Samuel98
přečtené 292
Deník v dopisech
2012,
Vincent van Gogh
Spoluautorom tejto knihy je holandský odborník Jan Hulsker, publikujúci knihy venované Vincentovi van Goghovi. Konkrétne táto je zo série vydavateľstva Labyrint, ktorá poskytuje intímny pohľad do života významných umelcov ako Frida Kahlo či fotografka Tina Modotti. Morálna otázka, nakoľko je správne zverejňovať listy (či skôr tento výber z listov) často patriace Vincentovmu bratovi Theovi, nastáva v procese čítania a je potláčaná kvalitou literárnych zručností známeho maliara, ktorý umelecky ovplyvnil prakticky celé nasledujúce storočie a ktorého život je tak často terčom pre romantizujúce diela o nepochopenom umelcovi. Zdá sa, že Vincent je dobrá obeť s tragickým životom, avšak tieto listy ukazujú viacero menej známych stránok tohto mýtického človeka. Na úvod som bol prekvapený umeleckou hodnotou listov, množstvom tém, ktorými sa autor zaoberal. Dozvedáme sa o jeho názoroch na život, na smrť, na mestá a vidiek, na krajinu, na putovanie, na Boha a vieru, na Japoncov a japonskú mentalitu, veľa spomína farby a ich kombinácie, opisuje prírodu a svet okolo seba neuveriteľne lákavo s kvalitou takmer tolkienovskou. Následne si ma listy získali svojím optimizmom, nadšením zo života a z ciest, spoznaním duchovnejšej roviny myšlienok potenciálneho kňaza. Človek má naozaj pri čítaní chuť ísť von, dotýkať sa kmeňov stromov, rovnako ako Vincent detailne skúmať svet a jeho farby a paradoxy. Sám si uvedomoval vlastnú tragédiu nepredajnosti jeho tvorby a šialenstvo svojho odhodlania stať sa v 27 rokoch umelcom, avšak neprestával, pretože vedel, že to, čo robí, je naozaj správne. Pozorujeme tu drobné životné tragédie v romantických vzťahoch, sledujeme jeho lásku k bratovi a smútok zo smrti otca. Pozorujeme jednoduchých ľudí, ktorých spoznával a obdivoval. Doplniť ho filmom Loving Vincent je veľmi príjemné, no skutočný dôvod, ktorý ma ku knihe dostal, bolo nadšené rozprávanie pána profesora Rašlu, ktorý učí maľbu, a dodatočne si uvedomujem, že pre maliarov je dielo omnoho užitočnejšie, no svoje čaro nestráca ani pre klasickejšieho čitateľa. Aj napriek poznaniu jeho príbehu a pocitov, s ktorými som sa v niekoľkých momentoch vedel až desivo stotožniť, ma záver rozplakal a bol som naozaj vďačný, že som sa mohol ponoriť do tejto mystickej postavy z dejín výtvarného umenia.... celý text
Vedle mne jste všichni jenom básníci
1995,
Miloslav Topinka
Biografia vrhajúca svetlo na často zanedbávanú časť života známeho francúzskeho básnika Jeana Nicolasa Arthura Rimabuda – vydaná tentokrát vydavateľstvom Revolver Revue (kto nepozná, ide o vydavateľstvo a magazín úzko spojený s tzv. Českým undergroundem). Táto kniha predstavuje veľmi špecifický a súčasne hlboký ponor do básnikovej osobnosti – do človeka, ktorý rezignoval na civilizáciu, na západnú – tj európsku kultúru a prestal s písaním poézie. Čas, kedy žil v Harare a v iných častiach Afriky, býva často stručne zhŕňaný, Topinka sa však po dôkladnom štúdiu materiálov a Rimbaudových biografií či listov odhodlal podať takmer autentické až poetické svedectvo, poskytnúť informácie a pretransformovať schému biografií. Chronologicky zhrnutý život totiž tvorí celých 60 strán až v závere, knihu pri tom “zdobí” množstvo fotografií a ilustrácií – a ťažisko knihy spočíva práve v Rimbaudových cestách, pri čom ich nesledujeme v poradí, akým šiel čas, ale tak trochu po témach. Napríklad za zaujímavú považujem pasáž, ktorá sa zamerala fenomén “byť tu”, kedy básnik napísal množstvo listov s označením miesta, kde práve je, no zakaždým toto miesto považoval za väzenie a túžil po ďalších cestách. Stával sa finančným otrokom zastávok, a tak, kde ostal, tam chvíľu robil. Dozvedáme sa o takmer sociopatickom humore básnika, o jeho závislosti na adrenalíne, o jeho nekonečnej sérii plánov a ambícií, ktoré buď nevyšli alebo ani nezačali: príkladom môže byť plejáda objednávok remeselných kníh či nápad vybudovať v Somálsku železnice. Básnik – a to ho prakticky týmto pojmom urážam, ale je stručný – sa živil pašovaním zbraní a kávy. Podľa svedectiev mal cynický humor, no prehovoril málokedy – niekedy ostal ticho aj niekoľko dní. Ovládal okolo 10 – 15 jazykov, neustále sa učil nové. Bol to akoby zvláštny génius, ktorý chcel žiť naplno a spoznať čo najviac. Málokto vie o jeho ceste za polárny kruh, o jeho narukovaní do armády, s ktorou preplával do Indonézie, kde dezertoval, hnal sa pralesom, len aby našiel armádu inej krajiny a vrátil sa nazad, je tu však aj dramaticky opísaný bolestivý a temný záver jeho života. Knihu odporúčam každému obdivovateľovi tohto básnika, dochádza tu totiž k dôležitej dezilúzii z romantizovaného hrdinu na zrejme psychicky narušenú osobu, avšak tieto okolnosti pôžitok z jeho poézie nenarušia.... celý text
