Samuel98
přečtené 292
Svět v zrnku písku
1964,
William Blake
Britský básnik a mystický výtvarník so známym menom, prakticky prvý Prekliaty básnik, anarchista a kritik dobového (či nadčasového) pokrytectva, William Blake, sa v tomto českom výbere z jeho poézie predviedol v rôznych podobách. Výber sa pokúša zachytiť rôzne názorovo-estetické fázy tvorby, občas voči sebe kontrastné. Jedná sa o umelca vo svojej dobe nie veľmi pochopeného a podporovaného, takže sa nejedná o typický exkurz do doby Veľkej Francúzskej a Americkej revolúcie – je nám poskytované svedectvo človeka výsostne sa vzpierajúceho: či už anglickej monarchii alebo cirkvi alebo dokonca kresťanstvu ako takému. Chronologicky zoradená zbierka básní nám ukazuje postupný prerod v pseudo-satanistu, kedy cirkev a Boha vníma ako reťaze, ktoré ľudí spútavajú šírením strachu a pocitov výčitky. Rovnako tak podľa Blakea koná bohatá a vládnuca vrstva – v básni „Londýn“ opisuje pocit neslobody života v tomto meste, pocit hnusu. Objavuje sa tu aj báseň, ktorá sa odvoláva na krutého človeka ako tvora stvoreného na obraz Boží. Báseň za básňou s autorovi typickou obraznosťou prechádza od problému k problému, od témy k téme: verše vyvolávajú smútok, ľútosť, ale aj hnev a opovrhnutie. Avšak, keď som si niektoré básne porovnal s originálom, Valjov preklad nebol vždy najpresnejší a niekedy istým zjemnením básne ochudobnil. Naopak, ilustrácie Květy Krhánkovej dodali špecifikovanejšiu atmosféru a dojem istého abstraktna až symbolickosti – čo po prečítaní si doslovu neznie scestne. Autor sa síce dotýka tém veľmi skutočných (napríklad „Kominíček“), ale súčasne sa pokúša diery vzniknuté jeho negáciou a kritikou zaplniť vlastnou mytológiou a mimo-zmyslovým vnímaním. Blake totiž vyzdvihoval fantáziu ako takú a jeho dlhšie básnické skladby sú pomenovávané ako „vízie“. Snaha z času na čas premiestniť bojisko do sveta mýtov však nezabránila cenzúre a spaľovaniu jeho diela počas narastajúcej posmrtnej popularity, kedy nebolo možné isté názory tolerovať. Čo považujem za zaujímavé, je schéma typická pre Prekliatych básnikov – počas života prejsť z rýmovaných veršov až k básňam v próze či k akýmsi kolážam aforizmov. Či už je to autorovou tvorbou alebo prekladom, necítim, že by ma Blake oslovil viac než iní básnici (súčasní alebo jeho nasledovníci), ale prečítanie si tejto krátkej knižky považujem za vyplnenie istej kunsthistorickej diery, ktorú som mal. Jeho výtvarná aj literárna tvorba však je originálna, obsažná a pútavá – je možné, že si zoženiem jeho tvorbu v angličtine.... celý text
Tvrdé drevo detstva
2013,
Mila Haugová
Najväčšou záhadou pri poézii Mily Haugovej bola pre mňa osoba za týmito básňami – ako žije svoj každodenný život mimo emóciami nabité okamihy a nostalgické momenty prehľadávania archívov spomienok. Z čoho vychádza? Koho čítala? Čo si zažila – z akej skutočnosti vychádza jej tvorba? V detstve zažila pár okamihov, ktoré ju nielen tvarovali ako človeka, ale taktiež sa odrazili v jej tvorbe ako viacnásobne použité obrazy (napríklad, keď si ako malá ľahla do snehu a rozhodla sa umrieť na protest proti hádke rodičov). V celej knihe naviac pozorujeme Haugovú, ako pevne je zviazaná s minulosťou, so spomienkami, s rodinou, s cestami a s ľuďmi, ktorí pre ňu boli dôležití. Spoznávame jej vzťahy skrz až explicitne intímne básne a zápisky z denníkov; spoznávame jej dcéru a občas nám povie aj niečo o vnučke. Väčšinu času sa však nachádzame v obľúbenej Zajačej Doline a dozvedáme sa, že jej veľkou témou je najmä vzťah muža a ženy za syntézy viery v Boha a animálnej telesnosti. Čo sa ma však dotklo, je to, že z jej slov vychádza, že na lásku je potrebný práve muž a žena, Adam a Eva, čím absolútne vylučuje existenciu orientácie inej ako heterosexuálnej. Spomenul som básne a áno, aj táto prakticky autobiografia je plná poézie. Respektíve, autorka sa zrejme inak ako poeticky vyjadrovať nedokáže – sama tvrdí, že poézia je spôsob existencie. Kniha ako taká je podobných (povedzme) „poučiek“ a subjektívnych definícií, veľkých vyhlásení a intímnych priznaní tak plná, že by bolo nutné si ju poznámkovať, aby sa dalo všetko naplno pochopiť. Aj forma, cez ktorú máme možnosť nazrieť do vnútra autorky, je štruktúrovaná skoro odborne: striedajú sa tu opisy snov, básne, denníky – s fragmentmi rozhovorov z rôznych časopisov z rôznych období, vždy tak, že slová z rozhovoru dopĺňajú ukážku z tvorby a vysvetľujú obrazy či dôvody, prečo bol text napísaný. Jej životom tak nejdeme ani tak chronologicky, ako asociatívne a dokonca cyklicky. Niektoré pasáže a niektoré vyhlásenia ma hlboko zasiahli a vyslovila za mňa niečo, čo som sám nedokázal pomenovať, iné ma minuli a vyzneli trochu kontroverzne, kedy predkladá svoj subjektívny postoj ako objektívnu pravdu; taktiež jej neschopnosť vecného vyjadrenia sa na mňa pôsobia ako zvláštna barlička až „úteková“ póza. Vo výsledku si však aj tak myslím, že sa ku knihe vrátim a sám by som ju odporučil ako prvú či skôr druhú knihu pri spoznávaní tejto významnej slovenskej autorky.... celý text
Cetonia aurata
2013,
Mila Haugová
Kto sa zamiluje do Haugovej canti...amore alebo do Výberu z poézie Mily Haugovej vo výbere Rudolfa Juroleka, ten môže ľahko skĺznuť k chuti načítať si od autorky aj viac, prelistovať ďalšie zbierky a spoznať jej záhadný rukopis. Autorka tvorí zvláštnym spôsobom: svoj štýl počas života inovuje, posúva, ale súčasne nikdy neuteká ďaleko od istého základu a štandardu, takže vo výsledku je každá kniha jej záhradníckym zásahom do jedného veľkého celku. My, ako čitatelia, sa dozvedáme stále viac a viac, ale s každou odpoveďou prichádzajú ďalšie tajomstvá a otázky. Akoby jej poézia fungovala ako samostatný vesmír, do ktorého vstúpime a objavujeme ho postupne. Neviem, či to je len mnou, ale jej tvorba ma nútila premýšľať, ako takýto človek existuje a žije na dennej báze, pokiaľ toho cíti tak veľa a je tak spirituálne založený. Akoby to ani nepísal človek, alebo naopak: akoby to písal človek ako taký. V tejto zbierke má autorka tendenciu spájať silné spirituálne ciele/zážitky/cítenie s veľmi vášnivými a sexuálnymi okamihmi, akoby stráca servítku spred úst, ale stále veľmi decentným a nekonkrétnym spôsobom, ktorý dokáže (aj vzhľadom na vek autorky) zakaždým šokovať. Cetonia aurata rozvíja témy písania, slova (ako vzniká a čo pre ňu písanie znamená), témy lásky, intimity, odchodov a príchodov – kde zachytáva celé spektrum od mladíckej naivnej prudkej lásky až po lásku rozumnú, triezvu, plnú poznania. Tiež sú tam témy mystické, duchovné, kedy sa autorkinou optikou pozeráme na rôzne fragmenty Boha alebo existencie. Tém je tam mnoho, dôležité ale je, ako si kto čo vysvetlí a interpretuje, keďže sa nejedná o hrubú a vecnú poéziu, o literatúru s konkrétnymi vyjadreniami; celá zbierka je plná hmly a zábleskov a rozbitých úlomkov, ktoré si musíme poskladať sami. canti...amore bola viac denníkom, tu ide o akúsi snahu nájsť v mozaike bežných dní a stretnutí niečo spirituálne.... celý text
Nad čistým ohňom dym
1998,
* antologie
Na preklade týchto starých japonských básní robila poetka Mila Haugová, čo je cítiť buď na preklade alebo na autorkinej tvorbe: akoby poézia Mily Haugovej znela ako spojenie niekoľkých japonských básní dohromady, alebo akoby Mila Haugová vložila svoj cit pre slovo aj do prekladu. Výsledkom je však nádherný výber zo staro-japonskej poézie, ktorá ma naozaj prekvapila. Doteraz som mal skúsenosti iba s haiku a aj to bolo dávnejšie. Obsahovo sú básne naozaj rôznorodé, no určité typy by sa tam nájsť dali. Listy posielané osamelou a zamilovanou ženou mužovi na cestách či vo vojne a tiež listy s odpoveďami: o tom, ako na ňu odcestovaný myslí, ako by najradšej nikam nešiel, alebo že by si ju radšej vzal so sebou. Niekedy sa objavia básne meditačné, ktoré kontemplujú pominuteľnosť, veľkosť prírody oproti človeku, osamelosť alebo aj povahu sveta. Autormi sú od neznámych sedliakov cez básnikov, budhistických mníchov a princov a princezné, až po cisárov a cisárovné. A básne to nie sú povrchné ani jednoduché, jedine formálne, no každá z nich (minimálne väčšina) ukrýva vo svojej stručnosti myšlienky hlboké, intenzívne emócie, pravdy a pohľady siahajúce omnoho ďalej než počet slov jednotlivej básne. Obrazy sú volené veľmi starostlivo, aby v jednom liste vyjadrili veľa: často sa opakujú motívy prírodné až geografické, kedy básnik odkazuje na mesto, v ktorom sa nachádza, alebo píše o hore, na ktorú stúpal, a tak by sme mohli stopovať cesty jednotlivých autorov. Niekedy v básni zohrá veľkú úlohu divá kačica, labuť, vlna, strom alebo aj trs trávy, ktorý človeku pripomenul niečo, čo sa pohlo v jeho vnútri. Je možné, že tu ide aj o nejakú hlbšiu symboliku, ktorej ja ako západný čitateľ (zatiaľ) nerozumiem, ale človek s fantáziou si dokáže naozaj užiť každý verš. Emócie, s ktorými sa dnešný Európan vie stotožniť, ho ľahko prenesú do sveta v inom čase a v inej kultúre. Pôvodne sa tieto útvary, podľa dodatku na záver, posielali ako listy aj s kvetom a balíčkom, prípadne sa prednášali na básnických súťažiach, alebo sa čítali a písali pri saké, no osobne – okrem duchovného a myšlienkového obohatenia – tu vidím potenciál poznania historického aj súčasného, pretože nám dovolia nazrieť do minulosti a súčasne dať empatiu v prítomnosti. (Radím prečítať si "V záhrade kvitnú kvety" a "Túžiš, aby naša láska trvala" - tie ma chytili za srdce asi najviac.)... celý text
