Samuel98
přečtené 292
Bílá nemoc
1948,
Karel Čapek
Táto hra ma šokovala najmä v čase pandémie, kedy sa svetom šíri – rovnako ako v diele – choroba pochádzajúca z Číny, vážnejšie postihujúca najmä starších ľudí. Taktiež správanie viacerých postáv a prístup rodiny k celkovému dianiu sa natoľko nelíši od toho dnešného. Čapkove hry, ktoré som zatiaľ čítal, všetky zdieľali túto nadčasovú kvalitu. Dielo je temné, vážne a vo viacerých ohľadoch desivé – od začiatku až do konca. Či už počúvame opis choroby v podaní samotných malomocných, sledujeme postoje jednotlivých postáv či priznanie si doktorovho zúfalstva pred novinárom – prípadne keď sa v závere staneme svedkami smrti hlavného hrdinu a spásy zatrateného sveta, je náročné nájsť pozitívnu pasáž prípadne humor odlišný od humoru šibeničného. Bílá nemoc však predstavuje najmä prostredie pre predostrenie iných, nie zdravotníckych názorov – hra sa idealisticky vrhá do protivojnového stanoviska a liek na vražednú a bolestivú chorobu sa stáva tovarom vhodným na vyjednávanie svetového mieru. Vojnychtivý ľud je ochotný prehliadať riziká súvisiace so šíriacou sa pandémiou, len aby sa dlho očakávaná vojna konečne odohrala a prieniesla Maršálom sľubované výsledky a nastolila správne hodnoty. Avšak, akonáhle niekoho bílá nemoce postihne, jeho postoj sa otočí a strach o vlastný život, strach z bolestivého konca, donúti prehodnotiť svoj svetonázor aj tých najzatrpknutejších. Dokonca aj samotného Maršála. Miestami tak Galénov liek poskytuje konšpiračné úvahy nad tým, či náhodou celú pandémiu nespustil pre dobro sveta on sám. Čo sa týka tejto dejovej a myšlienkovej linky, mám isté výhrady voči naivite samotného diela, nielen hrdinského doktora Galéna. Spôsob, akým Galén pracuje, aké očakávania od sľubov „veľkých ľudí“ má, to, že nikto neskúsi ho vydierať, mučiť či raziou zanalyzovať princíp, na akom jeho liečba funguje, mi nepríde veľmi uveriteľné. Pri modernejšom spracovaní by podľa môjho názoru bolo nutné do diela zasiahnuť, prípadne ho ako naivné aj prezentovať. Cieľ však spĺňa: poučí, vyvolá strach a povie, ako nezmyselná je vojna – rovnako ako to predvedú mravce v hre Ze života hmyzu.... celý text
Ariel
1984,
Sylvia Plath
K tejto zbierke sa opakovane vraciam – obrazovo je veľmi inšpiratívna, vďaka čomu zakaždým ponúkne niečo nové. Keď som ju čítal prvý krát, nachádzal som tam iba tému bolesti a depresie, no každým ďalším čítaním a životnou skúsenosťou dokážem v poézii Sylvie Plath nájsť omnoho viac. Nové vrstvy, nové témy a najmä po dokumentárnych filmoch a po prečítaní si The Bell Jar ju vnímam ako autorku trochu odlišne, respektíve vďaka románu mám viac kontextu pre poéziu. Jedná sa o druhú zbierku básní, vydanú až posmrtne, 2 roky po samovražde autorky – s tým, že ju upravoval a reorganizoval jej manžel, významný britský básnik Ted Hughes. Básne v nej sú ovplyvnené Plathovej depresiou a skúsenosťami s pokusmi o samovraždu, s liečbou na psychiatrii, no taktiež materstvom, rodinnými vzťahmi či každodenným životom. Vo výsledku sa teda jedná o zbierku, ktorá je autentická nielen v témach, ale aj v sile: metafory sú často temné, brutálne, až násilné či extrémne (príkladom môže byť jej stotožňovanie sa so Židovkou v koncentračnom tábore a porovnávanie jej otca s nemeckým nacistom). Verše sú plné krvi, blednúceho sveta, chladu a vnútornej izolácie, samoty, ale rovnako tak snahy nájsť silu vyplávať z vlastného dna. Sylvia Plath v Ariel vystupuje až hrdo, vzdorovito a jej úprimnosť hraničí s nenápadnou drzosťou. Ako autorka sa nachádza v tragickom bode, kedy akoby už nemá čo stratiť – nepotrebuje sa teda cenzurovať. Otáznou však je glorifikácia ľudskej tragédie, obdiv smutných životov autorov konfesionálnej poézie. Pre človeka so skúsenosťami s depresiou, úzkosťami a podobne je to možnosť nájsť pochopenie, objaviť spôsob, ako sa dá o svojich pocitoch a problémoch hovoriť, súčasne však – logicky – zbierka neobsahuje odpovede, nenachádza dostatok svetla, ktoré by čitateľa vytiahlo „preč z tmy“. Naopak, nie som si istý, či človek, ktorý podobné skúsenosti nemá, dokáže v tejto zbierke niečo nájsť. Ako hovorím, nejedná sa len o vyjadrenie smútku, ale aj o akési poznanie, o veľmi cynické komentovanie života, o poetickú perspektívu; no všetko má (či už pre kontext alebo nie) veľmi temnú atmosféru plnú beznádeje, hnevu a smrti a východiskový bod sa nachádza práve v stave depresie. Zbierka je však svojim zvláštnym spôsobom nádherná, komplexná, hlboká a silná a v kontexte modernej poézie sa jedná o významné až kultové dielo.... celý text
Pod skleněným zvonem
1996,
Sylvia Plath
Sylvia Plath, prevažne vnímaná ako vnímavá poetka, napísala významný americký román 20. storočia, v ktorom sa zamerala na karikaturistické typizované opisy ľudí (podobne ako to robil román Kto chytá v žite, s ktorým zdieľa prakticky aj záver), na liečbu depresie v prostredí psychiatrie (prostredie podobné Preletu nad kukučím hniezdom) a súčasne dokázala nenásilne podávať svoje feministické stanovisko a názory na vzťahy medzi mužom a ženou. Príbeh je v zásade autobiografický, s upravenými menami a zrejme aj situáciami, keďže sa sama rozhodla napísať „bestseller“, ktorému napomohla tiež nasledovná samovražda autorky, ktorá môže vrhnúť veľmi zvláštne svetlo na situáciu hlavnej postavy, ktorá taktiež nad samovraždou premýšľa a pokúša sa vyslobodiť spod „skleneného zvonu“ depresie. Román je však kvalitný aj sám o sebe, no je pravda, že ma k nemu dostala skôr autorkina poézia v posmrtne vydanej zbierke Ariel. Hlavná postava Esther navštevuje školu, vždy verila vo svoje ambície a postupne sa počas života prehryzovala školou. Získavala štipendiá a posúvala sa ďalej a ďalej, mala príležitosti, ktoré sa dostávali máloktorej z jej rovesníčok. Bola na stáži v New Yorku. No aj tak necítila uspokojenie, cítila prázdnotu, vyprahnutosť v živote, ktorý viedla. Postupne prichádza o schopnosť písať, čítať a vôbec – existovať, prežiť vo svete dospelého človeka. Sklamáva sa v mužoch, vždy novými spôsobmi. Napokon sa ocitá na úplnom pokraji, keď sa vráti domov k matke a celé noci nemôže spať. Ocitne sa najprv v rukách nie veľmi dobrého psychiatra, pokúsi sa o samovraždu a skončí v rôznych liečebných priestoroch, až sa napokon začne vracať sama do seba, ale v novej „vyčistenej“ verzii. Nedokázal som sa vyhnúť porovnávaniu s dvoma dielami: Prelet nad kukučím hniezdom, ktorý ale použil priestory psychiatrie viac ako bojisko manipulátorov a utláčaných a hru Psychóza 4.48, ktorá zas vniká do mysle samotnej, do hlavy človeka liečeného na depresie, človeka pred samovraždou. The Bell Jar sa zaoberá depresiou ako skúsenosťou/stavom, ktorý touto formou pochopí aj čitateľ bez skúseností s depresiou, ľudí zobrazuje typovo a s nadhľadom až cynizmom, kedy mixuje komédiu aj tragédiu v pútavom pomere. Čo však dielu ubližuje, je samotná smrť autorky, ktorá uberá z nádeje, ku ktorej hrdinka smeruje v závere knihy. Občasné poetické metafory potešia, atmosféra a „citovateľné“ pasáže vytláčajú takmer všetku vatu.... celý text
Píseň z pytlíku na zvratky
2017,
Nick Cave
Najprv som sa po vypočutí niekoľkých albumov Nicka Cavea rozhodol prečítať si aj nejakú jeho knihu. Následne som si ju objednal a po rozčítaní som ju odložil ako brak, pretože som mal pocit, že jediný dôvod na jej vydanie a preloženie je značka, je meno autora – na úkor reálnej hodnoty knihy bez mytologického kontextu. Bežne vnímam kontext autora ako kľúče na degustáciu a intenzívne vnímanie diela – tu som mal ale dojem, že kontext je len alibi a že podobné nezmysly z ciest by mohol napísať naozaj každý. Po týždni mi to ale nedalo a k Písni z pytlíka na zvratky som sa vrátil. Názov knihy je odvodený od Nickovej ambície napísať počas turné na vrecká na zvratky z lietadiel nejaké nové texty. Postupne však namiesto textov začal tvoriť multižánrové dielo: čosi medzi denníkom a fikciou, poéziou a prózou, cestopisom a vzývaním múz. Dôležitým detailom pre čítanie môže byť fakt, že Nick si plne uvedomuje vzťah medzi jeho bytosťou a mýtickou maskou, jeho speváckou identitou. Nepíše o sebe, ale o postave, s ktorou je stotožnený. Ďalším detailom je, že sám si uvedomuje, že spomienka ako taká nie je fotograficky presná, je to tiež len fantázia, predstava a ilúzia. Na túto tému, na tému spomienky, pamäte, identity, únavy a tvorcovskej krízy sa v kapitolách pomenovaných podľa jednotlivých miest v USA, kde práve bol, zamýšľa. Kniha je plná temných obrazov, miestami podľa mňa zbytočne prehnaných so snahou o povrchný efekt, inokedy sa tam objavia skvosty s nádychom až obyčajnej, únavnej každodennosti obohatené o múdrosť a poznanie, ktorá vie človeka zasiahnuť a zrejme v ňom ostane ešte dlho. Príbehom prechádzajú členovia kapely, tajomné postavy, mŕtvoly, umierajúca dračica, múzy, anjeli a tiež sa tam mihne upírska verzia Boba Dylana. Speváci a mýtické bytosti ako také sú tu prirovnávané k upírom, ktorí vysávajú z krvi svojich priaznivcov aj konkurentov. Opakuje sa tu motív neprijatých hovorov, kedy sa Nick nevie dovolať svojej manželke počas celého turné. Mimo toto všetko je tu omniprezentná ťažoba únavy a snaha prepojiť dávnu minulosť s vyčerpanou prítomnosťou. Kniha je krátka a „čtivá“, formálne zaujímavá, svojsky atmosférická, no neviem posúdiť nakoľko je funkčná bez záujmu o speváka a jeho osobnosť. Niekedy akoby bol jeho život príliš nezaujímavý, a tak ho navlieka do hororových kostýmov, nechutných obrazov a neautentickej seba-mystifikácie. Akonáhle sa cez to človek prenesie, objaví naozaj zaujímavú knihu.... celý text
Autobiografie
2020,
Jorge Luis Borges
Po prečítaní si autorových kníh esejí (Borges ústne) a poviedok (Alef), som sa rozhodol zistiť aj niečo viac o živote tohto autora – veľmi zvláštnym spôsobom ma začal fascinovať. Sám neviem, prečo čítam jeho ďalšiu knihu aj napriek tomu, že ma nezaujal viac než mnohí iní autori. Možno si sám potrebujem uzavrieť túto osobu a pochopiť ju ako celok: možno sa mi raz znalosť tohto argentínskeho spisovateľa, filozofa, básnika a najmä čitateľa vyplatí. Kniha vznikla v spolupráci s autorovým prekladateľom, so zámerom objasniť americkým a európskym čitateľom a študentom jeho osobnostný aj literárny kontext: o argentínskej tvorbe a kultúre sa vo svete mnoho nevie a poslucháčov počas jeho univerzitných prednášok zaujímal práve jeho život a nie literáti, o ktorých prednášal. Kniha je krátka, stručná a rovnako ako ostatné diela plná literárnych referencií – názvov kníh a mien autorov, s ktorými sa stretol. Samého seba definuje viac ako čitateľa než ako spisovateľa, a tak preňho boli životné zmeny sprevádzané čitateľskými zážitkami. Pred napísaním tejto knihy považoval svoju minulosť za nezaujímavú, no vo výsledku je dielo príjemné na čítanie a dozvedáme sa o svete prvej polovice 20. storočia z pohľadu vzdelaného a ambiciózneho básnika. Príkladom môže byť čas, kedy sa Borgesovi rodičia, potomkovia argentínskych generálov a bojovníkov, kvôli otcovej operácii rozhodli presťahovať do Európy. Rozhodnutie, ktoré by nebolo ani tak zlé, pokiaľ by práve nebol rok 1914. Časť života takto prežil v Európe, dozvedáme sa o postoji juhoamerických obyvateľov k Španielsku – aj skrz Borgesove skúsenosti s niektorými španielskymi pseudo-intelektuálmi. Počúvame rozprávanie z úst skúseného človeka, ktorý sa hanbí za tvorbu v mladosti a najradšej by ju všetku kúpil a spálil. Dozvedáme sa o tom, ako sa vo veku asi pätnástich rokov učil latinčinu, francúzštinu a nemčinu s tým, že už odmala ovládal španielčinu a angličtinu. Zisťujeme, že aj osobnosti ako Borges mali tvorcovské fázy, kedy vykrádali svojich obľúbencov a ktoré neskôr zavrhovali, počúvame ho rozprávať o zhoršujúcom sa zraku a slepote, ktorá mu celkom zmenila život. Ako som už spomenul, kniha je príjemná, zaujímavá, no nie nejak pútavá, drasticky inovatívna či masívne informatívna. Vo výsledku ale krásne doplňuje čítanie Borgesových diel. Za najväčší šok knihy považujem autorov názor na krásu nemčiny a ohavnosť francúzštiny – s podobným názorom som sa ešte nestretol.... celý text
Alef
2019,
Jorge Luis Borges
S Borgesom mám veľmi komplikovaný vzťah. Baví ma ho čítať, no zakaždým mám chuť sa s ním akoby pohádať o slovách a myšlienkach, ktoré napísal, no práve to je ďalšia vec, ktorá ma na Borgesovi baví – či už čítam jeho eseje alebo poviedky (ktoré sú zväčša esejami s príbehom), donúti ma premýšľať, skúmať a hľadať vlastné odpovede na metafyzické otázky, ktoré v nich pokladá. Čo je to nekonečno? Čo je to smrteľnosť a nesmrteľnosť? Ako veľmi sa opakujú tie isté udalosti v priebehu existencie vesmíru? Akú dôležitosť a silu majú pamäť a spomienky? Čo je na autorovi kolekcie poviedok Alef fascinujúce a zároveň trochu iritujúce, je jeho bezbrehá sčítanosť a nutkanie neustále referovať na skutočné či fiktívne tituly, vďaka čomu sa niektoré postavy menia zo živých a organických bytostí s vlastným príbehom a osobnosťou na masky, ktoré si autor nasádza na tvár, len aby mohol na rôznych miestach planéty v rôznych časoch prehovoriť o témach, na ktoré nachádza fragmenty odpovedí. Niekedy sa nám zas naopak zjaví sám za seba a svet zahmlí nadprirodzenom. V celom diele som cítil istý odstup a, ako si to priebežne u juhoamerických autorov všímam, hru s čitateľom, kedy sme manipulovaní, len aby sme sa postupne dozvedeli, že nás rozprávač či postava celý čas klamali. Akoby táto maska bola vždy trochu poodhalená, najmä vďaka dodatočným poznámkam v závere knihy, kedy sa dozvedáme, že poviedka Nesmrteľný bola kompiláciou rôznych príbehov iných autorov zliatych dokopy. Cestujeme exotickými krajinami, sledujeme tragické smrti a boje s osudom, len aby sme zistili, že každý z nás je len reinkarnáciou niekoho iného a po každom z nás prídu ďalšie. Akoby sme boli jedným človekom a akoby medzi nami vo výsledku nebolo tak veľa rozdielov. Nejednalo sa však len o výhradne intelektuálne podnety, sem-tam sa mihli aj emócie: Asterionov dom ma dohnal k slzám, no to bola naozaj výnimka. Alef je knihou cestovania, meditácií, argumentácií a poznania, ktoré autor nazbieral vášnivým čítaním množstva kníh a hlbokými úvahami a ktoré nám postupne ponúka. Po prečítaní sa cítim obohatene, určite knihu odporúčam, najmä pokiaľ človeka zaujímajú otázky času, identity a pamäti.... celý text
Patty Diphusa, Venuše záchodků
2004,
Pedro Almodóvar
Príbehy písané do časopisu La Luna, paralelne sa ťahajúce so životom madridského filmového post-moderného režiséra Pedra Almodóvara (vnútorným i tvorcovským). Oproti jeho filmom sa tu však jeden rozdiel našiel: jedná sa totiž o intenzívnu komédiu, panoptikum zvrátenej a sarkastickej zábavy. Žiadna telenovela sa nekoná. Teda, takmer žiadna. Hlavnou postavou je Patty Diphusa, fiktívny španielsky sexsymbol svetového rázu, porno-herečka a autorka pornografických foto-románov. Je ďalšou typickou postavou z pera Almodóvara, kedy jeho hlavné postavy sú ženy aktívne, neštandardné a so zvláštnou sexuálnou špecifikáciou. Patty Diphusa príbeh aj rozpráva, je autorkou týchto novinových príspevkov, kam zapisuje svoj pocity, myšlienky a prakticky, čo sa jej stalo v poslednej dobe. Ide o denník, v ktorom sa čitateľom prihovára – avšak, v niektorých momentoch, si uvedomuje, že je len postavou. Má silnú seba-reflexiu, ale súčasne ešte silnejší charizmatický optimizmus, ktorý ju neustále drží v akcii. Nedokáže sa nudiť, len tak sedieť: naopak, je chronickou nymfomankou, takže sex a vzrušenie hľadá neustále a dokáže sa tým zamestnať celé dni, rovnako aj svojimi románikmi. Lásku by chcela, no často je príliš prchká a jej nároky sú vysoké. A tak ju sledujeme neustále nasadať do taxíkov... Teda, až na záver, kedy vidíme premenu španielskej La Movidy, divokých osemdesiatych, z ktorých sa nespútaná láska zmenila na AIDS, z osláv sme sa presunuli preč, preč z mesta, od bláznovstva. Rovnako ako Pedro, aj Patty sa zmenila, časom dospela a viac sa usadila. Z jej „schopností“ to však neubralo, stále bola rovnako „nadaná“ ako predtým, dokonca ju to, čo jej touto zmenou autor vykonal, pobúrilo a šla za ním. Pre mňa bol jedným z vrcholov autorskej drzosti okamih, kedy nám bolo dané na vedomie, že autor istý čas do časopisu La Luna neprispieval, a tak medzi kapitolami/poviedkami zabudol, kde skončil, a tak proste akoby len pokračoval o dosť neskôr a časový priestor medzitým zaplnil „vatou“, údajnou detoxikáciou Patty. Štúdiou ženskej mysle a ani mysle pornoherečky toto dielo nie je. Je to zábavná paródia, karikatúra, súčasne istý most k mysli Pedra Almodóvara, literárna drzosť a provokácia... celý text
Krása vedie kameň
1972,
Ján Buzássy
Pre mňa osobne absolútny základ pre chápanie poézie. K tejto zbierke básní sa rád vraciam, je spirituálne prebúdzajúca, núti k istej ostražitosti a vracia človeka k akejsi abstraktnej podstate. Básne bez názvov, iba očíslované rímskymi číslicami – dokopy je ich 93, sa pohybujú na okraji symbolizmu, výstižne formulovaných myšlienok a opisu lesného prostredia plného akejsi zvláštnej nostalgie napojenej na stromy, ihličie a zver. Bytosti, ktoré sa v básňach objavujú, sú antickí bohovia, kresťanskí kňazi, neurčití starci a podobne – akoby sme časovo neboli nikde a súčasne všade, ide o abstraktný čas v ne-priestore. O autorovi samotnom sa málo hovorí a je pravda, že ďalšie zbierky ma neoslovili – s výnimkou Bystrušky, no stále je to osobnosť spojená s a neodlučiteľná od Osamelých bežcov, tiež od redaktorskej činnosti v časopise Mladá tvorba. Táto zbierka si ale pozornosť naozaj zaslúži: obsahuje príťažlivé spojenie intuície, myslenia a lásky k prírode: k atmosfére. Oživuje fantáziu, prináša obrazy aj vnemy, ale súčasne, akonáhle sa človek pustí do čítania odkazov, objaví síce klasické pravdy a múdrosti, ale dohromady tvoria dojem komplexného a prastarého svedectva. Narozdiel od zvyšku tvorby autora je Krása vedie kameň písaná veršom voľným, strofy sú rôzne dlhé – od jednej vety po krátky opis diania, nie sú teda závislé od rýmu. (Ukážka:) III. Starec, ktorý v mladosti vypil perly vo víne, dávi náhrdelník. Neskoro, lebo uvädli šije labutí na zmútených jazerách v mladosti, neskoro, lebo ich vysušilo horúce, vášnivé bahno, v ktorom (zvedavým zobáčikom) hľadali zlaté žabiatka. A starec trhá náhrdelník do pohára, vzlykmi zajedá a opäť pije.... celý text
