Starmoon komentáře u knih
„Ak o tom niekedy rozmýšľali, možno si ho predstavovali, ako sa s Jean raz za dva týždne miluje pri zhasnutom svetle. Takto ľudia zmýšľali o vás, ak ste boli typ, čo neznáša hrubé vtipy a pohŕda bujarou spoločnosťou. Ani vo sne im nezišlo na um, že sa vám protiví promiskuita a cudzoložstvo, lebo viete, čo znamená manželstvo, a dosiahli ste taký stav, že všetko iné bola len napodobenina, úbohá imitácia.“
V jedenástich či dvanástich som si hrdo vybrala a prečítala túto moju prvú „dospelácku“ detektívku – s dobrým pocitom z nej, ale zároveň bez túžby ešte sa k nej niekedy vrátiť. Ak sa tak teraz stalo, tak pre pandemickú situáciu, zavreté knižnice a moju chuť prečítať si nejakú „novú“ detektívku aj v takých podmienkach. Keďže kniha bola po ruke, dej som si pamätala len veľmi matne a pointu vôbec, pustila som sa do nej a...
Ruth Rendellová mi síce nespôsobila stavy, ktoré mám pri detektívkach rada (že chcete každú voľnú chvíľu čítať, a keď nemôžete, aj tak stále myšlienkami odbiehate k deju), celkom atmosféricky však vykreslila malé anglické mesto 70. rokov, vytvorila zaujímavé postavy a dokonca vzťahový trojuholník, ktorého rozuzlenie ma zaujímalo možno ešte viac ako vyriešenie samotného prípadu (vyberie si ovdovený inšpektor Mike Burden obetavú švagrinú Grace, ktorá sa od smrti jeho ženy stará o ich deti a domácnosť, navyše sa na zosnulú aj fyzicky podobá, alebo nekonvenčnú bohémku Gemmu s mimoriadne súcitným srdcom, no svojráznym životným štýlom, ktorú Mike spoznal po tom, čo Gemme zmizol malý syn?).
Ak sa bavíme o súkromí postáv, občas robili kroky, pri ktorých bolo jasné, že ich nepovedú na dobré cesty, bola som však schopná veriť v ich reálnosť, čo je určite plus pre autorku. Aj záverečné rozuzlenie prípadu sa mi páčilo a ponúklo mi satisfakciu za to, že samotný dej nebol až taký strhujúci, akoby sa na detektívku patrilo.
Summa summarum – čas strávený pri tejto knihe neľutujem, za iných okolností by som ho však radšej strávila s inou knihou.
„Ja by som ho chcel premeniť na dobrého človeka – veľmi dobrého človeka – a naraz, keby som mohol. To by som urobil. Nemyslíte, pani Blythová, že by to bol najhorší trest zo všetkých? (...) Keby sa premenil na dobrého človeka, pochopil by, aké hrozné veci napáchal, a cítil by sa strašne a bol by taký nešťastný, ako pri žiadnom inom treste.“
„Nikto, koho sa dotkla táto vojna, nemôže byť tak isto šťastný ako predtým. Ale myslím, sestrička, že to bude lepšie šťastie, šťastie, ktoré sme si zaslúžili. Boli sme šťastní pred vojnou, však? S domom, ako je Ingleside, a s rodičmi, akých máme my, sme nemohli nebyť šťastní. Ale to šťastie bolo darom života a lásky... nebolo v skutočnosti naše... život si ho mohol každú chvíľu vziať späť. Ale už si nebude môcť vziať šťastie, ktoré si zaslúžime na ceste našich povinností.“
Krásna bodka za sériou o Anne zo Zeleného domu. V tomto románe sa z nej už síce stala okrajová postava (prím, ako napovedá aj názov, prevzala jej dcéra Rilla), nemyslím si však, že by to knihe ubralo na čare. Typický lucymaudmontgomeryovský humor a láskavý pohľad na svet ostali prítomné (nikdy by som neverila, že sa budem zo srdca smiať pri románe, ktorého dej sa odohráva v čase prvej svetovej vojny) a celá kniha je prešpikovaná úsmevnými (polievková misa, noc pri majáku, rozlúčka pri mesiaci...) i dojemnými (Walterov list, Rilline obety a sebazápory) scénami, a tiež skvelými postavami (mojim favoritom je gazdiná Zuzana).
Rilla síce nie je „dávna Anna“ (ako avizovala slovenská anotácia), celkom určite je to však plnokrvná literárna postava, ktorej príbehu sa oplatí dať šancu.
Hoci názov zmieňuje Žofiu, kniha je skôr románom o láske Františka Vešeléniho a Márie Séčiovej. Žofia sa (aj v románe, aj v danom romániku) javí skôr ako vedľajšia (a, popravde, chvíľami aj čudná) postava, ktorá na jednej strane priťahuje svojou láskou, dobrotou a schopnosťou podstúpiť akúkoľvek obetu, na druhej strane však odpudzuje (aspoň teda mňa) spôsobom, akým to robí. Nižnánsky sa pri jej vykreslení držal asi všetkých klišé o stredovekých sväticiach (hoci Žofia oficiálne nie je kanonizovaná), a tak nechýbajú „smutné oči, bledé líčka", sebatrýznenie a spol., čo dnešného čitateľa asi skôr ruší, prípadne utvrdí v predkoncilovom pohľade na svätosť, ktorá sa dnes už predsa len chápe trochu inak.
K samotnému románu: strhujúci, pútavý, keď som ho cca pred rokom a pol čítala, nemohla a nechcela som sa od neho odtrhnúť. Autor skrátka mal talent a dar písať romány, ktoré čitateľa pohltia (niečo podobné sa mi stalo aj pri jeho Studni lásky).
Jedna z mojich najobľúbenejších. Jednoznačná záruka úsmevu a príjemného pocitu pri/v srdiečku. Autor (mimochodom, aj osobne veľmi milý človek) vykresľuje a predstavuje Boha, ktorý je nežný, láskavý, milujúci a prijímajúci človeka takého, aký je. Veď už len názvy 358 kapitoliek (každá obsahuje úryvok z Evanjelia, autorovu úvahu, tip, pár otázok na sebarexfexiu a zhrnutie hlavnej myšlienky) napovedajú, že to nie je tuctová mravokárska kniha, akých je plno... Nie, tu máme dočinenia s Bohom, ktorý je do nás vyslovene zaľúbený. Čo by ste povedali napríklad na úvahy/vyznania, ktoré nesú názvy...
* Na tebe mám rád všetko;
* Chcem ťa chrániť;
* Stále ťa tíško milujem;
* Čím som si zaslúžil, že ťa poznám?
* Vidím v tebe dobro.
Skrátka, veľmi milé, nežné, (do)jemné a uzdravujúce čítanie.
PS: Z tejto knihy si aktuálne čítame spolu s manželom každý večer. Veľmi príjemný úvod k našim spoločným modlitbám ;)
Neviem, či sa dá táto kniha čítať vkuse. Ja som to nedokázala. Príliš silné, príliš drsné, príliš drásavé. Stačilo pár riadkov, aby mi tvár zaplavilo mnoho sĺz... Myslím, že autorka dala úplne nový rozmer a kontext slovu reportáž. Zaslúžená Nobelova cena.
Múdra, inteligentná, sčítaná, vzdelaná. K tomu židovský pôvod, pátranie po pravde, ochota vybrať si ťažšiu cestu. (Aj) týmto mi Edita Steinová imponovala v čase, keď som si vyberala birmovnú patrónku, a (aj) preto sa mi ňou stala. Už vtedy som si chcela prečítať nejaké pútavé dielo o nej – v kníhkupectvách ani v knižnici som také nenašla, neskôr mi jedna milá sestrička venovala stručný a skôr pre mladších čitateľov písaný životopis nie príliš veľkej literárnej hodnoty, ktorý zatiaľ vlastním zo sentimentálnych dôvodov, zrejme ho však časom posuniem ďalej. Toľko o mojom vzťahu k danej svätici, ktorý akiste ovplyvnil aj toto moje hodnotenie, a teda:
Keby som na túto knihu od Kochovej natrafila skôr (trebárs v zmieňovanom období), ktovie, či by mi bola Edita sympatická viac alebo menej, v súčasnom životnom období a rozpoložení som však mala pocit, že buď bola táto svätica na môj vkus príliš racionálna (a, až sa to hanbím napísať, nudná) alebo ju tak skrátka videla a vykreslila Ursula Kochová. Staré fakty boli v tomto dielku oživené novým pohľadom (vlastne hneď deviatimi, lebo toľko rozprávačov tento útly román má), čo bola asi najväčšia pridaná hodnota, zároveň som sa však občas nemohla zbaviť dojmu, že čítam zručne komponované štylistické cvičenie, nie dielo, do ktorého autorka vložila srdce.
Chvíľami som bola v pokušení knihu jednoducho zavrieť – som však rada, že som to nespravila, posledná tretina bola totiž omnoho pútavejšia, strhujúcejšia a silnejšia než tie predošlé dokopy. Práve vtedy si kniha aj jej hrdinka začínali skutočne získavať moje sympatie a za seba by som nedbala, keby sa Kochová (či iný autor, autorka) rozhodla vyrozprávať Editin príbeh nie „od Adama", ale trebárs od čias vstupu do kláštora.
Veľmi zaujímavá osobnosť. Na hviezdičky som napokon zanevrela – nedostala ich odo mňa Anna Franková, nedám ich ani Etty (predsa len v oboch prípadoch šlo o súkromné denníky, o ktorých autorky zrejme nepredpokladali, že raz budú čítané, tobôž vydané). Každopádne je skvelé, že niekto ako Etty žil a že jej spomienky, zápisky, duchovný posun, myšlienkové bohatstvo a príklad ostali zachované i pre iných.
TOTO je vojnový denník, ktorý si zaslúži pozornosť, čitateľov, stále nové a nové vydania.
V knihe pre mládež (tam by som ju žánrovo asi „šupla" ja) naozaj zaujímavá téma. Pointa už menej (prečo podobné príbehy končia tak schematicky? To je nejaké pravidlo? Trend?) Keď som ju asi pred rokom čítala, mala som z nej pomerne ambivalentný pocit s nádychom do pozitívna, preto tie štyri hviezdy (hoci je pravda, že viac ju čítať zrejme nebudem a vlastne ani nemám potrebu ju niekomu konkrétnemu odporúčať). Za mňa kniha na jedno (pomerne rýchle a pomerne zaujímavé) prečítanie, ktorá však nezanechá hlbšiu emočnú či myšlienkovú stopu.
Zvyšok za mňa vyjadrila InaPražáková.
Po strhujúcom debute „rýchlokvasená" záležitosť s predvídateľným dejom (osobne som veľmi skoro odhalila nielen vinníkov, ale aj pointu), stereotypnými postavami a plytkým vyznením. Ak by som u autorky začala touto jej knihou, tým ďalším už asi nedám šancu.
Jedna z najčastejšie vyťahovaných a čítaných kníh v mojej knižnici. Niekedy ju už ani neodkladám, len ju mám rovno pripravenú na nočnom stolíku. Autor mi v nej priblížil nielen život, dielo a „malú cestu" sv. Terezky, ale dal mi tak zároveň rady a víziu pre vlastný život. A napodiv, ono to funguje. Vďaka, Jacques. Vďaka, Terezka. Vďaka, Bože.
Krásna a pre mňa zásadná kniha. Odkedy sa snažím nastaviť si hranice (v rôznych situáciách a vzťahoch) podľa odporúčaní autorov, som rozhodne (s)pokojnejším a rozhodnejším človekom ako predtým. Jasné, práce je na mne ešte ako na kostole... Ale aj tak mám pocit, že máloktorá kniha tohto žánru (ak vôbec nejaká) mi pomohla viac.
Už dlho som sa zo žiadneho románu tak netešila.
Už dlho som sa pri žiadnej knihe tak nesmiala.
Už dlho som s toľkými myšlienkami v texte nesúhlasila.
Bruce Marshall napísal nádherný príbeh (kňaza, Cirkvi, ľudstva), ktorý sa hneď pri prvom čítaní zaradil medzi moje najobľúbenejšie. Som zaň naozaj veľmi vďačná. Kiežby takých bolo viac.
Nádej a úľava. Dva kľúčové pocity, ktoré sa mi spájajú s týmto dielom.
Úvahy o dvoch márnotratných synoch a jednom márnotratnom otcovi prešpikované najvnútornejšími pocitmi autora (skrátka cítiť, že do textu vložil dušu), ktoré často boli aj moje (a trúfam si tipnúť, že by sa pod nich podpísal temer každý). Dielo, ktoré mi hojilo staré rany a ukázalo novú perspektívu. Dielo, ktoré je nadčasové a aktuálne zároveň. Dielo, ktoré je radosť čítať a odporúčať.
Myslím, že každý sa tu nájde; je to kniha o nás a pre nás.
Ak ste žili v rodine či blízkom vzťahu s nejakým alkoholikom, toto by malo byť pre vás povinné čítanie. Lebo táto kniha je návod, program, balzam, liek, priateľ.
Dokážu vás o pokoj obrať každodenné starosti, strach z nedostatku, vlastné či cudzie chyby, utrpenie vás či vašich blízkych? Vitajte v klube... Z ktorého sa možno vďaka tejto knihe dostanete von.
Jacques Philippe napísal geniálne duchovné dielo, veľmi pútavé, svižné a výstižné, v ktorom sa mu podarilo skoncentrovať a pomenovať mnohé dôvody, ktoré nás oberajú o pokoj, aj s príslušnými duchovnými liekmi či argumentmi, vďaka ktorým pochopíme, prečo prvoradé „nie je vždy víťazstvo (nad pokušeniami, slabosťami), ale skôr schopnosť zachovať si srdce v pokoji za každých okolností, dokonca aj v prípade porážky".
Jedna z najsilnejších a najdôležitejších kníh v mojom živote, niečo ako kompas, ktorý dokáže navigovať v živote tým správnym smerom; smerom k pokoju. „Musíme dodať, že jedine človek, ktorý vlastní tento vnútorný pokoj, môže účinne pomáhať svojmu bratovi. Ako môžem prinášať pokoj ostatným, ak ho sám nemám? Ako môže byť pokoj v rodinách, v spoločnosti a vôbec medzi ľuďmi, ak chýba v našich srdciach?"
Slovenská Terezka Ježiškova – tak by som charakterizovala sestru Janu Máriu Lapšanskú, ktorú som mala česť a radosť spoznať aj osobne. Aj spomínaná sestra, aj táto jej kniha, sú veľmi podobné: radostné, optimistické, láskavé, nežné, plné viery, nádeje, lásky a Ducha.
V prvej časti (ktorú si viem predstaviť aj v podobe pútavého filmu) sa zoznamujeme s Janiným životným príbehom; jeden by neveril, čo jedna sestra môže zažiť. Aj veselé, aj smutné, aj romantické... Druhú časť tvoria jej autentické zápisky/úvahy z rôznych životných období; mnohé oslovia až nečakanou hĺbkou a duchovnou zrelosťou.
Je to kniha, v ktorej si rada len tak hocikedy opätovne listujem, hocikde sa začítam; a hneď mám lepšiu náladu i deň. Neviem si predstaviť, koho by táto kniha nepoláskala po duši.
Dokonca od autorky viem o ľuďoch, ktorí jej písali ďakovné listy, že práve pri čítaní tejto knihy uverili alebo zažili uzdravenie, túžbu žiť inak, lepšie... Nečudujem sa. Toľko lásky, nehy, radosti a nádeje skoncentrovaných v jednom živote a v jednej knihe skrátka musí zahriať.
Som úprimne vďačná Bohu za dar života a talent tejto autorky. Jej láskavý a neraz humorný pohľad na svet si ma získal už pri azda jej najznámejšom diele, a v priebehu nasledujúcich rokov si určite rada prečítam i ďalšie jej knihy.
Konkrétne túto som si vybrala pre jej tematiku – nie tak dávno som sama bola nevesta, okrem toho som mala chuť dávkovať si medzi detektívkami niečo milé a nežné. Stalo sa; knihu som tak síce čítala skoro mesiac, dôležitejšie však je, že mi viackrát vyčarila úsmev na tvári, potešila moju romantickú stránku a pri viacerých poviedkach som si vravela, že by som si ich rada prečítala aj vo forme románu.
Juj, to bola katarzia! Vlastne ma viac ako to, čo sa vlastne stalo, od istej chvíle zaujímalo, ako sa a tým hrdinka vyrovnala. Ten typ knihy, od ktorej som sa vo vlaku nedokázala odtrhnúť ani napriek únave. Možno to však viac ako s kvalitou knihy súviselo s tým, že som mala niečo z tohto žánru v rukách po véééľmi dlhom čase... Nič na tom nemení ani fakt, že pomerne skoro mi bolo jasné, kto bol vrah.
Pre mňa ako veriacu osobu bolo dielo zároveň (zo strany autorky zrejme nevedomým) dôkazom, že každý hriech má svoj dôsledok. Vždy, keď hlavná postava spravila alebo si vybrala niečo zlé, napokon na to najviac doplatila ona sama...
Predtým, ako u nás nastal boom podobných kníh, bola táto. "Zostrihy" 142 svedectiev sú naozaj kvalitné, navyše dobre uchopené a radené. Salnerov tím odviedol skvelú prácu. Aj po rokoch a desiatkách bestsellerov na tému holokaust sa oplatí dať tejto publikácii šancu.