bernadeta9876
přečtené 144
Neortodoxná
2021,
Deborah Feldman
Wow! Ja vždy žasnem nad tým, že náboženský fanatizmus môže až takto prerásť. Ani sa mi nechcelo veriť, že sa toto môže ešte stále diať v 21. storočí. Obdivujem odvážnu pani autorku! Nielen pre to ako ma oboznámila s pre mňa úplne neznámou židovskou kultúrou, ale aj pre jej kroky do neznáma, čím dúfam nespoilerujem, ale aj obálka knihy to hovorí. Vôbec som knihu nebrala ako fňukanie, treba však povedať, že občas tú frustráciu bolo cítiť. Ja sa ale vôbec nečudujem. Akože, áno, literárne to bolo trochu kostrbatejšie a autorka sa zrejme ešte hľadá, čo sa týka štýlu písania, ale ako prvotina a zároveň takáto intímna sonda do vlastného života je to super!... celý text
Ženy, ktoré zostali
2023,
Magdaléna Rojo
Zaujímavá kniha! Možno nie tak silná ako som čakala, že bude, určite však stojí za prečítanie. Trochu vytrhnuté z kontextu (ale samozrejme je to veľmi subjektívne) mi prišli kapitoly o Indii a o svadbe v Mexiku. Pôsobilo to skôr dojmom popisu samotnej kultúry ako takej než o kultúre migrácie. Paradoxne mi najsilnejšie kapitoly prišli z Rumunska a Slovenska, než tie zahraničné, asi preto, že s tými sa najlepšie "zžilo." Som veľmi rada, že sa o ženách a hlavne tých silných napísala aj takáto kniha.... celý text
Božský imperátor Duny
2001,
Frank Herbert
Ani som nemala pocit, že čítam Dunu. Nebolo to také ezoterické a filozofické a viac zamerané na dialógy než vnútorný svet postáv či intrigy celkovo. Síce som ani Duny predtým nepovažovala za najlepšie knihy aké som čítala, avšak autorský jazyk som oceňovala a jednoznačne som to radila k nadpriemerným sci-fi/fantasy. Tu to však absentovalo. Autor akoby počas písania knihy strácal dych a zameranie len na dve postavy (Duncan a Leto) ma utvrdzovalo v tom, že zápletka tejto časti na toľko strán bolo akosi málo. No proste najnudnejšia Duna a dúfam, že ďalšie časti budú lepšej kvality.... celý text
Anjel nad Teheránom
2003,
Gina Nahai
Tento príbeh bol spočiatku naozaj veľmi pekný. Náznak magického realizmu, exotické prostredie Teheránu, to všetko bolo rozohraté veľmi pútavo. Lenže potom to bolo ako na húsenkovej dráhe, raz hore, raz dole... Niektoré motivácie postáv boli ťažko uchopiteľné ba až zbytočne prešpekulované. A ten zvyšok pôsobil potom dosť nesúrodo a rozbito. Takže škoda, že hlbší dojem táto kniha nezanechala, pritom potenciál to malo. Zrejme to bola prvotina, inak si to neviem vysvetliť. Napriek tomu to určite nebolo horšie ako priemer a niektoré pasáže boli veľmi zaujímavé. Paradoxne pre mňa to boli tie časti, ktoré sa venovali ostatným členom rodiny než Roxane a Lili. 3,5.... celý text
Musím tě zradit
2022,
Ruta Sepetys
Tak toto bola vážna téma, preto škoda, že jej chýbal hlbší ponor. Autorka kĺže po povrchu, no neponára sa. A vzhľadom k tunajším komentárom hlavne teda ženským (čo rozhodne nie je chyba) je zjavná cieľová skupina, ktorú sa autorka touto knihou snažila osloviť. V podstate je to príbeh lásky a rodiny zasadený do komunistického Rumunska. Okrem toho je písaná celkom jednoducho a prečítate ju jedným dychom, čo ale nemyslím až tak pozitívne. Príbeh plynie rýchlo a akosi nemáme čas zžiť sa s motiváciami hlavných postáv. Nehovoriac o tom, že niektoré veci očividne nedávajú zmysel. Napríklad to donášanie na syna veľvyslanca - po tom ako umrel bunu, nebol vydierateľný a informácie prinesené po tejto skutočnosti sú absolútne mimo,keďže pôvodný úmysel ako ho donútiť k donášaniu boli lieky pre neho. Okrem toho sa hlavný hrdina veľmi hrá na bystrého, ale ani raz sa nepresvedčil, či lieky k bunu dorazili?A záverečné rozuzlenie ma teda neprekvapilo. Ja som to tušila skoro od začiatku a musím povedať, že to pripisujem autorkinej nezručnosti na odvrátenie mojej pozornosti iným smerom. Škoda, Ruta, asi už neprekonáš svoju prvotinu. A tým, čo sme o komunizme počuli a niektorí aj zažili je toto slabý obraz doby o ktorom si sa nás snažila presvedčiť, že je dôveryhodný. Napriek tomu sa to dalo prečítať, prinútilo ma to doštudovať si materiál o komunistickej dobe v Rumunsku, ale je to len slabý priemer. Som sklamaná.... celý text
Pieseň domova
1996,
La Vyrle Spencer
Síce svetielko na konci tunela v tomto žánri, ale veľmi slabé svetielko. V rukách zručnejšieho autora by to mohlo byť oveľa lepšie, lebo námet to bol zaujímavý. Lenže celkový príbeh je naivný a slabo graduje. Keď sa nájde stratený syn, tak sa pozornosť zameriava na to ako sa s tým vysporadúva manželka (inak, veľmi detinsky) a nie na to, aby sa budoval teda ten vzťah s ním? Bozk súrodencov bol veľký krok vedľa, keďže potom v konečnom vyznení to ani nemuselo byť. A tak celkovo všetko to bolo nesúrodené a nedotiahnuté, ale ako som už spomínala, tak, ehm, v rámci žánru klenot? :-)... celý text
Časy zo second-handu
2016,
Světlana Alexandrovna Alexijevič
Ťažko je mi byť pri čítaní tejto knihy objektívna. Bola to ťažká téma a väčšinu času som bola naozaj nahnevaná. Nie na Svetlanu a ani na to, že mi odpovedá na otázky, ktoré ma odjakživa zaujímali a opäť vo forme, ktorá ma baví. Som nahnevaná na "sovietskú náturu" ako takú a na nepoučiteľnosť "veľkého ruského" národa. Tá ich ufňukanosť mi riadne pílila nervy. A o tej nepoučiteľnosti ani nehovorím. To vzývanie Stalina a pochvaľovanie komunistického režimu, lebo: "treba spraviť poriadok" je pre mňa, porevolučné dieťa, nepochopiteľné. Prežili lágre a udavačstvo a veľký stranícky príslušníci mysleli v závetoch skôr na Stranu než na rodinu, olizovali kamene, nech nie sú hladní,... Napriek tomu bolo vtedy lepšie. Jediné pozitívum čo môžem konštatovať je, že náboženstvo sa naozaj držalo na uzde a bohužiaľ po tomto "uvoľnení" došlo k nábožensky ladeným konfliktom (Arménsko, Azerbajdžan). Toto bol prípad aj v Juhoslávii. Všade spomínané ruské utrpenie a sklamanie z kapitalizmu je citeľné a možno by sa dalo pochopiť, ale keď rovnaká garnitúra čo bola predtým vládne opäť a môže ešte viac kradnúť nie je asi chybou kapitalizmu ako takého, ale vákuom, ktoré vzniklo po prevrate a absolútnou absenciou politickej opozície. Veď akoby sa to aj dalo, všakže? A tým je vysvetlené prečo Rusko speje tam kde speje a čas ukáže, kde to celé skončí. Lebo totiž krajina, ktorá potrebuje diktatúru, aby si tam spravila poriadok a absolútne postráda akúkoľvek sebareflexiu vo svojej vlastnej histórii... Uvidíme. Je mi veľmi ľúto ruských žien. A ja ďakujem Svetlane za túto osvetu a dopĺňam si v knižnici ďalšie jej dve chýbajúce knihy, keďže sa zdá, že sa definitívne pasovala za moju obľúbenú autorku reportáží a jej výraz "homo sovieticus" by sa mal ustáliť.... celý text
Děti Volhy
2020,
Guzel Jachina
Veľmi pekná kniha! Tak ako aj autorkin jazyk a príbeh. Je to krutá realistka, ale to ako popisovala dej mi veľmi sadlo. Jediné čo by som vytkla je, že autorka mohla trochu viac nasmerovať v historickom kontexte, čo sa ale dá samozrejme ospravedlniť aj mojou totálnou nevedomosťou o danej skutočnosti. Vôbec som nevedala, až kým som knihu neprečítala, že nejakí Nemci v Rusku boli. Väčšia výčitka však smeruje k zbytočným odbočkám od príbehu ku Stalinovi a asi aj Leninovi. Naozaj ma nezaujímalo ako hral biliard. Okrem týchto v podstate maličkostí môžem povedať, že som mala do činenia s jednou z najzaujímavejších autoriek súčasnosti. 4,5 z 5!... celý text
Stratený muž
2020,
Jane Harper
Super krimi! Takto si predstavujem vyšetrovanie a postupné odhaľovanie skutočností. A to som dávala taký pozor pri čítaní, že som to odhalenie aj tušila už asi 40 strán pred koncom čo mi ale vôbec neubralo na zážitku. A prostredie austrálskej pustatiny kde sa to odohráva a veľmi výrazne vplýva na dej je veľkým bonusom. Pre mňa je austrálske vnútrozemie veľká neznáma aj napriek cestopisom, ktoré pozerám, takže to malo aj pridanú hodnotu a nové poznatky. A nechcem ani viac písať o dojmoch z knihy, nech nepokazím čitateľský zážitok niekomu ďalšiemu. Ale čo chcem povedať je, že to bolo výnimočné krimi a bodaj by všetky boli takéto! A že do Austrálie sa budem báť ísť...... celý text
Naši iní
2022,
Olesia Jaremčuk
Opäť zaujímavá reportáž od Absyntu. Čítať tieto zaujímavé, aj keď naozaj ťažké ľudské príbehy ma veľmi baví. Nie je to možno až tak odosobnené ako by mohlo byť, zároveň si myslím, že v kontexte dnešných dní to nevadí, práve naopak. Treba si to prečítať a uvedomiť si rozmanitosť Ukrajiny a vlastne celej Európy. Nikto v Európe nemá príslušnosť len k jednej národnosti a dosť sa rozostiera aj hranica "kto je čí" a aj ja toto píšem z pohľadu maďarskej Slovenky s pravdepodobnými nemeckými predkami. A uvítala by som podobnú reportáž zo Slovenska! A idem na ďalšiu absyntovku...... celý text
Všem sráčům navzdory aneb Válka, o které nechcete nic vědět
2016,
Jan Urban
Som veľmi v rozpakoch... Vojna v Juhoslávii je téma o ktorej treba rozprávať, nielen kvôli minulosti, ale aj aby sme sa podobnej vojne v budúcnosti (aj napríklad kvôli Kosovu) vyhli. A práve toto je tiež vojna, ktorá nami určite pohla, nakoľko sa odohrávala veľmi blízko a svojou brutalitou bola až neuveriteľná. Nehovoriac o tom ako sused vraždil suseda a páchali sa rôzne zverstvá. Lenže spôsob akým o tomto hovorí tento autor sa mi nie príliš pozdáva. Celý čas je nasratý, čomu sa dá rozumieť, len sa mi cez to dalo ťažko preniesť, keďže neuvádza všetky argumenty. To, že zabŕda do zahraničnej politiky je ok, ale väčšiu váhu pripisuje českej diplomacii, ktorá aj keby nebola natoľko ignorantská by zrejme priebeh vojny až tak nezvrátila. Rovnakou mierou kritizuje Rusko aj USA a OSN, ale kapitola kde by to mohol najlepšie rozviesť a kde zlyhanie hlavne UNPROFORu prispelo k najväčšiemu masakru v najnovších dejinách Európy, tá je vzhľadom k jeho predchádzajúcej kritike nepochopiteľne stručná. Pričom Srebrenica je najväčším aktom zlyhania zahraničných mocností na území iného štátu spolu s rwandskou genocídou. Takže pardón, ale mňa nepresvedčil. Bol v teréne, tak mohol rozviesť tému aj viac než takéto zabŕdanie, kde s jeho názormi nie vždy súhlasím. Napríklad, také to mierne popieranie konfliktov na Balkáne už pred touto vojnou. Naozaj to naplno vypuklo za Miloševiča, ale už pred prvou svetovou a dokonca za samotné vypuknutie prvej svetovej vojny mohli trenice na Balkáne a hlavne teda v štátoch, ktoré tvorili neskoršiu Juhosláviu. Balkán bol, a snáď dúfajme už teda nikdy nebude, sud s pušným prachom. Byť tam v Sarajeve a Bosne a vidieť to všetko, určite by to na každého doľahlo. Len práve touto knihou a svedectvom tomu autor mohol pridať väčší rozmer a nepísať až tak pod vplyvom aktuálnych emócií a viac písať o osude ľudí a o tom čo videl. Čím jednoznačne chcem povedať, že existuje lepšia reportážna literatúra aj celkovo a aj o konflikte v bývalej Juhoslávii.... celý text
