Torgal komentáře u knih
Treťou knihou série sa konečne začína odhaľovať (pravdepodobne) hlavný konflikt Eriksonovej megalomanskej ságy. Prvý ťah robí pannionské domínium a postaviť sa mu môžu len Dujek a Chmur, spojení v krehkej aliancií. A pritom je pannionský veštec len jednou figúrkou nepriateľa, pred ktorým sa trasú aj bohovia...
Už od prológu sa roztáčajú kolesá mohutného príbehu s koreňmi v pradávnej histórii. V prvých dvesto stranách sa rozdajú karty postačujúce pre veľmi hutnú zápletku. Vrstvenie motívov ale pokračuje ďalej a na môj vkus knihu neuveriteľne brzdia. Nasledujúcich štyristo strán je z dejového hľadiska prázdnych, väčšinu priestoru zaberajú rozhovory postáv o týchto podzápletkách a ich nezáživné filozofické úvahy nad vlastným osudom (obzvlášť Mhybe v tejto disciplíne vyniká).
Boj v Capustane je svetlou výnimkou, ale autorove sklony k vytváraniu vojenských legiend (najprv Paliči mostov, potom Coltain, teraz Šedé meče) a opisy bojov v štýle antických eposov (kde sa bojiskami tiež preháňajú nepremožiteľný šampióni bohov a hrdinovia bežne porážajú mnohonásobnú presilu) mi veľmi nesedí. Problematický je už samotný nepriateľ – pannionské domínium je len jednorozmerná ríša čistého zla, dokonca s vlastnou skřeťou armádou v podobe tenescowri. Jej ťaženie proti všetkému živému nevzbudzuje ani sympatie, ani pochopenie.
Medzi Capustanom a epickým vyvrcholením knihy v Korále si ešte užijeme ďalšie kolo nudných rozhovorov (a Dujekových zvláštnych taktických rozhodnutí), ale od strany osemsto sa začína kolotoč silných okamihov a príbehových odhalení v takom tempe, až som takmer zabudol na to, že dovtedy ma kniha bavila najmenej z celej série. 8-/10
Druhý zväzok Eriksonovej ságy čitateľa privádza na úplne nový kontinent a zoznamuje ho s množstvom nových postáv (hoci je tu hrsť hrdinov predošlej knihy). Čo sa dávkovania informácii týka, opäť sme hodený do hlbokej vody bez záchranného kolesa a tak je prvých sto strán kým si človek zvykne na všetky nové tváre a pojmy celkom záhul.
Dej je tentokrát prehľadnejší, u každej zo štyroch hlavných dejových línii knihy je celkom jasné o čo v nich ide a bohovia tentokrát do deja vôbec neprehovárajú. Pochvalu si zaslúži atmosféra knihy – zachytáva kontinent rozorvaný zničujúcim povstaním, ktoré sa neštíti žiadnych ukrutností, ľudia zomierajú po (desať)tisícoch, deti končia umučené na krížoch a novorodenci dokonca na ražňoch. V každej línii príbehu sa neustále niečo deje, dochádza k nečakaným stretnutiam a zvratom, ľudským tragédiám i skutkom veľkého hrdinstva. Záver knihy veľmi silne graduje a ukrýva niekoľko emocionálnych bômb a strhujúcich okamihov.
Lenže... táto minca má dve strany. To, že je všetko tak efektné a cool je vykúpené neskutočným množstvom deus ex machina, neustálym pridávaním nových pravidiel sveta a popieraním logického konania postáv. Príkladov kedy to bije do očí je tak veľa, že vymenúvať jednotlivé prípady nemá zmysel, deje sa to neustále pričom väčšinou platí priama úmera medzi efektnosťou scény a veľkosťou náhody/počtom es ktoré Erikson vytiahne z rukávu. Osobná poznámka ku Coltainovmu ťaženiu – nechápem, prečo je táto dejová línia tak ospevovaná, Coltain mal za celé jeho trvanie jeden dobrý taktický nápad (pri prechode cez prvú rieku), o zvyšok sa postarala mágia, množstvo šťastných náhod a hlavne nepochopiteľná neporaziteľnosť a skalopevná morálka jeho vojska.
Navyše čo sa prenikania do sveta Malazu týka, ešte stále sme v prológu a táto kniha len neustále vrství nové otázky na ktoré neposkytuje odpovede. A všeobecný názor o úžasnej prepracovanosti toho sveta podkopáva sám autor veľmi nepresnou mapou Sedmiměstí (vzdialenosť medzi Hissarom a Vatharom je na mape cca rovnaká ako medzi Vatharom a Arenom, pričom v texte trvalo absolvovanie prvej polovice cesty vyše pol roka a druhej odhadom tri týždne) a hlavne absolútne nepresným počítaním času (všetky línie príbehu prebiehajú súčasne, na čom príbeh celkom zásadne stojí, ale v jednej uplynú mesiace kým v ostatných najviac týždne).
Zážitok je to každopádne lepší ako pri čítaní prvého dielu, ale na rozdiel od ostatných komentujúcich vám radím – ak si chcete knihu užiť, veľmi o nej nepremýšľajte, množstvo nájdených logických dier vám môže výrazne skaliť zážitok. 7/10
S knihami Stevena Eriksona, v československom prostredí považovaného za spasiteľa fantasy žánru, som sa stretol už takmer pred desiatimi rokmi, ale na začiatku štvrtej knihy série som boj s neustálym prílevom nových postáv vzdal. Teraz prišiel čas sa k tejto ospevovanej ságe vrátiť.
Erikson bezpochyby vytvoril (možno až prehnane) obrovský svet, vtisol mu unikátnu tvár, zaľudnil ho bezpočtom podivných rás, obohatil o do detailov prepracovanú históriu, vytvoril preň unikátny systém mágie a dodal množstvo originálnych prvkov, ktoré Malaz vyzdvihujú nad ostatné fantasy svety, ktoré sú si väčšinou veľmi podobné. Tento kolos však nedokáže zrozumiteľne predať. Autor čitateľa bez vysvetľovania hádže hneď do stredu diania a ten sa v neznámom prostredí s nedostatkom záchytných bodov orientuje len pomaly a ťažko. Je doslova zavalený tonami informácii a nemá čas ich spracovať, lebo sa naňho valia ďalšie mená a pojmy.
Samotný príbeh je mimoriadne ambiciózny, sledujeme množstvo rôznych dejových línii, ale u väčšiny z nich netušíme, čo je cieľom snaženia ich protagonistov. Každý má skryté ciele a plány, do hry vstupujú bohovia s ešte nejasnejšími zámermi a niektoré ich motivácie sa nevysvetlia ani do konca knihy (čo napríklad chcel dosiahnuť Kotilion tým, že posadol Líto sa zrejme nedozviem nikdy). Na konci sa to všetko pretne v epickom finále, ktoré ale pôsobí chaoticky a nasilu. Navyše keď človek začne uvažovať na konaním všetkých tých supersilných entít, tak sa musí diviť, prečo neriešili situácie inak a jednoduchšie – moc na to rozhodne mali.
Moji známi, čo už majú Eriksona načítaného, sa zhodujú na tom, že prvá kniha sa štýlom vymyká z ostatných kníh série a tie sú kvalitnejšie. Ostáva im len veriť, lebo Mesačné záhrady sú len nadpriemerným zmäteným zlepencom príbehov a prológom do omnoho väčšieho príbehu. 7-/10
Gormenghast v tejto knihe už len vrhá tieň na myseľ hlavného hrdinu na jeho potulkách svetom, ktorý je obývaný snáď ešte bizarnejšími postavičkami ako tento legendárny hrad. Bez jeho múrov a známych postáv, ktoré ho obývajú je ale zážitok z knihy len polovičný. Čitateľ je vykorenený podobne ako Titus, ktorý sa len bezcieľne potĺka podivnými krajmi. Fanúšikom prvých dvoch dielov by som možno dokonca doporučil túto knihu vynechať, obsahovo aj náladou je im veľmi vzdialená. Z celkového vyznenia knihy je totiž citeľný ťažký zdravotný stav autora, ktorý pri jej písaní bojoval s Parkinsonovou chorobou. 6-/10
Naozaj nechápem na základe čoho považujú túto knihu za geniálnu ľudia, čo nikdy nehrali Dračí Doupě. Jazyk má síce slušný, aj striedanie rozprávačov príbehu podľa postáv (a ich časté a náhle úmrtia) knihu osviežuje, ale dej jednoducho netiahne. Najviac patrné je to v prvom z trojice príbehov, ktorý je len o roztržkách v družine a príbeh je na tri vety. Pre hráčov "dračáku", ku ktorým sa radím aj ja, ale kniha ponúka nový zážitkový level, keď si pri čítaní porovnáva chovanie hrdinov s tým, čo zažil u vlastného stolu a prečítal v pravidlách. Aj s touto výhodou knihu považujem len za ľahký nadpriemer, hoci prečítaniu jej pokračovaní by som sa nebránil. Pri čítaní pôvodných letopisov na stránkach vukogvazdskej družiny pred pár rokmi som sa ale bavil viac. 6+/10
Omnoho čtivejšie ako prvý diel. Dej sa valí dopredu na sériu nečakane rýchlo, pokrýva celé roky a každú chvíľu niekto zomrie (väčšinou násilne). Samozrejme ale nechýbajú ani pasáže, kde sa môže človek kochať bohatosťou autorovho jazyka (klobúk dole pred prekladateľom). Atmosféra knihy už nie je tak gotická, ale kvôli množstvu zaujímavých epizód (Irmin večierok, sledovanie Koncířa) radím dvojku pred jednotku. Len záver ma mierne sklamal, sond do Titovho psyché už bolo priveľa. 8/10
Stein a Barbarič sa presunuli z štiavnických hôr do atraktívneho prostredia stovežatej Prahy, priamo medzi intrigy blízke dvoru Rudolfa II. Námet o vraždách prvorodených potomkoch výrazných katolíckych rodín je vďačnejší ako zápletka prvej knihy s touto dvojicou a aj pátranie v prostredí veľkomesta pridáva na pútavosti knihy. Pribudlo humoru ("Toho naposledy umývala pôrodná baba."; "Tamtie zmaľované ženštiny boli zorané viackrát ako podunajské roviny.") a tempo rozprávania si zachovalo dravosť svojho predchodcu. Navyše finálne rozuzlenie je rovnakou mierou prekvapujúce, ako rozumne zdôvodnené. Skrátka - po všetkých stránkach lepšie pokračovanie a vynikajúca voľba pre každého, kto by rád okúsil historickú detektívku. 8/10
Od Bohatiera môj prvý Červenák po rokoch, premiérovo v slovenčine a opäť dobre. Chvíľu mi síce trvalo adaptovať sa na irečitý jazyk knihy (slovo "prežrel" už asi nikdy toľkokrát v jednej knihe neuvidím, jedine u pokračovaní), ale v konečnom dôsledku pôsobil veľmi osviežujúco. Hrdinovia Stein a Barbarič (a nezabúdajme ani na kaprála Jaroša) sú výrazné a úplne odlišné charaktery, no do hlavy sa im takmer nedostaneme, lebo prím hrá detektívne vyšetrovanie. To je podávané vo vysokom tempe, každá kapitola prináša nové odhalenia a nastoľuje nové otázky. Hluché miesta neexistujú a kniha sa číta sama. Hlavný problém vidím v tom, že po jej dočítaní nevidím dôvod sa k nej niekedy vrátiť - jej čaro tkvie v odhaľovaní spleti intríg na pozadí a keď ich už poznáme, tak nemá ako inak zaujať. Ale to je asi spoločným rysom detektívneho žánru ako takého. Nakoniec je to teda len príjemná jednohubka ozvláštnená zasadením do historickej Štiavnice. 7/10
Snaha o návrat k štýlu prvých troch častí, a to jednoznačne kvitujem. Humor už nepôsobí tak spontánnym dojmom, ale ako fanúšikovi Adamsa mi spoľahlivo vyvoláva úsmev na tvári. Autor sa očividne snažil sériu dôstojne uzavrieť a popasoval s tým so cťou. K legendárnosti prvých troch častí trilógie ale čosi chýba. 8+/10
Na prvý krát masívne sklamanie, skoro celá kniha sa odohráva na Zemi kde Arthur balí jednu kočku. Originálnych nápadov ubudlo (ale boh dažďa zas patrí k najlepším veciam v trilógii) a dôjde aj na recykláciu (lietanie), ale všeobecne platí, že uleteného humoru podstatne ubudlo a kniha je podstatne vážnejšia ako jej predchodcovia. S opakovanými čítaniami som tejto knihe ale prišiel na chuť (či si na ňu zvykol), ale zvyšné časti sa ale nechytá. 7/10
Môj najobľúbenejší diel, tentokrát má kniha premiérovo dokonca aj dej, to rovno taký v ktorom ide o záchranu vesmíru. Niektoré nápady ma absolútne položili (bistromat, lietanie, Agradžag) a zvyšok si proste len drží kvalitu geniálnych predchodcov. Stopárov sprievodca v najlepšej forme. 9+/10
Dvojka začína presne tam, kde končí jednotka a kvalitatívne je úplne rovnocenná. Oproti prvej časi je dejovo trochu roztrieštenejšia, ale zábava je to minimálne rovnako dobrá ako minule. Všetky obľúbené postavy sú späť a vesmír má stále čím prekvapiť. 9/10
Pamätám sa, ako som priniesol túto knihu z kníhkupectva domov, sadol si k nej a po štyroch hodinách otočil poslednú stranu. Sloh nie je ktovieako sofistikovaný, no tie nápady... Spolu s ďalšími dielami série nekonečná studnica skvelého humoru a svojráznej životnej filozofie. Nepodliehajte panike, nezabudnite na ručník a hor sa stopom do vesmíru. 9/10
Samotné texty sú kvalitné ako v podstate všetko na čo majster siahne, ale jednoducho tematicky mi nesadli, tak ich nemôžem doceniť. Úprimne povedané, som túto knihu kupoval len kvôli menu autora, čo bola tentokrát asi chyba. Za pozornosť stojí hlavne V kráteru po bombě, zvyšné poviedky ma zaujali menej a boli "len" nadpriemerné. 7-/10
Druhá zbierka zaklínačských poviedok mi sadla o niečo menej ako prvá. Príbehy sú príliš dlhé, ich pointy nie sú tak úderné a hlavne z posledných dvoch je cítiť, že sú skôr prológom k ságe. To nie je nutne zlé, ale nefungujú tak dobre sami o sebe. Epilóg už je len taká blbina, ktorú ani nemá zmysel brať vážne. 8+/10
Najstaršie poviedky o zaklínačovi Geraltovi z čias, keď Sapkowki vo svojich príbehoch hlavne parafrázoval a parodoval známe rozprávky. A to je podľa mňa poloha, kde je najsilnejší. V podstate všetky tu uvedené poviedky s výnimkou nezaklínačskej Cesty, z ktorej niet návratu, patria k mojim najobľúbenejším. Bonusom je Hlas rozumu, ktorý knihu krásne stmeľuje. Jediné čo väčšine príbehov chýba je Marigold, ten tlčhuba patrí ku Geraltovi ako Riggs k Murtaughovi. 9+/10
Po našlapanej Věži vlaštovky celkom sklamanie. Sapek do zaklínača nepochopiteľne tlačí artušovskú mytológiu, Geraltova dejová linka uviazne na mŕtvom bode a zachráni ho len okatá deus ex machina a čo je najhoršie, Ciri po bombastickom finále minulej časti sľubujúcom veľké veci tiež nečakane spomalí a tápe v alternatívnych realitách. Bohužiaľ sa ukázalo, že autorovi jeho kniha prerástla cez hlavu a nedokáže ju uspokojivo uzavrieť. A pritom táto kniha obsahuje najlepšiu kapitolu celej ságy, ktorou je samozrejme úchvatný opis bitky "u Starých zadkov". 8/10
Bezpochyby vrchol série. Tento diel je v prvom rade o Ciri, jej páde na samé dno a následnom vzostupe. Retrospektívny štýl rozprávania jej tragického príbehu, ktorý plynule graduje aby skončil v nezabudnuteľnom finále na zamrznutom jazere patrí do zlatého fondu fantasy literatúry. Geralt a jeho družina hrajú tentokrát len druhé husle, aj politické pletichy čarodejok a mocných vládcov majú tentokrát viac priestoru. 10-/10
V podstate najmenej originálna časť pentalógie. Hlavnou náplňou je Geraltova výprava, ku ktorej sa postupne pripojí množstvo skvelých postáv, ktorým bezpochyby kraľuje tajomný Regis a na svojej záchrannej púti sa nevyhnú mnohým nečakaným problémom a prekážkam. Čiže fantasy klasika, ktorú Sapkowski len dokorenil svojim sarkazmom. Medzitým na druhom konci sveta dostáva Ciri tvrdé lekcie do života. Tento diel je jednoznačne najakčnejší zo všetkých a nudiť sa pri ňom určite nikto nebude. Len je taký... príliš obyčajný. 9-/10
Po skoro idylickom úvode príbeh potemnel a Geralt s Ciri narážajú na svet politických ambícii, je nutné učiniť ťažké rozhodnutia a čeliť neúprosnému osudu. Druhú časť ságy definujú udalosti na Thanedde, ktorými sa konečne začne hlavná zápletka. Tento diel sa mi aj napriek geniálne napísaným pasážam z Gors Velenu ("Ke vší smůle někdo neviditelný v davu dul jako pominutý na mosazný trombón. Rozhodně to nebyl žádný hudebník." - o pár odsekov ďalej - "Trubač na trombón utichl. Pravděpodobně ho někdo zabil.") a z banketu kúzelníkov páčil o vlas menej ako prvý, lebo následné trampoty Ciri už neboli tak záživné (a zábavné). Figúrky na šachovnici sú ale rozostavené, hra sa začína. 9/10