Starmoon komentáře u knih

„Neustále sme rozdelení medzi dvomi kráľovstvami, ktoré ochutnávame, ktoré zakusujeme trocha každý deň. Lebo Boh chce, aby sme si mohli vybrať svoj večný osud s plným vedomím toho, čo robíme.“

„Ísť sa spovedať značí ísť bližšie k Bohu a milovať sa. Ísť si dať znova povedať, že Boh nás miluje. Začať to veriť. A objaviť súčasne aj to, že sme to doteraz ani nevedeli, že vlastne máme prosiť odpustenie za toto a nie za tie litánie nedostatkov, čo slúžia iba na to, aby zamaskovali našu pravú biedu, naše pravé odmietnutie.“

„Nebo dostávame. Peklo si robíme sami tým, že sa sami robíme nešťastnými. Vieme veľmi dobre, že sme mohli začať veriť, dúfať, milovať. Ale zas by sme museli byť závislí, museli by sme čakať, komunikovať, priznať sa a to najprv, že sme spravili chybu.“


Kniha plná krásnych a hlbokých úvah. Taký ten typ knihy, kde si niečo podčiarknete skoro na každej stránke. Kniha, ktorá by si zaslúžila nové vydanie a mnohých čitateľov.

15.05.2021

Plusy:
1) Autorkino nadšenie z témy, z detektívok, zo zlatej éry detektívok, z konkrétnych autorov a autoriek, na ktorých aj odkazuje. Mám radosť, keď z diela cítiť radosť jeho autora.
2) Celý ten retro štýl, ktorý začína pri obálke a pokračuje dejom, jeho detailmi, rôznymi alúziami. Asi ako by vás niekto pozval na dobrú retro párty.
3) Pokus vytvoriť „kresťanskú detektívku“. Mám rada kresťanskú literatúru a mám rada detektívky, bola som teda zvedavá na toto spojenie, a najmä práve pre túto avizáciu som po knihe siahla.

Mínusy:
1) Autorkino nadšenie z témy, z detektívok, zo zlatej éry detektívok, z konkrétnych autorov a autoriek, na ktorých aj odkazuje. Niekedy je totiž do toho zahrúžená až tak, že v tom celom akosi zaniká Julianna Deering.
2) Celý ten retro štýl, kvôli ktorému som sa chvíľami pýtala, či by nebolo osožnejšie a autentickejšie rovno siahnuť po diele z danej doby, nie po diele, ktoré sa chce tváriť, že je z tej doby.
3) Pokus vytvoriť „kresťanskú detektívku“, ktorý z môjho pohľadu veľmi nevyšiel. Áno, od istej chvíle si hlavný hrdina opakuje istý biblický verš a občas uvažuje (veľmi letmo) o viere pod vplyvom šarmantnej spoločníčky Madeline (tá sa pasuje za veriacu; keby to však neverbalizovala, z jej konania to asi veľmi nerozoznám), ale to sa mi zdá na kresťanskú literatúru príliš letmé a na detektívku zbytočné.

Ešte väčšie mínusy:
1) Nuda. Dobrá detektívka skrátka musí strhnúť; pre tie najlepšie som nemala chuť ísť spať a – hoci sedmospáč –, nevedela som sa dočkať rána, dokonca som bola ochotná si privstať, aby som mohla pokračovať v čítaní. Toť popri Pravidlách vraždy som stihla prečítať niekoľko iných kníh (vrátane cca 460-stranového románu) a dočítala som ich skôr zo zotrvačnosti.
2) Sentimentálny románik. Obyčajne nejakú tú ľúbostnú zápletku v rámci detektívky uvítam, táto však bola naivná, presladená a chvíľami som sa pýtala, či to autorka fakt myslí vážne.
3) Otrepané schémy. Keď už má človek čo-to z detektívkych klasík načítané, zrejme ho zápletky a peripetie v tomto deji veľmi neprekvapia.

1 15.05.2021

Anežinka – to je nádherné meno, román i jeho hlavná postava. Aspoň pre mňa.

Od čítania ma sprvoti odrádzala (aspoň trochu) obálka a hrúbka, tých cca 460 strán mi však napokon pripadalo takmer málo. Anežinka patrí totiž do tej sorty románov a postáv, ku ktorým sa človek vracia rád a vďačne.

Smiech, dojatie, zamyslenie, spomienky a v neposlednom rade i otázka, prečo po autorke neostalo viac diel – to všetko sprevádzalo toto moje čítanie.

Jednoduchý jazyk v tomto prípade považujem za bonus – takto sa Anežinkin príbeh stáva dostupným viacerým generáciám i vrstvám, a románu to na čare beztak nezobralo.

15.05.2021

Niekto sa dokáže odmodliť aj Pompejskú novénu, osobne mám v poslednom čase problém aj s desiatkom. Preto považujem za celkom zaujímavú túto publikáciu – a to aj pre dospelých ľudí mojej sorty, nielen pre deti, ktorým je primárne určená.

Každé tajomstvo všetkých ružencov (vrátane ruženca svetla) je nám (pomerne stručne a zaujímavo) predstavené pohľadom samej Panny Márie; asi ako keď sa kamarátka zveruje s tým, čo prežila. Pod tým je nejaký modlitbový úmysel a na protiľahlej stránke veľká ilustrácia.

Obsah, forma, nápad – všetko fajn, osobne som však mala trochu výhrady voči niektorým konkrétnym ilustráciám. Maria Cristina Lo Cascio je nepochybne talentovaná a mnohé jej obrázky sú vyslovene malebné, ale pri iných som sa čudovala jej zámeru – napríklad taký archanjel Gabriel vyzeral v jej podaní skôr ako nejaké strašidelné mimozemské čudo, a tiež sa mi zdá, že Panna Mária sa mohla častejšie usmievať... Sú to len detaily, ale osobne mi trochu kazili dojem z knihy. Deťom sa predsa všetko dostáva do podvedomia; sama si ešte dobre pamätám na istú detskú Bibliu z čias môjho detstva, v ktorej bol Ježiš na každej ilustrácii stvárňovaný tak vážne až prísne, že túto predstavu o ňom som v dospelosti musela v sebe korigovať celé roky...

08.05.2021

Sú knihy a KNIHY. Toto je KNIHA. Keby mi niekto dal absurdnú výzvu, že do konca života môžem (dookola) čítať už len povedzme 10 kníh, táto by určite bola medzi nimi. Nádherná. Úžasná. Meniaca srdce i pohľad na svet. Ťažko sa mi vyjadrujú dojmy nielen z tohto diela, ale aj z jeho autorky, tejto „bielej kvetinky“. Som neskutočne šťastná a vďačná, že niekto taký žil; že takýto príbeh sa stal; že Terezka ho pod zámienkou poslušnosti napísala; že vďaka tomu sa aj viac ako storočie od jej smrti môže čitateľ ponoriť do sveta krásy, lásky a nádeje, ktorý objavila (pre seba, pre nás) a zaznamenala, a najmä vybrať sa (pokojne aj v jej spoločnosti) na svoju vlastnú „malú cestu“.

3 08.05.2021

Poňať Ježišovu smrť ako „odložený prípad“ a nechať skutočného detektíva, nech nám vysvetlí, ako a prečo sa štandardnými detektívnymi postupmi zo svojej praxe aplikovanými na skúmanie Evanjelia nechal presvedčiť, že Evanjelium je pravdivé? To je nápad! Už len za ten tlieskam.

Napriek tomu nie som cieľový čitateľ tejto knihy minimálne z dvoch dôvodov:
1) nie som detský čitateľ (a hoci v detstve som mala rada Troch pátračov, Slávnu päťku a iné detektívne príbehy uspôsobené tejto vekovej kategórii, ťažko sa mi vciťuje, čo by som si myslela o diele Pravda o Ježišovi Kristovi, keby vyšlo a dostalo sa ku mne niekedy v tom čase);
2) som typ človeka, ktorého presvedčí (nielen vo veciach viery) skôr empíria než logické dokazovanie, čo ako argumentačne zručné.

Možno aj preto pre mňa bolo čítanie tejto knihy tak trochu ako čítanie knihy určenej pre niekoho úplne iného. Avšak dôvod, prečo strhávam hviezdičku, je (samozrejme) iný: zdalo sa mi, že chvíľami autor príliš tlačí na pílu; že sú úseky, keď čitateľom/pátračom vopred podsúva, čo by mali zistiť; akoby sa nespoliehal na to, že vlastným rozumom by došli k rovnakým záverom, ako on sám. Nevraviac o skôr agitačnom ako evanjelizačnom závere/zámere knihy (ale to je možno len môj názor).

Inak je to však vskutku originálne dielko, ktoré má potenciál presvedčiť, že veriaci nie sú/nemusia byť len „hlúpe ovce“, ale (aj) kriticky uvažujúci ľudia, ktorí sa neboja napĺňať Pavlovu výzvu „všetko skúmajte“ (Sol 5, 21).

08.05.2021

„Šača je šaNca – prekvapiť sa pri jej spoznávaní. O to viac, čím menej od nej očakávate. Po prečítaní tejto knihy si niektorí Košičania začnú Šacu (viac) všímať. A Šačania vážiť (ešte viac).“

„Keď sa človek niekam vyberie, musí sa rozhodnúť, či chce dedinu alebo mesto. Šaca má oboje.“

Skvelé dielko, ktoré by si mali prečítať nielen tí, čo chcú zistiť viac o Šaci, ale vlastne všetci, čo chcú zistiť, ako sa píše kvalitný moderný bedeker.

Autor má cit pre jazyk aj pre mieru; informácií je tak akurát a navyše aj v štylisticky krásnom obale plnom pekných slovných hračiek. Čítať jeho knihu je radosť. Už sa teším na ďalšie.

1 08.05.2021

Esteticky dobre zvládnutá kniha s dobrým nápadom (životy svätcov predstavené z ich pohľadu, teda v prvej osobe). Nechýbajú notoricky známi svätci typu Panna Mária či sv. Jozef, tiež sv. Ignác, sv. Terezka z Lisieux, Matka Tereza... Ale prekvapia aj takí, o ktorých sme asi máloktorí predtým počuli alebo aspoň viac vedeli, napríklad sv. Albán, sv. Bonifác, sv. Františka Xavier Cabriniová... Celkom by ma zaujímal kľúč, podľa ktorého autorka dotyčných 26 prezentovaných svätých v knihe zvolila :) Mladšie deti akiste ocenia stručnosť jednotlivých textov, tie staršie to možno podnieti, aby si o svätých, ktorí ich zaujali, zistili aj viac, inde.

Osobitnou kapitolou sú nádherné ilustrácie (jedine pri sv. Jozefovi sa mi nepáčilo klišé vyobrazenie, kde on je starec s dlhou bielou bradou, pričom Panna Mária pôsobí skôr ako jeho vnučka, nie manželka, a ešte naňho z oslíka aj tak akosi divne zazerá :)).

01.05.2021

Príjemné a v tomto veľkonočnom čase príhodné čítanie o jednej zvláštnej Pasche, počas ktorej zomrel istý prorok... A odvtedy už nič nebolo ako predtým.

Oceňujem fundovanosť autorov (z textu cítiť, že si veľa naštudovali o dobových reáliách, zvyklostiach, odievaní, stravovaní, rímskej i júdejskej spoločnosti, hierarchii...) a hádam ešte viac to, že všetky informácie dokázali do textu vsunúť nenásilne, takmer nenápadne.

Gro však i tak ostáva v samotnom príbehu, ktorý ma príjemne prekvapil pomerne novým pohľadom na udalosti ukrižovania a zmŕtvychvstania; nie v zmysle nejakých alternatív, špekulácií, fabulácií – biblický obsah je identický, akurát predstavený optikou tých, ktorí v Biblii nedostali slovo, napríklad rímsky stotník, pilátova slúžka... A rovnako ich optikou sa dívame i na notoricky známe „veľkonočné“ postavy (Pilát, jeho žena, Herodes, Jozef z Arimatey, Mária Magdaléna, súrodenci Mária, Marta a Lazár...). Všetci – a nielen – títo sa pred čitateľovým zrakom stávajú plnokrvnými postavami; a ako bonus tu máme aj nejaké to dobrodružstvo, romantiku...

Za mňa až prekvapujúca spokojnosť (obdobne ako z filmu V mene Krista/Risen z roku 2016 – ak sa vám páčil ten, bude sa vám zrejme páčiť i táto kniha, a naopak).

1 01.05.2021

Ďalšie krásne dielko od Tomáša Jellúša. Ak máte radi duchovnú literatúru, ktorá je ako pohladenie, ktorá dodá nádej a útechu, ktorá inšpiruje a príjemne zahreje pri srdci, tak túto knihu budete mať radi tiež.

24.04.2021

Kniha, ktorá vo mne vzbudila celé spektrum emócií a najmä otázok. Na niektoré autorka poskytla odpovede explicitne, na iné medzi riadkami, na ďalšie si budem musieť nájsť odpoveď sama...

Čo mi teda chodilo (a ešte chodí) vďaka tejto knihe po rozume?

Napríklad: Ako si ustriehnuť hranice medzi službou a aktivizmom? Čo sa stane, ak prestaneme Božie kráľovstvo hľadať a začneme ho budovať? Alebo ak dokonca za budovanie Božieho kráľovstvo schovávame (aj sami pred sebou) budovanie svojho ega? Prečo Boh dáva výrečnosť a rôzne iné dary aj ľuďom, o ktorých vie, že ich použijú nie pre neho, ale proti nemu? Je cieľom v službe pre Boha byť úspešný – alebo skrátka ostať verný, aj keby to znamenalo zdanlivo nič a nikoho nezmeniť? Meria Boh našu vieru mierou našich úspechov? Máme v našich farnostiach/zboroch/spoločenstvách posudzovať ľudí výhradne podľa ich potenciálu? Aké dôsledky môže mať, keď v snahe získať či nestratiť nových členov (čitateľov, poslucháčov, sledovateľov...) začneme „riediť“ Evanjelium podľa ich chuti? Čo má človek z toho, keď celý svet získa (hoci aj pre Boha) a svojej duši uškodí?

Alebo: Hoci nás učia, že láska prikrýva množstvo hriechov, znamená to zametať dané hriechy pod koberec? Tváriť sa, že neexistujú, že sa nevyskytli? Ako nestratiť vieru v Boha, keď sme ju stratili v toho, ktorý nám ho reprezentuje? Ako vhodne upozorniť pastiera, že sa stal dobytkárom?

Alebo: Znamená byť dobrou ženou (dcérou, synom, matkou...) trpieť partnerove zlo? Aký príklad dávame deťom a čo ich učíme, keď našou stratégiou nie je rodinné hriechy riešiť, ale čo najlepšie ich ukryť pred svetom? Aké následky má, keď si človek spraví modlu zo svojho rodiča a jeho názoru? Je správne pomôcť hoci aj stovkám cudzích ľudí na úkor vlastnej rodiny? Ktoré naše nároky na blízkych sú opodstatnené a ktoré sú výsledkom nášho sebectva? Ako stopnúť manipuláciu vo vzťahu? Do akej miery sme zodpovední za správanie toho druhého?

Alebo: Ako môžeme žiť hoci aj roky v sebaklame; vidieť smietky všade okolo seba a nevidieť brvno vo vlastnom oku? Prečo Boh dá niektorým milosť obrátenia skôr a niektorým takmer až na smrteľnej posteli? Koľko zla sme schopní narobiť, hoci si pritom môžeme myslieť, že konáme dobro?

Ak som doteraz Francine Riversovú vnímala najmä ako autorku „ženských románov s pridanou literárnou a duchovnou hodnotou“, tak touto knihou sa u mňa etablovala inde (povedzme, že vyššie) a tento jej román by som najradšej odporučila (ak nie rovno distribuovala) všetkým, ktorí slúžia (alebo si myslia, že slúžia) Bohu v nejakej líderskej pozícii + ich najbližším. Preventívne.

PS: Veľmi sa mi páčilo vykreslenie vzťahu medzi starými manželmi Samuelom a Abigail. Radosť, humor, pokora, tiché obety, aj nejaké to občasné tľapnutie po zadku :). Viac takýchto románových dlhoročných manželstiev, prosím.

1 24.04.2021

Kniha, z ktorej pozvoľna vanie melanchólia a akási (existenciálna?) únava... Zrejme v nejakom takom móde ju písala autorka; a zrejme preto sa pri niektorých postavách napríklad tá únava až neobvykle často zdôrazňuje.

A predsa je to kniha z kategórie tých lepších (rozumej – zaujímavejších) „christioviek" (teda aspoň pre nás, ktorí sme si zvykli na jej vzorec aristokratická rodina + chvíľkové odrezanie od sveta + plejáda rôznych príbuzných či hostí alias potenciálnych vrahov + vražda + Hercule so svojimi sivými bunkami = nečakané rozuzlenie, na ktoré zväčša sami neprídete, čo ako sa snažíte).

4 24.04.2021

Som rada, že vznikol pamätný album pre katolíckych manželov, a už len preto by som ho rada odporučila a ocenila viac... Svedomie mi to však nedovolí.

Ak sa na túto knihu pozerám v kontexte tradície a symboliky, ktorú vo mne kresťanské manželstvo asociuje, ak uvážim množstvo myšlienkového bohatstva, kde by autorka mohla ťažiť (Biblia, rôzne encykliky, Teológia tela, nespočetná duchovná literatúra...), tak mám pocit, že z toho všetkého je tu len zlomok, že v podobnej knihe by som chcela viac. Ešte aj tie avizované modlitby, tipy, priestor na vlastné zápisky... Všetko mi to pripadalo len ako taký povinný základ; ako náčrt ideálneho pamätníka, aký by som si priala mať pre nás a darovať iným kresťanským snúbencom/novomanželom.

Graficky je však kniha zaujímavá, taký typický Pergamen a netypické prevedenie v rámci obdobných kníh.

07.04.2021

Veľmi milé, vtipné, originálne dielko, ktoré vyčnieva v konkurencii podobných detských pamätníčkov. Toť názor mamy; rada si počkám, čo na knihu povie o pár rokov dotyčný človiečik :)

1 07.04.2021

Kniha o tých a najmä pre tie, ktoré potrebujú uzdravenie. Uistenie, že ich vina môže byť zmazaná. Že existuje láska väčšia ako chyby, minulosť, obavy.

Teda aktuálne nie celkom o mne a pre mňa.

Navyše kniha pomerne jednoduchá, čo sa štýlu aj príbehu týka; kniha oscilujúca kdesi medzi historickým románom a červenou knižnicou; kniha, kde od prvej časti viete (alebo aspoň tušíte), akou cestou vás chce autorka viesť a kam vás dovedie.

Teda niečo, čo ma bežne skôr odrádza ako priťahuje.

Nebolo by však fér túto knihu neoceniť len preto, lebo sme sa s autorkou tematicky či štýlovo trošku minuli. Hlavne, že sme sa stretli hodnotovo a ľudsky. A hoci moje predošlé konštatovania môžu znieť ako výčitky, v skutočnosti sú to pokusy charakterizovať, koho táto kniha môže zaujať viac ako mňa.

Aby však bolo jasné, hoci sprvoti som túto knihu čítala skôr zo zotrvačnosti, čoraz bližšie ku koncu som si uvedomovala, že ma ten koniec (a príbeh) zaujíma; že aj Elianna (a jej osud) ma zaujíma; že tá Tessa Afsharová ma predsa len zaujala. A jej Ježiš bol neskutočne sympatický. A záver milý a pekný. A celkové vyznenie románu tiež.

Takže: som rada, že sa mi táto kniha dostala do rúk, hoci sa mi nedostala viac do hlavy a do srdca. To nič. Aj tak stála za to.

3 07.04.2021

Kniha O písaní je v skutočnosti kniha o písaní Stephena Kinga (1. časť) a kniha o písaní podľa Stephena Kinga (2. časť).

Tá prvá časť vás o písaní naučí možno viac ako druhá, hoci je vlastne životopisom – autor v nej totiž predvádza v praxi všetko to, čo teoreticky pomenúva a rozoberá v druhej časti (napríklad štýl, tempo, jazyk...)

Čo sa druhej časti týka, je dosť pravdepodobné, že rady v nej obsiahnuté už poznáte (a praktizujete), najmä ak ste sa zúčastnili nejakej tej literárnej súťaže či tvorivého seminára; v Kingovom podaní sa však dobre čítajú, oprašujú, v prípade neznalých osvojujú.

Formálne by to u mňa už len pre autorov štýl a jazyk bolo za päť hviezdičiek, ale niečo vo mne verí, že písanie nie je len o písaní – to, čo mi chýba v tejto knihe (vlastne vo väčšine Kingových kníh) je väčšia úcta k životu (zmieňuje sa trebárs o šikanovanej spolužiačke, ktorá časom spáchala samovraždu – hoci sám priznáva svoj podiel na jej trápení, tým to preňho hasne; necítiť výčitky svedomia, väčšiu sebareflexiu), či ku kresťanstvu a jeho stúpencom (že opakovane zabŕda a ironizuje na tomto poli, som si zvykla už v minulosti, keď som prečítala pár jeho kníh, v poslednom čase si však vravím, že ak by podobným spôsobom niekto zhadzoval trebárs moju rodinu či priateľov, tiež by som si to neodbila tým, že dôvodom môže byť vlastná zlá skúsenosť či nevedomosť).

Prekážal mi aj zvýšený výskyt vulgarizmov – aj sám o sebe, aj preto, že v Kingovom prípade mi (nielen v tejto jeho knihe) pripadá akýsi samoúčelný, neúprimný, chcejúci páčiť sa, pobúriť, zaujať.

Určite sú však veci, na ktorých by sme sa s autorom viac-menej zhodli, napríklad: „Nepíšete preto, aby ste zarobili, preslávili sa, zapôsobili na opačné pohlavie, dostali niekoho do postele alebo si našli čo najviac priateľov. V konečnom dôsledku to robíte preto, aby ste obohatili život ľudí, ktorí vás čítajú, a popritom aj svoj. Podstatou písania je vstať, uzdraviť sa, všetko prekonať.“

2 07.04.2021

Wau, jej, ach!

Vždy ma poteší, keď pre seba objavím „nového“ autora, ktorého dielo ma upúta, strhne, núti listovať stránkami v každej voľnej chvíli dňa... A presne toto bol ten prípad.

Veľmi príjemný triler, ktorého čítanie (a vychutnanie si) autorka uľahčila do maximálnej možnej miery: zaujímavá zápletka, zaujímavé prostredie, zaujímavé postavy... K tomu primerane dávkované napätie aj nové informácie... A striedanie dvoch rozprávačských postupov: na preskačku nám časť deja približuje hlavná hrdinka Kay Lansingová a všadeprítomný rozprávač v tretej osobe. Oceňujem tiež autorkinu kultivovanosť a fakt, že ide skôr v línii starých dobrých detektívnych klasík, akurát v aktualizovanom modernom šate a prostredí, ako v stopách súčasných kriminálnych trendov (brutalita, expresívnosť, vulgárnosť... Nie, vďaka, neprosím).

Vidím to tak, že Mary Higgins Clark je horúcou ašpirantkou stať sa mojou novou Agathou Christie :)

27.03.2021

„Kresťan žije v radosti. (...) Radosť sa vo chvíľach bolesti či skúšky premieňa na pokoj. (...) Kresťan bez radosti preto nie je kresťanom; kresťan zotrvávajúci v smútku nie je kresťanom.“

Kniha, ktorú sa oplatí mať skôr kúpenú ako požičanú, a kniha, ktorú sa oplatí čítať skôr po dúškoch ako chronologicky, vkuse a rýchlo. Kratučké úryvky z rôznych pápežových homílií, príhovorov či audiencií vyslovene pozývajú k tomu, aby si ich človek dávkoval podobne ako nejaké „duchovné tabletky“ – nie veľa, nie často, možno však s o to väčším úžitkom.

Trochu ma prekvapilo, že nosný motív radosti nie je vo všetkých textoch prítomný explicitne – nemyslím si však, že tým, ktorí obľubujú štýl Františkovho myslenia a kázania, to bude nejako zásadne prekážať.

Štylisticky na knihe miestami cítiť, že ide o prepisy hovoreného slova – k formálnej stránke je to asi moja jediná (malá) výhrada.

Ešte pár úryvkov na ukážku:

„Ak však podľahneme duchu márnivosti a myslíme si, že zastavíme vlkov tým, že sa sami staneme vlkmi, zožerú nás zaživa. Lebo ak prestanete byť ovečkou, nemáte pastiera, ktorý by vás obránil.“

„Ježiš nedáva výberový zoznam – kto áno a kto nie – tých, čo si zaslúžia či nezaslúžia prijať jeho odkaz, jeho prítomnosť. Naopak, vždy prijímal život tak, ako sa mu predstavoval. S tvárou bolesti, hladu, choroby, hriechu. S tvárou zranenou, smädnou, unavenou. S tvárou pochybností a zľutovania. Nečakal život ozdobený, dekorovaný, nalíčený, ale prijímal ho taký, aký mu šiel v ústrety. Aj keď sa život neraz predstavoval zničený, špinavý, zrútený. Choďte ku všetkým, povedal Ježiš, a ohlasujte všetkým, tomuto životu takému, aký je, nie aký by sa nám páčil, aby bol, choďte a prijmite ho v mojom mene.“

1 27.03.2021

Nemastná-neslaná detektívka/kniha. Prototyp románu, ktorého prečítanie ani extra neľutujem, ale pokojne by som sa bez neho zaobišla.

Postavy a poprepletané vzťahy medzi nimi sa mi občas plietli (darmo, na 192 strán ich bolo priveľa), čo by nemusel byť problém, keby sa mnohé z nich nakoniec neukázali ako... ehm... pre dej takmer úplne zbytočné. V dobrej detektívke si to predstavujem tak, že každý, kto sa v nej objaví, má mať väčšiu úlohu ako len vyplniť kolorit miestneho obyvateľstva. A aj samotná vražda (ku ktorej došlo kdesi v polovici, hoci čitateľ o nej a jej detailoch vedel prakticky už z anotácie) bola taká akási... Skrátka, ako čitateľku ma sotva zaujímalo, kto to spravil, čo v tomto žánri asi nie je dobré znamenie.

Ruth Rendellová však má cit pre atmosféru, detail a krásne mikroopisy, vďaka čomu dám pravdepodobne šancu aj iným jej knihám.

13.03.2021

Agatha Christie a Hercule Poirot v tej najlepšej možnej forme. Jedna z tých detektívok, ku ktorým sa určite ešte vrátim a budem na nich s nostalgickým úsmevom spomínať.

8 13.03.2021