Samuel98
přečtené 292
O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním
2010,
Friedrich Nietzsche
Ľudia sú zaslepení egocentrizmom, respektíve antropocentrizmom, a tak uverili v ilúziu pravdy, ktorá je, rovnako ako slová, iba metonymiou, iba zjednodušením sveta, a tak veríme v lži a polopravdy, v sny a aj veda či logika je iba umením a poéziou, ktorá neodráža skutočné poznanie, ale zrkadlí človeka a je človekom determinovaná. Práve som, tak trochu pokrytecky voči obsahu knihy, zjednodušil akúsi základnú tézu tohto diela. Autorovi som sa dlhodobo vyhýbal, či skôr ho obchádzal. Postrehol som citáty a fotky, čo-to som zachytil. Čo bolo pre mňa ale pri čítaní tejto knihy najprekvapivejšie, je to, ako Friedrich vykradol moje vlastné úvahy a bez akýchkoľvek otázok si ich privlastnil. S väčšinou tvrdení som teda vedel súhlasiť, hoc to možno znamená, že mám príliš staromódne názory. Nietzsche sa však nevenuje iba kritike ľudskej subjektivity, ale aj významu a cieľom filozofie, funkcii filozofov a v súlade s Popperom sa bráni platónskemu čerpaniu z esencie, z nejakých dogiem. Porovnáva vzťah medzi filozofom a umelcom, medzi vedcom a básnikom; pokúša sa definovať či re-definovať vzťah medzi hľadaním pravdy a významom filozofovej práce pre ľudstvo. Knižka je to skutočne útla, stručná, ani nie príliš hutná – skôr krúži vo vlastnej ohrade a pokúša sa objasniť svoju tézu. Priznávam, že ma jeho svojský sarkazmus či kritický tón spojený so snahou byť presný (no nie konkrétny) pobavil a viackrát som sa zasmial. Možno to však vôbec nemalo byť vtipné a zdeformovala ma pop-kultúra. Čo sa týka štruktúry, polovica knihy je tvorená súvislým textom a zvyšok sú fragmenty zrejme poznámok: niektoré pôsobia ako poézia, iné prehlbujú tézu prvej časti. Osobne ma viac zaujali samotné poznámky, ľahšie sa mi vnímali. Sám neviem prečo. A obsah? Myslím si, že táto Friedrichova perspektíva stojí za úvahu a okamih hlbšej introspekcie – uvažoval som nad tým, kde všade nás môže egocentrizmus a viera v ľuďmi vytvorené dogmatické pravdy brzdiť, obmedzovať v myslení a spôsobovať zaslepenosť. Podľa mňa ochota sa aspoň trochu odosobniť a pozerať na svet tak, aby sme samých seba (ľudstvo, národ či jednotlivcov) nevnímali ako stredobod existencie, by mohla viesť k väčšej pokore a nadhľadu. Následne by sme mohli v rôznych otázkach dospieť k novým pohľadom a odpovediam. Otázkou je, čo ak by ľudí vydesila pudovosť v ich každodennom konaní a aj v myslení na akejsi elementárnej úrovni? Čo ak by stratili absolútne základy, ktorými sa riadia? Je vôbec možné z človeka vykoreniť človeka? Alebo stačí zostať zhruba rovnakým, no so získaním sebareflexie?... celý text
Egyptská kniha mrtvých
1994,
František Lexa
Samostatným zážitkom je predslov a komentár od prekladateľa, Dr. Františka Lexa, ktorý je natoľko zanietený, že bez debaty súhlasí s reálnou funkčnosťou egyptských obradov, v astrálne duše a v možnosť používať mágiu slov. Oboznamuje čitateľa so základnými reáliami nutnými na pochopenie významu a kontextu Knihy mŕtvych. Často dodáva detaily, čo sa týka toho, ako má byť obrad vykonávaný a text čítaný na dosiahnutie posmrtného efektu, spomína vieru v slovo u Egypťanov a v zmätenie medzi generáciami pisárov tejto knihy. Rovnako upozorňuje, že sa nejedná o knihu pre mŕtvych, čiže telá, ale pre „žiarivých duchov“. Čo sa týka knihy samotnej – ako textu – je zdrojom nielen úvah o tom, akí ľudia museli byť Egypťania reálne, ale taktiež je možné filozofovať nad efektom, ktorý môže mať takáto viera. Ide totiž o to, že (zjednodušene nazvané) modlitby, ktoré sú vlastne slovami a tie slová sú mágiou a tiež sprievodcom svetom mŕtvych, fungujú ako hrdé rozkazovanie prírodným silám, bohom, démonom a všetkému, čo by mohlo stáť v ceste duši. Sú to rozkazy a požiadavky odkazujúce na božský pôvod nebožtíka, na bytostnú príslušnosť k božstvám so žiadosťou a možnosti uľahčiť si pobyt, dostať chlieb od bohov, prípadne vypýtať si kalamár a papyrus, možnosť vyjsť von a prezrieť si svet alebo je tu moja obľúbená pasáž s prehováraním vlastného srdca-svedomia, aby nesvedčilo proti vlastnému nositeľovi. Sú prakticky dlhé, hrdé, pyšné, bojovné monológy na tému: „Moje telo je čisté, moje ruky nech zostanú mojimi a v mene Hora a vládcu všetkého Re nechcem piť vlastný moč v pekle, ale chcem sa dostať na (prakticky) Elyzejské polia a tam budem mať otroka, ktorý bude žať za mňa.“ Pozoruhodná je aj pasáž, objasňujúca morálku, ktorá je hodnotená v „podsvetí“. Nejde totiž len o morálku v našom zmysle, skôr o istú pobožnosť dotýkajúcu sa sociálneho cítenia a istej spravodlivosti. Celkovo ma Kniha mŕtvych dostala k úvahám nad egocentrizmom, nad pocitom vlastnej dokonalosti a falošnej vízie čistoty, snahy zmanipulovať božstvá. Keď si predstavím tieto božstvá a démonov po každej smrti počúvať tie isté zaklínadlá a sľuby a vystatovania sa, bohvie, či by to zožrali. Nevýhodou je množstvo bohov a mien, ktoré človek bez ďalšieho štúdia nepozná. Môže sa v nich stratiť. Ale táto kniha poskytuje veľké množstvo využiteľného materiálu a filozofických dilem a hypotetických skúmaní človeka. Zaujala ma hrdosť modlitieb, sebavedomie mŕtveho stojaceho zoči-voči bohom.... celý text
