yerry komentáře u knih

Deväť špicových poviedok navzájom previazaných psychologičkou robotov Susan Calvinovou a podávaných formou interview ako príbehy, sú strhujúcou ukážkou klasického sci-fi. Nemôžem si pomôcť, ale knižke teraz nemôžem nič vytknúť. Logické konštrukcie jednotlivých príbehov utkané akoby z rébusov, psychológia robotov ako aj hlbšie fylozofické úvahy o existencii ako takej nútia k zamysleniu. Knižka je pre skutočných fajnšmekrov žánru sci-fi, blížiaceho sa až k hard. Neodporúčam tým, ktorí hľadajú akciu alebo príbehy o láske, hrdinami sú tu predovšetkým mysliace bytosti z kovu. Mysliace bytosti? V 2. poviedke to vysvetlí robot rukolapne - "Myslím, teda som." Naopak, odporúčam všetkým, ktorí majú radi záhady a riešenia na báze "tvrdej" logiky. Dávam maximálny počet bodov. Škoda, že nemôžem dať viac :-)

14 23.08.2011

Podľa autora je väčšina textu v tomto zväzku vymyslená, ale základné fakty z tohto obdobia viac-menej sedia. Po smrti Eduarda Staršieho nastáva boj o moc medzi dvomi nevlastnými bratmi, ktorí mali spoločného otca (Eduarda) ale rôzne matky. Na jednej strane je to Ælfweard a na strane druhej Æthelstan, za ktorého bojuje aj Uhtred. Rozhodne sa, kto bude vládcom troch južných kráľovstiev saskej Británie: Wessexu, Východného Anglicka a Mercie.

Záverečný boj autor umiestnil k londýnskej bráne Cripplegate (Crepelgate). Než k nemu však príde, Uhtred musí prejsť strastiplnú a bolestivú púť plnú strát. Aj na staré kolená je to však stále bijec, až sa tomu nechce veriť :)

Napriek zbytočne nadstavovaným zväzkom vzhľadom na Uhtredov príbeh, ma tento diel zaujal hlavne kvôli tým zvratom a historickým reáliám, aj keď si ich autor trochu prispôsobil. Teda opäť kvalitné čítanie a Wyrd bið full ãræd.

13 01.03.2024

Ďalší vynikajúci diel z Angelcynnu (Anglicka), odohrávajúci sa na sklonku 9. stroročia počas vlády Alfréda Veľkého a Vikingských vpádov na územie Británie najskôr pod vedením Haralda Krvavý vlas (meno je autorovou fabuláciou, v skutočnosti to bol dnes neznámy Viking) a trochu neskôr Haestena.

Tentokrát sa Uhtred zúčastní dvoch veľkých bitiek. Tou prvou je bitka pri Farnhame proti Haraldovi, v ktorej bráni Wessex. Následne poruší svoju prísahu Alfrédovi. Tou druhou zasa útok na Haestonovo opevnenie Benfleet, v ktorej naplní zasa svoju prísahu Alfrédovej dcére Æthelflaed, manželke Æthelreda a zachráni Merciu.

Boje v štítovej hradbe sa tu tentokrát obmedzia len na drobnejšie šarvátky ale nemaj strach. Mečov, sekier, kopijí, odťatých údov, rozťatých hláv a vyvrhnutých vnútorností si užiješ viac ako dosť. Uhtred tu preukáže okrem svojich schopností bojovníka aj schopnosti stratéga. V jeho životnej etape sa tentokrát mihne ďalšia žena, síce kráska ale poriadna harpia. Je ňou Skade.

Ďalší diel, ktorému by som málo čo vytkol. Odporúčam...

13 25.07.2023

Knihu by som pravdepodobne hodnotil maximálnym počtom hviezd. Bohužiaľ za tú chýbajúcu korektúru (miestami dosť nekvalitný preklad, nesprávne skloňovanie a pod.) musím jednu ubrať. Inak ale považujem ju za dosť autoritatívny a objektívny počin. Dejiny z pohľadu ruských historických škôl sú totiž dosť odlišné od histórie, akú poznáme u nás.

Priaznivci Velesovej knihy a Slovansko-Árijských véd si tentokrát na svoje neprídu. Autor sa totiž drží vedeckých poznatkov a vlastného výskumu. Sú tu síce spomenuté, ale len okrajovo a autor ich nepovažuje za dôveryhodný zdroj. Tulajev je zástancom autochtónnej teórie, ktorá sa u nás v oficiálnych vedeckých kruhoch neteší veľkej obľube. Teda, že Slovania - Sloveni - Rusi - Rasseni - Veneti - atp. žijú na svojich územiach už niekoľko tisícročí. Teda žiadne zjavenie sa z Pripjaťských močiarov niekedy v 5.-6. stotoročí sa nekonalo. Rozvíja tu rôzne teórie o pôvode Slovanov. Tými hlavnými sú dunajská, balkánska, maloázijská, arktická, eurázijská.

Grom knihy a zároveň jej najväčším prínosom je zosumarizovanie množstva ruských historických škôl z rôznych období, priradenie autorov k príslušným školám a zbežný popis ich základných diel. Konečne sa môžeš v tej záplave rôznych ruskojazyčných textov orientovať podľa jednotlivých autorov. Teda nájdeš tu od autorov striktne sa pridŕžajúcich vedeckých faktov cez rôznych popularizátorov ruskej histórie až po totálnych rusocentristov a bájkárov.

Až na tú vyššiespomenutú výhradu, knihu hodnotím teda veľmi kladne a odporúčam na štúdium znalcom dejín tentokrát v monografii o dejinách Slovanov z ruského pohľadu...

13 22.08.2020

Dvanáctá planeta (české vydanie: Dobra, 2006) si aj po 44. rokoch od vydania originálu zachováva svoje čaro. Bez ohľadu na fabulácie, hodnovernosť, správnosť tvrdení a hypotéz autora je prínosom. Staré sumerské, akkadské, fenické, babylonské, egyptské, grécke či byblické texty a vyobrazenia tu v zrozumiteľnej forme vkladá do kontextu, ktorý je stráviteľný aj pre bežného čitateľa bez ohľadu na hodnovernosť interpretácie. V modernom podaní ťa oboznámi s ich obsahom. Ak si Bibliu nikdy nečítal a o hlinených tabuľkách nechyroval, získaš o ich obsahu určitú predstavu.

Zaujímavé je, že preklady základných textov aj takej Biblie sa líšia v rôznych jazykoch. Stačí vynechať odstavec, zameniť slovo a komplet celý text dostáva iný význam. Autor to dokladá napr. na slove šém. V autorovom podaní je to raketa. Zaujímavo by sa podľa tohoto tvrdenia tváril napr. taký Golem. Autor tu týmto posúva naše tradičné chápanie sveta do trochu inej roviny, a myslím, že je to len dobre. Dogmy a strereotypy treba rozbíjať :)

Anunnaki Nefilim sa možno vrátia, možno nás riadia a kríza našej civilizácie je možno predovšetkým dôsledkom ich konania. A možno nie. Možno ak raz priletia, budú prekvapení, čo s touto planétou urobili ich bioroboti, zachovaní tu napospas osudu. Zostáva sa len s autorom spýtať, ak bohovia stvorili nás, kto stvoril ich?

13 29.06.2020

O tento tretí diel syntézy slovenských dejín reprezentujúci roky 1780-1914 sa tentokrát podelili dvaja autori. Myslím, že svoju prácu odviedli dobre, bez nejakých ideologických nánosov. Obdobie počnúc vládou Jozefa II. (1780-1790) a končiac začiatkom I. svetovej vojny je už pomerne dobre zdokumentované.

Reformy, ktoré začala už Mária Terézia tu pokračujú, nastáva sebauvedomovací proces u Slovákov, nastupuje osvietenská etapa národného hnutia, generácia Všeslávie, štúrovcov, revolučné roky 1848/49, nasleduje neoabsolutizmus v Rakúskej monarchii, Rakúsko-Uhorské vyrovnanie s následnou tuhou maďarizáciou, zákazom všetkých kultúrnych ustanovizní, represáliami a brachiálnou mocou zo strany uhorskej vlády, pasivitou jedinej slovenskej SNS, vzťahmi s českým, srbským a rumunským kultúrnym prostredím, končiac ľudovou platformou - vznikom SĽS pod vedením A. Hlinku tesne pred začiatkom I. svetovej vojny.

Z faktického hľadiska je kniha veľmi dobrá. Autori vzhľadom na typ svojej práce - syntéza, veľa priestoru na nejaké perličky, vlastné myšlienky či záhady a biele miesta nemali. Napriek tomu ich výklad je veľmi zrozumiteľný, v niektorých častiach viac či menej zaujímavý, prinášajúci aj niektoré nové poznatky. Zachovávajúc si pritom relatívnu nestrannosť a objektivitu.

V skutočnosti viem, že aj toto obdobie obsahuje spústu bielych miest a kostlivcov v skriniach. Ako základ je však táto kniha viac než dobrá. Odporúčam...

13 20.04.2020

Zatiaľ čo sa predchádzajúci diel odohrával poväčšinou na pevnine, v tomto je to už len samotný ostrov Rujana. Mytologické prvky samozrejme nechýbajú, tentokrát som si však viac užil tie zo severského panteónu.

Autor tu trochu pritvrdil a dejové linky viac zamotal, čo príbehu prospelo. Zdá sa mi, že Roganov spoločník vlk Goryvlad má mierne navrch a odsúva samotného Rogana trochu do úzadia. Dejovo pokračuje román v zaužívaných koľajach, teda množstvo odťatých končatín, krvi, slizu, všakovakého maglajzu, smradu a samozrejme Velesových gulí a chlpatej rite nesmie chýbať.

Tento zväzok sa mi páčil o čosi viac ako ten predchádzajúci. Príjemné odpočinkové čítanie pre takmer všetky vekové kategórie ;)

K slovenskému prekladu poviedky Medzi životom a smrťou od Věry Mertlíkovej: ****

Ženská autorka sa v poviedke nezaprie. Napodiv aj napriek lyrickým vsuvkám, príbehu to vôbec neublížilo, naopak. Živa ako náprotivok Moreny je rovina, ktorú ešte Červenák nepoužil, ale to je jeho chyba, nie chyba autorky.

Poznámka: Niekedy sú tie zbytočné preklady českých autorov do slovenčiny (v tomto prípade Artis Omnis, 2013) a naopak dosť krkolomné. Strácajú na autentickosti a otrocký preklad mení význam niektorých slov, tento nevynímajúc :(

Na knihe je viditeľné, že autorka bola archeologička. Kladom knihy je fakt, že je tu opísané celé spektrum života Slovanov. Ako ich dejiny, dejiny jednotlivých slovanských národov, kontext v ktorom sa odohrávajú, každodenný život, kultúra, viera a spomenie aj panteón bohov, všetko prehľadne radené do príslušných častí a jednotlivých statí.

Záporom knihy zasa je, že neprináša nič nové, nové pohľady na problematiku a v podstate kopíruje líniu oficiálnej histórie o expanzii Slovanov, ktorá sa začala niekedy v 5. storočí, autochtónnu teóriu úplne obchádza, takisto aj najnovšie poznatky pomocných vied historických a najmodernejších výskumných metód. Niektoré časti knihy sú len kusé a niektoré zasa dosť popisné, predpokladám tie, v ktorých je autorka doma. Problematika Slovanov sa tu scvrkáva na obdobie 5. - 12. storočia.

Ak by si sa chcel dozvedieť niečo o protoslovanoch (popritom protobulharov tu autorka spomína) resp. ak by si chcel zájsť ešte hlbšie do minulosti, budeš sa musieť poohliadnuť po inej publikácii. Tak isto mytológiu tu má autorka opísanú poslabšie, túto oblasť však už lepšie pokryli iní autori napr. M. Téra alebo Z. Váňa.

Ako celok hodnotím knihu kladne, hlavne v oblasti archeológie z autorkou opísaného časového úseku. Knižka je vhodná ako vstup do problematiky s tým, že si budeš musieť vybrať konkrétny fragment z histórie, o ktorý máš záujem a dodatočne preštuduješ ďalší materál, ktorý sa už v knihe nenachádza. Pre milovníka histórie povinnosť...

13 18.02.2019

Heinleinov rozprávačský štýl v tomto príbehu opäť nemá chybu. Niektoré scény s mačkou sú ukážkové. Kocúr je tu hlavný akčný hrdina a musím dodať, že niektoré scény s ním predčili aj scény s hromtĺkmi od iných autorov v iných príbehoch. Knižka sa veľmi dobre číta.

Tri štvtiny knihy sú za všetky hviezdy, tá posledná je už poslabšia a záver Heinlein myslím dosť odflákol. Ten šťastný koniec mi pripadal ako vystrihnutý z románu o budovaní svetlých zajtrajškov, len teda s opačnou polaritou systémových hodnôt.

Dan Davis, hlavná postava príbehu nie je žiadny neohrozený sympaťák, skôr naopak, napriek tomu sa nedá, nedržať mu palce. Ale ako som už písal akčnú zložku príbehu skvelo dotvára jeho mačací parťák.

Cestovanie časom, ako ho tu Heinlein popisuje má nekoľko logických chýb, hlavne v závere. Niektoré „vynálezy“ tu popisované môžu vylúdiť na tvári úsmev. Napriek tomu ako odpočinkové čítanie je knižka vhodná pre čitateľov všetkých vekových kategórií, ktorým nevadí, že niečo je už dnes úplne inak. Jedná sa totiž o klasiku v žánre a zároveň aj o zábavu.

13 17.01.2014

V prvom rade musím podotknúť, že v prípade tejto knihy som bol pripravený na „dark“ fantasy. Pod významom „dark“ si ale asi predstavujem niečo iné, lebo toto je skrátka epický príbeh so štandardnými fantasy kulisami.

Jedna z viet v knihe: „Svět se hnul“ mi nevdojak pripomenula tú istú vetu od iného autora a v inom diele, ktoré si označenie dark fantasy skutočne zaslúži, áno je to „Pistolník“ od Kinga. Akosi prirodzene môžem tieto dve knihy konfrontovať. Kingove postavy v príbehu majú lepšie prepracované charaktery, svet a samotný príbeh dýcha temnotou, ktorá na mňa číha z každého kúta postapokaliptyckého snového fantasy sveta. Tieto dve knihy majú mimochodom viac styčných bodov ako by sa zdalo. Chodby versus dvere, sny versus snová krajina atď…

Temnota u Eriksona je viac deklarovaná, nevyvolávajúca údes, depresiu alebo údiv. Postáv je v diele dosť veľa, preto je jasné, že nemajú úplne prepracované charaktery, nemôžem sa s niktorou z nich úplne identifikovať. Akčné scény sú u Kinga popisované do najmenších detailov, u Eriksona však dosť nejasne akoby v hmle alebo opare (niekedy som si musel text prečítať 2×, aby som vlastne porozumel čo sa to tam práve odohralo).

Nevýraznosť postáv u Eriksona je viditeľná hlavne u ženských hrdiniek. Tie konajú, vraždia a hovoria presne ako muži. Nemám nič proti emancipácii, ale hlavné ženské zbrane sú v niečom inom a spôsob vedenia boja z ich strany je vedený iným štýlom, ako nám to tu predkladá Erikson. Ich občasné emočné chvíle vyznievajú dosť chabo a nepresvedčivo.

Skrátka Erikson to má akoby obrátene: hlavné aj vedľajšie postavy fungujú v podstate ako kulisy – štatisti, zatiaľ čo tie kulisy sú u neho hlavným motívom. Teda tomu, kto má rád lineárne príbehy túto knihu vôbec neodporúčam. Naopak, tomu kto sa zhliada v mytológii a postupnom kompletizovaní celku pomocou fragmentov, Eriksonova koncepcia asi sadne.

Suma sumárum: kniha je dobrá, ale nedostal som od nej to, čo som očakával. Dostal som to, čo som nechcel, vo veľmi dobrej kvalite. Autor ma presvedčil, že to čo mi dal, je naozaj dobré, napriek tomu, že som hľadal niečo iné.

Už mám rozčítaných 100 strán z 2. dielu :)

13 15.04.2012

Potom, čo som si prečítal 7. časť o Nadácii - A zrodí se Nadace, ktorá chronologicky predchádza túto 1. časť, rozhodol som sa, že podstúpim opätovné riziko masochizmu a dočítam komplet celú Nadáciu. Ale v tejto časti je to opäť starý Asimov, takže táto hrozba odpadla. Je to akoby iný štýl, buď je to prekladom, alebo niektoré časti sérií skutočne píšu iní ľudia, neviem... Viem však, prečo je Asimov taký neobľúbený hlavne u fanúšikov fantasy. Jeho diela nemajú kladných hrdinov a emócie sú Asimovovi cudzie. V knihách uprednostňuje kalkul. Nezaprie sa ani jeho židovský pôvod (nechcem tu rozvádzať antisemitské teórie).

Psychohistória matematika Hariho Sheldona nie je nič iné, ako Kabala pretavená do sci-fi. Teda je to reč čísel, ktorá dokáže predpovedať sociálne pohyby ľudstva a vesmíru v perspektíve 10-100000 rokov. V Asimovovej sérii o Nadácii jednotlivec neznamená prakticky nič, cieľom je vybudovanie nového impéria (nechávam na čitateľoch, či to stačí), pričom ovplyvňované sú iba kľúčové udalosti, ostatné takmer nemá význam. Ľudský rozmer sa stráca, cieľu je podriadené všetko učel svätí prostriedky. Z tohoto dôvodu sa mi viac páčili skoršie Asimovove diela o robotoch, ktorým tento ľudský rozmer nechýbal. Nadácia nie je zlá knižka, ak ste pripravení na hľadanie súvislostí a trendov. Hodnotím ako lepši priemer, predsa len knižka vás donúti premýšľať.

13 27.08.2011

Osem poviedok. Osem klenotov klasickej sci-fi. Ani jedna poviedka horšia ako veľmi dobrá, z toho celých päť kúskov subjektívne hodnotených ako výborné. Dlho som už nečítal takto kvalitne vyváženú antológiu. Poviedky z 50. rokov minulého storočia, ktorým ani čas neubral ich čaro a výpovednú silu.

Ak by som mal niektorú poviedku vyzdvihnúť, je to dosť ťažké. Napriek tomu spomeniem aspoň dve. Úvodná "Mesto", ktoré už 20.000 rokov čaká na svoju odplatu od R. D. Bradburyho a taktiež "Výchova Drusilly Strangeové" od Theodora Sturgeona aj napriek svojej časovej patine sú výborne čítavé a zanechajú dlhodobejšie dojmy.

Ak sa zaujímaš o klasickú sci-fi v svojej nezriedenej podobe od skutočných klasikov žánru, túto antológiu ti s čistým svedomím odporúčam. Banovať určite nebudeš.

Viac v komentároch k jednotlivým poviedkam...

12 04.08.2024

Tento zväzok bol trochu iný ako tie predošlé. Tých epických bitiek tu nie je toľko ale predsa sa len nejaké odohrajú. Ťažiskom príbehu je otázka, kto bude vládnuť Mercii po smrti Æthelreda. Bude to Eduardov zať Æthelhelm alebo nebodaj žena? Konkrétne Æthelflaed?

Samozrejme všetko vyrieši Uhtred, ktorý tentokrát zavíta aj do Walesu, kde sa stretne s kráľom Hywelom. A aby autor zasa až tak nevybočil zo zabehnutých koľají, Nór Sigtryggr podnikne útok na saský Ceaster. Tento boj však skončí trochu netradične, hlavne pre Uhtreda.

Ten sa s ničím nebude maznať napriek už svojmu pokročilému veku a mágiou ovplyvneným zdravotným stavom. Tá mágia sa tu vyskytuje len obmedzene a vzhľadom na dobu aj dosť patrične. Vychutnal som si konfrontáciu severskej mytológie s mytológiou stredovekého kresťanstva. Niektoré Uhtredove reakcie v rozhovoroch na náboženské témy skrátka nemali chybu.

Páčilo sa mi, že autor trochu zmenil formu a neťahal opäť rovnakú mustru ako v predošlých dieloch. Stále je to dobré čítanie a už sa teším na Uhtredove stretnutie s Bridou v nasledujúcom zväzku, ktoré nebude vôbec ružové...

12 11.11.2023

Neviem síce kto od koho odpisoval, ale súbežne s knihou pozerám aj na seriál Stranger Things a odhliadnuc od kontextu a typu žánru, vidím v oboch príbehoch dosť podobných vecí. Viď napr. Duarte a Vecna, brány, iná dimenzia, temnota atď. Ale možno je to len nový trend ako s upírmi, nemrtvákmi a pod...

Celá séria ako taká sa mi zdala byť dosť nevyvážená. Prvé tri či štyri diely boli veľmi dobré, potom sa zbytočne preklenula do akcie a military sci-fi (tie diely považujem za výplňové a dosť zbytočné) aby to autori napokon ukočírovali s riadnou dávkou mystiky, čiastočným ale dosť mlhavým vysvetlením a snahou o pozitívne zakončenie. Ten záver bol zjavný už od predchádzajúcich dielov a veľmi neprekvapil. Určitú silu napriek tomu mal...

Sklamaním u mňa bolo, že čo som od knižnej série očakával, hlavne po zhliadnutí seriálu, to som od nej nedostal. Záver bol síce dosť dobrý, ale prelúskať sa k nemu cca štyrmi či piatimi zväzkami (ak nepočítam úvodné diely) dalo trochu zabrať. Sériu by som kľudne zredukoval na trilógiu max. pentalógiu, aby si uchovala kvalitu. 9 zväzkov je veľa.

Jednotlivé hlavné postavy postupne strácali na pútavosti a poniektoré z nich už doslova liezli na nervy. Tie vedľajšie i keď sa autori snažili už nemali ten šmrnc. Ako napríklad Tanaka v tomto poslednom dieli. Čo oceňujem, je humanistický presah série. Brutalita ľudskej rasy tu nebola samoúčelná. Autori sa snažili nastoliť otázky ohľadne ďalšieho vývinu ľudstva. Epizodicky sa tu vyskytlo pár hlbších myšlienok. Napr. je etické, ak je všeobecné blaho vykúpené utrpením jednej jedinej bytosti? Dieťaťa? Autori tu narážali na jedno zo základných diel Ursuly K. Le Guinovej: "Tí, čo odchádzajú z Omelas".

Nechcem aby moje hodnotenie tohoto posledného dielu ale aj celej série vyznelo nejako negatívne. Väčšine sa bude určite páčiť. V tomto prípade, vzhľadom na to, že kvalitatívne sa jedná už o vyšší level, hodnotím kritickejšie a napokon neľutujem čas nad jednotlivými zväzkami strávený...

12 24.08.2022

Táto knižka (Computer Press, 2016) je síce o niečo staršia ako podobná o Raspberry Pi (Computer Press, 2017), ale na rozdieľ od nej, nestráca na aktuálnosti. Je to spôsobené pravdepodobne tým, že vývoj Arduina je oveľa pomalší resp. zmeny na tejto platforme sú ojedinelé alebo veľmi malé.

Knižka neprináša hotové riešenia, je zameraná viac na teóriu, ide do hĺbky. Neorientuje sa na kopírovanie kódu ale tento kód vysvetľuje. Pochopíš tak podstatu zjednodušenej varianty Céčka, jednotlivých postupov a dokážeš vytvoriť vlastné projekty. Pre úplného začiatočníka asi vhodná veľmi nieje. Pri troche snahy to však aj vďaka Internetu s ňou pôjde.

Vzhľadom na to, že rôznych návodov je online nepreberné množstvo, takáto vysvetľujúca príručka základov príde veľmi vhod. U mňa si našla čestné miesto ;)

12 12.09.2021

Akákoľvek udalosť v čase a priestore sa mohla udiať len tak ako sa udiala a nijako inak. To je holý fakt. Jej interpretácia však môže byť odlišná až úplne opačná. Môže za to ľudský faktor. Človek je jediný mysliaci tvor schopný jej interpretovania. Interpretácia sa zákonite môže líšiť od uhla pohľadu a v čase. Aby to nebolo také jednoduché, existuje ešte dezinterpretácia (dezinformácia, konšpirácia, polopravda).

Hi-story-a alebo His-tory-a je učenie o veciach minulých tak ako ich máš chápať aby si sa nejako začlenil. Dejiny by mali byť hlavne o tom, čo sa udialo. Vzhľadom na vyššie spomenutý ľudský faktor oba významy majú svoje slabé miesta.

Knižka s bombastickým názvom a v tradične gýčovom obale (lepšie by hádam bolo, ak by na nej nebola žiadna ilustrácia a názov znel trebárs Cvengroshova Uhorská teória, menej je niekedy viac) od tohoto vydavateľstva môže slúžiť ako posilňovač zápästia a bicepsového svalu. Je pomerne ťažká. Niet divu. Veľký formát a kompletne na kriedovom papieri pôsobí síce reprezentatívne ale neprakticky. Uprednostnil by som formát menší a recyklovaný papier aj na úkor menšieho počtu máp v knihe umiestnených. Tých je tu dosť a sú veľmi dobre čitateľné. Ich nedostatkom však je, že chýbajú zdroje, odkiaľ sú čerpané. Najväčšia z nich je mapa SLOVANSKEJ HUNIE spoločne s mapou územia SCLAVOV na dvojstranách ;)

Väčšinu prebratého textu autor ozdrojovanú má. Odkazuje sa hlavne na Kľosova, starších autorov, svoju staršiu prácu a v závere používa niektoré Fomenkove tézy, i keď ho vyslovene nespomína. Nechcem tu uvádzať všetky autorove argumenty v prospech jeho teórie ale hlavným ťažiskom knihy je tvrdenie, že prevažnú časť Európy osídlili potomkovia haploskupiny R1a - teda (proto)Slovania a že Maďari sú poturčení Slovania líšiaci sa od nás len jazykom, ktorý bol umelo vytvorený v 17. storočí a kodifikovaný v storočí 19. V prospech svojich tvrdení sa opiera o najnovšie výskumy DNA. Uhri a Uhorsko bol pôvodný slovanský názov odvodzujúci svoj pôvod od úhorov.

Tu by som snáď doplnil, že haploskupina R1a nie je pôvodcom len samotných Slovanov. A že my ako obyvatelia Strednej Európy nie sme nositeľmi len tejto haploskupiny. Údajný Viking na obálke? Áno aj nordické gény sú v nás prítomné, mimo iných. Záhadou zostáva fakt (v tom má autor pravdu), geneticky sa od nás maďari takmer nelíšia, ugrofínskych génov je u nich mizivého pol percenta.

Knihu som si prečítal so záujmom a bral som ju ako autorovu teóriu na ktorú má právo, napriek krkolomným jazykovým eskamotérskym kúskom. Tie lingvistické vsuvky si mohol odpustiť. Jeho spôsobom sa dá dokázať všetko na svete, stačia jedno-dve spoločné písmená v slove či fonetická podobnosť.

Udalosti v pomerne vzdialenej minulosti sa udiali určite inak ako ich popisuje oficiálna veda a pravdepodobne inak ako ju opisujú alternatívci. Niekomu sa to nemusí páčiť a niekto má vo všetkom jasno. Autorovu knihu považujem za vklad do diskusie. Nabudúce však s menej bombastickým titulom, v menšom a ľahšom formáte a s uvolneným plynovým pedálom...

12 09.05.2021

Táto kniha by mala tvoriť jeden celok spolu s knihou od Edmunda Frya: Pantografia. Hneď na začiatku musím poznamenať, že na obálky oboch týchto kníh by si mali najať nejakého grafika, lebo obálka hlavne tejto knihy je dosť príšerná. Vyzerá ako fantasy knižky tesne po 89. roku. Obsah to zčasti napráva ale prvý dojem je dosť zlý.

Vladimír Laubert v knihe rozbíja momentálne prevládajúci egregor, informačnú matricu a vytvára egregor iný - sloviensky. Sme Slovieni, žiadni Slovania či Sloveni (angl.-český slovník, 1964: sloven [slavn] - coura, zanedbaná osoba). Toto môžeš prijať, odmietnuť alebo s tým ďalej pracovať. Niektoré kapitoly v knihe sú upravenými článkami z webu tartaria.sk. Niektoré informácie dávajú zmysel, niektoré musíš odmietnuť na podvedomej úrovni a niektoré sa javia ako vedomá manipulácia. Nechcem tu teraz vynášať súdy nad autorovými myšlienkami, nechcem ani polemizovať. Určité penzum logických informácií však kniha určite obsahuje, záleží ako je s nimi narábané.

Ústrednou myšlienkou knihy je tvrdenie, že nie je Rus ako Rus. Rusí bolo viac a jednou z nich bola aj Karpatská Rus Slovienov. Žiadna Kijevská Rus neexistovala. Udalosti uvádzané v Povesti vremennych let sú už len kresťanským kompilátom pôvodných textov z rôznych období. A tie sa udiali práve v Karpatskej Rusi Slovienov, ktorá sa nachádzala, asi uhádneš kde. Odtiaľ aj názvy Ruské, Rusovce, Pohronský Ruskov, Kijov a pod.. Nie autor túto Rus nelokalizuje len na Slovensko, aspoň že tak... Tam kde sa momentálne ako o Rus-i oficálne uvažuje, Rus žiadna nebola, avšak TARTÁRIA áno.

S Veľkou Moravou to samozrejme bolo taktiež inak. Autor cituje pomerne zaujímavé zdroje a niektoré prepisy z nich aj zverejňuje. Dosť podstatnú časť knihy tvorí aj dôkazový materál v podobe súpisu majetkov z roku 1786 Jozefa II. písaný SLOVIENSKOU BUKVICOU (písma podobného azbuke, text však nie je ruský, sú v ňom slovakizmy). Autor tu dokazuje, že história a spôsob jej písania sa kýmsi zmenil až po smrti tohoto panovníka, nakoľko skutočné dejiny boli dovtedy úplne iné. Teda informačná matrica - egregor bol následne upravovaný.

O knihe si môžeš myslieť, čo len chceš. Realitu na psychologickej úrovni si vytvára každý sám a o to pravdepodobne ide aj autorovi. Robí to docela dobre aj keď miestami by mohol trochu brzdiť ale to je len môj názor ovplyvnený súčasným matrixom ;)

12 14.04.2021

Knihu vydalo občianske združenie Tartaria, ktoré má na svojom konte aj vydania Chinevičových Slovansko-Árijských véd. Knihu Edmunda Frya Pantographia zaradilo do svojho edičného plánu kvôli podpore svojich tvrdení ohľadom starobilosti písma Slovanov, v ich podaní Slovienov a zmienke o Tartarii v samotnej knihe. Tento počin im však očividne úplne nevyšiel.

Pre lepšie pochopenie textu, vkladám ho do dobového kontextu. V čase vydania roku 1799 sa odohral Brumairový prevrat Napoleona Bonaparta, čím ukončil vládu Direktória a skončila sa tak Veľká francúzska revolúcia. Francúzsky kapitán Pierre-François Bouchard našiel v egyptskej dedine Rosette kamennú dosku s vytesaným textom, ktorá pomohla rozlúštiť egyptské hieroglyfy. Mimo iných sa narodil v tomto roku Honoré de Balzac či britská botanička Anna Atkinsová.

Autor originálu encyklopedického rozsahu sa snažil vložiť do svojej knihy všetky vtedy známe a jemu dostupné písma a jazyky. Je ich tu naozaj veľa aj s ukážkami textov po prepise do latinky. Najväčšie zastúpenie majú rôzne variácie chaldejčiny, hebrejčiny, perzštiny, feničtiny, gréčtiny, sýrčiny a samozrejme angličtiny a sasčiny. Spomína tu okrajovo aj ázijské jazyky ako japončinu či čínštinu, rôzne indiánske jazyky a jazyky vtedajších kolónií. Nezabúda ani na slovanské písma a jazyky. Sclavonian je však v preklade Vladimíra Lauberta prekladané ako Slovienčina. Špeciálne u tohoto písma sú badateľné slovanské Bukvice. Bohužiaľ v knihe nie sú kompletné, malo by ich byť 49, v knihe ich však je len 36 a ako Bukvice nie sú označované. Kompletná však je ruská či staroruská Azbuka v knihe uvádzaná zvlášť ako Russian. V knihe sa nachádzajú aj ďalšie ukážky slovanských jazykov a písma ako napríklad staročeština, srbština, chorváčtina a pod.

Zaujali ma tu ukážky dvoch písiem a jazykov. Fínčinu autor uvádza ak zmes nordických a slovanských jazykov, v ukážke sa dá identifikovať niekoľko známych slov. Prekvapením bol aj slovanský jazyk tzv. Novej Zeme. Autor túto lokalitu však bližšie nešpecifikuje. [Edit: Súostrovie v Severnom ľadovom oceáne, rus. Novaja Zemľa]

Keďže občianske združenie Tartaria sa špeciálne zameriava na túto historickú oblasť a vo svojich článkoch či S-A védach tvrdí, že táto védická dŕžava bola síce multietnická ale prím v nej hrala biela rasa slovanského pôvodu bol som zvedavý, čo na to občianskym združením prezentovaný Edmund Fry. No teda... Uvádza tu 4 typy tartarského písma a 3 texty po prepise do latinky. Ani jedno z tých písiem nie je slovanské. Prvá ukážka sa najviac podobá písmu arabskému a podobne vyzerajú aj ostatné 3 typy i keď sú od toho prvého odlišné. Vyvoď si teda z toho záver, aký chceš.

Knihu napriek tomu, že je anachronická a zastaralá považujem za veľmi cennú. V dobe, kedy ju pôvodný autor písal neboli ešte rozlúštené egyptské hieroglify a archeologický boom bol otázkou nasledujúceho storočia. V knihe je uvádzaných niekoľko stoviek typov písma a ukážok textu. Niektoré jeho tvrdenia sú dosť problematické. Slovanskú Hlaholiku a Cyriliku kladie niekam do prvých storočí nášho letopočtu, dokonca až do čias Krista. Taktiež tvrdí, že pôvodný jazyk ľudstva bol len jeden a že jednou z jeho štyroch následných variácií bola Sclavonian - Slovienčina (podľa autora prekladu). Uvádza tu aj také perličky ako napr. Filozofštinu (umelý jazyk súdobých filozofov, ktorý sa neujal), Hotentočtinu, či Hunčinu.

Súčasťou knihy je aj mierne ideologický komentár prekladateľa Vladimíra Lauberta, ktorý sa snaží dovysvetliť niektoré údaje z knihy. Suma sumárum napriek tomu: veľmi dobrý počin.

12 11.04.2021

I keď so záujmom, hlavnou príčinou, prečo som zobral túto knihu do rúk bol fakt, že ju zostavil a texty do češtiny v nej preložil Michal Téra. Autor je zárukou toho, že aj suchopárne texty sa dajú podať v pomerne príťažlivej a zaujímavej forme.

Tie dopĺňajú súdobú Povesť vremennych let a i keď idelogicky jednostranne, predsa len dokresľujú obdobie 11. - 12. storočia na východ od nás. Sú totiž opatrené dostatočným poznámkovým aparátom autora.

Všetko sa to tu točí hlavne okolo piatich zásadných literárnych diel: Borisoglebskej legende pečerského mnícha Nestora, Legende o igumenovi Feodosijovi Pečerskom, Pamiatke a pochvale kniežaťu Vladimírovi od mnícha Jakova, Poučení Vladimíra Monomacha, ako aj dvoch verzií Ruskej pravdy, tej krátkej aj tej obšírnej.

Cit.: §78 Když smerd mučí smerda bez knížecího příkazu, pak zaplatí knížeti pokutu 3 hřivny a za utrpení hřivnu v penězích, když mučí ogniščanina, pak zaplatí knížeti pokutu 12 hřiven a za utrpení hřivnu. (Ruská pravda)

Cit.: §111 Prací za výplatu nebo za chléb nebo za něco jiného se člověk cholopem nestáva, ale když někdo neodpracuje dohodnutou dobu, pak vrátí to, co dostal; odpracuje-li to, pak, nemá v ničem vinu. (Ruská pravda)

Tie staroruské výrazy pre slobodné (smerdi) a neslobodné (cholopi) obyvateľstvo vyznievajú dosť prekvapujúco. Asi by som ich význam otočil :) Takýchto perličiek je v tých zdanlivo nezáživných textoch spústa. Výrazovo idú do dosť širokého spektra, od reči a zvykov starých Slovanov, cez Varjagov až po orododoxné kresťantvo. Knižka bola napokon veľmi dobre koncipovaná a nemal som žiadny problém, dočítať ju do konca.

12 30.03.2021

Podstatnú časť tejto knihy autor zahlcuje svojim vyhraňovaním sa voči západnej konkrétne nemeckej historiografii a následne aj voči domácim historikom označujúc ich výrazom "gebíri". Ako alternatívny amatérsky historik by asi spravil lepšie, keby išiel svojou cestou a nesnažil sa o konfrontáciu. Táto jeho už piata kniha z tejto oblasti má viacero nedostatkov a svojimi výhradami len dupľuje chaotickú argumentáciu, čo téme vôbec neprospieva. O túto problematiku sa zaujímam a nadšený som z nej nebol.

Základnou témou knihy je tvrdenie o autochtónnosti osídlenia našich území Slovanmi od nepamäti až po dnes. A o pôvode niektorých tzv. germánskych kmeňov, ktorý mal byť slovanský. Za všetky spomeniem hlavne Markomanov a Kvádov. To je síce pekné, ale nič nové - svoje neprináša. Skáče z témy do témy. Cituje starších historikov podporujúcich autochtónnu teóriu ako Fr. Pluskala Saleša Moravičanského, Metoda Nečasa, Štefana Šmálika, Juraja Papánka a i. Medzi svojimi zdrojmi má dokonca aj scifi román Leonarda Medeka a Františky Vrbenskej: Stín modrého býka :)

Vôbec mu neprekážajú odlišnosti v tvrdeniach o kráľovských slovanských rodostromoch jednotlivých autorov diel staršieho dáta. Jednotiacim prvkom je u neho hlavne ten slovanský faktor. Tento aspekt zásadne zráža hodnotu diela. Nedostatkom je aj autorova nekonzistencia s tvrdeniami v jeho predchádzajúcich knihách. Pokiaľ sa venoval záhadológii, bolo to ešte akceptovateľné. U historiografie to už veľmi seriózne nevyzerá. Ak propaguje Fomenkovu Novú chronológiu dejín vo svojich predošlých dielach a katastrofický scenár, o akých prvých 5. storočiach (v zmysle klasického letopočtu) slovanských dejín tu u svätého Árija píše. Dosť schyzofrenické, nie?

Ako v každej knihe, aj v tejto som sa snažil nájsť nejaké pozitíva. Tým pozitívom by mohol byť fakt, že by mohla slúžiť napr. na základnú orientáciu v prameňoch, ktoré sa týkajú autochtónnej teórie. Dá sa pomerne rýchlo zhltnúť, lebo je dosť povrchná, napriek tomu prinášajúca určité historické informácie. Obávam sa však, či téme nerobí medvediu službu...

12 24.01.2021