaloviec bála ísť obdobne ako do krajín tretieho sveta. Bánovi to však nevyčítam, má právo na svoj pohľad (a hlavne má relevantné argumenty pre svoj pohľad). Viac mi však prekážalo, že vážne kauzy (napríklad tú s poľnohospodármi alebo s ubitým Rómom) "prerieďuje" hlúpôstkami typu Jánošík či exot v Sečovciach. Ak už chcel pranierovať slovenskú temnotu, tak prosím naplno, nech to má dosah, nech to má efekt. Úvahy a kuriozity inokedy, inde.
Čo potrebuje každá mama? Kvantum rád (najmä tých nevyžiadaných)? Zdrbanie od každej náhodnej tetky, ktorá si myslí, že keď niečo ona robila pred päťdesiatimi rokmi, je to to najsprávnejšie? Rozumy od slobodných kamarátok, ktoré si myslia, že raz budú dobré mamy, a tak si oprávňujú mudrovať, akoby už boli dobré mamy? Milión psychologických príučiek, ktorých závery si často odporujú?
Nie, každá mama potrebuje namiesto "mala by si" počuť "aj ja".
Jednoducho, každá mama potrebuje Kristínu Tormovú. Brutálne úprimnú, vtipnú, približujúcu materstvo (a v tomto prípade tehotenstvo, pôrod či šestonedelie) bez filtrov a stereotypov.
Kristína, ďakujem, že ješ veľa Mila keksov a čipsov, že si aj poplačeš, že priznávaš kaky a prdy, že o tom všetkom píšeš. A že o tom píšeš tak, že som sa niekoľkokrát skoro prekotila od smiechu. Naozaj vďaka.
Teória je pekná, ako to však už býva, pretaviť ju do praxe je ťažšie. Nielen samo osebe, ale aj preto, lebo mnohé autorkine tipy a odporúčania sa mi nezdajú veľmi praktické či aspoň fungujúce na každé dieťa. Ak by som však knihu čítala ako bezdetná, veľmi ľahko z nej nadobudnem ilúziu, že materstvo/rodičovstvo je vlastne malina, a že keď ho niektorí úplne nezvládajú, tak len preto, lebo nemali k dispozícii takú úžasnú knihu. Za text by to u mňa boli tri hviezdičky, tú štvrtú dávam za pekné a prehľadné spracovanie, kvantum ilustrácií a celkový dizajn.
PS: Láskavý sprievodca? Neviem, až toľko láskavosti som zase v knihe nenašla, skôr je to podľa mňa kniha zo sekcie tých, ktoré v citlivejšom čitateľovi vzbudia dojem, že ak na svoje deti niekedy zvýši hlas alebo s nimi nebude komunikovať jediným kvázi správnym spôsobom, zničí im detstvo i život. Možno to však píšem len pod vplyvom hormónov a dezilúzií z tohto typu výchovných príučiek.
V poslednom období som čítala viacero skvelých detektívok a thrillerov; Študentka však medzi nimi vedie. Možno trošku predvídateľné, možno trošku klišé, ale zároveň aj napínavé, dobre vystavané a vygradované dielo, kde sa dôraz kladie skôr na psychológiu než na "krváky", čo ja osobne kvitujem. Páčilo sa mi, že žiadna postava nebola čiernobiela; každú by som dokázala v niektorých chvíľach objať a úprimne jej povedať "chápem ťa"; zároveň by si každá v niektorých chvíľach zaslúžila pomyselnú facku (či skôr súcitné varovanie "nerob to; toto nedopadne dobre ani pre teba, ani pre iných"). Možno to bolo prostredím, možno postavami, možno spôsobom rozprávania, možno všetkým dokopy, každopádne som si Študentku veľmi užila a bola by som rada, ak by autorská spolupráca tohto dua pokračovala i naďalej.
Táto kniha vyvolala mediálny ošiaľ; aspoň teda v kontexte toho, ako sa v tuzemsku bežne (ne)píše o knihách. Iste, to by samo osebe pre mňa ešte nebolo dobrou reklamou, ale každopádne to kumulovalo moju zvedavosť (Naozaj je kniha taká kontroverzná, že ju treba stredoškolákom čítať iba s psychologickou podporou, alebo im ju inak radšej zakázať? Čo všetko vlastne tá Nicol prežila? Je kniha naozaj taká silná a dobrá, alebo sa skrátka istá novinárka z Denníka N, mimochodom, tiež účastníčka daných literárnych súťaží a Nicolina známa, jednoducho rozhodla spraviť dávnej kamarátke dobrú reklamu, a tým odštartovala všetko ostatné?).
A teda, ako to všetko vnímam po prečítaní?
Ako čitateľka som spokojná; úderné, krátke vety i odseky, žiaden balast, surrealistické obrazy a metafory, ktoré, možno trochu paradoxne, zachytili to, čo sa Terezke stalo, ešte reálnejším spôsobom... Medzi riadkami ľahko odčítateľná kauzalita. Pokus o ponor nielen do cítenia, myslenia a žitia obete, ale aj toho, kto ju z nej spravil. Možno by som uvítala ešte aj tretiu optiku; konkrétne by ma zaujímal pohľad dcéry, ktorej otec má milenku v skoro detskom veku. Pohľad dcéry, ktorá sa s tým musí vyrovnať (mimochodom, nebol by to aj dobrý námet na nejaké samostatné dielo?).
Tínedžerka schovaná v mojom vnútri Nicol ("Terezku") vlastne trochu chápe. Mladosť je často chúlostivé obdobie a človek (najmä zranený a zraniteľný, čo je skoro každý pubertiak) by pre prijatie a lásku (alebo aspoň pre ich vidinu) spravil všetko možné aj nemožné. A ak to navyše škrípe doma i v škole, tak dupľom. Tiež som si prechádzala ako tínedžerka kdečím, a pri čítaní mi nedalo nerozmýšľať, ako by som sa sama zachovala, keby vtedy do môjho života vstúpil muž, ktorý by všetky kruté, zraňujúce či nevyslovené slová môjho okolia vyvážil dávkou uznania, rešpektu, komplimentov. Muž, ktorý by surovosť a ľahostajnosť blízkych vyvážil záujmom, obdivom, ilúziou osudovej lásky, navyše s prímesou tajomna a dobrodružstva. Veď netúži po tom (skoro) každá násťročná? A čo keby mal ten muž 50? Varovalo by ma to, odradilo? Alebo by som sa, podobne ako Terezka z danej novely, jednoducho nechala zviesť všetkou tou zdanlivo príjemnou zmenou, a ešte by som si navyše myslela, že v skutočnosti som ho zviedla ja? Že viem, čo robím? Že som dosť dospelá na vážne rozhodnutia, vyznania, intímnosti?
Dospelá žena a matka, ktorou som aktuálne, sa bála čítať túto knihu, lebo čo ak sa po jej (do)čítaní budem báť, že raz sa takouto Terezkou stane aj moja dcéra? Prekvapivo som však strach nemala. Pokojne do mňa hoďte kameňom, ale pripadalo mi to, že aj zneužitá a zmanipulovaná Terezka mala možnosť voľby. Samozrejme, tým nechcem uberať vinu jej učiteľovi a už vôbec nie preniesť ju na Terezine plecia. Ale predsa len som vnímala (hádam ma za to nikto neukameňuje), že iné dievča v rovnakej situácii by sa možno zachovalo inak. Zľaklo by sa, stiahlo. Zverilo kamarátke. Počúvalo varujúci hlas v svojom vnútri či okolí. Nehralo by sa s ohňom. Opäť zdôrazňujem, neviním obeť a nezbavujem viny vinníka. Len uvažujem (ba som presvedčená), že tento príbeh (na rozdiel od znásilnenia či obťažovania, napríklad) mohol mať aj iný priebeh a koniec. A to je práve dôvod, prečo neviem dať piatu hviezdičku. Iste, je to veľmi subjektívne, neprofesionálne, ale skrátka mi tu chýbal nejaký "mea culpa" moment (ak už nie od trinásťročnej Terezky, tak aspoň od tej osemnásťročnej, ktorá sa nechá preťahovať všetkým s penisom a, v súlade s dnešnou dobou, občas aj s vagínou) a toto svoje na prvý pohľad kruté konštatovanie si dovolím vyjadriť jedine preto, že som si v živote (vrátane toho detského a dievčenského) prešla tiež kdečím ťažkým, a predsa sa mi nezdá správne obhajovať si každé svoje chybné rozhodnutie rolou obete. A ako matka by som nebola rada, ak by si v nejaké potenciálne raz odniesli moje deti z tejto knihy práve takýto dojem, čo, nazdávam sa, tak trochu hrozí.
V živote je to tragédia, v umení už, žiaľ, klišé: on sa zaľúbi, ona však ochorie, aj tak to však spolu skúsia a napriek postupujúcej rakovine čelia ako dvojica nevyhnutnému... Dungov komix Vo vlnách má však oproti asi najznámejšiemu dielu, ktoré čerpá z onoho vzorca (Nicholas Sparks: Nezabudnuteľná cesta) tú "výhodu", že daný príbeh si autor odžil na vlastnej koži (čím mi pripomína iné dielo, film z roku 2020 Kým si so mnou), ťažko mu teda vytýkať gýčovosť (iba keby sme pripustili, že aj naše životné príbehy sú vlastne do istej miery často gýč). Ešte viac sa od vĺn gýčovosti Dungo odráža formou, ktorú si pre vyrozprávanie svojho a Kristininho príbehu zvolil, a teda, že ho popretkával aj príbehmi dvoch známych surferov a dejín surfingu celkovo. Práve tieto časti ma bavili viac, pripúšťam však, že napokon som si aj ja poplakala práve pri tej sentimentálnejšej linke...
Komiks, ktorý sa dá napriek svojej domnelej hrúbke prečítať na posedenie, a ktorý sa napriek trochu obohranému námetu nedotkne asi len najväčšieho cynika.
Nemyslím si, že by mi týchto 20 rozhovorov pomohlo pochopiť súčasné Rusko. Ale pomohlo mi pochopiť, prečo ho nemôžem pochopiť.
Alebo inak; veľmi hodnotná, dobre zostavená publikácia, v ktorej svoj priestor dostali ľudia rôznych názorových prúdov, generácií, profesií. Ako celok pôsobila vyvážene, rôznorodo a zvlášť oceňujem fakt, že autori prejavili fundovanosť, profesionálnosť a aj dôveru voči svojmu čitateľstvu, ktoré nepodceňujú a ktorému nič nepodsúvajú. Jednoducho, skvelé prevedenie dobrého nápadu.
PS: Nepochybujem, že kniha bude mať v budúcnosti svoj veľký význam aj pre historikov.
Vizuálne krásna kniha, ktorá by obstála aj ako darček. Ani s obsahom to nie je márne, ak človek vie, čo môže očakávať, a teda popularizačne ladené medailóny tridsiatich dvoch zaujímavých aristokratiek (áno, názov Princezné je trochu zavadzajúci), pričom niektoré k svojmu titulu prišli vydajom, iné sa už s modrou krvou narodili. Z publikácie cítiť, že autorka je novinárkou; pútavé titulky, členenie textu atraktívnymi medzititulkami, cit pre zaujímavé detaily či kuriozity, citlivá práca s textom, štylistikou. Jednotlivé "príbehy" sa čítajú veľmi ľahko a dobre, keďže z nich však cítiť pomerne veľkú mieru subjektivity až bulvárnosti (nemyslím to pejoratívne), do odbornej práce by som z knihy určite necitovala. Nevraviac o tom, ako ma zaskočil pomerne stručný (vzhľadom na záber knihy) zoznam použitých zdrojov. Až sa mi chvíľami cynicky zdalo, že autorka skrátka pútavou formou prerozprávala články z wikipédie (ospravedlňujem sa, ak jej krivdím). Celkovo je však kniha naozaj zaujímavým kúskom pre všetkých milovníkov histórie (najmä tej z konca 19. a začiatku 20. storočia) alebo pre tých, čo si chcú rozšíriť obzory.
Veľmi slušná detektívka. Síce tu chýbali nejaké dramatickejšie zvraty, intelektuálne hádanky či zaujímavé lokácie/vzťahy/postavy, ktoré ma v tomto žánri obyčajne priťahujú, zato však všetko menované bolo pre mňa primerane vynahradené realisticky opísanými postavami, policajnými postupmi, žurnalistickou prácou či rodinnými vzťahmi hlavného hrdinu, ľudsky sympatického Wistinga. No a posledných 100 strán som prečítala na jeden nádych (samozrejme; nakoľko mi to životné okolnosti dovoľujú ;)) predsavziac si, že nepôjdem spať, kým nezistím, ako to všetko bolo, aj keby som na druhý deň mala fungovať v zombie režime.
Za mňa teda čitateľská spokojnosť a možno sa časom rada poobzerám aj po ďalších autorových knihách.
Pred pár rokmi som čítala iný román o sv. Hildegarde, konkrétne Živé svetlo od Wilhelma Hünermanna. Práve vďaka nemu sa mi stala Hildegarda sympatická, a práve vďaka nemu som si o nej chcela prečítať viac. Tento Kochovej román bol však v mojom prípade krokom vedľa; autorka podľa mňa mala priveľké umelecké ambície, ktoré vyústili do prekombinovanej fabuly. To by nemusel byť problém, ak by nepôsobila tak samoúčelne, keby mala nejaký hlbší zmysel. Možno ak by som v čítaní vytrvala, odhalil by sa, ale tá škrobená literárnosť ma dosť odrádzala; no a napokon som román odložila napriek jeho útlosti ako nedočítaný (preto nehodnotím hviezdičkami).
Sériu som nezačala čítať chronologicky; a obávam sa, že keby áno, Zátiší by ma od nej už hneď v úvode odradilo. Po všetkých tých nadšených komentároch som čakala viac, možno až priveľa. Realita však bola taká, že Three Pines na mňa pôsobilo ako lokácia, kde by ma skôr než idylka čakala nuda a rozčarovanie, z jeho obyvateľov (a teda väčšiny postáv tejto knihy) mi žiaden neprirástol k srdcu a vlastne ma osud žiadneho z nich absolútne nezaujímal (čo platí aj o obeti či o tom, kto bol nakoniec vrahom). Pamätajúc na skvelý dojem z iného dielu tejto série, nejako som sa prinútila vytrvať po stranu 160, čo je, myslím si, veľkorysý dar času pre knihu, ktorá ma absolútne nezaujala, napokon som to však vzdala a odložila ju nedočítanú. Dokonca ani pár posledných kapitol či aspoň strán sa mi nechcelo nalistovať, aby som zistila, čo sa to tam v tom lese milej pani Jane vlastne stalo.
S Louise Penny a Armandom Gamachom to však zatiaľ nevzdávam; predsa len je Zátiší debutom, a predsa len vo mne pretrváva silný dojem z inej knihy tejto série, takže časom si určite doprajem druhý diel.
Keď som jednej známej referovala, akú knihu práve čítam, po jej prelistovaní vyjadrila znepokojenie, že na ňu pôsobí ako návod na manipulovanie. Osobne som však názoru, ktorý v texte vyjadril aj autor, a teda, že "zásady uvedené v tejto knihe môžu mať účinok iba vtedy, ak ich používame s čistými úmyslami. Nie sú to žiadne triky, ktorými možno druhého dobehnúť. Hovorím tu totiž o novej životnej ceste." Ono totiž nie je až také ľahké (aspoň teda pre väčšinu z nás) úprimne iných chváliť, počúvať, pozerať na veci očami iného človeka či napríklad predpokladať, že druhí sú charakterní, a podľa toho k nim aj pristupovať. Takto napísané to možno znie veľmi banálne, ale v skutočnosti sú kapitoly/návody/body v tejto knihe veľmi dobre vysvetlené, doplnené X príkladmi z praxe a ako bonus vyjadruje autor svoje myšlienky veľmi pútavo, zrozumiteľne a spôsobom, vďaka ktorému máte (minimálne počas čítania) pocit, že toto by naozaj mohlo fungovať a aký úžasný by bol svet (minimálne ten váš) keby ste to všetko dokázali uviesť do praxe (alebo to aspoň skúsili).
Som si istá, že ak by sa mi podarilo uplatniť v mojej každodennosti hoci len jeden zo spôsobov, ktoré autor ponúka a prezentuje v tejto knihe, bola by som X-násobne lepším človekom. A myslím, že o to pod pokrievkou všetkých tých autorových "ako" v skutočnosti ide.
PS: Je neuveriteľné, že kniha vyšla prvýkrát už v roku 1937. Je totiž výsostne aktuálna, vlastne nadčasová.
"Idem si tak s koníkom domov, zabraný do pochmúrnych myšlienok, kladiem Pánu Bohu otázky a sám si na nich odpovedám. A už sa tak ani nezlostím na Pána Boha, s Pánom Bohom som sa už udobril, ale mám zlosť na ľudí: Prečo musia byť ľudia takí zlí, keď by mohli byť takí dobrí? Prečo musia ľudia strpčovať život sebe aj iným, keď by mohli žiť pokojne a šťastne? Je možné, že by Boh stvoril ľudí len k tomu, aby trpeli? Čo by z toho mal?"
Fidlikant na streche je môj najobľúbenejší muzikál vôbec; no a konečne som dozrela aj na jeho knižnú predlohu. Osobne sa mi zdá, že muzikál bol lepší; lepšie vygradovaný, bez hluchých miest či odbočiek, s lepšie vykreslenými postavami. Aj tak sa mi však kniha páčila, najmä Tovjeho pokusy vyrovnať sa so životom, s Bohom, s chudobou, s otcovskou rolou, ktorá mu vďaka vydajachtivým dcéram stále viac prerastá cez hlavu a opätovne láme srdce. Páčil sa mi Tovjeho humor, nadhľad, životná filozofia. A dokonca sa mi páčila aj trochu netradičná forma rozprávania, kedy sa postava akoby zhovárala s autorom. Summa summarum, celkom fajn dielko, ku ktorému sa už zrejme nevrátim, ale ktorého prečítanie neľutujem.
Skvelá oddychovka; mne napríklad spríjemnila čas v nemocnici pred pôrodom i po ňom ;).
Kaely Quinnová je agentkou FBI zo sorty typu Sue Thomasová, teda milá, láskavá, empatická žena, ktorá v svojich mužských kolegoch vzbudzuje potrebu chrániť ju, a hoc sú to drsní chlapci, ich srdcia pri nej mäknú. Navyše má Kaely výnimočný talent a výnimočne drsnú minulosť, čo všetko dokopy môže pôsobiť dojmom nereálnej béčkovky, v prípade tohto románu to však napodiv spolu fungovalo. Podobne aj prešpikovanie detektívky ľahko kresťanským podtónom.
Nevravím, že som bola zo Siedmych slonov úplne paf, ani vrah nebol až takým prekvapením, v rámci žánru však určite fajn zážitok.
Hoci názov a obálka na mňa pôsobili prvoplánovo až varujúco, dala som na čitateľskú intuíciu; a neľutujem. Kto by čakal kresťanskú agitku pro forma zabalenú do beletristickej podoby, mýlil by sa. Autor je všetko len nie explicitný, naopak, mnohé veci skôr naznačuje, pracuje s jemnými detailmi, pomaličky smeruje. Jeho hrdinovia sa mi zdali veľmi autentickí, malé mesto so svojou ospalou atmosférou a koloritom miestnych tiež, chvíľami som až zabúdala na to, že čítam fikciu, skôr som mala dojem autobiografickosti, čo je pri románoch akiste dobré znamenie. Mnohé obrazy, postavy a postrehy mi zrejme ešte budú dlho behať hlavou. Tento román určite nie je "strhujúci" (ako sa ho snaží predať anotácia), aspoň nie v zmysle, že vás svojou dynamickosťou opantá od prvej stránky a vy sa chcete i nechcete čo najrýchlejšie prečítať až k záveru, ale napriek pomalšiemu, chvíľami až vleklému tempu má svoje nepochybné čaro, vďaka ktorému mi Frank, Jake, Ariel a ich rodičia prirástli (minimálne na dobu čítania) k srdcu a rada som s nimi prežívala všetky tie udalosti leta 1961.
"Čo nám ostáva, keď sa cítime opustení, osamelí, stratení? Čo ostane mne? Čo ostane vám alebo komukoľvek z nás, okrem mocného pokušenia preklínať Boha a viniť ho za temnotu, do ktorej vás priviedol? Pokušenia viniť ho za svoje trápenie, obviňovať ho a vyčítať mu, že sa o nás nestará? Čo nám ostane, ak stratíme to, čo sme milovali najviac na svete? Poviem vám, čo nám ostane. Tri podstatné milosti. (...) Viera, nádej, láska. Tri milosti, ktoré sú základom večnosti. Dostali sme ich od Boha a on nám dal nad nimi úplnú moc. Aj v tej najtemnejšej tme si môžeme vybrať, či sa budeme držať viery. Vždy sa môžeme chopiť nádeje. A hoci sa nám môže zdať, že nás nik nemiluje, vždy sa môžeme rozhodnúť nepustiť lásky k blížnemu a k Bohu. To všetko je v našej moci. Boh nám dal tieto tri dary a nepýta ich späť. Ak sa ich niekto rozhodne zahodiť, sme to my."
Myslím, že túto knihu vystihla autorka v texte sama: "Písala som o tom, ako niekedy máme kľúč k lepšiemu životu, no potrebujeme, aby nám niekto ukázal, kde sme ho, dofrasa, nechali. Písala som o tom, ako v mojom živote zohral túto rolu Wendell, a ako v životoch ostatných zohrávam niekedy túto úlohu ja."
Pre mňa to bol veľmi pútavý, objavný, chvíľami až katarzný počin, pritom sa román čítal plynulo a ľahko. Páčilo sa mi, že autorka nás zaviedla aj do svojho vnútra, svojich zranení, strachov, obáv; že sa vzdala roly tej, ktorá ako psychoterapeutka všetko vie a zvláda, ale neštítila sa ukázať i svoju zraniteľnosť a chyby, čo ju v mojich očiach (spoločne s celou knihou) robilo veľmi ľudskou.
Nevraviac o tom, že v diele sa objavuje viacero myšlienok/podnetov, s ktorými sa oplatí zoznámiť sa, či skôr pripomenúť si ich, trebárs:
"Je nemožné človeka poriadne spoznať a neobľúbiť si ho. Mali by sme zvolať všetkých nepriateľov sveta a nechať ich vyrozprávať svoj príbeh a najdôležitejšie skúsenosti, opísať svoje úzkosti a skúšky, a všetci protivníci by sa zrazu udobrili."
"Emocionálnu mínu najlepšie zneškodníme tým, že ju odhalíme."
"Choďte za svojou závisťou; ukazuje vám vaše priania."
"Predstavy o budúcnosti môžu rovnako mocne blokovať zmeny ako predstavy o minulosti."
"To, proti čomu sa najväčšmi búrime, je často práve to, čo by sme mali najskôr preskúmať."
Som veľmi vďačná za túto autobiografiu a už teraz šípim, že bude patriť k mojim top prečítaným knihám tohto roka. Jediné, čo mi trochu chýbalo, bol nejaký dôvetok (napr. v poďakovaní), ktorý by objasnil, či jej pacienti vedeli, že sa stanú zároveň aj jej postavami. Ak nie, dosť by ma to za nich mrzelo a u mňa by za to bolo o hviezdičku menej.
"Rodičia, žite svoj život tak, aby ste boli hrdí na to, čo môžete svojim deťom o svojom živote ukázať, a robte to tak, ako najlepšie viete, a pochopte, že deti chcú byť s vami, lebo si vás vybrali, že sa od vás budú učiť. Pochopte ale tiež, že len deti sami sa rozhodnú, čo si z vášho života vyberú. Verte, že to, čo si vaše deti vyberú, či sa vám to páči alebo nie, bude pravdepodobne vždy to, čo ste ich svojim životom najviac učili."
"Verte, že vaše deti chcú byť s vami, chcú s vami zdieľať váš život, lebo chcú rásť a učiť sa. Chcú byť vo vašom živote dôležité, ale nie zas dôležitejšie ako vy sami. Robte všetko tak, aby to bolo najlepšie pre vás, pracujte na svojej vlastnej hodnote, a vaše deti budú šťastné. Chcú byť s vami, ale nechcú riadiť váš život."
Niektoré myšlienky či kapitoly sa mi zdali pekné, hrejivé a/alebo podnetné, pri iných som mala pocit, že sú naozaj až príliš "new age". Nepochybujem napríklad, že psychika môže zohrávať pri chorobách (ich liečbe, ale i spustení) určitú rolu, viniť však rodičov za všetko možné od atopického ekzému až po rakovinu ich potomka sa mi zdá cez čiaru. Dokonca ešte aj tehotenské nevoľnosti či rizikové tehotenstvá považuje autorka za niečo ako podvedomú reakciu matky, že svoje dieťa vlastne nechce. Veľmi rada by som ju videla, ako tieto svoje názory povie do očí niektorým konkrétnym mamičkám, ktoré poznám...
Čiže kniha sa mi v niektorých aspektoch zdala fajn, v iných som ju brala s dosť veľkou rezervou.
Žalmy zbožňujem, svojho času som sa modlila denne breviár, mnohé z nich sa mi teda tak zvnútornili, až mi úryvky z nich "vyskakovali" v hlave pri rôznych príležitostiach. Zrejme to bola určitá vliata milosť, ale pri percepcii žalmov som si v tom čase nekládla otázky, ktoré mal C. S. Lewis a ktoré ho vyprovokovali napísať túto knihu. O to viac bol pre mňa jeho pohľad inšpirujúci; nielen pre odpovede, ktoré ponúka, ale už len preto, aké otázky si kladie. Jeho analytický až akademický pohľad bude akiste cenným najmä pre tých, ktorým podobne ako autorovi "neštimovali" rôzne prvky typu preklínania nepriateľov, zdanlivá pýcha niektorých žalmistov, židovské poňatie Božieho súdu diametrálne odlišné od toho kresťanského...
Veľmi podnetné a teologicky hodnotné čítanie.
Kniha, ktorú som stihla prečítať, kým manžel vyšiel zo sprchy (a to tam bol asi 4 minúty). Ako životopis pre deti obstojí, aj keď si kladiem otázku, či detského čitateľa predsa len trochu nepodceňuje. Najväčšou doménou tejto publikácie sú rozhodne prenádherné ilustrácie, kvôli ktorým je listovanie tejto knižky tak trochu estetickým zážitkom.
Kniha, po ktorej som siahla tak trochu v rámci pestovania svojej "tolerancie k ambiguite" (pojem vyčítaný z knihy), a tak trochu jednoducho preto, lebo bez ohľadu na iné svetonázorové zázemie považujem mnohých novinárov v N-ku za dostatočne fundovaných na to, aby som mala ich texty rada (aj keď nie vždy sa so všetkými viem stotožniť).
Prvoplánový názov bol možno dobrá voľba; azda sa tak kniha dostane aj k čitateľom, ktorí by očakávali a hľadali niečo viac "ezo" či motivačné. Myslím, že práve pre takých môže byť prizma pohľadu jedenástich odborníkov o to užitočnejšia. Lebo čo si budeme hovoriť, v dnešnej kríze autorít a ére samozvaných odborníkov na všetko (nedá mi nespomenúť môj milovaný Dunning-Krugerov efekt, ktorým trpí kvantum ľudí v mojom okolí; teda vlastne ich okolie preň trpí) je fajn, že k rôznym naoko banálnym témam, ku ktorým sa rád vyjadrí kdekto, sa v tejto zbierke rozhovorov vyjadrujú kompetentné autority. Iste, ich výber bol subjektívny a azda aj podmienený istou svetonázorovou zhodou s autorkami, ale stále sa bavíme o ľuďoch, ktorí majú potrebné vzdelanie a prax.
Autorky sa dotkli viacerých univerzálnych tém, ktoré sa viac-menej týkajú každého z nás (priateľstvo, úspech, spoločnosť...), ale aj tých špecifickejších, ktoré špeciálne ocenia tí, ktorí nimi žijú (výchova, rodičovstvo, neplodnosť...).
Rozhovory sú podnetné, primerane dlhé, určite nie povrchné, i keď skôr popularizačné než akademické. Určite sa v nich dá nájsť kopec podnetov, v niektorých prípadoch aspoň pocit spriaznenosti (v zmysle "nie som v tom sám, čo to tak vníma, cíti, žije).
Zaujímavé bude vrátiť sa ku knihe o pár rokov, kedy sa zrejme celkom prirodzene pretransformuje z titulu, ktorý by sa dal charakterizovať ako zbierka rozhovorov o najaktuálnejších psychologických zisteniach, k dokumentu o tom, čomu verili psychologické elity našej doby. Sama som zvedavá, aký výrazný posun to bude.