LiliDarknight přečtené 388

Syn černého meče 2022, Larry Correia

Americký spisovateľ Larry Correia stvoril prísnymi pravidlami zošnurovaný svet. Po dávnom povstaní a zosadení kráľov sa spoločnosť rozdelila. Kastový systém presne určuje nielen právomoci, ale aj správanie sa tých, ktorí sú ich súčasťou. Na samotnom okraji tiež rozoznáva bezkastých. Neľudí, čo majú menšiu hodnotu ako zvieratá a sú považovaní za obyčajný majetok. Napriek tomu sú nedotknuteľní. Je síce možné ich mučiť a trestať, ale zakázané vraždiť. V tomto prostredí vyrástol a zmocnel Ochranca Ashok. V detstve si ho za svojho nositeľa vybral čierny meč Angruvadal. Aj vďaka tomu sa z neho stal takmer nepremožiteľný bojovník. Zákon je preňho všetkým. Viac ako cnostného rytiera postupne začne pripomínať fanatika. Doslova robota naprogramovaného tak, aby svet okolo seba videl v čiernej a bielej. Medzi tým iný odtieň ani neexistuje. Tento fakt mal zabezpečiť, že z Ashoka nebude dobrý hlavný hrdina. Lenže autorovi sa podarilo vykresliť ho ako obeť. Doslova ako baránka, produkt chybného systému. Ako obľúbenca, ktorý prišiel o popularitu a stal sa z neho vyvrheľ. Čitatelia majú tendenciu obľúbiť si takéto postavy a Ashok nie je výnimkou. Navyše sa kvôli politikárčeniu ostatných musí vybrať na akúsi veľkolepú výpravu, hoci ju vníma ako ten najhorší trest. Ashokova príbehová línia knihu ťahá po chodníčkoch hrdinskej fantasy. Zvyšní aktéri ho do veľkej miery zatieňujú a neústupne odkoňujú dej smerom k epickej fantasy. Na rozprávačských stoličkách sú zastúpené všetky kasty. Postupne odvíjajú klbko úkladov temných čarodejníkov a intríg politikov. Opisujú sprisahania, vraždy a plánovanú genocídu. Takže čitateľ sa má čím zabávať. Correia sa totiž uistil, že v správnom pomere namieša akciu a vysvetľovanie. Text je vďaka tomu prehľadný. Odhaľuje motiváciu niektorých postáv, no zatajuje pohnútky iných. Ukazuje, čo sa deje, ale necháva priestor pre dohady. Nesnaží sa ohúriť nevšednými konceptmi alebo prehnanou originalitou. Vo svojej podstate ide o dosť tuctové rozprávanie o svete, kde ľudí k stene tlačí nefungujúci systém. Kde sa musí z krvi zrodiť hrdina, aby všetkých spasil. Autor teda nepredstiera, že znovu objavil Ameriku. Miesto toho sa zameral na prebudenie zvedavosti. Najskôr zariadil, aby čitatelia začali súcitiť s hlavným hrdinom. Podporí to tým, že je tajomný a aktéri vždy vedia viac a nič neprezradia. To sa nezmení ani s otočením poslednej stránky. Autor však nezabúda ani na zážitok v podobe emócií. Nesnaží sa nikoho citovo vydierať. Miesto toho nezatvára oči pred ničím. Nielen pri súbojoch, ale ani pri opise spoločnosti či dlhodobého vykorisťovania. Ukazuje prehrešky, nedostatky, vystavuje na obdiv tie horšie charakterové vlastnosti. Vďaka tomu svojmu svetu prepožičiava reálnosť. Kniha Syn černého meče predstavuje solídny úvod do ďalšej epickej trilógie. Atmosféra je temná, prostredie krvavé a panuje tu napätie blížiacej sa búrky. Text na jednej strane baví možnosťou sledovať hrdinskú cestu Ashoka Vadala, na tej druhej zaujme úkladmi a intrigami mocných. Correia v čitateľovi dokáže prebudiť záujem. Navyše zabezpečil, že čitateľ bude aj držať prsty hlavnému hrdinovi. Dej je dobre rozložený, no v skutočnosti odhaľuje len málo. Čakanie na pokračovanie sa preto niekomu môže zdať nekonečné.... celý text

Dcéra Sparty 2022, Claire M. Andrews

Autorka Claire M. Adrews čitateľom predstavuje bohatý svet gréckej mytológie. Hlavnými postavami sú Dafne a Apolón, no nedá sa povedať, že by išlo o prerozprávanie príbehu o nymfe a odhodlanom božstve. V deji sa okrem týchto dvoch vystriedajú aj iní známi či trochu zabudnutí antickí aktéri. Na stránkach sa teda objavuje nielen Minotaurus, ale napríklad aj múzy, Sfinga, Fobos a Deimos alebo Hippolyta. Všetko za účelom vybudovania sveta, v ktorom kráčajú poverčivosť a mágia ruku v ruke. To čiastočne vytvára obraz dobového myslenia. Ľudia sa tu riadia rôznymi obradmi a skláňajú hlavu v mene prežitia. Bohovia sú tu totiž fyzicky prítomní a vždy pripravení zasiahnuť do životov smrteľníkov. Navyše je možné vidieť obrysy viacerých nielen odlišných, ale aj príbuzných kultúr. Príbeh je väčšmi než na protagonistov orientovaný na dej. Dafne, Apolón a ostatné postavy dostávajú dostatok priestoru. Ich motivácia a vzťahy tak ostávajú v uveriteľnej rovine. Dôležitá je však samotná cesta – obdoba nebezpečnej dobrodružnej honby za pokladom, ktorý môže zachrániť svet. Toto zabezpečuje výbornú dynamiku a čitateľ nemá čas nudiť sa. Napriek tomu tí, ktorí sa lepšie vyznajú v mytológii a dávajú dobrý pozor, odhalia mnohé zvraty dávno predtým, než sa objavia. Celkovo sa teda dá tvrdiť, že textu dominuje ľahkosť. Od začiatku je jasné, že príbeh ráta s mladším publikom. Prejavuje sa to najmä v správaní sa postáv a v o čosi menšej miere v jednotlivých zápletkách. Na začiatku sa síce objaví manipulatívna Artemis, ale neskôr čitateľ sleduje hormonálne výlevy jej brata Apolóna. Ako typickí pubertiaci sa teda na stránkach nesprávajú len smrteľníci, ale aj bohovia. Mnohým čitateľom môže byť takéto prispôsobovanie cieľovej skupine tŕňom v oku. No v kontexte celej knihy ide o dobré rozhodnutie. Vďaka nemu sa do textu prepašoval aj pocit blízkosti. Osoby z mýtov sa jednoducho správajú nedokonalo a trpia mnohými slabosťami. Takisto je vidieť, že autorka má postavy, prostredie i samotné dianie pevne v rukách. Všetky scény majú svoje miesto a svoj význam. Podobne protagonisti sa tak či onak správajú z nejakého dôvodu. Zápletky sú postupom stránok rozsiahlejšie a zložitejšie. Napätie krásne graduje. Z knihy napriek tomu celkovo vytŕča, že ide o zamýšľaný úvod k ďalším udalostiam. Samozrejme, mnohé otázky ostávajú nezodpovedané. Kniha Dcéra Sparty predstavuje ľahkú dobrodružnú honbu za pokladom. Dej nikdy nestráca dych a postavy prechádzajú z jednej krízy do ďalšej. Putovanie často prerušujú drsné bojové sekvencie. Svet je vystavaný na mnohých známejších i menej známych mýtoch. Väčšina zápletiek má uspokojivé riešenie. Udalosti posledných kapitol však dávajú tušiť, že Andrews má s Dafne ešte veľké plány.... celý text

Nájdem ťa v čase 2016, Michaela Ella Hajduková

Krev pro rusalku 2021, Kristýna Sněgoňová

4,5* Kristýna Sněgoňová stvorila veľmi zaujímavý svet, nielen z morálneho hľadiska. Jej divožienky, či už ide o víly, rusalky alebo meluzíny, sú poriadne divoké a túžia po krvi. Najlepšie ľudskej. Na prvý pohľad je teda jasné, prečo sa ľudia týchto stvorení obávajú. Okrem toho sú dlhoveké a mocné, dokážu meniť podobu a nezväzujú ich podobné zábrany ako ostatných. Ľudstvo sa teda právom obáva, no na druhej strane sa správa dosť predvídateľne. Pretože za hrozbu považujú úplne všetky divožienky a na základe toho sa k nim aj správajú. Je to teda svet, v ktorom nie je úplne jednoduché žiť. Kde má všetko svoje pre a proti, no nejestvuje jednoznačné dobré rozhodnutie. Alebo zlé. Všetko sa pohybuje v odtieňoch sivej. Od samotného sveta a jeho fungovania, cez zákony a pravidlá, až po postavy. Tie hlavné nie sú výnimkou. Dominik pracuje ako druh detektíva. Má svoje vlastné problémy, za sebou škaredú minulosť, zle ukrývanú závislosť a prinajmenšom trochu skostnatené názory. Nejde teda o výkvet ľudstva. O najčestnejšieho spomedzi čestných. Skôr má tendencie antihrdinov a jeho správanie a rozhodovanie zodvihne nejedno obočie. Na druhej strane ide o absolútne uveriteľného protagonistu. Do obdobne morálne sivého prostredia sa vyslovene hodí. Navyše je vývoj jeho osobnosti adekvátny a uveriteľný. Hoci by sa dalo povedať aj to, že zmeny v jeho správaní sú predsa len dosť zanedbateľné. V knihe sa okrem neho objaví pomerne dosť postáv. Niektoré epizódne, iné s o niečo väčšími úlohami. Medzi tie zaujímavejšie sa určite radí aj rusalka Léto, ktorá sa zamieša aj do vyšetrovania. Tá dostane asi najväčší priestor, no napriek tomu je jej osobnosť prezentovaná len v nevyhnutnej miere. A vždy v nadväznosti na hlavného hrdinu. Pretože ide o Dominika a jeho rozprávanie – teda aj o jeho skreslený uhol pohľadu. Ktorý sa postupne a pomerne nenápadne predsa len mení. Za túto zmenu vo veľkej miere „vďačí“ svojmu poslednému vyšetrovaniu. Detektívna je ladená noirovo, ale vzhľadom na prostredie to nie je prekvapivé. Zločiny sú krvavé a namierené proti divožienkam, takže sa Dominik stretáva s mnohými prekážkami. Vrátane svojich vlastných zábran a predsudkov. Samotné vyšetrovanie je teda skôr občasné a v istých momentoch pôsobí až vynútene. Takže dejová linka je natiahnutá a pôsobí rozvláčne. Navyše pozornejší čitatelia poľahky dokážu odhaliť, čo sa deje a kto je za tým. Hoci je pravda, že identitu všetkých zúčastnených možno predsa len neuhádnu. Najlepšie na knihe nie je prekvapivé odhalenie. Ale to, že sa od začiatku drží vyšetrovania a toho, ako vplýva na hlavného hrdinu. Bez toho, aby sa všetko zvrhlo na spasenie sveta korunované sladučkým a vyslovene nepravdepodobným záverom. Po celý čas teda čitateľ sleduje to, ako hlavný hrdina bojuje so svojimi problémami a učí sa prekonávať niektoré svoje predsudky. Na konci to z neho síce neurobí charakterného hrdinu – ale na druhej strane už pri súdení divožienok aspoň zaváha. Pri niektorých ochotnejšie než pri iných. Kniha Krev pro rusalku čitateľov vovedie do morálne sivého prostredia. Táto sivosť sa pritom dotýka nielen fungovania sveta, ale aj samotných postáv. Predovšetkým hlavného hrdinu Dominika, ktorý má svoje problémy a okrem toho sa správa skôr ako antihrdina. Zápletka je ladená detektívne, no viac ako o vyšetrovanie ide o opis vplyvu týchto udalostí na postavy. Nejde o záchranu sveta a porazenie nespravodlivého režimu. Miesto toho ide o temné a krvavé dobrodružstvo a niekoľkými morálnymi presahmi. V niektorých momentoch hnusné, no o to viac realistické.... celý text

Svorka pri Vrchu kráľov 2022, Ema Novotná

Debut mladučkej slovenskej autorky Emy Novotnej čitateľa vovedie do nám bežne známeho prostredia. S tým rozdielom, že popri ľuďoch tu jestvujú aj tajné magické komunity. Tú najväčšiu tvoria alfbristi – vlčí meniči s väzbami na drakov. Po prekvapivom úteku a istých peripetiách sa hlavná hrdinka dostane k významnej Svorke pri Vrchu kráľov. Tu sa postupne učí žiť. Fungovanie sveta a jeho pravidlá autorka osvetľuje postupne, v pomerne hrubých kontúrach. Viac ako vysvetlenia ponúka fakty, no tie pre potreby tohto príbehu postačujú. Dej sa tak nikde nepristavuje príliš dlho. Tempo ostáva svižné a spomaľuje sa len v strednej časti. Tu sa Ella dozvedá najviac o novom svete. Zápletky sú skôr epizódne. Ich úlohou je zväčša podporiť dôležitosť jediného cieľa – nájdenia Stratených kroník Dorthinionu. Štýl je obdobne jednoduchý ako príbehová línia. Kniha teda plynie celkom rýchlo. Navyše absencia zložitých politických hier a podrobného opisu fungovania sveta prepožičiava príbehu najmä oddychový účel. Ide o lineárne dobrodružstvo o mladej hrdinke z pera len o niečo málo staršej autorky. Príbeh je určený zväčša rovnakej vekovej kategórii, tí starší a náročnejší tak na stránkach knihy nájdu v podstate rozprávku. Keďže ide o prvotinu, text má aj očakávané neduhy. Práca s jazykom je opatrná a občas kostrbatá. Na druhej strane je vidieť, že Novotná je zvyknutá tvoriť príbehy. Jej rozprávanie má jasný začiatok a jasný koniec. Dokonca sa pristavila aj pri osvetlení motivácie aspoň niektorých aktérov. Objavujú sa ale aj momenty odporujúce logike. Najviac sa to dotýka samotného vzdelávacieho systému. Študenti tu bez zjavných skúšok postupujú do vyšších tried. Občas im to trvá len niekoľko dní. Navyše oblečení v brneniach bez prípravy alebo vysvetlenia základov bojujú so skutočnými zbraňami. Predstava, ako sa tam potkýnajú o vlastné nohy s mečmi v rukách, je pomerne bizarná a vlastne aj desivá. Je teda čudné, že takmer nikto neskončil minimálne ťažko zranený alebo aj mŕtvy. Miesto toho sa, až na výnimky, zo všetkých stanú špičkovo vycvičení bojovníci. Obdobných momentov je v knihe niekoľko. Mnoho z nich je možné vysvetliť autorkiným vekom. Skrátka – chýbajú jej skúsenosti. Tento problém sa snaží kompenzovať vlastnou fantáziou, no s rôznou mierou úspešnosti. Napriek uvedenému čitateľovi ponúka zaujímavý svet plný zázrakov. Svorka pri Vrchu kráľov je vcelku klasický príklad debutu. Trpí aj nedostatkami, ktoré sa s prvými knihami autorov zvyknú spájať. Navzdory tomu Ema Novotná dokazuje, že má rozprávačský talent. Je teda bezpečné predpokladať, že o nej ešte budeme počuť. Možno aj vo vodách fantastiky.... celý text

Černá čarodějka 2019, Laurie Forest

Laurie Forest svoj svet tvorila postupne a pomaly. Viac ako na akčné sekvencie sa sústredila na rozprávanie a v rovnakej miere na postavy. V samotnom strede stojí Elloren, prototyp naivnej mladučkej hrdinky, ktorá žila izolovane a zrazu je konfrontovaná so skutočnosťou. Jej premena je v istom zmysle dramatická, no najmä bolestivá. Keďže je potomok mocnej čiernej čarodejnice, má od onej spoločnosť isté očakávania. Lenže ona nemá mágiu, je slabá, sama, nenávidená asi každým, koho stretne. Autorka však nezatvára oči absolútne pred ničím a nebojí sa čitateľovi ukazovať aj šikanu vo všetkých jej podobách. Vrátane toho, ako všetci ochotne a občas aj spokojne odvracajú tvár a predstierajú, že je to vlastne v poriadku. Alebo ešte horšie – že to slúži akémusi vyššiemu záujmu. Elloren je však obklopená aj inými postavami, nielen tými, čo jej chcú stále len ubližovať. Na jednej strane sú jej bratia, na tej druhej postupne nadobudnutí noví priatelia, ktorí si takisto uvedomujú, že s ich svetom nie je všetko v poriadku. Ich osudy sú podobné, prepletajú sa a o to silnejšie vyznievajú sociálne orientované témy. Tie sú spracované veľmi realisticky a Forest upriamuje čitateľovu pozornosť určitým smerom – núti ho uvedomiť si, že z dlhodobého hľadiska nemôže istá skupina narábať s inou otrasne len preto, lebo oni sa k nim tak správali v minulosti. Lebo ak zlé oplácame ešte horším, nikdy to nedopadne dobre. Rozvinúť podobnú tematiku si vyžaduje čas aj trpezlivosť a aj preto autorka zvolila pomalšie tempo. Ponúkla síce niekoľko akčnejších a napínanejších scén, ale ich výskyt bol skôr sporadický, čím sa zvýšila ich výpovedná hodnota. Výborne však pracuje s gradáciou a jej záver je veľkolepý. Obdobne umne pracovala aj so vzťahmi medzi postavami, hoci v niektorých momentoch už tá tvorba veľkej šťastnej rodiny bola na hranici uveriteľnosti. Zaujímavé tiež je, že dejová linka vlastne nemá zjavný zámer. Postavy čelia novým výzvam, rozhodujú sa, rastú a vyvíjajú sa, ale neriešia nejaký ucelený problém. Skôr menšie čiastkové „šarvátky“, ktorými si Forest len pripravuje pôdu. Aby vysvetlila motiváciu jednotlivých aktérov, aby vybudovala uveriteľnú zápletku. Aby boj za „lepší svet“ pôsobil uveriteľnejšie. A to sa jej aj podarilo. Všetko pôsobí realisticky – v istých momentoch až bolestne realisticky. Kniha Černá čarodějka funguje ako výborný úvod do rozsiahlejšieho príbehu. Laurie Forest predstavuje postavy a dopriava im dostatok priestoru na rast. Takisto vysvetľuje vzťahy medzi jednotlivými magickými i nemagickými frakciami. Zameriava sa tak hlavne na budovanie a len okrajovo na neočakávané zvraty a/alebo akčné sekvencie. Čitatelia preferujúci knihy orientované na dej sa teda budú prevažne nudiť. Tí trpezlivejší však budú odmenení realisticky vykresleným svetom s mnohými morálnymi prešľapmi.... celý text

Zimování 2022, Katherine May

Katherine May rozprávanie koncipovala ako autobiografiu. Avšak pomerne stručnú. O svojom živote prezrádza v skutočnosti len veľmi málo. Čitateľ sa v hrubých náčrtoch dozvie niečo o jej rodine, o jej zamestnaní, no na druhej strane sa dozvie veľa o jej psychických ťažkostiach a čo ich spôsobilo. Zároveň však svoj text nepremenila na návod alebo príručku, miesto toho ponúka úvahu. Píše hlavne o tom období života, keď všetko stíchne a spomalí. Keď je človeku ťažko na duši a prechádza si ťažkými dňami. Tými, keď je náročné vôbec vyliezť z postele a čeliť svetu naokolo. V tomto bode sa mohlo rozprávanie zvrhnúť na akúsi slniečkovskú pozitívnu učebnicu o tom, ako sa všetko na dobré obráti. To však nie je podstatou a posolstvom tejto útlej publikácie. May opisuje bežný život a bežné starosti. To, čo prežíva každý z nás každý deň. Samotné rozprávanie je rozdelené do obdoby tematických celkov rozdelených na mesiace (od septembra až po koniec marca), no napriek tomu nepôsobí úplne lineárne. Autorka preskakuje medzi myšlienkami a často sa utieka k zaujímavým postrehom. Nielen z prírody, či už k stromom alebo zvieratám, ale aj z histórie a mytológie. Prostredníctvom týchto prvkov predstavuje zaujímavé metafory. Tie sú niekedy nečakané a občas to pôsobí, že sa celkom nehodia k tematike knihy. Ale zakaždým príde vysvetlenie alebo objasnenie spojenia, ktoré v danej metafore našla autora, a všetko zapadne na svoje miesto. Napriek tomu text nie je prehnane obrazný a samotný štýl je jasný a občas pôsobí takmer až stroho. Vďaka čomu lepšie vyniknú jasne a jednoducho formulované myšlienky. Nejde o motivačnú knihu. Čitateľ v nej dokonca nenájde ani návod na to, ako sa cítiť lepšie. Miesto toho May núti premýšľať. Ponúka svoje myšlienky a svoje skúsenosti, no zároveň ich trochu zovšeobecňuje. A vďaka metaforám predkladá dôležité posolstvo a zároveň ponaučenie – že človek je súčasťou prírody. No a podobne ako v prírode jestvujú cykly, tak sa objavujú aj ľudskom živote. Obdobia jari a radosti strieda pochmúrnejšie zimovanie. A tak je to v poriadku. Kniha Zimování neobsahuje návod na to, ako sa cítiť lepšie. Čiastočne ide o osobnú spoveď, no z oveľa väčšej časti je to citlivá a pomalá úvaha. Hlboké zamyslenie s prírodnými a mytologickými metaforami. Ich prostredníctvom autorka hovorí o svojich smutnejších a chladnejších obdobiach. No zároveň pripomína, že tieto cykly zažil každý z nás a takisto sa k nám vrátia. Pretože sú prirodzenou súčasťou života a to je to hlavné, čo sa má čitateľ počas čítania naučiť.... celý text

Železný vlk 2021, Siri Pettersen

Nórska autorka Siri Pettersen pozýva čitateľov do pochmúrneho sveta. Je to miesto, kde vládne mráz, temnota a kvitnú všakovaké povery. Ľudia sa aj preto utiekajú ku krvavým rituálom. Kvôli nim lovia a zabíjajú vlkov, rovnako aj nakazených „vlčinou“ – jedincov ovládaných pudmi. Tí najskôr vypľúvajú krv, neskôr im narastú tesáky a nakoniec začnú zabíjať. Náklav sa aj pre to stáva bydliskom strachu a krvným riečiskom. Autorka na týchto základoch vystavala zaujímavú atmosféru, ktorá tvorí pevnú konštrukciu knihy. Prostredie tu takisto zohráva svoju úlohu. Pochmúrna mrazivá polárna noc má o to väčšiu silu, že opanovala snehom pokrytý fjord. Čitatelia, ktorí preferujú podobný štýl, budú bezpochyby nadšení. Tí, čo obľubujú dejové zvraty alebo príbeh orientovaný na postavy, sa budú musieť obrniť trpezlivosťou. Pettersen však venuje pozornosť aj týmto stránkam svojho príbehu. Charaktery postáv buduje postupne. Najväčší priestor rozhodne dostane Juva a v o čosi menšom meradle aj Rugen. Ten je typický oportunista, ochotný klamať a zrádzať, hlavne aby z toho mal sám osoh. Vedľa neho pôsobí Juvina vernosť takmer až nadprirodzene. Ich línie sú pevne prepletené, teda je zvláštne, že sa Rugen vytráca možno prirýchlo. To ale dáva tušiť, že o slovo sa určite prihlási v pokračovaní. Juva na seba strháva väčšinu pozornosti. Je to lovkyňa s istými psychickými problémami a pohnutou minulosťou. Aj preto je také čudné, že si dokázala uchovať nevinnosť. V tomto smere ide o akýsi autorkin podpis, základný kontrast vytvára práve týmto spôsobom. Na jednej strane je ťaživá atmosféra, na druhej naivita hlavnej hrdinky. No zatiaľ čo u pätnásťročnej Hirky z autorkinej trilógie Havraní kruhy to bolo očakávané, u devätnásťročnej Juvy to miestami vyznieva strojene a účelne. Čiastočne tento pocit vyvažuje tajomný ráz rozprávania. Skrytá ostáva nielen motivácia väčšiny postáv, ale aj odpovede a pravda. O to jednoduchšie je prehliadať Juvine nedostatky. Čitateľa totiž zabaví hádanie, čo sa stane či ako to všetko bude pokračovať. Navyše Pettersen skracuje intervaly medzi zvratmi v deji, čím buduje napätie. To nakoniec vybuchne v trochu otvorenom závere. Takže čitatelia sa nadýchnu, no do vody budú musieť skočiť až v druhom diele. Obdobne zaujímavá je nepochybne aj tematická základňa celej knihy. Ako naznačuje názov série, viac pozornosti sa dostáva tajomným vardari, nesmrteľným. Autorka tak núti čitateľa zamyslieť sa, či je večnosť odmenou alebo bremenom. Poukazuje aj na moc a na to, a aké jednoduché je moc zneužívať. Moralizovaním sa ale Pettersen veľmi nezdržiava, iba ak jeho pohnutou predstavou. Postavy totiž žijú v zmysle hesla „účel svätí prostriedky“. V knihe Železný vlk si Pettersen predovšetkým dláždi cestu k ďalším udalostiam. Veľa času venuje navodeniu tej správnej atmosféry. Neskôr sa zase snaží zaujať postavami a dejom. Motivácia mnohých aktérov ostáva záhadou a aj niektoré predstavené línie sú až prirýchlo zametené pod koberec. Čitateľ sa teda má čím zabávať, ale to zaujímavejšie ešte len príde. Ako úvod k rozsiahlejšiemu rozprávaniu však kniha funguje.... celý text

Pán Nemožný 2022, Maggie Stiefvater

Maggie Stiefvater strávila veľkú časť prvej knihy tejto trilógie predstavovaním postáv a vysvetľovaním vzťahov, ktoré medzi sebou mali. Vďaka tomu bol dej o dosť pomalší a rozvláčnejší. V tomto pokračovaní z toho všetkého ťaží, a teda sa mohla naplno sústrediť na opis jednotlivých udalostí. A deje sa tu toho skutočne veľa, keďže Ronan so svojím novým tímom snov vlastne celý čas uteká. Svižné tempo zabezpečuje nielen pomerne rýchle otáčanie strán, ale takisto zabraňuje vzniku hluchých miest. Autorka sa tiež takpovediac utrhla z reťaze a nechala svoju fantáziu voľne sa túlať. Čoho výsledkom sú občas naozaj prekvapivé kombinácie prvkov a hlavne zaujímavé obrazy. Všetko v mene vytvorenia čo možno najvernejšej snovej atmosféry. V tomto príbehu majú metafory svoje metafory, avšak celá obraznosť má horkú príchuť. Pretože nejde o sladké nevinné snívanie, ale skôr o nočné mory. Každú z postáv pritom prenasledujú ich vlastné prízraky. Najviac priestoru dostávajú práve Ronan a Hennessy, na prvý pohľad úplne odlišní, no predsa majú čosi spoločné. Obaja sa cítia opustení a väčšinou pre to nemajú silu bojovať so svojimi démonmi. Dokonca s nimi možno ani nechcú bojovať, nakoľko pred nimi celý život utekali. Trochu odlišné no nemenej veľké záležitosti riešia aj zvyšní dvaja Lynchovci, no a v neposlednom rade aj Jordan a Carmen. Postáv, ktoré istým spôsobom zasahujú do diania, je síce viac, avšak majú čosi spoločné. Ich príbehy sú vo svojej podstate dosť smutné. Kniha samotná vďaka tomu získava pochmúrnu a clivú atmosféru, samozrejme umocnenú snovou metaforickosťou. V srdci toho všetkého ostáva až žalostná cesta dvoch snívačov, ktorí celý život utekajú osamotení životom. Pritom ich nikto nenaučil chodiť. Nevedia ovládať svoje schopnosti, vlastne niekedy ani len netušia, že by mohli, a to ich izoluje od ostatných. Tí sú ich snovými silami ovplyvňovaní, či už v dobrom alebo v zlom, a väčšinou sa s tým, s rôznou mierou úspešnosti, snažia len nejako žiť. Vo svojej podstate je to ako bungee jumping – bez ohľadu na to, z akej výšky skočia a koľkokrát sa lano napne, stále sa vracajú k tomu istému. K snom a nočný morám. Možno aj preto kniha pôsobí ako čosi medzi realitou a snom. Čitateľ spolu s postavami kráča po veľmi tenučkej hranici a aj keď občas skĺzne na jednu či druhú stranu, je náročné to od seba rozlíšiť. Musí teda byť neustále v strehu, dávať pozor a čítať medzi riadkami, no napriek tomu mu niektoré veci predsa len uniknú. Takže dej v sebe skrýva mnohé prekvapivé odhalenia a nečakané zvraty. Gradácia je ukážková a záver vybuchne v ohromujúcich farbách. Až v takých, že čitateľovi doslova dokáže privodiť infarkt, z ktorého sa bude ešte dlho spamätávať. V knihe Pán Nemožný autorka zúročila všetko, čo v prvom diele Skrotenie jastraba prácne a postupne vytvárala. Čitateľ tak nemá pri čítaní problém vžiť sa do postáv a môže sa sústrediť na dej. Ten je oveľa svižnejší a akčnejší, okorenený metaforickosťou a atmosférou na pol ceste k snom. Vďaka tomu sa príbeh stáva zážitkom, hoci vo svojej podstate ide len o smutné a pochmúrne rozprávanie o zúfalých osobách, ktoré väčšinou v mene zachovania zdravého rozumu konajú veľakrát až neodpustiteľne. Samotný záver je doslova infarktový a sľubuje, že posledný diel bude minimálne epický.... celý text

Nadácia na rozhraní 2022, Isaac Asimov

Isaac Asimov sa k Nadácii vrátil po takmer tridsiatich rokoch a tento odstup sa na texte všemožne prejavuje. Štýlovo ide o stále ten istý príbeh. Postavy preferujú pacifistické riešenia a skutočné boje prebiehajú skôr v mysliach. Kniha je však oveľa opisnejšia. Jednotlivý aktéri veľa času trávia vo svojich hlavách, premýšľajú a vysvetľujú, hodnotia a snažia sa predvídať kroky protistrany. Z tohto hľadiska ide o fascinujúce čítanie o to viac, že vďaka tomu sa dostávajú do súvislostí udalosti pôvodnej trilógie. Nielen konanie postáv, ale aj udalosti, ktoré boli predtým spomenuté len tak mimochodom. V tomto smere sa ukazuje, že je ešte o čom hovoriť a hlavne toho treba veľa vysvetliť. Rozprávanie je vďaka tomu o čosi pomalšie, všetky tieto rozvláčne dlhé a (nie vždy len) vnútorné monológy brzdia tempo. Čitateľ sa má teda celý čas zamýšľať a má všetkému porozumieť, hoci nie je nútený vyslovene filozofovať. Text však napriek istej odlišnosti nestratil nič zo svojej nadčasovosti, nakoľko ako vieme, história sa neustále opakuje, lebo ľudstvo je odhodlané opakovať stále tie isté chyby a voči ním nie sú imúnni ani predstavitelia Nadácie. Tí sa čoraz výraznejšie prejavujú samoľúbo a veria, že práve oni poznajú návod na vytvorenie nového Impéria. Hoci v ich réžii by ani zďaleka nepripomínalo tú formu akejsi medzigalaktickej utópie, ktorú mal na mysli Hari Seldon. Rozdiel je aj v základom charaktere – lebo zatiaľ čo pôvodná trilógia často pracovala s tematikou jadrovej energie a tým, ako jej šikovné využívanie prináša tú pravú moc, teraz sa dostávame k špionáži. Sledujeme vlastne občas paranoidné správanie aktérov, ktorí sa obávajú agentov protistrany a všemožne intrigujú, aby ich zastavili. Prvá Nadácia verí v zhubný vplyv tej Druhej, tá Druhá vystupuje alibisticky, ale má kostlivcov v skrini, pritom však obe veria vo svoju absolútnu nadradenosť a sú presvedčené v oprávnenosť svojho konania. No a medzičasom úplne iná moc posúva figúrkami po šachovnici a núti obe Nadácie konať presne tak, ako ona sama chce. Je to práve tá nevedomosť, prvok tajomnosti, ktorý núti otáčať stránky. Lebo je jasné len jedno – nech je týmto bábkarom ktokoľvek, jeho či jej identita ostáva väčšinu knihy utajená. Kniha Nadácia na rozhraní predstavuje akýsi most. Asimov v nej dáva do súvislostí udalosti pôvodnej trilógie a pripomína a vysvetľuje tie okamihy, ktoré predtým nie vždy pôsobili dôležito. Tiež veľa času venuje osvetľovaniu motivácie postáv, hoci niektoré pasáže miestami pôsobia repetitívne. Text je tak oveľa opisnejší a tempo pomalšie. Tematická základňa však nestráca na svojej aktuálnosti a opäť sledujeme, ako ľudstvo opakuje tie isté chyby. Po takmer tridsiatich rokoch však autor predsa len urobil výrazné zmeny – od fajčenia a jadrovej energie sa rovno presunul k špionáži. Vojna agentov v jeho réžii je napínavá a tajomná, navyše ňou otvára dvere k ďalším, potenciálne veľkolepým, udalostiam.... celý text

Brána ze slonoviny, brána z rohu 2019, Robert Holdstock

Hloubení 2017, Robert Holdstock

Lavondyss 2015, Robert Holdstock

Les mytág 2015, Robert Holdstock

Nejtemnější cesta 2011, Guy Gavriel Kay

Takto si predstavujem veľkolepý koniec. Autorovi sa podarilo zdarne ukončiť všetky dejové línie a navyše mi niekoľkokrát dokázal, že mal všetko pod kontrolou a nič, ani ten najmenší detail, nebolo náhodné. Opäť ma dokonale vtiahol do svojho sveta a ja som visela na každučkom slove. (A doslova som všetko zhltla, hoci som si na konci nadávala, že som nebola trpezlivejšia a čítanie si viac nevychutnala.) Som však na autora nahnevaná - po udalostiach predchádzajúcich kníh (no hlavne tej druhej) som predpokladala, že som pripravená na čokoľvek, čo sa v tejto knihe stane. Mýlila som sa. Lebo niektoré udalosti neboli len srdcervúce, ja som mala doslova pocit, že mi niekto vytrhol srdce, pošliapal ho, pokrájal, rozmixoval, následne pospájal naspäť a vrátil mi ho len preto, aby to všetko mohol zopakovať. Tak aspoň desaťkrát, možno aj viac. Takže na konci ma dojímalo v podstate asi všetko, úplne každá scéna. (Hej, dokonca aj taká, v ktorej si postavy len vychutnávali obed.) Krásny príbeh. Nádherný svet. Epický koniec. Úžasný štýl, ktorý ma bavil do prvého slova až po posledné. A tiež postavy, ktoré mi síce prirastali k srdcu len postupne a občas rozpačito, ale o to viac som si ich obľúbila.... celý text

Potulný oheň 2009, Guy Gavriel Kay

Rozhodla som sa. Milujem túto sériu. To, ako je napísaná. Tú atmosféru. Tie spletité osudy. To, ako každý detail, aj ten úplne najbezvýznamnejší, má nakoniec svoju presne určenú úlohu. A milujem aj tie postavy, hoci občas v nich mám guláš. Táto kniha bola pritom úplne iná ako tá predchádzajúca. Iste, predstavuje most medzi začiatkom a koncom príbehu. No otvára i uzatvára mnohé dôležité dejové otázky. Hovorí o osude a predurčení, ale aj o potrebe slobodného rozhodnutia. O sebaobetovaní a o prijatí pomocnej ruky. Autor ťaží z mytológie a starých ľudových príbehov a všetkému vdychuje nový život. A k tomu ešte čosi - pod jeho rukami vzniklo niečo, čo má hlavu a pätu, krásne sa to dopĺňa, má to výpovednú hodnotu a hlavne ma to chytilo od prvého slova a nepustilo ma to ani dlho dlho po tom poslednom. Som zvedavá, ako to všetko dopadne.... celý text

Letní strom 2009, Guy Gavriel Kay

O tejto knihe veľa ľudí písalo, na aké všelijaké knihy sa to podobá (hoci mne to oveľa viac ako fantastiku pripomína klasickú mytológiu, ale budiž). Ale už sa zabudli zmieniť o tom, ako krásne je napísaná. Získala si ma hneď po niekoľkých stranách. Autor má nepochybne úžasný rozprávačský talent. Dokázal ma strhnúť pár vetami. Vytvoril nádhernú magickú atmosféru, veľmi hutnú. Jeho postavy, hoci sa najskôr tvárili plocho, získali trojrozmernosť. Po dlhom čase kniha, v ktorej som musela prečítať každé slovo a vôbec by mi nevadilo, keby som ju čítala pokojne aj mesiac. Čo na tom, že som z toho všetkého mala zo začiatku guláš, že to bolo miestami až neskutočne naivné a že niektoré postavy majú toľko mien a prezývok, že by si mohli spísať súkromný telefónny zoznam. Skrátka som sa do tohto sveta, do toho príbehu, do tej atmosféry, do všetkého, zamilovala.... celý text

Světatvůrci 2021, Robert Jackson Bennett

Bennett väčšinu prvého dielu série Záhutí venoval svojmu svetu. Budoval ho postupne a každý detail dopodrobna vysvetľoval, často na úkor dynamiky. Vďaka tomu dej plynul pomaly a rozvážne. V prípade tohto pokračovania to už ale neplatí. Tentoraz totiž autor stavia na základoch, ktoré položil. Rovnako ako Čaropisci, aj Světatvůrci začínajú prakticky rovnako. Sancia práve pácha lúpež. Predtým tento moment autor využil ako rezký úvod pred spomalením. Teraz túto scénu využil na pripomenutie toho dôležitého. Kto je kto, aké sú ich ciele a ako ich činy zapadajú do fungovania sveta. Všetko v jedinej kapitole. Bennett text rozdelil do piatich častí a pre každú je vlastná iná zápletka. Vzájomné sa síce dopĺňajú a ovplyvňujú, no fungujú takpovediac samostatne. Ku každej je potrebné plánovanie a neskoršia akcia. Pritom postupom strán postavám dochádza čas, takže rovno prechádzajú k činom. Dej je vďaka tomu oveľa svižnejší a tempo je v istých momentoch vyslovene vražedné. Autor už sa skrátka nepotrebuje zdržiavať s opismi a vysvetľovaním. To, čo potrebujete, vyplýva z prečítaného. Čitateľ dostáva príležitosť sadnúť si na gauč a s pukancami v ruke sleduje celovečerný trhák. Sancia, Berenika, Gregor aj Orso si dokážu rýchlo získať a udržať pozornosť. Ich charaktery sa pritom nezmenili až tak výrazne. Stále ide o morálne sivé postavy, navzájom si v mnohom protikladné. Napriek tomu čelia nejednej dileme a je fascinujúce sledovať, ako ich to ovplyvňuje. Ako si uvedomujú, že v mene zastavenia „tých zlých“ je až priľahké začať páchať vlastné zverstvá. Autor výborne pracuje aj s napätím a gradáciou. Čím ďalej sa v príbehu dostáva, tým sú stávky vyššie. Všetko vybuchuje, hrozby sa vyostrujú, pribúda mŕtvol a slabne odhodlanie. Ústredná skupinka napreduje. Týmto takzvaným „vyvrheľom“ je jednoduché držať palce. Sú vykreslení skutočne realisticky, navyše chcú dosiahnuť morálne vysoké ciele. Na to, či sa im to podarí, si ale bude musieť čitateľ ešte počkať. V knihe Světatvůrci Bennett výborne využíva už postavené základy. Tentoraz sa nezdržiava opismi a vysvetľovaním a zaujíma sa o dej. Jeho postavy putujú od jednej krízy k druhej. Nedarí sa im a napätie stúpa. Pritom si však nájdu čas aj na uvažovanie o silných témach. Na vlastnej koži zisťujú, že nepriateľ ich nepriateľa je niekedy len ďalšia prekážka. Tú, spolu s ostatnými, budú musieť prekonať v záverečnom diele trilógie. Ostáva dúfať, že to bude aspoň spolovice také veľkolepé, ako autor naznačil.... celý text

Dračí domov 2019, Robin Hobb (p)

4,5* Robin Hobb celý príbeh zamerala hlavne na osudy postáv. Veľa času teda trávi tým, že sprostredkováva čitateľovi, čo si tá-ktorá osoba myslí a hlavne prečo si to myslí. Nejde však len o jednoduché striedanie uhlov pohľadov. Ide aj o nahliadnutie do spôsobu života a do názorov. V prípade tejto knihy sa najviac zameriava na kapitána Leftrina, ale aj na Alise a Sintaru, svoje povie aj dračica Thymara a dosť veľký priestor dostáva aj Sedric. Títo všetci majú svoje vlastné problémy, sledujú vlastné ciele a okrem toho majú aj unikátny pohľad na svet a na to, ako by mali riešiť svoje problémy – alebo aj neriešiť, v prípade niektorých. Každý z nich dostane veľa priestoru a následne ho využívajú na odhalenie svojej motivácie. Pre čitateľa je tak jednoduchšie vcítiť sa do ich osudov a rozumieť, prečo konajú tak, ako konajú. V prípade dračice Thymary však nejde úplne o vysvetlenie správania, skôr o priblíženie, akým spôsobom fungujú ľudsko-dračie vzťahy, len vnímané z opačného tábora. Okrem toho v týchto častiach autorka naznačuje históriu sveta, ktorá je ľuďom do veľkej miery skrytá. Hobb venuje veľkú pozornosť aj tým najmenším detailom, takže sa často zdržiava na jednom mieste alebo pri jedinej scéne. Tempo je teda pomalšie, putovanie je dlhé a občas sa zdá, že členovia družiny veľmi nenapredujú. Čo je čiastočne pravda. Zameranie akéhokoľvek príbehu na postavy je často na úkor dynamiky. Nedá sa však povedať, že by čitateľ nebol svedkom nijakého vývoja. Pretože ide hlavne o charaktery, ktoré sa majú meniť, o rast osobností, o budovanie vzťahov a o životných rozhodnutiach. Z tohto pohľadu na text viac ako len trochu výživný. Navyše ozvláštnený o autorkin rozprávačský talent, takže to väčšinu času pôsobí, akoby si skupinka priateľov sadla k ohníku a rozprávala si príbehy. Pričom postavy z týchto príbehov sú nedokonalí obyčajní ľudia, ktorí robia chyby, majú svoje poklesky, a o to viac sú sympatickí. Je jednoduché sa do nich vcítiť. Kvôli čomu je neskôr náročné vnímať niekoho z aktérov ako ukážkového záporáka – lebo čitateľ si má celý čas uvedomovať, že každý čin, akokoľvek opovrhnutiahodný, vždy niečo motivuje. Napriek tomu, že Hobb venuje pozornosť predovšetkým postavám, ponúka aj zaujímavé dejové zvraty. Väčšinou v podobe ďalších a ďalších katastrof, ktorým musia draci a ich strážcovia a s nimi aj posádka magickej živej lode čeliť. Tieto krízy slúžia na preverenie ich odhodlania, ale tiež ako ten tmel, čo ich má spojiť a zároveň eliminovať slabé články. Alebo im dovoliť zmocnieť. Vďaka tomu je možné na stránkach sledovať istú gradáciu napätia, no klasický veľkolepý koniec plný ohňostrojov tejto knihe chýba. Nie, že by išlo vyslovene o nedostatok. Len ide o ďalší dôkaz, že táto kniha je len zápisom o ďalšej etape náročného putovania. To preverilo nielen ľudí, ale aj drakov, no ich púť ešte nie je na konci a je pravdepodobné, že tie najťažšie skúšky na nich ešte len čakajú. Kniha Dračí domov je napísaná v podobnom duchu ako prvý diel série. Robin Hobb svoje rozprávanie orientuje na postavy. Veľa času strávila tým, že čitateľovi približovala, čo si jednotliví aktéri myslia a čo motivuje ich činy. Vďaka tomu je tempo pomerne pomalé a v deji sa objavuje len niekoľko výraznejšie akčnejších momentov. Autorkin rozprávačský štýl však dokáže zaujať. Informácie odhaľuje len postupne a je jasné, že čitateľa čaká ešte veľa prekvapení. Len si na ne musí počkať.... celý text

Nekromant 2022, Michael Scott

3,5* Josh a Sophie už dávno nie sú tí obyčajní súrodenci, ktorí sa náhodou priplietli do problémov svojich priateľov. Teraz už sú legendárne dvojčatá z proroctva a čaká na nich veľkolepý osud. Ten je však pred nimi do veľkej miery stále ukrytý, nakoľko tí, ktorí poznajú pravdu, o nej odmietajú hovoriť. Sophie však má oproti svojmu bratovi určitú výhodu – vďaka spomienkam, ktoré na ňu preniesla jedna mocná nesmrteľná, má v rukách viac odpovedí. Avšak namiesto toho, aby sa o svoje poznatky podelila s Joshom, všetko pred ním tají. Josh má teda len skratkovité informácie. Vie, že mu ostatní klamú a takisto si uvedomuje, že by to preňho mohlo byť potenciálne nebezpečné. A tam, kde vládne nevedomosť, je jednoduché niekoho začať ovládať. Josha nepriatelia ovládajú hlavne cez jeho nevedomosť a tiež skrz namrzenosť, čo sa s tým spája. Keďže nepozná odpovede na svoje otázky, je jednoduché klamať ho a zavádzať. Tento budúci problém autor naznačil už v druhej knihe a teraz ho naplno využil na vytvorenie konfliktu nielen medzi súrodencami. Príbeh však už nepatrí len Joshovi a Sophie. V troch knihách autor postupne predstavoval rôznorodé postavy. Niektoré známe z histórie, iné skôr z mytológie. Každý z nich sleduje svoje vlastné ciele a buď dvojčatám pomáhajú, alebo sa im snažia uškodiť. V deji tentoraz dostanú oveľa viac priestoru ako predtým. Čitateľ tak dostáva šancu pozrieť sa im do hlavy a premýšľať nad ich motiváciou. Čo do značnej miery spomaľuje dej. Síce stále ostáva do veľkej miery dobrodružný. Postavy sa presúvajú, všeličo vybuchuje a akcia tvorí veľkú časť knihy. Napriek tomu je očividné, že autor cielene spomalil. Rozhodol sa pracovať nielen na napätí, ale takisto sa pomaličky pohýna smerom k záverečnému rozuzleniu. Pričom stále ostáva záhadou, ako to všetko skončí. V knihe Nekromant autor plynulo nadväzuje na predchádzajúce udalosti. Od začiatku je však jasné, že si pomaly začína pripravovať pôdu pre záverečnú bitku. Tempo je teda o čosi pomalšie a svoj priestor dostali asi všetky postavy. Tie plánujú, odhaľujú svoju motiváciu a na pozadí toho všetkého sa Josh a Sophie snažia rozhodnúť, čo budú robiť. Jedno je však stále jasné – nech autor chystá čokoľvek, stále sa mu to darí tajiť.... celý text