Ivan Kučera Ivan Kučera přečtené 1428

☰ menu

Votrelci

Votrelci 1991, Alan Dean Foster
3 z 5

Pre fanúšikov alien-série povinnosť a na jedno prečítanie OK. Ale platí to isté, čo u predchádzajúceho výletu Alana Deana Fostera medzi votrelcov: je to knižka, ktorá vznikla podľa filmu. Čiže nie film vznikol podľa knižky, ale knižka podľa filmu. Občas sa to stáva - hlavne, samozrejme, ak je film komerčne úspešný. Je to proste len ďalší spôsob, ako na ňom zarobiť. Menším plusom oboch knižiek z votreleckého univerza je, že vznikli podľa pôvodných scenárov. Čiže obsahujú viacero scén, ktoré mali byť vo filmoch, ale nakoniec neboli. V prípade knižky Votrelci platí to isté, čo o ich režisérskej verzii Jamesa Camerona - sú tu scény, ktoré sa alebo pre potreby filmu vôbec nenakrútili, alebo nakrútili, ale v poslednej chvíli boli vystrihnuté. Takže sa dočkáte napríklad obľúbenej scény s rotačnými guľometmi, ktorá v oficiálnej filmovej kino-verzii nebola. Nejde o žiadny zázrak, no fanúšikom odporúčam.... celý text


Ostrov Duma Key

Ostrov Duma Key 2008, Stephen King
4 z 5

Ostrov Duma Key (2008) je spolu s Pod kupolou (2009) a Doktorom Spánkom (2013) posledný vynikajúci román Stephena Kinga. Jasné, občas vykráda sám seba (asi nie som jediný, komu dojemná koncovka pripomenula Ritu Hayworthovú a Vykúpenie z väznice Shawshank), ale to mi vôbec nevadilo. „Iná“ je táto kniha v porovnaní s ostatnými kingovkami jedinečnou výpravou. Nič proti Maine, je to úžasné miesto, ktoré by som rád navštívil. No práve odchod z Kingovho dvorného, notoricky známeho prostredia dodal Ostrovu Duma Key novú energiu, šťavu, drajv a atmosféru. Parádny ostrov, ktorý je krásny a exotický a napriek tomu na ňom takmer nikto nebýva, sympatický hlavný hrdina, ešte sympatickejší expert na báchorky Vireman a temná džungľa ukrývajúca nejedno desivé tajomstvo. Užite si, muchachovia.... celý text


Černočerná tma

Černočerná tma 2011, Stephen King
3 z 5

„Ušľachtilosť nespočíva ani tak v úspechu, ako skôr v snahe o správne konanie. Keď sa spreneveríme tejto snahe, alebo keď sa vedome prestaneme snažiť, príde peklo.“ Nie je to zázrak a určite sa to ani omylom nedá porovnávať so Stephenovými staršími zbierkami Noční směna alebo Čtyři roční doby (to fakt nie). Je však príjemné znova po dlhšom čase čítať od Stephena Kinga kratšie textové útvary, než len jeho veľkoromány. Bohužiaľ sa ale obávam, že jeho doslov („Umenie písania príbehov je dôležitý spôsob, pomocou ktorého v našom živote a často v strašnom svete okolo seba hľadáme zmysel.“) ma bavil viac, než samotné novelové poviedky. Dobré manželstvo vychádza zo super nápadu (môže žena žiť desaťročia vedľa manžela a nevedieť o ňom, že je sériový vrah?), ale inak trocha nuda. Veľký šofér naopak klišé zápletka o znásilnení a následnej pomste, ale zručne spracovaná a pôsobivo napísaná. Predlžovanie času nič moc. Najviac ma zaujalo 1922, ktoré neskôr bolo celkom vydarene sfilmované s Thomasom Janeom (sfilmované boli aj kusy Veľký šofér a Dobré manželstvo, ale dané filmy sa mi nepáčili).... celý text


Hannibal

Hannibal 1999, Thomas Harris
5 z 5

Za mňa bez debaty nielen najlepší diel lecterovskej ságy, ale aj jeden z "najhroznejších" psychotrilerov (hororov?), aké boli kedy napísané. Pamätám si, že na školskom výlete sme mali rozchod a každý za peniaze rodičov kupoval pivo alebo hovadiny a ja som sa pristavil pri pouličnom predajcovi kníh a kúpil som si túto pecku. Thomas Harris napísal vskutku monštruózne dielo, ktoré dupe na plyn od prvých strán, je obludné, je desivé, je cynické, zvrhlé a úžasne odporné, ale zároveň máte pocit, že to k tej postave skrátka patrí - je to predsa Hannibal Kanibal, nie Macko Uško. Autor ako keby súťažil sám so sebou, akú zvrhlejšiu postavu napíše, vďaka čomu je román impozantným panoptikom oblúd a netvorov v ľudskej koži, kde fakt neviete prísť na to, či je príšernejší skorumpovaný agent FBI (zmrd Paul Krendler bol samozrejme už v Mlčaní jahniat, síce žiadny sympaťák, ale až takýto extrémny čurák to vtedy predsa len nebol, ale raz darmo, všetci sa vyvíjame a nie každý k lepšiemu), nemilosrdní lovci ľudí, Hannibalova stará preživšia obeť, jej sestra alebo komorník. Samotný Lecter z toho paradoxne vychádza ako najsympatickejšia postava, čo je šialené, ale svojím spôsobom jedinečné, lebo niečo také naozaj nevidíte/nečítate každý deň. No a k tomu nezabudnuteľné scény s úhormi a prasatami. Tento lov na Lectera uprostred dominantnej, úžasne opísanej Florencie (ktorú okamžite zatúžite navštíviť) si jednoducho fanúšik temného žánru v žiadnom prípade nesmie nechať ujsť a to ani ten, ktorého príliš nebavilo knižné Mlčanie jahniat (viem to, sám som jedným z nich). Inak, mne sa páčil aj Scottov film, hoc adaptácia do podoby scenára si vyžiadala nejednu obeť (najvýraznejšie je to badať zrejme na vyškrtnutej sestre).... celý text


Hannibal - Zrození

Hannibal - Zrození 2007, Thomas Harris
2 z 5

Veľké sklamanie. Prequel pôsobí skôr dojmom narýchlo spichnutého scenára k filmu a nie ako plnohodnotný román. Vlastne je to skôr novela. Čo by pochopiteľne nevadilo. Vadí povrchný štýl, ktorý sa strašne nehodí k tomu, na čo som u Thomasa Harrisa zvyknutý. On bol v Mlčaní jahniat a Hannibalovi majster slova, písal tvrdé scény, napätie sa dalo krájať, perfektné postavy, skvelé, dynamické vzťahy medzi nimi, parádne dialógy a hlášky. Tu nič. Akoby to písal niekto úplne iný. Ide o sklamanie obrovských rozmerov, najmä po geniálnom Hannibalovi, ktorý už epickejší, zvrátenejší a vynikajúcejší byť asi ani nemohol byť. Toto je už len trpený dodatok, o ktorý nikto príliš nemal záujem, hoci nepopieram, že na prvý pohľad nebol zlý nápad vysvetliť, kde sa vzala Lecterova chuť na ľudské mäso a veci s tým spojené. Iní vám ale zas naopak povedia, že je vzrušujúcejšie to tajomstvo, to nedopovedané, keď neviete, čo sa mu stalo a či vôbec niečo. Či sa z neho kanibal nestal proste "len tak". Napokon sa práve v tom, že sme sa vinou tejto útlej, slabo napísanej knihy, dozvedeli VŠETKO o jednej z najdémonickejších postáv americkej literatúry (a v prenesenom význame aj sveta filmu a televíznej tvorby, vďaka uhrančivým výkonom Hopkinsa a Mikkelsena), ukázalo byť najväčším problémom. Niektoré tajomstvá proste majú zostať nevysvetlené. Na prvý raz som si vravel, že je svojím spôsobom zábavné dozvedieť sa viac o Lecterovom detstve, o rodičoch, o sestre Miši, o jeho kanibalských prvopočiatkoch. Ale naozaj je to napísané tak bez (autorovho) záujmu a chuti, bez farby a vône, skrátka hrozne sterilne, že ľutujem, že táto kniha vôbec existuje... hoci som v živote samozrejme čítal aj horšie. Film je na tom veľmi podobne. Harris bol k tomuto dielu svojím spôsobom prinútený. Filmoví producenti disponovali autorskými právami na jeho postavu a vyjadrili záujem natočiť prequel. Mali právo urobiť to aj bez Harrisa, ale ponúkli mu spoluprácu a on (keďže Lectera ako jeho duchovný otec miloval) chtiac-nechtiac súhlasil, lebo mu bolo jasné, že to urobia s ním, alebo bez neho. A tak nielenže napísal literárnu predlohu, ale je autorom i samotného filmového scenára.... celý text


Ztracené město v Amazonii

Ztracené město v Amazonii 2010, David Grann
4 z 5

Skvelá záležitosť, ktorá za to, že je skvelá, vďačí predovšetkým tomu, že skvelé boli udalosti, podľa ktorých vznikla. Teda, skvelé... Skvelé ako pre koho. Asi nie pre Fawcetta, ktorý sa zo svojej poslednej výpravy do úžasnej, no zároveň desivej a smrtonosnej Amazonky už nevrátil a nikdy sa nikomu nepodarilo zistiť, čo presne sa mu stalo. A aby toho nebolo málo, do pekla so sebou zobral aj vlastného syna a jeho najlepšieho kamaráta. Možností, čo sa im stalo, bolo neúrekom. Vskutku si ťažko vybrať krajšiu - kanibali, brutálne naladené indiánske kmene, vražedné zvieratá, nechutné choroby a v neposlednom rade nebezpečná divočina. Niektorí veria, že Fawcett nakoniec svoje vysnené Mesto Z našiel a aj so synom v ňom zostal až do smrti. Táto knižka Fawcettov koniec, samozrejme, neukáže, keďže sa nevie, čo sa mu stalo. A už sa to ani nikdy vedieť nebude. Téma je fascinujúca a pútavá. Bohužiaľ, filmové spracovanie z produkcie Brada Pitta z roku 2016 zostalo napriek snahe v polovici cesty.... celý text


Ztracený svět

Ztracený svět 2006, Michael Crichton
2 z 5

Celé zle. Nejde o to, že Stratený svet kniha nemá skoro nič spoločné so Strateným svetom filmom. Ani v prípade jednotky to predsa nebolo inak, dejové rozdiely boli priepastné. No vtedy bol výsledkom skvelý film a skvelá kniha (každý paradoxne z iných dôvodov). Stratený svet film je síce priemerný (dodnes si pamätám, aké sklamanie ma v kine v lete 1997 čakalo), ale oproti knihe sa jedná o hotové veľdielo. Knižka je podozrivo krátka a veľmi slabo napísaná. Ako keby ju napísal skôr nejaký počítač a potom ju Crichton jemne upravil, aby sa nepovedalo. Úplne nezaujímavá, ledabolo napísaná, postavy mdlé. Skôr chatrná predloha k filmu, než plnohodnotný román. Ani Crichtonov sequel, tak ako jednotka, nemá s filmom veľa spoločného.... celý text


Koule

Koule 1998, Michael Crichton
4 z 5

V češtine je to pekne divný názov, to vám teda poviem. Koule. Hmmm, no nič. S Netvormi z hmiel a Jurským parkom asi moja najobľúbenejšia crichonovčina. Vynikajúce, tiesnivé a bravúrne hororové prostredie obrovskej, špičkovo vybavenej (= drahej) podmorskej stanice. K tomu (ako to ostatne mal Crichton vždy rád) skupina špičkových odborníkov a vedcov. Aj tento profesijný výber veľmi veľa vypovedá o tom, že Crichton na to išiel inak, než iní komerční autori tej doby. Tí by (kvázi)frajersky siahli po mariňákoch, zabijakoch, generáloch. Crichtonovi hrdinovia sú naopak chladnokrvní vzdelanci, muži a ženy rozumu, vedci, odborníci, ktorí prvú polovicu života strávili na školách a v podstate sa učia dodnes, každý deň. Autor hlboko pod morskú hladinu neposlal votrelecké komando so smartgunmi, ale napr. biochemičku alebo psychológa špecializujúceho sa na extrémne tragédie. Pod vodnou hladinou sa stretnú zoči-voči veciam, na aké by nebola pripravená žiadna ľudská bytosť. Ani tá s najvyšším IQ (a vzdelaním). Kniha je skvelá, možno koniec ma trochu sklamal, ale inak je to ozaj hororová sci-fi bomba. Prekvapivo sa mi páčilo aj temné filmové spracovanie s Dustinom Hoffmanom, hoci disponovalo viacerými zmenami. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr na úspech knihy pokúsil nadviazať Nick Cutter svojím románom Hlubina, už to nebolo ono (a ešte viac vynikla Crichtonova zručnosť).... celý text


Vycházející slunce

Vycházející slunce 2008, Michael Crichton
3 z 5

Klasický Crichton: detailne si naštudoval originálnu tému a následne o nej napísal knihu. Po Vikingoch, primátoch, džungli, či dinosauroch, prišla rada na japonskú kultúru. Hoc mnohí za tým vidia xenofóbiu a rasizmus, mne to pripadá spiatočnícke; tvrdiť, že Japonci nepáchajú vraždy, je asi rovnaké, ako to povedať o Rumunoch, Islanďanoch, Novozélanďanoch alebo Slovákoch. Proste hovadina. Autor sa tu navyše nejeden raz prejavuje značne sebakriticky napr. strieľaním si (ehm) do vlastných (amerických) radov čo sa týka vysokej kriminality. Knihu som prvý raz čítal v 9O. rokov ako puberťák a následne som sa k nej s chuťou vrátil v r. 2023. Musím skonštatovať, že je to fakt dobré, i keď paradoxne to stráca ťah na bránku vo finále, kedy to malo naopak najviac schmatnúť čitateľa pod krk. A do chodu firiem sa Crichton zamotáva azda príliš detailne, vystavujúc sa tak riziku nudy. Crichton si fascinujúcu japonskú kultúru detailne naštudoval a je to poznať. Ďalšou témou, do ktorej naplno šliapol, je technika (kamerové záznamy, ich falšovanie atď.). Na počiatku 9O. rokov, kedy tento bestseller vznikol, to bola skutočne nová téma. Kuriózne je, že vyšetrovateľom sa nepáči, že kamerové zábery nesmú byť použité ako dôkaz pred súdom z dôvodu hrozby sfalšovania a napokon sa de facto ukáže, že oni sami sa presne takého falšovania stali obeťami. Postavy nie sú ktovieako životné, takto proste Crichton vždy písal, bolo to neosobné a chladnokrvné, ale konkrétne v tomto prípade situáciu zachraňuje, že som neustále mal pred očami filmovú dvojku Connery/Snipes.... celý text


Ptáci a jiné povídky

Ptáci a jiné povídky 1991, Daphne du Maurier
3 z 5

S touto zbierkou som sa prvý raz stretol v 90. rokoch v novomestskej knižnici, kde som v skromnej JEDNEJ poličke venovanej hororovým knižkám hľadal niečo fajnové od Kinga. No mal som smolu, nič nemali. Tak som siahol po Daphne Du Maurier. A ľutoval som. Strašne ma to nebavilo a hrozne ma to nudilo. V r. 2019, keď v Motte vyšla reedícia s namakanou obálkou, som si ale povedal, že zbierke dám ešte jednu šancu a presvedčením, že som sa za tých pár desaťročí (snáď!) nejak čitateľsko-literárne vyvinul a možno ocením veci, ktoré som vtedy ignoroval äach tá mladosť pochabosť!). A naozaj, už to bolo oveľa lepšie. Najlepšími poviedkami sú Těď se nedívej (mám rád aj film s Donaldom Sutherlandom), Ptáci (slávna Hitchcockova snímka s predlohou veľa spoločného nemá) a vrcholom zbierky je mrazivá, perfektne napísaná (hoci je pravdou, že nie príliš hororová, no to je subjektívne) Jabloň. Zvyšné poviedky sú skôr do počtu; nie sú zlé, ale ani perfektné. Charakterizoval by som ich ako priemerné (Nechoď po půlnoci, Alibi). S jednou výnimkou: Modré čočky sú príšerné a nikdy nemali byť nikde uverejnené, dvojnásobne nie v tejto knihe. Vnímam pozitívne, že som dal Daphne šancu na reparát a som rád, že jej zbierku môžem zaradiť do svojej súkromnej domácej knižnice. Ale s jej ďalšími príbehmi to už zrejme skúšať nebudem.... celý text