ravenrain
přečtené 367
Tancuj, tancuj, tancuj
2006,
Haruki Murakami
“Áno, existuje,” odpovedal som. “Žije v tom hoteli. V tom hoteli je ďalší hotel, ktorý voľným okom nevidíš. Ale je tam. Existuje tam kvôli mne a Baran v ňom býva. Prostredníctvom neho som spojený s mnohými vecami. Baran pracuje pre mňa. Keby ho nebolo, nepodarilo by sa mi s ničím spojiť. Funguje ako telefónna ústredňa.” “Občas mám pocit, že som sa ocitol v tieni smrti,” prikývol som. “Jej tieň je tmavý a zdá sa mi, že je v mojej bezprostrednej blízkosti. Keby smrť natiahla ruku, mohla by ma chňapnúť za členok. Ja sa jej však nebojím. Nikdy to totiž nie je moja smrť. Je to smrť niekoho iného. Keď niekto zomrie, veľmi sa ma to dotkne a vyčerpá ma to. Prečo vlastne?” Juki mlčky pokrčila plecom. “Nerozumiem tomu. Prečo musí smrť stáť stále pri mne? Prečo sa ihneď prejaví, keď sa jej ponúkne aj ten najmenší priestor?” “Možno je vaším kľúčom k tomuto svetu.” Vtáčiky si pospevovali svoje zložité kompozície. “Je mi ho ľúto. Mal zlaté srdce,” povedal som. “Zaslúži si obdiv. Niekedy sa s ním však zaobchádzalo ako s luxusným smetným košom, do ktorého sa hádže rozličný odpad. Nie je mi jasné prečo. Možno sa s takými sklonmi narodil. Jeho priemernosť bola ako neodstrániteľná škvrna na košeli. (...)” Tma sa vkrádala do izby a obklopovala Gotandovo dokonalé telo ako plodová voda. Zapol som televízor a do deviatej som s vypnutým zvukom pozoroval bejzbalový zápas. Bol pod úroveň a nemal som naň žiadnu chuť. Zaujímali ma iba pohyby hráčov. Bol by ma uspokojil pohľad hoci aj na bedminton alebo vodné pólo. Priebeh zápasu som takmer vôbec nesledoval. Díval som sa iba na to, ako si hráči hádžu loptu, chytajú ju a bežia. V podstate som pozoroval fragmenty zo života osoby, s ktorou som inak nemal nič spoločné. Takto som sa mohol dívať hoci aj na oblaky plávajúce na oblohe. Ak začnete pozorne počúvať, zistíte, čo od vás chce okolie. Ak sa budete pozorne dívať, uvidíte, po čom túžite. Keď chce človek v tme niečo veľmi vidieť, tak to aj uvidí.... celý text
Konec světa & Hard-boiled Wonderland
2010,
Haruki Murakami
Smrti samotnej sa až tak nebojím. Ako napísal William Shakespeare: kto zomrie tento rok, má pokoj pre budúci rok. (62) “To je Bob Dylan, že?” “Je,” prikývol som. Bob Dylan práve spieval Positively 4th Street. Dobré pesničky zostanú dobré aj po dvadsiatich rokoch. “Boba Dylana spoznám hneď ako ho počujem,” povedala spokojne. “Hrá na harmoniku oveľa lepšie, než Stevie Wonder, čo?” Zasmiala sa znovu. Bolo veľmi pekné, že to urobila. Pozrime sa, ešte stále dokážem rozosmievať dievčatá. “To nie, ale má taký typický hlas,” pokračovala. “Ako keby stálo malé dieťa pri okne a stále sa len pozeralo ako vonku prší.” “To ste povedali veľmi pekne,” zakýval som hlavou. Pretože to tak naozaj bolo. Prečítal som niekoľko hrubých kníh o Bobovi Dylanovi, ale na takú dobrú definíciu som tam nenarazil. Úsporná a pritom výstižná. Keď som jej to povedal, trochu sa začervenala. “Ja ani neviem. Jednoducho som mala taký dojem.” “Povedať vlastnými slovami to, čo človek cíti, je jedna z vôbec najťažších vecí, ale len málokto ju presne vyjadrí.” “Niekedy by som chcela skúsiť napísať knihu,” zdôverila sa mi. “Niekomu ako ste vy, sa to nemôže nepodariť,” povedal som s istotou. (431)... celý text
Bezbarvý Cukuru Tazaki a jeho léta putování
2015,
Haruki Murakami
“Jedným z cieľov bola samotná jej existencia, pretrvanie.” “Asi.” Sara silno prižmúrila oči a povedala: “Tak ako vesmír.” Mienil to povedať obyčajne, rozvážne, ale aj jemu samému znel vlastný hlas cudzo, akoby patril komusi neznámemu, Jeho vlastný hlas znel ako hlas niekoho, kto žije na veľmi vzdialenom mieste, a s kým sa ešte nikdy nestretol (a ani sa nestretne), ako hlas niekoho úplne cudzieho. “Na rozdiel od teba netuším, čo konkrétne by som chcel robiť. Najradšej by som o veciach čo najviac rozmýšľal. Len tak, slobodne by som rozvíjal svoje myšlienky. To je všetko. No keď sa nad tým človek zamyslí, rozjímanie je možno niečo ako vytváranie vákua.”... celý text
Afterdark
2014,
Haruki Murakami
- zvuky večerného resp. nočného mesta prirovnáva k basso continuo “Ja sa väčšinou držím dosť vzadu. Nemusím žiariť ako hlavné číslo. Ja sa hodím skôr za prílohu. Ako kapusta. Alebo ako hranolky. Ako ten chlapík z Wham!, čo si ho nikto nepamätá podľa mena.” - na strane 29 boli poznačené dve telefónne čísla - rozmýšľal som, či je to odkaz pre ďalších čitateľov, aby na ne zavolali, keď sa dostanú na uvedenú stranu, čo by nakoniec pekne korešpondovalo aj s Murakamiho mystifikujúcim štýlom, alebo si ich len niekto narýchlo pre seba poznačil, keď nemal poruke iný papier... celý text
1Q84: Kniha 3
2013,
Haruki Murakami
“A čo napríklad Hľadanie strateného času od Prousta?” navrhol Tamaru. “Ak si to ešte nečítala, máš teraz možno skvelú príležitosť to zvládnuť celé.” “A ty si to čítal?” “Kdeže. Nebol som nikdy zatvorený v base ani som sa nikde dlhú dobu neukrýval. A hovorí sa, že bez toho prečíta Hľadanie strateného času do konca len málokto.” “A ty poznáš niekoho, kto to čítal celé?” “Našiel by som nejakých známych, čo strávili peknú dobu po nápravných zariadeniach, lenže tých by najskôr Proust veľmi nezaujímal.”... celý text
1Q84: Kniha 1 a 2
2012,
Haruki Murakami
Leoš Janáček složil tuhle svou kratší skladbu v roce 1926. Úvodní téma prý původně vzniklo jako fanfára pro nějakou sportovní soutěž. Aomame si zkusila představit Československo v roce 1926. První světová válka byla tatam, dlouholetý habsburský útlak zrovna tak, a lidé vysedávali po kavárnách, popíjeli plzeňské, vyráběli po zbrojovkách elegantní a účinné automatické zbraně a užívali si míru, který se nad střední Europou na krátký čas rozhostil. A byly to jen nějaké dva roky, co ukončil svou smutnou životní pouť Franz Kafka. Zanedlouho se měl kdovíodkud objevit Hitler a celou tu malou a krásnou zemi slupnout jako malinu, ale o podobných věcech neměl tedhy ještě nikdo ani tušení. Dost možná, že právě tohle otřepané ,,tou dobou ještě nikdo netušil, co přijde," představuje vůbec nejdůležitější poučení (...).... celý text
