Samuel98
přečtené 292
Rok Opice
2020,
Patti Smith
Po prvý krát som sa rozhodol čítať knihu od Patti Smith v originálnom jazyku, vďaka čomu som si uvedomil rozsah slovnej zásoby tejto autorky a tiež poetickosť, ktorá je veľmi nenápadne vpletená do polo-autobiografického rozprávania. Autorku si vážim ako poetku, ako speváčku a tiež ako spisovateľku; ako autorku románov, ktoré ku mne zakaždým prehovoria a ktoré ma zakaždým posunú ako človeka. V Roku Opice je základnou témou staroba a umieranie blízkych, ale objavuje sa tu tiež téma environmentálnej krízy či amerických volieb, kedy zvíťazil Trump. Mimo to sa tu s akýmsi, zrejme fiktívnym, Ernestom rieši román 2666 od čilského autora Roberta Bolaña. Kniha začína oslavou Nového roku a súčasne oslavou 70tych narodenín Patti. Uniká od ľudí, cíti, že potrebuje samotu, a tak prichádza prespať do plážového motela, kde k nej prehovárajú neživé objekty. Následne nasledujeme autorku na jej cestách naprieč týmto rokom, ktorý je pre ňu naozaj náročný: jej blízki priatelia umierajú – Sandy Pearlman je v nemocnici v kóme a Sam Shephard je takmer ochrnutý. Čítanie je to veľmi smutné, ťaživé, avšak nie ponuré – realita sa strieda so zvláštnymi snami, ktoré spúšťajú drobnú detektívku, na cestách stretávame osoby možno skutočné a možno vymyslené, poetické pasáže podávajú štafetu spomienkam na minulosť či úvahám o nádeji na pozitívnejšiu budúcnosť. Žiadna akcia sa nekoná, žiadne prudké dejové zmeny nenastávajú; jedná sa o sofistikovaný denníček s opisom dní, miest a myšlienok – autorka nás sprevádza jej aktuálnym životom, takže si myslím, že toto nie je práve kniha vhodná na prvý kontakt s Patti Smith. Nehovorím o nejakom úpadku kvality, stále si drží svoj štandard – hocako ma miatli snové pasáže s plážami plnými plastových obalov od čokoládových tyčiniek. Čo ale hodnotím kladne, sú ilustrácie opäť tvorené výberom z polaroidových fotiek s akousi neumeleckou a neprofesionálnou estetikou, avšak nasiaknuté osobnými spomienkami a z deja vyplývajúcimi asociáciami ku každej z nich.... celý text
Just Kids – Jsou to jen děti
2013,
Patti Smith
Pre túto autorku mám veľkú slabosť: jej osobnosť, charizma, poézia aj hudba sú mi neuveriteľne blízke, re-definovali môj vkus, niektoré názory, dokonca aj vnímanie života. Táto kniha mi pomohla v najhorších momentoch života, zdvihla ma na nohy a postupne dostala z depresií. Dodala mi tvorcovské sebavedomie, ovplyvnila moje vnímanie umenia a umelca ako takého. Kniha začína smrťou portrétovanej osoby, fotografa Roberta Mapplethorpa. Jemu je kniha venovaná a dej mapuje spomienky naňho, avšak to by sa zas bez kontextu samotnej Patti nedalo, a tak spoznávame jej detstvo a mladosť, ktoré sú sprostredkované veľmi nostalgicky. Spoznávame jej lásku k Rimbaudovi a k Dylanovi. Následne pozorujeme, ako sa rozhodla zamilovať sa do umelca a presťahovať sa do veľkého New Yorku. Dozvedáme sa, že ako chudobná prespávala priamo v práci, že naozaj začínala z ničoho, no keď stretla svojho umelca, začali si navzájom ovplyvňovať svoje životy a posúvať jeden druhého do kariér svetovo významných umelcov. Robert Mapplethorpe postupne aj popri svojej práci fotografa kontroverzných, BDSM, takmer pornografických snímok zisťuje, že ho muži priťahujú omnoho viac ako ženy, a tak sa v polovici knihy rozchádzajú, čo však neprerušilo ich prepojenie duševné. Stávame sa svedkami jeho seba-objavovania: nielen jeho ako gaya, ale aj ako divokého, ambiciózneho človeka, aj ako odvážneho a sebavedomého umelca. Spoznávame detaily ich života, ocitáme sa pri stretnutí legiend, akou bol aj Andy Warhol či Allen Ginsberg, pozorujeme ich romantické vzťahy ale aj ten ich vzájomný, ktorý napriek všetkému pretrval. On sám, keď zistil, že umrie na AIDS, požiadal Patti, aby o ňom napísala knihu, pretože ona ho poznala zo všetkých najlepšie a najdlhšie a veril v jej talent písať, čo sa ukázalo ako opodstatnená dôvera: kniha je nádherná, nádherne napísaná, dojímavá, zábavná. Akurát to trvalo 20 rokov. Vie inšpirovať umelca do tvorby a človeka do života. Naozaj máme pocit, že sme jej cestu ku kariére speváčky a poetky absolvovali s ňou. Knihu naozaj odporúčam, čo zrejme počuť tak či tak. Pokladám ju tiež za ideálny štart pri ponore do zvyšku jej tvorby: či už do hudby, poézie alebo ďalších kníh.... celý text
Květy zla
2015,
Charles Baudelaire
Táto symbolistická zbierka s veľkým menom figuruje vo viacerých zoznamoch významných poetických revolúcií – autor bol súdený za obscénnosť, avšak oceňovaný spisovateľmi jeho súčasnosti (Victor Hugo) či Baudelairovými nasledovníkmi – prekliatym, živelným Rimbaudom aj surrealistami. Baudelaire sa totiž ponoril hlboko do tabuizovaných tém, hlboko do chorôb Paríža v jeho dobe a hlboko do podstaty človeka, do mešťana zvádzaného pokušením. Je to dielo hľadiace dovnútra aj naokolo, riešiace nadčasové témy – akoby sa barok so svojím varovným „Memento mori“ vrátil a odhalil zvrátenú krásu rozkladajúcich sa tiel, duší, ideí a očakávaní. Bolo by veľmi zjednodušujúce hovoriť o Kvetoch zla tak, ako sa o nich zvykne bežne hovoriť – skrátene na štýl stredoškolského prehľadu – akoby Kvety zla obsahovali len básne „Mršina“ a „Albatros“, akoby boli básne venované len dekadentnému životnému štýlu, drogám a prostitútkam. Naopak, zbierka ma prekvapila rozmanitosťou tém, intelektuálnosťou a komplexnosťou: celou knihou som sa prehrýzal päť rokov a usudzujem, že je to jedna z tých kníh, kde si človek zakaždým všimne niečo nové a ktorú sa oplatí po čase znova oprášiť. Vyzdvihol by som napríklad báseň „Cesta“, ktorá podľa mňa vystihuje nielen veľkoleposť metafor, ale aj hĺbku, do ktorej sa myšlienkami autor ponára v celých Kvetoch zla. Jeho obrazy pôsobia nadčasovo, akoby ho nezaujímalo to pominuteľné, iba ak pominuteľnosť sama – sú živé aj pompézne, akoby sme si prezerali fresky v katedrálach. Jediné, čo ma občas brzdilo v predstavovaní si týchto zhmotnených pocitov boli formálne retardéry ako napríklad refrény a iné spôsoby opakovania už povedaného. Čo sa týka tém, je ich tu celé spektrum: bolo by naozaj komplikované zvoliť si nejakú reprezentatívnu báseň – zbierka má však aj prológ, už spomínaný Albatros definuje povahu básnikov a áno, Mršina predvedie estetiku. Sú tu básne venované smrti, láske aj sexu, vínu, Parížu, spleenu, konkrétnym osobám či básne, ktoré predstavujú reakciu na maľby. Na základe veršov si dokážeme vyskladať dobový Paríž a dokážeme pochopiť ako sa dá hniloba zarámovať zlatom a vyložiť na oltár. Táto kniha, akokoľvek náročná, vie dať množstvo impulzov a svedectiev – akonáhle sa človek pustí do poézie a chce nájsť pilier modernej poézie, Kvety zla sú veľmi dobrým začiatkom.... celý text
Svlékání tmy
1988,
Dylan Thomas
V čase, keď Bob Dylan dostal Nobelovu cenu za literatúru, som v antikvariáte zbadal meno Dylana Thomasa, pri čom som v prvej sekunde na chrbte knihy jasne videl Bob Dylan. „Čo už,“ povedal som si a knižku z oddelenia poézie som si narýchlo prelistoval, verše ma zaujali a napokon som Svlékaní tmy kúpil. Stálo iba 3€, čo ma teraz, keď som sa do knihy konečne pustil, zarazilo. Až nedávno som sa dozvedel, že Bob Dylan si svoje umelecké meno požičal práve od tohto básnika. Dylan Thomas, velšský Rimabaud, bard 20. storočia, veľká osobnosť poézie, tiež dramatik a autor prózy, sa nedožil vysokého veku, no zanechal po sebe vplyvné dielo. Tvoril zhruba okolo druhej svetovej vojny: pred ňou, počaj nej a po nej. V osobnom živote to bol bohém a alkoholik, ktorý asi nikdy nemal normálnu prácu a rozhodol sa, že bude básnikom z povolania – a akonáhle to bolo možné, poéziou sa naozaj živil. Cestoval na turné po USA, čítaval vlastnú aj cudziu poéziu v rádiu a tvrdil, že poézia je vo finálnej podobe, až keď je čítaná. Zimomriavkové záznamy z jeho čítania sú k dispozícii aj na Spotify. Čo sa týka diela ako takého, je to na pochopenie a vstrebanie naozaj náročný autor. Spája totiž subjektívny symbolizmus s niečím, čo by mohlo pripomínať surrealizmus, ale jedná sa skôr o akési vízie – ktoré však písal len a len v triezvych okamihoch. Spomína na svoje detstvo, na velšskú krajinu, opisuje lesy a potoky, divú zver, portrétuje ľudí, ktorých videl (napríklad v básni „Hrbáč“), opisuje svoj pohľad na Druhú svetovú vojnu a tvorí akúsi zvláštnu, osobnú mytológiu. Toto všetko nám pretavuje do temnej, zapršanej a melancholickej skladby. Je potrebná naozaj veľká fantázia a ochota vkročiť do sveta tohto autora – ak sa to človeku podarí, pomaly až dúfa, že „vyzliekanie tmy“ neskončí a že po poslednej strane tam bude ďalšia. Tento výber našťastie obsahoval aj veľa bonusov v podobe úryvkov z autorovej prózy, citátov Thomasa a jeho blízkych, poskytujúcich tak ďalšie perspektívy v pohľade na tohto autora.... celý text
Západní země
2004,
William Seward Burroughs
Začal som tretím dielom trilógie: avšak vzhľadom na tvorbu Burroughsa (zatiaľ som čítal iba Nahý oběd a informácie o jeho tvorbe a myslení o tvorbe som získal z knihy Nazí andělé od Johna Tytella, 1975), si dokážem užiť aj samotné obrazy a atmosféru jednotlivých odsekov bez znalosti o koho ide a či sa vôbec ešte niekedy v knihe objaví. Kontinuita v pravom, prozaicky beletristickom zmysle slova, je tu mŕtva. Krátke epizódy plné úmrtí a boja za nesmrteľnosť nasledujú ďalšie, iba občas sa vrátime k personifikáciám častí duše a k postavám s istým menom, ktoré sa buď prevtelujú alebo sú akýmsi typom existujúcim v rôznych podobách. „Komická meditácia nad smrťou“ – tak dielo opísali kritici. Burroughs sa v ňom opiera o egyptskú mytológiu (najmä o knihu mŕtvych a rituály predchádzajúce posmrtnému životu vo večnosti) a daruje obyvateľom svojho krutého groteskného sveta nesmrteľnosť v podobe „Západných zemí“. Možnosť neumrieť paradoxne vyvoláva série vrážd a ozbrojených konfliktov: autor s až sadistickou radosťou pitve psychopatické hlavy svojich postáv, hrdo nám predstavuje ich zbrane nasiaknuté jedmi, oboznamuje nás s ich kultmi a cez svoj zdeformovaný a zakrvavený filter inteligentného a takmer až paranoidne vnímavého mozgu nám pred očami maľuje karikatúru skrytej agresie spoločnosti. Smeje sa na ľudskej túžbe po večnosti, pretože čas znamená moc, život a mladosť sú najvyššou hodnotou. Ako vždy, dlhými chladnými prstami vkĺzne pod pokožku nenásytného mechanického systému, pre ktorý sme len potravou. Kritizuje armády, vlády, veľké spoločnosti. Ako sprievodca neturistickými oblasťami mesta nám ukazuje tmavé úzke uličky prepchaté pascami, vrahmi a podvodníkmi, ktorí sa dokážu chopiť aj toho, že sa ľudstvu odhalila cesta k nesmrteľnosti: balzamovači sú opäť v kurze, boháči utrácajú celoživotné zárobky, len aby sa priblížili k Západným zemiam. Bočnou dejovou linkou je nezastaviteľná apokalyptická invázia vražedných stonožiek obsahujúca moje veľmi obľúbené pasáže zaoberajúce sa ich absolútnou nechutnosťou (str. ). Na diele ma zaujali jednak rôzne krátke úvahy plné temnej grotesky so špecifickou perspektívou Burroughsa, rovnako tak forma a fragmentálnosť celkového deja, čo dáva mnoho možností na vlastné vyskladanie si knihy na základe asociácií a záujmu a intuície. Jednoznačne by som na dielo referoval v prípade témy „túžba po večnom živote“, odrážal by som sa od neho pri modernizovaní egyptskej mytológie. Ako problém som však videl to, že dielo je pridlhé a človeku sa môže už po dvoch tretinách zdať, že pochopil princípu, akým spisovateľ funguje a už tam nedokáže nájsť dosť zaujímavé nápady a kniha ostáva len panoptikom vtipno-sadistickej krutosti. Tiež je to zaujímavá ukážka toho, ako sa formálne dá narábať s veľkým množstvom surreálneho materiálu, ako vytvoriť nekončiacu reťaz nočných môr.... celý text
