tartan komentáře u knih
Niet najmenších pochýb, že vyštudovaný škótsky historik a aktuálne spisovateľ Anthony Ryan je majstrom epickej fantasy. Dokázal to už svojou prvou románovou trilógiou Stín krkavce, ktorá sa odohráva vo fiktívnom stredovekom svete, a potvrdil to ďalšou trilógiou Draconis Memoria, v ktorej skombinoval drakov (v románoch draggov) s korporátnym svetom zahaleným parou nastupujúceho priemyselného veku. Svoj dračí príbeh začína pozvoľna troma líniami - špionážnou, námornou a dobrodružnou, ktoré sa postupne prepletajú a vrstvia, aby nakoniec vyústili do (ako inak) veľkolepej bitky o osud sveta. Ryanovo majstrovstvo tak netkvie v originalite príbehu, ale v tom, ako ho podal a aké ingrediencie do neho primiešal. Výsledný produkt bol pre mňa rovnako skvelý ako produkt, ktorí v príbehu užívajú zvlášť obdarení ľudia z krvi draggov aby získali výnimočné schopnosti. V istých pasážach ho Ryan možno príliš naťahuje, ale robí to dostatočne zručne a napínavo a na rozdiel od niektorých svoju ságu nemá problém zavŕšiť. Pravdaže, nejaké tie dvierka sa vždy dajú nájsť, a to nielen tu, lebo epických bitiek o osud sveta zrejme nikdy nebude dosť.
Názov knihy odkazuje k mottu vyrytom na delách Ľudovíta XIV. Síce som si to zatiaľ nedokázal nikde overiť, ale celkom tomu verím :-) Možno nie je náhoda, že symbolom Kráľovstva je Slnko... Po slabšej druhej knihe je Posledný argument kráľov dôstojným vyvrcholením trilógie, keď už nie je jej zakončením. Predsa len, priveľa dverí zostalo otvorených. Ale taký je život a také sú osudy postáv - niektorí sa "vrátili do hliny", ďalší viac či menej zmenení pokračujú ďalej. Len prvý z mágov Bayaz (ľadovo chladný a totálne bezcitný protipól Gandalfa) završuje svoju veľkú hru bezohľadným šachom. Rovnako bezohľadne ako Abercrombie túto svoju sériu.
Doplnenie: Tak s tým mottom je to naozaj tak, viď napr. http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Ultima_Ratio_Regum_Cannon.jpg
Fantasy ostrá ako sama čepeľ? Áno! A čo jej "hrdinovia"? Nápodobne! Že absentuje nejaký výraznejší príbeh? No a čo?!
Od Abercrombieho som zatiaľ čítal len jednu poviedku (Podělaná práce v antológii Meče a temná magie) a tá ma ktovieako neuchvátila. Na tieto jeho romány som sa preto nechal dlhšie presviedčať, ale nakoniec neľutujem. Naopak. Hoci príbeh samotný sa veľmi neposúva, ale postupuje len pomaličky, krôčik za krôčikom (niekedy som mal dokonca pocit, že jeden krok dopredu a dva dozadu), Abercrombieho postavy i situácie, do ktorých ich autor naváža, to viac ako bohato vynahrádzajú. Každá línia je niečím zaujímavá, každá postava (aj postavička) má niečo do seba. Nenudil som sa ani chvíľu a hoci poznám aj lepšie a zaujímavejšie fantasy, Abercrombieho "hrdinovia" sa mi zarezali hlboko pod kožu.
Jedna hviezdička za dobrý nápad a vydarenú obálku, druhá za možno dve dobré poviedky (Tenkrát na Ukrajině od Pavla Fritza a O lidském dobytku od Romana Bureša) z celkovo 17 priemerných a podpriemerných. To nie je ktoviečo na takú ambicióznu knihu. Alebo som od toho len jednoducho čakal trochu viac než poviedky balansujúce z môjho pohľadu na hrane nudy, nezáujmu ich vôbec dočítať a nie vždy vhodnej grotesky.
Škoda toho záveru, ktorý sa Simmonsovi trochu rozpadol pod rukami, viacerých nezodpovedaných otázok i nie celkom presvedčivých motivácií u niektorých postáv (Odysseus, ehm), inak výborné. Dialógy moravcov o starej ľudskej literatúre a zmysle života jednoducho brilantné. A hoci je Simmons grafoman a občas to s hustotou textu preháňa, keď sa v príbehu začne niečo diať alebo príde na nejakú akciu, berie to skutočne dych. V každom prípade povinné čítanie pre fanúšikov Homéra, Shakespeara, Prousta a epickej sci-fi.
Achilleus vyjde po dvoch schodoch k obrovskej čiernej postave. Štít má na predlaktí, ako by bol pripravený bojovať. "Hej, nezabudli ste, že som tu tiež? A stále čakám odpoveď na moju otázku. KDE JE ZEUS?“ Nyx sa k nemu nakloní a namieri jeden bledý, kostnatý prst ako zbraň. „Tvoja kvantová pravdepodobnosť, že zomrieš mojou rukou, je možno nulová, synu Péleov, ale keď by som ťa rozstrieľala na atómy, na molekuly, možno by vesmír – dokonca aj na kvantovej úrovni – mal dosť práce, aby ten axióm udržal.“ Achilleus čaká. Už si všimol, že bohovia často trepú podobné nezmysly. Jediné, čo môže robiť, je počkať, až zase prídu k rozumu.
Niektoré Zamarovského knihy už možno podliehajú zubu času, to ale neplatí pre jeho encyklopedické príručky. Tie si zachovávajú svoju kvalitu a patria k základnej literatúre všetkých záujemcov o staroveké mytológie.
Niektoré Zamarovského knihy už možno podliehajú zubu času, to ale neplatí pre jeho encyklopedické príručky. Tie si zachovávajú svoju kvalitu a patria k základnej literatúre všetkých záujemcov o staroveké mytológie.
Učedník války je prvá kniha zo (zatiaľ) 12-dielnej sci-fi série, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo som v rámci žánru tzv. space opery kedy čítal. A má jedného z najsympatickejších hrdinov vo vesmíre. Iste, časom niektoré knihy skĺznu k priveľkej romantike, či ako by som to nazval, stanú sa príliš civilnými, ale po väčšinu času tie knihy parádne odsýpajú, majú neuveriteľný šmrnc a skvelý, nenásilný humor. Bujoldová má svoj vesmír do detailov premyslený, nakoniec, získala zaň množstvo žánrových ocenení vrátane Huga za najlepšiu sci-fi sériu, jej najväčšou devízou sú však výborné a veľmi živé postavy v čele s titulným Milesom Vorkosiganom, ktorého si jednoducho nemožno neobľúbiť.
Na severe sa nám zrodil nový majster fantasy! U našich severných susedov sa v súvislosti s touto knihou hovorí ako o modernom diele svetovej fantasy. A ja by som sa nebál ani toho prirovnania k Eriksonovi. Rozhodne Wegner so svojimi príbehmi z meekhánskeho pohraničia (Meekhan je ríša nie celkom nepodobná Malazu) zdatne sekunduje malazskej epopeji, podobný je napr. aj v používaní aspektovanej mágie, či v poňatí rozhodne nečiernobielych hrdinov. Napriek týmto a možno aj iným podobnostiam (dávnoveká história, prastaré spory atď.) je Sekera a skála úplne iná pesnička ako Malazská kniha padlých, už len tým, že Wegner svoje príbehy nerozťahuje na tisícovke strán ;-), ale koncentruje ich do úderných a vypointovaných poviedok, resp. noviel, ktoré však na seba viac (v druhej) či menej (v prvej časti) priamo nadväzujú a sú spojené hlavne prostredníctvom svojich hrdinov. V prvej - severskej časti, tak máme v podstate skupinového hrdinu: jednotku horskej stráže; v časti druhej - južanskej, hrdinu individuálneho: elitného zabijaka z kmeňa (spoločenstva kmeňov) elitných zabijakov. Poviedky sa dajú čítať aj samostatne, dá sa v nich však vysledovať v pozadí aj jednotná spoločná línia, ktorá pokračuje v ďalšej knihe, tentokrát východo-západnej.
Bezkonkurenčne najlepšia kniha o dejinách námorných vojen, ktorá u nás vyšla pred rokom 1989. A stále patrí k absolútnej špičke. Skvelý a komplexný prehľad o námornom vojenstve od staroveku až po falklandskú vojnu medzi Argentínou a Veľkou Britániou.
Ak by sa celý príbeh neodohrával vo fiktívnom svete a nepreblysol v ňom občas naozaj len veľmi jemný záblesk mágie, bol by to čistokrvný historický román ako vyšitý z legendárnych príbehov európskeho stredoveku. So začiatkom odkazujúcim na známy zbojnícky príbeh Robina Hooda, pravdaže nemilosrdne prevráteným do krutej reality, a záverom, ktorý sa podobne pohráva s legendami opradeným príbehom nemenej slávnej Jany z Arku. A medzitým ešte všeličo iného, samozrejme. Zrada, dobrodružný útek z nepreniknuteľného väzenia, súboje telo na telo i epické bitky, ale aj hľadanie starých príbehov v starých knihách v obrovskej a veľmi starej knižnici. Anthony Ryan v tomto románe, zahajujúcom novú trilógiu, zatiaľ asi najviac zúročuje svoje historické vzdelanie a zároveň opäť dokazuje, že patrí k absolútnej špičke žánru fantasy.
Nie som síce žiadny veľký fanúšik komiksov, tento mi ale dosť vytrel zrak. Belgicko- francúzsky komiks o španielskom dobýjaní ríše Aztékov v Mexiku, ktorý sa dá celý zhltnúť za jeden večer a ešte budete rozmýšľať, čo s načatým večerom.
Číta sa to samo, kresba je nádherná, až z tých detailov aztéckej architektúry či džungle prechádzajú oči, pekne sa to pohráva s históriou, tak ako Cortés s Moctezumom. Je tam, samozrejme, nejaké to fantastické ozvláštnenie a pár fiktívnych hrdinov s vymysleným dobrodružstvom, ale inak je to napasované na známe udalosti i historické postavy celkom šikovne.
Veľkým plus je veľký formát, takže celá tá nádhera o to viac vynikne, naopak zamrzí uťatý koniec, keď sa so španielskymi dobrodruhmi a ich aztéckymi protivníkmi čitateľ musí rozlúčit doslova uprostred toho najlepšieho, hneď po Cortésovom katastrofálnom úniku z megapasce Tenochtitlánu počas La Noche Triste, povestnej Smutnej noci.
Ak sa bude chcieť zvedavý čitateľ dozvedieť viac o tom, čo nasledovalo, o dobytí ríše Aztékov a vyvrátení Tenochtitlánu, ktorý svojou veľkosťou a nádherou prekonával drvivú väčšinu vtedajších európskych miest, tak bude musieť siahnuť po inej literatúre a verte mi, že v tomto prípade aj suché historické knihy prekonávajú tú najdivokejšiu fantáziu.
Jedna z najlepších kníh o Veľkej vojne, alebo inak 1. svetovej vojne, ktorá ani roky po svojom prvom vydaní nestratila nič zo svojich kvalít. Nie sú to komplexné a kompletné dejiny tejto vojny, napriek tomu jej autorka ide v jednotlivých kapitolách zameraných na jej kľúčové udalosti/bitky mimoriadne do hĺbky a podáva ich s mimoriadnou sugestívnosťou, ako to už zaznelo aj v komentároch predo mňou.
Veľmi dobre spracovaná a obrazovo naozaj bohato vybavená (plány, mapy, fotografie, ilustrácie, reprodukcie atď.) monografia o dejinách, kultúre, ale aj prírodných pomeroch, či stavebnom vývoji mesta Levice. V podstate ukážková monografia tohto typu literatúry.
Hříchy říše sú voľným pokračovaním výbornej prachmajstrovskej trilógie. Americký spisovateľ Brian McClellan sa aj tu drží svojich osvedčených receptov. Vrhne čitateľa od začiatku rovno do deja, prepletá niekoľko dejových línií, ktoré sa v istom bode prirodzene pretnú a hlavne vracia na scénu pár skvelých postáv (impozantný plukovník Šialených kopijníkov Ben Styke) a predovšetkým svoj zaujímavý a vcelku originálny svet, pozoruhodne kombinujúci éru pušného prachu s mágiou.
Možno by knihe prospelo, keby autor trochu ubral z jej rozsahu, 640 strán je celkom dosť na to, čo sa tam všetko stane, ale to už je asi choroba z povolania väčšiny fantasy autorov. Napriek tomu sa mi čítala dobre, dej slušne odsýpa, stále sa niečo deje, neustále sa intriguje a špehuje, vynárujú sa staré tajomstvá, k slovu sa prihlasujú zabudnuté ríše a keď sa to ku koncu začne konečne poriadne mlieť, stojí to naozaj za to. Uvidíme, čo prinesú ďalšie časti, ale túto novú sériu so starými hrdinami rozbehol McClellan veľmi solídne.
Znalosť predchádzajúcej trilógie i poviedkovej knihy nie je úplne nevyhnutná, ale rozhodne pomôže v orientácií a prehĺbi zážitok z tejto knihy, ktorá ešte pred svojím českým vydaním vzbudila veľké pohoršenie čitateľov svojou pripravovanou, absolútne otrasnou obálkou (bohužiaľ som si ju nestihol zarchivovať ako odstrašujúci príklad). Našťastie ju po všetkých tých negatívnych reakciách vydavateľ radšej zmenil tak, aby sa podobala na obálku svojho amerického originálu.
Der Orden unter dem Totenkopf – Die Geschichte der SS, kniha, ktorá vyšla pôvodne už v roku 1967 a ktorá sa odvtedy dočkala množstva ďalších vydaní, vyšla v roku 2012 prvýkrát konečne aj v češtine. Pri jej príprave autor zhromaždil celkom 70 000 archívnych dokumentov z hlavného archívu NSDAP a od osobných spolupracovníkov Heinricha Himmlera. Výsledkom tejto mravčej práce bolo (a dodnes zostáva) základné dielo o vzniku a dejinách SS, ktorá sa z pôvodne niekoľkočlenného oddielu osobných Hitlerových strážcov rozrástla na takmer štát v štáte – jej paravojenská zložka Waffen-SS mala takmer milión mužov a SS postupne ovládla kriminálnu, poriadkovú i tajnú (Gestapo) políciu, ale aj spravodajskú službu; pod SS patrili aj strážne oddiely koncentračných táborov (SS-Totenkopfverbände).
Komplexný (nechýbajú sociálne, ekonomické, geografické a organizačné súvislosti), odborne precízny (obdivuhodná práca s prameňmi a impozantná bibliografia) a napriek tomu čitateľsky veľmi prijateľný pohľad na stredoveké vojenstvo v celej jeho šírke a zložitosti.
Ideologicky poplatná miestu i času svojho vzniku, ale napriek tomu výborná a v rámci možností poctivá monografia o Napoleonovi.
Prenasledovanie a potopenie nemeckej bitevnej lode Bismarck predstavuje jednu z najdramatickejších epizód celej druhej svetovej vojny. Táto Kennedyho kniha je tým najlepším a najsugestívnejším rozprávaním o nej a zároveň je jednou z najlepších kníh o nejakej námornej/vojenskej operácii vôbec.
Druhá kniha príbehov z meekhánskeho pohraničia je rovnako dobrá ako tá prvá.
Jednotlivé poviedky:
A staneš se zdí
Úvodná poviedka druhej knihy príbehov z meekhánského pohraničia nás privádza tentokrát na Východ a po pomalšom začiatku nás v jej závere nenechá Wegner na pochybách, že aj na tejto strane Ríše to bude poriadne iskriť zbraňami i mágiou. Podobne ako v predchádzajúcej knihe, resp. jej prvej polovici príbehov, je aj tu hlavným hrdinom vojenská jednotka. Tentokrát je to čaardan, akási polovojenská, ale vysoko profesionálna nepravidelná jednotka žoldnierov, vedená bývalým slávnym generálom ríšskeho vojska, kha-darom Laskolnykom (známym aj ako Šedý vlk). Hlavnou postavou, resp. POV postavou, je však jedna z členiek jeho jednotky, Kailean, dievčina meekhánskeho pôvodu, nešťastného detstva a utajovaných schopností (to s tými schopnosťami sa týka viacerých členov jednotky, ako postupne vychádza najavo). Hoci je pointa poviedky odhadnuteľná a jej rozbeh pomalší, jej záver je, ako už začína byť u Wegnera dobrým zvykom, nabitý napätím, akciou a mágiou.
Nejlepší, jaké je možné koupit
Brilantné od začiatku do konca. Dokonale vygradovaná, strhujúco napísaná a brutálne vrcholiaca akcia, kde lesť prebíja pascu, a to iba vďaka najlepším, aké je možné kúpiť…
Kolo s osmi loukotěmi
Po predchádzajúcej akciou nabitej poviedke má Kolo… výrazne pokojnejšiu, doslova rodinnú atmosféru. Zdanie ale často klame. Kailean navštevuje svoju adoptívnu nomádsku rodinu a pri všetkom tom rozprávaní (v troch rôzne náročných verziách jedného nomádskeho jazyka, to je niečo!) a vysvetľovaní histórie sa v tejto poviedke najmä „miesi“ na skutočne veľké udalosti v pozadí, ktoré prebleskujú na povrch už aj v predošlých príbehoch.
To je naše zásluha
Táto poviedka sa dosť ťažko hodnotí, pretože nie je ukončená, resp. končí v tom najlepšom…vtedy, keď sa konečne začne niečo diať. Jej hlavná sila tak je v retrospektívne podávaných „spovediach“ jednotlivých členov Laskolnykovho čaardanu, ktoré všetky končia rituálnymi slovami obsiahnutým v názve tejto poviedky. Dozvieme sa tak v krátkych a veľmi osobných mikropríbehoch o životoch významnejších členov oddielu, ktorých minulosť a „schopnosti“ už boli zmienené aj v predchádzajúcich poviedkach. Význam tejto poviedky tkvie ale aj v tom, že sa stretávame so starými známymi z prvej knihy a príbehy sa začínajú konečne výrazne prepájať. Ten otvorený koniec však naozaj mrzí, čakanie bude neznesiteľné…
Světlo na ostří meče
V druhej polovici druhej knihy príbehov z meekhánskeho pohraničia prichádza na scénu zatiaľ asi najsympatickejšia postava Wegnerovho univerza – Altsin, hoci jeho „nástup“ nie je zrovna impozantný. Altsin je špičkový zlodej vo veľkom prístavnom meste Ponkee-Laa na západe Meekhánu, odkiaľ sa ale moc Meekhánskej ríše už pomaly stiahla, čo sa snažia využiť miestne elity, ktoré pritom nehľadia na následky a nevyberajú si prostriedky. V prvom príbehu zo Západu je tým prostriedkom zvláštny a mocný magický artefakt, ktorý vraj kedysi patril samotnému bohovi a ktorý nečakane zmizne. Jeho strata by mohla mať katastrofálne dôsledky a preto je pátraním po ňom poverený najlepší zlodej v meste (Altsin), ktorý bol v čase jeho zmiznutia preukázateľne „mimo“. To, čo pri svojom pátraní objaví, však krádež artefaktu stavia do celkom iného svetla…
Pytel plný hadů
Druhý príbeh zlodeja Altsina sa odohráva zhruba jeden rok po udalostiach v prvej poviedke (Světlo na ostří meče), ale nadväzuje na ňu len veľmi voľne. Politické intrigy, úkladné vraždy a zrady nad zrady, to je stručné zhrnutie obsahu tejto poviedky. Tá politická časť mi prišla trochu nudná (úplne mi stačí, čo vyvádzajú tí naši – či už SK alebo CZ), ale perfektné finále so súbojom to bohato vyvážilo.
Náruč města
Po súboji, ktorým končila druhá poviedka, musel Altsin opustiť svoje mesto. Po rokoch sa vracia späť, lebo iba tam vidí nádej, že „pomoc“, ktorej sa mu vtedy pri súboji dostala, sa nestane jeho prekliatím. Ponkee-Laa sa však medzitým výrazne zmenila. Liga čiapky (eufemický názov siete zločineckých organizácií v meste), ktorej bol Altsin kedysi voľným členom, má vážny problém: jeden z členov Rady (vláda mesta) strhol na seba všetku moc. To by ešte nebol problém. Problémom je, že ide o náboženského fanatika, ktorý považuje boj so zločinom a podvratnými živlami (vrátane chudobných a nemohúcich) za svätú vec a neváha do toho vložiť všetky prostriedky. Altsin sa tak dostáva medzi mlynské kamene starých záväzkov a nových výziev, ale s gráciou jemu vlastnou ich všetky drví na prach… Zatiaľ najlepšia poviedka z druhej časti. Mimoriadne pôsobivé sú hlavne Altsinove vízie. Dej je v podstate veľmi jednoduchý, presne v caesarovskom štýle (Veni, vidi, vici), ale práve tie vízie mu dodávajú ohromujúci rozmer.
Řeka vzpomínek
V poslednej poviedke Wegner konečne odhaľuje, čo sa dalo vytušiť už dávnejšie. Uzlí, prepája, pomenúva a otvára. Bohovia, vtelenia, desivé vízie, nástroje a trhliny. Bitka o mesto medzi Ligou čiapky a fanatickým radným, bývalým generálom, vrcholí a Altsin nezostáva bokom. Nočné magické súboje na strechách domov, elitní zabijaci v bleskurýchlom tanci smrti. Tentokrát je to skutočne doslova DEUS EX MACHINA. Bolo by rozhodne na čo sa tešiť, keby vydavateľstvo neseklo s jeho vydávaním i svojou činnosťou…
Posledný dialóg z poslednej poviedky:
"...Ostrov, kterému se i severní piráti zdaleka vyhýbají? Zešílel jsi."
"Možná."
"Co jsi pro tu vědmu udělal? Zachránil jsi jí život?"
Zloděj se široce zazubil, tentokrát úpřimně.
"Ne, příteli. Zabil jsem její matku."