LiliDarknight
přečtené 388
Hierarchia šera
2022,
Adriana Bolyová
Medzi udalosťami druhého a tretieho dielu trilógie Vojna spektra ubehlo osem dlhých rokov. Čitateľ má možnosť sledovať niektoré z udalostí retrospektívne, prostredníctvom postáv, ktoré spomínajú. Je to ako sledovať film. Akoby niekto opisoval príhody, ktoré sa ho netýkajú. Hoci niečo z toho, čo sa stalo, bolo vrcholne traumatické, charaktery zúčastnených to veľmi neovplyvnilo alebo ovplyvnilo len v minimálnej miere. Toto zdanie podporuje aj spôsob rozprávania. Nikto akoby nič neprežíval do hĺbky. Bolyová síce naznačuje, že niekto cíti to alebo ono, no ide len o sterilnú informáciu. Žiadna z týchto emócií neprechádza na čitateľa. Práve preto je náročné vžiť sa do postáv a plne pochopiť ich motiváciu. Ak sa teda pre niečo rozhodnú, nie je to až také uveriteľné. Pôsobí to tak, akoby sa jednotliví aktéri objavovali a zase mizli len náhodou. Tento dojem ešte umocňuje fakt, že dej je veľmi bohatý na akciu. Tá sa vplyvom chýbajúcich vysvetlení stáva neprehľadná. Niektoré scény sú dokonca mätúce. Týmto neduhom trpeli aj prvé dve knihy, ale v záverečnom diele sa to prejavuje najciteľnejšie. Mali by prísť posledné vysvetlenia a veľkolepý záver. Čitateľ dúfa, že konečne všetko pochopí. A naozaj si všeličo uvedomí. Napríklad aj to, že v tomto univerze je možné asi úplne všetko. Je pravda, že fantastika ponúka autorovi určitú voľnosť. Vymyslené svety väčšinou ohraničuje len autorova fantázia. Napriek tomu by sa ale mali pridŕžať minimálne logiky. Viaceré koncepty nielen v tejto knihe sú bezpochyby veľkolepé a zaujímavé. Lenže ich prítomnosť niekedy pôsobí až príliš náhodne. Akoby autorke niečo napadlo a ona to bez premýšľania zakomponovala do textu. Pritom v niektorých prípadoch ide o nedomyslené nápady. Ako príklad hravo poslúži oživovanie mŕtvych. Znie to ako skvelá myšlienka. Jej stvárnenie už ale výrazne pokrivkáva. Hlavne s ohľadom na fakt, že niekoľkoročné mŕtvoly vyzerajú až zázračne normálne. Význam pre samotné dianie? Dosť nejasný. Pravdepodobne tým jedna či dve postavy niečo získali. No ak to nemá ovplyvniť samotný dej, je trochu zbytočné vôbec sa tým zaoberať. Obdobné diery má aj príbeh. Práve preto protagonisti pôsobia trochu neschopne. Väčšinu času akoby sa len potkýnali o vlastné nohy. Bez detailnejšie premysleného plánu dúfajú poraziť tie najmocnejšie bytosti. Ich naivita je rovnako úsmevná ako ambiciózny mravec, čo s úmyslom ubližovať lezie po nohe slona. Knihu pred úplnou katastrofou zachraňujú dva faktory. Prvým je, že je napísaná veľmi príjemným štýlom. Číta sa dobre a rýchlo. Navyše ukazuje, že Bolyová sa dokáže hrať s jazykom. Druhým je epilóg. Ten opisuje udalosti spojené s vojnou z pohľadu tých, vďaka ktorým vlastne vznikla. Toto vrhá na celú trilógiu zase trochu iné svetlo. No je to primálo a prineskoro. Nespasilo to totiž celý text, aby nepôsobil ako niečo, na čom sa ešte malo pracovať. Kniha Hierarchia šera vcelku zdarne uzatvára udalosti celej trilógie. Postavy vybojovali aj posledné bitky. Zároveň je však záver dostatočne otvorený, aby nepôsobil až príliš idealisticky. Príbeh je stále orientovaný predovšetkým na dej. Aj preto ho ocenia čitatelia hľadajúci oddych. Tí náročnejší budú asi trošku sklamaní.... celý text
Rod nebies a povetria
2022,
Sarah J. Maas
Sarah J. Maas opäť stvorila pomerne zaujímavý svet. Plný bytostí, o ktorých síce píše často a rada, ale tentoraz v prostredí podobné tomu nášmu. Kde funguje moderná technika a ľudia sa chodia večer zabávať do barov. Už v prvom diele tejto série ukázala, že jej svedčí aj urban fantasy a to čiastočne dokazuje aj v Rode nebies a povetria. Lenže tento príbeh netrpí prostredím, problémová je skôr dejová rovina – a jej očividná chudobnosť. Pritom od prvej stránky je viac ako jasné, že sa čosi deje. Niečo na pozadí, niečo temné a záhadné, čo ovplyvňuje postavy. Lenže keď toto napätie začne stagnovať a vedie to len k niekoľkým ostrejším šarvátkam, začína to byť až príliš účelne. Okato nastrojené, aby čitateľa oklamalo, že sa niečo skutočne deje. No opak je pravdou, pretože autorka sa oveľa viac zaujíma o charakterové omáčky, než o skutočné budovanie zápletky. Je jasné, že po udalostiach predchádzajúcej knihy trpia takmer všetky postavy následkami. Je výborné, ak sa autori neboja hovoriť o psychickom zdraví aj vo fantastike, nakoľko v tomto žánri na to nie vždy ostane dostatok priestoru. Takže treba minimálne obdivovať, ak sa niekto napriek tomu podujme o tom pomedzi útoky magických bytostí predsa len písať. To, ako sa jednotliví aktéri často potkýnajú o vlastné nohy pri predstieraní, že je všetko v poriadku, je bezpochyby zaujímavé. Autorkin zlozvyk hromadiť okolo ústrednej dvojice sympatizantov a spojencov už ale nie je. Áno, jej rozsiahle skupiny, ktoré bojujú o záchranu sveta, majú istú chémiu. Lenže to, ako spolu všetci nakoniec skvele vychádzajú, je vysoko nepravdepodobné a hlavne nerealistické. V konečnom dôsledku by sa tento konkrétny neduh Maasovej kníh dal aj odpustiť. Lebo motív nájdenej či vytvorenej rodiny je svojim spôsobom stále sympatický. Jej kniha má navyše viac problémov ako slniečkovské vykreslenie vzťahov. V deji je stupňované napätie, pomaly a takmer nezreteľne. Niečo sa deje, niektoré postavy klamú, iné zavádzajú. Spriadajú sa úklady, odhaľujú sa konšpirácie a v jednom momente to vyzerá, že všetci sú dvojití agenti. Lenže keď sa konečne začne rozpletať to obrovské klbko, ktorá autorka v knihe akoby mimochodom spletala, je už pomerne neskoro. Lebo medzitým ubehlo zhruba päťsto strán textu, ktorý je uťahaný a zbytočne dlhý. A keď príde záverečné odhalenie, skryté prepojenie s autorkiným iným univerzom, pôsobí to len ako snaha udržať si čitateľovu náklonnosť. Navzdory tomu, že sa celú knihu neúspešne snažila udržať si jeho pozornosť. Kniha Rod nebies a povetria pôsobí ako klasický výplňový diel. Autorka sa síce venuje postavám, ich interakciám a charakterovému vývoju, ale vzhľadom na dĺžku knihy to úplne nestačí. Od istého momentu je jasné, že si len pripravuje pôdu pre väčšie udalosti. Dejovú linku nakoniec zachraňuje posledných cca stopäťdesiat strán. Veľkolepé odhalenie na konci má zase slúžiť ako poistka, že čitatelia budú chcieť čítať aj pokračovanie. Ktoré by mohlo byť epickejšie.... celý text
Veľká kniha keltských povestí
2022,
Zuzana Kuglerová
3,5* Zuzana Kuglerová sa nesnažila spísať kroniku alebo encyklopédiu. Miesto toho zobrala čriepky niektorých mýtov a prerozprávala ich. V prvej časti knihy sa vďaka tomu predstavili podaktoré božstvá. Nielen Dagda a jeho brat, ale napríklad aj Lugg, Ballor alebo Ceridwen. Rozprávania na seba do určitej miery nadväzujú. Okrem toho sú ich prostredníctvom vysvetlené známe aj neznáme udalosti. Iné dokonca navodzujú zdanie, že už ich čitateľ kdesi v trošku odlišnej podobe videl. Tieto povesti dokážu veľmi rýchlo vtiahnuť a zaujať, a to aj napriek tomu, že nie sú veľmi úsmevné. Sú prevažne plné krvi a úkladov, znásilnení, incestov a ďalších iných hrôz. Avšak občas zaujmú aj súcitom alebo láskou. V ďalšej sekcii sa k bohom pridávajú aj iné tvory. Tie nezriedka dokážu len vlastnou silou zvrátiť osud celého sveta. V tomto prípade ide o väčšinou menej frekventované stvorenia. Napríklad taký obor Yspaden, ktorý niečo hovorí skôr fanúšikom Zaklínača. Eogabul či Brian sú dokonca známi ešte o čosi menej. Nasledujúce dve časti knihy už pôsobia encyklopedickejšie. Ponúkajú heslovitý prehľad panteónu a bytostí. V oboch prípadoch ide o výber tých populárnejších. Pritom do tej štvrtej sa medzi domnelé príšery prepašovali aj označenia pre kultúrne reálie. Tie sú napriek trošku nešťastnému zaradeniu vítané – keďže sa spomínajú v povestiach. Ich význam síce nakoniec vyplynie z textu, ale možnosť ich overenia čitateľ uvíta. Posledné dve kapitoly sú už o niečo menej jednoznačné. Tá piata sa pýši názvom Kalendár, no čitateľovi dopraje viac. Začína opisom významných keltských sviatkov. Tiež naznačí niektoré zvyky. Neskôr plynulo prechádza k liečiteľstvu a stravovaniu Keltov. Oboje síce súvisí s ročnými obdobiami alebo špecifickými dňami v mesiaci, ale skôr povrchne. Záverečná sekcia potom pôsobí len ako doslov svojho druhu. Zamyslenie i konštatovanie o tom, ako Kelti, podobne ako mnohí iní, doplatili na rozmach kresťanstva. Kniha je pomerne stručná a predkladá mnohé podnety na zamyslenie alebo ďalšie skúmanie. Je napísaná príjemným štýlom a miestami ponúka krásny ľubozvučný jazyk. Vo svojej podstate je však len úvodom do tematiky. Pripomína otvorené dvere pre niekoho, kto sa o mýty a povesti práve začal zaujímať. Zážitok z čítania kazí ojedinelý štylistický alebo gramatický prešľap, prípadne fakt, že sa medzi stromy vplyvom nesprávneho prekladu dostal žeriav, popol alebo vápno. Tým zvedavejším bude možno chýbať aj zoznam zdrojovej literatúry. Veľká kniha keltských povestí núka zaujímavý zážitok. Nielen grafický, vďaka výrazným ilustráciám, ale pozýva aj nakuknúť do starej kultúry. Tí zbehlejší v tematike v knihe však veľa nového nenájdu. Tí, ktorí hľadajú pomyslený odrazový mostík, by ho mohli nájsť práve tu.... celý text
Kniha noci
2022,
Holly Black
Holly Black už dokázala, že sa nebojí naplno ponoriť do morálnej sivosti svojich príbehov. Táto kniha teda nie je výnimkou a prejavuje sa to na prostredí, ale hlavne na postavách. Charlie je prototypom hrdinky, ktorá nie je dokonalá. Vlastne samu seba označuje za skazenú a verí, že na svete nejestvuje zlé rozhodnutie, ktoré by nebola ochotná urobiť. Hlavne ak by vďaka tomu niečo získala. Nie je teda len morálne sivou oportunistkou, ale navyše aj sebakritickou ľudskou bytosťou, ktorá sa sama na seba dokáže pozrieť do zrkadla s otvorenými očami. A väčšinou sa zdá, že pred čitateľmi vlastne ani nič neskrýva. Lenže Charlie je nielen podvodníčka, je to aj skúsená klamárka, a čoskoro sa začne prejavovať rozpor medzi tým, čo hovorí a čo robí. V tomto sa veľmi podobná Jude z Krutého princa, avšak s jedným rozdielom. Charlie je vo svojej úlohe uveriteľnejšia. Možno aj vďaka tomu, že neskrýva svoje slabosti. O ostatných postavách sa však čitateľ dozvedá už menej. Spoznáva ich cez Charliine oči, takže výsledný obraz je minimálne trošku skreslený. Sú však z podobného súdka ako Charlie. Oportunisti ochotní urobiť čokoľvek. Niektorí dokonca aj zabíjajú. Po dejovej stránke má kniha takisto čo ponúknuť. Samotný úvod je však pomerne pomalý, nakoľko autorka prvých niekoľko kapitol strávila vysvetľovaním toho, ako funguje tieňová mágia. Tí menej trpezliví to kvôli tomu s čítaním budú chcieť vzdať. Black preto čoskoro začala hromadiť mŕtvoly a nezodpovedané otázky. Samotné pátranie po páchateľovi je však skôr okrajové a postavy nemajú v pláne hľadať spravodlivosť. Charlie sa do toho všetkého zamotá skôr pre vidinu toho, čo by jej to mohlo priniesť. Vďaka tomu má kniha temnejšiu atmosféru a čoskoro začne byť jasné, že toto nie je urban fantasy. Lebo čitateľ síce sleduje akési spolunažívanie magickej a nemagickej komunity. Lenže vďaka tým všadeprítomným gangstrom a akejsi tieňovej mafie z toho vznikla skôr noirová záležitosť. Tieto všetky prvky z knihy robia pomerne špecifické čítanie. Nejde o boj za spravodlivosť a vraha nikto nehľadá preto, aby ho potrestal. Toto je príbeh o prežití. O tom, čo sme ochotní urobiť tvárou tvár tým najmocnejším z mocných. Okrajovo ide aj o pomstu a napĺňanie sebeckých túžob. Takže autorka skôr písala o hnuse spoločnosti. A písala o tom dobre. No nie pre každého. Kniha noci nie je detektívne ladenou fantasy, v ktorej tí dobrí zachraňujú svet. Miesto toho ide o noirovú záležitosť, v ktorej čitateľ nájde gangstrov, podvodníkov, zlodejov a dokonca aj akúsi obdobu mafie. V tomto svete všetkým ide o dosahovanie svojich vlastných cieľov. Hlavná hrdinka Charlie nie je výnimkou. Všetko je morálne sivé. Vrátane samotnej zápletky, ktorá je budovaná postupne a dokonca dokáže prekvapiť, akým smerom sa uberá. Avšak vďaka tomu všetkému je kniha dosť špecifická. Poteší hlavne tých, ktorí vyhľadávajú podobne temné príbehy a nevadí im čítať o postavách, ktoré by sa v iných knihách dali považovať skôr za zloduchov.... celý text
Kámen, nůžky, papír
2022,
Alice Feeney
4,5* Alice Feeney stvorila zaujímavú ústrednú dvojicu. Na prvý pohľad môžu pôsobiť trošku nevšedne, hlavne s ohľadom na tvárovú slepotu hlavného hrdinu. V skutočnosti sú to však bežní ľudia. Takí, akých každodenne stretneme desiatky a akí na nás pozerajú každý deň zo zrkadla. Je to pár, ktorý síce má svoje problémy, ale dokáže ich riešiť a pracovať na nich. V tomto smere sú teda ako väčšina a to bol zámer, s ktorým ich autorka vytvorila. Aby boli bežní a každodenní, aby bolo o to jednoduchšie sa vžiť do ich situácie. Ich výlet je úplným opakom. Najskôr to síce pôsobí ako nevinná dovolenka, ktorú Amelie vyhrala v tombole, ale neostane to tak dlho. Lenže postupom strán sa začína ukazovať, že pravda je úplne iná. Dom je plný starých prízrakov, je temný a pochmúrny a navyše sa v tam dejú skutočne až neuveriteľné náhody. Vypadáva prúd, presúvajú sa predmety, za oknami sa objavujú neznáme tváre. Nakoniec dokonca zmizne aj ich milovaný pes Bob. Napätie sa stupňuje, rovnako sa prehlbujú aj tajomstvá medzi manželmi a ukazuje sa, že priepasť medzi nimi je oveľa hlbšia, než si predstavovali. V niektorých momentoch ide takmer až o znepokojivé čítanie. Umocnené tragédiou jedného rozpadajúceho sa manželstva. Nakoľko kapitoly z prítomnosti sú pretkané listami z minulosti. Tie každý rok v deň výročia píše svojmu manželovi manželka. Aby zhodnotila ich spoločný rok – nielen tie dobré dni, ale aj tie horšie a náročnejšie, ktoré by ich mali ešte viac spojiť. No nie vždy do tak je. Toto všetko umocňuje zaujímavú atmosféru. Čitateľ navyše celý čas tápe, čo sa vlastne deje. Nie je jasné, či ide o manželské spolunažívanie ústrednej dvojice, alebo nejakú starú krivdu, ktorú sa niekto rozhodol potrestať. Alebo o niečo úplne iné. Jasné je len to, že odpovede sa ukrývajú v samotnom texte a je potrebné ich hľadať a spájať. Tí pozornejší všeličo uhádnu už počas čítania. Najväčšie prekvapenia sa však objavia v samotnom závere a sú viac ako len šokujúce. Sú znepokojivé, temné a možno aj trošku nevšedné. Kdekoľvek inde by asi pôsobili trošku neuveriteľne, ale v prostredí, ako ho autorka vytvorila, všetko dáva zmysel. Jediná skutočná škoda je, že príbeh nemal klasické vyvrcholenie. Vďaka nemu by sa kniha stala možno až nezabudnuteľnou. Kniha Kámen, nůžky, papír pôsobí od prvej strany pomerne neškodne. Ako spoločenský román o rozpadajúcom sa manželstve. V skutočnosti je to vcelku dobre rozvrhnutý napínavý triler. S mnohými tajomným a znepokojivými prvkami. Dokáže polapiť čitateľa a nepustí ho až do poslednej stránky, kým nezaznejú všetky šokujúce odhalenia. Škoda len toho záveru, ten pôsobí, akoby ho Feeney trochu ledabolo odbila.... celý text
Poslední absolvent
2022,
Naomi Novik
Naomi Noviková v Galadriel/El zosobnila vskutku náročnú hrdinku. Buď čitateľov baví, alebo ju strpia. Iní práve pre ňu knihu zatvárajú. Pravdou je, že aj v pokračovaní je to s ňou ťažké. Ako rozprávačka sa nezlepšila. Ešte vždy má tendenciu preskakovať od prvého k piatemu a naspäť k tretiemu. Dostať od nej priamočiaru odpoveď je takmer nemožné. Napriek tomu je od prvej strany jasné aspoň jedno – niečo sa asi deje. Aj keď nie je zjavné, čo presne. V tomto bode sa však väčšmi prejavuje očarujúca osobnosť hlavnej hrdinky. Má kopu teórií, niektoré sú vyslovene samoľúbe, no k uveriteľnosti im niečo chýba. Oproti prvému dielu ale predsa len nastáva výrazná zmena. El, vplyvom predchádzajúcich udalostí, začala vykúkať zo svojej ulity. Stále je prevažne spoločenský ježko so sklonmi teatrálne sa rozčuľovať. Lenže teraz už má priateľov. Má spoločnosť, promočnú alianciu, solídny plán prežitia a možno aj spojencov. Aj týmto autorka dokazuje, že vie výborne pracovať nielen s charakterom tejto postavy, práve jej prenecháva najväčší priestor. El sa vyvíja sa určitým smerom, aj keď sa tomu zubami-nechtami bráni. Podprahovo tiež cítiť tematiku psychického zdravia. Všetci si prešli peklom, niektorí sa ocitli doslova v nočnej more. Sú ochotní urobiť čokoľvek, aby to nemuseli znovu prežiť. Pre El to znamená prehltnúť svoju hrdosť a požiadať o pomoc. Prvá polovica knihy je zjavne zameraná na tieto charakterové omáčky. Na vývoj vzťahov a zmeny správania. V prípade protagonistky to ide stuha, ale pôsobí to realisticky. Dej sa napriek tomu pohýna vpred možno až prirýchlo. Čitateľ ani nestihne žmurknúť a ubehne nielen štvrťrok, ale polrok a maturita je za rohom. (Prvý diel série Smrtící vzdělání mapoval časový úsek asi dvoch mesiacov.) Po takomto úvode akoby sa príbeh rozutekal dolu kopcom. Je akčnejší. Noviková tiež ukazuje, že všetko, čo naznačila, malo svoj dôvod. Každý kúsok informácie bol dôležitý. A zároveň len potvrdila, že El je vyslovene príšerný rozprávač. Ak sa chce čitateľ dozvedieť, čo sa naozaj deje, musí sa spoľahnúť na svoj vlastný úsudok. Nesmie sa nechať oklamať alebo strhnúť. Napätie krásne graduje. Pribúda akcie, srdcervúcich okamihov. Postavy majú tendenciu rozhodovať sa skratovo a impulzívne, hoci v oveľa menšej miere ako predtým. Príbeh je oveľa temnejší. Čo nie je vyslovene prekvapivé, keďže prostredím je stále stredná škola plná príšer. Samotné finále je veľkolepé a akčné. Čitateľ pri ňom zabúda aj dýchať. A pri poslednej vete dostane asi infarkt. Kniha Poslední absolvent je koncipovaná podobne ako prvý diel trilógie o Scholomancii. El sa prejavuje ako nezodpovedný rozprávač. No vplyvom predchádzajúcich udalostí je u nej badať istý charakterový vývoj. Dej je však o čosi pomalší. Prvá polovica pôsobí dojmom, že ide o výplňové druhé pokračovanie. V skutočnosti je to len ticho pred búrkou. Tá záverečná je monumentálna, krvavá a končí doslova vražedne. V tomto prípade mala posledná kniha vyjsť radšej už včera.... celý text
Gallant
2022,
V. E. Schwab (p)
V. E. Schwab už dokázala, že dokáže svoj štýl prispôsobiť typu príbehu, ktorý rozpráva. No aj napriek tomu si zakaždým potrpí na jedno – na špecifickú atmosféru. V prípade tejto knihy zvolila o niečo melancholickejšiu a pochmúrnejšiu náladu. Na jednej strane opisuje Oliviu a jej smutný život nemej a nevypočutej siroty. Na tej druhej jej osud rozpráva najskôr na pozadí bezútešnej dievčenskej školy, kde nikoho nečaká šťastie. A neskôr prechádza do tajomného rozľahlého a viac-menej opusteného sídla. Oba Oliviine domovy majú zároveň niečo spoločné. Preháňajú sa v nich tiene, pozostatky zomrelých. Akési temné esencie. Duchovia ich predchádzajúcich osobností. Vďaka tomuto získava príbeh nádych gotického románu. Kde je clivo a pochmúrne, možno svojim spôsob aj temne. No o to viac tu môžu vyniknúť emócie a celková myšlienka rozprávania. Dej je vďaka tomu všetkému o niečo pomalší. Základná príbehová línia je vlastne jednoduchá. Olivia odchádza z dievčenskej školy, aby prišla bývať do Gallantu. Aby sa tu viac dozvedela o svojej matke a zároveň aj o sebe. Autorka však chcela, aby čitateľ všetko prežíval spolu s ňou, teda jednotlivé udalosti pôsobia len ako nutné pozadie. Čítanie sa tak stalo zážitkom plným obrazov, k čomu určite napomáhajú aj ilustrácie a celkový vizuál. Kniha navyše nie je jednoznačná. Je mnohovrstvová a nič v nej nie je dopodrobna vysvetlené a naservírované na podnose. Schwab tak umožňuje čitateľovi, aby sa sám rozhodol, o čom číta a čo si chce z tejto skúsenosti odniesť. Hoci základom ostáva príbeh malej siroty, taký známy a videný v desiatkach iných kníh. Milovaný v mnohých dnes už klasických knihách. Olivia je ako Anna novej generácie. V tomto smere bude teda príbeh sympatický mladším generáciám. V druhej rovine ide ale o rozprávanie na hrane metafory. Kde môžu mať každá udalosť a každý obraz iný význam. V závislosti od toho, ako to vidí ten-ktorý čitateľ. A pomedzi to všetko ešte autorka stíha stupňovať napätie a zvýrazňovať tematiku domova. Lebo domov nie je niečo, čo vám niekto musí dať. Domov je miesto, ktoré si môžete vytvoriť aj vy sami. Kniha Gallant je pochmúrnym melancholickým rozprávaním o jednej sirote. Schwab zvolila jednoduchší dej, aby mohla naplno rozvinúť atmosféru. Čo sa jej podarilo. Zároveň sa však nesnažila čitateľovi nič naservírovať na podnose. Takže je na každom, čo si z čítania odnesie. Takéto spracovanie však predpokladá skôr trpezlivejšieho čitateľa. Ktorému nebude prekážať, že číta niečo mnohovrstvové, navyše nejednoznačné a na hrane metafory.... celý text
Rod zabijáků
2022,
Larry Correia
4,5* Larry Correia rozohral v prvom diele Ságy zapomenutého válečníka zaujímavú šachovú partiu. Nebezpečné úklady, tajné konšpirácie, sprisahania, útoky, krviprelievanie a uprostred hrdina – netvor. Prakticky nič nechýbalo a to bol ešte len začiatok. V tomto pokračovaní má čitateľ možnosť sledovať, ako sa plány viacerých aktérov pohýnajú vpred. Niekedy možno až príliš pomaly. Dej je oproti predchádzajúcej knihe oveľa jednoduchší. Časová línia je lineárna a udalosti sa odohrávajú postupne, s výnimkou niekoľkých okamihov z minulosti. O slovo sa síce prihlásia aj prekvapivé odhalenia, ale je ich menej. Hlavným dôvodom je fakt, že postavy sa viac-menej len presúvajú z miesta na miesto. Najväčší priestor pritom opäť dostáva Ashok. Jeho línia je stále prevažne dobrodružná a akčná. Takmer všetky bojové sekvencie sa odohrávajú v jeho prítomnosti. Correia v týchto okamihoch naplno ukazuje prednosti svojich kníh, teda realistické opisy bojov a stratégií. O čosi viac sa prejavuje Thera. Vďaka nej je rozvíjaná kultúra kúzelníkov – vrahov. Ide teda o rozvláčne rozprávanie zamerané na detaily a vysvetľovanie, a tiež na osvetľovanie motivácie. V najmenšej miere sú spomenuté sivé eminencie. Tí, čo z tieňov snujú tajné plány a čakajú na ovocie svojho snaženia. Vďaka miernejšiemu tempu ostáva takisto viac priestoru na budovanie charakterov. Protagonisti sa vo veľkej miere zamýšľajú a filozofujú. Tiež prehodnocujú svoje postoje a rozhodnutia. Na niekoho to všetko môže pôsobiť trochu prvoplánovo. Zároveň ale ide o veľmi opatrnú a umnú prácu s postavami, navyše uveriteľnú. Autor tieto časti vhodne obmieňa. Akciu strieda opisovanie. Takže hoci sa v knihe toho veľa nestane, dej nepôsobí nudne. Čitateľ sa má čím zabávať a mnohé sa dozvie. Výborná gradácia napätia takisto ostala. Rovnako aj veľkolepé akčné finále, ktoré je krvavé a zároveň morálne silné. Vďaka tomuto všetkému je kniha stále dynamická. Taktiež je odhalená motivácia postáv a prichádzajú mnohé vysvetlenia. Lenže nie všetky, čiže čakanie na záverečný diel bude v istom zmysle dlhé. Kniha Rod zabijáků je v istom zmysle typickým druhým výplňovým dielom. Postavy sa potácajú z miesta na miesto. Nečakaných zvratov je menej. Viac priestoru ostáva na filozofovanie a vysvetľovanie. Correiovi sa však podarilo veľmi dobre nakombinovať akciu a príbehovú vatu. Čitateľ sa teda nemá čas nudiť. Navyše sa ešte čo-to dozvie aj o histórii sveta. Z toho všetkého vyplýva, že finále trilógie by malo byť veľkolepé.... celý text
