Samuel98
přečtené 292
Malíř pomíjivého světa
1999,
Kazuo Ishiguro
Obsah románu ma zaujal už pri prečítaní si zadnej strany knihy, vnútro ma však logicky potešilo omnoho viac. Aj napriek tomu, že paradoxne nie som práve fanúšik románov a prózy, mám dojem, že som objavil nového obľúbeného autora – dej a koncept knihy ma zaujal a inšpiroval. Príbeh je rozprávaný starým pánom, maliarom Onom. Rozprávač je to ale nespoľahlivý, dokonca si sám priznáva, že niektoré vety neboli kedysi povedané presne tak, ako uvádza, ale že je možné, že historky popri neustálom opakovaní postupne nadobudli podobu jeho slov. Nachádzame sa v Japonsku a dej sa odohráva od roku 1948 až do roku 1950 – mimo týchto dôležitých faktorov sa, ak to naozaj hlúpo zjednoduším, jedná o rodinnú drámu a väčšina napätia spočíva práve na konverzáciách s dcérami. Zápletka je asi takáto: Vdovec, ktorý počas vojny, v ktorej jeho rodná krajina prehrala, prišiel o ženu a syna, no zostali mu dve dcéry – jedna sa plánuje vydať, avšak je možné, že na rozprávačovej minulosti niečo nie je v poriadku, keďže ju už rodina predchádzajúceho potenciálneho manžela odmietla a druhá dcéra už vydaná je, avšak jej muž sa k nemu správa s akousi neúctou, keďže rozprávač je súčasťou generácie zodpovednej za druhú svetovú vojnu. Jeho obrazy sú ukryté, cestuje hore-dole a pracuje na sobáši, avšak jeho dcéra tvrdí, že sa celé dni iba presúva z izby do izby. Hrdina vedie dialógy s vnukom a s dcérami, a spomína, veľmi prirodzene a zviazane s dejom, na minulosť a ľudí z minulosti – postupne si k nemu budujeme vzťah a získavame naňho názor, kedy strácame absolútnu dôveru v jeho slová a v jeho sebareflexiu. Spočiatku sa zdráha za čokoľvek viniť, považuje mladú generáciu za zvláštnu pre ich povojnovú zatrpknutosť a pro-americkosť, svoju minulosť si zas na konci ospravedlňuje dobrými úmyslami – akoby na morálne konanie stačila samotná snaha urobiť niečo, čo v tom čase človek považuje za správne. Vo výsledku však tiež sledujeme príbeh starca tak trochu strateného v neustále sa meniacom svete, menej či viac nápadne obviňovaného okolím a dohnaného k priznaniu si viny nahlas; hoc možno nevykonal nič horšie ako výtvarnú propagandu. Pre mňa osobne bolo zaujímavé prostredie, čo sa týka kultúry, kde je kladným činom po vojne spáchať samovraždu, aby zamestnávateľ nerobil hanbu svojej firme za svoje bývalé skutky a šokovali ma až dusivo nepríjemne diplomatické dialógy, kedy sa postavy navzájom hrajú na slušný, slovný šach.... celý text
Blues: Blues pro bláznivou holku
1995,
Václav Hrabě
Už je to dávno, čo som zošite plnom kresieb, drobných fotiek a ústrižkov z básní požičanom od jednej kamarátky, raz dávno našiel úryvky plné nádherných veršov. Myslel som si, že to musí byť "riadny underground", "skutočné umenie" a až nedávno som sa dozvedel, že v Čechách je tento autor v povinnom čítaní. Odvtedy som sa k drobnej knižke Blues od Hraběho vrátil už veľakrát. Vždy, ak niekto chce začať čítať poéziu a nevie, čo čítať ako prvé, požičiam mu práve tento výber veršov. Český beatnik, ktorý zomrel príliš mladý, okrem poézie vytvoril aj prozaické dielo Horečka, ktoré stojí vedľa zbierok básní ako súrodenec. Hrabě nechával svoje básne nasiaknuté tým, čo ho obklopovalo: láska, tabák, pražské tramvaje, ulice mesta a jazz. Tieto atmosférické a v tvorbe autora sa opakujúce sugestívne prostriedky sú kulisami pre intenzívne pocity básnika. Ten si ako do denníka zapisuje každodenné drobnosti a spomína: žije v akejsi zvláštnej a hmlou zaplnenej nostalgii smutného romantika konkrétnejšie zhmotnená hlavnou postavou z Horečky, ktorá v divadle vystupuje ako Pierot. Akoby bol Pierotom aj hrdina, z očí ktorého sa na svet pozeráme v jednotlivých básňach. Veľmi jednoducho sme vtiahnutí do sveta, respektíve do mesta, o ktorom píše a sme pozvaní k najintímnejším romantickým okamihom Hraběho, ktorý na tele svojej lásky objavuje hru tieňa a svetla, kedy Slnko kreslí malé nepochopiteľné obrázky. Počúvame aj kritiku na staršie generácie, narážky na politiku, kritiku vojny a pokiaľ aspoň trochu poznáme piesne Karla Kryla, začnú nám hrať ako tichý hudobný sprievod, keďže vášeň, kamkoľvek smerovaná, a symbolickosť obrazov sa podobá: nie úplne, skôr intenzitou prežívania oboch umelcov. Hrabě má dar osloviť aj náročnejších čitateľov, no existuje väčšie množstvo básní, ktorými vie dojať aj ľudí nezaujímajúcich sa o poéziu. Dokáže vtiahnuť, dokáže spustiť film v hlave každého človeka s trochou fantázie a citlivosti. Odrazu nevnímame písmenká, ale zasnežené ulice Prahy a počúvame barytónový prúd Vltavy bez toho, aby sme uvažovali nad tým, že vlastne čítame krásne melodickú poéziu.... celý text
