Corso komentáře u částí děl

Par krat v zivote sa mi stalo, ze som si pocas citania povedal "Tak, teraz ale citam nieco extra!" Nieco vynimocne. Kedy vsetky slova presne sedia, kazda veta ma vyznam, vytvaraju atmosferu, krasne charakterizuju postavu, dej nenudi, priam Vas taha dopredu a nedovoli odputat sa od knihy, sceny su opisane tak ako by sa zobrazovali priamo na vasom vnutornom kinoplatne. A dolezite je, ze ani pokryvene zrkadlo prekladu nedokaze takto napisanemu textu uskodit, ak sa samozrejme prekladatel verne drzi predlohy a nezacne samolubo onanovat a predvadzat sa. Velke plus navyse je, ak sa jedna o horor a dokaze vo mne naozaj prebudit strach, hnus, neprijemne pocity akejsi pritomnosti zla, ktore sala zo stranok a ja sa tetelim blahom. Par poviedok v zivote malo na mna taky masivny ucinok ako Hand of Glory, Spominam si akurat tak na Longyearov Moj nepriatel, Kaseyho Ruzi pro Algernon (pozor, myslim poviedku, nie roman, ten stratil udernost rozmrvenim a roztiahnutim), Howardove Holuby z pekla. Neviem cim to je. Snazim sa pochopit anatomiu tych poviedok cely zivot. Mozno presne hraju na moje struny predstavivosti. Magicka ruka je tak skvele napisana, ze sa bojim ze som prave precital to najlepsie co kedy Barron moze dat dokopy. Uzival som si ci uz gangsterske monology, vyborne postavy, tajomno zapadopobrezneho vidlakova, podivne panoptikum postav, ktorych zapach som naozaj doslova citil. Docitam ostatne poviedky a toto si dam znova. Chcem to pochopit. A znova si asi precitam aj Holuby ktore su ale totalne genialne napisane. Tieto texty su doslova ako zariekania priamo do mysle citatela. Ma mna tak funguju. Vtahuju.

2 26.08.2024

Cez Vojtkovu Polednici urcenu dnesnej mladezi, sa Corso dohrabal ku googleniu co to Polednice vlastne vo folklore a mytologii je, az zakotvil pocas obednej prestavke nad kuracim reznom pri Erbenovej Kytici.

Musim zasnut nad urcitou genialitou Erbena, ked hned prva basen Kytice, sest stvorversovych strof. Ktore rozdelene na dve trojice, zacinaju ako hororovy pribeh pri ktorom sa nasi predkovia vecermi pri svecke alebo svetle z pece tetelili blahem a hruzou nad strasidelnymi pribehmi. A za tou pecou ich potichu pocuvali deturence v vyvalenymi ocami. Aby v druhych troch strofach presiel hladko do manifestu k citatelovi, a z mikropribehu o osirelych detoch sa stava alegoria o dedicstve predkov, ktore si Erben dovolil zozbierat, prevypravat a predlozit milemu citatelovi. Nie obycajny uvod, predhovor, ako je to dnes bezne, ale dokonala basen s myslienkou. Asi sa oplati starych autorov citat, len sa nevyplaca ich detom vnucovat povinnym citanim.