Zuna1990 komentáře u knih
Pýcha a predsudok je nádherný príbeh slečny Elizabeth a pána Darcyho, príbeh o prekonávaní ich vlastnej pýchy a zbavovania sa predsudkov, ktoré, bez toho aby to sami vedeli, prekonáva predovšetkým ich vzájomná láska. Nie je naivná, ani presladená. Je plná obety a snahy bojovať aj napriek rozdielnym sociálnym vrstvám, kedy ani spoločenské konvencie neprekonajú city dvoch ľudí. Celý zážitok doplňuje autorka skvelým humorom na pozadí vznikajúceho feminizmu v 18.storočí v Anglicku, ktorý do knihy pretavila prostredníctvom hlavnej postavy čerpajúc zo svojho života. Či už ide o odmietnutie ponuky na vydaj, dokonca dvakrát, alebo o formovanie individualizmu. Určite je kniha obľúbená aj kvôli budovaniu ženskej integrity a uvedomovania si dôležitej úlohy žien v spoločnosti, ich vzdelania a slobody slova. Jane Austen mi učarovala a rozhodne si prečítam aj jej ďalšie knihy.
"Doteraz som bol presvedčený, že poézia lásku živí," poznamenal Darcy. "Možno dokonalú, pevnú a zdravú lásku. Tomu, čo už je silné, všetko padne na úžitok. Ale ak ide len o drobnú, slabú náklonnosť, som presvedčená, že ju jeden vhodný sonet utrápi hladom."
Opis jedného dňa z mnohých. Kedy si človek zvykne naozaj na všetko. A hľadá príjemné veci a drobné radosti aj v zariadení akým je gulag.
Pre mňa jedno z najlepších diel. Možno som divná, ale nepokladám Lamberta za negatívnu postavu, aj keď robil to čo robil. Spôsob akým ho Nabokov opisuje je strhujúci a ja som si ho zamilovala. To je podľa mňa dôkaz o autorových nesporných kvalitách. Knihu som čítala 3x, vždy s totálnym zanietením a napätím. Pre mňa TOP.
Pred užasnutými očami malého syna tancujú Ocko a Mama na pieseň Niny Simonovej Mr. Bojangles. Ich láska je čarovná, závratná, je to nikdy sa nekončiaci sviatok. U nich doma niet miesta pre iné ako pre radosť, fantáziu, iskrivý humor, slobodnú fantáziu a priateľov.
Prvé husle tu hrá nevypočítateľná a neskrotná matka. Neprestajne, priam magicky vťahuje svojich blízkych do víru poézie a snov. Až raz zájde priďaleko. Otec so synom urobia všetko pre to, aby zabránili neodvratnému, aby ich večný sviatok mohol stoj čo stoj pokračovať. Sú schopní akýchkoľvek obetí, aby sa nikdy nepominul. Bude to však stačiť? Bláznivá láska sotva niekedy našla taký nádherný príbeh.
Veľmi rozpačitý úvod pripomínajúci veľmi absurdnú novelu bez hlavy a päty, postupne však začne dávať zmysel a nadobúdať veľmi citlivý rozmer. Duševne chorá matka vytvára svet bez pravidiel, ignorujúc všetky konvencie, kým sa jej manžel a syn z bezpodmienečnej lásky podvoľujú a hrajú s ňou jej hry. Otec a syn nádherne rozprávajú o žene, ktorá z ich životov urobila jedno veľké dobrodružstvo, ktorému je spočiatku nemožné uveriť. Ich opisy sú plné lásky a radosti, fantázie, no zároveň pod povrchom ukrývajú náročnosť života s duševne chorým človekom. Syn opisuje život s chorou matkou cez radosť, hry a fantázie. Otcov pohľad odráža krutú realitu na život s duševne chorou manželkou, ktorá je pre neho úplne všetkým.
Kniha v kníhkupectvách za 1€ ...
„Bol by som dal všetko na svete, len aby sa tento tanec neskončil, aby nikdy neprestal.“
Zbierka mlieko a med od Rupi Kaur je moderne a minimalisicky poňatá forma básní, ktorá sa nazýva aj „instaramová poézia“. Kratučké (len niekoľko slovné) až stredne dlhé básne sú navyše doplnené kresbami samotnej autorky. Autorka sa snaží vypísať z jej boliestok a žiaľu, ktorý v živote zažila od ranného veku. Píše o detstve, zneužívaní, vzťahu s otcom, prvej láske, dospievaní, sexualite, dospelosti, sebaúcte a seba hodnote. Napriek všetkým úskaliam sa z nej stala silná žena A tak sa nám otvára ako žena zranená, milovaná, zlomená a zahojená. Takými sme raz boli všetky.
Dvanásť osudov dvanástich britských žien a skladanie mozaiky jednotlivých príbehov. Ženy nespája len občianstvo, ale aj čierna pleť. Narodili sa v 40tych, 60tych alebo 90tych rokoch minulého storočia a teda zachytáva rôzne generácie na pozadí rôznych historických období. Každá žena má svoj osud, no tak nejak sa všetky navzájom spájajú, či už vedome alebo nie. Rieši rasu, etnicitu, feminizmus, sexuálnu orientáciu a ako čas plynie, aj témy, o ktorých sa už dnes hovorí otvorenejšie, ako homosexualita, transgenderové či nebinárne osoby. Rovnako rieši realistický a nijako neprikrášlený pohľad na britskú spoločnosť, najmä na meniaci sa postoj väčšinovej belošskej populácie k migrantom z Afriky a iných krajín. Postavy navzájom spája všadeprítomná túžba po uplatnení sa v spoločnosti, čo na základe ich orientácie, farby pleti a ďalších skutočností, nie je vždy jednoduché.
Čo robí samotný dojem z knihy ešte lepším je fakt, že jej autorka Bernardine Evaristo získala v roku 2019 za tento román Bookerovu cenu.
Táto kratučká novela je síce krátka na kvantitu ale o to viac pridáva na kvalite. Patogénna rodina. Asi v tomto bode sa stretáva osud 4 rôznych ľudí, ktorých príbehy sa navzájom vrstvia a spolu súvisia. Venuje sa spoločenským témam ako rozvrátená rodina, vplyv na dospievajúce dieťa, striedavá starostlivosť a nekomunikácia expartnerov, vyústenie maloletého do alkoholizmu, tyrania, antisemitizmus, rasová neznášanlivosť. Menovateľ je len jeden, nedostatočná K-O-M-U-N-I-K-Á-C-I-A.
Peklom sme si navzájom. Zlo a tragédia nevstupujú do života človeka „zhora“, ale ľudia si ich spôsobujú sami navzájom.
Na rôznych fórach som čítala, že toto je autorkino slabšie dielo. Ak je tomu tak, tak sa teším na jej ďalšie.
Jedným slovom: nádhera! Našla som sa v nej a upokojila som sa, že nie som divná. Som normálna, ako aj Debbie Tung.
Príbeh krásnej čistej lásky, tak krásne opísaný, že sa Vám nechce prestať čítať. Knihu som prečítala na jeden dych, slovenský klenot.
Kniha je veľmi dobrá, zachytáva veľa detailov, ktoré nám nedovoľujú Emmu zatracovať za jej chovanie. Tieto detaily však neboli pretavené do filmovej verzie z roku 2014 a preto toto dielo veľa ľudí neoslovilo. Chyba. Najprv treba prečítať knihu, potom pozerať film.
Spomienkové rozprávanie slovenskej rómky Eleny Lackovej je podľa mňa jedna z najinšpiratívnejších kníh, aké som kedy čítala. Opisuje celý svoj život dievčaťa vyrastajúceho v osade, až po úspešnú vysokoškolsky vzdelanú úžasnú a silnú ženu, ktorá sa z nej stala vďaka tvrdej práci, veľa bolesti a silnému zanieteniu. Približuje kultúru a tradíciu rómov a snaží sa vyvrátiť mýty a predsudky. Táto žena sa narodila pre osvetu a práve tú sa jej celý život aj napriek veľa úskaliam darilo robiť. Nádherná kniha
Nemyslím si, že existuje človek, ktorý by po niečom stále túžil rovnako silno, to sa nezhoduje s emóciami, so životom. Taký človek najskôr klame. A v podobnom pocite sa točí táto kniha. Connell a Marianne, akoby si boli súdení, soulmates, čo sa dopĺňajú, súžijú, vnímajú, neschopní nájsť k sebe ale cestu, pretože on je trochu tak (taká zvláštne hanblivá forma nadutosti, arogancie, toľko prítomná u ľudí, čo sú obľúbení, všetkými vyzdvihovaní a to v nich bujnia rozporuplné emócie, medzi sebavedomím a zhnusením nad sebou) a ona trochu tak (potreba definovať svoju osobnosť skrze ostatných, na základe dojmu, že nie je nič). Vzťahy, zúfalstvo nad nemožnosťou sa vysloviť, alebo vysloviť sa v správny čas, okolo toho, ako sa s niekým cítime, otrasná komunikácia veľa ľudí sa tu nájde, najmä ti, ktorí majú pocit že sú k ničomu a že je s nimi niečo v neporiadku, pretože nezapadajú.
Fantastická kniha! A určite si pozriem aj seriál.
Vzájomná pomoc emigrantov, ktorým sa podarilo počas II.sv.vojny ujsť z Európy do Ameriky, no kde zároveň nemohli existovať. Ani po skončení vojny pre nich Amerika nie je vyslobodenim, ani vysnívanom krajinou. Rovnako ani spustošená Európa nie je miesto kam sa chcú vrátiť. Po vojne sa zázrak nekonal, nastalo vytriezvenie a u mnohých neschopnosť vrátiť sa do normálneho života. Nádherná kniha.
Sú knihy, kedy forma prevyšuje dej. A v tomto prípade niet lepšieho príkladu ako Smrť v Benátkach. Dielo chudobné na dejovú líniu, avšak vo vnútri nabité. Je doslova mytologické, pričom jeho hodnotu si uvedomíte neskôr. Niekto po dočítaní poslednej vety, niekto až po pár dňoch.
Gustav von Aschenbach cestuje do Benátok na letné prázdniny, kde stretáva mladého, len štrnásťročného poľského chlapca Tadzia. Aschenbach až fanaticky obdivuje Tadziovu krásu, zvádza vnútorný boj, bojí sa ho vôbec osloviť a len z diaľky ho pozoruje. Je tu znepokojujúco vykreslená až ťaživá atmosféra dovolenkového miesta, kam sa pomaly blíži nákaza cholery, ktorú si nikto z miestnych nechce priznať, a zároveň Aschenbachov vnútorný nepokoj a strach.
Posadnutosť staršieho úspešného spisovateľa len štrnásťročným chlapcom mi pripomínala Nabukovu Lolitu. Ale len z časti. Mann hovorí o láske duševnej, nie fyzickej. Síce sa kochá jeho krásou, no nevidí v ňom objekt túžby. Jeho pozorovanie prerastá do posadnutosti. Je to téma kontroverzná, ktorá bude pre veľa čitateľov dôvodom prečo knihu ani neotvoriť. Ak ju však otvoríte, prisahám, že neoľutujete.
Všade prítomná je téma smrti. V postavách, ktoré stretáva (tzv. poslovia smrti) a v miestach, kam chodí – vypuknutie cholery v Benátkach, tajomný muž pri cintoríne, predavač lístkov, falošný mladík na lodi, gondolier s čiernou gondolou ktorý pripomína Charona, pouličný spevák. Všade sú prepojenia na antickú mytológiu.
Vzťah, ktorý si vo svojom podvedomí Gustav vytvára znamená jeho vnútorný prerod. Mann vystupuje cez hlavnú postavu ako cez svoje alter ego a mnoho z jeho života dáva na povrch prostredníctvom jeho postavy. Vyplavuje zo seba to, čo dlhé roky v sebe potláčal, je to ako keby honba za prízrakom vlastnej mladosti. Hoci bol ženatý a mal rodinu, mal homosexuálne sklony, ku ktorým sa nepriznal.
„Milujeme a vážime si druhého, kým ho nemôžeme posudzovať. Pretože túžba je iba výplodom nedostatočného poznania.“
Možno by si sa mala s niekým porozpávať je pre mňa najobohajúcejšia kniha, ktorú som za posledný čas čítala. Myšlienky v nej sú liekom na dušu, fackou, nastavením zrkadla a presne tým, čo by si každý mal prečítať. Je v poriadku cítiť sa zle. Ale nie je v poriadku s tým nič nerobiť.
Autorka nám odkrýva jej životný príbeh začínajúci prácou v Hollywoode, štúdiom žurnalistky, neskôr medicíny a nakoniec psychoterapie. Po rozchode s partnerom vyhľadá terapeuta a rozpráva nám svoj vlastný príbeh. Okrem nej opisuje rozpráva príbehy svojich vlastným pacientov – smrteľne chorej ženy, dôchodkyne odvrhnutej deťmi prahnúcej po ľúbostnom vzťahu, či úspešného producenta, ktorého vinou umrel jeho malý syn.
"Ludia chodia na terapiu v štádiu kontenplácie. Uvedomujú si že je tu problém, no neriešia ho. Ľudia oddiaľuju zmenu lebo sa boja čo bude potom. Zmena znamená stratu pôvodného a strach z neznámeho."
"Ak chcete zmeniť človeka, musíte najprv zmeniť seba. Vzťah je ako tanec. Muž ma svoje kroky a žena ma svoje. Ak však žena zmení kroky, stanu sa len dve veci. Buď donúti zmeniť kroky aj muža alebo si muž nájde inú tanečnú partnerku ktorej bude stúpať na prsty."
"Nejestvuje hierarchia bolesti. Nejestvuje väčšie a menšie utrpenie, lebo bolesť nie je súťaž. Neobviňujme jeden druhého, že mňa trápi to a teba “len” toto. Bolesť je bolesť. Neospravedlňujme sa, že moje problémy sú v porovnaní s tvojimi menšie (pokiaľ nemám rakovinu alebo tu nezúri vojna je mi menej horšie). Ak svoje ťažkosti neberieme vážne, súdime seba a iných a ťažkosti ostatných vyhodnotíme ako menej dôležité. Bolesť zvládneme, že ju prijmeme. Len tak to vieme zmeniť."
"V živote je veľa neistoty. Musím sa naučiť vydržať, že nepoznám svoju budúcnosť a sústrediť sa na prítomnosť."
Sylvia Plath opísala svoj životný údel cez jej knižné alter ago Esther Greenwoodovú, ktorá je hlavnou postavou románu Sklenený zvon. Práve tento názov je metaforou pre stav úzkosti, ťarchy a smútku, čiže stavy, ktoré sa cyklicky striedali vrámci jej diagnostikovej bipolárnej poruchy. Sklenený zvon, alebo v origináli „bell jar“ pre ňu predstavoval pocit, kedy sa dusí, nemôže dýchať, ani spať či jesť.
Esther sa vďaka výhre v poviedkovej súťaži ako stážistka dostáva do New Yorku, kde má našliapnuté na sľubnú kariéru poetky. Po návrate domov však upadá do veľmi hlbokej depresie. Veci, ktoré by jej na prvý pohľad mali vyvolávať pocity sťastia ju nechávajú chladnou, až sa po neúspešnom pokuse o samovraždu ocitá v liečebni. Všade prítomná paralela deja knihy s realitou v podstate neohraničuje, kde sa končí Sylvia a začína Esther. Oni sú jedna a tá istá. Premýšľa nad spôsobom odchodu z tohto sveta, často opisuje smrť utopením, čo považuje za ten najvľúdnejší spôsob. Je to preto, lebo tak odišla jej obľúbená autorka Virginia Woolf? Veľmi ju ovplyvnilo, že ako dieťa stratila otca, čo ju celý jej zvyšný život sprevádzalo pod známou frázou daddy issue. Nebola schopná nadviazať vzťah a v mužoch hľadala to, čo jej nedal otec.
Kniha sa venuje téme, ktorá bola v 60tych rokoch minulého storočia silne tabuizovaná, takže kniha vyvolala obrovský šok.
Nakoniec svoj nevyliečiteľný smútok zo života riešila samovraždou mesiac po vydaní tejto knihy. Vydala ju pod presudonymom Victoria Lucas. sama vzala život. Zanechala však prelomové diela ako jedna z hlavných osobností takzvanej confessional poetry
Asi každý z nás sa ocitol v bode, kedy bol v danom momente nešťastný, premýšľal čo by bolo keby bolo, keby sa niečo nestalo a naopak stalo. Zabúdame pri tom na všetky tie maličkosti, ktoré nám život každodenne prináša a my si to častokrát ani neuvedomujeme. Táto útla novela je doslova liek na dušu. Je o pomoci a dobre. Zachytáva obdobie 80tych rokov v Írsku a prevádzkovanie tzv. Magdalénskych práčovní. V nich pracovalo v ťažkých podmienkach tisíce žien, ktoré prišli o život alebo o deti. Írska vláda sa za ne verejne ospravedlnila pred 8 rokmi, pričom posledná z nich fungovala až do roku 1996.
Táto kniha mi ležala na poličke veľmi dlho. Nejak ma nebrala, veď koniec koncov vedela som, o čom je film. Až po prečítaní knihy som zistila, že s filmom toho veľa spoločného nemá a nesie dosť odlišný odkaz. Sám autor Capote nesúhlasil s predlohou filmu a s obsadením Audrey Hepburn na rolu Holly, pričom on sám si vedel predstaviť na jej miesto len Marilyn Monroe. Film nehovorí ani o minulosti a zlých stránkach Holly, nakoľko by ju vykreslil v úplne inom uhle. A práve táto skutočnosť dostáva knihu do úplne odlišného svetla. Nie je to romantický naivný slaďák s krásnym koncom ako je vykreslený vo filme.
„Nehovorím, že netúžim po bohatstve ani po sláve. Jedno aj druhé mám na programe, a raz sa to pokúsim získať, ale ak sa mi to podarí, chcem ešte vždy mať svoje ja. Keď sa jedného krásneho dňa zobudím a pôjdem na raňajky k Tiffanymu, chcem byť sama sebou.“
Skvele vyobrazené, ako sa človek pod nátlakom prizná aj k tomu, čo v skutočnosti neurobil. Že neustály nátlak nás nakoniec zneistí, až premýšľame, či sme to naozaj neurobili. Aj keď neni čo. Aj takto sa dá zničiť ľudský život. Pripomína mi to trochu Oneskorené reportáže od Mňačka.
Nekonečné opisy prírody, ktoré si navyše viete priradiť aj s vlastnými spomienkami a predstaviť si ich boli jednoducho jedno z najlepších, čo slovenský naturizmus ponúka.
Mystika, lyrizmus, živeľnosť, tajomnosť, láska, boj, žiarlivosť, nenávisť. Bolo mi Šimona ľúto a nejak som sa vedela stotožniť s jeho údeľom, byť tým druhým a čakať čo jeho "drahá" urobí. Naopak Draka som od začiatku nemala rada. Veľká škoda, že Dobroslav Chrobák si nepožil dlhšie a tým pádom nám nenechal aj viac takýchto klenotov.